Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/151/2011 z 28. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 28. mája 2012, sp. zn. 10Co/151/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2111200448.1 Krajský súd Trnava | 10Co/151/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2111200448.1 | 2012-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 151h ods. 3 OZ, § 151 ods. 4 OZ, § 151e ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7fa5ff1-34f3-43b2-a8e1-01e2f4f35efe Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2111200448.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/151/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200448
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2111200448.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1/ F. X., nar. X. O. XXXX, bytom J., I. XX
a 2/ A. X., nar. XX. E. XXXX, by-tom J., A. Y. XX, oboch zast. splnomocnencom: JUDr. Juraj Slávik,
Šaľa, Kráľovská 13, proti žalovaným: 1/ Privatbanka, a.s., Bratislava, Einsteinova 25, 2/ Dražobná
spoločnosť, a.s., Bratislava, Gunduličova 3, zast. splnomocnenkyňou: STANĚK VETRÁK & PARTNERI,
s.r.o., Bratislava, Vlčkova 18 a 3/ Panoramis, s.r.o., Bratislava, 29. augusta 32/B, zast. splnomoc-
nenkyňou: Vivid Legal, s.r.o., Bratislava, Plynárenská 7/A, o neplatnosť dobrovoľnej dražby zo 16.
decembra 2010, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. júna 2011 č. k.
27C/3/2011 - 368 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domá-hali na
žalovaných určenia neplatnosti dražby, vykonanej 16. decembra 2010 v prospech žalova-nej 1/ ako
záložnej veriteľky, osvedčenej notárskou zápisnicou notárky JUDr. Marty Pavlovičovej zo 16. decembra
2010 sp. zn. N 1842/2010, ktorej predmetom boli nehnuteľností zapísané Sprá-vou katastra Trnava na
liste vlastníctva č. XXXXX pre toto katastrálne územie ako byty (č. XX a XX na 1. p. polyfunkčného
bytového domu súp. č. XXXX, vchod A. Y. XX na parc. č. XXXX/X), nebytové priestory (č. 1-3 na 1. p. a č.
2-2 v suteréne) spoločne s podielmi priestoru na spoloč-ných častiach a spoločných zariadeniach domu
a príslušnými spoluvlastníckymi podielmi k po-zemku (inak podielmi taktiež bližšie identifikovanými v
žalobe a následne i v odôvodnení napad-nutého rozsudku). Vyslovil tiež, že o trovách konania rozhodne
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 7
ods. 2, § 16 ods. 2, § 17 ods. 1 a § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. (o dobrovoľných dražbách,
ďalej tiež len „dražobný zá-kon“) a ust. § 151e ods. 2 a 4 a § 151h ods. 3 a 4 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o včasnosti
žaloby (na ktorej poda-nie dražobný zákon ustanovuje trojmesačnú prepadnú alebo tiež prekluzívnu či
zánikovú lehotu počítanú odo dňa príklepu) a nepotrebnosti skúmania podmienky naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení (keďže tu možnosť žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby vyplýva
priamo zo špeciálneho predpisu - z dražobného zákona), kde však žaloba nebola vecne opodstat-
nenou. Záložné právo žalovanej 1/ totiž pôsobilo aj voči žalobcom ako nadobúdateľom draže-ných
nehnuteľností (žalobcami získaných od spoločnosti SV - Centrum, s.r.o., Trnava, Hlavná 42, ďalej tiež
len „SV - Centrum“ na základe zámennej zmluvy z 27. novembra 2009) napriek uplat-neniu námietky
prevodu zálohu záložcom v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania, resp.
nadobudnutia zálohu pri dobromyseľnosti o jeho nezaťažení (predmetu prevo-du) záložným právom,



