Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 11Co/11/2026 8620200213 18. 08. 2026 doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD. ECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2
Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX, zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35510722, proti žalovanej: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenému: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000,eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 26. septembra 2022, č.k. SK-1C/10/2020-124, po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.1.2026 sp.zn. 9Cdo/140/2024, takto jednohlasne rozhodol: I. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 1C/10/2020-124 z 26. septembra 2022 rozhodol tak, že cit.: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“ 2. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, § 132 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1, 3 a 4, § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 3, § 5 ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, § 17, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a § 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že pri spracúvaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu. V právoplatnom rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo 16. augusta 2017 č. 00777/2017-Os-17 bolo konštatované porušenie povinností sprostredkovateľom žalovanej pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov.
3. Žalobkyňa sa žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur. Súd prvej inštancie jej priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože bola úspešná čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Odvolanie smerovalo proti vyhovujúcemu výroku vo veci samej a proti výroku III. o trovách konania. Vo veci samej namietala miestnu nepríslušnosť súdu prvej inštancie, premlčanie nároku, nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, nepreukázanie predpokladov nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a neprimeranosť jej výšky. Osobitne namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému úspechu žalobkyne jej bol priznaný plný nárok na ich náhradu. Žiadala aplikáciu § 257 CSP z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré podľa nej spočívajú v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku a zo strany právneho zástupcu žalobkyne ide v zásade o totožné úkony opakované v skutkovo a právne identických konaniach. Pre prípad potvrdzujúceho alebo zmeňujúceho rozsudku zároveň žiadala, aby odvolací súd priznal žalobkyni 100 % náhradu trov výlučne z prisúdenej sumy a aby túto skutočnosť uviedol priamo vo výroku rozhodnutia. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok vo výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné v oboch napadnutých výrokoch a napadnutý rozsudok za vecne správny. Poukázala na to, že rôznymi senátmi Krajského súdu v Prešove už bolo v skutkovo totožných veciach právoplatne rozhodnuté o zásahu do osobnostných práv ďalších dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, a preto považovala za nezrozumiteľné, že žalovaná naďalej popiera samotný základ nároku. V otázke trov poukázala aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/233/2022, v ktorom ústavný súd neprijal argumentáciu žalovanej týkajúcu sa náhrady trov v skutkovo a právne totožnej veci. Navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdiť a priznať jej proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na podanom odvolaní a na jeho dôvodoch. K trovám konania uviedla, že priznanie nároku na náhradu trov konania v plnej výške nemá oporu v príslušných ustanovenia CSP, keďže žalobca bol v spore úspešný len čiastočne. Opätovne tiež zdôraznila existenciu dôvodov pre využitie moderačného oprávnenia súdu podľa § 257 CSP. 7. Odvolacou duplikou žalobca zopakoval zásadnú vecnú argumentáciu k miestnej príslušnosti súdu, pasívnej vecnej legitimácii žalovanej, vznesenej námietke premlčania, zásahu do súkromia žalobcu a výške prisúdenej náhrady. Osobitne reagoval na argumentáciu o náhrade trov konania kde uviedol, že v prípade čiastočného úspechu v spore, pokiaľ výrok rozhodnutia závisel od úvahy súdu, je potrebné výšku náhrady trov posudzovať v intenciách pôvodnej úpravy § 142 ods. 3 O.s.p., a to na základe interpretácie všeobecného ustanovenia § 255 CSP. K uplatniteľnosti § 257 CSP v súdenej veci uviedol, že na to nie sú splnené podmienky, keďže na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohla dostať v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie, pričom samotný bezpečnostný incident, ktorý je predmetom sporu v merite, sa týkal takmer 500 osôb a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnilo 166 dotknutých osôb. V 75 prípadoch už súdy zásah konštatovali, žalovaná napriek tomu stále popiera základ nároku, čo má za následok aj navyšovanie trov konania výlučne v dôsledku postoja žalovanej. Žalovaná nebola ochotná pristúpiť k mimosúdnemu riešeniu sporu. 