Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/151/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200448 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2111200448.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1/ F. X., nar. X. O. XXXX, bytom J., I. XX a 2/ A. X., nar. XX. E. XXXX, by-tom J., A. Y. XX, oboch zast. splnomocnencom: JUDr. Juraj Slávik, Šaľa, Kráľovská 13, proti žalovaným: 1/ Privatbanka, a.s., Bratislava, Einsteinova 25, 2/ Dražobná spoločnosť, a.s., Bratislava, Gunduličova 3, zast. splnomocnenkyňou: STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., Bratislava, Vlčkova 18 a 3/ Panoramis, s.r.o., Bratislava, 29. augusta 32/B, zast. splnomoc- nenkyňou: Vivid Legal, s.r.o., Bratislava, Plynárenská 7/A, o neplatnosť dobrovoľnej dražby zo 16. decembra 2010, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. júna 2011 č. k. 27C/3/2011 - 368 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domá-hali na žalovaných určenia neplatnosti dražby, vykonanej 16. decembra 2010 v prospech žalova-nej 1/ ako záložnej veriteľky, osvedčenej notárskou zápisnicou notárky JUDr. Marty Pavlovičovej zo 16. decembra 2010 sp. zn. N 1842/2010, ktorej predmetom boli nehnuteľností zapísané Sprá-vou katastra Trnava na liste vlastníctva č. XXXXX pre toto katastrálne územie ako byty (č. XX a XX na 1. p. polyfunkčného bytového domu súp. č. XXXX, vchod A. Y. XX na parc. č. XXXX/X), nebytové priestory (č. 1-3 na 1. p. a č. 2-2 v suteréne) spoločne s podielmi priestoru na spoloč-ných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušnými spoluvlastníckymi podielmi k po-zemku (inak podielmi taktiež bližšie identifikovanými v žalobe a následne i v odôvodnení napad-nutého rozsudku). Vyslovil tiež, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 7 ods. 2, § 16 ods. 2, § 17 ods. 1 a § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. (o dobrovoľných dražbách, ďalej tiež len „dražobný zá-kon“) a ust. § 151e ods. 2 a 4 a § 151h ods. 3 a 4 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o včasnosti žaloby (na ktorej poda-nie dražobný zákon ustanovuje trojmesačnú prepadnú alebo tiež prekluzívnu či zánikovú lehotu počítanú odo dňa príklepu) a nepotrebnosti skúmania podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (keďže tu možnosť žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby vyplýva priamo zo špeciálneho predpisu - z dražobného zákona), kde však žaloba nebola vecne opodstat- nenou. Záložné právo žalovanej 1/ totiž pôsobilo aj voči žalobcom ako nadobúdateľom draže-ných nehnuteľností (žalobcami získaných od spoločnosti SV - Centrum, s.r.o., Trnava, Hlavná 42, ďalej tiež len „SV - Centrum“ na základe zámennej zmluvy z 27. novembra 2009) napriek uplat-neniu námietky prevodu zálohu záložcom v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania, resp. nadobudnutia zálohu pri dobromyseľnosti o jeho nezaťažení (predmetu prevo-du) záložným právom, pretože tu šlo o nehnuteľnosti, u ktorých použitie žalobcami uvádzanej právnej úpravy vylučoval faktor vzniku záložného práva až registráciou v osobitnej evidencii (predstavovanej katastrom nehnuteľností). Žalobcovia pritom o existencii záložných práv vedeli, keď jednu z tzv. záložných zmlúv sami uzatvárali a aj u podielov k pozemkom tieto nenadobudli, ale im len ostali zo skorších čias (kedy už boli zaťažené záložným právom). I nebyť už uvedené-ho, o prevod v rámci bežného obchodného styku v rámci výkonu predmetu podnikania by nešlo pre zjavný presah rámca bežného hospodárenia SV - Centra, s ktorým žalobcovia boli v spoluin-vestorskom vzťahu, ich vklad spočíval v umožnení výstavby bytového domu na ich pozemkoch (žalobcov) a zámenná zmluva bola len majetkovým vyporiadaním spoločného investičného záme-ru. Opomenutie dražobníka uviesť pri vyhlásení dražby aj záväzky viaznúce na predmete dražby (reprezentované nájomnými zmluvami na byty a nebytové priestory) naopak bolo dôvodom up-latneným až po uplynutí zákonnej lehoty (stalo sa tak až na pojednávaní 11. apríla 2011 po uply-nutí lehoty zhora už 16. marca 2011) a právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby z tohto dô-vodu zaniklo, ani ono však podľa súdu prvého stupňa nespôsobovalo neplatnosť dražby (pretože v prípade zmeny vlastníctva nadobúdateľ vstupuje do postavenia prenajímateľa zo zákona). I pri nestotožnení sa s tvrdeniami žalovanej 3/ o motivácii žalobcov a ustálení nemožnosti žalobcov docieliť nimi očakávané prinavrátenie im vlastníctva (k vydraženým nehnuteľnostiam) inak než žalobou o neplatnosť dražby tak nebolo preukázané porušenie zákona, dôvodil napokon okresný súd, ktorý svoj rozsudok v časti trov konania (odkladu takého rozhodnutia až na čas po právo-platnosti rozhodnutia vo veci samej) oprel len o paušálny odkaz na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. (Ob-čianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie len žalobcovia a navrhli ho zrušiť a vec vrá-tiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali predovšetkým nesprávnosťou toho skutko-vého zistenia súdu prvého stupňa, podľa ktorého nadobudnutie nimi (žalobcami a odvolateľmi) dražených nehnuteľností od SV - Centra presiahlo rámec prevodov v bežnom obchodnom styku, keďže predmetom činnosti SV - Centra je (o. i.) uskutočňovanie stavieb a ich zmien, ako aj pre-nájom nehnuteľností, bytových a nebytových priestorov (a nie hromadenie hmotného majetku vo vlastníctve investorov). Súd prvého stupňa potom podľa nich nevyriešil správne ani otázku pôso-benia záložného práva voči nim, nakoľko tu dôvodovú správu k zákonu nemožno považovať za prameň práva a gramaticko-logickým výkladom rozhodných ustanovení O. z. treba dospieť k zá-veru, že registrácia záložných práv v katastri nehnuteľností nemá byť považovaná za tú registrá-ciu v osobitnom registri, ktorú má na mysli § 151h ods. 4 O. z. Žalovaná 1/ navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť prakticky pre podržanie si svojej skor-šej argumentácie a nedôvodnosť námietok z odvolania, keď podľa nej výklad pojmu bežný ob-chodný styk prezentovaný žalobcami by mal za následok popretie vecno-právneho charakteru zá-ložného práva, SV - centrum nemalo v predmete činnosti predaj a výmenu nehnuteľností a ani polemiku (odvolaním) s dôvodovou správou k zákonu nie je dôvod prijať. Žalovaná 2/ odvolací návrh nepodala a žalovaná 3/ navrhla taktiež napadnutý rozsudok potvrdiť s predostretím i pomerne podrobného rozboru toho, prečo podľa nej ani jednu z oboch kľúčových námietok uplatnených odvolaním nemožno považovať za dôvodnú. Ako v prípade námietky týkajúcej sa skutkového zistenia o neurobení zámennej zmluvy v rámci bežného ob-chodného styku, tak i u odvolaním ponúkaného výkladu usilujúceho o nepovažovanie zápisov v katastri nehnuteľností za registráciu v osobitnom registri pritom poskytla najmä vlastné videnie pojmov prichádzajúcich do úvahy a tiež použiteľnej judikatúry vyšších súdov k problému, na zá-klade ktorých podľa nej výklad žalobcov odporuje zmyslu úpravy majúcej sa použiť. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvola-nia celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnuteľného tu inak z povahy veci len ako celok) bol závislým i výrok rozsudku o trovách konania (nech aj v tej-to konkrétnej veci len v podobe rozhodnutia vyhradzujúceho rozhodnutie o takejto otázke samo-statnému uzneseniu) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario O. s. p. bez pojednávania, pretože tu ne-vznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a napokon ani o žiaden taký prípad, v ktorom by si pojednávanie od-volacieho súdu vyžadoval dôležitý verejný záujem, pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsu-dok len vo veci samej treba považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre rozhodnutie, vec i správne posúdil po právnej stránke a na tomto neboli spôsobilé nič zmeniť ani námietky z odvolania. Odvolací súd totiž najmä nemá prečo nesúhlasiť s dôvodmi použitými súdom prvého stupňa na podporu názoru, podľa ktorého dražba spochybňovaná žalobou v prejednávanej veci netrpela tými vadami, ktoré jej žalobcovia vytýkali, preto ani nemohla byť neplatnou a požia-davka na vyslovenie opaku nemohla byť úspešnou. Ak argumentácia okresného súdu pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykazovala žiadne vecné, logické ani právne medzery, šlo i o prípad, v ktorom by principiálne nič nebránilo aj len konštatovaniu správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (§ 219 ods. 2 alinea prvá O. s. p.). Pretože je tu však na dru-hej strane (a to prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci) i