pretože tu šlo o nehnuteľnosti, u ktorých použitie žalobcami uvádzanej právnej úpravy vylučoval faktor
vzniku záložného práva až registráciou v osobitnej evidencii (predstavovanej katastrom nehnuteľností).
Žalobcovia pritom o existencii záložných práv vedeli, keď jednu z tzv. záložných zmlúv sami uzatvárali
a aj u podielov k pozemkom tieto nenadobudli, ale im len ostali zo skorších čias (kedy už boli zaťažené
záložným právom). I nebyť už uvedené-ho, o prevod v rámci bežného obchodného styku v rámci
výkonu predmetu podnikania by nešlo pre zjavný presah rámca bežného hospodárenia SV - Centra, s
ktorým žalobcovia boli v spoluin-vestorskom vzťahu, ich vklad spočíval v umožnení výstavby bytového
domu na ich pozemkoch (žalobcov) a zámenná zmluva bola len majetkovým vyporiadaním spoločného
investičného záme-ru. Opomenutie dražobníka uviesť pri vyhlásení dražby aj záväzky viaznúce na
predmete dražby (reprezentované nájomnými zmluvami na byty a nebytové priestory) naopak bolo
dôvodom up-latneným až po uplynutí zákonnej lehoty (stalo sa tak až na pojednávaní 11. apríla 2011 po
uply-nutí lehoty zhora už 16. marca 2011) a právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby z tohto dô-vodu
zaniklo, ani ono však podľa súdu prvého stupňa nespôsobovalo neplatnosť dražby (pretože v prípade
zmeny vlastníctva nadobúdateľ vstupuje do postavenia prenajímateľa zo zákona). I pri nestotožnení sa
s tvrdeniami žalovanej 3/ o motivácii žalobcov a ustálení nemožnosti žalobcov docieliť nimi očakávané
prinavrátenie im vlastníctva (k vydraženým nehnuteľnostiam) inak než žalobou o neplatnosť dražby tak
nebolo preukázané porušenie zákona, dôvodil napokon okresný súd, ktorý svoj rozsudok v časti trov
konania (odkladu takého rozhodnutia až na čas po právo-platnosti rozhodnutia vo veci samej) oprel len
o paušálny odkaz na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. (Ob-čianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie len žalobcovia a navrhli ho zrušiť a vec vrá-tiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Namietali predovšetkým nesprávnosťou toho skutko-vého zistenia súdu
prvého stupňa, podľa ktorého nadobudnutie nimi (žalobcami a odvolateľmi) dražených nehnuteľností
od SV - Centra presiahlo rámec prevodov v bežnom obchodnom styku, keďže predmetom činnosti
SV - Centra je (o. i.) uskutočňovanie stavieb a ich zmien, ako aj pre-nájom nehnuteľností, bytových
a nebytových priestorov (a nie hromadenie hmotného majetku vo vlastníctve investorov). Súd prvého
stupňa potom podľa nich nevyriešil správne ani otázku pôso-benia záložného práva voči nim, nakoľko
tu dôvodovú správu k zákonu nemožno považovať za prameň práva a gramaticko-logickým výkladom
rozhodných ustanovení O. z. treba dospieť k zá-veru, že registrácia záložných práv v katastri
nehnuteľností nemá byť považovaná za tú registrá-ciu v osobitnom registri, ktorú má na mysli § 151h
ods. 4 O. z.

Žalovaná 1/ navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť prakticky pre podržanie si svojej skor-šej argumentácie
a nedôvodnosť námietok z odvolania, keď podľa nej výklad pojmu bežný ob-chodný styk prezentovaný
žalobcami by mal za následok popretie vecno-právneho charakteru zá-ložného práva, SV - centrum
nemalo v predmete činnosti predaj a výmenu nehnuteľností a ani polemiku (odvolaním) s dôvodovou
správou k zákonu nie je dôvod prijať.

