Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012899667 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8012899667.4 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov: 1/ L. G., N., N.Y. XXXXX, X., 2/ V. P., XXXX N., O., G., 3/ O. N., XXXX N. V., O., G., 4/ dedičia po neb. W. T., naposledy bytom XXXXX S P. Dr. V.. XXX, C., T., X., t.j. I. Z., rod. T., bytom XXX Z. J. T. XXXXX a K. N. T., bytom XXXX S. A., N. F. T. XXXXX X., 5/ dedič po S. T., naposledy bytom O., XXXX, U. V G., t.j. B. T., bytom XXXX U. V.. O. HX VI SI Y., 6/ N. J., O., G., 7/ D.-D. T., C. XX, L., 8/ dedičia po W. F., naposledy bytom XX B. Z.., N.-N., L., t.j. B. F., bytom F. Y., C., N. N. L., H. F., bytom X F. Y. F. B. L., 9/ N. T. (F.), S. - U., S., XX/ N. H.-O., V., N., 11/ dedičia po neb. C. F., naposledy bytom XXXX V. M. N., N.Y. XXXXX, X., t.j. I. Z. rod. F., bytom XXXX I. XXth Z.. N. N.Y. XXXXX X., všetci zastúpení JUDr. Michalom Leščišinom, Prešov, Kvetná 31, proti žalovanému Mesto Bardejov, Radničné nám. 16, Bardejov, o určenie rozsahu dedičstva, neplatnosti prevodu nehnuteľnosti a vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 7C 437/1999-378 zo dňa 28.09.2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bardejov (ďalej len „prvostupňový súd") rozhodol tak, že určil, že nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX, k.ú. N., pod A l - dom č. p. XX a dvor Miestna trať spolu s pozemkom parcely mpč. 173 o výmere 617 m2, ktoré sú totožné s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXX k.ú. N., patria do dedičstva po vlastníkoch zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XX, F. P., rod. F. v podiele 2/8, L. F. v podiele 1/8 a W. H. v podiele 2/8. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie vo výroku ktorým žalobe vyhovel odôvodnil tým, že v dedičskom konaní po neb. L. F. do majetku poručiteľa zahrnul súd, ktorý prejednával dedičstvo aj parcelu mpč. 173 s rodinným domom č. XX, zapísané v pozemno-knižnej vložke XX k.ú. N.. Považoval tak predmetné nehnuteľnosti za predtým reštituované podľa zákona č. 128/1946 Zb. V prevyšujúcej časti zamietol žalobu. V tejto časti prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že Rozhodnutie finančného odboru rady ONV v Bardejove 17/57 zo dňa 11.05.1957 nemá oporu v zákone č. 128/1946. Súd nemal preukázané, aby dotknutým osobám bol ustanovený opatrovník alebo aby im rozhodnutie bolo doručené. S prihliadnutím na túto skutočnosť, zamietol návrh v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu. Rovnako zamietol návrh aj v časti, o vydanie nehnuteľnosti, s odôvodnením, že okruh oprávnených vlastníkov bude známy až po prejednaní dedičstva po vlastníkoch zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. XX F. P., v podiele X/X, L. F. v podiele 1/8 a W. H. v podiele 2/8. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania s prihliadnutím na čiastočný úspech žalobcov v konaní. Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil žalobu zamietol alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. V odvolaní uviedol, že súd dospel k názoru, že rozhodnutie Finančného odboru rady bývalého ONV v Bardejove 17/57 zo dňa 11.5.1957 nemá oporu v zákone č. 128/1946 Zb. Podľa názoru žalovaného pre tento právny záver konajúceho súdu I. stupňa nesvedčí žiaden dôkaz a ani presvedčivé zdôvodnenie ako konajúci súd I. k takému právnemu názoru dospel. Žiadnym spôsobom, nezdôvodnil, na akom hmotnoprávnom základe (bez uvedenia právneho predpisu) a na základe akých hodnoverných dôkazov dospel k názoru, že rozhodnutie Finančného odboru rady býv. ONV v Bardejove 17/57 zo dňa 11.0.1957 nemá oporu v zákone a z tohto dôvodu by malo byť rozhodnutím neplatným, na základe ktorého by nebolo prešlo vlastnícke právo na Československý štát tak ako to bolo uvedené v pôvodnej pozemnoknižnej vložke č. XX pre katastrálne územie N.. Považuje rozhodnutie konajúceho súdu I. stupňa za nepreskúmateľné. Žalovaný je presvedčený o tom, že keďže ide o správne rozhodnutie vydané správnym orgánom, ktoré by v súčasnom období podliehalo preskúmavaniu súdom, avšak faktickému preskúmaniu takéhoto rozhodnutia bráni skutočnosť, že bol vydaný pred nadobudnutím účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku č. 519/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorým bol obnovený inštitút správneho súdnictva a ktorá takéto preskúmavanie správnych aktov pripustila. Predchádzajúca právna úprava (čl. III. Bod 4 písm. a/, b/ zák. č. 519/1991 Zb. obsiahnutá v štvrtej časti, štvrtej hlave (preskúmavanie rozhodnutí iných orgánov) O.s.p. platného do 31.12.1992 preskúmavanie takýchto rozhodnutí neumožňovala. Žalovaný poukazuje na to, že konajúci súd I. stupňa v odôvodnení rozsudku zo dňa 28.09.2011 však už vychádzal z právneho názoru, že notár by neprejednal samotné dedičstvo bez reštitúcie a pri dedičskom konaní po nebohom L. F. si ten istý súd musel vyriešiť aj otázku reštitúcie, pričom ak zahrnul do majetku poručiteľa aj pare. mpč. 173 s rodinným domom č. XX, zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX v k.ú. N., považoval nehnuteľnosti za predtým reštituované podľa zák. č. 128/1946 Zb. V odôvodnení rozsudku, aj napriek tomu, že súd dospel k právnemu názoru, že notár by neprejednal samotné dedičstvo bez reštitúcie, nie je zmienka o žiadnom dôkaze, ktorý by presvedčivo svedčil právnemu názoru, ktorý súd vyslovil na strane 4 posledný odstavec odôvodnenia rozsudku. Vzhľadom k tomu, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol štát, hoci nedošlo k zápisu prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na štát (tento mal iba deklaratórny charakter) nemohol prejednať notár nehnuteľnosti po poručiteľovi, ktorý nebol ich vlastníkom, a to z dôvodu, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol zo zákona štát a nie ten, kto bol ako ich vlastník zapísaný v pozemkovej knihe. Má za to, že právni predchodcovia žalobcov ani samotní žalobcovia v zákonom stanovenej lehote nepodali žiadosť na vyslovenie neplatnosti prevodu majetku v období rokov 1938 až 1945 na štát, pri prejednaní dedičstva, nebolo možné vychádzať z právneho stavu zaznamenaného v pozemnoknižnej vložke, pretože vlastníkom nehnuteľností v zmysle nar. 198/1941 Sb. zákonníka opravnom postavení židov sa stal štát, a to priamo zo zákona a bez ohľadu na zápis v pozemkovej knihe. Žalobcovia sa písomne vyjadrili k podanému odvolaniu. Navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok. Vo odvolaní uviedli, že v opätovnom konaní žalovaný nepredložil žiadne písomné listiny ani iné dôkazy, ktoré by preukazovali, že bývalí vlastníci boli zapísaní v pozemno-knižnej vložke neoprávnene. Poukázali ďalej na to, že spor je o odstránení skrivodlivosti, ktorá nastala za bývalého tzv. slovenského štátu počas druhej svetovej vojny a pokračovala aj počas povojnových rokov až do r. 1989. Bývalí vlastníci a ich dedičia nikomu neskonfiškovali svoje majetky a ani nezabrali, ale nadobudli ich legálne. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O.s.p") a dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku (§ 219 O.s.p) a ani pre jeho zmenu (§ 220 O.s.p). V prvom rade odvolací súd konštatuje ,že prvé pochybenie prvostupňového súdu, spočíva v neurčitom výroku rozhodnutia (výrok o určení vlastníctva). Nevyhnutnou náležitosťou výroku súdneho rozhodnutia musí byť jeho určitosť tak, aby zo znenia výroku bolo jednoznačne zrejmé, ako súd rozhodol. Vo výroku napadnutého rozsudku nie sú pozemky náležite individualizované, pokiaľ ide o parcelné čísla, druh a výmeru. Prvostupňový súd určil, že nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané v pozemno-knižnej vložke č. XX k.ú. N. a to dom č. XX spolu s pozemkom parcely mpč. 173 o výmere 671 m2, sú totožné s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXX k.ú. N.. Na liste vlastníctva č. XXXX k.ú. N. je však uvedených mnoho parciel registra ,,C", ktoré sú evidované na katastrálnej mape. Z tohto dôvodu pre určitosť výroku sa vyžaduje konkrétne uvedenie parcelných čísiel s druhom parciel a výmerou. Musí byť jednoznačne určené ktoré konkrétne parcely registra ,,C" zapísané na predmetnom liste vlastníctva zodpovedajú pôvodnej pozemno-knižnej parcele mpč. 173 a nehnuteľnostiam zapísaným v pozemno- knižnej vložke č. XX. Odvolací súd ďalej konštatuje, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmateľným, teda zrozumiteľným a riadne odôvodneným je rozhodnutie, ktoré v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 157 ods. 2 O.s.p. obsahuje stručný a jasný výklad o tom, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a z akého dôvodu nerealizoval žiadne zistenia z niektorých vykonaných dôkazov. Nevyhnutnou požiadavkou riadneho odôvodnenia rozhodnutia je súdom prijatý záver o skutkovom stave veci a naň nadväzujúcom právnom posúdení veci. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na závery vyslovené v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil záver, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nároku a s obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnením rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad" (napr. Georgias v. Grécko) „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci" (Ruistoria v. Španielsko. Rozsudok z roku 1994). Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí prijal záver, že:„Rozhodovacia činnosť súdov predstavuje jeden zo spôsobov realizácie objektívneho práva za účelom nápravy jeho nesprávneho chápania zo strany fyzických a právnických osôb pri realizácii právnych vzťahov. Autoritatívna povaha rozhodovacej činnosti zakladá pre súdy zodpovednosť v zmysle požiadavky náležitého výkladu z hľadiska odbornosti, ktorá však nesmie ísť na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného právneho názoru. Vyžaduje sa teda, aby súd nielen vyslovil svoj záver, ale aj vyložil úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ktoré ho viedli k aplikácii práve zvolených predpisov. V prípade, ak účastník konania vyžaduje, aby sa vec posudzovala podľa iných zákonných ustanovení, súd je povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej stránke správne" (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 7. 2010, sp. zn. 2 M Cdo 7/2009). Ustanovenie procesného predpisu určuje náležitosti odôvodnenie rozsudku, ktoré v napadnutom rozsudku chýbajú. Spôsobujú tak jeho nepreskúmateľnosť. Napadnuté súdne rozhodnutie nie je presvedčivé. Absentuje záver prvostupňového súdu o tom, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil. Ide o zrejmý prejav arbitrárnosti. Súd sa vôbec nevyrovnal rovnako s tvrdeniami žalovaného. V prípade zdôvodnenie časti, v ktorej žalobe vyhovel ohľadom skutkových zistení a hodnotenia dôkazov, sa obmedzil len na konštatovanie, že notár, ktorý prejednával dedičstvo po poručiteľovi, by ho neprejednal, ak by neboli nehnuteľností považované za reštituované. Prvostupňový súd nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, považuje za reštituované podľa zákona č. 128/1946 Zb. Zároveň poukazuje na ustanovenia všeobecného právneho predpisu, a to Občianskeho zákonníka (§ 126 ods. 1, § 123, § 124 a § 460). Právne posúdenie veci je tak zmätočné. Adekvátne právne posúdenie veci pritom nevyhnutne musí byť posudzovaním skutkových zistení, bez zhrnutia ktorých ho ani nie je možné vykonať. Absolútne nepresvedčivé je aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dotýkajúce sa zamietnutia žaloby. Súd nevysvetlil, k akým skutkovým zisteniam dospel, na základe akých dôkazov a právne posúdenie absentuje absolútne. Nepreskúmateľnosť rozsudku je tak jedným z dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/,§ 221 ods. 2 O.s.p.). Ďalším nedostatkom prvostupňového súdu je, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a nesprávne právne vec posúdil, čo je tiež dôvodom pre jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p). Právna úprava občianskeho súdneho konania aj v sporovom konaní vyžaduje zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (§ 1 O.s.p.). V prejednávanej veci bola táto zásada porušená, zistený skutkový stav, o ktorý opiera prvostupňový súd svoje rozhodnutie, vykazuje nedostatky, pre ktoré nie je možné dospieť k presvedčivému záveru o jeho správnosti. Rovnako tak nadväzujúce právne posúdenie veci. Prvostupňový súd nároky žalobcov posúdil podľa právnej normy zákona č. 128/1946 Sb. a Občianskeho zákonníka. Svoje úvahy pre aplikáciu všeobecného predpisu nevysvetlil. Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť (za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke nebolo vyhovené, je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 300/2008 zo dňa 27. 10. 2010). Znamená to, že pre osoby, ktoré reštitučné zákony označujú za osoby oprávnené, platí pri uplatňovaní a uspokojovaní majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom režim stanovený reštitučnými zákonmi. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Vlastnícke právo oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov vzniká až okamihom vydania veci. Tým sa v skutočnosti legalizuje prechod majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre tento prechod, a iba v prípadoch, ktoré sú v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je pôvodný nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia ďalších v zákone uvedených podmienok, dôvodom pre vrátenie veci. Určovacia žaloba teda nie je nástrojom prevencie, ale nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany (porovnaj Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 39, str. 493, pod č. 477/2005 Sb.). Prvoradou úlohou prvostupňového súdu prejednávanej veci bolo zistiť, či nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. XX k.ú. N. prešli do vlastníctva štátu počas obdobia rokov 1941 až 1945. Z výpisu z pozemkovej knihy č. XX vyplýva, že dňa 24.05.1941 sa poznamenalo, že dom je pod dočasnou správou podľa § 5 Vládneho nariadenia č. 257/40 Sb. Citované vládne nariadenie z 11.11.1941 o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom upravovalo podmienky pre nariadenie dočasnej správy a dočasných správcov. Podľa § 5 poznámka v pozemkovej knihe mala účinky súdnej vnútenej správy. Zásahy do majetku židov boli upravené v Nariadení Vlády Slovenskej republiky zo dňa 9. 9. 