Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6Co/554/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815211566 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815211566.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Stanislavy Markovej a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., Malý trh 2/A, Bratislava, IČO: 35 886 013, zastúpeného Havel. Holásek & Partners, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., W. XXX/XX, o zaplatenie 506,06 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. júna 2016 č. k. 6C/229/2015-100 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorým uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie 506,06 eur s príslušenstvom. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov dokazovania. 3. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa 12.3.2009 zmluvu o splátkovom úvere číslo 0373587705. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 1700,- eur. Úroková sadzba úveru bola dohodnutá vo výške 13,60 % p.a.. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v mesačných splátkach 50,03 eur splatných k 1. dňu príslušného mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola 1.4.2009, konečná splatnosť úveru bola 1.12.2012. Žalovaný úver riadne nesplácal. Žalovaná suma 579,29 eur pozostáva z istiny 506,06 eur a úroku 73,23 eur. Právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi pohľadávku voči žalovanému zmluvou o postúpení pohľadávok z 27.3.2014. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom z 1.4.2014. 4. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa okresný súd zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovanému na základe predmetnej zmluvy o úvere. 5. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci súd žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Žalobca odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú žalovaný uzatvoril s jeho právnym predchodcom. Tá je na jednej strane tzv. absolútnym obchodom podľa ustanovení Obchodného zákonníka, avšak v tomto konkrétnom prípade táto zmluva bola svojim charakterom zároveň i spotrebiteľskou zmluvou. Peňažné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o splátkovom úvere bol žalovaný povinný v stanovenej dobe vrátiť a zaplatiť z nich zmluvný úrok. Túto svoju povinnosť si však riadne a včas a v súlade so zmluvou nesplnil. Podľa názoru súdu, právny predchodca žalobcu v postavení banky mohol postúpiť svoju splatnú pohľadávku (časť záväzku po jeho splatnosti) len za splnenia podmienky písomnej výzvy adresovanej žalovanému a po uplynutí zákonom stanovenej doby omeškania. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Hoci súd považoval za preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní viac ako 90 dní, nebolo zároveň preukázané listinnými dôkazmi, že právny predchodca žalobcu písomne vyzval žalovaného na plnenie dlžných splátok. Podľa názoru súdu teda postúpenie pohľadávky na žalobcu nemohlo byť platné a žalobca v tejto časti uplatneného nároku nemá aktívnu vecnú legitimáciu. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces, inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia okresného súdu a nesprávne právne posúdenie veci (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP). Uviedol, že konečná splatnosť úveru nastala priamo zo zmluvy dňom 01.12.2012. Podmienkou platného a účinného postúpenia pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na žalobcu nebolo zaslanie písomnej výzvy žalovanému, po ktorej by bol 90 dní v omeškaní. Poukázal na systematický výklad § 91 a § 92 zákona o bankách, pričom zdôraznil, že § 91 zákona o bankách upravuje predmet bankového tajomstva a možnosť jeho sprístupnenia orgánom verejnej moci a § 92 zákona o bankách možno sprístupnenia bankového tajomstva súkromnoprávnym subjektom. Účelom § 92 zákona o bankách, vzhľadom na jeho umiestnenie a obsah, je ochrana bankového tajomstva a možnosť sprístupnenia bankového tajomstva orgánom verejnej moci, prípadne subjektom súkromného práva. Podľa názoru žalobcu toto zákonné ustanovenie neupravuje možnosť postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt. V tomto smere poukázal na článok doc. JUDr. Kristiána Csacha PhD., LL.M., uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Odo/1613/2005 zo dňa 29.04.2008, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 547/2012, rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn. 15C/184/2014 zo dňa 09.04.2015 i stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 11.12.2013, z ktorých citoval. Postúpenie pohľadávky je potom platné a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. I v prípade aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách veriteľ platne postúpil pohľadávku na žalobcu. V zmysle špecifikácie žalovanej sumy zo dňa 26.10.2015 sa žalovaný dostal do omeškania 01.01.2010, keď neuhradil dojednanú splátku úveru 50,03 eur. Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaného prvou, druhou a treťou upomienkou na úhradu omeškanej častí dlhu, ktoré zásielky odoslala ako obyčajné poštové zásielky. Slovenská sporiteľňa a.s. ďalej prostredníctvom svojho zmluvného partnera vyzvala žalovaného na úhradu zvyšku dlhu predžalobnou výzvou zo dňa 06.08.2012, ktorú k odvolaniu pripojil a ktorá bola odoslaná žalovanému bežnou poštovou zásielkou. Slovenská sporiteľňa a.s. tak pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného na úhradu dlhu, čiže podmienka stanovená v §92 ods. 8 zákona o bankách bola splnená. Spôsob doručovania zásielok banky bol pritom dojednaný zmluvnými stranami vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli súčasťou úverovej zmluvy. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje možnosť postúpenia pohľadávky bez súhlasu klienta, pričom Slovenská sporiteľňa, a.s. súhlasom žalovaného disponovala, tento súhlas bol dojednaný v čl 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Namietal znenie výzvy súdu zo dňa 21.03.2016, ktorou bol vyzvaný na predloženie výzvy, ktorou jeho právny predchodca vyzval žalovaného na plnenie potom, čo bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Takto formulovaná výzva súdu bola zmätočná a nejasná, a teda nezákonná. Z tohto dôvodu predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 06.08.2012 až v odvolacom konaní. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikované pod č. R 119/2003, ohľadne aktívnej legitimácie postupníka na základe relevantného oznámenia postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky. Banka dňa 01.04.2014 oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu, čím založila aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 479 a § 480 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok okresného súdu je vo veci samej je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 9. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 10. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 11. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). 12. V zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v porušení práva na spravodlivý proces, inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v nesprávnom skutkovom a právnom závere (§ 365 ods. 1 písm. b/, d), f) a h) CSP). 16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 17. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. 18. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. 19. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na podrobné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, v ktorom sa okresný súd vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní, s ktorým odôvodnením v týchto častiach, sa krajský súd v plnom rozsahu identifikuje (§ 387 ods. 2 CSP). 20. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí okresného súdu a s prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu, uvádza krajský súd nasledovné skutočnosti. 21. Okresný súd žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu ( § 92 ods. 8 zákona o bankách). 22. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009. 23. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda pohľadávku (s príslušenstvom a právami s ňou spojenými). Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Nie je ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie. 24. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť. Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok. 25. Takýmto prípadom je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinnom v čase cesie (postúpenia) pohľadávky. 26. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. 27. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky. 28. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525, alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. 29. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy. 30. Je bez významu, že podmienky platnosti postúpenia pohľadávky sú uvedené v zákonom predpise, ktorý je predpisom verejného práva. Zmluva o postúpení je súkromnoprávnou zmluvou, ktorú upravuje Občiansky zákonník. Táto charakteristika zmluvy nevylučuje možnosť upraviť osobitné podmienky jej platnosti pre špecifický okruh pohľadávok (bankové pohľadávky) v osobitnom zákone v zásade verejnoprávnej povahy (zákon o bankách). Pre aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce zistenie, že právny úkon je v rozpore so zákonom. Ust. § 39 Občianskeho zákonníka nerozlišuje, o akú triedu právnej normy ide (normu verejného alebo súkromného práva). 31. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu bankových činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a klientom), je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Žalobca v konaní pred okresným súdom takúto výzvu banky klientovi nepredložil, ani nepreukázal je zaslanie či doručenie žalovanému. Preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z.. 32. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaný s postúpením pohľadávky bankou na tretiu osobu súhlasil, ktorý súhlas je obsiahnutý v čl. 19.6 Všeobecných obchodných podmienok, krajský súd konštatoval, že takýto prípadný súhlas dlžníka v prípade spotrebiteľského právneho vzťahu nemôže byť obsiahnutý len vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú zo svojej podstaty stanovené všeobecne vo vzťahu k neurčitému počtu spotrebiteľov a nie individuálne pre daný prípad, ale v zmluve samotnej. 33. Vo všeobecnosti platí, že si zmluvné strany môžu dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa budú riadiť. Tieto bývajú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, čím ale nie je vylúčená aplikácia všeobecných či iných obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uplatnenie obchodných podmienok ale nie je neobmedzené, naopak právna úprava stanovuje základné limity. Pre spotrebiteľské zmluvy napríklad platí, že nesmú pred hrozbou absolútnej neplatnosti obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Samotná ochrana spotrebiteľa sa však nepohybuje len na úrovni podústavného práva, ale má dopad aj do ústavnej roviny. Konkrétne ochranu spotrebiteľa možno podradiť pod ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý sa premieta aj do súkromného práva. Princíp autonómie vôle zmluvných strán a princíp rovnosti sú zároveň doplňované princípom equity či spravodlivosti. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení ako spotrebiteľ, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. Ochrana spotrebiteľa spadá medzi jednu z politík Európskej únie, a preto posudzujúc vec z hľadiska unijného práva, systém ochrany spotrebiteľa, zavedený predovšetkým smernicou Rady č. 93/ 13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi ( viď napr. rozsudok zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Efitores, C-240v /98 až C-244/98). Z tohto dôvodu, okrem obmedzení vyplývajúcich z ústavnoprávneho princípu rovnosti, možno od dodávateľa očakávať a vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať poctivo. Zásada poctivostí sa prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logický usporiadaný. Táto zásada nepochybne dopadá aj na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako uviedol Ústavný súd Českej republiky v náleze zo dňa 11.11.2013 sp.zn. I. ÚS 3512/2011, treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - na rozdiel od obchodných zmlúv - majú slúžiť predovšetkým tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy predpisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť tomu, aby do nich, v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme, skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. 34. Písomné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, na ktoré poukazuje v odvolaní, nie je výzvou, ako má na mysli citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza. K tomu je potrebné dodať, že dôvodom, pre ktorý je možné skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky napriek inak dostatočnému oznámeniu o postúpení pohľadávky zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod č. R 119/2003, je spotrebiteľská povaha sporu. 35. Krajský súd v konaní okresného súdu nezistil ani existenciu vád, týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a d) CSP. Pokiaľ žalobca namietal zrozumiteľnosť a zákonnosť výzvy okresného súdu zo dňa 21.03.2016, ktorou mal okresný súd nesprávne špecifikovať dokument, ktorý mal žalobca predložiť, krajský súd z obsahu spisu zistil, že okresný súd výzvou zo dňa 21.03.2016 vyzval žalobcu, aby v lehote 5 dní predložil výzvu, ktorou jeho právny predchodca vyzval žalovaného k plneniu potom, čo bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobca následne súdu dňa 04.04.2016 oznámil, že takouto výzvou v spisovej dokumentácii nedisponuje a nie je si vedomý jej existencie. Počas trvania zmluvy bol žalovaný viackrát vyzývaný na plnenie vzniknutej pohľadávky upomienkami, avšak túto povinnosť si nesplnil. Žalobca zdôraznil, že podľa jeho názoru nie je potrebné skúmať existenciu predmetnej výzvy. V podaní doručenom súdu dňa 04.04.2016 žalobca žiadnym spôsobom nenamietal, že by výzva súdu zo dňa 21.03.2016 bola nezrozumiteľná, resp. že by neporozumel, aký dokument od neho okresný súd žiada, naopak vecne sa vyjadril tak, že takouto výzvou nedisponuje a podľa jeho názoru ani nie je potrebné skúmať existenciu takejto výzvy. Tvrdenie žalobcu, že výzva okresného súdu bola nezrozumiteľná, potom odvolací súd považuje za účelové. 36. Žalobca v danom prípade tvrdiac, že pohľadávku nadobudol postúpením od banky, má riadne preukázať splnenie podmienok platného postúpenia, že predpokladom na preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie. Rozsah dôkazných povinností je v sporovom konaní zásadne určovaný rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože na to, aby mohol účastník nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o bremena tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania netvrdil všetky rozhodné skutočnosti, významné pre rozhodnutie, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť a predložiť dôkazy. Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje bremeno v týchto smeroch neuniesol. Žalobca výzvu jeho právneho predchodcu - banky zo dňa 06.08.2012 adresovanú žalovanému, na úhradu dlhu zo zmluvy o úvere predložil až v odvolacom konaní , hoci práve jeho zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne jeho aktívnej vecnej legitimácie v spore, a to napriek tomu, že bol na predloženie tejto výzvy okresným súdom vyzvaný osobitnou písomnou výzvou, bol riadne poučený podľa v tom čase účinného § 120 ods. 4 OSP, pričom prehlásil, že žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie nemá. Je pritom vecou strany sporu, aby zvolila účelné prostriedky útoku a obrany, predostrela svoje protiargumenty a podložila ich dôkaznými prostriedkami. Keďže tak žalobca neurobil pred okresným súdom, v odvolacom konaní mu takéto právo neprislúcha. Z tohto dôvodu na predmetnú listinu krajský súd prihliadať nemohol v zmysle § 366 CSP. Pre úplnosť však krajský súd uvádza, že k predmetnej listine žalobca ani v odvolacom konaní nepredložil doručenku, preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému. 37. Žalobcom v odvolaní citované rozhodnutia súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Odo/1613/2005 zo dňa 29.04.2008, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 547/2012) sa netýkajú totožnej skutkovej i právnej situácie, a preto sa nimi krajský súd bližšie nezaoberal. 38. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná a postupca (banka) zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy neprešla. 39. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania v tomto smere proti rozsudku okresného súdu vo veci samej, potom nebolo možné považovať za opodstatnené. S poukazom na vecne správny záver okresného súdu vo vzťahu k nepreukázaniu vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu, krajský súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami zo strany žalobcu v prejednávanej veci. 40. Z vyššie uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v potvrdil. 41. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní žalovanému. 42. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 Civilného sporového poriadku okresný súd. 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).