Žalovaná 2/ odvolací návrh nepodala a žalovaná 3/ navrhla taktiež napadnutý rozsudok potvrdiť s
predostretím i pomerne podrobného rozboru toho, prečo podľa nej ani jednu z oboch kľúčových
námietok uplatnených odvolaním nemožno považovať za dôvodnú. Ako v prípade námietky týkajúcej
sa skutkového zistenia o neurobení zámennej zmluvy v rámci bežného ob-chodného styku, tak i
u odvolaním ponúkaného výkladu usilujúceho o nepovažovanie zápisov v katastri nehnuteľností za
registráciu v osobitnom registri pritom poskytla najmä vlastné videnie pojmov prichádzajúcich do úvahy
a tiež použiteľnej judikatúry vyšších súdov k problému, na zá-klade ktorých podľa nej výklad žalobcov
odporuje zmyslu úpravy majúcej sa použiť.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvola-nia celú vec,
pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnuteľného tu inak z povahy veci len
ako celok) bol závislým i výrok rozsudku o trovách konania (nech aj v tej-to konkrétnej veci len v podobe
rozhodnutia vyhradzujúceho rozhodnutie o takejto otázke samo-statnému uzneseniu) a to podľa § 214
ods. 1 a contrario O. s. p. bez pojednávania, pretože tu ne-vznikla potreba dopĺňania ani opakovania
dokazovania, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a napokon ani o
žiaden taký prípad, v ktorom by si pojednávanie od-volacieho súdu vyžadoval dôležitý verejný záujem,



pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsu-dok len vo veci samej treba považovať za vecne správny,
keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre rozhodnutie, vec i správne posúdil
po právnej stránke a na tomto neboli spôsobilé nič zmeniť ani námietky z odvolania.

Odvolací súd totiž najmä nemá prečo nesúhlasiť s dôvodmi použitými súdom prvého stupňa na
podporu názoru, podľa ktorého dražba spochybňovaná žalobou v prejednávanej veci netrpela tými
vadami, ktoré jej žalobcovia vytýkali, preto ani nemohla byť neplatnou a požia-davka na vyslovenie
opaku nemohla byť úspešnou. Ak argumentácia okresného súdu pojatá do odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevykazovala žiadne vecné, logické ani právne medzery, šlo i o prípad, v ktorom by principiálne
nič nebránilo aj len konštatovaniu správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (§ 219
ods. 2 alinea prvá O. s. p.). Pretože je tu však na dru-hej strane (a to prakticky v každej odvolacím súdom
prejednávanej veci) i povinnosť vyporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami, žiadúcim je uvedenie (§
219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledov-ného :

Popieranie správnosti skutkového zistenia súdu prvého stupňa o vybočení (zámennou zmluvou žalobcov
a SV - Centra) z medzí bežného obchodného styku v rámci výkonu predmetu podnikania nemôže obstáť.

Je to tak preto, že len vo všeobecnosti nemožno nič namietať proti tomu, že prevod vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam vzniknutým výstavbou bytového domu zahrňujúceho i ne-bytové priestory môže spadať
do rámca výkonu podnikateľskej činnosti osoby, ktorá sa vlastníc-keho práva v prospech inej osoby
zbavila, v tomto prípade však rozhodujúcim bolo jednak to, že takto sa prevádzali nehnuteľnosti; to, že z
oboch strán zámennou zmluvou zakladaného právne-ho vzťahu len SV - Centru prislúchalo postavenie
podnikateľa a tiež to, že zámennou zmluvou nadobúdali vlastnícke právo nielen žalobcovia, ale i SV -
Centrum.

Prevádzanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam malo za následok charakter právneho vzťahu
účastníkov zámennej zmluvy ako tzv. absolútneho neobchodu (riadiaceho sa vždy pred-pismi
občianskeho práva v užšom slova zmysle, teda najmä Občianskym zákonníkom), pri kto-rom o bežnom
obchodnom styku hovoriť možno nanajvýš na strane toho účastníka, ktorý je podnikateľom. Tým v tu
diskutovaných súvislostiach bol len vymieňajúci odchylný od žalobcov (SV - Centrum), pričom žalobcov
pri snahe obhájiť prevod nehnuteľností spôsobom podávajú-cim sa zo zámennej zmluvy paradoxne
dostihla nimi samými použitá argumentácia - vymedzujú-ca predmet podnikateľskej činnosti SV -
Centra a poukazujúca tiež na to, že cieľom stavebnej vý-roby nie je hromadenie hmotného majetku
vo vlastníctve investorov. Pri vyjdení z týchto pred-pokladov totiž udržateľným by bolo len prevádzanie
vlastníctva z SV - Centra na žalobcov, nie však i naopak, ktoré práve obom kritériám nastaveným
žalobcami (v ich odvolaní) odporovalo (nadobúdanie nových nehnuteľností čo i formou zámeny s inými
nie je nielen súčasťou predmetu podnikateľskej činnosti SV - Centra, ale ani v súlade s vytýčenou
zásadou nehromadenia týmto hmotného majetku).

Ani úvaha o použiteľnosti ustanovenia § 151h ods. 3 vety prvej O. z. (resp. i vety druhej takéhoto
ustanovenia), založená na odvolaním zmieňovanej potrebe gramaticko-logického výkla-du i súvisiaceho
odseku 4 rovnakého paragrafu podľa názoru odvolacieho súdu nie je akceptova-teľnou.

Doslovný gramatický výklad má zaiste pri výklade obsahu právnych predpisov svoje mies-to, v hierarchii
všetkých do úvahy prichádzajúcich metód výkladu práva mu však rozhodne ne-môže patriť taký význam
ako výkladu systematickému či teleologickému (vyhodnocovaním účelu, ktorému má vykladaná právna
úprava slúžiť) i s prípadným použitím výkladu historického. Práve porovnaním oboch takýchto metód (či
pri záujme na úplnej presnosti metódy v prvom a skupiny metód v druhom prípade) potom treba dospieť
k záveru, že práve gramatickému výkladu podsú-vanému odvolaním v prejednávanej veci chýba atribút
logiky (ktorým by ale každá v konečnom dôsledku použitá metóda výkladu mala oplývať predovšetkým).

Ak za jeden z princípov, na ktorých je vystavaný právny poriadok demokratického štátu (za aký
Slovenskú republiku deklaruje článok 1 jej Ústavy, čiže ústavného zákona SNR č. 460/ 1992 Zb. v znení



neskorších ústavných zákonov), možno definovať aj princíp ochrany dobromy-seľného nadobúdateľa
práv, takáto ochrana sa musí uplatňovať dôsledne, ani ona však nemôže byť neobmedzenou, ale byť
podriadená určitým pravidlám. Jedným z takýchto pravidiel je potom i zásada dôvery v správnosť zápisov
vo verejných evidenciách slúžiacich pre orientáciu účastní-kov právnych vzťahov pri vstupovaní do nich
všeobecne a robení nimi právnych úkonov osobit-ne (s možným preukázaním opaku).

Ak potom všetky vecné práva k nehnuteľnostiam (teda i právo záložné) sa zapisujú v ka-tastri
nehnuteľností a to dokonca s ustanovením vzniku práva na základe zmluvy až zápisom v katastri
nehnuteľností (čo analogicky platí v prípadoch zmien vecných práv a tiež ich zániku), práve existenciou
či neexistenciou príslušného zápisu v katastri treba považovať za vyriešenú aj otázku dobromyseľnosti.

