Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/326/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215969 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814215969.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: P. sporiteľňa, a.s. v skratke P., a.s., so sídlom Q., A. XX, IČO: 00 151 653, zastúpeného: JUDr. D. B., advokát, s.r.o., J. kancelária so sídlom U., P. A. B. XX, IČO: 36 866 598 proti odporcovi: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., U. XXXX/X, o zaplatenie 4.399,04 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. decembra 2014 č. k. 4C/155/2014-54, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 4.399,04 eur s úrokom vo výške 15,90% ročne zo sumy 2.665,20 eur od 30.07.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.188,17 eur od 30.07.2014 do zaplatenia, titulom poskytnutého spotrebného úveru. Žalovanú sumu špecifikoval ako nezaplatenú istinu vo výške 2.655,20 eur, úroky vo výške 1.522,67 eur vyčíslené od 21.07.2011 do 29.07.2014 a úroky z omeškania vo výške 210,87 eur vyčíslené od 01.02.2013 do 29.07.2014. Súd vykonal dokazovanie oboznámením predložených listinných dôkazov a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť. Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 11.05.2010 zmluvu o splátkovom úvere č. 0373930374, na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal odporcovi poskytnúť spotrebný úver na ČOKOĽVEK vo výške 3.000 eur s fixnou úrokovou sadzbou 15,90% ročne. Odporca sa zaviazal splácať úver v mesačných splátkach po 237,41 eur k 20. dňu v mesiaci, s dátumom splatnosti prvej splátky 31.05.2010 vo výške 29,82 eur a ostatných splátok od 20.06.2010, s konečnou splatnosťou úveru 20.07.2011, pri počte splátok 14 od 20.06.2010. Predmetná zmluva obsahuje údaj o RPMN 24,99% a priemernú hodnotu RPMN 20,58%. Podľa vyjadrenia navrhovateľa odporca uhradil do dňa podania návrhu 1.251,93 eur, po konečnej splatnosti úveru, t.j. po 20.07.2011, vykonal tri úhrady vo výške od 50 eur do 100 eur. Súd citoval ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/ Zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a konštatoval, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a vzťah medzi účastníkmi je z hmotnoprávneho hľadiska občianskoprávnym vzťahom s poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto pri posudzovaní premlčania aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Vzhľadom na § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. skúmal ex offo, či nárok navrhovateľa nie je premlčaný. Vychádzajúc z dohodnutej konečnej splatnosti úveru dňa 20.07.2010 potom dospel k záveru, že veriteľ sa mohol domáhať súdnou cestou svojho nároku odo dňa nasledujúceho po 20.07.2011, t. j. od 21.07.2011. Premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka uplynula po troch rokoch, teda ak navrhovateľ podal návrh vo veci dňa 02.09.2014 urobil tak po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Keďže právo navrhovateľa je premlčané, návrh navrhovateľa zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodu, že úspešný odporca náhradu trov konania nežiadal. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok prvostupňového súdu zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel. Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p.. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Túto vadu videl v tom, že navrhovateľ v podanom návrhu vzťah uzavretý medzi ním a odporcom považoval za obchodný záväzkový vzťah a súd prvého stupňa, pokiaľ bol iného právneho názoru, teda že tento vzťah je potrebné posúdiť čisto ako občianskoprávny vzťah, mal vzhľadom na rozdielne právne posúdenie veci v zmysle ust. § 110 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní uviesť, že právne posúdenie veci sa mu javí inak, ako sa javí navrhovateľovi a tiež mal s poukazom na ust. § 118 O.s.p. uviesť, že pohľadávku navrhovateľa považuje za premlčanú. Toto však súd do konca pojednávania neurobil, takže navrhovateľ nemohol predpokladať, že súd chce vec inak právne posúdiť ako on, a preto sa nemohol vyjadriť k inému právnemu posúdeniu veci súdom, čo považoval za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 221 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. videl v tom, že súd nesprávne aplikoval iba ust. Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, hoci vzťah uzavretý medzi navrhovateľom a odporcom je zmluvným vzťahom uzavretým v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, čo znamená, že tento právny vzťah podlieha právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Košiciach. Ďalej namietal, že súd nepostupoval správne, keď na uzavretý zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý bol uzavretý ešte v r. 2010 aplikoval ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom od 01.05.2014, pretože takýto postup je tzv. pravou retroaktivitou, ktorá je nezlúčiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát, nakoľko definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.. V prejednávanej veci navrhovateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p.. Odvolanie proti rozsudku možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. patrí ten dôvod, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorý uplatňuje navrhovateľ. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v porušení ust. § 118, keď podľa jeho názoru mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že v rozpore s ust. § 118 O.s.p. neuviedol, že pohľadávku navrhovateľa považuje za premlčanú, keď bude uplatnený nárok navrhovateľa posudzovať aj podľa ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 118 ods. 1 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Podľa § 118 ods. 2 O.s.p. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Odvolací súd túto uplatnenú odvolaciu námietku navrhovateľa považoval za nedôvodnú. V danej veci treba predovšetkým uviesť, že súd prvého stupňa postupoval podľa ust. § 118 O.s.p., keď zo zápisnice z pojednávania zo dňa 02.12.2014, na ktorom bol prítomný zástupca navrhovateľa (č.l. 52 spisu) vyplýva, že súd prvého stupňa aplikoval postup podľa cit. ust. § 118 ods. 2 O.s.p., ako aj skutočnosť, že zástupca navrhovateľa sa vyjadril aj k prípadnému premlčaniu uplatneného nároku. Najmä však treba uviesť, že aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 221 písm. f/ O.s.p., ktorú ako odvolací dôvod uplatnil navrhovateľ. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno odvolanie odôvodniť v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (ktorú navrhovateľ v odvolaní neuplatnil). Existencia tejto vady však sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. Podstatou odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V súvislosti s týmto uplatneným odvolacím dôvodom navrhovateľ vytýka prvostupňovému súdu, že nepostupoval správne, keď na zmluvný vzťah uzavretý medzi navrhovateľom a odporcom aplikoval iba ustanovenia Občianskeho zákonníka s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákon o spotrebiteľských úveroch, hoci tento zmluvný vzťah je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, a teda bez ohľadu na povahu zmluvných strán podlieha právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka a ďalej, že nepostupoval správne, keď na daný zmluvný vzťah aplikoval ust. § 5 Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014, hoci zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom bol uzavretý ešte v r. 2010, teda použil tzv. pravú retroaktivitu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vznikol na základe zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 11.05.2010, na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal odporcovi poskytnúť spotrebný úver vo výške 3.000 eur. Je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, nakoľko navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy vystupoval v postavení dodávateľa, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov a odporca vystupoval ako fyzická osoba - nepodnikateľ, ktorý poskytnuté peniaze použil na osobnú spotrebu. Uvedená zmluva je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou, ktorá je typická tým, že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení a buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne v kľude a bez časového stresu podľa svojej predstavy naformuluje, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou, a to Zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nepodnikateľské právo (rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Uvedené názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013 č. k. IÚS 402/2013-10. Súd preto na daný právny vzťah správne aplikoval úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia a po zistení, že uplynula trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka prihliadol ex offo k uplynutiu premlčacej doby a uplatnený nárok navrhovateľa bez toho, aby odporca vzniesol námietku premlčania, zamietol. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b Zák. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť až 01.05.2014, k tomuto je potrebné uviesť že na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (čl. XIII) došlo k novele Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa čl. XIV Zák. č. 102/2004 Z. z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b Zák. č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b cit. zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zák. č. 250/2000 Z. z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené.... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. Vychádzajúc z uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ust. § 5b zák. č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej Zák. č. 102/2014 Z. z. účinnej od 01.05.2014), bol oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie nároku navrhovateľa v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky navrhovateľa boli nedôvodné, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .