Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 22CoPr/5/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718206251 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718206251.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: R. C., T.. XX.XX.XXXX, H. I.Á. XX, XXX XX C., právne zastúpenej JUDr. Michalom Mudrákom, advokátom so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: V.. I. B., T.. X.X.XXXX, H. Y. XXXX/XX, XXX XX X., právne zastúpeného Mgr. Romanom Birčákom, advokátom so sídlom Námestie sv. Egídia 97, 058 01 Poprad, IČO: 31 804 659, o zaplatenie nárokov z pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Copr/28/2018-168 zo dňa 6.9.2019 jednohlasne takto r o z h o d o l : Zrušuje sa rozsudok vo výrokoch II., IV. a V. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit. : „I. Konanie o zaplatenie sumy nad rámec 1.806,81 eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania zo sumy 851,85 eur od 11.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 120,-- eur od 16.02.2019 do zaplatenia z a s t a v u j e. II. Konanie o zaplatenie sumy 851,85 eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 11.10.2018 do zaplatenia z a s t a v u j e. III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 511,42 eur netto a sumu 120,-- eur brutto s 5 %- ným p. a. úrokom z omeškania zo sumy 120,-- eur brutto od 16.02.2019 do zaplatenia. IV. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. V. Žiadna zo strán sporu n e m á na náhradu trov konania p r á v o.“ 2. Aplikoval ustanovenia § 230 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1, § 76 ods. 1 a 6 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce. 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby podaním žalobkyne zo dňa 6.3.2019 súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy nad rámec 1.806,81 eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania zo sumy 851,85 eur od 11.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 120,- eur od 16.2.2019 do zaplatenia zastavil postupom podľa § 145 ods. 2 CSP. Predmetom konania tak ostal nárok na zaplatenie 1.806,81 eur s 5 %-ným p.a. úrokom z omeškania zo sumy 851,85 eur od 11.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 120,- eur od 16.2.2019 do zaplatenia so špecifikáciou nároku: 1) suma 851,85 eur, ktorá predstavuje doplatok brutto náhrady mzdy žalobkyne za obdobie od 15.2.2016 do 23.5.2018, 2) suma 834,96 eur, ktorá predstavuje kapitalizované úroky z omeškania z náhrady mzdy žalobkyne za obdobie od 15.2.2016 do 31.8.2018 vyčíslená z brutto náhrady mzdy, 3) suma 120,- eur, ktorá predstavuje doplatok časti odstupného. K uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 851,85 eura s prísl. uviedol, že pokiaľ ide doplatok brutto náhrady mzdy za obdobie od 16.2.2016 do 23.5.2018, dospel k názoru, že konanie v tejto časti je potrebné zastaviť podľa § 230 CSP pre neodstrániteľnú prekážku veci rozsúdenej (res iudicata) vzhľadom na právoplatný rozsudok v konaní pred Okresným súdom Poprad vo veci sp. zn. 12Cpr/13/2016. V danom prípade ide o totožnosť sporových strán i totožnosť predmetu konania - o náhradu mzdy za rovnaké obdobie od 16.2.2016 do 23.5.2018 v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobkyni. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že nejde o prekážku res iudicata, ak v tomto konaní uplatňuje nárok na náhradu mzdy ako doplatok nad rámec sumy priznanej v konaní sp. zn. 12Cpr/13/2016. Súd prvej inštancie je toho názoru, že o prekážku veci rozsúdenej ide aj v prípade, ak o náhrade mzdy za rovnaké obdobie rozhodol súd v inej prejednávanej veci, v ktorej žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy v nižšom rozsahu ako mohla. Za daných okolností konanie pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania v tejto časti zastavil. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 834,96 eura súd prvej inštancie dospel k záveru, že kapitalizovaný úrok z omeškania z náhrady mzdy za obdobie 15.2.2016 do 31.8.2018 je dôvodný v rozsahu 511,42 eura netto v zmysle výpočtu žalovaného. Uviedol, že kapitalizovaný úrok z omeškania musí byť vyčíslený z netto mzdy a priznaný netto. Priznanie úroku z omeškania brutto z náhrady mzdy brutto je nesprávne a nelogické. Predsa úrok z omeškania sa nemôže vyčísliť z časti náhrady mzdy, ktorú vo forme zákonných zrážok odvádza zamestnávateľ. Pokiaľ žalovaný vyčíslil netto uplatnený úrok z omeškania a žalobkyňa nepredložila presný výpočet úroku z omeškania netto, súd vychádzal z výšky úroku z omeškania netto, ktorú žalovaný akceptoval. V prevyšujúcej časti nad rámec 511,42 eura netto žalobu zamietol. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie doplatku odstupného 120 eur brutto s prísl. dospel k záveru, že nárok v tejto časti je dôvodný, keď žalovaný tento nárok nerozporoval. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď súd čiastočne konanie zastavil (I., II. výrok) pre procesné zavinenie zastavenia konania žalobkyňou, súd čiastočne žalobe vyhovel (III. výrok, v časti 511,42 eura netto a 120,- eur brutto s prísl. bola úspešná žalobkyňa), v prevyšujúcej časti bol úspešný žalovaný. Za daných okolností, keď procesné zavinenie žalobkyne, neúspech žalobkyne je v približne rovnakom rozsahu ako neúspech žalovaného, je spravodlivé, aby žiadna zo strán sporu nemala právo na náhradu trov konania. 5. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku namietala, že ide o nesprávne a nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že v pôvodnom konaní 12Cpr/13/2016 vedenom na tamojšom súde si uplatnila nárok na zaplatenie náhrady mzdy v sume 400,- eur mesačne brutto. Žalobou v tomto konaní si uplatnila rozdiel oproti priznanej sume, t.j. za rok 2016 sumu 5,- eur mesačne, za rok 2017 sumu 35,- eur mesačne a za rok 2018 sumu 80,- eur mesačne. Žalobkyňa teda zjavne uplatnila sumu, o ktorej súd v pôvodnom konaní sp. zn. 12Cpr/13/2016 nerozhodoval a ktorá je rozdielom medzi pôvodne priznanou (aj žalovanou) sumou a skutočným nárokom žalobkyne. Súd v pôvodnom konaní rozhodoval (a mohol rozhodnúť) len o sume 400,- eur mesačne, teda nerozhodol (ani nemohol rozhodnúť) o časti nároku prevyšujúcom sumu 400,- eur mesačne. Preto, ak si žalobkyňa v následnej žalobe uplatnila nárok, pričom v žalobe výslovne vymedzila, že si neuplatňuje už priznané plnenie, ale uplatňuje si len plnenie naviac oproti plneniu rozhodnutom v pôvodnom konaní, nemôže ísť o prekážku rozhodnutej veci. Vo vzťahu k výroku IV. rozsudku namietala, že súd pri rozhodovaní postupoval v rozpore s pravidlami CSP. Súd prijal vyčíslenie úrokov z omeškania urobené žalovaným tak, ako by išlo o nespornú skutočnosť, pričom žalobkyňa voči tomuto vyčísleniu vzniesla námietky priamo na pojednávaní. Namietala, že súd v tomto prípade vôbec nevzal do úvahy, že išlo o konanie so slabšou stranou a neuplatnil § 319 CSP. Súd mal právo a povinnosť vykonať dôkaz aj ex offo na preverenia správnosti výpočtu. Poukázala na to, že z výpočtu vyplývalo, že z náhrady mzdy za prvé dva mesiace (2, 3/2016) žalovaný nevyčíslil žiadne úroky z omeškania, a to za celý čas omeškania až do 10/2018. Žalovaný to odôvodnil práceneschopnosťou žalobkyne za dané obdobie 2, 3/2016, t.j. že za dané obdobie nepatrí žalobkyni žiadna náhrada mzdy a teda ani žiadne úroky z omeškania z tejto náhrady mzdy. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v odseku 27. rozsudku uviedol, že práceneschopnosť žalobkyne nemá žiadny vplyv na uplatnené nároky, ako aj právoplatný rozsudok súdu v konaní 12Cpr/13/2016, v ktorom súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za dané obdobie 2,3/2016 v sume celkom 600,- eur brutto, považuje postup súdu za nepochopiteľný. Žalobkyňa ďalej trvá na tom, že má nárok na úroky z omeškania tak, ako si to v žalobe v jej súčasnom znení vyčíslila, t.j. na úroky z omeškania z hrubej mzdy. Zákonník práce stanovuje mzdový nárok (ako aj náhradu mzdy) vždy v hrubom. Preto je mzda daná nárokom v hrubom a teda aj úroky z omeškania sa vypočítavajú práve z tohto nároku v hrubom. Osobitne poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoPr/1/2019, ktorým sa súd vyporiadaval s námietkou uplatnenia hrubej namiesto čistej mzdy. Keďže vo výroku III. súd priznal žalobkyni sumu 511,42 eura, pričom žalobkyňa má nárok na zaplatenie celej uplatnenej sumy 834,96 eura, zostáva priznať sumu 323,54 eura. Odvolaním napadla aj výrok o trovách konania, jednak z dôvodu, že ide o výrok, ktorý je závislý od odvolaním napadnutých výrokov a jednak z dôvodu, že súd nesprávne posúdil nárok na náhradu trov z hľadiska zodpovednosti za zastavenie konania. Poukázala na časový priebeh jej dispozičných podaní vo veci samej, pričom z tohto prehľadu je zrejmé, že žalobkyňa zakaždým uplatňovala aktuálny nárok, pričom všetky zmeny žaloby vyplývali výlučne z úkonov žalovaného, resp. porušenia práva žalovaným (neúhrada nárokov v dátume splatnosti). Pripomenula, že zastavenie konania podľa výroku I. rozsudku pokrýva 64,6 % uplatneného nároku, priznaná suma 631,42 eura pokrýva 12,4 % uplatneného nároku, čo je spolu 77 % uplatneného nároku. Už len z tohto hrubého výpočtu je zrejmé, že výrok o náhrade trov je nesprávny. Odôvodnenie súdu je v tejto časti nesprávne a zároveň nedostatočné - nie je zrejmé, ako súd dospel k záverom o zodpovednosti strán sporu za zastavenie konania. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým vo výroku II. uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 851,85 eura brutto s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 851,85 eura od 11.10.2018 do zaplatenia, vo výroku IV. uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 323,54 eura a vo výroku V. určí, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol že sa stotožňuje so závermi rozsudku, tento považuje za jasný, riadne odôvodnený a zákonný. Odvolanie žalobkyne považuje žalobca za nedôvodné a účelové. Žalobkyňa neuvádza žiadne iné argumenty a dôkazy, ako tie, ktoré už predložila v prvostupňovom konaní a ktoré už boli predmetom posúdenia súdu. Je toho názoru, že v danom prípade je daná tak totožnosť procesných strán, ako aj predmetu konania - žalobkyňa opätovne uplatňuje nárok (na náhradu mzdy od 15.2.2016 do 23.5.2018), ktorý jej už bol právoplatným rozhodnutím súdu priznaný. Skutočnosť, že žalobkyňa tento nárok vyčíslila len vo výške 400,- eur, je z pohľadu prekážky res iudicata irelevantný. Námietka rozsúdenej veci sa logicky uplatní aj pre výpočet výšky požadovaných úrokov z omeškania ako príslušenstva právoplatne priznanej pohľadávky. Nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobkyne týkajúcou sa nevypočítania úrokov z omeškania zo súm, ktoré jej boli v predchádzajúcom konaní 12Cpr/13/2016 priznané za čas, kedy bola preukázateľne práceneschopnou. Podľa jeho názoru pracovná neschopnosť žalobkyne má priamy dopad na náhradu mzdy, resp. náhradu mzdy za dovolenku, ktorú si uplatnila. Žalobkyňa si voči žalovanému neuplatnila žiadnu náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, o tejto práceneschopnosti súd ani žalovaného neinformovala. Žalovaný tak nielen nemal vedomosť o pracovnej neschopnosti žalobkyne trvajúcej dva a pol mesiaca, ale ani nemal dôvod sa domnievať, že by táto mohla byť v danom období práceneschopnou, pretože si voči nemu neuplatnila náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti. Až na základe kontroly zo Sociálnej poisťovne na prelome rokov 2018 a 2019 žalovaný získal relevantnú informáciu o pracovnej neschopnosti žalobkyne zo začiatku roku 2016. Ako vyplýva z príslušných dokumentov, žalobkyňa si za rovnaké obdobie od 14.1. do 28.3.2016 duplicitne úspešne uplatnila tak náhradu mzdy resp. náhradu za dovolenku voči žalovanému, ako aj nemocenské voči Sociálnej poisťovni. S ohľadom na uvedené, žalovaný vylúčil z vyčíslenia úrokov z omeškania náhradu mzdy za obdobie, kedy bola žalobkyňa práceneschopnou. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na úroky z omeškania z brutto náhrady mzdy, žalovaný považuje záver súdu o nevyhnutnosti ich výpočtu z netto náhrady mzdy, za správny, zákonný, logický a spravodlivý. Je toho názoru, že otázka výšky pohľadávky zamestnanca na výplatu mzdy voči svojmu zamestnávateľovi je podľa názoru žalovaného zásadným spôsobom ovplyvnená nevyhnutnosťou zrážok poistného zo mzdy zamestnanca na zdravotné a sociálne poistenie. Žalobkyňa nemá voči žalovanému nárok na úrok z omeškania zo súm predstavujúcich zákonné zrážky z náhrady jej mzdy. Žalovaný sa stotožnil s výrokom rozsudku, ktorým súd nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnej strane, tento považuje za zákonný a spravodlivý. Predovšetkým žalobkyňa zmarila mimosúdne riešenie sporu, o ktorý sa súd pokúsil pred otvorením prvého pojednávania dňa 21.6.2019. Poukázal na to, že žalovaný žalobkyňu prostredníctvom jej právneho zástupcu informoval o existencii a výške preplatku, ktorý pripustil jeho vrátenie. Napriek existencii preplatku však žalobkyňa rozšírila svoju žalobu o ďalšie nároky, bez toho, aby ho akokoľvek zohľadnila, resp. započítala. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Zotrváva na tom, že v prípade zastavenej časti konania podľa výroku II. napadnutého rozsudku nešlo o res iudicata. V časti rozhodovania o úrokoch z omeškania súd prvej inštancie pochybil jednak procesne a taktiež nesprávne právne posúdil vec. Trvá na oprávnenosti úrokov z omeškania z brutto mzdy. Súdu prvej inštancie aj odvolaciemu súdu predložila dostatok argumentov ako aj judikatúry slovenských súdov, ktoré úroky z omeškania z brutto mzdy oprávňujú. Žalovaný sa snažil navodiť dojem, že žalobkyňa postupovala výlučne účelovo so skrytý motívom čo najvyššej náhrady trov konania, čo je nepravdivé a vykonštruované. Na druhej strane bol to žalovaný, ktorý postupoval účelovo. Tvrdenie žalovaného o tom, že zmenil rozpočítanie náhrady mzdy kvôli kontrole Sociálnej poisťovne, je nepreukázané a navyše zjavne nepravdivé. Zo súdneho spisu je zrejmé, že zmena rozpočítania prišla potom, čo žalovanému bolo doručené neodkladné opatrenie spolu so žalobou. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa takýmto spôsobom snažil spätne zmeniť rozpočítanie a navodiť dojem údajne neoprávnene požadovaného nároku žalobkyňou. Keďže žalobkyňa v čase podania žaloby vychádzala z aktuálneho vyčíslenia vykonaného žalovaným, postupovala správne a oprávnene. Považoval za nepravdivé tvrdenie žalovaného, že zmarila mimosúdne riešenie sporu. Na iniciatívu súdu o mimosúdne vyriešenie sporu pred otvorením pojednávania reagovala len žalobkyňa a to návrhom, že je ochotná znížiť úroky z omeškania z brutto náhrady mzdy na úroky z omeškania z netto náhrady mzdy. Dôvodom zmarenia mimosúdnej dohody nebola žalobkyňa, ale nepripravenosť žalovaného vôbec kvantifikovať svoju vlastnú námietku. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, ako je to vedené v petite odvolania. 8. K vyjadreniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Argumentáciu žalobkyne k prekážke res iudicata v jej vyjadrení považoval za nepravdivú, nelogickú a účelovú. Je toho názoru, že pokiaľ by bola žalobkyňa primerane aktívna a podala návrh na zmenu žaloby po zvýšení výšky minimálnej mzdy, o prevyšujúcich sumách mohlo byť rozhodnuté v konaní 12Cpr/13/2016. Citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 2R/15/2010 (publikované pod R 15/2010), ktorá jasne definuje tú istú vec, ktorá tvorí prekážku pre rozhodnutie súdu. V danej veci je zrejmý rozdiel medzi totožnosťou uplatnených nárokov - nedoplatok náhrady mzdy (výrok II. rozsudku sp. zn. 17Cpr/28/2019-168 zo dňa 6.9.2019) a na úroky z omeškania z doposiaľ priznanej náhrady (výrok III. rozsudku). Žalovaný zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach ohľadne spôsobu konania žalobkyne (resp. jej právneho zástupcu) pri uplatnení nároku a zmenách žaloby. Žalovaný rovnako trvá na tom, že k zmene rozpočítania náhrady mzdy došlo na základe upozornenia zo strany Sociálnej poisťovne na jeho nesprávnosť. Skutočnosť, že žalobkyňa zmarila mimosúdne riešenie sporu, je konštatovaná v zápisnici z pojednávania dňa 21.6.2019, ktorú žalovaný vo svojom predchádzajúcom vyjadrení len citoval. O účelovosti tvrdenia žalobkyne ohľadne svojej pripravenosti uzavrieť mimosúdnu dohodu svedčí to, že odmietol splniť povinnosť vypočítať sumu úrokov z omeškania z netto náhrady, uloženú mu súdom na pojednávaní dňa 21.6.2019, ako aj to, že naďalej trval na úrokoch z omeškania z brutto náhrady mzdy. 9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. 