Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/30/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200454 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8014200454.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci žalobcov: 1/ A. E. N. - X. K., IČO: XX XXX XXX, D. č. XXX/X, 2/ T. W. F., bytom L. č. XX, XX-XXX S., N. W., X/O. K. P., bytom I. č. XXX, XX-XXX I., N. W. 4/ O. T. D., bytom L. č. XX, XX-XXX J. K., N. W., všetci právne zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova č. 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 14.februára 2014 č. 17638-3/2014-BA, zo dňa 16.februára 2014 č. 17488-3/2014-BA, zo dňa 25.marca 2014 č. 24007-2/2014-BA takto r o z h o d o l : Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a . Žaloby žalobcov v 2. až 4 rade o d m i e t a. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V preskúmavaných veciach vedených pôvodne pod spisovými značkami 1S/30/2014, 1S/31/2014, 1S/43/2014, ktoré boli začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb., sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupu žalovanej. 2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 27.februára 2015 č. k.: 1S/30/2014-35 (po spojení uvedených vecí na spoločné konanie) tak, že žaloby zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. 3. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.03.2016 sp. zn.: 10Sžso/16/2015 tak, že uvedený rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Poukázal na to, že pochybil súd ak v konaní neaplikoval ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého účastníkmi súdneho konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. 4. Po rozhodnutí predmetnej veci uvedeným rozsudkom JUDr. Dušan Remeta, advokát, písomným podaním zo dňa 04.02.2015, ktoré tým istým dňom bolo doručené súdu, podal návrh na vstup účastníka konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1 O.s.p., s citáciou aj ustanovenia § 250 ods. 2 O.s.p.. Súčasne súdu predložil plnomocenstvá žalobcov v 2. až 4. rade na zastupovanie v konaní. 5. Následne súd uznesením zo dňa 18.mája 2016 č. k.: 1S/30/2014-74, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2016, pripustil vstup T. W. F., O. K. P. a O. T. D. do konania ako žalobcov v 2. až 4. rade. 6. Zákon č. 162/2015 Z.z. - Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016 a v ustanovení § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, je možno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 7. Z administratívneho spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vykonala kontrolu, ktorá bola zameraná na preverenie sídla zamestnávateľa reálneho výkonu činnosti zamestnancov, v rámci ktorej mala zistené, že v mieste registrovaného sídla uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa, z čoho vyvodila, že sa tam nezdržiavajú ani zamestnanci žalobcu v 1. rade. Adresa sídla zamestnávateľa A. E. N. - X. K. bola poskytnutá za účelom zriadenia živnosti a zamestnávateľ, teda žalobca v 1. rade, riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska V., H. X/X, J., N. a na Ul. P. XXX, I., v priestoroch Hotela Rubín, kde má splnomocnená osoba X.. K. O. kanceláriu, navštevuje zamestnávateľ poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Nie je určený konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov. 8. Z administratívnych spisov predložených žalovanou vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím zo dňa 04.11.2013 č. 5920-21/2013-SK ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že zamestnancovi T. W. F., nar. 24.01.1967, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.10.2012. 9. Rozhodnutie odôvodnila tým, že citovala ustanovenie § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení, ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, §15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s tým, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. 10. Od 01.05.2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2004 z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004. 11. Podľa čl. 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 a 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Správny orgán prvého stupňa ďalej uviedol, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základného nariadenia v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 12. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 13. Podľa čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha: a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. 14. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 15. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že pán T. W. F. podlieha odo dňa 01.11.2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár PDA1, na základe ktorého sa na pána T. W. F. od 01.11.2011 do 31.10.2012 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. 16. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník uviedla, že vykonala dňa 12.03.2013 kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov, v rámci ktorej zistila, že v mieste registrovaného sídla uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Z toho vyplýva, že sa tam nezdržiavajú ani zamestnanci menovaného subjektu. Adresa sídla zamestnávateľa A. E. N. - X. K. bola poskytnutá za účelom zriadenia živnosti. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska - V. H. X/X, J., N.. Na ulici P. 274, Svidník, v priestoroch H. W., kde má splnomocnená osoba X.. K. O. kanceláriu, navštevuje vyššie menovaný zamestnávateľ poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Konkrétny rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený. V menovanom subjekte vykonal kontrolu aj národný inšpektorát práce, ktorý dospel k rovnakým výsledkom. 17. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán T. W. F. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zamestnancovi T. W. F. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.10.2012, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. 18. Na základe odvolania žalobcu ako zamestnávateľa a zamestnanca T. W. F. žalovaná rozhodla rozhodnutím zo dňa 14.02.2014 č. 17638-3/2014-BA podľa ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 19. Rozhodnutie odôvodnila citáciou rovnakých ustanovení ako sociálna poisťovňa pobočka s tým, že z výpisu zo živnostenského registra Okresného úradu Svidník, č. živnostenského registra 750-38571, je žalobca držiteľom živnostenského oprávnenia s dňom vzniku oprávnenia 01.10.2011 a vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania žalobcu D. XXX, I. (do 13.02.2014 Ľ. C. XXX/X, I.) a v registri zamestnávateľov je vedený od 01.01.2011. Zamestnanec žalobcu, teda T. W. F. je vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne od 01.11.2011. 20. Žalovaná rozhodnutie odôvodnila tým, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. 21. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 22. Podľa čl. 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 23. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 24. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 25. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 26. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenia. 27. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 28. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. 29. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade sociálna poisťovňa. 30. Žalovaná poukázala na to, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. 31. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. 32. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. 33. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vykonala 12.03.2013 kontrolu na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Osobnou návštevou zamestnancov vykonávajúcich kontrolu bolo zistené, že v meste registrovaného sídla uvedenom v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa kancelária ani prevádzka zamestnávateľa nenachádza. Podľa záznamu z pracovného stretnutia medzi kontrolnými zamestnancami pobočky sociálnej poisťovne a X.. K. O., ktorý je zamestnávateľom písomne poverený k vedeniu firmy, je adresa uvedená vo výpise zo živnostenského registra virtuálnou adresou na základe súhlasu majiteľa domu na tejto adrese, za účelom otvorenia živnosti zamestnávateľa. Reálne má zamestnávateľ priestory na výkon činnosti na P. XXX, I., v kancelárii X.. K. O.. Na tejto adrese sa spravujú prevádzkové záležitosti spoločnosti, uchovávajú účtovné doklady a z tohto miesta sú taktiež vykonávané finančné transakcie. Zamestnávateľ riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska V. H. X/X, J., N. republika, ale taktiež z P. XXX, I., kde navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia firmy. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Fond pracovného času zamestnancov je určený pracovnou zmluvou, obvykle 5 - 10 dní za mesiac. 34. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo účastníka konania, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. 35. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočnosti, že na zamestnancov účastníka konania sa po 31.10.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, v ktorej registri je zamestnanec účastníka konania vedený rozhodla, že zamestnancovi účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zaniklo uplynutím dňa 31.10.2012 podľa slovenskej legislatívy. 36. Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia slovenskej legislatívy, ako uplatniteľnej, je sociálna poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť. Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určeným na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. 37. Sociálna poisťovňa ústredie vystavila pre zamestnanca účastníka konania formulár PD A1, s platnosťou od 01.11.2011 do 31.10.2012, t.j. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo preverené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, vystavenie formulára PD A1 na obdobie od 01.11.20112 nie je opodstatnené. 38. Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancovi účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo dňom 31.októbra 2012, t.j. dňom skončenia platnosti formulára PD A1. 39. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania bude po 31.10.2012 považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte,ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Poľskej republike. 40. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a konkrétnu osobu. Štátna príslušnosť zamestnancov účastníka konania nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku, resp. zániku povinného sociálneho poistenia týchto zamestnancov. 41. Rozhodnutím zo dňa 04.11.2013 č. 5920-11/2013-SK Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla tak, že zamestnancovi O. K. P., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 18.04.2013 s rovnakou právnou argumentáciou, ako vo vyššie citovanom rozhodnutí. 42. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 06.02.2014 č. 17488-3/2014-BA po odvolaní žalobcu ako zamestnávateľa a zamestnanca O. K. P. rozhodla tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutia potvrdila s rovnakým odôvodnením ako vo vyššie citovanom rozhodnutí. 43. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím zo dňa 17.01.2014 č. 2196-49/2014-SK rozhodla tak, že pánovi O. T. D., nar. XX.XX.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa A. E. N. - X. K. od 01.10.2011 podľa slovenskej legislatívy. 44. V odôvodnení poukázala na v prvom rozhodnutí citované odôvodnenie rozhodnutia. 45. Na základe odvolaní žalobcu a O. T. D. rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 25.03.2014 č. 24007-2/2014-BA tak, že odvolanie žalobcu a O. T. D. zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 46. Dôvodila rovnako ako v predchádzajúcich rozhodnutiach. 47. Žalobca v 1. rade podal včas žaloby, ktoré odôvodnil rovnako tak, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má registrovaný status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa Zákona o sociálnom poistení. V žalobách poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutia napadli odvolaniami jednak žalobca ale aj zamestnanci, pretože sa nestotožnili so záverom sociálnej poisťovne pobočky, že nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky, a že žalobca nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. 48. Žalobca poukázal na to, že bod 8 základného nariadenia a to všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného nariadenia, prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Podľa bodu 15 základného nariadenia, je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Podľa bodu 17 základného nariadenia, vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba. 49. Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. 50. Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 51. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. 52. Podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3. 53. Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania. 54. Žalobca uviedol, že rozhodnutia oboch správnych orgánov sú nezákonné, pretože podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané. 55. Žalobca ako prvotný dôvod nezákonnosti rozhodnutí žalovanej vidí v tom, že bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutia sú nepreskúmateľné a arbitrárne. 56. Žalobca konštatoval, že žalovaná v rozhodnutiach pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu a nevyrovnala sa s argumentáciou žalobcu v odvolaniach a nad rámec dôvodov podaných odvolaní a zisteného skutkového stavu zamietla odvolania žalobcu z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi oznámené až v napadnutých rozhodnutiach. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobcovi a jeho zamestnancom bolo odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Podľa názoru žalobcu tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, pretože správny orgán oprel svoje rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8Sžo 12/2009. 57. V žalobách ďalej žalobca uviedol, že poukazuje aj na list žalovanej označený ako „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informovala príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Podľa názoru žalobcu z ním uvedených skutočností vyplýva, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu jej rozhodnutí a organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalobca vytýkal žalovanej, že ho zaškatuľkovala ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v SR podniká. 58. V súvislosti s prvostupňovými rozhodnutiami žalobca namietal, že tieto rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnancov v roku 2011 a je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly, teda dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Žalobca namietal, že argumentácia o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný. 59. Zdôraznil, že organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní odo dňa začatia konania a uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Rovnaká námietka platí aj vo vzťahu k rozhodnutiam žalovanej, ktorá rovnako rozhodla po uplynutí zákonnej lehoty. 60. Ďalšou námietkou žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiam je skutočnosť, že v konaní došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom žalobcu. 61. Žalobca argumentoval tým, že podľa jeho názoru o skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutiach sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia. 62. Žalobca tiež namietal, že rozhodnutia prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné, keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. 63. Žalobca ďalej vytýkal správnym orgánom, že kontrola vykonaná správnym orgánom ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za takejto situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutia, keďže na ne dal podnet, pričom žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nie je pravda. 64. V priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Žalobca upriamuje pozornosť najmä na záznam o výsledku inšpekcie práce zo dňa 18.03.2013, v ktorom sa uzatvára, že v kontrolovanom subjekte neboli zistené nedostatky v kontrolovaných oblastiach a kontrolovanými oblasťami pritom boli dodržiavanie právnych predpisov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a dodržiavanie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 65. Žalobca dôvodil tiež protokolom o výsledku kontroly zo dňa 02.07.2013, ktorá bola vykonaná Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov zameranej na dodržiavanie povinností zamestnávateľa pri zamestnávaní občana členského štátu Európskej únie a štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 23a zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Touto kontrolou u žalobcu bolo zistené porušenie iba jednej povinnosti, a to nedodržanie lehoty siedmych pracovných dní pri oznamovaní nástupu do zamestnania občana členského štátu Európskej únie a štátneho príslušníka tretej krajiny. Tento výsledok kontroly nemôže byť na ťarchu žalobcu v týchto súdnych konaniach, naopak, nepriamo potvrdzuje záver o tom, že žalobca zamestnáva zamestnancov členského štátu Európskej únie, ktorí reálne vykonávajú prácu na území Slovenskej republiky. 66. V súvislosti s argumentáciou žalovanej v rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy a to praktická príručka - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, žalobca v tejto súvislosti cituje z tejto príručky tak, že: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ 67. Poukazujúc na uvedenú praktickú príručku a postupy je podľa jeho názoru zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa kritérií uvedených v príručke sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že v správnom konaní nemal možnosť reagovať na nový rozhodovací dôvod, zdôrazňuje, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. 68. Žalobca v žalobách uzavrel, že s poukazom na uvedené skutočnosti bolo podľa jeho názoru jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky a minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie. 69. Žalovaná sa k žalobám vyjadrila v písomných podaniach a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Zotrvala na skutkových zisteniach a právnom názore uvedených v napadnutých rozhodnutiach. 70. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 - každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 71. Z citovaných rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového orgánu je zrejmé, že ide o správnu žalobu v sociálnych veciach, lebo podľa § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 72. Správny súdny poriadok v ustanovení § 199 ods. 3 upravuje, že ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia a konaní o všeobecnej správnej žalobe a náležitostí správnej žaloby v sociálnych veciach sú upravené v § 202 ods. 1, 2. 73. Vzhľadom na citované ustanovenie § 199 ods.2 Správneho súdneho poriadku a to ustanovenia § 178 ods. 1 tohto právneho predpisu, je žalobná legitimácia definovaná tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že aj po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku základným princípom správneho súdnictva je žalobcom namietané porušenie jeho subjektívnych práv. 74. Z obsahu žalôb je bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a teda porušenie práv zamestnancov. Podľa názoru súdu, aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Zamestnancom žalobcu nič nebránilo v tom, aby sa žalobou samostatne alebo spoločnou domáhali svojich subjektívnych práv v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu. 75. Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník a žalovaná ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu. 76. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. a to tretiu časť § 172 až § 225, ktoré upravujú konanie vo veciach sociálneho poistenie. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do bezpečnostnej triedy. 77. Zákon o sociálnom poistení má súčasne ustanovenia, ktorými je upravený postup pri zistení podkladu rozhodnutia, pričom podľa § 195 ods. 1 až 3 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania. 78. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje v § 196 ods. 1 až 7 Zákon o sociálnom poistení tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (§ 196 ods. 1, 2 a 7). 79. Je potrebné zdôrazniť, že z ustanovenia § 196 ods. 1 jednoznačne vyplýva široká definícia dôkazu, a teda Zákon o sociálnom poistení nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla. 80. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, lebo z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené a takýto postup žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. 