8. V reakcii na odvolaciu dupliku žalobcu zotrvala žalovaná na svojich argumentoch z predošlých písomných podaní. 9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej voči výroku o trovách konania nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP). 11. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že o odvolaní žalovanej už raz rozhodol tunajší odvolací súd rozsudkom z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 tak, že cit.: „I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta. II. Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“ 12. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni v celom rozsahu s poukazom na jej úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. 13. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I. o povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu 110,- eur aj vo výroku II. o trovách konania podala žalovaná dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. januára 2026 sp. zn. 9Cdo/140/2024 rozhodol tak, že cit.: „Dovolanie proti potvrdzujúcej časti rozsudku vo veci samej o d m i e t a. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 vo výroku o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. Uznesenia Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/10/2020-348 z 26. marca 2024 a č. k. SK-1C/10/2020-422 z 19. júla 2024 z r u š u j e.“ 14. V dovolaní proti výroku o trovách žalovaná namietala, že hoci rozhodnutie o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, žalobca musí niesť aspoň určitú zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných alebo premrštených nárokov. Zdôraznila, že žalobkyňa uplatnila 5.000,- eur a priznaných jej bolo 110,- eur, teda približne 2 % žalovaného nároku. Namietala, že odvolací súd nijako nereagoval na jej žiadosť o použitie moderačného práva podľa § 257 CSP a nepriznanie, prípadne primerané zníženie trov, hoci v množstve skutkovo a právne totožných vecí sú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom a trovy pozostávajú výlučne z trov právneho zastúpenia. Zároveň vytýkala, že právny názor o plnej náhrade trov výlučne z prisúdenej sumy sa neprejavil vo výroku rozsudku, v ktorom bol uvedený iba rozsah 100 %, a takýto výrok považovala za zmätočný a nevykonateľný. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu naopak uviedla, že v konaní o ochranu osobnosti je základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv, kým priznanie a výška nemajetkovej ujmy sú otázkami sprevádzajúcimi, a preto ani nepomer medzi žalovanou a priznanou sumou nezakladá dôvod na použitie § 257 CSP. 15. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k trovám konania konštatoval nasledovné: „27. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd výrok o priznaní náhrady trov konania v prospech žalobkyne odôvodnil uplatnením zásady úspechu žalobkyne v konaní o ochranu osobnostných práv. V bodoch 44 a 45 odôvodnenia odvolací súd vysvetlil, že v konaniach, kde výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Týmto spôsobom sa odvolací súd dostatočne vysporiadal s námietkami žalovanej týkajúcimi sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 255 CSP na trovy konania v prejednávanom spore.
28. Odvolací súd ďalej citoval názor uvedený v odbornej literatúre (tzv. Veľký komentár k CSP - pozri bod 2.7 tohto odôvodnenia), že vhodným riešením je priznať žalobkyni právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Je možné dať za pravdu dovolateľke, že tento právny názor sa neprejavil vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Podľa názoru dovolacieho súdu, ak odvolací súd citoval uvedený právny názor, mal súčasne uviesť, ako ho vo svojom konkrétnom rozhodnutí aplikuje, resp. prečo ho neaplikuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie ústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, v zmysle ktorého tarifná vyhláška č. 655/2004 Z. z. neposkytuje súdu manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Je teda možné vidieť rozpor medzi právnym názorom odbornej literatúry, ktorý citoval odvolací súd v napadnutom rozsudku, a názorom ústavného súdu. Odvolací súd sa čiastočne vysporiadal s týmto rozporom až v uznesení z 13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023, nie v napadnutom rozsudku. 29. Čo je však podstatnejšie, žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom špecifikovala okolnosti, ktoré považuje za podstatné pre aplikáciu citovaného ustanovenia. Poukazovala okrem samotnej výšky priznaných trov násobne prevyšujúcej judikovanú čiastku na skutočnosť, že v množstve skutkovo a právne totožných vecí (na základe rovnakého bezpečnostného incidentu), v ktorých sú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom, trovy konania spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia. Žalovaná v súvislosti s použitím § 257 CSP tiež poukázala na skutočnosť, že žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola neprimeraná, neadekvátna, v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považovala za vyslovene šikanózne. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí na tento návrh žalovanej a na jej argumentáciu nereagoval a aplikáciou ustanovenia § 257 CSP sa vôbec nezaoberal. 30. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením § 387 ods. 3 druhá veta CSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, v dôsledku čoho založil vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu je v tejto časti nedostatočne odôvodnený v rozsahu porušujúcom právo dovolateľky na spravodlivý proces (obdobne pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/19/2024, 4Cdo/96/2024, 4Cdo/89/2024). 31. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je vo vzťahu k výroku o trovách konania nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom výroku II. o trovách konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie v časti o trovách konania riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť s tým, že osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať aplikácii ustanovenia § 257 CSP a rozhodujúcim argumentom dovolateľky v tomto smere.“ 16. Dovolací súd ďalej v bode 32. odôvodnenia uviedol, že vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania bolo potrebné zrušiť aj naň nadväzujúce uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, keďže išlo o rozhodnutia závislé od rozhodnutia o nároku na náhradu trov. V bode 33. odôvodnenia zároveň poukázal na § 453 ods. 3 CSP, podľa ktorého, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. 17. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 20. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré boli vyvolané tým istým bezpečnostným incidentom. V právoplatnom rozhodnutí úradu zo 16. augusta 2017 č. 00777/2017-Os-17 bolo konštatované porušenie zákona pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a. s., v rozsahu meno a priezvisko klienta, adresa, rodné číslo, telefónne číslo, číslo občianskeho preukazu, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka, ako aj informácie o predajnom mieste. Táto okolnosť a jej právne dôsledky boli podkladom pre právoplatné
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni; otázka základu nároku už v tomto štádiu konania nie je predmetom ďalšieho posudzovania. 21. Otázka náhrady trov konania v skutkovo a právne totožných veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu SR. V uznesení z 24. mája 2022 sp. zn. II.ÚS/233/2022 ústavný súd konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu. Zároveň uviedol, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. 22. Ústavný súd SR v náleze z 27. augusta 2020 sp. zn. II.ÚS/225/2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, konštatoval: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“ Obdobné závery ústavný súd vyslovil aj vo veciach sp. zn. I.ÚS/24/2021, II.ÚS/399/2019, III.ÚS/475/2018 a II.ÚS/397/2020. 23. Z uvedených názorov ústavného súdu vychádzala rozhodovacia činnosť odvolacieho súdu v otázke náhrady trov konania a z týchto záverov treba vychádzať aj v prejednávanej veci. Dovolací súd pritom vo svojom zrušujúcom uznesení výslovne konštatoval, že odvolací súd sa v pôvodnom rozsudku dostatočne vysporiadal s námietkami žalovanej týkajúcimi sa aplikácie § 255 CSP. Dôvod zrušenia výroku o trovách nespočíval v nesprávnosti záveru o úspechu žalobkyne podľa § 255 CSP, ale v absencii konkrétneho vysporiadania sa s návrhom žalovanej na postup podľa § 257 CSP a s jej rozhodujúcimi argumentmi v tomto smere. 24. Zo znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2023 vyplýva, že vo veciach ochrany osobnosti je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a suma 2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť, v akej výške bude náhrada nemajetkovej ujmy v konečnom dôsledku priznaná, preto nie je z pohľadu určenia tarifnej hodnoty právne významná. Z tohto hľadiska nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, aby sa náhrada trov určovala „z prisúdenej sumy“ 110,- eur. Aj dovolací súd v zrušujúcom uznesení upozornil na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II.ÚS/233/2022, podľa ktorého vyhláška č. 655/2004 Z. z. neposkytuje súdu manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. 25. Podľa § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. 26. Z nálezu ÚS SR III.98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa ust. § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS/292/07, či sp. zn. I.ÚS/303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS/727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP).
27. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/119/2012). 28. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a. s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27.4.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov. 29. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27.4.2016. Nariadenia, v schválenom znení, sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté aj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 29.11.2017. Zákon 18/2018 Z. z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25.5.2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z. z. (nepriamo), 221/2019 Z. z.). 30. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany osobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň ochrany fyzických osôb v celej Únii má zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13). 31. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia 51. – 56. GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto: „i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie; ii. členstvo v odborových zväzoch; iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti; iv. zdravotné údaje; v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.“ 32. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov, došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ÚOOÚ): „i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v ust. § 13 a odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež: ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného identifikátora a to v ust. § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúceho ustanovenia nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť rodné číslo ma iba dotknutá osoby, ktorej sa týka : iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.“ 33. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Stropkov a Svidník by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné. 34. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti neaplikovateľné. 35. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 36. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II.ÚS/218/02, III.ÚS/198/07, I.ÚS/265/07, III.ÚS/139/08). Hypotetické priznanie trov konania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP). 37. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. 38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu. 39. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania. 40. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EÚ C-714/22). 41. Z týchto dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ust. § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu. 42. Správnosť záverov odvolacieho súdu potvrdzuje Ústavný súd SR, ktorý v uznesení č.k. II.ÚS/211/2026-39 zo dňa 1.4.2026 konštatoval nasledovné: „Zásadnou námietkou, ktorá je obsiahnutá v každej z posudzovaných ústavných sťažností, je otázka náhrady trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V základe sťažovateľka namieta, že súdy
konštatovali plný úspech žalobcov napriek tomu, že čo sa týka priznanej výšky nemajetkovej ujmy, boli žalobcovia úspešní len minimálne (priznaných 110 eur/500 eur z pôvodne žalovanej sumy 5.000,- eur). 43. K tejto otázke sa (aj) v konaniach o ústavných sťažnostiach sťažovateľky ústavný súd už vyjadril, keď poukazoval na to, že konanie o ochranu osobnosti je z hľadiska náhrady trov konania potrebné zaradiť ku konaniam, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, pričom v takých prípadoch je konštatovanie plného úspechu žalobcu determinované konštatovaním zásahu do osobnostných práv (rozhodnutie v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. II.ÚS/233/2022); podobné závery možno identifikovať aj v ďalších rozhodnutiach ústavného súdu (II.ÚS/225/2020, I.ÚS/24/2021, III.ÚS/475/2018, II.ÚS/397/2020). Ústavný súd zdôraznil, že v týchto prípadoch teda nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (k tomu m. m. I.ÚS/133/2024). Pre rozhodnutie o náhrade trov konania je potrebné odlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné sa považuje rozhodnutie o zásahu do práva žalobcu, no výška náhrady ujmy je druhotná a nadväzujúca. V tejto otázke ústavný súd nevidí dôvod na odchýlenie sa od skôr vysloveného právneho názoru (tým skôr, že tak rozhodol aj v skutkovo a právne totožnej veci sťažovateľky – okrem II.