Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoP/98/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812207899 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3812207899.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky C. Z., bytom Z., X. XX, zastúpenej JUDr. J. P., advokátkou, Z., M. G. XX/X proti odporcovi O. Z., bytom E. X., F. XXX/XX, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. júla 2012, č. k. 8P/53/2012-44 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky o určenie príspevku na rozvedeného manžela. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Vychádzal zo zistenia, že manželstvo účastníkov, uzavreté dňa 04.03.1989 v Prievidzi, bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 10C 182/2010-25 zo dňa 08.03.2011. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 15.03.2011. Odporca počas rozvodového konania tvrdil, že stratil dôveru k navrhovateľke pre nedorozumenia, týkajúce sa hospodárenia s finančnými prostriedkami, čo vyústilo vo vzájomné odcudzenie. Navrhovateľka uznala nedorozumenia v oblasti hospodárenia, no od leta 2010 mala podozrenie, že odporca nadviazal známosť s I. F.. Odporca známosť poprel, pričom účastníci netrvali na preukazovaní týchto skutočností a s rozvodom manželstva súhlasili. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka pracovala v T. O. Z. s.d. od 25.04.2008 ako predavačka. Zamestnávateľ s ňou okamžite skončil pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom dňom 09.03.2011 na tom skutkovom základe, že počas práceneschopnosti dňa 11.02.2010 vykonal kontrolu na dodržiavanie liečebného režimu, a v čase o 21.30 hod. sa navrhovateľka nezdržiavala na lekárom určenom mieste. Po okamžitom skončení pracovného pomeru od 10.03.2011 je navrhovateľka evidovaná na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny v E. ako uchádzačka o zamestnanie doteraz. V T. O. Z. s.d. pracovala na dohodu o vykonávaní práce ako pomocná sila a to v období od 17.06.2011 do 31.12.2011 a toho času od 15.03.2012 do 31.12.2012. Jej priemerný zárobok je vo výške 85,45 eur mesačne. Býva u rodičov, ktorým prispieva na bývanie sumou 30 - 40 eur mesačne. Uhrádza cestovné do práce 20 eur mesačne a jej ďalšie nevyhnutné výdavky sú na stravu 40 eur, drogériu 15 eur, obliekanie 20 eur, telefón do 25 eur, t.j. spolu 150-160 eur mesačne. Odporca po rozvode manželstva spolu s plnoletými synmi J. a P. zostal bývať v rodinnom dome rodičov. S rodičmi vedú spoločnú domácnosť, na chod domácnosti prispieva odporca sumou 200 eur mesačne. Pracuje ako šofér kamiónu, priemerný mesačný plat aj s diétami priznal v sume 800 - 900 eur. Platí inkaso 121,16 eur a prispieva aj na palivové drevo. Má známosť s I. F.. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľka je nezamestnaná, vedená v evidencii uchádzačov o
zamestnanie. Nebolo zistené, že by odmietla ponúknutú prácu. Pracuje v T. O. Z. s.d. na dohodu o vykonávaní práce, ako pomocná sila. V prípade potreby zastupuje zamestnancov čerpajúcich dovolenky. Jej priemerný zárobok činí 85,45 eur mesačne. Je nemajetná a výživou odkázaná na odporcu. Odporca je zamestnaný, priznal priemerný zárobok aj s diétami v sume 800-900 eur mesačne. Odporca ďalšie vyživovacie povinnosti nemá, je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať navrhovateľke na primeranú výživu. Konštatoval, že základným kritériom pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela sú dobré mravy. Dôvodom pre odopretie nároku na výživu je konanie alebo opomenutie manžela odkázaného na výživu, ktoré možno morálne hodnotiť negatívne. V konaní bolo preukázané, že s navrhovateľkou bol okamžite skončený pracovný pomer pre porušenie liečebného režimu počas práceneschopnosti dňom 09.03.2011. Ako predavačka vykonávajúca práce podľa pracovnej zmluvy pred okamžitým skončením pracovného pomeru mala navrhovateľka príjem do 300 eur mesačne. Od okamžitého skončenia pracovného pomeru je nezamestnaná, pretože nenašla primerané zamestnanie. Nachádza sa v zlej sociálnej situácii. Nebyť okamžitého skončenia pracovného pomeru, aj naďalej mohla navrhovateľka pracovať ako predavačka a mala by dostatok finančných prostriedkov na svoju výživu. Zlú sociálnu situáciu si spôsobila sama - porušením právnych povinností počas práceneschopnosti. Podľa názoru súdu tretia podmienka pre plnenie vyživovacej povinnosti odporcom, a to okolnosť, že priznanie výživného navrhovateľke musí byť v súlade s dobrými mravmi, nie je splnená, preto súd návrh navrhovateľky ako neopodstatnený zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 72 ods. 1, 2, § 75 ods. 2 Zákona o rodine.