povinnosť vyporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami, žiadúcim je uvedenie (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledov-ného : Popieranie správnosti skutkového zistenia súdu prvého stupňa o vybočení (zámennou zmluvou žalobcov a SV - Centra) z medzí bežného obchodného styku v rámci výkonu predmetu podnikania nemôže obstáť. Je to tak preto, že len vo všeobecnosti nemožno nič namietať proti tomu, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vzniknutým výstavbou bytového domu zahrňujúceho i ne-bytové priestory môže spadať do rámca výkonu podnikateľskej činnosti osoby, ktorá sa vlastníc-keho práva v prospech inej osoby zbavila, v tomto prípade však rozhodujúcim bolo jednak to, že takto sa prevádzali nehnuteľnosti; to, že z oboch strán zámennou zmluvou zakladaného právne-ho vzťahu len SV - Centru prislúchalo postavenie podnikateľa a tiež to, že zámennou zmluvou nadobúdali vlastnícke právo nielen žalobcovia, ale i SV - Centrum. Prevádzanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam malo za následok charakter právneho vzťahu účastníkov zámennej zmluvy ako tzv. absolútneho neobchodu (riadiaceho sa vždy pred-pismi občianskeho práva v užšom slova zmysle, teda najmä Občianskym zákonníkom), pri kto-rom o bežnom obchodnom styku hovoriť možno nanajvýš na strane toho účastníka, ktorý je podnikateľom. Tým v tu diskutovaných súvislostiach bol len vymieňajúci odchylný od žalobcov (SV - Centrum), pričom žalobcov pri snahe obhájiť prevod nehnuteľností spôsobom podávajú-cim sa zo zámennej zmluvy paradoxne dostihla nimi samými použitá argumentácia - vymedzujú-ca predmet podnikateľskej činnosti SV - Centra a poukazujúca tiež na to, že cieľom stavebnej vý-roby nie je hromadenie hmotného majetku vo vlastníctve investorov. Pri vyjdení z týchto pred-pokladov totiž udržateľným by bolo len prevádzanie vlastníctva z SV - Centra na žalobcov, nie však i naopak, ktoré práve obom kritériám nastaveným žalobcami (v ich odvolaní) odporovalo (nadobúdanie nových nehnuteľností čo i formou zámeny s inými nie je nielen súčasťou predmetu podnikateľskej činnosti SV - Centra, ale ani v súlade s vytýčenou zásadou nehromadenia týmto hmotného majetku). Ani úvaha o použiteľnosti ustanovenia § 151h ods. 3 vety prvej O. z. (resp. i vety druhej takéhoto ustanovenia), založená na odvolaním zmieňovanej potrebe gramaticko-logického výkla-du i súvisiaceho odseku 4 rovnakého paragrafu podľa názoru odvolacieho súdu nie je akceptova-teľnou. Doslovný gramatický výklad má zaiste pri výklade obsahu právnych predpisov svoje mies-to, v hierarchii všetkých do úvahy prichádzajúcich metód výkladu práva mu však rozhodne ne-môže patriť taký význam ako výkladu systematickému či teleologickému (vyhodnocovaním účelu, ktorému má vykladaná právna úprava slúžiť) i s prípadným použitím výkladu historického. Práve porovnaním oboch takýchto metód (či pri záujme na úplnej presnosti metódy v prvom a skupiny metód v druhom prípade) potom treba dospieť k záveru, že práve gramatickému výkladu podsú-vanému odvolaním v prejednávanej veci chýba atribút logiky (ktorým by ale každá v konečnom dôsledku použitá metóda výkladu mala oplývať predovšetkým). Ak za jeden z princípov, na ktorých je vystavaný právny poriadok demokratického štátu (za aký Slovenskú republiku deklaruje článok 1 jej Ústavy, čiže ústavného zákona SNR č. 460/ 1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), možno definovať aj princíp ochrany dobromy-seľného nadobúdateľa práv, takáto ochrana sa musí uplatňovať dôsledne, ani ona však nemôže byť neobmedzenou, ale byť podriadená určitým pravidlám. Jedným z takýchto pravidiel je potom i zásada dôvery v správnosť zápisov vo verejných evidenciách slúžiacich pre orientáciu účastní-kov právnych vzťahov pri vstupovaní do nich všeobecne a robení nimi právnych úkonov osobit-ne (s možným preukázaním opaku). Ak potom všetky vecné práva k nehnuteľnostiam (teda i právo záložné) sa zapisujú v ka-tastri nehnuteľností a to dokonca s ustanovením vzniku práva na základe zmluvy až zápisom v katastri nehnuteľností (čo analogicky platí v prípadoch zmien vecných práv a tiež ich zániku), práve existenciou či neexistenciou príslušného zápisu v katastri treba považovať za vyriešenú aj otázku dobromyseľnosti. Napriek možnosti prisvedčenia žalobcom v tom