Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/326/2015 z 21. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. marca 2016, sp. zn. 17Co/326/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3814215969.1 Krajský súd Trenčín | 17Co/326/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3814215969.1 | 2016-03-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13cff57c-4fc8-4170-a4d0-526c520da3c6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814215969.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/326/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215969
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814215969.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: P. sporiteľňa, a.s. v skratke
P., a.s., so sídlom Q., A. XX, IČO: 00 151 653, zastúpeného: JUDr. D. B., advokát, s.r.o., J. kancelária so
sídlom U., P. A. B. XX, IČO: 36 866 598 proti odporcovi: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., U. XXXX/X,
o zaplatenie 4.399,04 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 02. decembra 2014 č. k. 4C/155/2014-54, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov konania. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal proti
odporcovi zaplatenia sumy 4.399,04 eur s úrokom vo výške 15,90% ročne zo sumy 2.665,20 eur
od 30.07.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.188,17 eur
od 30.07.2014 do zaplatenia, titulom poskytnutého spotrebného úveru. Žalovanú sumu špecifikoval
ako nezaplatenú istinu vo výške 2.655,20 eur, úroky vo výške 1.522,67 eur vyčíslené od 21.07.2011
do 29.07.2014 a úroky z omeškania vo výške 210,87 eur vyčíslené od 01.02.2013 do 29.07.2014.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením predložených listinných dôkazov a dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť. Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ uzatvoril s
odporcom dňa 11.05.2010 zmluvu o splátkovom úvere č. 0373930374, na základe ktorej sa navrhovateľ
zaviazal odporcovi poskytnúť spotrebný úver na ČOKOĽVEK vo výške 3.000 eur s fixnou úrokovou
sadzbou 15,90% ročne. Odporca sa zaviazal splácať úver v mesačných splátkach po 237,41 eur k
20. dňu v mesiaci, s dátumom splatnosti prvej splátky 31.05.2010 vo výške 29,82 eur a ostatných
splátok od 20.06.2010, s konečnou splatnosťou úveru 20.07.2011, pri počte splátok 14 od 20.06.2010.
Predmetná zmluva obsahuje údaj o RPMN 24,99% a priemernú hodnotu RPMN 20,58%. Podľa
vyjadrenia navrhovateľa odporca uhradil do dňa podania návrhu 1.251,93 eur, po konečnej splatnosti
úveru, t.j. po 20.07.2011, vykonal tri úhrady vo výške od 50 eur do 100 eur. Súd citoval ust. § 52 ods. 1,
2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/ Zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a konštatoval, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a vzťah medzi účastníkmi
je z hmotnoprávneho hľadiska občianskoprávnym vzťahom s poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Preto pri posudzovaní premlčania aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o premlčaní. Vzhľadom na § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. skúmal ex offo, či nárok navrhovateľa nie je
premlčaný. Vychádzajúc z dohodnutej konečnej splatnosti úveru dňa 20.07.2010 potom dospel k záveru,
že veriteľ sa mohol domáhať súdnou cestou svojho nároku odo dňa nasledujúceho po 20.07.2011, t. j. od



21.07.2011. Premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka uplynula po troch rokoch, teda ak
navrhovateľ podal návrh vo veci dňa 02.09.2014 urobil tak po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej
doby. Keďže právo navrhovateľa je premlčané, návrh navrhovateľa zamietol. Žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodu, že úspešný odporca náhradu trov konania nežiadal.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo aby rozsudok prvostupňového súdu zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel. Ako odvolací
dôvod uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p.. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Túto vadu
videl v tom, že navrhovateľ v podanom návrhu vzťah uzavretý medzi ním a odporcom považoval za
obchodný záväzkový vzťah a súd prvého stupňa, pokiaľ bol iného právneho názoru, teda že tento vzťah
je potrebné posúdiť čisto ako občianskoprávny vzťah, mal vzhľadom na rozdielne právne posúdenie
veci v zmysle ust. § 110 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní uviesť, že právne posúdenie veci sa mu javí
inak, ako sa javí navrhovateľovi a tiež mal s poukazom na ust. § 118 O.s.p. uviesť, že pohľadávku
navrhovateľa považuje za premlčanú. Toto však súd do konca pojednávania neurobil, takže navrhovateľ
nemohol predpokladať, že súd chce vec inak právne posúdiť ako on, a preto sa nemohol vyjadriť k
inému právnemu posúdeniu veci súdom, čo považoval za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle
ust. § 221 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p. videl v tom, že súd nesprávne aplikoval iba ust. Občianskeho zákonníka a Zákona o
spotrebiteľských úveroch, hoci vzťah uzavretý medzi navrhovateľom a odporcom je zmluvným vzťahom
uzavretým v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý je absolútnym obchodným záväzkovým
vzťahom, čo znamená, že tento právny vzťah podlieha právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na rozhodnutia
Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Košiciach. Ďalej namietal, že súd nepostupoval správne, keď
na uzavretý zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý bol uzavretý ešte v r. 2010 aplikoval
ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom od 01.05.2014, pretože takýto
postup je tzv. pravou retroaktivitou, ktorá je nezlúčiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny
štát, nakoľko definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.. V prejednávanej veci navrhovateľ uplatnil
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p..
Odvolanie proti rozsudku možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. patrí ten
dôvod, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorý uplatňuje
navrhovateľ. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v porušení ust. § 118, keď podľa jeho názoru mu
súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že v rozpore s ust. § 118 O.s.p. neuviedol, že
pohľadávku navrhovateľa považuje za premlčanú, keď bude uplatnený nárok navrhovateľa posudzovať
aj podľa ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 118 ods. 1 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a
predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Podľa § 118 ods. 2 O.s.p. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Odvolací súd túto uplatnenú odvolaciu námietku navrhovateľa považoval za nedôvodnú.



