Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4Cob/8/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309200339 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tóth ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8309200339.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: Slovenská asociácia producentov v audiovízii, so sídlom Grösslingova 32, Bratislava, IČO: 36 061 182, zastúpeného JUDr. Adrianou Tomanovou, advokátkou, so sídlom Jakubovo námestie 13, Bratislava, proti žalovanému: Televízne káblové rozvody, s.r.o., Humenné, so sídlom Osloboditeľov 3, Humenné, IČO: 36 450 031, zastúpenému JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, so sídlom Vojenská 14, Košice, o zaplatenie sumy 26.111,58 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22.10.2009, č.k. 12Cb/6/2009-618 takto r o z h o d o l : Mení rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamieta. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom č.k. 12Cb/6/2009-618 rozhodol o povinnosti žalovanej obchodnej spoločnosti zaplatiť žalobcovi 5.222,32 eur s príslušným úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania titulom nezaplatenia faktúr za šírenie zvukovo-obrazových záznamov audiovizuálnych diel (ZOZAD) prostredníctvom káblovej retransmisie za obdobie 2.štvrťroka 2006, účtované faktúrou č. 06/180 na sumu 157.327,- Sk, faktúrou č. 06/299 na sumu 157.327,50 Sk za 3.štvrťrok 2006, faktúrou č. 07/050 na sumu 157.327,50 Sk za 4.štvrťrok roku 2006 a faktúrou č. 07/206 na sumu 314.655,- Sk za 1. a 2.štvrťrok roku 2007. Nárok žalobca odôvodnil tým, že ako občianske združenie registrované na Ministerstve vnútra SR pod č. VVS/1-900/90-17944 a na základe oprávnenia č. 5/2004 zo dňa 30.3.2004 udeleného Ministerstvom kultúry SR vykonáva kolektívnu správu pre výrobcov ZOZ podľa zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve, okrem iného aj v oblasti káblovej retransmisie. Žalovaná spoločnosť je držiteľom oprávnenia na retransmisiu na základe registrácie retransmisie č. TKR/114 podľa zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii. Žalovaný prevádzkuje káblovú televíziu na území mesta Humenné a ponúka pre svojich predplatiteľov televízne kanály, na ktorých žalobca vyberá pre výrobcu ZOZ odmeny, a to za STV 1, STV 2, Markíza, JOJ, ČT 1, ČT 2, ORF 1, RTL, PRO 7, SAT 1, RAI 1 a TVE. Žalovaný každodenne používa zvukovo-obrazové záznamy audiovizuálnych diel s tým, že vykonáva ich káblovú retransmisiu prostredníctvom ponúkaných programových služieb. Žalovaná obchodná spoločnosť sa bránila plateniu odmeny za šírenie ZOZ s poukazom na to, že žalobca žiadnym spôsobom hodnoverne nepreukázal použitie čo len jedného ZOZ žalovaným v rozhodnom období. Pokiaľ žalobca odvodzuje nárok z uzavretej zmluvy, táto zmluva sa netýka ZOZ, ale audiovizuálnych diel. Takisto sa namieta primeranosť výšky odplaty za šírenie ZOZ. Krajský súd na základe odvolania žalovanej obchodnej spoločnosti prejednal vec a rozsudkom zo dňa 25.11.2010 č.k. 4Cob/83/2009-806 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal žalovanú obchodnú spoločnosť nahradiť trovy odvolacieho konania 1.524,47 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne pripustil dovolanie na otázku povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú odmenu podľa Autorského zákona výrobcovi zvukovo-obrazových záznamov, ak túto odmenu už platiť vysielateľ. Považoval to za otázku zásadného právneho významu, keď žalovaný namieta, že pôvodný vysielateľ platil odmenu (televízne stanice napr. STV 1 a Markíza) podľa Autorského zákona, či sa nejedná o duplicitné vymáhanie odmeny aj od prevádzkovateľa retransmisie. Krajský súd vychádzal z § 84 Autorského zákona ustanovujúcu povinnosť používateľa pri použití predmetu ochrany vyporiadať si majetkové alebo autorské práva súvisiace s právom k tomuto predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správny, ak na Slovensku existuje organizácia kolektívnej správy. Tu žalobca vykonáva kolektívnu správu pre výrobcov ZOZ k ich zvukovo-obrazovým záznamom v prípade ich použitia káblovou retransmisiou. Žalobca doložil zmluvy o zastupovaní konkrétnych výrobcov ZOZ, ako aj bilaterálne zmluvy so spoločnosťou AGICOA, ktoré zastupujú zahraničných výrobcov ZOZ. O tomto práve žalobcu bolo už rozhodnuté okresným súdom medzitýmnym rozsudkom potvrdeným krajským súdom dňa 23.10.2008 pod č.k. 4Cob/12/2008-311. Ak predmetom autorského práva podľa § 7 ods. 1 písm. e) sú audiovizuálne diela, predovšetkým filmové diela, potom je možné konštatovať, že stanovenú definíciu producenta tu možno stotožniť s výrobcom ZOZ alebo zvukového záznamu, ak je ním fyzická osoba právnická osoba, ktorá iniciovala alebo zabezpečila jeho konečné vyhotovenie (§ 5 ods. 20 Autorského zákona). Odvolací súd potom Zmluvu o spolupráci medzi spoločnosťou AGICOA a žalobcom z 24.6.2003 považuje za dohodu týkajúcu sa kolektívnej správy práv ako to má na mysli § 78 ods. 1 Autorského zákona vo vzťahu k výrobcom ZOZ, že sa zastupujú pôvodné a prevedené práva producentov, distribútorov a iných nositeľov práv audiovizuálneho diela. Tu sa zastupujú pôvodné práva a prevedené práva producentov, ktorí nie sú autormi vytvoreného diela. V tomto prípade audiovizuálneho diela - filmového diela (§ 7 ods. 1 písm. e) Autorského zákona). Výrobca originálov audiovizuálneho diela je výrobcom ZOZ diela, ktorému sú priznané práva podľa § 66 a nasl. Autorského zákona. Následne sa odvolací súd zaoberal otázkou primeranosti odmeny, pričom do 1.6.2006 žalovaný ako prevádzkovateľ televíznych káblových rozvodov platil žalobcovi odmenu za verejný prenos zvukovo- obrazových záznamov výrobcov, ktorých kolektívnu správu majetkových práv vykonáva žalobca. Vtedy bola dojednaná odplata 5,50 Sk ročne za jednu prípojku a za každý jednotlivý televízny kanál v jej šírení, čo štvrťročne bola odmena 157.327,50 Sk (5.222,52 eur). Neplatením štvrťročnej odmeny pre výrobcov ZOZ sa žalovaný bezdôvodne obohacuje s poukazom na § 151 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.. Potom krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne. Na dovolanie žalovanej obchodnej spoločnosti Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 3.11.2014 č.k. 1Obdo/20/2013 zrušil rozsudok krajského súdu č.k. 4Cob/83/2009-806 z 25.11.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu krajský súd pokiaľ vymedzil dovolaciu otázku, táto nie je z hľadiska formulácie určitá a zrozumiteľná a podľa všetkého nie je otázkou, ktorá by bola po právnej stránke zásadného určujúceho významu. Krajský súd vytýčil termín pojednávania na prejednanie veci. Na odvolacom pojednávaní dňa 20.4.2016 zástupkyňa žalobcu uviedla, že na základe rozsudku krajského súdu zo dňa 25.1.2010 č.k. 4Cob/83/2009-806 zo strany žalovanej obchodnej spoločnosti bolo všetko zaplatené, vrátane trov konania. Napriek tomu žiada potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pretože dovolacím rozhodnutím bol zrušený pôvodný potvrdzujúci rozsudok krajského súdu. Na otázku odvolacieho súdu, či žalobca trvá na podanom návrhu, ak už má zaplatené, resp. k vymoženiu došlo prostredníctvom výkonu exekúcie, že žalobca uviedol, že neboli uhradené dovolacie trovy, za tejto situácie neberie svoj návrh späť. Zástupca žalovanej obchodnej spoločnosti potvrdil vymoženie uplatnenej pohľadávky podľa potvrdeného a neskôr zrušeného rozsudku krajského súdu v exekučnom konaní, ale naďalej popiera dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie poplatkov. Tvrdené vymoženie pohľadávky medzi účastníkmi sporu nie je sporné. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia o zaplatení pohľadávky, ktorá bola predmetom konania, súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalobu zamietol. Odvolací súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci (§ 2 O.s.p.), pričom žalobca pri podaní žaloby má povinnosť tvrdenia, že mu nejaké právo patrí a zo strany žalovaného nie je ochota plniť takúto povinnosť. Keď okresný súd rozhodol vo veci a po odvolaní krajský súd rozsudkom zo dňa 25.11.2010 č.k. 4Cob/83/2009-806 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal žalovanú obchodnú spoločnosť aj k náhrade trov odvolacieho konania. Bola vyznačená právoplatnosť rozsudku dňom 1.12.2010 a jeho vykonateľnosť 5.12.2010. Rozsudok okresného a krajského súdu bol predmetom vykonávacieho konania, kde v exekúcii pohľadávka žalobcu bola vymožená na základe vtedy platných rozhodnutí okresného a krajského súdu. Aj keď dovolací Najvyšší súd SR zrušil rozsudok krajského súdu, tak pohľadávka z predmetu sporu už bola uspokojená. Zanikol predmet sporu „jeho zaplatením“ prostredníctvom vykonávacieho konania cez súdneho exekútora. Žalobca už nemá dôvod na vedenie konania o zaplatenie pohľadávky, ktorú už vymohol. Žalobcovi už nepatrí právo nárokované v pôvodnej žalobe, ak je záväzok „vyrovnaný“ exekúciou na majetok žalovaného. Ak odpadol predmet sporu a napriek tomu žalobca trvá na žalobe, odvolaciemu súdu neostalo nič iné, ako žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd preto mení rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamieta. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 150 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaná obchodná spoločnosť ako úspešný účastník v súdnom konaní, pretože žaloba proti nemu bola zamietnutá, má právo na náhradu trov konania. Odvolací súd využil ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Osobitnosť prípadu, pre ktorý úspešnému žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania vyplýva z celkového priebehu súdneho konania, keď na základe rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu bol prisúdený nárok žalobcovi na zaplatenie 5.222,32 eur s príslušenstvom a trovami konania. Po právoplatnosti týchto rozhodnutí bolo vedené exekučné konanie a pohľadávka žalobcu vymožená súdnym exekútorom. V dôsledku dovolania a zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu zo dňa 25.11.2010 a o nároku žalobcu malo byť opätovne prejednané, aj keď už pohľadávka žalobcu bola uspokojená vo vykonávacom konaní. Krajský súd žalobu zamietol po vynútenom vymožení pohľadávky pre žalobcu súdnym exekútorom, kde po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR titul, ktorý bol podkladom na exekúciu zanikol. Žalobca mal obavu z povinnosti spätného vydania vymoženej pohľadávky, pretože zanikol pôvodný titul, a to rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné. Keďže dovolacia otázka nebola vyriešená Najvyšším súdom SR a je nejednotná prax súdov vo veci priznania odplaty za šírenie zvukovo-obrazových záznamov aj pomocou káblovej retransmisie, kde naviac pohľadávka žalobcu bola už uspokojená, preto podľa odvolacieho súdu je vhodné vyriešiť záver sporu tak, že úspešnému žalovanému nepriznať náhradu trov konania (§ 150 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.