Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 3CoCsp/38/2024 8124205276 04. 03. 2025 JUDr. Eva Šofranková ECLI:SK:KSPO:2025:8124205276.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobkyne: I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, XXX XX O. právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s., skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 právne zastúpená: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava-Ružinov, IČO: 53 255 739, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.800 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 23. septembra 2024 č. k. 9Csp/81/2024-57, takto jednohlasne rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I a v súvisiacom výroku III. o trovách konania. II. Priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 800 € a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.“ 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp/109/2023 voči žalovanej domáhala určenia neprijateľnosti deviatich zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie žalobe žalobkyne rozsudkom zo dňa 20. februára 2024, č. k. 8Csp/109/2023-76 s dátumom právoplatnosti 11.04.2024 vyhovel a určil neprijateľnosť deviatich zmluvných podmienok. Žalobkyňa teda v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp/109/2023 úspešne uplatnila porušenie jej práva garantovaného zákonom o ochrane spotrebiteľa, ako aj Občianskym zákonníkom, a preto v predmetnom konaní ako spotrebiteľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní. Súd konštatoval, že pri výklade § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že súčasné znenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. zakladá nárok na finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi bez toho, že by sa vyžadovala čo len potenciálna ujma. Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže z. č. 250/2007 Z. z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie
spotrebiteľského práva je potrebná určitá intenzita. Týmto je daná aj odpoveď na obvyklú argumentáciu dodávateľov, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že právo na primerané finančné zadosťučinenie je dané až vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Podľa názoru súdu dotknuté zákonné ustanovenie žiadnu takúto podmienku neustanovuje, naopak dovršuje sa ním ochrana spotrebiteľa v dodávateľom spôsobenom závadnom spotrebiteľskom vzťahu. Primerané zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. nemá napriek svojmu názvu nič spoločné s obdobným inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto nie je potrebné skúmať či a ako bolo zasiahnuté do osobnostnej sféry spotrebiteľa. 3. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa ako spotrebiteľ si voči žalovanej ako dodávateľovi v konaní 8Csp/109/2023 úspešne uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv, čím bola splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy. 4. Zo stanoviska rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 vyplýva, že jediným predpokladom, ktorý vyžaduje ust. § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. pre uplatnenie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ si na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými právnymi predpismi. Žiadnu inú podmienku teda ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy, a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, sa nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je jeho primeranosť. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. 5. Pri neexistencii kritéria pre určovanie výšky finančného zadosťučinenia, súd mal za to, že finančné zadosťučinenie musí byť priznané ako primerané. V prejednávanej veci patrí finančné zadosťučinenie za porušenie ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 1, t. j. že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; to neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne, zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané), ako aj z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (§ 4 ods. 2, t. j. predávajúci nesmie po a) ukladať spotrebiteľovi povinnosť bez právneho dôvodu, b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3, c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách). 6. Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia súdna prax do úvahy pri určení jeho výšky berie aj nasledujúce skutočnosti, ktoré sú v súčasnosti uvedené priamo v § 3 ods. 1 písm. e) zákona o ochrane spotrebiteľa č. 108/2024 Z. z., podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa; pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa. 7. Žalobkyňa netvrdí, že jej z neprijateľných zmluvných podmienok vznikla ujma alebo že žalovaná na jej úkor získala finančnú výhodu. Žalobkyňa má uľahčenú úlohu, keďže zmluvné podmienky, ktorých neprijateľnosti sa v základnom konaní domáhala, boli už v obdobných typových zmluvách za neprijateľné opakovane judikované. Súd tak primerané finančné zadosťučinenie chápe ako dovŕšenie nápravy vadného stavu, ktorého základom však bol úspech spotrebiteľa v základnom konaní, ktorého sa zúčastnil ako žalobca alebo žalovaný. Potom primerané finančné zadosťučinenie po úspechu v tzv. základnom konaní mu má naviac nahradiť „určitý diskomfort“ spôsobený súdnym konaním (či už vyhľadanie občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľa alebo advokáta, alebo účasť na súde a pod., keďže tento čas mohol využiť inak). Súd má zároveň za to, že v tomto type konaní je možná aj určitá paušalizácia náhrad, aby sa nepriznávali len symbolické sumy bez hospodárneho významu (ale ako výsledok zaťažovania súdneho systému žalobcami o bagateľné sumy) alebo sumy premrštené, vedúce
k obohacovaniu spotrebiteľov. Za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v bodoch I. až VI. a IX. rozsudku v základnom konaní, súd priznal ako primerané finančné zadosťučinenie 7 x 100 eur. Tieto zmluvné podmienky týkajúce sa prenosu dôkazného bremena na spotrebiteľa (I.) súhlasu so sankciami a najmä s účtovaním neurčitej kompenzácie ušlých výnosov (II.), nevyžiadanej dohody o zrážkach zo mzdy (III.), neprimeranej lehoty uchovávania osobných údajov (IV.), neuhradenia splátky z dôvodu chýbajúceho identifikátora (V.), započítania jednostranne výhodného pre dodávateľa (VI.) a odňatia všeobecnému súdu rozhodcovskou doložkou (IX.), považuje súd za „priemerné“ závažné, vyžadujúceho odškodnenie sumou 100 eur za každú vyhlásenú vyššie uvedenú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za zmluvné podmienky uvedené v bodoch VII. a VIII. rozsudku v základnom konaní, priznal súd ako primerané finančné zadosťučinenie sumu 2 x 50 eur, považujúc podmienku o zaznamenávaní hovorov s call centrom za prospešnú z hľadiska dôkazného aj pre spotrebiteľa a podmienku o zmluvnej pokute vo výške 10 % z dlžnej splátky za takú, z ktorej spotrebiteľovi nehrozila neprimeraná ujma. Tieto podmienky tak súd považoval za menej závažné, a preto sumu základnej náhrady znížil. 8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že konanie žalobkyne, ktorá uspela v základnom konaní, spočívajúce v podaní predmetnej žaloby, nepovažoval súd za zneužitie práva, naopak ak žalovaný vediac o výsledku základného konania nekontaktoval žalobkyňu za účelom odškodnenia, potom podanie žaloby o primerané finančné zadosťučinenie je logickým krokom pre zavŕšenie ochrany pri porušení práva, ktoré žalovaný spôsobil. V rámci právnej argumentácie súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok SD EÚ vo veci C-35/22 a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 800 eur. 9. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 257 CSP. V konaní išlo o nárok, ktorého výška závisela od úvahy súdu a vtedy je žalobca úspešný, ak je úspešný v základe nároku. Žalobcovi tak patrí náhrada trov konania v rozsahu 100 %, ktorej výška sa bude odvíjať od priznanej sumy. 10. Proti tomuto rozsudku, proti výrokom I. a III. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že napadnutý rozsudok okrem citovaných právnych predpisov neobsahuje odôvodnenie, prečo súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur, resp. 50 eur za každú určenú zmluvnú podmienku a ani prečo takto priznané zadosťučinenie považuje za primerané. Rovnako sa súd nijako nevysporiadal s námietkami žalovanej ohľadom výšky požadovaného zadosťučinenia a ohľadom namietanej skutočnosti, že v priebehu úveru došlo zo strany žalobkyne k čerpaniu úveru vo výške 762,09 eur a žalobkyňa ako dlžníčka uhradila len sumu vo výške 37,71 eur. Základom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť a súd ho určuje na základe vlastnej úvahy. Je potrebné si preto uvedomiť, že uplatňovanie sankcií proti zakázanému správaniu dodávateľov na voľnom trhu je prioritne zverené odvetviam verejného práva, predovšetkým orgánom kontroly, dozoru a dohľadu nad voľným trhom, resp. nad finančným trhom, napr. Slovenskej obchodnej inšpekcii, Národnej banke Slovenska, Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ktoré disponujú širokým rozsahu oprávnení ukladať za nezákonné konanie sankcie (pozri napr. z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). S ohľadom na uplynutie dvanásť rokov od dojednania zmluvných podmienok a tiež skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by mu bola spôsobená akákoľvek ujma, nepovažuje odvolateľ priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur, resp. 50 eur za každú určenú neprijateľnú podmienku za primerané. Zároveň zastáva názor, že neprijateľné zmluvné podmienky nemali žiadny dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa. Súdom tvrdená preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia nebola v tomto prípade naplnená, nakoľko žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 21.03.2012, ktorá bola súdom posudzovaná v konaní 8Csp/109/2023 o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok, bola uzavretá a vypovedaná v roku 2012, teda pred dvanástimi rokmi. Akékoľvek údajné preventívne pôsobenie je preto obsolentné. V základnom konaní bola posudzovaná zmluva z roku 2012, teda prípadná preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia v takomto prípade nie je naplnená, nakoľko zmluvné podmienky, ktoré boli súdom určené ako neprijateľné, boli dojednané pred viac ako dvanástimi rokmi, pričom samotná zmluva bola taktiež ukončená pred viac ako dvanástimi rokmi. Akékoľvek údajné preventívne pôsobenie je preto nepodstatné, nakoľko namietané zmluvné podmienky sa už v zmluvných vzťahoch v súčasnosti neuplatňujú. Podaná žaloba preto nebola podľa názoru žalovanej sprevádzaná domáhaním sa ochrany žiadneho konkrétneho subjektívneho práva žalobkyne, ale ide výlučne o hypotetický, umelo
vykonštruovaný spor, ktorý neslúži žiadnej obhájiteľnej potrebe. Žalovaná zastáva názor, že podanú žalobou a aj výšku priznaného primeraného zadosťučinenia treba posúdiť aj s ohľadom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitút dobrých mravov. Na záver zdôraznila, že trestanie veriteľa za zmluvné podmienky dojednané pred viac ako dvanástimi rokmi v zmluve, ktorá bola ukončená pred dvanástimi rokmi, je neprimeraný dôsledok práva a nemožno mu poskytnúť súdnu ochranu v podobe priznania finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa. V základnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa neuhradila ani len poskytnutú istinu, preto odvolateľ zastáva názor, že priznaním finančného zadosťučinenia žalobkyni došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa a akékoľvek priznanie finančného zadosťučinenia považuje za viac než neprimerané. Takémuto konaniu podľa názoru žalovanej nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania alebo aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa atribúty jasnosti, stručnosti, zrozumiteľnosti odôvodnenia čo do zdôvodnenia vzniku a existencie základu nároku na primerané finančné zadosťučinenie a jeho výšky, a preto ho považuje za dostatočne odôvodnený. Samotná skutočnosť, že právne závery učinené v rozhodnutí súdu nekorešpondujú predstavám žalovanej nemôže založiť arbitrárnosť a objektívnu nepresvedčivosť rozsudku. Nesúhlasí s tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní, naopak jej jednotlivé argumenty iba preukazujú opodstatnenosť žaloby. Výsledok a závery vyplývajúce zo základného konania evidentne preukazujú, že v súdnom (základnom) konaní bola žalobkyňa preukázateľne úspešná. Priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia 800 eur predstavuje iba 0,000003 z výšky zisku žalovanej za rok 2023 (údaj z portálu Finstat.sk). Symbolická suma priznaného primeraného finančného zadosťučinenia dodávateľa neodradí od neustáleho porušovania spotrebiteľských práv a noriem. Žalovaná sa porušenia nedopustila iba voči žalobkyni, ale vzhľadom na modus operandi pri postupoch v kontraktačnom procese voči tisíckam spotrebiteľov. Preto priznaná suma 800 eur v minimálnej miere nepochybne napĺňa jednotlivé funkcie inštitútu a nepredstavuje neprimerané obohatenie spotrebiteľa, ani neprimerané ukrátenie alebo sankcionovanie dodávateľa. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/2/2024, sp. zn. 12CoCsp/5/2024, sp. zn. 18CoCsp/11/2022, sp. zn. 3CoCsp/46/2022, sp. zn. 8CoCsp/19/2021, sp. zn. 5CoCsp/7/2023 a sp. zn. 1CoCsp/22/2023, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 zo dňa 30.03.2023, ktorým bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/20/2022 zo dňa 23.09.2020, pričom v tomto konaní bola priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000 eur. Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. 12. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutej časti spolu s konaním, ktorého vydaniu predchádzalo v zmysle predpokladov § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej dôvodné nie je. 13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená. 15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). 16. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 17. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 18. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. 19. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. 20. V tejto súvislosti zásadným je rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2023: „Podmienka úspešného uplatnenia práva spotrebiteľa namietať v konaní pred súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená aj vtedy, keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke“. 21. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej sume 1.800 eur, nakoľko ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde v základnom konaní vo vzťahu k deviatim judikovaným neprijateľným zmluvným podmienkam. Žiadala za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 200 eur. 22. Nemožno mať pochybnosti o tom, že v súdenej veci bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie o úspechu v základnom konaní bolo preukázané rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 20. februára 2024 č.
k. 8Csp/109/2023-76, právoplatným 11.04.2024, v ktorom bola žalobkyňa voči žalovanému úspešná o určenie k deviatim v základnom konaní judikovaným neprijateľným zmluvným podmienkam. 23. Podľa rozhodnutia NS SR, sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30.06.2022: „Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu“. 24. Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa spočíva teda na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. 25. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. 26. Za stavu, keď rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 20. februára 2024 č. k. 8Csp/109/2023-76 došlo k vyhoveniu žaloby žalobkyne v dôsledku prijatých záverov, že zmluvné podmienky uvedené v bodoch I. až IX. rozsudku v základnom konaní sú neprijateľné, sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že v tejto veci základ nároku je daný. Bol preto naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovanej právo na primerané finančné zadosťučinenie. 27. Z hľadiska výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia musí odôvodnenie priznanej výšky byť presvedčivé. Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona o ochrane spotrebiteľa spočíva vo voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť ale svojvoľná. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušených práv a povinností z okolností tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného, okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. 28. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. 29. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď súd prvej inštancie správne považoval za adekvátnu a primeranú výšku finančného zadosťučinenia vo výške 800 eur za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v základnom konaní v bodoch I. až VI. a IX. rozsudku, keď priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 x 100 eur. Tieto zmluvné podmienky týkajúce sa prenosu dôkazného bremena na spotrebiteľa (I.) súhlasu so sankciami a najmä s účtovaním neurčitej kompenzácie ušlých výnosov (II.), nevyžiadanej dohody o zrážkach zo mzdy (III.), neprimeranej lehoty uchovávania osobných
údajov (IV.), neuhradenia splátky z dôvodov chýbajúceho identifikátora (V.), započítania jednostranne výhodného pre dodávateľa (VI.) a že nárok zo zmluvy bude rozhodovaný rozhodcovským súdom (IX.), považoval za závažné, vyžadujúce primerané finančné odškodnenie sumou 7 x 100 eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za zmluvné podmienky uvedené v bodoch VII. a VIII. rozsudku v základnom konaní, správne súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 x 50 eur, považujúc podmienku o zaznamenávaní hovorov s call centrom po dobu 10 rokov od uskutočnenia telefonického hovoru a podmienku o zmluvnej pokute vo výške 10 % z dlžnej sumy za neprijateľné. Tieto podmienky správne súd prvej inštancie považoval za menej závažné, a preto oproti vyššie uvedeným zmluvným podmienkam (uvedených v bodoch I. až VI. a bode IX.) sumu základnej náhrady znížil zo 100 eur na 50 eur za určenie zmluvných podmienok uvedených v bodoch VII. a VIII. rozsudku v základnom konaní. 30. Je zrejmé, že žalobkyňa s prihliadnutím na postoj žalovanej v predmetnej veci, v ktorom žalovaná spochybňovala dôvodnosť podanej žaloby, bola dlhodobo nedôvodne vystavená stavu právnej neistoty a ešte stále je až do právoplatného skončenia uvedeného konania. 31. V dôsledku konania žalovanej bola žalobkyňa nielenže vystavená bezprostredne hroziacej majetkovej ujme, nad rámec uvedeného bola nútená chrániť svoje práva súdnou cestou. Súdne konania sú stresujúcim zážitkom vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinný preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinností dôjde. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. Cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv. 32. Preto odvolací súd konštatuje, že za daného stavu vzhľadom na porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne zo strany žalovanej, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na všeobecnom súde v základnom konaní sa priznanie finančného zadosťučinenia javí ako dôvodné. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd je toho názoru, že primeraná povahe a v rozsahu porušenia práv žalobkyne (určenie deviatich neprijateľných zmluvných podmienok) je suma 800 eur (tak ako to ustálil súd prvej inštancie) dostatočná a vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke neprestavuje nepodstatné a neprimerané obohacovanie sa. 33. Súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol aj o trovách konania, keď výrok o trovách konania aj správne odôvodnil v bodoch 7, 7.1 odôvodnenia rozsudku. Na uvedené odôvodnenie odvolací súd odkazuje. 34. Preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny v napadnutých výrokoch I. a III. potvrdil. 35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).