Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1CoPr/1/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712214722 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8712214722.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu R. V., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v V., na ul. V. č. XXXX/XX, právne zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade , na Nám. sv. Egídia č. 93 proti žalovanému FINCHEM, a.s., so sídlom vo Svite, na ul. Štúrovej č. 101, právne zastúpenému Mgr. Štefanom Šalkovským, advokátom, so sídlom vo Svite, na ul. Štúrovej č. 101, o zaplatenie sumy 5.000 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 29.10.2014 č.k. 17Cpr/22/2012-143 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania a výroku o trovách konania. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi sa priznáva náhrada trov prvostupňového konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia vo výške 1.467,43 Eur a žalovaný je povinný ju zaplatiť Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, na Nám. sv. Egídia č. 93. Žalobcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania a žalovaný n e m á p r á v o na ich náhradu. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zaplatenie sumy 547,62 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania od 17.10.2012 do zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.452,38 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania od 17.10.2012 do zaplatenia a sumu 1.738,48 Eur z titulu náhrady trov konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 31.12.2003 v znení dohôd o zmene obsahu pracovnej zmluvy z 01.07.2008, 31.03.2010, 31.01.2011. Pracovný pomer sa uzatvoril na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce od 01.01.2004. Žalobca pracoval u žalovaného do augusta 2012. V priebehu konania žalobca podaním zo dňa 20.12.2013 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 547,62 Eur s prísl. späť. S čiastočným späťvzatím žalovaný vyslovil súhlas. V dôsledku tohto dispozitívneho úkonu žalobcu bolo konanie podľa ustanovenia § 96 ods. 1 O.s.p. o zaplatenie sumy 547,62 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania od 17.10.2012 do zaplatenia zastavené. Predmetom konania bol nárok na zaplatenie mzdy za prácu v noci a za prácu nadčas. Žalovaný uznal nárok na zaplatenie sumy 138,58 Eur z titulu nočnej práce v rozsahu 346,45 hodín. Sporným v konaní bol výkon práce žalobcu nadčas. Vychádzajúc zo žalobcom predloženej špecifikácie vypracovanej spoločnosťou EKOJEN s.r.o., žalobcom uplatnený nárok po čiastočnom späťvzatí žaloby pozostával zo sumy 507,20 eur za rok 2009, zo sumy 1.622,43 eur za rok 2010, zo sumy 1.481,07 eur za rok 2011 a zo sumy 841,68 eur za rok 2012. Podkladom pre výpočet mzdy za prácu nadčas boli záznamy o prevádzke vozidla predložené žalovaným. Sporným medzi účastníkmi zostalo to, aký dôkaz preukazuje objem odpracovaných hodín žalobcom. Podľa žalobcu rozhodujúcim má byť záznam o prevádzke vozidla a podľa žalovaného výstup z tachografu. V zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady EHS č. 3821/85 záznamové zariadenie (tachograf) sa inštaluje a použije vo vozidlách evidovaných v členskom štáte používaných na cestnú dopravu okrem vozidiel uvedených v článkoch 3 Nariadenia č. 561/2006 - výnimka, ktorá sa nevzťahuje na vozidlo riadené v rámci trvania pracovného pomeru žalobcom. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného o tom, že záznam z tachografu je rozhodujúcim pre posúdenie objemu práce vodiča vozidla. Pre posúdenie objemu práce vodiča možno vychádzať z predložených záznamov o prevádzke vozidla, vypisovaných vodičom, ale kontrolovaných nadriadeným, ktorý mal možnosť správnosť údajov overiť a následne ich potvrdiť podpisom. V zázname o prevádzke vozidla čas práce vodiča možno rozčleniť na jazdu, naloženie, vyloženie tovaru, technické závady, čakanie, colné odbavenie. Tachograf zaznamenáva jazdu, inú prácu, pohotovosť, odpočinok. Je preukázané, že na tachografe každé zastavenie vozidla sa zobrazí ako odpočinok, hoci odpočinok vodič nemá. Výkon práce vodiča nie je preto objektívne možné vyčísliť podľa výstupu z tachografu. Navyše bolo preukázané, že žalobca pre dodržanie zásad povinného odpočinku vodiča niekedy v čase nakládky a vykládky použil režim odpočinok. Záväznosť údajov z tachografu nevyplýva z obsahu Nariadenia Rady EHS č. 3821/85. Zmyslom Nariadenia je bezpečnosť jázd vodičov. Naopak údaje zistené zo záznamov o prevádzke vozidla korešpondujú s ust. § 8 ods. 3 Zák. 462/2007 Z.z. Je nepochybné, že vodič vykonával prácu i keď vozidlo bolo v stoji napr. rešpektujúc svetelné znamenie na križovatke, i keď vykonával nakládku a vykládku. Skutočnosť tvrdená právnym zástupcom žalovaného, že v prípade uznania nároku žalobcu za prácu nadčas, by došlo k porušeniu nariadení ES najmä Nariadenia č. 561/2006 stanovujúceho pravidlá o časoch jazdy, prestávkach a dobách odpočinku vodičov, nie je dôvodom na to, aby súd žalobcovi nepriznal právo na zaplatenie mzdy za prácu nadčas skutočne žalobcom vykonanú. Pokiaľ právny zástupca žalovaného poukazoval na ust. § 4 ods. 7 Zák. 462/2007 Z.z. je potrebné dodať, že ustanovenie upravuje výkon práce počas pracovnej pohotovosti, pričom žalobca v konaní neuplatnil nárok za prácu nadčas vykonanú počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej zamestnanec nie je v práci, ale v prípade potreby je dosiahnuteľný. Žalovaný v konaní nenamietal výšku mzdy za prácu nadčas. Nepredložil na preukázanie svojich tvrdení výpočet rozsahu práce nadčas realizovanej žalobcom, predložil iba záznam z tachografu. Žalovaný nespochybnil špecifikáciu nároku predloženého žalobcom, preto na odstránenie rozporov nebolo dôvodné nariadenie znaleckého dokazovania. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté právnym zástupcom žalovaného, keď tieto sa považovali za neúčelné a nehospodárne. Pre právne posúdenie veci nebolo potrebné vypočuť zamestnanca Inšpektorátu práce, osobu zo spoločnosti EKOJEN s.r.o., k spôsobu výpočtu práce nadčas, keď jej výška sporná nebola. Na základe uvedeného súd prvého stupňa rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Výrok o trovách odôvodnil podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa neaplikovalo právo Únie a to Nariadenie č. 561/2006 o hamonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy a Nariadenie Rady č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave zmenené a doplnené Nariadením č. 561/2006, ktoré stanovuje povinné používanie tachografu, zodpovednosť vodičov a dopravných podnikov, rozsah denného pracovného času, objektívnu povinnosť vodičov pri porušení ustanovení Nariadenia č. 3821/85. Vzhľadom na ciele týchto nariadení, ktorými sú jednak harmonizácia podmienok hospodárskej súťaže v cestnej doprave, zlepšenie pracovných podmienok a bezpečnosti na cestách a jednak stanovenie jednotných pravidiel časových úsekov práce vodiča nemožno ich ustanovenia vykladať inak ako je potrebné na zabezpečenie ochrany záujmov, ktoré zaručujú. Ustanovenie § 8 ods. 3 Zákona o pracovnom čase nemožno aplikovať v súvislosti so Stazkou, pretože je to v rozpore s vyššie uvedenými cieľmi, ktoré sú premietnuté do povinnosti vybaviť vozidlá cestnej dopravy tachografmi za účelom monitorovania časových úsekov práce vodiča. Zákon č. 461/2007 Z.z. o povinnom používaní záznamového zariadenia upravuje právne vzťahy, ktoré nie sú upravené osobitným predpisom (Nariadenie č. 3821/85). Ustanovenie § 2 ods. 1 ukladá Dopravnému podniku povinnosť zabezpečiť inštaláciu záznamového zariadenia v každom vozidle a na jeho prevádzku použiť záznamové listy. Na plnenie tejto povinnosti možno použiť len tachograf, záznamové listy, ktorým bolo udelené typové schválenie ES. Rozhodnutie nerešpektovalo zásady ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď súd neuviedol akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov , t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a vysvetlenia prípadného rozporu medzi nimi. Stazka a záznamy z tachografu sú dve relatívne samostatné zložky dokladov v cestnej doprave a treba odlišovať doklady ku konkrétnej preprave a zásielke od dokladov preukazujúcich prácu vodiča. Neboli zohľadnené skutočnosti vyplývajúce z ročných a mesačných výkazov práce zaznamenaných samotným žalobcom, z kolektívnej zmluvy o zmluvnej mzde, ktorá zahrňovala 150 hodín ročne nad rámec oficiálnej pracovnej doby. Výpočet EKOJEN s.r.o. nemôže byť v spornej veci dôkazom preukazujúcim prácu nadčas, pretože vychádza z dokladu, ktorý nie je právom Únie a ani vnútroštátnym právom akceptovaný ako výkaz práce vodiča. Napriek opakovaným návrhom súd prvého stupňa odmietol k veci vypočuť ako svedka pracovníka Inšpektorátu práce, ktorý na podnet žalobcu vykonával u žalovaného kontrolu nadčasov a rovnako odmietol k veci vypočuť zástupcu EKOJEN s.r.o. vo vzťahu k vykonanému výpočtu výšky náhrady mzdy za prácu nadčas. Právnym základom, ktorý upravuje právny vzťah účastníkov je Zákonník práce a osobitné predpisy ako Nariadenie č. 561/06 o harmonizácii predpisov v sociálnej legislatíve cestnej dopravy, Nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 zmenené a doplnené Nariadením č. 561/2006, Zákon č. 462/2007 Z.z. („Zákon o pracovnom čase"), Zákon č. 461/2007 Z.z. („Zákon o používaní tachografu") a Vyhl. č. 208/1991 Zb. o bezpečnosti práce a technických zariadení. Okrem toho právny vzťah účastníkov sa riadil aj vnútornými predpismi vydanými žalovaným a to Kolektívnou zmluvou na rok 2010-2001 v znení Dodatku č. 1 z 15.2.2011, Pracovným poriadkom zo 7.10.2008, Smernicou o odmeňovaní vodičov z 1.2.2011 a pracovnou zmluvou uzavretou medzi účastníkmi v znení dodatkov. V súlade s pracovnou zmluvou bol vodič informovaný a preukázateľne oboznámený s právami a povinnosťami. Na pojednávaní konanom dňa 8.1.2014 žalovaný požiadal podľa ustanovenia § 100 O.s.p. súd prvého stupňa o uvedenie, ako sa mu na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Súd záver o sporných skutočnostiach do zápisnice nepredostrel a konal tak v rozpore so zásadou predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu. Ako svoj hlavný argument proti tvrdenému nároku žalovaný uvádzal, že právo Únie ako aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky ukladá na jednej strane zamestnávateľovi povinnosť inštalovať vo vozidlách typovo schválený tachograf a na strane druhej vodič od chvíle, keď prevzal vozidlo je povinný toto zariadenie používať tým, že uvedie do činnosti prepínací mechanizmus tachografu tak, že umožní zreteľne evidovať režimy denného pracovného času (jazda, iná práca, pohotovosť, odpočinok). Z prípadu C-210/10 Y. G. vyplýva, že dôsledkom porušenia predpisov o používaní tachografu a záznamových listov je objektívna zodpovednosť žalobcu. Podľa ustanovenia § 38 písm. k/ Zákona č. 462/07 Z.z. priestupku sa dopustí vodič, ktorý nepoužíva tachograf, záznamový list alebo nezaznamenáva údaje alebo časové úseky v súlade s osobitnými predpismi. Za priestupok je pokuta do výšky 1.000 Eur. Posudzovanie nadčasu u zamestnancov v doprave upravuje vnútroštátne