Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1Co/77/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105217536 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8105217536.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove vo veci žalobcov: 1/ A. U., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., Ul. C. č. XX, 2/ Ing. P. U., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., Ul. E. č. XX, 3/ D. U., nar. XX.X.XXXX, bytom R. P., Ul. W. č. XXX, 4/ E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., Ul. R. č. X, 5/ D. U., bytom Q., Ul. P. č. XX, 6/ D. U., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Ul. R. č. XX, 7/ P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., Ul. F. R. č. X, žalobcovia v 3. a 4. rade zastúpení žalobcom v 2. rade, žalobcovia v 6. a 7. rade zastúpení žalobcom v 5. rade, žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade zastúpení JUDr. Patrikom Palšom, advokátom v Prešove, Ul. Masarykova č. 13, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom obrany Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Ul. Kutuzovova č. 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov v 1., 2., 3. a 5. rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14 C 138/2005 - 210 z 18.4.2012 takto r o z h o d o l : Zrušuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že ku dňu smrti boli D. U. a I. U. podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1/2 -vice k parcele mpč. 846/26 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 403, o výmere 6934 m2, ktorej zodpovedajú parcely C KN č. 3483/6, č. 3538/2, č. 3537/2, č. 3483/7 kat. úz. F. R. v zmysle geometrického plánu D. R. - GEOMAP, úradne overeného pod č. G1-1524/2011 z 15.11.2011. Určil, že ku dňu smrti bol D. U. a jeho manželka I. U. podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1/2 - vice k celku k parcele mpč. 846/27, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 402 o výmere 10823 m2, ktorej zodpovedajú parcely C KN č. 3483/5, č. 3538/3, č. 3537/3, č. 3536, zakreslené v geometrickom pláne č. 49/2011 z 26.10.2011, vyhotovenom D. R. - GEOMAP, overeným pod č. G1-1524/2011 z 15.11.2011. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcom v 1., 2., 3. a 5. rade náhradu trov konania vo výške 7.639,24 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že parcely, ktoré sú predmetom konania, sú zapísané vo vlastníctve Slovenskej republiky. Župný úrad v Prešove dňa 8.2.1941 vydal vyvlastňovací výmer, v rámci ktorého boli vyvlastnené aj parcely č. 846/27 a 846/26, ktoré boli v tom čase vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. Z tohto vyvlastňovacieho výmeru vyplýva, že vyvlastňovateľ je povinný doterajším vlastníkom vyvlastnených pozemkov poskytnúť náhradné pozemky z veľkostatku Dr. U. vo výmere rovnajúcej sa výmere vyvlastnených pozemkov. Súd nemal preukázané, aby bol predmetný vyvlastňovací výmer doručený právnym predchodcom žalobcov, aj keď sa žalobca v 2. rade vyjadril, že možno im tento výmer bol doručený, keďže im boli pridelené náhradné pozemky, avšak vlastnícke právo k týmto náhradným pozemkom nebolo na právnych predchodcov žalobcov prevedené. Súd mal preukázané, že v rámci pozemnoknižného návrhu zo dňa 4.11.1963, nie sú v rámci textu návrhu o tom, kto má byť o zápise vlastníckych práv upovedomený, uvedení právni predchodcovia žalobcov, hoci parcely č. 846/27 a 846/26 sú tam uvedené. Z uznesenia Okresného súdu Prešov z 8.11.1963 vyplýva, že súd povolil zápis na základe vyvlastňovacieho výmeru s tým, že všetky odpísané parcely, vrátane parciel právnych predchodcov žalobcov sa prenášajú do novovytvorenej vložky č. 1048 v prospech Československého štátu - správa ministerstva národnej obrany titulom vyvlastnenia. Z rozhodnutia však nevyplýva, že by malo byť doručované dotknutým vlastníkom, vrátane právnych predchodcov žalobcov. Samotný žalovaný sa vyjadril, že nemá k dispozícii doklady preukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru alebo doklady potvrdzujúce poskytnutie náhrad za vyvlastnené pozemky. Žalovaný nepreukázal doručenie vyvlastňovacieho výmeru a uznesenia súdu o zápise vlastníckych práv právnym predchodcom žalobcov, pričom tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že títo nie sú uvedení v pozemnoknižnom návrhu adresovanom súdu. Žalovaný v rámci listu zo dňa 30.3.2005 adresovaného právnemu zástupcovi žalobcov uviedol, že vyvlastňovací výmer nadobudol právoplatnosť 10.10.1963, avšak