V danej veci treba predovšetkým uviesť, že súd prvého stupňa postupoval podľa ust. § 118 O.s.p.,
keď zo zápisnice z pojednávania zo dňa 02.12.2014, na ktorom bol prítomný zástupca navrhovateľa
(č.l. 52 spisu) vyplýva, že súd prvého stupňa aplikoval postup podľa cit. ust. § 118 ods. 2 O.s.p., ako
aj skutočnosť, že zástupca navrhovateľa sa vyjadril aj k prípadnému premlčaniu uplatneného nároku.
Najmä však treba uviesť, že aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu
vady v zmysle § 221 písm. f/ O.s.p., ktorú ako odvolací dôvod uplatnil navrhovateľ. Ak totiž predseda
senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť
vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka, napr. v práve
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v
práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118
ods. 2 O.s.p. zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno odvolanie
odôvodniť v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (ktorú navrhovateľ v odvolaní neuplatnil). Existencia
tejto vady však sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v
zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

Podstatou odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V súvislosti s týmto uplatneným odvolacím dôvodom navrhovateľ vytýka prvostupňovému súdu, že
nepostupoval správne, keď na zmluvný vzťah uzavretý medzi navrhovateľom a odporcom aplikoval iba
ustanovenia Občianskeho zákonníka s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákon o
spotrebiteľských úveroch, hoci tento zmluvný vzťah je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom,
a teda bez ohľadu na povahu zmluvných strán podlieha právnej úprave obsiahnutej v tretej časti
Obchodného zákonníka a ďalej, že nepostupoval správne, keď na daný zmluvný vzťah aplikoval ust.
§ 5 Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014, hoci zmluvný vzťah
medzi navrhovateľom a odporcom bol uzavretý ešte v r. 2010, teda použil tzv. pravú retroaktivitu.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vznikol na základe
zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 11.05.2010, na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal
odporcovi poskytnúť spotrebný úver vo výške 3.000 eur. Je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský
vzťah, nakoľko navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy vystupoval v postavení dodávateľa, ktorého
predmetom podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov a odporca vystupoval ako fyzická osoba -
nepodnikateľ, ktorý poskytnuté peniaze použil na osobnú spotrebu. Uvedená zmluva je štandardnou
formulárovou, resp. typovou zmluvou, ktorá je typická tým, že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
a buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne v kľude a bez
časového stresu podľa svojej predstavy naformuluje, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť
žiadne pochybnosti o tom, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej
pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom
na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za
typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa
týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou, a to Zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade
duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu
o občianskych právach a nepodnikateľské právo (rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Uvedené
názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013 č. k. IÚS 402/2013-10. Súd
preto na daný právny vzťah správne aplikoval úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom zákonníku,
ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia a po zistení, že uplynula trojročná premlčacia doba podľa § 101
Občianskeho zákonníka prihliadol ex offo k uplynutiu premlčacej doby a uplatnený nárok navrhovateľa
bez toho, aby odporca vzniesol námietku premlčania, zamietol.



Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa v danom prípade nepostupoval správne,
keď aplikoval ust. § 5b Zák. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť až 01.05.2014, k
tomuto je potrebné uviesť že na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (čl. XIII) došlo k novele Zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové
ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj
bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Podľa čl. XIV Zák. č. 102/2004 Z. z., predmetné ustanovenie vstúpilo
do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b Zák. č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b cit. zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zák.
č. 250/2000 Z. z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.
Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí,
že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo
spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené.... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ust.
§ 5b zák. č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej Zák. č. 102/2014 Z. z. účinnej od 01.05.2014),
bol oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade
platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli
aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím
účinnosti novej právnej normy, právne nároky sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného
je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie nároku navrhovateľa v tomto konaní
prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy)
nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j.
prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.

Z uvedených dôvodov odvolacie námietky navrhovateľa boli nedôvodné, a preto odvolací súd napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý
bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil
postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .