{"guid": "bb0c0f13-a880-4c79-bd24-0fe71b60aee6:c7d7352e-546b-47e1-80c4-51affd42282e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2", "spisova_znacka": "11Co/11/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/11/2026 z 18. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 18. augusta 2026, sp. zn. 11Co/11/2026, ECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2", "identifikacne_cislo": "8620200213", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.", "sudca_id": 1163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/doc-judr-peter-molitoris-phd-1163", "datum_vydania": "2026-08-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c7d7352e-546b-47e1-80c4-51affd42282e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n11Co/11/2026\n8620200213\n18. 08. 2026\ndoc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.\nECLI:SK:KSPO:2026:8620200213.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov\nsenátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,\nbytom C. XXX, XXX XX, zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01\nStropkov, IČO: 35510722, proti žalovanej: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO:\n35 697 270, zastúpenému: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03\nBratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000,eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 26. septembra 2022, č.k.\nSK-1C/10/2020-124, po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.1.2026 sp.zn. 9Cdo/140/2024, takto\njednohlasne\nrozhodol:\nI. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu 100 %, o výške ktorých\nbude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím v lehote do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nII. Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 1C/10/2020-124 z 26.\nseptembra 2022 rozhodol tak, že cit.:\n„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.\nIII. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude\nrozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“\n2. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, § 132 ods.\n1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len\n„CSP“), § 52 ods. 1, 3 a 4, § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 3,\n§ 5 ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, § 17, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane\nosobných údajov a § 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách. Vykonaným\ndokazovaním mal za preukázané, že pri spracúvaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané\nv súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu.\nV právoplatnom rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo 16. augusta\n2017 č. 00777/2017-Os-17 bolo konštatované porušenie povinností sprostredkovateľom žalovanej pri\nlikvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov.\n\n3. Žalobkyňa sa žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur.\nSúd prvej inštancie jej priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol.\nVýrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania proti žalovanej v\nplnom rozsahu, pretože bola úspešná čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej\nnemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.\n4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z\ndôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Odvolanie smerovalo\nproti vyhovujúcemu výroku vo veci samej a proti výroku III. o trovách konania. Vo veci samej namietala\nmiestnu nepríslušnosť súdu prvej inštancie, premlčanie nároku, nedostatok svojej pasívnej vecnej\nlegitimácie, nepreukázanie predpokladov nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a neprimeranosť jej\nvýšky. Osobitne namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému\núspechu žalobkyne jej bol priznaný plný nárok na ich náhradu. Žiadala aplikáciu § 257 CSP z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa, ktoré podľa nej spočívajú v tom, že trovy konania násobne prevyšujú\njudikovanú čiastku a zo strany právneho zástupcu žalobkyne ide v zásade o totožné úkony opakované\nv skutkovo a právne identických konaniach. Pre prípad potvrdzujúceho alebo zmeňujúceho rozsudku\nzároveň žiadala, aby odvolací súd priznal žalobkyni 100 % náhradu trov výlučne z prisúdenej sumy a aby\ntúto skutočnosť uviedol priamo vo výroku rozhodnutia. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok vo výrokoch\nI. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné v oboch\nnapadnutých výrokoch a napadnutý rozsudok za vecne správny. Poukázala na to, že rôznymi senátmi\nKrajského súdu v Prešove už bolo v skutkovo totožných veciach právoplatne rozhodnuté o zásahu do\nosobnostných práv ďalších dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, a preto považovala\nza nezrozumiteľné, že žalovaná naďalej popiera samotný základ nároku. V otázke trov poukázala aj na\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/233/2022, v ktorom ústavný súd neprijal\nargumentáciu žalovanej týkajúcu sa náhrady trov v skutkovo a právne totožnej veci. Navrhla rozsudok v\nnapadnutých výrokoch potvrdiť a priznať jej proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\n6. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na podanom odvolaní a na jeho dôvodoch.\nK trovám konania uviedla, že priznanie nároku na náhradu trov konania v plnej výške nemá oporu\nv príslušných ustanovenia CSP, keďže žalobca bol v spore úspešný len čiastočne. Opätovne tiež\nzdôraznila existenciu dôvodov pre využitie moderačného oprávnenia súdu podľa § 257 CSP.\n7. Odvolacou duplikou žalobca zopakoval zásadnú vecnú argumentáciu k miestnej príslušnosti súdu,\npasívnej vecnej legitimácii žalovanej, vznesenej námietke premlčania, zásahu do súkromia žalobcu a\nvýške prisúdenej náhrady. Osobitne reagoval na argumentáciu o náhrade trov konania kde uviedol, že\nv prípade čiastočného úspechu v spore, pokiaľ výrok rozhodnutia závisel od úvahy súdu, je potrebné\nvýšku náhrady trov posudzovať v intenciách pôvodnej úpravy § 142 ods. 3 O.s.p., a to na základe\ninterpretácie všeobecného ustanovenia § 255 CSP. K uplatniteľnosti § 257 CSP v súdenej veci uviedol,\nže na to nie sú splnené podmienky, keďže na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty,\nv dôsledku ktorých by sa mohla dostať v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej\nsituácie, pričom samotný bezpečnostný incident, ktorý je predmetom sporu v merite, sa týkal takmer\n500 osôb a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnilo 166 dotknutých osôb. V 75 prípadoch\nuž súdy zásah konštatovali, žalovaná napriek tomu stále popiera základ nároku, čo má za následok\naj navyšovanie trov konania výlučne v dôsledku postoja žalovanej. Žalovaná nebola ochotná pristúpiť\nk mimosúdnemu riešeniu sporu.\n8. V reakcii na odvolaciu dupliku žalobcu zotrvala žalovaná na svojich argumentoch z predošlých\npísomných podaní.\n9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom\nstanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti\nktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozhodnutie ako aj konanie\nmu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej voči výroku o trovách\nkonania nie je dôvodné.\n\n10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený\na povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod\nbodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo\nprávoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok\npreskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).\n11. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že o odvolaní žalovanej už raz rozhodol tunajší odvolací súd\nrozsudkom z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 tak, že cit.:\n„I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni\nnemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej\nvyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.\nII. Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“\n12. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1\nCSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni v celom rozsahu s poukazom na jej úspech v konaní,\npričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.\n13. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I. o povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú\nujmu 110,- eur aj vo výroku II. o trovách konania podala žalovaná dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky uznesením z 27. januára 2026 sp. zn. 9Cdo/140/2024 rozhodol tak, že cit.:\n„Dovolanie proti potvrdzujúcej časti rozsudku vo veci samej o d m i e t a.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 vo výroku o nároku na\nnáhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.\nUznesenia Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/10/2020-348 z 26. marca 2024 a č. k.\nSK-1C/10/2020-422 z 19. júla 2024 z r u š u j e.“\n14. V dovolaní proti výroku o trovách žalovaná namietala, že hoci rozhodnutie o výške peňažnej náhrady\nnemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, žalobca musí niesť aspoň určitú zodpovednosť za výsledok\nsporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných alebo premrštených nárokov. Zdôraznila, že žalobkyňa\nuplatnila 5.000,- eur a priznaných jej bolo 110,- eur, teda približne 2 % žalovaného nároku. Namietala,\nže odvolací súd nijako nereagoval na jej žiadosť o použitie moderačného práva podľa § 257 CSP\na nepriznanie, prípadne primerané zníženie trov, hoci v množstve skutkovo a právne totožných vecí\nsú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom a trovy pozostávajú výlučne z trov právneho\nzastúpenia. Zároveň vytýkala, že právny názor o plnej náhrade trov výlučne z prisúdenej sumy sa\nneprejavil vo výroku rozsudku, v ktorom bol uvedený iba rozsah 100 %, a takýto výrok považovala\nza zmätočný a nevykonateľný. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu naopak uviedla, že v konaní o\nochranu osobnosti je základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv, kým priznanie a výška\nnemajetkovej ujmy sú otázkami sprevádzajúcimi, a preto ani nepomer medzi žalovanou a priznanou\nsumou nezakladá dôvod na použitie § 257 CSP.\n15. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k trovám konania konštatoval nasledovné:\n„27. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd výrok o priznaní\nnáhrady trov konania v prospech žalobkyne odôvodnil uplatnením zásady úspechu žalobkyne v konaní\no ochranu osobnostných práv. V bodoch 44 a 45 odôvodnenia odvolací súd vysvetlil, že v konaniach,\nkde výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy,\nak je úspešná čo do základu nároku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej\nbola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Týmto spôsobom sa odvolací súd dostatočne\nvysporiadal s námietkami žalovanej týkajúcimi sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 255 CSP na trovy\nkonania v prejednávanom spore.\n\n28. Odvolací súd ďalej citoval názor uvedený v odbornej literatúre (tzv. Veľký komentár k CSP - pozri bod\n2.7 tohto odôvodnenia), že vhodným riešením je priznať žalobkyni právo na plnú náhradu trov konania,\navšak výlučne z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Je možné dať za pravdu dovolateľke, že\ntento právny názor sa neprejavil vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu, ak odvolací súd citoval uvedený právny názor, mal súčasne uviesť, ako ho vo svojom konkrétnom\nrozhodnutí aplikuje, resp. prečo ho neaplikuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie\nústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, v zmysle ktorého tarifná vyhláška č. 655/2004\nZ. z. neposkytuje súdu manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Je teda možné vidieť\nrozpor medzi právnym názorom odbornej literatúry, ktorý citoval odvolací súd v napadnutom rozsudku,\na názorom ústavného súdu. Odvolací súd sa čiastočne vysporiadal s týmto rozporom až v uznesení z\n13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023, nie v napadnutom rozsudku.\n29. Čo je však podstatnejšie, žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd na rozhodnutie o\nnároku na náhradu trov konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP pre existenciu dôvodov hodných\nosobitného zreteľa, pričom špecifikovala okolnosti, ktoré považuje za podstatné pre aplikáciu citovaného\nustanovenia. Poukazovala okrem samotnej výšky priznaných trov násobne prevyšujúcej judikovanú\nčiastku na skutočnosť, že v množstve skutkovo a právne totožných vecí (na základe rovnakého\nbezpečnostného incidentu), v ktorých sú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom, trovy\nkonania spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia. Žalovaná v súvislosti s použitím § 257 CSP\ntiež poukázala na skutočnosť, že žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola\nneprimeraná, neadekvátna, v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie\npovažovala za vyslovene šikanózne. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí na tento návrh žalovanej\na na jej argumentáciu nereagoval a aplikáciou ustanovenia § 257 CSP sa vôbec nezaoberal.\n30. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením §\n387 ods. 3 druhá veta CSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní\nvo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, v dôsledku čoho založil vadu zmätočnosti v zmysle §\n420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu je v tejto časti nedostatočne odôvodnený v rozsahu\nporušujúcom právo dovolateľky na spravodlivý proces (obdobne pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 5Cdo/19/2024, 4Cdo/96/2024, 4Cdo/89/2024).\n31. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je vo vzťahu k výroku o trovách\nkonania nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v\ndovolaním napadnutom výroku II. o trovách konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie (§ 450 CSP). Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie v časti o trovách konania riadne\nodôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť,\nale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť s tým, že osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať\naplikácii ustanovenia § 257 CSP a rozhodujúcim argumentom dovolateľky v tomto smere.“\n16. Dovolací súd ďalej v bode 32. odôvodnenia uviedol, že vzhľadom na zrušenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania bolo potrebné zrušiť aj naň nadväzujúce\nuznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, keďže išlo o rozhodnutia závislé od\nrozhodnutia o nároku na náhradu trov. V bode 33. odôvodnenia zároveň poukázal na § 453 ods. 3 CSP,\npodľa ktorého, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.\n17. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov\nkonania na súde prvej inštancie.\n18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n19. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n20. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s\nrovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré boli vyvolané tým istým bezpečnostným incidentom. V\nprávoplatnom rozhodnutí úradu zo 16. augusta 2017 č. 00777/2017-Os-17 bolo konštatované porušenie\nzákona pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.\ns., v rozsahu meno a priezvisko klienta, adresa, rodné číslo, telefónne číslo, číslo občianskeho preukazu,\npridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka, ako\naj informácie o predajnom mieste. Táto okolnosť a jej právne dôsledky boli podkladom pre právoplatné\n\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni; otázka základu nároku už v tomto štádiu konania nie\nje predmetom ďalšieho posudzovania.\n21. Otázka náhrady trov konania v skutkovo a právne totožných veciach bola predmetom prieskumu\ntak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu SR. V uznesení z 24. mája 2022 sp. zn. II.ÚS/233/2022\nústavný súd konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu\ndo jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi\nplný nárok na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu. Zároveň uviedol, že z tohto hľadiska je\nirelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n22. Ústavný súd SR v náleze z 27. augusta 2020 sp. zn. II.ÚS/225/2020, zverejnenom v Zbierke nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020, konštatoval: „V týchto prípadoch\nvšak žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať\nza procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\n„presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné\na čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,\nvýška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“ Obdobné závery ústavný súd vyslovil aj vo veciach sp.\nzn. I.ÚS/24/2021, II.ÚS/399/2019, III.ÚS/475/2018 a II.ÚS/397/2020.\n23. Z uvedených názorov ústavného súdu vychádzala rozhodovacia činnosť odvolacieho súdu v otázke\nnáhrady trov konania a z týchto záverov treba vychádzať aj v prejednávanej veci. Dovolací súd pritom vo\nsvojom zrušujúcom uznesení výslovne konštatoval, že odvolací súd sa v pôvodnom rozsudku dostatočne\nvysporiadal s námietkami žalovanej týkajúcimi sa aplikácie § 255 CSP. Dôvod zrušenia výroku o trovách\nnespočíval v nesprávnosti záveru o úspechu žalobkyne podľa § 255 CSP, ale v absencii konkrétneho\nvysporiadania sa s návrhom žalovanej na postup podľa § 257 CSP a s jej rozhodujúcimi argumentmi\nv tomto smere.\n24. Zo znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2023 vyplýva,\nže vo veciach ochrany osobnosti je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada\nnemajetkovej ujmy, a suma 2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť, v akej\nvýške bude náhrada nemajetkovej ujmy v konečnom dôsledku priznaná, preto nie je z pohľadu určenia\ntarifnej hodnoty právne významná. Z tohto hľadiska nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, aby sa\nnáhrada trov určovala „z prisúdenej sumy“ 110,- eur. Aj dovolací súd v zrušujúcom uznesení upozornil na\nuznesenie ústavného súdu sp. zn. II.ÚS/233/2022, podľa ktorého vyhláška č. 655/2004 Z. z. neposkytuje\nsúdu manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty.\n25. Podľa § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady\ntrov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo\nna náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným\nokolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.\n26. Z nálezu ÚS SR III.98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa ust. § 257 CSP súd výnimočne neprizná\nnáhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie\npredstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za\nzavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy\nkonania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,\naby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti\nzákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však\nneznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech,\nnemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru\nhodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by\nsa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.\nIII.ÚS/292/07, či sp. zn. I.ÚS/303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri\nnález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS/727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej\núpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo\nvšeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP).\n\n27. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré\núspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide\nkonkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\nods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/119/2012).\n28. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust.\n§ 257 CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a. s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie\nosobných údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data\nProtection Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)\n2016/679 z 27.4.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe\ntakýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je\nnariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.\n29. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27.4.2016. Nariadenia, v schválenom znení, sú\npriamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté\naj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z\n29.11.2017. Zákon 18/2018 Z. z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25.5.2018. Zákon bol\npriamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z. z. (nepriamo), 221/2019 Z. z.).\n30. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany\nosobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie\nobmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň\nochrany fyzických osôb v celej Únii má zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných\núdajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13).\n31. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia\n51. – 56. GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické\núdaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam\nspracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto:\n„i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo\nfilozofické presvedčenie;\nii. členstvo v odborových zväzoch;\niii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti;\niv. zdravotné údaje;\nv. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.“\n32. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,\ndošlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov\nSlovenskej republiky (ÚOOÚ):\n„i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v ust. § 13 a\nodtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež:\nii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného\nidentifikátora a to v ust. § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúceho\nustanovenia nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť\nrodné číslo ma iba dotknutá osoby, ktorej sa týka :\niii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a\npriestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.“\n33. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400\nnásobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Stropkov a Svidník by zvýhodniť\nporušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom\nspravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.\n\nUprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa\npresvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné.\n34. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho\nvýkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je\nneakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných\núdajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o\nnáhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti\nneaplikovateľné.\n35. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k\nporušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n36. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na\nrozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní\n(obdobne napr. II.ÚS/218/02, III.ÚS/198/07, I.ÚS/265/07, III.ÚS/139/08). Hypotetické priznanie trov\nkonania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad\nna prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane\nsporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).\n37. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie\nveľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká\nskutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s\nidentickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny\nzástupca.\n38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa\nspočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia\nneprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto\nsúdnemu konaniu.\n39. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým\na právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných\ndotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb,\na to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť\nnároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá\nvšetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania\núspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre\nsporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.\n40. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať\nv tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť\nznášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu\njej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez\nprávneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť\nrozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EÚ C-714/22).\n41. Z týchto dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho\nust. § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných\núdajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.\n42. Správnosť záverov odvolacieho súdu potvrdzuje Ústavný súd SR, ktorý v uznesení č.k.\nII.ÚS/211/2026-39 zo dňa 1.4.2026 konštatoval nasledovné: „Zásadnou námietkou, ktorá je obsiahnutá\nv každej z posudzovaných ústavných sťažností, je otázka náhrady trov konania v prípadoch, keď výška\nplnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V základe sťažovateľka namieta, že súdy\n\nkonštatovali plný úspech žalobcov napriek tomu, že čo sa týka priznanej výšky nemajetkovej ujmy, boli\nžalobcovia úspešní len minimálne (priznaných 110 eur/500 eur z pôvodne žalovanej sumy 5.000,- eur).\n43. K tejto otázke sa (aj) v konaniach o ústavných sťažnostiach sťažovateľky ústavný súd už vyjadril,\nkeď poukazoval na to, že konanie o ochranu osobnosti je z hľadiska náhrady trov konania potrebné\nzaradiť ku konaniam, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, pričom\nv takých prípadoch je konštatovanie plného úspechu žalobcu determinované konštatovaním zásahu\ndo osobnostných práv (rozhodnutie v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. II.ÚS/233/2022); podobné\nzávery možno identifikovať aj v ďalších rozhodnutiach ústavného súdu (II.ÚS/225/2020, I.ÚS/24/2021,\nIII.ÚS/475/2018, II.ÚS/397/2020). Ústavný súd zdôraznil, že v týchto prípadoch teda nejde o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž\nad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo\nznaleckej činnosti (k tomu m. m. I.ÚS/133/2024). Pre rozhodnutie o náhrade trov konania je potrebné\nodlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné sa považuje rozhodnutie o zásahu do\npráva žalobcu, no výška náhrady ujmy je druhotná a nadväzujúca. V tejto otázke ústavný súd nevidí\ndôvod na odchýlenie sa od skôr vysloveného právneho názoru (tým skôr, že tak rozhodol aj v skutkovo\na právne totožnej veci sťažovateľky – okrem II.