neuviedol, na základe akých skutočností sa tak malo stať a prečo k tomuto dňu, pričom v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Právnym predchodcom žalobcov nebola poskytnutá finančná náhrada za vyvlastnené pozemky a taktiež na nich nebolo prevedené vlastnícke právo k náhradným pozemkom, aj keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov užívali určitý čas náhradné pozemky, ktoré im boli pridelené po veľkostatkárovi Dr. U.. Do 1.1.1951 platil intabulačný princíp zápisu vlastníckych práv do pozemkovej knihy, čo znamená, že všetky vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili alebo zanikali až zápisom do pozemkovej knihy. V danom prípade však do uvedeného obdobia takýto zápis nebol realizovaný a keďže neboli splnené podmienky vyvlastnenia v súlade so zákonom č. 63/1935 Sb. z. a n., pretože nebola poskytnutá hotovosť ani náhradné nehnuteľnosti v zmysle § 2 ods. 5 citovaného zákona, nemohlo dôjsť k platnému vyvlastneniu pozemkov právnych predchodcov žalobcov, pričom vlastnícke právo ako jedno zo základných práv garantovaných ústavou je nedotknuteľné. Žalovaný nepreukázal, aby bol predmetný vyvlastňovací výmer právoplatný, pričom aj na kópii predloženej súdu chýba doložka právoplatnosti. Vzhľadom na to, nemožno považovať vyvlastnenie realizované vtedajším Československým štátom vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov za platné, a preto súd určil, že ku dňu smrti právnych predchodcov žalobcov boli títo vlastníkmi predmetných pozemkov. Súd zamietol návrh žalobcov v časti týkajúcej sa určenia, že pôvodná parcela mpč. 846/26, zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 403 bola ku dňu smrti v spoluvlastníctve D. U. a I. U. v podiele 1/2 -vice a I. U. v podiele 1/2 -vice, keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že táto parcela patrila do podielového spoluvlastníctva D. U. v podiele 1/2 -vice a I. U. v podiele 1/2 -vice. Označenie pri D. U. ženatý s manželkou I., rod. H., je iba identifikačným údajom a neznamená, že jeho manželka bola tiež podielovou spoluvlastníčkou tejto parcely. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaný, ako aj žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade. Žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade podali odvolanie len proti výroku o trovách konania, pričom poukázali na to, že súd mal vychádzať pri priznávaní náhrady trov konania zo súčasnej hodnoty predmetných pozemkov, a to aj vzhľadom na ustanovenie § 154 ods. 1 O.s.p. Zisťovanie hodnoty veci, teda hodnoty predmetných pozemkov by nebolo spojené s nepomernými ťažkosťami a teda súd mohol pre zistenie súčasnej všeobecnej hodnoty predmetných pozemkov, ktoré nie sú zastavané, nariadiť dokazovanie znaleckým posudkom. Dospel by k sume vyššej ako 30 Eur a nedospel by k sume 14 centov, či 0,139 Eur za 1 m2. V tomto smere súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nesprávne a nedostatočne odôvodnil. Súd prvého stupňa nesprávne odôvodnil aj náhradu trov konania vo vzťahu k pôvodnej žalobkyni vo 4. rade, ktorú právny zástupca zastupoval na základe plnej moci, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Súd nepriznal náhradu trov konania za úkony poskytnutých právnych služieb, ktoré vynaložili a uplatnili si ako jeden úkon dňa 27.2.2008 - odvolanie proti uzneseniu z 19.2.2008, dňa 27.4.2009 - žiadosť o pokračovanie vo veci, dňa 22.9.2009 - žiadosť o pokračovanie vo veci a dňa 17.2.2010 - žiadosť súdu, pretože odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a ostatné žiadosti o pokračovanie v konaní súd nepovažoval za písomné podanie vo veci samej. Súd nepriznal odmenu ani za úkon z 2.3.2006 - písomné podanie vo veci samej na základe výzvy súdu zo dňa 6.2.2006 - doplnenie žaloby. V prípade, že by žaloba zo dňa 27.7.2005 bola nesprávna, neúplná alebo nezrozumiteľná, súd by po podaní žaloby v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. uznesením vyzval žalobcov, aby žalobu doplnili. Súd prvého stupňa nepriznal náhradu za úkony označené ako ďalšie rokovanie či porada s klientom zo 7.2.2006, 10.1.2008, 14.9.2009, 18.10.2010 a 18.11.2010, keďže tieto úkony nepovažoval za potrebné k účelnému uplatňovaniu práv. Žaloba bola podaná v júli 2005 a teda tvrdenie o neúčelnosti stretnutí a porád klienta s advokátom je nesprávne a nerešpektujúce predmet konania. Na základe toho navrhli, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a priznal žalobcom v 1., 2., 3. a 5. rade náhradu trov konania v celkovej výške 1.169,76 Eur. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že Vojenský ústredný archív v Prahe a Vojenský historický archív v Bratislave žalovanému oznámili, že disponujú určitými dokumentmi súvisiacimi s vyvlastňovaním predmetných nehnuteľností, avšak doklady, ktoré by preukazovali doručenie rozhodnutí súvisiacich s vyvlastnením predmetných nehnuteľností právnym predchodcom žalobcov, vyplatenie finančnej náhrady a zloženie tejto náhrady do depozitu sa nepodarilo nájsť. Vzhľadom na to, že okresný súd nemal k dispozícii predmetný vyvlastňovací spis, jeho rozhodnutie vychádza z kópie vyvlastňovacieho výmeru a z tvrdení žalobcov. Ani jeden zo žalobcov nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania. V tomto období žil iba žalobca v 1. rade, ktorý mal 6 rokov. Všetky skutočnosti, ktoré žalobcovia v priebehu súdneho konania uviedli, vychádzajú len z tvrdení, ktoré im boli sprostredkované ich právnymi predchodcami. Súd vychádzal z predpokladov, ktoré nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Podľa vyjadrenia žalobcu v 2. rade, boli právnym predchodcom poskytnuté náhradné pozemky, ale vlastnícke právo k ním nebolo nikdy prevedené. Tieto pozemky užívali len do ich vrátenia pôvodnému vlastníkovi. Pokiaľ súd tvrdí, že doručenie vyvlastňovacieho výmeru žalobcom nebolo preukázané, tak rovnako nebolo preukázané, že právnym predchodcom žalobcov nebol doručený vyvlastňovací výmer a že im nebola poskytnutá finančná náhrada za vyvlastnené pozemky. Skutočnosť, že žalovaný nemá doklady preukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru, nemôže preukazovať, že vyvlastňovací výmer nebol doručený. Vzhľadom na to, že od roku 1963 uplynulo už takmer 50 rokov a k samotnému vyvlastneniu došlo ešte v roku 1941, teda za existencie prvej Slovenskej republiky, mohli byť doklady o doručení skartované. Od žalovaného v súdnom konaní nemožno po takmer 50 -tich rokoch legitímne požadovať preukázanie nadobudnutia vlastníctva, ktorému svedčí aj zápis v katastri nehnuteľností. To, že k doručeniu vyvlastňovacieho výmeru žalobcom došlo, preukazuje nepriamo skutočnosť, že právnym predchodcom žalobcov boli poskytnuté náhradné pozemky na základe vyvlastňovacieho výmeru a tieto náhradné pozemky aj dlhšiu dobu užívali. Od roku 1941 užíval predmetné nehnuteľnosti Československý štát dobromyseľne, a preto ich mohol vydržať aj za predpokladu chýb vyvlastňovacieho konania. Doba, po ktorú predmetné nehnuteľnosti Československý štát a jeho nástupkyňa Slovenská republika dobromyseľne užívali, niekoľkokrát prevýšila 10- ročnú dobu potrebnú pre vydržanie nehnuteľností. Ak by vyvlastnenie sporných pozemkov v roku 1941 a zápis z roku 1963 boli skutočne neplatné, žalovaný nadobudol vlastníctvo k sporným pozemkom vydržaním. Taktiež je potrebné vychádzať z ustanovenia § 5 ods. 1, 2 zákona č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31.12.2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Napriek tomu, že reštitučné konanie na Obvodnom pozemkovom úrade v Prešove stále nebolo skončené, súd prvého stupňa pokračoval v súdnom konaní a rozhodol vo veci samej. Žalobcovia sa mali domáhať ochrany predovšetkým procesným postupom voči Obvodnému pozemkovému úradu v Prešove, ktorý nemal prerušiť konanie, keďže súdne konanie už bolo prerušené. Z pohľadu aplikácie § 80 písm. c/ O.s.p. je potrebné konštatovať, že vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov k predmetným nehnuteľnostiam bolo dotknuté s istými následkami v minulosti a nie dnes a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním aktov, na základe ktorých právo právnych predchodcov žalobcov zaniklo. Tým je narušený princíp právnej istoty na strane žalovaného. Iba v rámci reštitučných predpisov možno spochybniť správny akt alebo určenie následkov jeho neexistencie a dosiahnuť, avšak iba v niektorých prípadoch a v stanovenom časovom limite. Je potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva prostredníctvom určovacej žaloby v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich vlastníckych vzťahoch a medzi zneužitím procesného prostriedku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností, za ktorých k zániku došlo. Reštitučné predpisy sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku vo vzťahu špeciality. Ak je preto daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných predpisov - najmä prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva, ak sa mohlo žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25.2.2009. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Ak žalobcovia nárok v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. neuplatnili (to sa týka žalobcov vo 4. až 7. rade), ich nárok na vrátenie nehnuteľnosti zanikol a nemožno ho uplatniť žalobou o určenie vlastníctva. Nárok žalobcov v 1. až 3. rade má vyriešiť Obvodný pozemkový úrad v Prešove. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku, pretože tento bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a naviac je aj nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je potrebné hodnotiť vždy ako odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom, pretože tento nemá minimálne v odvolacom konaní možnosť reagovať na nepreskúmateľné závery súdu prvého stupňa, čo je zároveň dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na obsah odvolania účastníkov (najmä žalovaného) v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, a preto výrok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ktorý odvolaním účastníkov napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O.s.p.). Podľa § 80 O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. V predmetnej veci súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie a záver o tom, že nedošlo k platnému vyvlastneniu predmetných nehnuteľností právnym predchodcom žalobcov na tvrdení, že žalovanému sa nepodarilo preukázať doručenie vyvlastňovacieho výmeru, ktorého vydanie v tomto konaní spochybnené nebolo právnym predchodcom žalobcov. Takýto záver súdu prvého stupňa, ktorým sa vyvodzuje neúčinnosť vyvlastňovacieho výmeru voči určitým účastníkom (v danom prípade právnym predchodcom žalobcov), je pochybný, pretože je skutočne potrebné brať do úvahy aj dlhý odstup času, ktorý uplynul od vykonania predmetného vyvlastňovacieho konania, následného zápisu vyvlastňovacieho rozhodnutia do pozemkovej knihy až po súčasnosť, pričom skutočne nie je vylúčené, že dokumentácia, ktorá sa týkala tohto konania môže byť aj skartovaná. Za týchto okolností súd prvého stupňa mohol vychádzať z iných dôkazov, ktoré by ozrejmili pomery týkajúce sa vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 8.2.1941 vydaného Župným úradom v Prešove. Dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa však preukazuje to, že právnym predchodcom žalobcov boli poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj užívali, avšak nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Žalobcovia taktiež poukazovali na to, že v roku 1963 malo prebehnúť ďalšie vyvlastňovacie konanie, pričom však právnym predchodcom žalobcov nebola poskytnutá finančná náhrada. Všetky tieto okolnosti, ktoré vo svojej podstate potvrdzujú aj samotní žalobcovia, smerujú k záveru, že nemožno tvrdiť, že nedošlo k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností právnym predchodcom žalobcov, ale možno urobiť len ten záver, že neexistujú doklady o doručení vyvlastňovacieho výmeru právnym predchodcom žalobcov a o poskytnutí finančnej náhrady za predmetné vyvlastnené nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcov. Je však potrebné rozlišovať medzi nedostatkom dôkazov o doručení vyvlastňovacieho výmeru účastníkovi konania (v danom prípade právnym predchodcom žalobcov) a neexistenciou vyvlastňovacieho konania alebo vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom ako bolo vyššie naznačené, nie je možné urobiť záver o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia len preto, že v súčasnosti neexistujú doklady dokumentujúce doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia právnym predchodcom žalobcov. So zreteľom na dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa je skôr pravdepodobný záver o tom, že právni predchodcovia žalobcov boli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, so situáciou ktorú znamenal predmetný vyvlastňovací výmer z 8.2.1941 boli oboznámení a namiesto finančnej náhrady im boli poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj užívali. Inak by neexistoval rozumný a logický dôvod pre poskytnutie náhradných pozemkov právnym predchodcom žalobcov. Okolnosť, prečo tieto náhradné pozemky neužívali právni predchodcovia žalobcov aj v ďalšom období, ale iba niekoľko rokov a prečo nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov, nie je v súčasnosti právne významná. Dokazovanie, ktoré na súde prvého stupňa bolo vykonané, nasvedčuje tomu, že v zmysle § 2 ods. 