Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 18CoE/2/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710209045 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8710209045.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v exekučnej veci oprávneného: Bc. T. L., nar.: XX. XX. XXXX, trv. bytom L. XXX/XX, L. F. proti povinnému: Y. Y., miesto podnikania Y. XXX/X, XXX XX L. U., IČO: XX XXX XXX, vedenej súdnou exekútorkou Mgr. Vierou Lesňákovou, Exekútorský úrad so sídlom Nám. sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, pod spis. zn. EX 250/10, o vymoženie 112,86 eura s prísl., o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 13Er/280/2010 - 10 zo dňa 18. 09. 2019, jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje uznesenie okrem výroku I. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie alebo exekučný súd“) vo výroku I. zastavil exekúciu a vo výroku II. nepriznal súdnej exekútorke nárok na náhradu trov exekúcie. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 a 5 Exekučného poriadku a § 167 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii exekúciu zastavil, nakoľko mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a v konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú pohľadávku. 3. Vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie konštatoval, že ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ustálil, ktorú právnu úpravu použiť. Exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 25. 08. 2010, teda pred 01. 01. 2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31. 12. 2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má materiálnu povahu. Nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Podľa súdu s týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania ako účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Konštatoval, že by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený však nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nemohol priznať súdnej exekútorke ani náhradu trov exekúcie oprávneným. Dodal, že súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. 4. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. o trovách exekúcie podala v zákonnej lehote odvolanie súdna exekútorka. Považovala skutočnosť, že súd vo svojom zdôvodnení stavia súdneho exekútora na úroveň podnikateľa, ktorý má monopolné postavenie a má podľa jeho názoru znášať akési riziko a pracovať bez nároku na odmenu za vykonanú prácu, za neprijateľné, ba až konšpiratívne. Podľa nej každý oprávnený, ktorý podáva návrh na vykonanie exekúcie musí počítať aj s takou alternatívou, že sa svojich nárokov z dôvodov určených zákonom nedomôže, ale za vykonanú prácu musí súdnemu exekútorovi jeho trovy exekúcie uhradiť a práve túto alternatívnu rieši ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku a to bez akéhokoľvek časového obmedzenia, pretože v tomto zákone nie je uvedené v prechodných ustanoveniach jeho časové obmedzenie. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie 19CoE/48/2012-22, KS v Trenčíne zo dňa 07. 08. 2012. V súvislosti s oznámením v OV SR dňa 26. 04. 2019, ktorým konkurz končí, pretože konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu a tiež z toho dôvodu, že za 8 rokov trvania exekučného konania nebolo možné peňažné plnenie vymôcť, sa dá konštatovať, že dôvodom nevymoženia peňažnej pohľadávky a tiež dôvodom ukončenia konkurzu bola nemajetnosť povinného od začiatku exekučného konania až do jeho konca a preto je namieste aj posúdenie zastavenia exekúcie pre nemajetnosť v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Na základe vyššie uvedeného žiadala odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie v ktorom bude súd prvej inštancie povinný na vec aplikovať aktuálne znenie ust. § 203 ods. 3 Exekučného poriadku a rozhodnúť podľa tohto ustanovenia o trovách exekúcie súdneho exekútora, resp. rozhodnúť o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) a o trovách exekúcie podľa ust. 203 ods. 2 Exekučného poriadku. 5. K odvolaniu súdnej exekútorky sa vyjadril oprávnený. V plnom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie súdnej exekútorky a potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne. 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie súdnej exekútorky nie je dôvodné. 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. 9. Vzhľadom na odvolacie námietky súdnej exekútorky, predmetom odvolacieho prieskumu je výrok, ktorým súd prvej inštancie nepriznal súdnej exekútorke nárok na náhradu trov exekúcie. Súdna exekútorka namietala nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku a to vzhľadom na skutočnosť, že v Exekučnom poriadku nie je uvedené v prechodných ustanoveniach jeho časové obmedzenie. 10. Podľa § 203 ods. 1 až 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 12. 2011, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. 11. Podľa § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku v znení do 01. 01. 2012, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. 12. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že na základe návrhu oprávneného sa dňa 25. 08. 2010 začalo exekučné konanie proti povinnému o vymoženie istiny 112,86 eura s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Poprad, sp. zn.: 2Ro122/2009 zo dňa 28. 08. 2009. Exekučný súd vydal súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie dňa 08. 09. 2010. Súd prvej inštancie šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2OdK/647/2018 zo dňa 02.11.2018 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 216/2018 dňa 09. 11. 2018. 13. V predmetnej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. 14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na to, že v prejednavanej veci exekučné konanie začalo pred 01. 01. 2012 (dňa 25. 08. 2010), je potrebné použiť právnu úpravu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku účinnú do 31. 12. 2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide síce o rozhodovanie procesného práva, toto rozhodovanie má však materiálnu povahu. Ako konštatoval súd prvej inštancie, charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. V súlade s tým súd prvej inštancie správne o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2011. 15. Odvolací súd poukazuje, že v obdobnej exekučnej veci Ústavný súd SR sp. zn. I. ÚS 804/2015 zo dňa 02. 12. 2015 zastal názor, že napadnuté uznesenia okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 654/2016 zo dňa 07. 09. 2016, III. ÚS 204/2016 zo dňa 12. 04. 2016). 16. Pokiaľ súdna exekútorka v podanom odvolaní poukázala a žiadala rozhodnúť o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, odvolací súd konštatuje, že súdny exekútor je oprávnený podať odvolanie, len čo do výroku o trovách exekúcie. 17. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie okrem výroku I. potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Súdna exekútorka nebola v odvolacom konaní úspešná a oprávnenému ani povinnému žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im ich náhradu odvolací súd nepriznal. 19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).