81. Ďalej je treba poukázať na to, že podľa názoru súdu napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s kritériami upravenými v ustanovení § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 82. V súvislosti s ostatnými námietkami žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení sociálnej poisťovne ústredia príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd dospel k záveru, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 83. Je nesporné, že žalobca v priebehu konania pred súdom nepreukázal, žeby postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv a rovnako je zrejmé, že namietal iné porušenie ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv svojich zamestnancov. 84. Z citovaných rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, že správne orgány napadnutými rozhodnutiami nerozhodovali o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o tom, že jeho zamestnancom nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že žalobca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie (v tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.augusta 2016 sp. zn.: 10Sžso/23/2015. 85. Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, správny súd dospel k záveru, že žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné, a preto tieto zamietol. 86. Vo vzťahu k žalobám žalobcov v 2. až 4. rade súd poukazuje na ustanovenie § 181 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 199 ods. 3 tohto právneho predpisu, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smerujú, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - zmeškanie lehoty podľa ods. 1 až 3 nemožno odpustiť. 87. Zo spisov vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo T. W. F. doručené dňa 13.02.2014, O. K. P. 17.02.2014 a O. T. D. dňa 07.04.2014. Ak teda uznesením zo dňa 18.05.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11.06.2016, súd pripustil vstup T. W. F., O. K. P. a O. T. D. do konania ako žalobcov v 2. až 4. rade, je bez akýchkoľvek pochybností, že žaloby týchto žalobcov sú podané oneskorene, pretože konanie vo veci sp. zn.: 1S/30/2014 bolo začaté dňa 27.03.2014, vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn.: 1S/31/2014 tým istým dňom a vo veci vedenej pôvodne pod sp. zn. 1S/43/2014 dňa 13.05.2014. 88. Správny súdny poriadok v stanovení § 25 upravuje, že ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konania pred správnym súdom primerané ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku, okrem ustanovení o intervencii. 89. Podľa názoru súdu ustanovenie § 77 ods. 1 Sporového súdneho poriadku upravujúceho nerozlučné spoločenstvo v spojení s ustanovením § 25 Správneho súdneho poriadku v predmetnej veci nemožno aplikovať, pretože nerozlučné spoločenstvo je definované tak, že ide o procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný. Procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných. 90. Tak ako správny súd citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nejde o také spoločné práva alebo povinnosti, pretože povinnosťou žalobcu v 1. rade bola odvodová povinnosť a predmetom konania v administratívnom konaní bol zánik poistenia pre žalobcov v 2. až 4. rade pre skutkové okolnosti zistené správnymi orgánmi. Vzhľadom na špecifickosť správneho súdnictva nemožno ani konštatoval o primeranosti použitia § 77 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. 91. Súd v predmetnej veci rozhodol na pojednávaní nariadenom na deň 11.10.2016, pričom žalovaná neúčasť na pojednávaní ospravedlnila. Právny zástupca žalobcov písomným podaním zo dňa 05.09.2016 žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že dňa 11.10.2016 sa zúčastní na Okresnom súde Prešov pojednávania o 10.00 hod. s tým, že termín pojednávania v tejto veci bol určený skôr, ide o prvé pojednávanie v obchodnoprávnej veci vymáhania neuhradenej sumy 111.263,03 eur s príslušenstvom, kde zastupuje žalobcu, ktorý trvá na jeho prítomnosti na pojednávaní. Vzhľadom na vzniknutú kolíziu termínov, povinné zastúpenia advokátom v správnom súdnictva a na objektívnu nemožnosť zúčastniť sa oboch pojednávaní, žiadal pojednávanie odročiť. 92. Prípisom zo dňa 09.09.2016, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcov doručené 14.09.2016, súd právnemu zástupcovi oznámil, že nie je dôvod na odročenie pojednávania, keďže skutkový stav je fixovaný vydaným administratívnym rozhodnutím a spochybňovaný je žalobou, ktorej rozsahom a dôvodom je správny súd viazaný, nejde o povinnosť správneho súdu vyhovieť návrhu na odročenie pojednávania, pričom nejde o povinné zastúpenie advokátom, pretože podľa § 49 ods. 2 písm. b/ žalobca nemusí byť zastúpený podľa ods. 1 v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b/ až e/, g/ a i/. V ustanovení § 6 ods. 2 písm. c/ ide o správne žaloby v sociálnych veciach. 93. Pretože žaloba žalobcov v 2. až 4. rade bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty od oznámenia rozhodnutia žalovanej, súd postupom podľa § 98 ods. 1 písm. d/ žaloby žalobcov v 2. až 4. rade odmietol, pretože boli podané oneskorene. 94. O náhrade trov konania súd vo veci rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku, pretože žalobcovia úspech v konaní nemali a žalovanej trovy konania nepriznal, pretože to súd nepovažuje za spravodlivé. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.