právo, čo vyplýva z personálnej pôsobnosti Zákona o pracovnom čase na zamestnancov - vodičov. Tento zákon osobitne upravuje pracovný čas a dobu odpočinku zamestnancov v doprave. Z jeho ustanovení tiež vyplýva, že vzhľadom k výslovnej úprave pracovnej pohotovosti vzhľadom k subsidiarite Zákonníka práce nemožno aplikovať ani ustanovenie § 97 Zákonníka práce a zamestnancovi nariaďovať pracovnú pohotovosť. Záver súdu o tom, či žalobcovi prislúcha náhrada mzdy za nadčas je závislý na tom, či čas pracovnej pohotovosti je súčasťou pracovného času, v ktorom je zamestnanec povinný vykonávať pracovné činnosti. Spôsob, akým je potrebné započítať čas vodiča, v ktorom nevedie vozidlo, ale je v pohybujúcom sa vozidle prítomný napr. sprevádza vozidlo na prievoznej lodi alebo vlakom, čas čakania na štátnej hranici (pracovná pohotovosť) je upravený v § 9 ods. 2 Zákona o pracovnom čase. Neaktívnu časť pracovnej pohotovosti upravuje ďalej § 4 ods. 1. Obe ustanovenia v zmysle § 3 ods. 5 sa nezapočítavajú do pracovného času vodiča. § 4 ods. 6 je špecifické ustanovenie týkajúce sa tzv. aktívnej pracovnej pohotovosti, ktorá sa započítava do pracovného času vodiča. Dôležité je ustanovenie § 8 ods. 4 písm. d), ktoré uvádza, že pracoviskom vodiča je vozidlo, ktoré používa na výkon pracovnej činnosti. Skutočnosť, že čas pracovnej pohotovosti sa bude započítavať do pracovného času, podporuje aj § 8 ods. 1. V uvedených prípadoch pracovná pohotovosť je pracovným časom vodiča. Ak je prekročený pracovný čas nad oficiálny pracovný čas, treba ho považovať za prácu nadčas (§ 4 ods. 7). Známym problémom v cestnej doprave je nesprávne používanie tachografu, ktorý je výkazom práce vodiča. Väčšina vodičov nesprávne používa tachograf v režime jazda a odpočinok. Teda, ak vodič jazdí tachograf zaznamenáva jazdu a pri čakaní na nakládku a vykládku, nakládke a vykládke, monitorovaní nakládky a vykládky a odpočinku tachograf zaznamenáva odpočinok. Používanie tachografu týmto spôsobom potvrdil žalobca na pojednávaní. V tomto prípade, ak vodič mimo jazdy vykazuje odpočinok, zamestnávateľ nemohol nič porušiť, pretože vodič obsluhuje tachograf a vodič vykázal odpočinok. Žalovaný v súlade so svojím tvrdením o povinnom inštalovaní a používaní tachografu vo vozidlách žalovaného, zodpovednosťou vodiča uviesť do činnosti prepínací mechanizmus, tak aby časové úseky boli na záznamovom liste zaznamenané oddelene a zreteľne predložil súdu jediný relevantný dôkaz o dennom pracovnom čase žalobcu v podobe podrobných výkazov práce vodiča po rokoch a po mesiacoch. Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu smerujúce proti rozhodnutiu vo veci samej nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej údaje z tachografu nemožno považovať za podstatné pri preukazovaní rozsahu žalobcom vykonávanej práce nadčas. Z výpovede žalobcu jednoznačne vyplynulo nesprávne používanie tachografu v režime jazda a odpočinok, pričom žalovaný na tento spôsob nesprávneho použitia tachografu žalobcom poukázal i vo svojom opravnom prostriedku. Nesprávne používanie tachografu je síce v zmysle ustanovenia § 38 Zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave priestukom, za ktorý je možné uložiť pokutu, avšak predmetom tohto konania nie je porušenie povinnosti žalobcom ale jeho nárok na mzdu za prácu nadčas. Za hodnoverné dôkazy umožňujúce ustáliť rozsah práce nadčas vykonanej žalobcom je potrebné považovať žalovaným predložené záznamy o prevádzke vozidla, ktoré boli následne podkladom pre výpočet mzdových nárokov žalobcu za prácu nadčas nezúčtovanú v jeho mzde. Tento výpočet bol vypracovaný EKOJEN s.r.o., pričom o správnosti tohto výpočtu nemá dôvod pochybovať ani odvolací súd. Tieto