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, navrhla ho zmeniť tak, že odvolací súd jej návrhu vyhovie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že súd prvého stupňa neprihliadol na jej obranu, že skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nezodpovedalo skutočnosti, čo v čase doručenia oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru u zamestnávateľa aj namietala. Poukázala na to, že disponuje písomnosťami, ktoré svedčia o tom, že v čase kontroly dodržiavania liečebného režimu bola na lekárskom vyšetrení. Ďalej namietala, že súd prvého stupňa však na tieto okolnosti neprihliadol, s poukazom na to, že nenapadla neplatnosť skončenia pracovného pomeru podaním na súde. K okolnostiam skončenia pracovného pomeru uviedla, že dňa 11.02.2010 vykonal zamestnávateľ kontrolu dodržiavania liečebného režimu, pri ktorej zistil, že v čase o 21.30 sa nenachádzala doma. Ihneď po doručení oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru predložila doklady o tom, že v čase kontroly zamestnávateľa bola na pohotovosti v Nemocnici s poliklinikou Prievidza, so sídlom v Bojniciach, o 17.59 hod. bola na vyšetrení v RDG ambulancii, o 19.04 hod. na EKG, odkiaľ sa ešte vrátila do pohotovostnej ambulancie. Nevedela presne uviesť, o koľkej odtiaľ odišla, pretože tento doklad odovzdala zamestnávateľovi, a ani nevedela, koľko jej trvala cesta z Bojníc do miesta bydliska vzdialeného 12 km, vracala sa však zrejme v čase, kedy bol zamestnávateľ na kontrole. Zamestnávateľ však k týmto námietkam neprihliadol. Žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru nepodávala preto, že na to ani vtedy nemala dostatok finančných prostriedkov. Ďalej uviedla, že aj po skončení pracovného pomeru pracuje pre T. O. Z. na základe dohody o vykonaní práce, čo svedčí o tom, že tento zamestnávateľ bol s jej prácou a s jej pracovnou disciplínou spokojný.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že v odvolacom konaní nie je možné na okolnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru u predchádzajúceho zamestnávateľa navrhovateľky prihliadnuť. Tieto okolnosti i dôkazy o nich boli navrhovateľke známe aj počas prvostupňového konania, tieto v tomto štádiu konania neuplatnila napriek poučeniu súdu, že na neskôr označené dôkazy sa neprihliada. Odhliadnuc od tohto následku označil tvrdenia navrhovateľky za nepravdivé. Poukázal na to, že navrhovateľka dlhodobo maródovala, pričom pracovala v predajni potravín v mieste bydliska, teda v ich obci, a to, že navrhovateľka pri kontrole dodržiavania liečebného režimu dňa 11.02.2010 sa nenachádzala na lekárom určenom mieste počas práceneschopnosti, nebol zriedkavý prípad. Navrhovateľka počas práceneschopnosti sa nachádzala na rôznych miestach, ktoré nesúviseli s liečebným režimom, navštevovala pohostinstvá, rôznych známych, u ktorých sa neliečila, skôr naopak, pričom v predajni ostatné predavačky nestíhali s prácou. Zamestnávateľovi navrhovateľky boli tieto skutočnosti známe, a keď to už bolo neúnosné, bolo pristúpené ku kontrole liečebného režimu navrhovateľky. Ak sa teda navrhovateľka počas kontroly nenachádzala doma, hoci z miesta údajného vyšetrenia v ambulancii mala dostatok času prísť domov, porušila liečebný režim. Podľa jeho vedomostí však domov nešla, ale išla opäť ku svojej známej do obce L., pričom cez ich obec z Bojníc musela prejsť, pretože inak sa do L. nemohla dostať. Ďalej uviedol, že má vedomosť aj o tom, že