ÚS/233/2022 pozri I.ÚS/359/2025, I.ÚS/114/2026 a I.ÚS/147/2026). 44. Neobstojí ani argumentácia sťažovateľky, ktorá poukazuje na to, že aj žalobca musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu, a to najmä v prípadoch premrštených (neprimeraných) nárokov. V prvom rade by totiž ústavný súd nechal na zváženie, či možno 110 eur (500 eur) považovať za primeranú sumu nemajetkovej ujmy v prípade tak závažného bezpečnostného incidentu. V druhom rade je potrebné poukázať na to, že zvýšenie/zníženie priznanej sumy oproti žalovanej sume nemalo v okolnostiach veci de facto žiadny vplyv – náhrada trov konania sa totiž v takýchto prípadoch počíta v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky – teda trovy konania sa nepočítajú ani z priznanej sumy a ani z pôvodne žalovanej sumy. Tiež je potrebné poukázať na to, že okresné súdy priznali vo všetkých posudzovaných prípadoch podstatne viac – 3.000,- eur, čo nepoukazuje na to, že by žalobcami požadovaná suma bola výrazne neprimeraná alebo nadhodnotená. 45. V náleze ústavného súdu č. k. IV.ÚS/652/2018-44 z 13.2.2020 (predovšetkým jeho bode 44.) síce ústavný súd vyjadril tézu, ktorej zohľadnením sa doterajší koncept úspešnosti pri rozhodnutiach, pri ktorých výška plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, narúša, no uvedená skutočnosť nemá vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky relevantný význam. Ústavný súd v označenom náleze zotrval na závere ústavnej udržateľnosti opačnej argumentácie (ktorá je základom aj tu prejednávanej veci), pričom konečné rozhodnutie ponechal zjednocovaciemu mechanizmu všeobecného súdnictva aktivovaním právomocí najvyššieho súdu (bod 45. označeného nálezu). Samotný nález ústavného súdu teda s konečnou platnosťou nejudikuje výlučnú ústavnú udržateľnosť premisy, z ktorej sťažovateľka vychádza, zvýrazňujúc zjavne neprimeraný nárok žalobkyne a jej značnú neúspešnosť v konaní v zmysle nepriznania 98 % žalovanej sumy, ale konečné rozhodnutie ponecháva v réžii zjednocovania výkladu a používania zákonov najvyšším súdom (pozri I.ÚS/114/2026 a I.ÚS/147/2026). 46. Sťažovateľka sa v priebehu posudzovaných konaní opakovane domáhala toho, aby krajský súd „zakomponoval“ povinnosť zaplatiť náhradu trov konania len z prisúdenej sumy do výroku odvolacieho rozsudku, pretože v takom prípade by mal samotný výrok odvolacieho rozhodnutia prednosť pred vyhláškou – teda, ak by tak odvolací súd urobil (a z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sa tak aj v niekoľkých prípadoch stalo), bol by okresný súd pri výpočte náhrady trov konania viazaný výrokom odvolacieho rozhodnutia a § 10 ods. 8 vyhlášky by aplikovať nemohol (pozri napr. III.ÚS/689/2024). To však nie je prípad ani jednej z posudzovaných sťažností. 47. Možno síce súdom vytknúť, že (v niektorých prípadoch) zmätočne poukazovali na to, že by sa trovy konania mali určovať z priznanej sumy, avšak túto zmätočnosť odvolací súd sám v takých prípadoch odstránil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vydanie opravného – doplňujúceho rozsudku, kde sa súdy jednoznačne vyjadrili k aplikácii § 10 ods. 8 vyhlášky. Z tohto dôvodu nemožno považovať za nesprávny postup najvyššieho súdu, ktorý takýto postup aproboval a so závermi odvolacieho súdu sa v plnom rozsahu stotožnil.
48. Špecifická situácia nastala vo veci sp. zn. Rvp 379/2025, kde odvolací súd (zmätočne) opravným uznesením nezmenil výrok, ale odôvodnenie rozsudku (konkrétne bod 4.1), na čo ale zareagoval najvyšší súd, ktorý na základe podaného dovolania vec vrátil odvolaciemu súdu s poukazom na to, že takto vykonaná oprava nezodpovedá zneniu a zmyslu § 224 CSP, pretože sa netýkala ani chyby v písaní, ani počítaní a ani inej zrejmej nesprávnosti. Po zjednaní nápravy odvolacím súdom potom dovolací súd rozhodnutie potvrdil. Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že by najvyšší súd zmenil právny názor, pretože dôvodom prvotného zrušujúceho rozhodnutia bol nesúlad medzi výrokom a odôvodnením v poradí prvého rozsudku krajského súdu. V druhom rozsudku však už takýto nesúlad najvyšší súd (a rovnako ani ústavný súd) neidentifikoval, keď odvolací súd celkom jednoznačne poukazoval na § 10 ods. 8 vyhlášky, preto sa otázka výpočtu náhrady trov konania z prisúdenej sumy stala nerelevantnou. 