1, 5, 6 zákona č. 63/1935 Sb. z. a n. v skutočnosti právni predchodcovia žalobcov volili poskytnutie náhradných pozemkov pred finančnou náhradou za vyvlastnené nehnuteľnosti. Možno preto konštatovať, že súd prvého stupňa sa s týmto dokazovaním, ktoré poskytnutie náhradných pozemkov právnych predchodcov žalobcov preukazuje, nevyporiadal náležite, a preto je jeho rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné v zmysle námietok žalovaného uvedených v jeho odvolaní. Ďalej je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav aj z pohľadu toho, že sa neoboznámil náležitým spôsobom so závermi alebo dokazovaním, ktoré vo veci vykonal Obvodný pozemkový úrad v Prešove v konaní pod sp. zn. OPU-2005/623, ktoré by mohli taktiež prispieť k osvetleniu predmetnej problematiky vyvlastnenia predmetných nehnuteľností 8.2.1941. Taktiež je potrebné prisvedčiť k námietkam žalovaného uvedeným v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal možnosťou posudzovania nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania, a to predovšetkým z hľadiska ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na dlhodobú držbu predmetných nehnuteľností štátom aj keby bolo bezpečne preukázané, že vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov vôbec neprebehlo, pričom zatiaľ takýto záver nie je možné urobiť. Pokiaľ ide o okolnosť uvádzanú v odvolaní žalovaného spočívajúcu v tom, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25.2.2009 nemožno sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, pokiaľ bolo možné žiadať o vydanie veci podľa reštitučných predpisov, v tomto smere je potrebné konštatovať, že judikatúra jednak všeobecných súdov, ale predovšetkým Ústavného súdu SR sa posunula v tomto smere ďalej a v súčasnosti je potrebné akceptovať možnosť úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva aj podľa všeobecných predpisov (§ 126 Občianskeho zákonníka) a to aj vo forme určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p., tak ako to vyplýva z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS. 249/2011. Z pohľadu dôkazného bremena je potrebné taktiež poukázať na nesprávny záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že je úlohou žalovaného preukazovať doručenie vyvlastňovacieho výmeru právnym predchodcom žalobcov a v prípade, že žalovaný takéto dôkazné bremeno neunesie, bude môcť súd prvého stupňa urobiť záver, že vôbec nedošlo k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov. Ako bolo vyššie naznačené, okolnosť, že v súčasnosti neexistujú doklady o doručení vyvlastňovacieho výmeru právnym predchodcom žalobcov, nemožno spájať so záverom, že vyvlastňovacie konanie voči týmto právnym predchodcom neprebehlo. V skutočnosti je potrebné dôkazné bremeno v predmetnej veci ponímať tak, že je úlohou žalobcov, aby preukázali, že vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k ich právnym predchodcom neprebehlo, to znamená, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania týmto právnym predchodcom vyvlastnené neboli, avšak ako bolo taktiež vyššie naznačené, samotní žalobcovia v priebehu prvostupňového konania potvrdzovali, že vyvlastňovacie konanie prebiehalo a že ich právnym predchodcom boli poskytnuté náhradné pozemky. Preto je potrebné dôkazné bremeno v predmetnej veci vnímať a posudzovať z tohto pohľadu, teda že preukázanie rozhodujúcich skutočností je v skutočnosti na žalobcoch a nie na žalovanom. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní doplniť dokazovanie predovšetkým oboznámením sa so spisom Obvodného pozemkového úradu v Prešove pod sp. zn. OPU 2005/623 a doplniť dokazovanie aj o ďalšie skutočnosti v zmysle návrhov účastníkov, ak sa ukáže taká potreba. Je však potrebné riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. Pokiaľ ide o trovy konania, nie je potrebné v súčasnom štádiu konania zaujímať osobitne stanovisko k správnosti alebo nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tomto smere, pretože ide iba o súvisiaci výrok, ktorý je závislý na výroku o veci samej, pričom po zrušení výrokov, ktorým bolo žalobe vyhovené, bol pochopiteľne zrušený aj výrok o trovách konania účastníkov a súd prvého stupňa o týchto trovách rozhodne opätovne v konečnom rozhodnutí o veci v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p., kde sa bude trovami konania opätovne zaoberať v závislosti od úspechu alebo neúspechu účastníkov v konaní. Poučenie: Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.