Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoE/2/2020 z 26. 2. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. februára 2020, sp. zn. 18CoE/2/2020, ECLI:SK:KSPO:2020:8710209045.1 Krajský súd Prešov | 18CoE/2/2020 | ECLI:SK:KSPO:2020:8710209045.1 | 2020-02-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e5d9711-5fe9-49fa-b5bc-00848e9c50b5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8710209045.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoE/2/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710209045
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8710209045.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v exekučnej veci oprávneného: Bc. T. L., nar.:
XX. XX. XXXX, trv. bytom L. XXX/XX, L. F. proti povinnému: Y. Y., miesto podnikania Y. XXX/X, XXX XX
L. U., IČO: XX XXX XXX, vedenej súdnou exekútorkou Mgr. Vierou Lesňákovou, Exekútorský úrad so
sídlom Nám. sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, pod spis. zn. EX 250/10, o vymoženie 112,86 eura s prísl.,
o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 13Er/280/2010 - 10 zo dňa
18. 09. 2019, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie okrem výroku I.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie alebo exekučný súd“) vo
výroku I. zastavil exekúciu a vo výroku II. nepriznal súdnej exekútorke nárok na náhradu trov exekúcie.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 a 5 Exekučného
poriadku a § 167 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii exekúciu zastavil, nakoľko
mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a v
konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú
pohľadávku.

3. Vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie konštatoval, že ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený
konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, bolo do Exekučného poriadku zavedené až
zákonom č. 348/2011 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia
k tejto otázke, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ustálil, ktorú právnu úpravu
použiť. Exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 25. 08.
2010, teda pred 01. 01. 2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31. 12. 2011, nakoľko
pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má
materiálnu povahu. Nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto
prípade účastníka konania. Podľa súdu s týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor
(v časti trov konania ako účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle
ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. Súd prvej inštancie ďalej skúmal,
či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie
oprávneného na náhradu trov exekúcie. Konštatoval, že by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený však
nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený
zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako



dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods.
2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu
vyhlásenia konkurzu. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nemohol priznať súdnej exekútorke
ani náhradu trov exekúcie oprávneným. Dodal, že súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie
zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať
na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami
súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne
prenášať na oprávneného. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi nepriznal.

4. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. o trovách exekúcie podala v zákonnej lehote odvolanie súdna
exekútorka. Považovala skutočnosť, že súd vo svojom zdôvodnení stavia súdneho exekútora na úroveň
podnikateľa, ktorý má monopolné postavenie a má podľa jeho názoru znášať akési riziko a pracovať
bez nároku na odmenu za vykonanú prácu, za neprijateľné, ba až konšpiratívne. Podľa nej každý
oprávnený, ktorý podáva návrh na vykonanie exekúcie musí počítať aj s takou alternatívou, že sa svojich
nárokov z dôvodov určených zákonom nedomôže, ale za vykonanú prácu musí súdnemu exekútorovi
jeho trovy exekúcie uhradiť a práve túto alternatívnu rieši ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku
a to bez akéhokoľvek časového obmedzenia, pretože v tomto zákone nie je uvedené v prechodných
ustanoveniach jeho časové obmedzenie. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie 19CoE/48/2012-22,
KS v Trenčíne zo dňa 07. 08. 2012. V súvislosti s oznámením v OV SR dňa 26. 04. 2019, ktorým konkurz
končí, pretože konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu a tiež z toho dôvodu, že za 8 rokov
trvania exekučného konania nebolo možné peňažné plnenie vymôcť, sa dá konštatovať, že dôvodom
nevymoženia peňažnej pohľadávky a tiež dôvodom ukončenia konkurzu bola nemajetnosť povinného od
začiatku exekučného konania až do jeho konca a preto je namieste aj posúdenie zastavenia exekúcie pre
nemajetnosť v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Na základe vyššie uvedeného
žiadala odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie v ktorom
bude súd prvej inštancie povinný na vec aplikovať aktuálne znenie ust. § 203 ods. 3 Exekučného
poriadku a rozhodnúť podľa tohto ustanovenia o trovách exekúcie súdneho exekútora, resp. rozhodnúť
o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) a o trovách exekúcie podľa ust. 203 ods. 2
Exekučného poriadku.

5. K odvolaniu súdnej exekútorky sa vyjadril oprávnený. V plnom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím súdu
prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie súdnej exekútorky a potvrdil uznesenie
súdu prvej inštancie ako vecne správne.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané
odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolanie súdnej exekútorky nie je dôvodné.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

9. Vzhľadom na odvolacie námietky súdnej exekútorky, predmetom odvolacieho prieskumu je výrok,
ktorým súd prvej inštancie nepriznal súdnej exekútorke nárok na náhradu trov exekúcie. Súdna
exekútorka namietala nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku a
to vzhľadom na skutočnosť, že v Exekučnom poriadku nie je uvedené v prechodných ustanoveniach
jeho časové obmedzenie.

10. Podľa § 203 ods. 1 až 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 12. 2011, ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia



zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To
neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša
trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

11. Podľa § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku v znení do 01. 01. 2012, ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia
zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To
neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša
trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený
a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.

12. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že na základe návrhu oprávneného sa dňa 25. 08. 2010
začalo exekučné konanie proti povinnému o vymoženie istiny 112,86 eura s príslušenstvom na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Poprad, sp.
zn.: 2Ro122/2009 zo dňa 28. 08. 2009. Exekučný súd vydal súdnej exekútorke poverenie na vykonanie
exekúcie dňa 08. 09. 2010. Súd prvej inštancie šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov
sp. zn. 2OdK/647/2018 zo dňa 02.11.2018 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného.
Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 216/2018 dňa 09. 11. 2018.

13. V predmetnej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil podľa ustanovenia
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na to, že v prejednavanej
veci exekučné konanie začalo pred 01. 01. 2012 (dňa 25. 08. 2010), je potrebné použiť právnu úpravu
ustanovenia § 203 Exekučného poriadku účinnú do 31. 12. 2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade
trov exekúcie ide síce o rozhodovanie procesného práva, toto rozhodovanie má však materiálnu povahu.
Ako konštatoval súd prvej inštancie, charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia
znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné
predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných
predpisov. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník)
a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov
musí zostať nezmenená. V súlade s tým súd prvej inštancie správne o náhrade trov exekúcie rozhodol
podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2011.

15. Odvolací súd poukazuje, že v obdobnej exekučnej veci Ústavný súd SR sp. zn. I. ÚS 804/2015 zo
dňa 02. 12. 2015 zastal názor, že napadnuté uznesenia okresného súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku
(podobne II. ÚS 654/2016 zo dňa 07. 09. 2016, III. ÚS 204/2016 zo dňa 12. 04. 2016).

16. Pokiaľ súdna exekútorka v podanom odvolaní poukázala a žiadala rozhodnúť o zastavení exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, odvolací súd konštatuje, že súdny exekútor je
oprávnený podať odvolanie, len čo do výroku o trovách exekúcie.

17. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie okrem výroku I.
potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Súdna exekútorka nebola v odvolacom konaní úspešná a oprávnenému
ani povinnému žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im ich náhradu odvolací
súd nepriznal.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).