10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 11. So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie konanie zastavil v časti o zaplatenie 851,85 eura s príslušenstvom, výrok IV., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj výrok V. o trovách konania. Keďže výrok I., ktorým bolo konanie o zaplatenie sumy nad rámec 1.806,81 eura s príslušenstvom zastavené a výrok III., ktorým bolo žalobe vyhovené v odvolaní nenapadla, neboli preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako také nadobudli právoplatnosť. 12. Žalobkyňa vzniesla odvolacie námietky voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 851,85 eura s príslušenstvom pre prekážku rozsúdenej veci. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa si v prejednávanej veci uplatnila voči rovnakému žalovanému rovnaký nárok (doplatok brutto náhrady mzdy za obdobie od 16.2.2016 do 23.5.2018), ako v konaní sp. zn. 12Cpr/13/2016 (náhrada mzdy za rovnaké obdobie od 16.2.2016 do 23.5.2018). Odvolací súd sa však nestotožňuje s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie a považuje ho za nesprávny. 13. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 14. Existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex officio. Len čo súd zistí existenciu tejto prekážky, vedie to k zastaveniu konania vo forme uznesenia, proti ktorému je prípustné odvolanie. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu konania. O totožnosť osôb ide vtedy, ak sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby ako v konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). 15. Za rovnakú vec treba považovať uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, ak je zároveň daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení (z rovnakého skutku). Prekážku rozsúdenej veci tvorí právoplatné rozhodnutie súdu iba v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo. Ak bola žalobou uplatnená len časť nároku, tvorí právoplatné rozhodnutie súdu prekážku rei iudicatae len pokiaľ ide o túto časť. Zvyšok nároku môže účastník uplatňovať samostatnou žalobou bez toho, aby mu hrozilo nebezpečenstvo uvedenej prekážky (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu 4Cdo/133/2009 zo dňa 28.7.2009). 16. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený (z rovnakého stavu). Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci však iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu 3Obdo/51/2008 zo dňa 21.4.2010). 17. Odvolací súd zistil, že v konaní vedeným pod sp. zn. 12Cpr/13/2016 na Okresnom súde Poprad sa žalobkyňa domáhala voči tomu istému žalovanému ako v tomto konaní zaplatenia náhrady mzdy 400,- eur mesačne od dňa 15.2.2016 do dňa vydania rozsudku, náhrady mzdy za obdobie od 1.1.2016 do 18.1.2016 v sume 228,57 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 16.2.2016 do zaplatenia. Uvedený nárok uplatnila žalobkyňa titulom neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. Súd rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 11.125,34 eura po odpočítaní zákonných zrážok spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 228,57 eura od 16.2.2018 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 5.7.2018. 18. V prejednávanej veci si žalobkyňa uplatnila okrem iného nárok na sumu 851,85 eura ako doplatok brutto náhrady mzdy žalobkyne voči žalovanému do výšky minimálnej mzdy za obdobie od 15.2.2016 do 23.5.2018. 19. Predmet konania je vymedzený nielen označením titulu nároku (napr. nárok na kúpnu cenu, cenu za dielo, úrok z omeškania), ale aj jeho výškou. Pokiaľ právna úprava v ust. § 230 CSP prekážku veci rozsúdenej podmieňuje totožnosťou strán sporu a totožnosťou predmetu konania, podľa názoru odvolacieho súdu pojem totožnosť predmetu konania je treba vykladať tak, že musí ísť aj o zhodu, resp. o totožnosť rozsahu, v akom sa už o predmete konania rozhodlo. Prekážku rozsúdenej veci tvorí právoplatné rozhodnutie súdu vždy len v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo. Ak rozhodne súd len o časti uplatňovaného nároku, nadobúda iba táto časť právoplatnosť. 