Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8Sa/22/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200597 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8019200597.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou, v právnej veci žalobcu R. M., trvale bytom V.ńskigo XX, XX-XXX G., P., občan P., právne zastúpený JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J.M. Geromettu 146/1, Žilina proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti: Dominika Agata Kolek DOMINEWS, so sídlom Centrálna 632/7, Svidník, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 4. júna 2018 číslo 20433-3/2018- BA, na základe správnej žaloby, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo: 20433-3/2018-BA zo dňa 4. júna 2018 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie. II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej. o d ô v o d n e n i e : I. Stručný priebeh administratívneho konania 1. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 20433-3/2018-BA zo dňa 4. júna 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 2047-15/2016-SK zo dňa 22. septembra 2016 zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej na účely rozsudku „správneho orgánu prvého stupňa“), vo veci vzniku povinného sociálneho poistenia zamestnanca. 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo: 2047-15/2016-SK zo dňa 22.09.2016 rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Dominika Agáta Kolek DOMINEWS od 01.02.2014 do 30.04.2014 podľa slovenskej legislatívy. 3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenia článku 11 ods. 3 písm. a), článku 13 ods. 1, článku 13 ods. 3 Nariadenia (SR) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že poľská inštitúcia ZUS, Oddzial w Lublin informovala sociálnu poisťovňu v súlade s článkom 16 ods. 2. vykonávacieho nariadenia listom zo dňa 16.07.2014, že žalobca podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia od 01.02.2014 právnym predpisom Poľskej republiky podľa článku 11. ods. 3 písm. a) základného nariadenia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že žalobcovi nevzniknú povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ďalšieho účastníka Dominika Agáta Kolek DOMINEWS od 01.02.2014 do 30.04.2014 podľa slovenskej legislatívy a preto prvostupňový správny orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. 4. Žalobca v zákonom stanovenej lehote podal voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie. 5. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal odvolanie aj ďalší účastník, zamestnávateľ žalobcu Dominika Agáta Kolek DOMINEWS, IČO: 47632020, v ktorom namietal rovnaké skutočnosti ako žalobca. II. Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 6. Žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 4. júna 2018 č.: 20433-3/2018-BA podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) odvolania žalobcu a ďalšieho účastníka zamestnávateľa žalobcu podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č.: 2047-15/2016-SK zo dňa 22. septembra 2016 vo veci vzniku a zániku sociálneho poistenca zamestnanca zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník. 7. Žalovaná ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom. Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na odvolacie námietky žalobkyne, ďalšieho účastníka, popísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgán prvého stupňa, najmä citovala ustanovenia § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení, § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 449/2008 Z.z., § 195 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 449/2008 Z.z., príslušné články 11 ods. 1, 11 ods. 3, 13 ods. 1, 13 ods. 3 základného nariadenia, 14 ods. 5b, článku 16 ods. 1, 2, 3, článku 76 ods. 4 Nariadenia ES parlamentu a Rady 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). 8. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatovala, že podľa výpisu zo živnostenského registra zo živnostenského registra Okresného úradu Svidník bol zamestnávateľ - ďalší účastník zapísaný v živnostenskom registri číslo: 9126, pod obchodným menom: Dominika Agata Kolek DOMINEWS na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č.: OŽP-AA/2013/02027-000002 v období od 1.1.2014 do 4.4.2017. Ďalší účastník sa od 1.1.2014 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného sociálnou poisťovňou. Ďalší účastník prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného žalovanou od 1. februára 2014 do 30. apríla 2014. 9. V súvislosti s vyššie uvedeným postupom bolo žalovanej, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov, zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Lublin doručené oznámenie číslo 200000/70/293/2014/68033113539/UBS1/UE, ktorým ZOS určila, že žalobca podlieha v období od 1. februára 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 10. Žalovaná námietky žalobcu a ďalšieho účastníka uvedené v odvolaní nepovažovala za také, ktoré by zakladali dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. III. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 11. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej číslo 20433-3/2018-BA zo dňa 04.06.2018 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň požadoval náhradu trov konania. 12. Žalobca namietal ukrátenie svojich práv nezákonným rozhodnutím žalovanej ako orgánu verejnej správy. V žalobe v bode III. popísal priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal predmetnému žalobou napadnutému rozhodnutiu. V bode V. žalobca namietal prekročenie právomoci žalovanej s poukazom na článok 16 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, nakoľko podľa názoru žalobcu správne orgány nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o vzniku a zániku sociálneho poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobca ďalej namietal nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, namietal zákonnosť procesného postupu vydania rozhodnutia a to v rovine absencie vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 a nezákonného prerušenia konania o odvolaniach rozhodnutím č. 23423-2/2017-BA zo dňa 07.02.2017. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného skutkového stavu. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Podstatné zhrnutie vyjadrenia žalovanej vo vyjadrení k žalobe 13. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním doručeným správnemu súdu dňa 24.10.2019, v ktorom uviedla priebeh administratívneho konania, skutkový stav zistený správnym orgánom správneho stupňa, skutkový stav zistený odvolacím orgánom, citovala príslušné zákonné ustanovenia totožné s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, zároveň navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 14. Žalovaná konštatovala, že ZUS, ako príslušná inštitúcia, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že žalobca podlieha od 1. februára 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, nesúhlasila s určením slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej a informovala ZUS o dôvodoch a skutočnostiach, pre ktoré takéto určenie nemôže prijať. Následne bolo Sociálnej poisťovni, ústredie, dňa 24. júla 2014, zo strany ZUS, Oddziat w Lublinie, doručené oznámenie č. 200000/70/293/2014/68033113539/UBS1/UE, zo dňa 16. júla 2014, v ktorom ZUS uviedla, že práca žalobcu vykonávaná na území Slovenskej republiky vykazuje znaky marginálnej činnosti, a preto určila, že žalobca, v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 1. februára 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. 15. Žalovaná zdôraznila, že prvostupňové rozhodnutie v spojení s napadnutým rozhodnutím vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, stalo definitívnym, v dôsledku čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. Predmetné informácie o definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu, boli v celom rozsahu uvedené v prvostupňovom aj napadnutom rozhodnutí. 16. Žalovaná konštatovala, že Sociálna poisťovňa nie je viazaná ani priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov príslušné na určovanie uplatniteľných právnych predpisov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. 17. K žalobcom namietanej bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho konania žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa prerušila administratívne konanie aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorých zodpovedanie mohlo mať vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia, resp. na postup Sociálnej poisťovne v iných skutkovo obdobných prípadoch. Sociálna poisťovňa sa však nikdy nevyjadrila v tom zmysle, že odvolacie konanie prerušila z dôvodu, že by bolo potrebné zisťovať závery prípadných administratívnych, resp. súdnych konaní v Poľskej republike. Ako totiž vyplýva z vyššie uvedeného, Sociálna poisťovňa nie ie priebehom a výsledkami takýchto konaní viazaná, pretože jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo definitívnym, a teda aj konečným v zmysle koordinačných nariadení, je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. Zároveň si dovoľujeme zdôrazniť, že prerušenie odvolacieho konania nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 18. V súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa napadnutým rozhodnutím žalobcovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobca bol totiž ako zamestnanec zamestnávateľa prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov“), tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia, v období od 1. februára 2014 do 30. apríla 2014, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. 19. Žalovaná poukázala na rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21Scud/14/2014 zo dňa 26. júla 2017, ďalej na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22. augusta 2017, sp. zn. 1Sžso/41/2015, zo dňa 22. augusta 2017. 20. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril. IV. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 21. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. 23. Podľa § 5 ods. 3 SSP pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. 24. Podľa § 5 ods. 4 SSP správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona. 25. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 27. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 28. V tretej hlave SSP je upravené rozhodovanie o správnych žalobách v sociálnych veciach. 29. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie sociálnej poisťovne. 30. Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. 31. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 32. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 33. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 34. Správny súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že správnu žalobu posudzoval podľa § 202 ods. 2 SSP neformálne, neviazanúc rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d) SSP), čo znamená, že preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. 35. Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 SSP predseda senátu nariadi na prejednávanie veci samej pojednávanie ak: a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje zákon. V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania. 36. V danom prípade nepožiadal o nariadenie pojednávania vo veci samej ani jeden z účastníkov konania, preto súd pojednávanie vo veci nenariadil a vo veci upovedomil účastníkov konania o termíne verejného vyhlásenia rozsudku o upovedomení zo dňa 03.12.2019 vyvesením na úradnej tabuli súdu dňa 05.12.2019 a internetovej stránke dňa 05.12.2019 v súlade s ustanovením § 137 ods. 4 SSP. Upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zvesené z úradnej tabuli súdu 16.01.2020. 37. Keďže sa na vyhlásenie rozsudku nedostal žiaden z účastníkov konania správny súd podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyvesil skrátenú formu písomného vyhotovenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a zároveň bolo verejné vyhlásenie rozhodnutia uverejnené aj na webovej stránke súdu dňa 14.01.2020. 38. Krajský súd v Prešove ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasledujúcich SSP v spojení s § 177 SSP, pričom dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby. Vychádzal pritom z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018. 39. Predmetom prieskumného konania na správnom súde bolo rozhodnutie žalovanej č. 20433-3/2018- BA zo dňa 04.06.2018, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a ďalšieho účastníka a potvrdila prvostupňové rozhodnutie žalovanej, pobočky Svidník, vo veci vzniku a zániku sociálneho poistenia žalobcu. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 40. Správny súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa tretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v sociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie a následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia správneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe, ktorú podala fyzická osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. 41. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 42. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. 43. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m.m. PL. ÚS 1/04). 44. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 45. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 46. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 47. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky). 48. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie touto Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy. 49. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13. 50. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009). 51. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 52. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti, pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte nasledovne: 53. Čl. 2 ods. 1 až 4, na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím. Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov. V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene. Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala inštitúcia v tomto členskom štáte. 54. Článok 3 ods. 1 až 4, členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby. Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu takýchto údajov. V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám. 55. Článok 4 ods. 1 až 3, správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov. Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov. Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné v danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov. Správna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov. 56. Článok 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená. 57. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods.1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali. 58. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu správny súd zistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS w Lublin listom a poľská inštitúcia tieto skutočnosti akceptovala. Ďalej žalovaná uviedla, že postupom podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi žalovanou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaná akceptovala. 59. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení preskúmavaným rozhodnutím vydaným v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. februára 2014 do 30. apríla 2014 podľa slovenskej legislatívy. 60. Ďalej správny súd zistil, že veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. 61. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne: „Odpoveď na 1. otázku: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2. otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie správneho súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou. 62. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia správny súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej, konštatuje, že v preskúmavaných veciach postupom určeným v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov a postupom stanoveným Rozhodnutím č. A1, zo dňa 12. júna 2009, a v rámci prvej fázy postupu zmierovacieho dialógu sa dospelo k dohode, výsledkom ktorej bolo definitívne určené, že žalobca bude v období od 1. februára 2014 do 30. apríla 2014 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 63. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že žalovaná tvrdila, že ZUS, ako príslušná inštitúcia, v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že žalobca podlieha od 1. februára 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, nesúhlasila s určením slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej a informovala ZUS o dôvodoch a skutočnostiach, pre ktoré takéto určenie nemôže prijať. Následne v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov, poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeň Spoľecznych, oddzial w Lubline dňa 16. júla 2014 doručila žalovanej oznámenie číslo 200000/70/293/2014/68033113539/UBS1/UE, ktorým informovala, že v období od 01.02.2014 podlieha žalobca poľským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia na základe článku 11 ods. 3 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. 64. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie žalobcu sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto žalobca bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na jeho sociálne poistenie bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že pokiaľ došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcu od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. 65. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery uvedené vyššie správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou v základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov správny súd napadnuté preskúmavané rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. 66. V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP, s tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.