Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/139/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615201465 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8615201465.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ S. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., a 2/ R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., o zaplatenie 2.231,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8C/99/2015-117 zo dňa 11.05.2017 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 103, § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou podanou na Okresnom súde Svidník dňa 01.04.2015 žiadal, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.231,55 Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.04.2011 do 09.09.2012 vo výške 53,16 Eur a ročný úrok z omeškania 8,75% zo sumy 2.231,55 Eur od 10.09.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania za zaplatený súdny poplatok 133,50 Eur a trovy právneho zastúpenia. Právny predchodca žalobca je a aj v čase uzavretia zmluvy o úvere bol bankou (obchodnou spoločnosťou - podnikateľom). Žalovaní sú a aj v čase uzavretia zmluvy o úvere boli fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Predmetná úverová zmluva je preto v zmysle § 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy ako aj § 52 Občianskeho zákonníka s poukazom na 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa zmluvou spotrebiteľskou. Žalobca podal žalobu dňa 01.04.2015, pričom žalobou si uplatnil splátky počnúc splátkou splatnou (zročnou) dňa 20.04.2011. Nakoľko v zmysle § 103 OZ premlčacia doba splátok plynie odo dňa ich zročnosti, vzhľadom na 3 ročnú premlčaciu dobu je tak v zmysle citovaných ustanovení uplatnený nárok premlčaný v rozsahu splátok splatných dňa 20.04.2011 až 20.03.2012, t.j. spolu 12 splátok spolu vo výške 595,08 eur (12 x 49,59 eur). Splátka splatná dňa 20.04.2011 sa premlčala 21.04.2014, splátka splatná dňa 20.05.2011 sa premlčala 20.05.2014, splátka splatná dňa 20.06.2011 sa premlčala 20.06.2014, splátka splatná dňa 20.07.2011 sa premlčala 20.07.2014, splátka splatná dňa 20.08.2011 sa premlčala 20.08.2014, splátka splatná dňa 20.09.2011 sa premlčala 20.09.2014, splátka splatná dňa 20.10.2011 sa premlčala 20.10.2014, splátka splatná dňa 20.11.2011 sa premlčala 20.11.2014, splátka splatná dňa 20.12.2011 sa premlčala 20.12.2014, splátka splatná dňa 20.01.2012 sa premlčala 20.01.2015, splátka splatná dňa 20.02.2012 sa premlčala 20.02.2015, splátka splatná dňa 20.03.2012 sa premlčala 20.03.2015. V časti o zaplatenie sumy 595,08 eur ako aj v časti úrokov z omeškania uplatnených v sadzbe 8,75% ročne zo súm 49,59 eur od 21.04.2011, 21.05.2011, 21.06.2011, 21.07.2011, 21.08.2011, 21.09.2011, 21.10.2011, 21.11.2011, 21.12.2011, 21.01.2012, 21.02.2012 a 21.03.2012 do 09.09.2012 je tak žaloba nedôvodná z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu mal a základe zmluvy zo dňa 10.12.2009 o postúpení pohľadávok postúpiť pohľadávku voči žalovaným ako postupca na žalobcu ako postupníka a že postúpenie pohľadávky oznámil žalovaným. Nebolo ale preukázané splnenie podmienky podľa citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, a teda že postúpeniu pohľadávky predchádzala písomná výzva banky (právneho predchodcu žalobcu) na zaplatenia dlhu s upozornením, že inak môže byť pohľadávka postúpená. Žalobca síce v odpovedi na výzvu súdu uviedol, že takáto výzva bola žalovaným zasielaná, žiadnym spôsobom ju nepreukázal. Z tohto dôvodu nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, v dôsledku čoho žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore. Preto súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere predstavuje zostatok dlhu žalovaných, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov, t.j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatené splátky úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ani zo znenia § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávky alebo jej časť, ktorá je už splatná. Ust. § 92 ods. 8 ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Žalobca v konaní opakovane tvrdil, že žalovaní boli v nepretržitom omeškaní so splnením dlhu dlhšie ako 90 dní a zároveň boli postupcom vyzvaní na úhradu omeškaných splátok výzvou zasielanou v marci 2008. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, bolo potrebné považovať ich za nesporné skutkové tvrdenia. V zmysle bodu 19.16 VOP klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť svoje pohľadávky. Nakoľko ust. § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB, pričom ust. § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky., ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka. Ak by zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 ZoB upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S nedoručením výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods. 1 ZoB. Žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1177 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, keďže na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka., nakoľko ide o zmluvu o úvere. K splatnosti úveru došlo ku dňu 09.09.2012. Premlčacia doba teda začala plynúť dňa 10.09.2012 a uplynula by dňa 10.09.2016. S poukazom na to, že žaloba bola na súde podaná dňa 01.04.2015, uplatnený nárok nemožno považovať za premlčaný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti a spotrebiteľom jeho služby, ide o spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb.. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zák. č. 634/1992 Z. z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najčastejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nepodnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Mcdo/20/2009). Uvedené akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.6.2013 č. k. 1ÚS 402/2013. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie z uvedeného zmluvného vzťahu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Mcdo/14/2014 zo dňa 21.4.2014, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby inak sa mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré obe zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Z úverovej zmluvy zo dňa 11.01.2005 nepochybne vyplýva, že plnenie, ktoré mal žalovaný poskytnúť žalobcovi bolo dohodnuté v mesačných splátkach. Pri plnení dohodnutom v splátkach plynie 3 ročná premlčacia doba v zmysle Občianskeho zákonníka u každej splátky samostatne. V prípade zosplatnenia dlhu plynie premlčacia doba pri splátkach, ktorých splatnosť ešte len mala nastať, od zročnosti splátky, kvôli nezaplateniu ktorej k zosplatneniu došlo. V tomto smere je preto vo vzťahu k splátkam, ktorých splatnosť nastala podľa zmluvy v období od 20.04.2011 do 20.03.2012 a ktoré tvoria súčasť žalobou uplatneného nároku bezpredmetné tvrdenie žalobcu, že k zosplatneniu dlhu došlo 09.09.2012, keďže prípadné zosplatnenie dlhu nemohlo mať vplyv na plynutie premlčacej doby týchto skorších splátok. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako premlčanú tú časť dlhu, ktorá mala byť v zmysle zmluvy uhradená pred 01.04.2012, t.j. viac ako tri roky pred podaním žaloby. 5. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 11C 233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 12C 152/2014, Okresný súd Galanta vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 15C 33/2014, Okresný súd Svidník vo veci 5C 430/2013). Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu ( ,,Toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...). Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka. Ust. § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy (11.01.2005) o úvere a v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok (10.12.2009) neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaným bola pred postúpením pohľadávky zasielaná výzva tak, ak to vyžaduje ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca v konaní uviedol, že táto im bola v zmysle vyjadrenia jeho právneho predchodcu zasielaná v marci 2008, dôkaz preukazujúci túto skutočnosť súdu nepredložil. Žalovaní na pojednávaní pred súdom prvej inštancie popreli, že by oznámeniu o postúpení pohľadávky predchádzala nejaká výzva zo strany právneho predchodcu žalobcu. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách, postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil. 6. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli žalovaní úspešní v celom rozsahu, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 7. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.