1941 č. 198/1941 Slovenského zákonníka o právnom postavení Židov /ďalej len Nariadenie o právnom postavení Židov/, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia zákona č. 210/1940 Slovenského zákonníka, ktorým vláda bola zmocnená, aby robila opatrenia vo veciach arizácie. Podľa ust. § 191 nariadenia o právnom postavení Židov nehnuteľný majetok Židov a židovských združení stáva sa dňom, ktorý určí vláda vyhláškou v Slovenskom zákonníku vlastníctvom Slovenského štátu /Ústredný hospodársky úrad/. Stalo sa tak vyhláškou č. 238/1941 Sl. Z. zo dňa 30. 10. 1941 o prechode vlastníctva niektorých židovských nehnuteľností na slovenský štát, ktorou bol za tento deň určený 1. november 1941. Na základe vyššie citovaných noriem možno vysloviť záver o prechode predmetných nehnuteľností na štát. Ďalšou rozhodujúcou otázkou sa stala otázka posúdenia reštitučného nároku podľa č. 128/1946 Sb. zo dňa 16. 5.1946 o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vchádzajúcich /ďalej len „Reštitučný zákon"/. Všetky právne normy, na základe ktorých slovenský štát prevádzal arizáciu majetku Židov sa priečili demokratickým zásadám ústavy a boli z hľadiska nášho právneho poriadku neplatné, čo bolo vyslovené už v § 3 nariadenia Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 č. 1/1944 Zb. n. SNR. Bolo nezadateľným právom československého ľudu, aby následne po vojne svojimi zákonmi obnovil právny poriadok, a teda aj spôsob, akým môžu poškodené osoby dosiahnuť vrátenie svojho majetku. Náprava týchto krívd sa mala realizovať cestou tzv. reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom Dočasného národného zhromaždenia č. 128/1946 Sb. Podľa § 1 Reštitučného zákona v znení zákona č. 79/1948 Sb. akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkovoprávne konania, či už sa týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného alebo súkromného, sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel alebo kto uzavrel iné majetkovoprávne úkony, je osoba štátne spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu alebo k inému majetkovo-právnemu úkonu došlo za primeranú odplatu alebo z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme. Podľa § 2 Reštitučného zákona rovnaké nároky ako z majetkových prevodov neplatných podľa § 1 vyplývajú z majetkových prechodov prevedených po 29. septembri 1938 právnym predpisom neplatným / § 15/, alebo akýmkoľvek spôsobom, najmä úradným výrokom, na základe takéhoto predpisu, alebo inak výrokom súdnym alebo úradným, ktorý bude ako výrok z doby neslobody zrušený alebo zmenený. To platí primerane aj o iných zásahoch do majetku, prevedených takýmito neplatnými predpismi alebo na ich základe alebo takýmito súdnymi alebo úradnými výrokmi. Podľa § 4 Reštitučného zákona nárok na reštitúciu prislúchal tomu, kto neplatným prevodom bol pozbavený veci alebo práva alebo iným neplatným majetkovo - právnym úkonom bol poškodený, alebo jeho právnym nástupcom. Obsahom reštitučného nároku bolo v zmysle ust. § 6 tohto zákona právo na vrátenie veci (práva) alebo na iné navrátenie k predošlému stavu, a ak to nebolo dosť možné alebo ak nemal ten, komu nárok prislúchal záujem na vrátení veci (práva) alebo na inom navrátení do predošlého stavu, na peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny. V § 8 Reštitučného zákona je uvedené, že nárok sa premlčuje v troch rokoch odo dňa, kedy tento zákon nadobudne účinnosť. Podľa § 15 ods. 1 Reštitučného zákona neplatnými právnymi predpismi sa v zmysle § 2 rozumejú predpisy, ktoré v rozpore s československou ústavou a zákonmi ju meniacimi a doplňujúcimi vykonali alebo umožnili zásahy do majetku Československej republiky a osôb vydaných národnej, rasovej a politickej perzekúcii. V § 15 ods. 2 Reštitučného zákona sa uvádza, že zoznam neplatných právnych predpisov vyhlási Ministerstvo spravodlivosti v Úradnom liste a v dohode s povereníctvom pre súdnictvo v Úradnom vestníku. Neplatnými následne boli vyhlásené okrem iných §§ 23-26 zákona č. 46/1940 Sl.z. o pozemkovej reforme /výkup nehnuteľností z vlastníctva Židov/, nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, ako aj ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov. Prvostupňový súd dospel k záveru, že reštitučný nárok v súlade s touto právnou normou bol uskutočnený. Dôvodiac to prejednaním dedičstva po neb. L. F.. Žalovaný tento záver spochybňuje tvrdiac, že žalobcovia ako oprávnené osoby nepreukázali podanie žiadosti na vyslovenie neplatnosti prevodu majetku v období rokov 1938 až 1945 na štát. Zákon č. 128/1946 Sb. stanovil právny postup, ktorým sa oprávnené osoby mohli domáhať vrátenie svojho majetku. Potrebné je však skonštatovať, že vtedajší vládny režim ČSR, ktorý poskytol možnosť reštitúcie židovského majetku pôsobnosť tejto právnej normy obmedzil. Lehota pre podanie návrhu bola do 17.6.1949 (vzhľadom na zmenu politickej atmosféry po 25.2.1948 by bolo zbytočné takýto návrh podávať). Už od roku 1948 sa pokračovalo v novom poštátňovaní a vyvlastňovaní majetku a dochádzalo opäť ku krivdám. Je nutné pripustiť, že v krátkom povojnovom období sa nepodarilo napraviť všetky vojnové majetkové krivdy a že dokončenie tohoto procesu právnou cestou znemožnil totalitný režim ktorý nastúpil po 25.2.1948 (porovnaj Zbierka nálezov a uznesení ÚS ČR zväzok 35, nález čl.192, Nález ÚS ČR I. ÚS 617/1998). Z obsahu spisu je možné skonštatovať, že žalobcovia tvrdia a preukazujú, že po ukončení druhej svetovej vojny sa O. F. a L. G. ujali držby týchto nehnuteľností. Čoho dôkazom majú byť listinné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise (čl.8,11,78,79) svedčiace o snahe oprávnených osôb dokázať v tomto povojnovom období svoju domovskú príslušnosť a národnú a štátnu spoľahlivosť. Dôležitou okolnosťou je prejednanie dedičstva po neb. L. F. (Uznesenie z 1.12.1948 č. D461/1947). Dedičstvo sa prejednávalo na základe poverenia Okresného súdu v Bardejove. V tomto smere poukazuje odvolací súd na záver vyslovený vo svojom rozhodnutí (čl. 105). Štátne notárstvo bolo povinné zistiť, či bolo vykonané reštitučné konanie a s akým výsledkom. Ak k reštitúcii nedošlo či príslušné národne výbory uznávajú mimosúdnu reštitúciu v zmysle Povereníctva financií z 5.10.1956. V opačnom prípade nebolo možné nereštituovaný majetok zaradiť do súpisu v rámci dedičstva. Po prejednaní dedičstva mohli sa oprávnené osoby dôvodne domnievať, že reštitučné konanie už nie potrebné začínať. O prinavrátenie svojho majetku sa usilovali práve prejednaním dedičstva. Nedôslednosť vtedajšieho štátneho notárstva nemožno tak považovať za pochybenie oprávnených osôb. Je nutné prihliadnuť na dobovú súvislosť vojnového a povojnového obdobia, na útrapy prežité oprávnenými osobami. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, dôkazy a skutkové zistenie ohľadom uplatnenia reštitučného nároku podľa zákonač.128/1946 Sb. možno uzavrieť, že predmetné nehnuteľností boli reštituované. Opačný záver by bol príliš formalistický a mohol by viesť k záveru, ktorý by oprávnené osoby považovali za nespravodlivý. Úlohou súdu bude teda v prvom rade posúdiť nárok žalobcov ako nárok reštitučný. Vzhľadom na uplatnený nárok oprávnenej osoby (žalobkyne v prvom rade) žiadosťou zo dňa 19.04.1991. Bez ohľadu na označenie tejto žiadosti vzhľadom na obsah žiadosti musí sa táto posudzovať vždy podľa skutočného právneho stavu v dobe odobrania majetku pôvodným vlastníkom a jeho prevodu na československý štát. Prvostupňový súd musí spoľahlivo zistiť, či