49. Obdobnú námietku vzniesla sťažovateľka aj v ústavnej sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 781/2025, keď namietala, že sa najvyšší súd nevysporiadal s nesúladom medzi odvolacím výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia (v podanej ústavnej sťažnosti za porušovateľa označila najvyšší súd, pozn.). Najvyšší súd sa k tejto jej námietke skutočne nevyjadril, avšak aj v tomto prípade je potrebné poukázať na to, že prípadné vrátenie veci by na výsledku rozhodnutia nič nezmenilo – to podstatné totiž zhrnul krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky na vydanie dopĺňacieho rozsudku a opravného uznesenia, keď jednoducho (a správne) konštatoval, že spôsob výpočtu náhrady trov konania vyplýva z vyhlášky (konkrétne z už citovaného § 10 ods. 8). 50. Napokon nemožno súhlasiť ani s námietkou sťažovateľky, že sa súdy nedostatočne vysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa aplikácie § 257 CSP. Odvolací súd [napr. rozhodnutie sp. zn. 5Co/25/2023 (Rvp 1955/2025), s. 39 – 40, rozhodnutie sp. zn. 13Co/30/2022 (Rvp 379/2025), s. 41] sa s jej argumentáciu vysporiadal, sťažovateľka len vyjadruje svoju nespokojnosť s výsledkom tohto prieskumu. Krajský súd pritom poukázal na to, že vo veci sťažovateľky nejde o prípad, keď je potrebné brať do úvahy sociálny aspekt, a to s ohľadom na osobné, majetkové, zárobkové pomery sťažovateľky (ide o právnickú osobu pôsobiacu na telekomunikačnom trhu) a ani v iných sťažovateľkou prezentovaných okolnostiach nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Najvyšší súd [napr. uznesenie sp. zn. 1Cdo/10/2024 (Rvp 1955/2025), s. 11, uznesenie sp. zn. 8Cdo/79/2024 (Rvp 379/2025), s. 7] navyše poukázal na to, že § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Do úvahy tiež treba vziať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku (sťažovateľka bola zodpovednou za porušovanie práv klientov vyplývajúcich z právnej úpravy zabezpečujúcej ochranu osobných údajov, pričom odmietla uznať svoju zodpovednosť a ponúknuť žalobcom akúkoľvek výšku nemajetkovej náhrady). 51. Za týchto okolností nemožno súhlasiť s tým, že by sa súdy dostatočným spôsobom nevysporiadali s aplikáciu § 257 CSP. Ústavný súd sa zároveň stotožňuje s tým, že nie sú dané ani žiadne ekonomické a hospodárske dôvody, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť finančnú stabilitu sťažovateľky alebo jej pôsobenie na telekomunikačnom trhu. 52. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní podaných ústavných sťažností a napadnutých rozhodnutí konštatuje, že súdy v prípade sťažovateľky neporušili ňou uvedené práva. Prípadné pochybenia, na ktoré ústavný súd už poukázal, nedosahovali takú intenzitu, aby bolo možné vysloviť porušenie práv sťažovateľky. V tomto prípade sa ústavný súd (okrem iného s poukazom na inú vec sťažovateľky, o ktorej ústavný súd už rozhodoval – sp. zn. I.ÚS/359/2025) rozhodol aplikovať princíp racionality, ktorý prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľky (v tomto prípade nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí) na ochranu jej základných práv a slobôd. Ústavný súd nepovažoval za vhodné pre formálne nedostatky rušiť právoplatné rozhodnutia, pretože dospel k záveru, že aj po zjednaní nápravy by bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté rovnako. S ohľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 56 ods. 2 písm. g) Zákona o ústavnom súde.“. 53. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyni v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Na základe judikatúry ústavného súdu v bodoch 17. – 18. tohto rozhodnutia je nepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez
ohľadu na to, že v konečnom dôsledku mu bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď tento uplatňoval pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku, plne úspešná, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania. 54. V rámci výroku tohto uznesenia odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania podľa ust. § 453 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaná síce bola úspešná v rámci dovolacieho konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však zohľadnil v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na žalovanej strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania. 55. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).