Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/13/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209883 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717209883.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu V. F., nar. XX.XX.XXXX, Z. XXXX/X, X., štátne občianstvo Slovenská republika, práv. zast. JUDr. Martin Bašista, advokát, Štefánikova 8, Poprad, proti žalovanej F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, X., štátne občianstvo Slovenská republika, práv. zast. JUDr. Peter Ďuriš, advokát, s.r.o., Murgašova 6, Poprad, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. 12C/55/2017-73 zo dňa 03.10.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“ Svoje rozhodnutie okrem iného súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaných dôkazov mal však súd preukázané, že byt je predmetom BSM a má byť predmetom vyporiadania BSM po rozvode manželstva. Žalobca spochybnil platnosť uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu vo vzťahu k žalovanej s tým, že jej členstvo v družstve nikdy nevzniklo. Zmluva by mala byť preto vo vzťahu k jej osobe neplatná s odkazom na ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca mal pri jej uzatváraní konať v omyle vyvolanom prevodcom spočívajúcom v tom, že do zmluvy zahrnul aj žalovanú ako členku družstva. Súd nezistil žiadny z dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Žalovaná do uzavretia zmluvy sa nestala členkou družstva, ale uzavretím manželstva iba nájomkyňou družstevného bytu. Žalobcovi členský vzťah a právo nájmu vzniklo ešte pred uzavretím manželstva. Neexistovala žiadna zákonná prekážka spočívajúca v tom, aby žalovaná, hoci iba ako nájomca družstevného bytu, nemohla uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu spolu s manželom, spoločným nájomcom a členom družstva, ktorý požiadal o prevod vlastníckeho práva, do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Zmluva bola urobená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Právny úkon neodporuje zákonu, tento neobchádza a neprieči sa ani dobrým mravom. Žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy nekonal v omyle. V konečnom dôsledku žalobca mal s prihliadnutím k príslušným ustanoveniam zákona o vlastníctve bytov právo, nie povinnosť zmluvu uzatvoriť. Aj pri uzatvorení zmluvy v omyle by sa jednalo o relatívne neplatný právny úkon, pri ktorom by sa oprávnená osoba v zákonnej premlčacej dobe musela neplatnosti dovolať. K tomu v zákonnej dobe zo žiadnej zmluvnej strany nedošlo. Žalobca spochybnil platnosť právneho úkonu až v rámci súdneho konania o vyporiadanie BSM. Vychádzajúc z časovej súslednosti právnych úkonov strán pred uzavretím kúpnej zmluvy súd ako vierohodné posúdil tvrdenie žalovanej, že byt mali spolu so žalobcom záujem spoločne nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva. Vzhľadom k danému právnemu vyhodnoteniu veci sa súd osobitne nezaoberal obranou žalovanej spočívajúcej vo vydržaní. Žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti originálnym spôsobom a to zmluvou o prevode vlastníctva bytu. 2. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovanú k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania, alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní poukázal okrem iného na to, že jednoznačne bolo preukázané, že uzavrel s Okresným stavebným bytovým družstvom nájomnú zmluvu označenú členským číslom predmetom ktorej bolo prenechanie jemu žalobcovi ako členovi družstva do nájmu byt. Rovnako tak bolo v konaní preukázané, že členské práva a povinnosti nadobudol dňa 20.11.2001. V čase nadobudnutia členských práv bol slobodný a preto žalovanej nevzniklo spoločné členstvo v družstve a členský podiel žalobcu sa nestal spoločným. Odvolateľ sa domnieva, že súd prvej inštancie neprihliadal pri svojom rozhodovaní na doterajšiu rozhodovaciu prax slovenských súdov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/291/2006. Ďalej poukázal na to, že nadobudnutie členstva a nájmu k bytu ešte pred uzavretím manželstva preukázal a to, že uzavretím manželstva mu nevzniklo spoločné členstvo v družstve a členský podiel sa nestal spoločným bolo taktiež preukázané. Ďalej poukazoval na to, že v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR v danom prípade nešlo o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu osobného vlastníctva. Preto v tomto prípade nedošlo ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov a byt tak patrí do jeho výlučného vlastníctva. Ak nevzniklo spoločné členstvo manželov v bytovom družstve, potom byt, ktorý nadobudol do vlastníctva podľa § 16 zákona č. 182/1993 Z.z. ten z manželov, ktorý sa stal členom družstva, nie je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej trovy odvolacieho konania. Poukázala na to, že bolo by proti ústavným a občianskoprávnym princípom ochrany rodiny a maloletého dieťaťa, pokiaľ by v tomto prípade nemali manželia možnosť dať prednosť zmluvnému ujednaniu práv a povinností, ktoré ich záujmom a potrebám viac vyhovujú v zmysle výslovnej úpravy § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Práve zmluvou z 25.03.2004 sa tak stalo. Poukázal na ust. § 705 OZ a na to, že treba analogicky pristupovať v tomto prípade k zmluve o prevode vlastníctva družstevného bytu z 25.03.2004. Ďalej poukázal na znenie § 143 Občianskeho zákonníka. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a zistil, že rozsudok je vecne správny a odvolanie žalobcu neopodstatnené. 6. Súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery, vo veci samej aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej. 7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 8. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 9. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. 10. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. 11. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009. 12. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 OSP (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 OSP (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000). 13. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 OSP, resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010). 14. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 15. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 16. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. 17. V danom prípade odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie o neexistencii zákonnej prekážky spočívajúcej v tom, aby žalovaná, hoci iba ako nájomkyňa družstevného bytu, nemohla uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu spolu s manželom, spoločným nájomcom a členom družstva, ktorý požiadal o prevod vlastníckeho práva do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Navyše v konaní žalobca nepreukázal, aby strany sporu bývalí manželia byt kupovali z výlučných prostriedkov žalobcu a za stavu ak počas trvania manželstva manželia nadobudli do vlastníctva byt hoc aj predtým družstevný, patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle ust. § 143 Občianskeho zákonníka. 18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). 19. Za takejto situácie ak všetky námietky žalobcu uvedené v odvolaní sú neopodstatnené, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 20. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti upravenej v tomto ustanovení odvolací súd úspešnej žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 21. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).