20. Je pravda, že obe konania 17Cpr/28/2018 a 12Cpr/28/2016 sú založené na rovnakých skutkových okolnostiach, avšak v každom konaní bola uplatnená iná časť nároku na náhradu mzdy, ktoré sa stali samostatnými predmetmi konania (hmotnoprávnymi nárokmi na peňažné plnenie). V prejednávanej veci si žalobkyňa uplatnila nárok na doplatok náhrady mzdy podľa 134 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého mala nárok na náhradu mzdy najmenej vo výške minimálnej mzdy, ktorá bola už príkladom v roku 2016 na úrovni 406,- eur. V pôvodnom konaní si žalobkyňa uplatnila za každý požadovaný mesiac náhradu mzdy 400,- eur. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa preto odvolaciemu súdu javí, že prejednaniu veci v tejto časti žaloby nebráni prekážka veci rozsúdenej, lebo nárok na sumu 851,85 eura ako doplatok brutto náhrady mzdy žalobkyne voči žalovanému do výšky minimálnej mzdy za obdobie 15.2.2016 do 23.5.2018, nebol predmetom právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom sude Prešov pod sp. zn. 12Cpr/13/2016 vôbec a jej nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru bol predmetom predchádzajúceho právoplatne skončeného konania len v rozsahu tam uplatnenom, a to do výšky 400 eur mesačne od dňa 15. 02. 2016 do dňa vydania rozsudku. 22. Odvolací súd dodáva, že je výlučne na vôli žalobcu disponujúceho žalobou, v akom rozsahu si uplatní svoje práva podaním žaloby na súd. Zo žiadneho procesného, ani hmotno-právneho predpisu pritom nemožno vyvodiť, že uplatnením len časti práva, resp. nároku, stráca žalobca možnosť uplatniť si v ďalšom súdnom konaní jeho zvyšok. 23. Odvolací súd sa nestotožnil ani zo záverom súdu prvej inštancie, že kapitalizovaný úrok z omeškania musí byť vyčíslený z netto mzdy a priznaný netto. Súd prvej inštancie priznal kapitalizovaný úrok z omeškania z náhrady mzdy za obdobie 15.2.2016 do 31.8.2018 vo výške 511,42 eura netto v zmysle výpočtu žalovaného namiesto žalobkyňou požadovanej sumy 834,96 eura. 24. Odvolací súd sa stotožňuje zo záverom tunajšieho sudu vo veci 20CoPr/1/2019, na ktorý poukázala žalobkyňa vo svojom odvolaní. Podľa ust. § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume priemerného zárobku zamestnanca. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely je definovaný v ust. § 134 Zákonníka práce. Priemerný zárobok sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Ide teda o mzdu zúčtovanú zamestnancovi podľa Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa mzdou rozumie mzda brutto. Z týchto dôvodov by mal súd náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru priznávať ako náhradu mzdy brutto. 25. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/3/2011 zo dňa 1.13.2012 vo veci vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. V danej veci dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie, keď súdy priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto priznali aj úrok z omeškania. Namietal, že pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv. čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Podľa dovolateľa rozsah peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je treba zaplatiť, t.j. v danom prípade tzv. čistej mzdy (R 28/83). Na uvedené dovolacie námietky najvyšší súd odpovedal, že súhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške. Uvedené závery judikatúry súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31.12.1992, však nemožno po 1. 1.1993 v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti použiť. Podľa názoru najvyššieho súdu v „čistej“ výške je možné zamestnancovi priznať mzdu (náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31.12.1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1.1.1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1.1.1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou platcu dane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane. Teda podľa najvyššieho súdu, ak priznali preto súdy nižších stupňov od 1.1.1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom. 26. Odvolací súd ďalej poukazuje na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17C/632/2015 zo dňa 23.11.2016. Krajský súd v konaní o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru konštatoval nasledujúce cit.: „Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Cdo/180/2009 nevytkol súdu prvej inštancie, že náhradu mzdy v sume 17.206,37 Eur brutto priznal spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28.2.2005. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že úroky z omeškania nemohol súd priznať z brutto náhrady mzdy, keď žalovanému vznikne povinnosť uskutočniť za žalobkyňu odvody na zdravotné a sociálne poistenie a daň z dôvodu, že Zákonník práce výslovne ustanovuje, že pre účely pracovnoprávne sa vychádza z priemerného hrubého zárobku, ktorý sa používa aj pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobkyni úroky z omeškania z náhrady mzdy určenej podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (v brutto vyjadrení) potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/246/2010 z 1.7.2012, podľa ktorého k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/209/2007 z 25. septembra 2008, v ktorom najvyšší súdu neakceptoval námietku strany sporu, že pre účely výpočtu odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. mal súd použiť priemerný čistý zárobok s odôvodnením, že: „z formálno-právneho hľadiska je významné, že pre stanovenie výšky odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce je určujúcim pojmom priemerný mesačný zárobok, nie priemerný čistý zárobok“. Uvedené rozhodnutie je podľa názoru odvolacieho súdu použiteľné aj v prejednávanej veci, kde jednou z námietok odvolateľa bolo, že sa žalovaný, ktorému vznikla povinnosť vyplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, dostal do omeškania s výplatou náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru len vo výške čistého priemerného zárobku žalobkyne. Odvolací súd uvádza, že ak Zákonník práce účinný do 31. marca 2002 v § 275 ods. 2 výslovne určoval, že na pracovnoprávne účely sa používa priemerný hrubý zárobok a priemerný čistý zárobok len tam, kde to výslovne ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis a pri náhrad mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce nie je ustanovené, že sa má vychádzať z priemerného mesačného čistého zárobku, dostal sa žalovaný do omeškania s plnením peňažného nároku zodpovedajúceho celej náhrade mzdy priznanej žalobkyni.“ 27. Vyššie uvedené skutočnosti tak nasvedčujú záveru, že žalobkyňa má nárok na úroky z omeškania z hrubej mzdy a nie z čistej mzdy, ako nesprávne konštatoval súd prvej inštancie. Nebol tak už relevantný záver súdu prvej inštancie o tom že žalovaný vyčíslil netto uplatnený nárok a žalobkyňa nepredložila presný výpočet úroku z omeškania, a preto vychádzal z výšky úroku z omeškania v rozsahu 511,42 eura, ktorú žalovaný akceptoval. 28. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP rozsudok v vo výrokoch II., IV. a V. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 29. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o žalobe v časti o zaplatenie sumy 851,85 eura s príslušenstvom predstavujúcu doplatok brutto náhrady mzdy za obdobie od 16.2.2016 do 23.5.2018 s tým, že vo vyššie naznačených intenciách posúdi totožnosť predmetu konania v prejednávanej veci s konaním vedeným na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12Cpr13/2016. Ďalej súd prvej inštancie posúdi vo vyššie naznačených intenciách nárok žalobkyne na úrok z omeškania z náhrady mzdy vo výške 834,96 eura s tým, že zohľadní skutočnosť, že v prípade o mzdy zúčtovanej zamestnancovi podľa Zákonníka práce sa mzdou rozumie mzda brutto. Odvolací súd pripomína, že v prejednávanej veci ide o konanie zo slabšou stranou v zmysle ustanovení § 316 a nasl. CSP. 30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).