smere, že súbežné používanie formulácií „registrácia v osobitnom registri“ a „zápis v katastri nehnuteľností“ v ustanoveniach O. z. majú-cich sa použiť aj v prejednávanej veci vyvoláva pochybnosti o čitateľnosti úmyslu zákonodarcu, resp. o jeho úmysle vylúčiť dopad ustanovenia § 151h ods. 3 O. z. aj v prípadoch práv vznika-júcich zápisom do jedného z tzv. tradičných registrov (ktorým je dnes kataster nehnuteľností a skôr ním bola skoršia evidencia práv k nehnuteľnostiam, najmä však zápisy v niekdajších po-zemkových knihách), uplatnením úvah zhora treba vyvodiť, že aj kataster nehnuteľností má cha-rakter osobitného registra podľa ust. § 151h ods. 4 O. z., zvlášť ak podmienku vzniku práva až zápisom v takomto registri ustanovujú popri sebe O. z. i zákon č. 162/1995 Z. z. v znení nes-korších zmien a doplnení (katastrálny zákon). Nemožno totiž prehliadať, že k istému precizovaniu skoršej (menej podrobnej) úpravy záložného práva v O. z. vrátane jeho tu (a predtým už súdom prvého stupňa) vykladaných usta-novení došlo práve zákonom č. 526/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2003, teda prakticky súbežne s nadobudnutím účinnosti dražobného zákona (ktorému v príslušnom ročníku Zbierky zákonov bolo priradené hneď nasledujúce číslo, teda č. 527) a práve preto treba zámer ustanoviť následok nepôsobenia záložného práva k predmetom zapisovaným v osobitnom registri „od ne-pamäti“ (teda k nehnuteľnostiam už tradične podliehajúcim evidencii) vylúčiť. Riadenie sa aj týmito úvahami logicky muselo viesť k tomu, že odvolací súd obdobne ako pred ním už súd prvého stupňa nezistil žiadne porušenie zákona spôsobujúce neplatnosť dražby. To platilo za situácie, keď namieste je (nad rámec výhrad z odvolania) stotožniť sa i so záverom, že treba odmietnuť rozširovanie dôvodov majúcich zakladať neplatnosť dražby až po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie príslušnej žaloby a navyše u žalobcami uvádzaných nájomných zmlúv podkladajúcich tvrdenie o záväzkoch nevzatých pri dražbe do úvahy dosť ťažko šlo pomi-núť faktor nezapisovania tvrdených práv v žiadnej z verejne prístupných evidencií (za ktorého stavu by „vyrobenie“ listín spochybňujúcich regulérnosť dražby bolo možným prakticky kedy-koľvek a to bez reálnej možnosti potenciálneho nadobúdateľa predmetu dražby akokoľvek si overiť, či k urobeniu úkonov v tvrdenom čase aj skutočne došlo). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, zamietajúci žalobu ako bezzákladnú, bol preto vecne správnym rozhodnutím a dovolací súd ho preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v takejto časti potvrdil. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a aj h/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého ustanovenia však musel zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostat-nému uzneseniu a v takejto časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhod-nutie súdu prvého stupňa totiž neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania a z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bolo tak i nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (ktorá vada za dnešnej právnej úpravy predsta-vuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania postupom súdu reálnej možnosti konať pred sú-dom). I keď ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. (súdom prvého stupňa len spomenuté, nie však i ci-tované a vyložené) obsahuje len demonštratívny (príkladmý) výpočet zložitých prípadov, v kto-rých takýto postup (odloženie rozhodnutia o trovách konania až na čas po právoplatnosti roz-hodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy a práve jeden z príkladov tam uvedených (väčší po-čet účastníkov) by sa ponúkal i v tejto veci, súd prvého stupňa nerozhodnutie o trovách konania neodôvodnil (vecne ani právne) ničím (hoci naopak plné zamietnutie žaloby týkajúcej sa jediného nároku bolo z pohľadu rozhodovania o trovách konania tou najjednoduchšou alternatívou, aká by tu mohla nastať). O trovách odvolacieho konania napokon odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O. s. p., nakoľko i nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O. s. p. (s nutnos-ťou jeho zrušenia), zakladá povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 pos-ledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.