kontrola zistila, že navrhovateľka sa nachádza práve u svojej známej v obci L., ktorá zhodou okolností bola tiež práceneschopná ako pracovníčka T. O. Z., ale na rozdiel od navrhovateľky táto bola doma, teda v mieste určenom na liečenie počas práceneschopnosti. Mal za to, že v súčasnosti by sa súd nemal ani zaoberať okamžitým skončením pracovného pomeru navrhovateľky, pretože zamestnávateľ i navrhovateľka majú priame vedomosti, prečo k takémuto mimoriadnemu skončeniu pracovného pomeru došlo a navrhovateľka takéto skončenie predsa akceptovala, pretože nepodala žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré konanie je oslobodené od platenia súdneho poplatku. Sama sa tak pripravila nezodpovedným správaním o vhodné zamestnanie, ktoré mala v ich obci a do práce mala z miesta vtedajšieho bydliska 400 metrov. Priznanie príspevku na výživu na rozvedenú manželku by teda v danej veci bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Odvolací súd sa podrobne zaoberal všetkými rozhodujúcimi otázkami, ktoré boli v odvolaní vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Na základe toho si aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva:
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 2 O.s.p.). Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). Súd je povinný okrem vecí podľa § 120 ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť skôr, ako vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie ich tvrdení). Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov o tom, že všetky dôkazy musia predložiť alebo musia označiť ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, a tiež o tom, že na dôkazy označené a predložené neskôr sa nebude prihliadať.
V prejednávanej veci navrhovateľka na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 17.07.2012 uviedla, že nepopiera, že so zamestnávateľom T. O. Z. bol s ňou ukončený pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom a že u tohto zamestnávateľa zarábala 270 - 300 eur mesačne netto. Účastníkom na uvedenom pojednávaní bolo dané poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., obaja účastníci uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Súd prvého stupňa po záverečných rečiach účastníkov vyhlásil dokazovanie za skončené. Pokiaľ za tejto situácie navrhovateľka spochybnila okolnosti ohľadne jej okamžitého skončenia pracovného pomeru a v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa nevykonal riadne dokazovanie ohľadne okolností okamžitého skončenia jej pracovného pomeru tým, že nevyhodnotil skutočnosť, že v čase kontroly bola na lekárskom vyšetrení, odvolací súd má za to, že navrhované dokazovanie nebolo možné vykonať. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že v danom prípade navrhovaným dôkazom nebol dôkaz týkajúci sa podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu (§ 205a ods. 1 písm. a/ O.s.p.), ani dôkaz, ktorým by malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 205a ods. 1 písm. b/ O.s.p.); odvolateľ bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (§ 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nešlo ani o dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohla navrhovateľka označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p.); keď navrhovateľka mala dostatok možností tvrdiť okolnosti v prvostupňovom konaní, uvádzané v odvolaní. Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľky, uvádzanej v odvolaní, že nepodala žalobu o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru pre nedostatok prostriedkov, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľ je v takomto konaní oslobodený od súdnych poplatkov. Za situácie, že navrhovateľka akceptovala okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je ani dôvod, aby sa odvolací súd v danej veci zaoberal dôvodmi skončenia tohto pracovného pomeru v danej veci.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu týchto trov nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .