Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 10Co/95/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111215772 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8111215772.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobkyne: F.. X. O., V.. P., J.. XX.XX.XXXX, G. I. J. Y., W.. X. XXX/XX, zastúpená JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, sídl. Okulka 19/42, proti žalovanej: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove, so sídlom Hollého 14, 080 01 Prešov, IČO: 00 610 577, zastúpená Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., so sídlom Žriedlova 3, Košice, o náhradu nemajetkovej umy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/129/2011 - 216 zo dňa 27. 4. 2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania. II. O d m i e t a odvolanie žalovanej proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. III. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni 5.000,- eur a trovy konania vo výške 1.776,43 eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 1.378,03 eur a iných trov konania vo výške 398,40 eur, na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 6.6.2011 domáhala náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka vychádzajúc z toho, že s najväčšou pravdepodobnosťou pri niektorom z cisárskych rezov vykonaných žalovaným v roku 2003 a 2008, došlo bez jej vedomia k odobratiu ľavého vaječníka a vajíčkovodu. Poukázala na porušenie konkrétnych ustanovení zák. č. 576/2004 Z. z. a zdôraznila absenciu jej povinného informovaného súhlasu na takýto zákrok. 3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila majúc za to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných predpokladov uplatnenia nároku. Konkrétne nepreukázala, že by vôbec k nejakému zákroku do práv na ochranu jej osobnosti došlo, resp. že by tento zákrok zrealizovala žalovaná, keďže nie je možné vylúčiť, že k danému zákroku mohlo dôjsť aj pri ďalších operáciách žalobkyne. Nepreukázala tým ani protiprávnosť zákroku, keďže v čase jednotlivých operácií platili iné právne normy a bez preukázania času, kedy k tvrdenému zásahu došlo, nie je možné vyhodnotiť, či bol poskytnutý v súlade s právom a vtedy dostupnými vedeckými metódami. Podľa názoru žalovanej nebolo ani preukázané, že by vôbec žalobkyňa sporné orgány mala. 4. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že pre posúdenie daného prípadu možno použiť závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2870/2000 zo dňa 13.12.2000. Podľa neho zákrok uskutočnený bez vedomia pacienta, operačný zákrok, ktorý nebol odôvodnený požiadavkami lekárskej vedy, resp. zákrok bol vykonaný omylom, má vždy znaky neoprávneného zásahu. Takýto zákrok má súčasne vo väčšine prípadov aj znaky veľmi závažného zásahu do práva na ochranu fyzickej integrity, a to bez ohľadu na prípadné skutočné zdravotné následky zásahu. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že pri niektorej z operácii žalobkyne došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu fyzickej integrity, keď bez jej vedomia boli odobraté ľavý vaječník a vajíčkovod. Tento zákrok nebol zaznamenaný v jej zdravotnej dokumentácii, pri jej prvej operácii z roku 1986 bola už dokumentácia skartovaná. Je preto podľa okresného súdu pravdou, že v skutočnosti sa nedá jednoznačne určiť, pri ktorej z troch operácií (apendektomii a dvoch sekcií) k tomu zákroku došlo. Operáciu žlčníka totiž možno vylúčiť, na tom sa zhodli aj svedkovia S.. O. a S.. X.. Je to logický záver toho, že pri operácii žlčníka sa rez vykonáva v hornej časti brucha na pravej strane pod rebrovým oblúkom. Nie je preto možné, že pri tejto operácii došlo k odstráneniu ľavého vaječníka, ktorý sa nachádza v spodnej časti podbruška na ľavej strane. 5. S odvolávkou na princíp spravodlivosti, ktorý je zakotvený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by bolo podľa názoru súdu prvej inštancie nespravodlivé, ak by tento prípad, vzhľadom na jeho výnimočné okolnosti, bol postavený na jednoznačnom preukázaní zákroku, pri ktorom došlo k odstráneniu spomínaných orgánov žalobkyne. V súčasnosti totiž takáto okolnosť sa jednoznačne preukázať nedá. Do úvahy prichádzajú spomínané tri operácie a súd sa zameral na to, pri ktorej z nich s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k danému neoprávnenému zásahu. Vo všeobecnosti možno uviesť, že pri zodpovednostných právnych vzťahoch vyvolaných lekárskymi postupmi sa upúšťa od preukázania 100 %-nej príčinnej súvislosti, čo je často krát nereálne. Postačuje pravdepodobnosť preukázania kauzálneho nexu, a dokonca Ústavný súd ČR v uznesení I.ÚS 1919/2008 z 12.8.2008 doporučuje vychádzať z doktríny tzv. „straty šance“ (aká by bola štatistická prognóza na vyliečenie v prípade postupu lege artis). Tento postup myslenia je vyvolaný snahou vyrovnať slabšie postavenie poškodeného pacienta a takéto ponímanie je nevyhnutné podľa súdu prvej inštancie aj v tomto prípade vzhľadom na jeho osobitosti. 6. Vzhľadom na to, že pri operácii slepého čreva došlo k otvoreniu brušnej dutiny na pravej strane rezom o dĺžke 8 cm, tak ako je znázornený na obrázku č. l. 59, je podľa súdu prvej inštancie málo pravdepodobné, aby pri tejto operácii došlo k odstráneniu vaječníka nachádzajúceho sa na opačnej strane v podbrušku. Navyše S.. Smolko pri vypočutí pred vyšetrovateľom uviedol, že keďže v pôdoryse nie je zmienka o chýbajúcom vaječníka, musela mať žalobkyňa obe vaječníka pri sekcii v roku XXXX. Najpravdepodobnejšie je podľa súdu prvej inštancie záver, že k tomuto došlo pri niektorej zo sekcii a vzhľadom na to, že obe sekcie boli robené v tej istej nemocnici, nebolo nevyhnutné zistiť, pri ktorej došlo k odstráneniu adnéx. Uvedená okolnosť mala význam len pri námietke premlčania, ktorú žalovaný aj vzniesol a pokiaľ pri k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkyne došlo v roku XXXX, nepochybne 3-ročná premlčacia lehota už uplynula. Uvedený prípad je však ukážkovým príkladom pre nutnosť aplikácie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre posúdenie námietky premlčania, teda pre posúdenie, či výkon práva vzniesť námietku premlčania je v súlade so zásadou dobrých mravov. V tejto súvislosti je podľa súdu prvej inštancie možné poukázať na právnu vetu z nálezu Ústavného súdu ČR I.ÚS 643/2004 zo dňa 6.9.2005: „vznesenie námietky premlčania v zásade dobrým mravom neodporuje; môžu však nastať situácie, kedy uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, ktoré svoje právo včas neuplatnil“ (podobne aj ďalšie nálety Ústavného súdu ČR II.ÚS 309/95, I.ÚS 643/2004, II.ÚS 3168/2009, II.ÚS 2087/2008). 7. Žalobkyňa sa o odstránenom ľavom vaječníku dozvedela až pri laparoskopickej operácii v roku XXXX, preto nemožno podľa súdu prvej inštancie v jej neprospech vyhodnotiť situáciu tak, že jej nárok vyplývajúci z prvej sekcie z roku XXXX je premlčaný uplynutím 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty a preto ho nemožno priznať. Žalobkyňa totiž márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinila, keďže o neoprávnenom zásahu nevedela, a preto námietku premlčania je potrebné vyhodnotiť ako výkon práva odporujúci dobrým mravom a súd prvej inštancie na ňu neprihliadol. 8. O tom, že k odstráneniu adnéx došlo práve pri prvej sekcii z roku XXXX, svedčia podľa súdu prvej inštancie určité indície, a to z nej totiž chýba operačná vložka, ktorá obsahuje podrobný popis priebehu operácie, ktorú vykonával S.. S. N., s tým, že ak nie sú komplikácie, pacientka je prepustená 5. - 6. deň po sekcii domov, pričom v danom prípade bola žalobkyňa prepustená až X.X.XXXX (pôrod bol XX.X.XXXX), nepochybne museli teda nastať nejaké komplikácie, čo potvrdil aj S.. N.. Aj keď zdravotnícky personál, ktorý bol vypočutý, či už súdom alebo vyšetrovateľom, zhodne vypovedal, že nikdy v ich prítomnosti pri sekcii u žalovaného nebol odstránený vaječník, S.. N. naopak uviedol, že v jeho prítomnosti sa to už stalo, nevie, či raz alebo dokonca viackrát. Operácia súvisiaca s druhou sekciou trvala krátko, pokiaľ ide o samotný operačný zákrok okolo 35 minút, a preto je podľa súdu prvej inštancie málo pravdepodobné, že by v takomto krátkom čase mohla byť urobená sekcia a zároveň odstránený vaječník a vajíčkovodom. Nezanedbateľný je podľa okresného súdu aj fakt, na ktorý upozornil S.. O., že pri prvej sekcii rana veľmi krváca, na rozdiel od tých ďalších, pri ktorých je operačné prostredie prehľadnejšie a ťažko môže dôjsť k tomu, aby nedopatrením došlo k poškodeniu iných orgánov. Podľa súdu prvej inštancie nie je možné vylúčiť, že k odstráneniu adnéx došlo v záujme zdravia žalobkyne, čo by bol postup lege artis, avšak vychádzajúc zo skutočností, že žiaden záznam v zdravotnej dokumentácii žalobkyne o tom nie je, že žalobkyňu nikto o tomto zákroku a jeho nutnosti neinformoval, súd musel vychádzať z toho záveru, že postup žalovanej bol non lege artis. Opak by musel preukázať žalovaný. Ak by išlo o postup lege artis, nebol by podľa súdu prvej inštancie dôvod pre to, aby nebolo odstránenie adnéx zaznamenané v zdravotnej dokumentácii. Práve žalovaný, ak chce vyvrátiť tento logický záver, musel by preukázať, že postup nemocnice bol lege artis. Ťažko však možno uspieť, keď popiera, že by k spornému zásahu došlo jeho pričinením. 9. Pri rozhodovaní o výške nároku súd prvej inštancie vychádzal z voľnej úvahy po vyhodnotení konkrétnych okolností s prihliadnutím na účel nemajetkovej ujmy, ktorým je zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy, a to v súlade s princípom spravodlivosti, ale aj s požiadavkou nezneužívania tohto právneho prostriedku a neprípustné obohacovanie sa. Relutárna náhrada plní predovšetkým satisfakčnú funkciu - jej účelom je vyvážiť, resp. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Jej výšku ovplyvňuje miera zavinenia pôvodcu zásahu. Ďalšou funkciou je preventívno-sankčná funkcia, ktorá má odradiť, či už konkrétny povinný subjekt, ale aj jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania. V tomto konkrétnom prípade medzi hodnotiace kritéria, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal, patrila predovšetkým skutočnosť, že žalovaný odstránil ľavé adnéx žalobkyni bez jeho vedomia a túto skutočnosť jej zatajil, pričom nešlo o postup lege artis, a preto tento skutok bol aj predmetom trestného stíhania. Nešlo teda o nepochybne závažné pochybenie žalovaného, a to bez ohľadu na to, či tento zásah vyvolal nejaké nepriaznivé následky na zdraví žalobkyne a v akom rozsahu. Súd zohľadnil aj to, že žalobkyňa má obavy z tehotenstva vzhľadom na to, že jej bola odstránená cysta na pravom vaječníku a v dôsledku tohto neoprávneného zásahu pociťovala psychickú traumu, z ktorej sa musela liečiť. Na druhej strane možno poukázať na to, že chýbajúce adnexá momentálne nespôsobujú zhoršenie kvality jej života. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy je však potrebné vychádzať aj z princípu proporcionality, teda po zohľadnení priznávania výšky danej náhrady v iných konaniach o ochranu osobnosti. V tejto súvislosti s poukazom na právoplatné rozsudky, ktorými bola priznaná nemajetková ujma pozostalým v dôsledku smrti ich blízkeho príbuzného pri dopravnej nehode, pričom rodičom súd priznal finančnú náhradu maximálne 10.000,- eur (napr. rozsudok č. k. 11C/80/2014 - 104 zo dňa 18.2.2015 alebo 11C/152/2013 - 37 zo dňa 4.12.2013). Určitým vodítkom pre stanovenie relutárnej náhrady môže byť podľa súdu prvej inštancie limit odškodnenia obetí úmyselných trestných činov podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. V súčasnosti tento limit predstavuje 20.250,- eur (405,- eur x 50). Pokiaľ pri smrti zavinenej úmyselným trestným činom možno priznať náhradu maximálne 20.250,- eur, potom v prípade nedbanlivostného zavinenia a následku, ktorý bol spôsobený v danom prípade, musí byť priznaná náhrada podstatne nižšia. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práve v prípade Kontrová proti Slovenskej republike, ktorým bola sťažovateľke priznaná nemajetková ujma 25.000,- eur za to, že nekonaním štátnych orgánov bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv usmrtením jej oboch maloletých detí, pričom v danom prípade došlo k absolútnemu rozvráteniu rodinného života poškodenej, keďže boli usmrtené obe jej dcéry a sťažovateľka žiadne iné deti nemá. Súd preto vzhľadom na všetky tieto okolnosti považoval za primeranú sumu 5.000,- eur a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. 10. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nezistil žiadny dôvod pre použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu; v takomto prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. V tomto konaní mala žalobkyňa úspech len čiastočný, avšak rozhodnutie o výške plnenia je závislé od úvahy súdu, preto je žalovaná povinná nahradiť jej trovy konania v celom rozsahu, pričom základná sadzba tarifnej odmeny bola vypočítaná zo sumy 2.000,- eur v súlade s ust. § 10 ods. 8 vyhlášky, pretože žalobkyňa žiadala náhradu nemajetkovej ujmy. 11. Proti rozsudku ako celku podala žalovaná včas odvolanie, keď mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že predmetnú vec nesprávne právne posúdil, ako aj z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 12. Žalovaná od začiatku konania poukazovala na to, že žalobkyňa musí uniesť dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že žalovaná odstránila ľavé adnexá non lege artis pri niektorej z operácii v roku XXXX alebo XXXX (cisárske rezy), t. j. v rozpore s právom, pretože nedala informovaný súhlas k odstráneniu ľavého vaječníka a vajcovodu a navyše žalovaná neinformovala žalobkyňu o jej zdravotnom stave ani po vykonaní zdravotného úkonu, čím žalobkyni odoprela právo na informácie o jej zdravotnom stave. Túto protiprávnosť zásahu je možno podľa žalovanej skúmať až potom, čo sa zistí, pri ktorom úkone došlo k tomuto odstráneniu adnéx. Žalovaná tvrdila, že ona žiaden protiprávny úkon neuskutočnila, pretože adnexá neodstránila, a preto nemala porušiť žiadnu informačnú povinnosť, ktorú označila žalobkyňa. Skutočnosť, že žalobkyni odstránila vaječník práve žalovaná, nebola podľa žalovanej vôbec hodnoverne preukázaná a odôvodnenie rozsudku je založené len na domnienkach konajúceho súdu a jeho subjektívnu vieru v určité názory. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa absolvovala počas svojho života päť operácií, pri ktorých mohlo dôjsť k odstráneniu týchto adnéx. Išlo o operáciu slepého čreva vo N. v roku XXXX, prvú sekciu u žalovanej (XX.X.XXXX), druhú sekciu u žalovanej (XX.X.XXXX), operáciu žlčníka vo I. nad Y. (XX.XX.XXXX) a operáciu cysty na pravom vaječníku v H. (XX.X.XXXX). L. Z.. K. E. vo svojom znaleckom posudku zo dňa XX.X.XXXX uviedol, že z dostupnej dokumentácii nie je možné zistiť, kedy a ak vôbec boli odstránené ľavé adnexá. Tento znalec zároveň uvádza, že tak mohlo byť pri prvej operácii v roku XXXX, prípadne pri druhej operácii v roku XXXX - kde tieto adnexá neboli vôbec popísané. V tejto súvislosti znalec dodáva, že absentuje operačný protokol z prvej operácie vo N. v roku XXXX, ako aj z druhej operácie v K. v roku XXXX. Pre komplexnosť posudzovania prípadu žalobkyne je nutné zdôrazniť aj to, že znalec nemal možnosť posudzovať možné odstránenie adnéx v roku XXXX, keď pracoval len s operačnou zložkou zo dňa XX.X.XXXX, neskúmal však zdravotnú dokumentáciu žalobkyne z obdobia bezprostredne predchádzajúceho obdobiu tejto piatej operácie, a teda neskúmal ani správu o prijatí žalobkyne z dňa XX.X.XXXX, že adnexá sú u žalobkyni ako pacientky prítomné a bez patologického nálezu. Žalovaná v konaní opakovane poukazovala práve na tento záznam zdravotnej dokumentácie žalobkyne zo dňa XX.X.XXXX, kde pri jej prijatí na piatu operáciu S.. W. do zdravotnej dokumentácie zaznamenal „Y. adnexá G.“. Na základe týchto skutočností žalovaná tvrdila a mala za to, že lekár napísal do zdravotnej dokumentácie žalobkyne pri prijatí údaj, že ľavé adnexá sú G., týmto údajom tak vlastne napísal, že tieto ľavé adnexá sú tam prítomné. Hoci S.. Urdzík uviedol, že tento údaj je len nepresne napísaný alebo že sa takto zapisuje, pretože sa prítomnosť adnéx predpokladá - faktom je, že prípadné pochybenie Univerzitnej nemocnice L. K. sa nijako zvlášť neskúmalo a tiež je nespochybniteľné, že údaj v zdravotnej dokumentácii o existencii ľavých adnéx a o tom, že tieto adnexá sú „G.“ (to znamená bez patologického nálezu), je v tejto zdravotnej dokumentácii zapísaný a zaznamenaný. Aj v prípade, že by sa potvrdilo, že žalobkyňa nemala ľavé adnexá už pred operáciou W., potom W. pochybila minimálne v tom, že do zdravotnej dokumentácie zapísala nesprávny údaj. Takýto výklad tohto záznamu potvrdili podľa žalovanej aj svedkovia S.. H., S.. N. a S.. X.. Sám vyšetrujúci lekár S.. W. na pojednávaní uviedol, že jeho zápis mohol znamenať aj to, že prítomnosť vaječníkov iba predpokladal. Takýto nepresný zápis musí byť prirátaný na ťarchu W., a nie žalovanej. 13. Žalovaná ďalej poukázala na neobjektívny prístup konajúceho súdu, ktorý sa vôbec odmietol zaoberať jej argumentom, že k odstráneniu ľavých adnéx mohlo dôjsť aj pri poslednej laparoskopickej operácii v W. v roku XXXX. Konajúci súd nezohľadnil tvrdenie gynekológov, že adnexá sa nemusia na ultrazvuku vždy zobraziť, to však ešte neznamená, že ich dotyčná pacientka nemá. S touto skutočnosťou sa vôbec súd nezaoberal a subjektívne sa priklonil k tomu, že takýto zásah do telesnej integrity žalobkyni v žiadnom prípade nemohla urobiť W. v roku XXXX. Súd však podľa odvolateľa nevysvetlil, prečo by tvrdenie gynekológov O.. O. a S.. W. z W. malo mať vyššiu váhu a hodnovernosť, ako tvrdenie gynekológov žalovanej. V danom prípade tu podľa žalovanej nejde o určitosť alebo neurčitosť kauzálneho nexusu pri jednotlivých úkonoch v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale ide tu vôbec o pasívnu legitimáciu, t. j. dokázanie toho, ktorý subjekt za prípadný protiprávny úkon vôbec zodpovedá. Práve toto nebolo v konaní podľa žalovanej jednoznačne preukázané a nemôže to nahradiť ani doktrína „o strete šancí“. 14. V tomto kontexte je podľa žalovanej nutné poukázať na chýbajúcu zdravotnú dokumentáciu z roku XXXX, kedy žalobkyňa podstúpila operáciu slepého čreva, keď podľa názoru žalovanej nestačí svojvoľné (bez odborného posúdenia) konštatovanie konajúceho súdu, že podľa veľkosti rany a podobne je menej pravdepodobné, že k odstráneniu agnéx došlo vo N. v roku XXXX ako v K. v roku XXXX alebo XXXX. Ako už bolo spomínané vyššie, znalec S.. E. vo svojom znaleckom posudku uviedol, že sa nedá vylúčiť ani skutočnosť, že ľavé adnexá boli žalobkyni vyoperované už v detstve pri prvej operácii, pričom dodal, že aj o tejto operácii chýba operačná vložka, protokol. Žalovaná sa domnieva, že rovnako ako v prípade predchádzajúcich dvoch nemocniciach (W. a P.) aj v tomto prípade by sa chýbajúca zdravotná dokumentácia z roku 1986 mohla z hľadiska princípu spravodlivosti prirátať na ťarchu tej nemocnice, ktorá zdravotnú dokumentáciu nemá, teda Nemocnice vo Svidníku. Navyše, ak konajúci súd poukazuje na princíp spravodlivosti zakotvený v Ústave SR, ten by sa mal podľa odvolateľa vzťahovať rovnako aj na prípadné zodpovedné subjekty. K samotnej skutočnosti, že k odstráneniu adnéx mohlo u žalovanej dôjsť v roku 1986, okrem vyššie uvedeného vyjadrenia znalca MUDr. Hunáka, svedčia podľa žalovanej aj vyjadrenia svedkov Dr. Dankovčíka a Dr. Lisého. Ak zdravotná dokumentácia z roku 1986 nie je kompletná u poskytovateľa vo Svidníku a rovnako je neúplná z roku 2003 u žalovanej a zároveň nesprávne zapísaný údaj u poskytovateľa v Košiciach v roku 2010, nie je podľa žalovanej jednoznačne určiť alebo vylúčiť, či k protiprávnemu úkonu došlo alebo nedošlo u niektorého z týchto poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Podľa názoru žalovanej založenie zodpovednosti len jedného z možného subjektov nie je možné postaviť na domnienke súdu, jeho dôvere k určitým svedkom a hypotéze o analogickom použití doktríny „straty šancí“. 15. Konajúci súd tvrdí, že z hľadiska premlčania je jedno, v ktorom roku došlo k odstráneniu ľavých adnéx u žalobkyne, t. j. či v roku 2003, 2008, pretože súd by na námietku premlčania zo strany žalovanej aj tak neakceptoval. Hoci konajúci súd v tomto prípade poukázal na Nález Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 643/2004 zo dňa 6. 9. 2005, že námietka premlčania môže byť v rozpore s dobrými mravmi, ak sa zneužíva právo na úkor druhého účastníka. Žalovaná tvrdí, že toto nie je tento prípad. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na právne zdôvodnenie jej obsahu judikované napr. v rozhodnutí Českého najvyššieho súdu sp. zn. 25Cdo/2648/2003 zo dňa 31. 8. 2004, podľa ktorého „dobrými mravy rozumí ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. souhrn společenských, kulturních a mravních norem, jež v historickém vývoji osvědčují jistou neměnnost, vystihují podstatné historické tendence, jsou sdíleny rozhodujíci částí společnosti a mají povahu norem základních. Těmto normám zásadně neodporuje, namítá-li někdo promlčení práva uplatňovaného vůči němu, neboť institut promlčení přispívající k jistotě v právních vztazích je institutem zákonným a tedy použitelným ve vztahu k jakémukoliv právu, které se podle zákona promlčuje“. V ďalšom žalovaná poukázala na obdobné rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.6.2000 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.11.2001 vo veci sp. zn. 25Cdo/2905/99. Z vyššie uvedeného právneho zdôvodnenia podľa žalovanej vyplýva najmä podstata, že námietka premlčania uplatnená oprávnenou osobou by bola v rozpore s dobrými mravmi len v tom prípade, ak by ju oprávnená strana použila nie na vlastný prospech, ale v zmysle ktorého táto námietka má, ale naopak s úmyslom spôsobiť druhej strane škodu. V opačnom prípade bez jasného, konkrétneho zdôvodnenia iného právneho názoru konajúceho súdu by mohla nastať situácia, že každé pochybenie pri posudzovaní zdravotnej starostlivosti zo strany poskytovateľa je okrem zodpovednosti, aj zneužitím práva. Inak povedané, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti by nikdy nemohol vzniesť námietku premlčania, pretože každé prípadné poškodenie zdravia pacienta sa môže zdať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré by poskytovateľ nemal vznášať námietku premlčania, resp. pretože už aj samotná námietka je v rozpore s dobrými mravmi. Správne a spravodlivé vyriešenie otázky prípustnosti premlčania v tomto konaní má význam najmä z hľadiska, aby bolo ustálené, že k protiprávnemu zásahu došlo u žalovanej v roku 2003. V tomto prípade by totižto nárok žalobkyne vzhľadom na čas ňou podanej žaloby, bol už premlčaný a konajúci súd by musel túto žalobu zamietnuť. 16. Konajúci súd vychádzal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy u žalobkyne z princípu proporcionality a z limitu finančných náhrad pri odškodňovaní obetí úmyselných trestných činov podľa ust. § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Vzhľadom na skutočnosť, že konajúci súd poukázal na rozsudky a vyššie spomenutý zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy žalovanej, sa porovnaním týchto údajov a okolností tohto súdneho konania zdá, že žalobkyni priznaná suma nemajetkovej ujmy je vysoká. Keďže aj sám konajúci súd uviedol, že smrť blízkej osoby sa priznáva nemajetková ujma vo výške cca 10.000,- eur, strata jedných adnéx sa podľa názoru žalovanej, nerovná polovici tohto nároku. V ďalšom žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o párový orgán, žalobkyňa už mala dve deti a zodpovedný subjekt nie je presne určený. Samotný fakt, že žalobkyňa daný orgán nemala, jej podľa žalovanej nespôsobil žiadny problém, problém (depresiu) žalobkyni spôsobila až informácia, že tento orgán nemá. Ujma žalobkyne bola priama reakcia na obsah informácie, ktorú žalobkyňa získala dňa XX.X.XXXX s tým, že pokiaľ žalobkyňa o tom nevedela, žila normálne. 17. Záverom žalovaná poukázala na ust. § 118a O.s.p. s tým, že rozsudok konajúceho súdu je nezákonný, pretože boli vykonané dôkazy, ktoré žalobkyňa pred prvým pojednávaním sama nenavrhla a ktoré nemali byť prípustné (napr. vyšetrovací spis, znalecký posudok Dr. M. V. č. XX/XXXX, výpovede doc. O. a Dr. W.). Z týchto dôvodov sa žalovaná navyše domnievala, že je nespravodlivé, aby v prípade jej neúspechu hradila trovy na znalecké dokazovanie alebo trovy právneho zastúpenia za pojednávania, na ktorých sa vykonávali dôkazy, ktoré žalobkyňa nenavrhla v rozpore s ust. § 118a O.s.p. Poukazujúc na uvedené navrhla žalovaná žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. 18. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, k jej namietanému nedostatku pasívnej legitimácie, poukázala na výpoveď O.. O., ktorý na pojednávaní dňa X.XX.XXXX jednoznačne uviedol, že uvedený údaj „ľavé adnéxa G.“ rozhodne nie je pravdivý a veľmi podobne z medicínskeho hľadiska vysvetlil postup, pri ktorom lekár pri palpačnom vyšetrení opisuje oblasť adnéx. Z jeho výpovede je podľa žalobkyne zrejmé, že ani on, ani S.. W. pri vyšetrení žalobkyne nepredpokladali, že nemá ľavý vaječník (nakoľko to nebolo uvedené v jej zdravotnej dokumentácii) a túto skutočnosť pri palpačnom vyšetrení nebolo možné zistiť. Chirurgicky odstránený ľavý vaječník a ľavý vajcovod u žalobkyne bol doc. O. zistený až pri laparoskopickej operácii dňa XX.X.XXXX, pri ktorej boli viditeľné ponechá časti väzovivého aparátu a záväzného aparátu vaječníka. Na základe uvedeného nie je žalobkyni zrejmé, prečo by takýto „nepresný“ zápis pri prijatí pacientky (pri ktorom chýbajúca adnexá ani objektívne nebolo možné zistiť) mal byť prirátaný na ťarchu W. nemocnice L. K. a nie žalovanej, ak to žalovaná tvrdí vo svojom odvolaní. Žalobkyňa považovala za nelogické aj tvrdenie žalovanej, že nepresný údaj v zdravotnej dokumentácii žalobkyne, zapísaný v roku XXXX v W. by mal byť vykladaný rovnako ako skutočnosť, že žalovanej chýba časť zdravotnej dokumentácie z operácie z roku XXXX, t.j. operačný protokol. Na základe vykonaných dôkazov v tomto konaní je podľa žalobkyne zrejmé, že ľavý vaječník a vajcovod žalobkyni chýba minimálne od roku XXXX. Žalovaná rovnako súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, ktorý považoval za málo pravdepodobné, aby pri operácii slepého čreva v roku XXXX došlo k odstráneniu ľavého vaječníka a vajcovodu žalobkyne. Na pojednávaní dňa 11. 9. 2013 so súhlasu žalobkyne bol založený nákres ženskej postavy, na ktorom boli znázornené jazvy, ktoré v skutočnosti má na tele žalobkyňa. Z tohto nákresu vyplýva, kde presne sa nachádzajú jazvy na tele žalobkyne a v akom rozsahu. Pri operácii slepého čreva došlo k otvoreniu brušnej dutiny na pravej strane rezom o dĺžke 8 cm, pričom predmetné vyoperované orgány sa nachádzajú na opačnej strane v podbrušku. Zároveň dala žalobkyňa do pozornosti aj výpoveď S.. O., ktorý na pojednávaní dňa X.XX.XXXX uviedol, že takúto možnosť on osobne nepripúšťa, nakoľko, ak by došlo k tomu, že je potrebné vybrať vaječník pri operácii slepého čreva, musel byť prítomný gynekológ, keď chirurg nie je oprávnený k takémuto úkonu. Tieto skutočnosti potvrdil aj S.. N., lekár vykonávajúci sekciu v roku XXXX, ktorý pri vypočutí pred vyšetrovateľom uviedol, že keďže pri sekcii v roku XXXX v pôrodopise nie je zmienka o chýbajúcom vaječníku, musela mať žalobkyňa v tom čase oba vaječníky. Zároveň sa žalobkyňa stotožnila s odôvodnením prvoinštančného súdu ohľadom neprihliadnutia na námietku premlčania ako odporujúcej dobrým mravom. Mala za to, že v tomto konkrétnom prípade súd správne prihliadol na skutočnosť, či účastník, na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Žalobkyňa objektívne nemala žiadnu možnosť dozvedieť sa o chýbajúcich orgánoch, ale v tomto ohľade bola absolútne odkázaná na odborníkov - lekárov. Podľa žalobkyne je zároveň potrebné zdôrazniť aj výnimočnosť prejednávaného prípadu, kde bolo bezprecedentným spôsobom zasiahnuté do telesnej integrity žalobkyne bez jej vedomia, čo je v právnom štátne neprípustné. Brániť sa v tomto prípade námietkou premlčania je prinajmenšom neetické, popierajúc všetky spoločnosťou uznávané hodnoty a ako také musí byť vyhodnotené ako výkon práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Ohľadom výšky priznaného odškodnenia žalobkyňa uviedla, že už na začiatku tohto konania oslovila žalovanú ohľadom možnosti uzatvorenia mimosúdnej dohody, keď je zarážajúce, že štatutárny zástupca žalovanej sa odmietol v tejto veci čo i len stretnúť a aj keď v súčasnosti chýbajúce adnexá žalobkyni nespôsobujú zhoršenie kvality jej zdravia, v budúcnosti sa táto situácia sa môže rapídne zmeniť, a to vzhľadom na žalobkynine zdravotné problémy s pravými adnéxami, ktoré bolo nutné riešiť operačným zákrokom v roku XXXX. Ošetrujúci gynekológovia vzhľadom na túto situáciu žalobkyni neodporúčajú ďalšie tehotenstvo. Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že konečná súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy je zo strany prvoinštančného súdu dostatočne odôvodnená. Zároveň mala za to, že označila všetky dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané do skončenia prvého pojednávania v súlade s § 118a ods. 1 O.s.p., keď poukázala na podanie - návrh na vykonanie dôkazov zo dňa XX.X.XXXX, ako aj na zápisnicu z prvého pojednávania, z ktorých je táto skutočnosť zrejmá. Poukazujúc na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. 19. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť X.X.XXXX a odvolanie žalovanej bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalovanej ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré jej vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jej odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľka domáhala jej preskúmania a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné. 20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol vyhlásený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti zaväzujúcej časti rozsudku nie je dôvodné, keď napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.. Zároveň, pokiaľ odvolateľ napadol aj tú časť rozsudku prvej inštancie, ktorou návrh žalobkyne v prevyšujúcej časti zamietol, tak tu je potrebné odvolanie žalovanej odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou, nakoľko žalovaná nebola týmto výrokom (o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti) nijako dotknutá na svojich právach a povinnostiach. 21. Odvolací súd sa v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody: 22. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na tento prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery a prijaté právne závery primerane vysvetlil, preto sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Na skonštatovanie vecnej správnosti prvoinštančného rozsudku odvolací súd dodáva, že preskúmaním spisového materiálu, a to znaleckého posudku Z.. M. V. č. XX/XXXX, výsluchom účastníkov konania a najmä svedkov O.. V. O., S.. K. W., S.. K. X., S.. S. H. a S.. S. N., ako aj oboznámením sa s pripojeným vyšetrovacím spisom zistil, že zo strany zamestnancov žalovanej prišlo k protiprávnemu konaniu, teda k porušeniu právnych povinností, ktorými bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Protiprávne konanie spočívalo z toho, že pri niektorom z cisárskych rezov, vykonaných zamestnancami žalovanej v roku XXXX a v roku XXXX, došlo bez vedomia žalobkyne u nej k odobratiu ľavého vaječníka a vajcovodu bez záznamu v zdravotnej dokumentácii žalobkyne a s absenciou povinného informovaného súhlasu žalobkyne na takýto zákrok. Aj podľa odvolacieho súdu je vylúčené, aby takýto zákrok bol žalobkyni vykonaný v roku XXXX a následne pri oboch sekciách vykonaných žalovanou, keď aj podľa vyjadrenia lekárov, ktorí tieto sekcie vykonávali, sa vykonáva revízia orgánov malej panvy, medzi ktoré patria aj vaječníky, nebolo pri tejto revízii zistená absencia jedného vaječníka a vajcovodu. V zdravotnej dokumentácii pri oboch sekciách žalovanej absentuje záznam, že žalobkyni chýba ľavý vaječník a vajcovod, čo by nepochybne po takomto zistení v rámci revízie malej panvy muselo byť poznamenané, keď síce pri prvej sekcii z roku XXXX chýba operačná vložka, ktorá obsahuje podrobný popis priebehu operácie, ale ostatná dokumentácia týkajúca sa liečby žalobkyne pred a po tejto prvej sekcii je kompletná, pričom v nej takýto záznam absentuje. Túto chýbajúca časť zdravotnej dokumentácie (operačná vložka) ohľadom prvej sekcie žalobkyne v roku XXXX treba podľa odvolacieho súdu pripočítať na ťarchu žalovanej, ktorá je povinná z každého zákroku (aj z operácie) viesť evidenciu, najviac, keď sa to týka operačného zákroku žalobkyne. 23. Pokiaľ ide o samostatnú náhradu nemajetkovej ujmy pri neoprávnenom zásahu do osobitností práv žalobkyne, je zrejmé, že poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis sa do jej osobných práv zasiahlo, a to výrazným spôsobom. Odstránením vyššie uvedených orgánov žalobkyne bez jej súhlasu, a dokonca aj bez jej vedomia, v dôsledku tohto traumatického zážitku žalovaná trpí psychickými poruchami a navštevovala psychiatrickú ambulanciu. V súvislosti s podmienkami vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy možno konštatovať, že v praxi sa rozlišuje niekoľko druhov zodpovednosti. Medzi dva hlavné druhy patri morálna a právna zodpovednosť. Morálna zodpovednosť vzniká na základe právne vynútiteľnej morálnej normy, preto nie je možné uplatňovať ju pred súdom. Uplatnenie morálnej zodpovednosti nevylučuje súčasne uplatnenie právnej zodpovednosti. Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti. Tým sú: 1. protiprávne konanie alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti zdravotníckeho pracovníka uloženej zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, 2. škodlivý následok, zvyčajne ide o spôsobenie ujmy na zdraví, v niektorých prípadoch postačuje len ohrozenie právom chráneného záujmu, 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím a škodlivým následkom, príčinná súvislosť medzi dvoma javmi, že taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého. K danej veci možno konštatovať, že v medicíne na súčasnej úrovni poznania však v prevažnej väčšine prípadov nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou príčinnej súvislosti, ale len s určitou pravdepodobnosťou, tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Občiansky zákonník nevyžaduje pre úspešnosť uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Ide teda o objektívnu zodpovednosť. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá aj vtedy, kedy o ňom vôbec nevedel, tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, pričom pre vznik nároku na občianskoprávnu sankciu - nemajetkovú ujmu je potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky vyššie uvedené predpoklady, nedostatok niektorého z nich vylučuje možnosť uplatnenia predmetnej sankcie. 24. Občianskoprávna ochrana osobnosti, na rozdiel od ochrany trestnoprávnej a administratívnoprávnej, je založená na objektívnom princípe. To znamená, že sa nevyžaduje zavinenie na strane ohrozovateľa či narušovateľa práva. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá, aj keby o ňom nevedel. Zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti sa preto nemôže nikdy vylúčiť dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu (t. j. dôkazom, že pôvodca zásahu konal dobromyseľne, napr. že podľa všetkých okolností prípadu mohol nepravdivé skutkové tvrdenia považovať za pravdivé). Dobrá viera (osobné presvedčenie) konajúceho nevylučuje totiž neoprávnenosť zásahu do objektívne existujúcej skutočnosti. Ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby, je rovnaká bez ohľadu na to, či zásah bol spôsobený úmyselne, alebo bez zavinenia. 25. Pokiaľ ide o naplnenie podmienok pre vznik reparácie negatívneho zásahu do osobnostných práv žalobkyne, aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že prišlo k zásahu, ktorý vyvolal ujmu na strane žalobkyne spočívajúcu v porušení jej osobnostných práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka a tento zásah mal charakter protiprávneho konania. Pojem zásahu do práva v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže sa vykladať tak, že musí vždy ísť o aktívne konanie a nie o konanie pasívne - opomenutie. Pojem zásah v citovanom ustanovení vyjadruje nepochybne určité chovanie, a to či už pasívne alebo aktívne, pritom je dôležité posúdiť skutočnú neoprávnenosť zásahu do práv na ochranu osobnosti a samozrejme potom aj následky tohto zásahu pre fyzickú osobu (pozri napr. Ústavný súd ČR z 24. 10. 1995 sp. zn. I.ÚS 15/1995). Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom (uznesenie NS ČR z 3.12.2002, sp. zn. 28Cdo/1524/2002). Ide teda o konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Každý neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je v rozpore s objektívnym právom. Naplnenie týchto dvoch kritérií nie je v konaní sporné. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi vznikom ujmy a protiprávnym konaním, odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno pri uplatňovaní si práva na ochranu osobnosti je na strane žalovaného. Žalovaný musí dokázať, že jeho tvrdenie je pravdivé, ak však v priebehu súdneho konania nedokáže pravdivosť tvrdení, znamená to, že platí opak a ide teda o tvrdenie nepravdivé. Je na pôvodcovi zásahu do práv na ochranu osobnosti, aby preukázal, že k zásahu došlo podľa práva, t. j. že tu existovala konkrétna okolnosť, ktorá podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu (NS ČR z 27.9.2000 sp. zn. 30Cdo/964/2000). Konanie, ktoré vybočí z medzí prípustnosti, resp. oprávnenosti, ide o exces, ktorý je potom hodnotený ako zásah do osobnosti fyzickej osoby spojený s príslušnými nepriaznivými občianskoprávnymi sankciami v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikne nemajetková ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Pri aplikácií týchto sankcií je potrebné dodržiavať zásahu primeranosti; prostriedky ochrany uvedené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť primerané povahe zásahu. Zásada primeranosti znamená, že sankcie možno použiť len v poradí, v akom ich uvádza zákon bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá osoba. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok používať namiesto morálneho (nepeňažného) zadosťučinenia peňažnú náhradu (peňažné zadosťučinenie). 26. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobností fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia, ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, nepostačuje a hoci ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv, rovnako ako v prípade bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka alebo pri určení hodnoty autorského diela alebo predmetu priemyselného vlastníctva, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy v hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy (NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 30Cdo/1542/2003). Peňažné zadosťučinenie môže priznať len súd svojim rozhodnutím, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky, a to že morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce a zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere ide najmä vtedy, pokiaľ ujma v osobnostnej sfére fyzickej osoby vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie a trvanie a širší okruh pôsobí nepriaznivo a jej následky pociťuje a prežíva ako závažné. 27. Peňažné zadosťučinenie môže súd priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento zásah má značnú intenzitu. Na priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Súd musí bezpečne zistiť, že ak takémuto zníženiu skutočne došlo. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie bežnej čo len krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatočnosť morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť v konkrétnom prípade výlučná. Možno to vyvodiť zo slovného spojenia „má fyzická osoba tiež právo“. Za situácie, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobkyne chráneného v § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i zásah do telesnej integrity žalobkyne bez povinného informovaného súhlasu na takýto zásah, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z orgánov vaječníka a vajcovodu celkom neodčiniteľnou ujmou, je potom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka primeraným prostriedkom obrany proti takémuto neoprávnenému zásahu. 28. V súčasnosti platná právna úprava neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd však musí pri aplikácii svojej úvahy prihliadať na dve kritéria, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude táto ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti, tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch) a okolnosti, pri ktorej došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. 29. S poukazom na uvedené musia súdy v každom jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiska vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnosti práv postihnutej osoby. Len tak možno docieliť satisfakčnú funkciu priznania náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktoré sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práv. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých dochádza k neoprávnenému zásadu do osobnosti fyzickej osoby a ktoré aj prípadne takýto zásah ovplyvnili, resp. eventuálne aj podnietili. Úvaha súdov o výške odškodnenia musí abstrahovať od stavu vôle a vedomia pôvodcu neoprávneného zásahu do osobnosti poškodenej fyzickej osoby, pretože nemajetková ujma vznikne na dôstojnosti či vážnosti postihnutého vždy objektívne nepriaznivo bez ohľadu na to, či pôvodcom neoprávneného zásahu bola spôsobená nezavinene či zavinene. Sú však i názory, podľa ktorých má súd prihliadať i na to, či pôvodne neoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti z nedbanlivosti (ľahkovážnosti) alebo či mu možno pripočítať úmysel, prípadne zlý úmysel a pohnútku (napr. škandalizovať a ohovoriť určitú osobu). Na majetkové pomery dotknutej osoby a pôvodcu zásahu súd nesmie pri kvantifikácii výšky náhrady vôbec prihliadať. Okrem iného je potrebné zdôrazniť, že súd je vždy viazaný návrhom žalobcu a nesmie priznať mu vyššiu náhradu, než je suma uvedená v žalobe (sudca nesmie ísť na žalobný návrh - non plus ultra). Požadovaná výška peňažného zadosťučinenia potom tvorí maximálnu čiastku, ktorú súd môže priznať (porovnaj NS SR sp. zn. 5Cdo/4/1999). 30. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Z vykonaného dokazovania v prvostupňovom konaní bolo preukázané, že reálne došlo k pochybeniu zo strany zamestnancov - lekárov žalovanej, ktorí nielenže odstránili žalobkyni vaječník a vajcovod, ale uvedený operačný zákrok ani nezaznamenali do jej zdravotnej dokumentácie. Keď odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie vylúčil, že by k takémuto odstráneniu mohlo dôjsť pri operácii slepého čreva žalobkyne v roku XXXX, resp. pri operácii jej žlčníka v roku XXXX, keď takáto možnosť je technicky vylúčená (S.. V. O.), vzhľadom na to, kde prebieha rez pri operácii žlčníka, pretože žalobkyňa bola operovaná klasicky. Rovnako pri operácii slepého čreva u žalobkyne v roku XXXX, bola takáto možnosť prakticky vylúčená, keď chirurg, vykonávajúci tento zákrok (operáciu slepého čreva), nie je oprávnený k takémuto úkonu (odstráneniu vaječníka a vajcovodu) a rovnako by musel byť k takémuto zákroku pribratý gynekológ. S pravdepodobnosti hraničiacou s istotou došlo k odstráneniu týchto orgánov u žalobkyne pri prvej sekcii v roku XXXX pri vybratí maternice z brušnej dutiny, kedy môže dôjsť k poškodeniu ciev, ktoré zásobujú vaječník a vajcovody, čomu nasvedčuje aj následné správanie sa personálu žalovanej k žalobkyni, ktorí sa pred ňou vyjadrovali v tom zmysle „že s takýmto prípadom sa nestretli“, čo v prípade sekcie, ktorá je bežným lekárskym zákrokom, je vylúčené a že na rozdiel od druhej sekcie „chodili okolo žalobkyne ako okolo maľovaného vajca“. Uvedenému nasvedčuje aj mimoriadna dĺžka hospitalizácie žalobkyne už aj s porovnaním s obvyklou dĺžkou ostatných pacientok, resp. s dĺžkou hospitalizácie žalobkyne pri jej druhej sekcii, naviac, keď táto bola prepustená do domáceho ošetrenia po prvej sekcii až na tzv. „reverz“, t. j. na vlastnú žiadosť a na vlastné riziko. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobkyňa sa nepodrobila len sekcii, nakoľko v jej lekárskej dokumentácii neexistuje záznam, že pri tejto prvej sekcii žalobkyne došlo k nejakým zdravotným komplikáciám. Pokiaľ žalovaná poukazovala vzhľadom na záznam lekárskej dokumentácie žalobkyne, že k tomuto odstráneniu mohlo dôjsť aj pri laparoskopickej operácii žalobkyne v W. nemocnici L. K. v H., v tomto smere odvolací súd uvádza žalovanou zdôrazňované „adnexá sú G.“ (to znamená bez patologického nálezu) neznamená, že ľavý vaječník je prítomný, resp. viditeľný pri vyšetrení, ale len to, že pri vyšetrení sa nezistil žiaden patologický, t. j. chorobný, neprirodzený stav ľavých adnéx. Rovnako pri palpačnom vyšetrení, t. j. pri vyšetrení pohmatom, nie je možné zistiť absenciu tohto orgánu, ale naopak, by bolo možné zistiť buď abnormálne zväčšenie tohto orgánu, resp. podľa citlivosti na bolesť v mieste, kde sa tento orgán nachádza, by sa dalo dedukovať bližšie nešpecifikovaný zdravotný problém v súvislosti s ľavým vaječníkom. Reparácia negatívneho zásahu do osobnostných práv žalobkyne v tomto prípade prichádza do úvahy ako jediný inštitút, ktorým možno zmierniť bolesť zo straty tohto orgánu, keď aj podľa znaleckého posudku znalkyne S.. M. V. je psychiatrické ochorenie žalobkyne v priamej príčinnej súvislosti so skutočnosťou, že žalobkyňa sa dňa XX.X.XXXX (teda po operačnom zákroku v H.) dozvedela o tom, že jej bol pri niektorej operácii odstránený ľavý vaječník a vajcovod, nakoľko znaleckým vyšetrením, ani štúdiom dokumentácie nebola zistená žiadna iná traumatizujúca okolnosť, ktorá by viedla k rozvoju psychiatrického ochorenia u žalobkyne. Až absurdne vyznieva argumentácia žalovanej v podanom odvolaní, podľa ktorej samotný fakt, že žalobkyňa daný orgán nemala, nespôsobil žalobkyni žiaden problém, problém (depresiu) žalobkyni spôsobila až informácia, že tento orgán nemá s tým, že pokiaľ by žalobkyňa o tom nevedela, žila by normálne. Je povinnosťou každého zdravotníckeho zariadenia pravdivo a úplne informovať pacienta ohľadom zdravotného stavu, preto v prípade, ak by pri zistení absencie orgánu žalobkyne v rámci laparoskopickej operácie došlo k zamlčaniu tejto skutočnosti žalobkyni, dopustil by sa lekár vykonávajúci tento zákrok konania non lege artis. 31. Rovnako správne postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ sa zaoberal rozporom vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdom možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade ak tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k očiste v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva spočívajúci v námietke premlčania uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúceho priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolnosti a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenej námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol dôvodný tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. V posudzovanom prípade to nie je ani tak okolnosť zvýraznená súdom prvej inštancie, a to že žalobkyňa márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinila, keďže o neoprávnenom zásahu nevedela, ale sú to práve okolnosti odvodené z konania žalovanej, keď táto nielenže napriek vykonanému dokazovaniu, či už v trestnom alebo v tomto konaní, opakovane odmietala svoju zodpovednosť, ale dokonca, po tom ako ju žalobkyňa oslovila ohľadom možného uzatvorenia mimosúdnej dohody, sa štatutárny zástupca žalovanej odmietol v tejto veci čo i len so žalobkyňou stretnúť s tým, že takéto stretnutie by nijako žalovanú nezaväzovalo, ale bolo prejavením minimálnej slušnosti žalovanej, aby po oslovení od svojej bývalej pacientky na túto žiadosť, aj keď negatívne, aspoň reagovala. 32. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania, avšak žiadnym spôsobom nezdôvodnil nesprávnosť tohto výroku (resp. výpočtu) týkajúceho sa trov konania a trov právneho zastúpenia. Odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vyčíslil trovy žalobkyne, vrátane trov jej právneho zastúpenia a tieto aj podrobne odôvodnil. Vychádzal pritom z vyhl. č. 655/2004 Z. z. (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1, 5, § 16 ods. 1); odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie o výroku o náhrade trov konania a v podrobnostiach na ne odkazuje. 33. Záverom odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalovaná poukazovala na ust. § 118a O.s.p., zo spisového materiálu je zistiteľné, že žalobkyňa označila na preukázanie svojich tvrdení do skončenia prvého pojednávania, konkrétne v podanej žalobe, všetky lekárske správy a pôrodopisy, trestný spis v tejto veci a navrhla tiež svoj výsluch. Podaním doručeným na pojednávaní konanom dňa XX.X.XXXX, ktoré bolo v poradí prvým pojednávaním, navrhla vyžiadať a pripojiť celý vyšetrovací spis a dala na zváženie súdu, či postačí prečítať výpovede S.. S. N., S.. Q. H., S.. K. X., O. S. a H. S. a zároveň navrhla vypočuť svedkov F.. V. O., ako aj ostatných rodinných príslušníkov žalobkyne s tým, že toto prvé pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci a na následnom pojednávaní (ktoré bolo z dôvodu odročenia predchádzajúceho pojednávania bez prejednania veci prvým pojednávaním), na ktorom došlo k výsluchu žalobkyne, táto okrem vyššie uvedených dôkazov navrhla výsluch svedkov S.. O. a S.. W.. Preto ani táto námietka žalovanej spočívajúca v tom, že boli vykonané dôkazy, ktoré žalobkyňa pred prvým pojednávaním sama nenavrhla, t. j. boli vykonané neprípustné dôkazy, neobstojí. 34. Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 252 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný procesný úspech žalobkyne v tomto štádiu konania jej odvolací súd priznal voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O konkrétnej výške priznaných trov (po vyhodnotení uplatnených trov v zmysle kritérií uvedených v§ 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka. 35. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. 5. 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).