boli naplnené podmienky pre uplatnený reštitučný nárok podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, preskúma oprávnenosť osôb, otázku posúdenia povinných osôb, existenciu prekážok pre nevydanie nároku podľa cit. Zákona. K posúdeniu oprávnenosti reštitučného nároku musí nevyhnutne vyčerpať všetky dostupné informačné zdroje dotýkajúce sa prechodu nárokovaného majetku na štát. Najmä musí zistiť kedy k tomuto prechodu malo dôjsť, akým spôsobom a na základe akého právneho titulu. Zo spisu vyplýva že dňa 28.8.1954 mala byť na predmetný majetok uvalená Domová správa. Podľa výmeru MNV v Bardejove zn. OMH-463-1/ž. a podľa § 3 § 7 Nariadenia č. 50/1945 Zb. Podľa § 1 Nariadenia SNR č. 50/1945 Sb. zo dňa 5.6.1945 o národnej správe (ďalej len Nariadenie) všetok majetok osôb štátne nespoľahlivých, nachádzajúci sa na území Slovenska sa štátom zaistil a dal sa pod národnú správu. Podľa § 3 Nariadenia, štátom sa majú zaistiť a dať pod národnú správu tiež všetky majetkové podstaty a podniky (závody), u ktorých toto opatrenie vyžadujú celkové verejné alebo hospodárske záujmy, najmä, ak ide o majetkové podstaty, podniky alebo závody opustené alebo také, ktoré sú v držbe, nájme alebo správe osôb nepriateľských a štátne nespoľahlivých. Podľa § 4 Nariadenia, za osoby štátne nespoľahlivé sa považujú: osoby národnosti nemeckej alebo maďarskej, pokiaľ nepreukážu, že sa aktívne zúčastnili boja proti Nemecku alebo Maďarsku, alebo že závažne prispeli k tomu, aby bola znovu nadobudnutá sloboda Československej republiky a slovenského a českého národa, osoby, ktoré akýmkoľvek spôsobom spolupôsobili pri rozbití a okupovaní Československej republiky alebo jej častí, pri potlačení demokratických slobôd zavedením fašistického režimu, alebo tomu napomáhali ktoré počas rozbitia a okupácie Československej republiky akýmkoľvek spôsobom aktívne podporovali fašistický režim alebo nemeckých a maďarských okupantov a ktoré trvanie fašistického režimu alebo nemeckej alebo maďarskej okupácie snažili sa akýmkoľvek spôsobom, najmä marením a potlačovaním oslobodeneckého boja slovenského a českého národa, predĺžiť. Za takéto osoby treba považovať najmä význačnejších politických činiteľov fašistického režimu, význačných činiteľov a funkcionárov akýchkoľvek fašistických spolkov a organizácií a ďalej tie osoby, ktoré úmyselne a vedome pomáhali v bankových, priemyselných, obchodných, pôdohospodárskych a podobných podnikoch a hospodárskych organizáciách a ústavoch všetkého druhu nemeckému alebo maďarskému útlaku a drancovaniu a nemeckému alebo maďarskému vedeniu vojny. Podľa § 7 Nariadenia Národnú správu uvaľuje: u podnikov banských a hutných povereník Slovenskej národnej rady pre priemysel a obchod; u podnikov priemyslových, obchodných, živnostenských a iných výrobných pri počte zamestnancov do 20, ak obrat neprevyšuje 1,000.000 K, národný výbor, pri počte zamestnancov do 50, ak obrat neprevyšuje 3,000.000 K, okresný národný výbor, pri vyššom počte zamestnancov alebo vyššom obrate, ak ide o priemysel potravín, požívatín a nápojov a vo výkupných organizáciách povereník Slovenskej národnej rady pre výživu a zásobovanie a vo všetkých ostatných prípadoch povereník Slovenskej národnej rady pre priemysel a obchod; pri určovaní počtu zamestnancov rozhoduje normálna prevádzka z roku 1943; pri obrate treba rozumieť obrat za rok 1943; u obytných domov a stavebných parciel, pokiaľ nie sú príslušenstvom živnostenského alebo pôdohospodárskeho podniku, národný výbor, u všetkých ostatných majetkov okrem pôdohospodárskych a lesných majetkov, pri hodnote majetkovej podstaty do 100.000 K národný výbor, do 500.000 K okresný národný výbor, pri vyššej hodnote príslušný povereník Slovenskej národnej rady. Prvostupňový súd sa pokúsi zabezpečiť predmetný dôkaz- výmer MNV Bardejov zn. OMH - 463-1/ž. Z obsahu spisu vyplýva ,že rozhodnutím Miestneho národného výboru v Bardejove zo dňa 23.3.1946 č.3456/1946 (čl. 289) bola už v tomto roku uvalená Národná správa na predmetný dom podľa § 2 a § 7 Nariadenia č. 50/1945 Sb. Nie sú tak zatiaľ zrejmé dôvody pre zavedenie Domovej správy na tento majetok opätovne v roku 1954 podľa cit. nariadenia, keďže účelom tejto právnej normy bolo zaistenie všetkého majetku štátne nespoľahlivých osôb. Z doposiaľ zistených skutočnosti však vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti prešli na Slovenský štát v dôsledku rasovej perzekúcie L. F., ktorej dôsledkom bola i jeho smrť v koncentračnom tábore. Z jeho úmrtného listu vyplýva, že k jeho úmrtiu došlo z dôvodu násilného otrávenia plynom v koncentračnom tábore Osvienčim, dňa 31.12.1942. Na základe rozhodnutia Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v Bratislave (čl. 12) bol L. F. vyhlásený za nezvestného v roku 1942 následkom rasovej perzekúcie. Je potrebné tak overiť dôvody pre postup štátu podľa cit. Nariadenia, pretože v prípade L. F. išlo nepochybne o majetok obete nacizmu. Návrh na vklad vlastníckeho práva pre Československý štát bol podaný 27.6.1957 na základe Rozhodnutia FO rady ONV V Bardejove zo dňa 11.5.1957 podľa § 16 zák. č. 128/1946 Zb. a § 13 ods. 4 zákona číslo 141/1947. Podľa § 13 ods. 3, 4 zákona č. 141/1947 Sb. o likvidačnom fonde menovom, majetek uvedený v § 5, č. 5 spravují příslušné fondy národní obnovy. Předpisy o správě tohoto majetku a nakládání s ním zůstávají nedotčeny a fondy odvedou čistý výtěžek svého hospodaření do Likvidačního fondu měnového. Odstavec 3 platí i o majetku uvedeném v § 5, č. 6, při čemž se použije obdobně předpisů o rozdělení konfiskovaného majetku. Z nateraz vykonaného dokazovania nie je možné prijať spoľahlivo záver o prechode predmetných nehnuteľnosti na štát či na základe rozhodnutia, ktorým boli prevedené na Domovu správu (B4), alebo Rozhodnutia FO rady ONV V Bardejove zo dňa 11. 5.1957(B5), a je otázne, či nejde o prípad prevzatia veci bez právneho dôvodu, keďže sa javí, že podmienky na vydanie oboch rozhodnutí neboli splnené. Prvostupňový súd náležite v súlade s právnymi normami, podľa ktorých boli rozhodnutia vydané posúdi okolnosti prevzatia nehnuteľnosti. Prvostupňový súd tak vykoná dokazovanie v naznačenom smere a následne právne vyhodnotí uplatnené nároky žalobcov v prvom rade podľa reštitučných predpisov. Odvolací súd dodáva, že, vzhľadom na vývoj judikatúry po prijatí reštitučných zákonov prostredníctvom týchto zákonov sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať v konaní v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Do reštitučného procesu vstúpili tisíce občanov, ktorí po časovej obmedzenosti k uplatneniu nárokov postupovali často krát úplne laicky. Ich neznalosť, či pochybenie by nemalo byť využívané proti cieľom reštitúcie (Porovnaj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 79/94, IV. ÚS 6/95 zo dňa 26.06.1995, I. ÚS 597/92. K reštitučným veciam je potrebné pristupovať tak, aby nedochádzalo k formalistickému prístupu súdu, k neústretovému prístupu, ktorý hrozí prípadnou ďalšou krivdou. Reštitučné nároky sú nároky mimoriadne, a to do tej miery, že to odôvodňuje i mimoriadny postup súdov (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 74/94, Ústavného súdu ČSFR I. ÚS 5 97/92 zo dňa 21.12.1992). Prvostupňový súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.