Napriek možnosti prisvedčenia žalobcom v tom smere, že súbežné používanie formulácií „registrácia
v osobitnom registri“ a „zápis v katastri nehnuteľností“ v ustanoveniach O. z. majú-cich sa použiť aj v
prejednávanej veci vyvoláva pochybnosti o čitateľnosti úmyslu zákonodarcu, resp. o jeho úmysle vylúčiť
dopad ustanovenia § 151h ods. 3 O. z. aj v prípadoch práv vznika-júcich zápisom do jedného z tzv.
tradičných registrov (ktorým je dnes kataster nehnuteľností a skôr ním bola skoršia evidencia práv k
nehnuteľnostiam, najmä však zápisy v niekdajších po-zemkových knihách), uplatnením úvah zhora treba
vyvodiť, že aj kataster nehnuteľností má cha-rakter osobitného registra podľa ust. § 151h ods. 4 O. z.,
zvlášť ak podmienku vzniku práva až zápisom v takomto registri ustanovujú popri sebe O. z. i zákon č.
162/1995 Z. z. v znení nes-korších zmien a doplnení (katastrálny zákon).

Nemožno totiž prehliadať, že k istému precizovaniu skoršej (menej podrobnej) úpravy záložného práva
v O. z. vrátane jeho tu (a predtým už súdom prvého stupňa) vykladaných usta-novení došlo práve
zákonom č. 526/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2003, teda prakticky súbežne s nadobudnutím
účinnosti dražobného zákona (ktorému v príslušnom ročníku Zbierky zákonov bolo priradené hneď
nasledujúce číslo, teda č. 527) a práve preto treba zámer ustanoviť následok nepôsobenia záložného
práva k predmetom zapisovaným v osobitnom registri „od ne-pamäti“ (teda k nehnuteľnostiam už
tradične podliehajúcim evidencii) vylúčiť.

Riadenie sa aj týmito úvahami logicky muselo viesť k tomu, že odvolací súd obdobne ako pred ním
už súd prvého stupňa nezistil žiadne porušenie zákona spôsobujúce neplatnosť dražby. To platilo za
situácie, keď namieste je (nad rámec výhrad z odvolania) stotožniť sa i so záverom, že treba odmietnuť
rozširovanie dôvodov majúcich zakladať neplatnosť dražby až po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie
príslušnej žaloby a navyše u žalobcami uvádzaných nájomných zmlúv podkladajúcich tvrdenie o
záväzkoch nevzatých pri dražbe do úvahy dosť ťažko šlo pomi-núť faktor nezapisovania tvrdených
práv v žiadnej z verejne prístupných evidencií (za ktorého stavu by „vyrobenie“ listín spochybňujúcich
regulérnosť dražby bolo možným prakticky kedy-koľvek a to bez reálnej možnosti potenciálneho
nadobúdateľa predmetu dražby akokoľvek si overiť, či k urobeniu úkonov v tvrdenom čase aj skutočne
došlo).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, zamietajúci žalobu ako bezzákladnú, bol preto
vecne správnym rozhodnutím a dovolací súd ho preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v takejto časti potvrdil.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a aj h/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého ustanovenia však musel zrušiť
napadnutý rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostat-nému uzneseniu
a v takejto časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhod-nutie súdu prvého stupňa
totiž neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania
a z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bolo tak i nepreskúmateľným pre nedostatok
dôvodov (ktorá vada za dnešnej právnej úpravy predsta-vuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania
postupom súdu reálnej možnosti konať pred sú-dom). I keď ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. (súdom
prvého stupňa len spomenuté, nie však i ci-tované a vyložené) obsahuje len demonštratívny (príkladmý)
výpočet zložitých prípadov, v kto-rých takýto postup (odloženie rozhodnutia o trovách konania až na
čas po právoplatnosti roz-hodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy a práve jeden z príkladov tam
uvedených (väčší po-čet účastníkov) by sa ponúkal i v tejto veci, súd prvého stupňa nerozhodnutie o



trovách konania neodôvodnil (vecne ani právne) ničím (hoci naopak plné zamietnutie žaloby týkajúcej
sa jediného nároku bolo z pohľadu rozhodovania o trovách konania tou najjednoduchšou alternatívou,
aká by tu mohla nastať).

O trovách odvolacieho konania napokon odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O. s. p., nakoľko
i nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O. s. p. (s nutnos-ťou jeho zrušenia),
zakladá povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 pos-ledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.