ÚS/233/2022 pozri I.ÚS/359/2025, I.ÚS/114/2026 a\nI.ÚS/147/2026).\n44. Neobstojí ani argumentácia sťažovateľky, ktorá poukazuje na to, že aj žalobca musí niesť\nzodpovednosť za výsledok sporu, a to najmä v prípadoch premrštených (neprimeraných) nárokov. V\nprvom rade by totiž ústavný súd nechal na zváženie, či možno 110 eur (500 eur) považovať za primeranú\nsumu nemajetkovej ujmy v prípade tak závažného bezpečnostného incidentu. V druhom rade je potrebné\npoukázať na to, že zvýšenie/zníženie priznanej sumy oproti žalovanej sume nemalo v okolnostiach veci\nde facto žiadny vplyv – náhrada trov konania sa totiž v takýchto prípadoch počíta v zmysle § 10 ods. 8\nvyhlášky – teda trovy konania sa nepočítajú ani z priznanej sumy a ani z pôvodne žalovanej sumy. Tiež\nje potrebné poukázať na to, že okresné súdy priznali vo všetkých posudzovaných prípadoch podstatne\nviac – 3.000,- eur, čo nepoukazuje na to, že by žalobcami požadovaná suma bola výrazne neprimeraná\nalebo nadhodnotená.\n45. V náleze ústavného súdu č. k. IV.ÚS/652/2018-44 z 13.2.2020 (predovšetkým jeho bode 44.)\nsíce ústavný súd vyjadril tézu, ktorej zohľadnením sa doterajší koncept úspešnosti pri rozhodnutiach,\npri ktorých výška plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, narúša,\nno uvedená skutočnosť nemá vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky relevantný význam. Ústavný\nsúd v označenom náleze zotrval na závere ústavnej udržateľnosti opačnej argumentácie (ktorá\nje základom aj tu prejednávanej veci), pričom konečné rozhodnutie ponechal zjednocovaciemu\nmechanizmu všeobecného súdnictva aktivovaním právomocí najvyššieho súdu (bod 45. označeného\nnálezu). Samotný nález ústavného súdu teda s konečnou platnosťou nejudikuje výlučnú ústavnú\nudržateľnosť premisy, z ktorej sťažovateľka vychádza, zvýrazňujúc zjavne neprimeraný nárok žalobkyne\na jej značnú neúspešnosť v konaní v zmysle nepriznania 98 % žalovanej sumy, ale konečné rozhodnutie\nponecháva v réžii zjednocovania výkladu a používania zákonov najvyšším súdom (pozri I.ÚS/114/2026\na I.ÚS/147/2026).\n46. Sťažovateľka sa v priebehu posudzovaných konaní opakovane domáhala toho, aby krajský súd\n„zakomponoval“ povinnosť zaplatiť náhradu trov konania len z prisúdenej sumy do výroku odvolacieho\nrozsudku, pretože v takom prípade by mal samotný výrok odvolacieho rozhodnutia prednosť pred\nvyhláškou – teda, ak by tak odvolací súd urobil (a z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil,\nže sa tak aj v niekoľkých prípadoch stalo), bol by okresný súd pri výpočte náhrady trov konania\nviazaný výrokom odvolacieho rozhodnutia a § 10 ods. 8 vyhlášky by aplikovať nemohol (pozri napr.\nIII.ÚS/689/2024). To však nie je prípad ani jednej z posudzovaných sťažností.\n47. Možno síce súdom vytknúť, že (v niektorých prípadoch) zmätočne poukazovali na to, že by sa trovy\nkonania mali určovať z priznanej sumy, avšak túto zmätočnosť odvolací súd sám v takých prípadoch\nodstránil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vydanie opravného – doplňujúceho rozsudku, kde\nsa súdy jednoznačne vyjadrili k aplikácii § 10 ods. 8 vyhlášky. Z tohto dôvodu nemožno považovať za\nnesprávny postup najvyššieho súdu, ktorý takýto postup aproboval a so závermi odvolacieho súdu sa\nv plnom rozsahu stotožnil.\n\n48. Špecifická situácia nastala vo veci sp. zn. Rvp 379/2025, kde odvolací súd (zmätočne) opravným\nuznesením nezmenil výrok, ale odôvodnenie rozsudku (konkrétne bod 4.1), na čo ale zareagoval\nnajvyšší súd, ktorý na základe podaného dovolania vec vrátil odvolaciemu súdu s poukazom na to,\nže takto vykonaná oprava nezodpovedá zneniu a zmyslu § 224 CSP, pretože sa netýkala ani chyby\nv písaní, ani počítaní a ani inej zrejmej nesprávnosti. Po zjednaní nápravy odvolacím súdom potom\ndovolací súd rozhodnutie potvrdil. Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že by najvyšší súd zmenil právny\nnázor, pretože dôvodom prvotného zrušujúceho rozhodnutia bol nesúlad medzi výrokom a odôvodnením\nv poradí prvého rozsudku krajského súdu. V druhom rozsudku však už takýto nesúlad najvyšší súd (a\nrovnako ani ústavný súd) neidentifikoval, keď odvolací súd celkom jednoznačne poukazoval na § 10\nods. 8 vyhlášky, preto sa otázka výpočtu náhrady trov konania z prisúdenej sumy stala nerelevantnou.\n49. Obdobnú námietku vzniesla sťažovateľka aj v ústavnej sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp\n781/2025, keď namietala, že sa najvyšší súd nevysporiadal s nesúladom medzi odvolacím výrokom a\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia (v podanej ústavnej sťažnosti za porušovateľa označila najvyšší\nsúd, pozn.). Najvyšší súd sa k tejto jej námietke skutočne nevyjadril, avšak aj v tomto prípade je potrebné\npoukázať na to, že prípadné vrátenie veci by na výsledku rozhodnutia nič nezmenilo – to podstatné\ntotiž zhrnul krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky na\nvydanie dopĺňacieho rozsudku a opravného uznesenia, keď jednoducho (a správne) konštatoval, že\nspôsob výpočtu náhrady trov konania vyplýva z vyhlášky (konkrétne z už citovaného § 10 ods. 8).\n50. Napokon nemožno súhlasiť ani s námietkou sťažovateľky, že sa súdy nedostatočne vysporiadali s jej\nargumentáciou týkajúcou sa aplikácie § 257 CSP. Odvolací súd [napr. rozhodnutie sp. zn. 5Co/25/2023\n(Rvp 1955/2025), s. 39 – 40, rozhodnutie sp. zn. 13Co/30/2022 (Rvp 379/2025), s. 41] sa s jej\nargumentáciu vysporiadal, sťažovateľka len vyjadruje svoju nespokojnosť s výsledkom tohto prieskumu.\nKrajský súd pritom poukázal na to, že vo veci sťažovateľky nejde o prípad, keď je potrebné brať do úvahy\nsociálny aspekt, a to s ohľadom na osobné, majetkové, zárobkové pomery sťažovateľky (ide o právnickú\nosobu pôsobiacu na telekomunikačnom trhu) a ani v iných sťažovateľkou prezentovaných okolnostiach\nnevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Najvyšší súd [napr. uznesenie sp. zn. 1Cdo/10/2024\n(Rvp 1955/2025), s. 11, uznesenie sp. zn. 8Cdo/79/2024 (Rvp 379/2025), s. 7] navyše poukázal na\nto, že § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od\nzásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané\ncharakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Do úvahy tiež treba vziať okolnosti, ktoré\nviedli k súdnemu uplatneniu nároku (sťažovateľka bola zodpovednou za porušovanie práv klientov\nvyplývajúcich z právnej úpravy zabezpečujúcej ochranu osobných údajov, pričom odmietla uznať svoju\nzodpovednosť a ponúknuť žalobcom akúkoľvek výšku nemajetkovej náhrady).\n51. Za týchto okolností nemožno súhlasiť s tým, že by sa súdy dostatočným spôsobom nevysporiadali\ns aplikáciu § 257 CSP. Ústavný súd sa zároveň stotožňuje s tým, že nie sú dané ani žiadne ekonomické\na hospodárske dôvody, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť finančnú stabilitu sťažovateľky alebo\njej pôsobenie na telekomunikačnom trhu.\n52. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní podaných ústavných sťažností a napadnutých rozhodnutí\nkonštatuje, že súdy v prípade sťažovateľky neporušili ňou uvedené práva. Prípadné pochybenia, na\nktoré ústavný súd už poukázal, nedosahovali takú intenzitu, aby bolo možné vysloviť porušenie práv\nsťažovateľky. V tomto prípade sa ústavný súd (okrem iného s poukazom na inú vec sťažovateľky, o\nktorej ústavný súd už rozhodoval – sp. zn. I.ÚS/359/2025) rozhodol aplikovať princíp racionality, ktorý\nprehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľky (v tomto prípade\nnedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí) na ochranu jej základných práv a slobôd. Ústavný\nsúd nepovažoval za vhodné pre formálne nedostatky rušiť právoplatné rozhodnutia, pretože dospel k\nzáveru, že aj po zjednaní nápravy by bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté rovnako. S ohľadom na\ntieto skutočnosti preto ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 56\nods. 2 písm. g) Zákona o ústavnom súde.“.\n53. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396\nods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči\nžalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyni v konaní, pričom výška priznanej náhrady\nzávisela od úvahy súdu. Na základe judikatúry ústavného súdu v bodoch 17. – 18. tohto rozhodnutia je\nnepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez\n\nohľadu na to, že v konečnom dôsledku mu bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy,\naj keď tento uplatňoval pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za\nplne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku,\nplne úspešná, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu\ntrov konania.\n54. V rámci výroku tohto uznesenia odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania podľa ust. §\n453 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaná síce bola úspešná v rámci\ndovolacieho konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a\nvznikol by jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však\nzohľadnil v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, spočívajúce v tom, že\nna žalovanej strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov\nspotrebiteľov a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu,\npokiaľ by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po\nvrátení veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného\na odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.\n55. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a713595-71db-44b8-955c-12073eb14e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1"}, {"guid": "0ca4e23f-ec2d-4a17-a682-16f8c7b40584:ab85c825-80a5-40c2-bf07-ba48688a177a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8620200236.1", "spisova_znacka": "1Cdo/10/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/10/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8620200236.1"}, {"guid": "70a36fba-c1f4-4375-bb12-7437227756fb:9541b1f0-76e5-412c-861d-2583c86c1c16", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2207217943.7", "spisova_znacka": "11Co/16/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/16/2023 z 20. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-06-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2207217943.7"}, {"guid": "c1d0836c-1c39-4f97-8732-f21432f46ec7:ddd17a64-65d6-4b7b-9df1-f275cac4955b", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/30/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/30/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c1d0836c-1c39-4f97-8732-f21432f46ec7:ddd17a64-65d6-4b7b-9df1-f275cac4955b"}], "citovane_v": []}