Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/28/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113220701 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8113220701.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: W. J., nar. XX.XX.XXXX, B. 1, XXX XX N., zastúpeného JUDr. Jurajom Špirkom, advokátom, Floriánska 19, 040 01 Košice, proti žalovanému: W. O., nar. XX.XX.XXXX, I.. sv. W. XX, XXX XX Y., zastúpenému JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, Hlavná 19, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.696,10 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 13C/251/2013-211 zo dňa 06.03.2018 takto r o z h o d o l : I. Mení sa rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.696,10 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Priznáva sa žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta. II. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“ Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca, žalobou doručenou súdu 12.7.2013, sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.696,10 eura s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 16.07.2011 v podvečerných hodinách si žalovaný dostatočne nezabezpečil svojich dvoch psov, ktorých mal na dvore RD svojho nebohého otca v obci Terňa. Uvedení psi z areálu rodinného domu ušli a po tom čo prekonali oplotenie areálu farmy žalobcu v obci Babin Potok, roztrhali 1 ks mláďaťa klokana Tasmánskeho Bennetow v hodnote 1.000 eur, 2 ks oviec Quessant spolu v hodnote 531,10 eur, 3 ks oviec Jacobbsova (kamerunska) spolu v hodnote 60 eur a 3 ks oviec Capova každá v hodnote 35 eur. Uvedeným konaním bola žalobcovi spôsobená celková škoda vo výške 1.696,10 eura. Žalobca bol v tento deň odcestovaný v zahraničí a na farmu prišiel až na nasledujúci deň v nedeľu. Na mieste sa zbehlo viacero občanov z obce Babin Potok, ktorí dosvedčili, že sa jedná o psov W. O.. To že ide o jeho psov dosvedčili aj na polícii, kde boli spísané zápisnice o podaní oznámenia. Uvedení svedkovia podľa žalobcu jednoznačne potvrdili, že sa jedná o psov W. O., ktorí už údajne v piatok ušli z dvora domu, ktorý po smrti nebohého p. O. nikto neobýva. Poukázal na to, že obec Terňa v tejto veci vydala rozhodnutie dňa 11.07.2013 na základe ktorého uznala žalovaného vinným zo spáchania priestupku. Pri prejednaní veci na pojednávaní mal za to, že škoda bola spôsobená práve psami žalovaného. Poukázal na zákon č. 282/2002 Z.z. s tým, že priestupku sa dopustí každý držiteľ, ktorý nezabráni voľnému pohybu svojho psa. Podľa jeho názoru vlastníctvo psa nie je podstatné, pretože držiteľom psov, ktorí škodu spôsobili, bol žalovaný. 2. V poradí prvým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol tak, že žalobu zamietol, s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané, že by škoda bola spôsobená porušením akejkoľvek povinnosti zo strany žalovaného. 3. Krajský súd v Prešove na základe odvolania žalobcu uznesením rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie pričom odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s rozdielnosťami vo výpovedi svedkov na súdnom pojednávaní a ich skoršími výpoveďami pri vyšetrovaní priestupku. Uviedol tiež, že rovnako nie je zrejmé, či a ako súd prvej inštancie vzal do úvahy a vysporiadal sa s výpoveďami ďalších svedkov pri objasňovaní priestupku, a to V. O. a W. O.. Odvolací súd poznamenal, že výpovede svedkov tesne po tom, čo vnímali určitú skutočnosť sa javia dôveryhodnejšie ako neskoršie výpovede, nakoľko schopnosť svedkov vybaviť si detaily s odstupom času výrazne slabne, a na zapamätané informácie pôsobí množstvo faktorov, ktoré môžu zapamätané informácie skresliť. Ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že žalobca v danom prípade svoju vecnú legitimáciu v tomto konaní odvodzuje od zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu, v konaní však nebolo preukázané, že by škoda osvedčená žalobcom (jej vznik a ani výška predmetom sporu neboli) bola spôsobená porušením akejkoľvek povinnosti zo strany žalovaného. Žalobca síce tvrdil, že škoda mu bola spôsobená psami žalovaného, resp. psami, ktoré mal žalovaný v držbe, a ktorých voľnému pohybu žalovaný ako ich držiteľ nezabránil, táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola. Vykonané dokazovanie neumožňuje súdu mať za preukázané (v plnej miere), resp. bez rozumných pochybností to, že by škodu žalobcovi spôsobili psy (v držbe) žalovaného. Možnosti, resp. pravdivosti takéhoto skutkovému stavu tvrdeného žalobcom totiž svedčia (okrem tzv. záznamov o podaní vysvetlenia, ktorých pravdivosť a dôkazný význam však boli - výsluchmi dotknutých osôb na pojednávaní, tak ako je to uvedené pri jednotlivých svedkoch už v predchádzajúcich bodoch tohto odôvodnenia - vážne spochybnené), iba výpovede dvoch svedkov, a to W. K. a F. Q., pričom však aj tieto si výrazne odporujú a navzájom sa vylučujú. Svedkyňa W. K. totiž vypovedala tak, že škodu mali spôsobiť psy v držbe žalovaného, ktorých žalovaný na svoj pozemok doniesol jeden deň pred udalosťou (pričom zmeny psov tvrdil i žalovaný a potvrdzovali aj iný svedkovia) a ona ich videla iba raz (na vzdialenosť 6 až 7 metrov), kým svedok F. Q. mal naopak psov poznať podľa toho, že ich predtým už dlhšie, asi pol roka, vnímal na pozemku žalovaného. Podľa výpovede svedkyne W. K. (i v spojení s výpoveďami svedkýň W. N. a K. K. tvrdiacich odvoz pôvodných psov ešte pred incidentom) teda škodu mohli spôsobiť len takpovediac druhé psy v poradí privezené na pozemok rodiny O. v Terni (a to len deň pred škodnou udalosťou). Jej osamotená výpoveď (vo vzťahu k stotožneniu usmrtených psov s tzv. v poradí druhými psami žalovaného) však, okrem toho že môže byť ovplyvnená subjektívne aj čiastočne negatívnym vzťahom so žalovaným (ako vyplýva aj z jeho vyjadrení), neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru, že škoda bola spôsobená psami žalovaného. Táto svedkyňa totiž podľa jej vyjadrení týchto psov predtým živých videla iba raz, a to na vzdialenosť 6 až 7 metrov s tým, že si ich bližšie pozrie potom v sobotu, čo však už nestihla (a teda si ich bližšie nepozrela), a okrem všeobecnej vonkajšej podoby bez uvedenia nejakých konkrétnych detailov alebo výraznejších identifikátorov, totožnosť psov podľa jej výpovede posudzovala iba všeobecne (a aj nepriamo posudzujúc to z údajného správania psov na farme - podľa ich „zohratosti“, čo jej však tiež musel niekto iba sprostredkovať - keďže na farme ich videla až usmrtených). Totožnosť psov ďalej potvrdzovala, navonok síce formálne rovnako, ale v skutočnosti zjavne úplne protirečivo podľa úplne iných okolností - a to podľa údajne dlhodobého stavu poznania (a teda minimálne v jednom z týchto dvoch svedectiev nepravdivo) výpoveď svedka F. Q., ktorý pritom ale zase ako jediný svedok (v rozpore s vyjadreniami ostatných svedkov) tiež vypovedal, že išlo pôvodných psov staršieho pána O., a napokon sám vo svojej výpovedi pripustil možnosť, že by išlo iba o podobných psov. Výpovede oboch svedkov tak v tomto konaní vyznievali skôr ako ich domnienky, a nie fakty. Okrem toho ich význam bol spochybnený aj výpoveďami iných svedkov, ktorí údajne taktiež poznajúc psov žalovaného uviedli, že to jeho psy neboli. V tejto súvislosti súd napokon podporne poukazuje aj na to, že v staršom rímskom práve platilo pravidlo „testis unus, testis nullus“ (teda jeden svedok, žiaden svedok), a aj keď súd nie je zástancom takéhoto viazaného a v súčasnosti už nepochybne prekonaného hodnotenia dôkazov (vrátane jednoduchého aritmetického počítania svedkov resp. dôkazných prostriedkov pre a proti), a jednotlivé dôkazy posudzoval, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov platnou v súčasnosti, samostatne i vo vzájomných súvislostiach, prihliadal i na tieto okolnosti v podstate vždy len jediného (keďže výpovede svedkov K. a Q. sa vo svojej podstate vlastne navzájom vylučovali, a relevantnou by tak mohla byť iba jedna) a aj to nekonkrétneho resp. v okolnostiach pochybného dôkazu. Vzhľadom na to, a pri bezprostrednom vnímaní na pojednávaní aj s prihliadnutím na celkový obsah ich výpovedí a na spôsob ich prednesu (presvedčivosť) súd dospel k záveru, že ich výpovede objektívnu pravdivosť tvrdenia (či možno skôr predpokladu alebo úsudku) žalobcu (ktorý sám týchto psov vôbec nepoznal) o tom, že škodu spôsobili psy v držbe žalovaného, úplne jednoznačne a nepochybne nepotvrdili, a teda pravdivosť týchto tvrdení (bez rozumných pochybností) vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a úvahy v konaní objasnená nebola. Vykonané dokazovanie neumožňovalo urobiť si jednoznačný úsudok o tom, že škoda bola spôsobená psami žalovaného (hoci nebol preukázaný ani opak), a preto súd žalobu, na základe pravidiel o dôkaznom bremene (pre jeho neunesenie) ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu. Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že bohužiaľ po prečítaní odôvodnenia rozsudku musí konštatovať, že prvoinštančný súd vôbec nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a opätovne zotrval na svojom pôvodnom právnom názore. Takéto rozhodnutie nerešpektujúc názor odvolacieho súdu, ktorým má byť prvoinštančný súd viazaný a vykazuje znaky arbitrárnosti až svojvôle. Podľa názoru odvolateľa sa súd prvej inštancie pri odôvodňovaní v bodoch 15-17 vôbec neriadil postupmi a právnymi názormi odvolacieho súdu sformulovanými v bodoch 18 a 19 uznesenia zo dňa 31.10.2017. Ani z tohto rozhodnutia nevyplýva, ako súd vyhodnotil priateľský vzťah K. W. k otcovi žalovaného. Oveľa absurdnejšie vyznieva odôvodnenie súdu v bode 18 napadnutého rozsudku, kde súd z hore uvedených pochybností o záveroch vyplývajúcich zo záznamov o podaní vysvetlenia vyvodil záver, že sa podľa názoru súdu na základe obvyklých skúsenostných predpokladov môže vzťahovať aj na osoby, ktoré túto svedkyňu pri udalosti iba sprevádzali (svedkovia V. O. a W. O.). Podľa názoru súdu z hľadiska pravdepodobnosti títo svedkovia mohli poznať miestne pomery možno ešte menej. Takéto vyhodnotenie výpovede svedkov je podľa nášho názoru nepresvedčivé, arbitrárne, odporujúce pravidlám logického myslenia. Podľa názoru odvolateľa súd opätovne nevyvážene a nepresvedčivo neprikladá význam záznamom o podaní vysvetlenia, ktorých pravdivosť a dôkazný význam boli podľa názoru súdu vážne spochybnené. Takisto spochybňuje výpovede svedkov W. K. a F. Q., pričom tvrdí, že si tieto výpovede výrazne odporujú a navzájom sa vylučujú (dokonca v bode 42 rozsudku súd uviedol, že vyznievajú skôr ako domnienky a nie fakty). Ako bolo hore už uvedené na základe toho nepriamo tak spochybňuje aj výpovede svedkov O. a O.. Výpoveď W. K. môže byť podľa súdu ovplyvnená negatívnym vzťahom k žalovanému. Naopak súd odvolávajúc sa aj na výpoveď K. W. vôbec nevzal do úvahy a ani nevyhodnotil fakt, že bola svedkyňa v priateľskom vzťahu k otcovi žalovaného. Takouto redukciou výpovedí jednotlivých svedkov dospel súd pre nás nepochopiteľne až k pravidlu „testis unus, testis nullus“. V ostatnom odvolateľ poukázal na výpovede W. K. učinenej pred súdom dňa 10.11.2015 pričom totožnosť psov potvrdila aj výpoveď svedka Q., pričom v ostatnom poukázal na výpovede ďalších svedkov a rozpory vo výpovedi žalovaného. Odvolateľ v ďalšom poukázal na bod 12 rozhodnutia odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že súd by mal prioritne hodnotiť ako pravdivú tú výpoveď svedka, ktorá bola skoršie, pretože vzhľadom na plynutie času si nemusí svedok pamätať na detaily. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na to, že sa jedná o rozpory hlavne v detailoch, ktoré nemajú podstatný vplyv na celkové vyhodnotenie veci. Mal za to, že intenzita týchto rozporov nemôže spochybniť celú reťaz dôkazov, ktoré v konaní predložil a podľa jeho názoru smerujú k tomu, že psy na pozemku žalobcu, ktoré spôsobili škodu, boli psami v držbe žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na nepresvedčivosť a rozpory v obrane žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi dňa 22.09.2015 uviedol, že na uvedenom pozemku mal len dvoch rotvajlerov, pričom neskôr asi keď opravil dieru v plote doviezol iných psov a to čuvačov a až neskôr tam doviezol iných psov, možno vlčiakov. V zázname o podaní vysvetlenia dňa 17.08.2011 žalovaný uviedol, že „nie je majiteľom žiadnych dvoch čiernych nemeckých ovčiakov a nikdy ani nemeckých ovčiakov nemal.“ Vo výpovedi dňa 08.04.2016 na otázku súdu či mal žalovaný niekedy vlčiakov odpovedal. „Ja som vlčiakov nikdy nemal. Teraz mám vlčiakov až v poslednom čase.“ Tvrdenie, že žalovaný vlčiakov nikdy nemal je ale v rozpore s nielen jeho skoršími tvrdeniami, ale aj s výpoveďami všetkých doteraz vypočutých svedkov. Odvolateľ mal za to, že súd prvej inštancie v rozsudku svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil, absentuje tu právne korektná odpoveď, toto konanie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodom postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na znenie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. So zreteľom na uvedené považoval toto rozhodnutie aj za rozhodnutie arbitrárne, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a pre nedostatok dôvodov. 5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne závery a z toho dôvodu neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (podľa § 387 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP). 7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 8. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 9. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. 10. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. 11. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009. 12. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000). 13. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010). 14. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci by mal podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. 15. Jak vyplývá mj. z nálezu Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 2736/19, ze dne 19. října 2020, dokazování je významnou součástí občanského civilního řízení včetně řízení vykonávacího - konkrétní pravidla dokazování se nacházejí v podústavních procesních předpisech, avšak mantinely dokazování, vyznačující ústavní souladnost procesu dokazování, jsou obsaženy v judikatuře Ústavního soudu i Evropského soudu pro lidská práva. Vady dokazování lze rozdělit do tří skupin - nepřípustné důkazy, opomenuté důkazy a svévolné hodnocení důkazů. Tzv. opomenuté důkazy představují pochybení soudu spočívající v neodůvodněném neprovedení účastníkem navrhovaných důkazů. Rozhodující soud není sice povinen provést všechny navržené důkazy, avšak musí o důkazních návrzích rozhodnout, a pokud jim nevyhoví, musí ve svém rozhodnutí vyložit, z jakých důvodů navržené důkazy neprovedl. 16. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že sa bude v ďalšom hlavne venovať dvom svedeckým výpovediam, ktoré sú najpodstatnejšie v prejednávanej veci, pričom ostatné svedecké výpovede, či už boli učinené v konaní o priestupku alebo v konaní pred súdom prvej inštancie, tieto žiadnym spôsobom nespochybňujú svedecké výpovede, ktoré potvrdzujú existenciu predpokladov vzniku zodpovednosti za náhradu uplatnenej škody a zodpovednosť žalovaného. 17. Bez akýchkoľvek pochybností svedkovia p. K. a p. Q. potvrdili, že škodu spôsobili psy v držbe žalovaného úplne jednoznačne, tak v správnom konaní ako aj pred súdom prvej inštancie, a potom neexistujú pochybnosti o zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu žalobcovi. 18. V tomto zmysle výpovede ostatných svedkov, ktorí najprv v správnom konaní potvrdili, že psy patrili žalovanému, avšak neskôr po cca 4 rokoch v konaní pred súdom prvej inštancie už svoje výpovede na súde I. stupňa relativizovali, čo v prejednávanej veci v rámci reťazca dôkazov je nepodstatné. 19. Podľa § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 7 ods. 1 písm. f) Zákona č. 282/2002 Z.z. priestupku sa dopustí držiteľ psa, ak nezabráni voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 20. Záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcu z dôvodu spochybnenia vlastných výpovedí svedkov okrem svedkov p. K. a p. Q., ktorí zotrvávali na svojich záveroch, z pôvodných výpovedí o škodovej udalosti bezprostredne po spôsobenej škode (o tom, že psy žalovaného spôsobili škodu) sú neudržateľné. Odvolací súd zastáva názor, že rovnaký záver z výpovedí bezprostredne po škodovej udalosti a po 4 rokoch od vzniku škody u svedkov p. K. a p. Q. predsa svedčí o inom objasnení veci, k akému nelogicky dospel okresný súd. Jednoducho povedané dvaja svedkovia v konaní potvrdzujú opakovane, že držiteľom psov je žalovaný a okresný súd zamieta žalobu pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu. Len pre tieto dve výpovede svedkov (p. K. a p. Q.) bolo dôvodné žalobe vyhovieť. Navyše ostatní svedkovia vypovedali po škodovej udalosti (o držiteľstve psov, ktoré spôsobili škodu) a zodpovednosti žalovaného za predmetnú škodu rovnako. O držiteľstve - vlastníctve psov, ktoré škodu spôsobili jednoznačne s určitosťou svedčili svedkovia dňa 29.07.2011 K. I. (č.l. 13 spsiu), F. Q. (č.l. 15 spisu), W. K. (č.l. 16 spisu) a V. O. a W. O. (jednalo sa o psy žalovaného nakoľko ich dobre poznal, č.l. 18-19 spisu). 21. Samotná výška škody spochybnená nebola a vyplýva z predfaktúry č.l. 6 spisu, príjmového pokladničného dokladu č.l. 7 spisu a dvoch kúpnopredajných zmlúv č.l. 8-10. Teda za 1 ks mláďaťa Tasmanského klokana 1.000 eur, 2 ks oviec Quessant spolu 531,10 eura (8.000 Sk/1ks), 3 ks oviec Jacobbsova (kamerunska) spolu 60 eur (20 eur/1ks) a 3 ks oviec Capova 1 ks 35 eur, spolu 105 eur, úhrnne spolu 1.696,10 eura. 22. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je, že pokiaľ žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k vzniku a zodpovednosti za škodu vo výške 1.696,10 eura, potom jediným logickým vyústením a záverom v prejednávanej kauze je vyhovenie žalobe. 23. Za stavu, ak odvolací súd zotrval na závere uvedenom v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, a to, „že výpovede svedkov tesne po tom, čo vnímali určitú skutočnosť sa javia dôveryhodnejšie ako neskoršie výpovede, nakoľko schopnosť svedkov vybaviť si detaily s odstupom času výrazne slabne, a na zapamätané informácie pôsobí množstvo faktorov, ktoré môžu zapamätané informácie skresliť“, boli splnené podmienky na postup podľa § 388 CSP a tomu zodpovedá aj výrok tohto rozsudku. 24. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). 25. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti odvolací súd úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).