záznamy síce vypísal samotný žalobca ako vodič, avšak údaje v nich obsiahnuté podliehali kontrole zo strany príslušného zamestnanca žalovaného. Z uvedených záznamov vyplýva koľko trvala jazda, naloženie a vyloženie tovaru, technické závady, čakanie a colné odbavenie. Doba vykonávania týchto činnosti predstavuje bez akýchkoľvek pochybností pracovný čas žalobcu, čo je zrejmé z ustanovenia § 8 Zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o porušení ustanovení Zákona č. 462/2007 Z. z. o maximálnom pracovnom čase, prestávkach v práci a čase pracovnej pohotovosti z ustanovení tohto a ani iného právneho predpisu nevyplýva, aby takéto porušenie malo za následok stratu nároku na mzdu za prácu nadčas. Právne bezvýznamný je i poukaz na konanie odporujúce zásade predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu, ak prvostupňový súd napriek žiadosti žalovaného na pojednávaní konanom dňa 8.1.2014 nepredostrel do zápisnice svoj záver o sporných skutočnostiach v zmysle ustanovenia § 100 O.s.p.. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p. len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Uvedené ustanovenie hovorí iba o možnosti a nie povinnosti súdu účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a poukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Okrem toho nevyužitie takejto možnosti nepredstavuje vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na vady konania pred súdom prvého stupňa pritom odvolací súd prihliada len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je zrejmé z ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p.. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. rozsudok s výnimkou nenapadnutého výroku o čiastočnom zastavení konania a výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil. Zároveň zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania ( § 220 O.s.p.) a žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 1.467,43 Eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu žalobcu za 9 úkonov právnej služby ( prevzatie a príprava zastúpenia dňa 14.9.2012, spísanie žaloby 15.10.2012, spísanie podania zo dňa 1.3.2013, účasť na pojednávaní dňa 29.5.2013, účasť na pojednávaní dňa 27.9.2013, špecifikácia uplatneného nároku zo dňa 20.12.2013, účasť na pojednávaní dňa 8.1.2014, spísanie vyjadrenia zo dňa 23.5.2014 a účasť na pojednávaní dňa 29.10.2014 ) vo výške po 161,01 Eur za úkon, z odmeny právneho zástupcu žalobcu za jeden úkon právnej služby (účasť na pojednávaní dňa 29.1.2013 odročeného bez prejednania veci) vo výške 40,25 Eur, z režijného paušálu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 vo výške 7,63 Eur za úkon, z režijného paušálu za päť úkonov právnej služby vykonaných v roku 2013 vo výške 7,81 Eur za úkon, z režijného paušálu za tri úkony vykonané v roku 2014 vo výške 8,04 Eur za úkon a zo sumy 313,55 Eur tvoriacej 20 % daň z pridanej hodnoty. Celkovo trovy právneho zastúpenia dosiahli sumu 1.881,32 Eur. Žalobcovi z požadovanej istiny 5.000 Eur bolo priznaných iba 4.452,38 Eur a teda jeho úspech v konaní dosiahol 89 %. Po odrátaní procesného neúspechu žalobcu vo výške 11 %, žalobcovi vznikol nárok v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. na náhradu pomernej časti ním vynaložených trov v rozsahu 78 %. 78- percentám zo sumy 1.881,32 Eur zodpovedá čiastka 1.467, 43 Eur, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný žalovaný. Za podanie zo dňa 1.8.2013 právnemu zástupcovi žalobcovi žiadna odmena priznaná nebola, nakoľko takéto podanie sa v spise nenachádza. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešný žalobca náhradu trov nežiadal priznať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.