Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Scud/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200136 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8012200136.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu R. B. T., trvale bytom XXX B. S., R. G. ct, T., USA, štátny príslušník USA, prechodne bytom D., O. J. XX, právne zastúpeného IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štefánikova 26, Košice, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície, Jarková 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-34-002/2012 zo dňa 27. januára 2012 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-098/2011 zo dňa 21. októbra 2011 na základe žaloby takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-34-002/2012 zo dňa 27. januára 2012 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6- ZVC-28-098/2011 zo dňa 21. októbra 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie. Z a v ä z u j e ž a l o v a n é h o nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 693,22 €, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 27.01.2012 žalovaný ako odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-098/2011 zo dňa 21.10.2011 o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Spojených štátov amerických a o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov a lehoty na vycestovanie do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z.z.“) potvrdil a odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že ako orgán príslušný podľa ust. § 58 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal v celom rozsahu odvolanie žalobcu, napadnuté rozhodnutie a súvisiaci spisový materiál. V úvode odôvodnenia považoval za nevyhnutné uviesť, že dňa 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“). Podľa § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov, podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Pri rozhodovaní vo veci preto postupoval v zmysle citovaného ustanovenia a posudzoval, ktorá právna úprava je pre žalobcu priaznivejšia. Z dôvodu prehľadnosti a zrozumiteľnosti textu tohto odôvodnenia a aby bolo zrejmé, z ktorej právnej úpravy v konkrétnych bodoch vychádzal boli obe právne normy označené tak, ako je uvedené vyššie. Ak sa v ďalšom texte vyjadruje o zákone o pobyte cudzincov, myslí tým zhodnú právnu úpravu podľa oboch zákonov, teda aj podľa doterajšieho právneho predpisu, aj podľa právneho predpisu účinného v čase rozhodnutia o odvolaní. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie vydal prvostupňový správny orgán na základe nového prejednania veci, t.j. na podklade rozhodnutia o odvolaní č. PPZ-HCP-PO2-201-003/2011 zo dňa 12.08.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2011. Uvedeným rozhodnutím o odvolaní bolo pôvodné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-015/2011 zo dňa 03.06.2011 zrušené a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Uviedol, že preskúmaním spisového materiálu a napadnutého rozhodnutia zistil, že žalobca vstúpil na územie Slovenskej republiky v septembri 2006 a zdržiaval sa na tomto území bez oprávnenia až doposiaľ. Dňa XX.XX.XXXX uzavrel manželstvo s občiankou Slovenskej republiky K. D. v A. E. I.. Podľa sobášneho listu bolo manželstvo zapísané vo zväzku XX, ročník XXXX, strana XX, pod poradovým číslom XX. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že dňa 02.06.2011 bol žalobca kontrolovaný príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice v jazykovej škole T. English Academy na Bočnej ulici v Košiciach. Pretože pri kontrole žalobca nepreukázal hodnoverne svoju totožnosť a na mieste mu nebolo možné z dôvodu jazykovej bariéry poskytnúť potrebnú súčinnosť, bol v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) predvedený na útvar Policajného zboru. Po predvedení bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia, do ktorej uviedol informácie týkajúce sa neplatného cestovného pasu predloženého v rámci kontroly pobytu podľa § 54 zákona č. 48/2002 Z.z. Do zápisnice uviedol aj skutočnosť, že je držiteľom aj platného cestovného dokladu, ktorý však stratil. Po predvedení žalobcu prvostupňový správny orgán lustráciou v informačných systémoch zistil, že tento sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, preto začal ešte toho istého dňa konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 56 zákona č. 48/2002 Z.z. Žalobcovi bola podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku daná možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, ktorú využil a preto s ním bola spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Do zápisnice žalobca potvrdil, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava od septembra 2006. Dňa XX.XX.XXXX uzavrel manželstvo so štátnom občiankou Slovenskej republiky K. D. a ostal s ňou žiť na území Slovenskej republiky. S cudzineckou políciou sa nekontaktoval. Spoliehal sa na svoju manželku a na základe jej tvrdení sa domnieval, že na pobyt na území Slovenskej republiky mu postačuje sobáš s jej občanom. Počas celej doby pobytu si nebol vedomý toho, že sa tu zdržiava neoprávnene. Uviedol tiež, že nemá uzatvorenú zmluvu o zdravotnom poistení na území Slovenskej republiky. Vzniknuté zdravotné problémy riešil predložením svojho cestovného pasu a hotovostnou úhradou za poskytnutú lekársku starostlivosť. Vykonanie ďalších dôkazov nenavrhol. Toho istého dňa, t.j. 02.06.2011 sa do zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku vyjadrila aj manželka žalobcu pani K. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá uviedla, že s manželom bývajú oddelene. Ona býva v mieste svojho trvalého bydliska na ul. S. XX v A. E. I. a manžel sa zdržiava v priestoroch jej podnikania, kde má jazykovú školu. Ako dôvod uviedla manželské nezhody súvisiace s jazykovou školou, pretože ona mienila s podnikaním skončiť, no manžel s tým nesúhlasil. Situácia sa podľa jej vyjadrenia stupňovala a manžel ju psychicky utláčal, až napokon dňa 27.05.2011 podala návrh na rozvod manželstva na Okresný súd Košice - okolie. Podľa jej názoru manželstvo neplní svoj účel a na náprave nemá žiadny záujem. Žalobca mal počas pobytu žiť len z jej príjmu z jazykovej školy. Zisk z podnikania si s manželom delili až po zaplatení odvodov, ktoré uhrádzala iba za svoju osobu. Pretože žalobca chcel prebrať živnosť na seba začal si vybavovať register trestov zo Spojených štátov amerických. O návrhu na rozvod vyhlásila, že na ňom trvá bez šance, aby ho stiahla a nesúhlasí s tým, aby jej manžel podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Ako listinné dôkazy predložila fotokópiu sobášneho listu, potvrdenie Okresného súdu Košice - okolie o prijatí návrhu na začatie konania vo veci rozvodu manželstva. Na tomto podklade vydal prvostupňový správny orgán dňa 03.06.2011 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-015/2011. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 14.06.2011 odvolanie, kde okrem iného, namietal absenciu oprávnenia Policajného zboru na jeho predvedenie v zmysle § 18 ods. 4 zákona o policajnom zbore. Uviedol, že podľa vyjadrenia ambasády Spojených štátov amerických je držiteľom platného cestovného dokladu č. XXXXXXXXX vydaného dňa XX.XX.XXXX na meno R. B. T., nar. XX.XX.XXXX. Prvostupňový správny orgán v napadnutom rozhodnutí uviedol, že namietaná skutočnosť je obsahom potvrdenia ambasády Spojených štátov amerických, ktoré je súčasťou spisového materiálu. Okrem tohto potvrdenia žalobca doložil v rámci odvolania aj ďalšie potvrdenie zo dňa 10.06.2011, ktorým argumentoval aj na Krajskom súde v Košiciach v rámci odvolacieho konania vo veci jeho zaistenia. Týmto dokumentom sa potvrdzuje, že cestovné pasy Spojených štátov amerických, ktoré už expirovali alebo inak stratili platnosť, nemôžu slúžiť ako cestovný doklad, ale naďalej ostávajú dokladom totožnosti držiteľa. V tomto potvrdení je uvedené aj to, že cestovný pas Spojených štátov amerických č. XXXXXXXXX bol vydaný na meno žalobcu. Za irelevantné považuje prvostupňový správny orgán to, že ambasáda potvrdila aj vydanie platného cestovného dokladu č. XXXXXXXXX na meno žalobcu, pretože tento počas konania nevedel fyzicky predložiť, ani zdokumentovať jeho existenciu. Skutočnosť, že takýto cestovný doklad bol žalobcovi vydaný je nepostačujúca, pokiaľ sa ním nevie policajnému útvaru preukázať. V tejto súvislosti prvostupňový správny orgán poukázal na ust. § 49 ods. 1 písm. c/ zákona č. 48/2002 Z.z., podľa ktorého je práve povinnosťou cudzinca preukázať na požiadanie policajta totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením cestovného dokladu, dokladu o pobyte, alebo identifikačného preukazu vydaného Ministerstvom zahraničných vecí osobám požívajúcim diplomatické výsady a imunitu podľa medzinárodného práva. Cestovnému dokladu, ktorý žalobca predložil pri kontrole uplynula platnosť dňa 22.04.2009. Tento doklad zároveň nespĺňal náležitosti podľa § 2 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z., kde sa na účely tohto zákona cestovným dokladom rozumie pas alebo iná verejná listina, ak sú za cestovný doklad uznané Slovenskou republikou, sú časovo platné, nemajú porušenú celistvosť a nie sú poškodené tak, že zápisy v nich sú nečitateľné. Zákonnosť predvedenia žalobcu odôvodňuje prvostupňový správny orgán svojou povinnosťou upravenou v § 2 zákona o Policajnom zbore, t.j. postupovať v súlade s ust. § 1 ods. 3 zákona o Policajnom zbore. Podľa tohto ustanovenia sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. V danom prípade postupoval v súlade s ust. § 18 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, kde je oprávnený vyzvať osobu, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa zákona o Policajnom zbore, aby preukázal svoju totožnosť dokladom totožnosti. Pojem doklad totožnosti odkazuje na viacero zákonov, okrem iného aj na zákon o pobyte cudzincov, ktorý bol v danom prípade aplikovaný, pretože účastníkom konania je cudzinec, kde je za doklad totožnosť považovaný jeho cestovný doklad, ako je to uvedené vyššie. Konštatoval, že právny zástupca žalobcu informoval prvostupňový správny orgán o žiadosti žalobcu o asistovaný dobrovoľný návrat. Informáciu dňa 05.08.2011 písomne potvrdila Medzinárodná organizácia pre migráciu. Žalobca bol do programu asistovaného dobrovoľného návratu zaregistrovaný 24.06.2011 s plánovým odletom z letiska v Košiciach na deň 12.08.2011. Dňa 08.08.2011 podal žalobca prvostupňovému správnemu orgánu žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky na účely zlúčenie rodiny so svojou manželkou. Konanie v tejto veci bolo dňa 31.08.2011 prerušené podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku, pretože žalobca nepriložil k žiadosti všetky doklady podľa zákona o pobyte cudzincov. Dňa 12.08.2011 žalobca z územia Slovenskej republiky nevycestoval, pričom Medzinárodná organizácia pre migráciu dňa 22.08.2011 potvrdila, že registrácia účastníka konania v programe asistovaného dobrovoľného návratu bola pozastavená. Následne dňa 15.08.2011 žalobca požiadal o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky z dôvodov uvedených podľa § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z., teda rešpektovanie rodinného a súkromného života. Konanie v tejto veci bolo správnym orgánom ukončené dňa 31.08.2011 rozhodnutím o neudelení povolenia na tolerovaný pobyt č. PPZ-HCP-PO6-KP-1174-031/2011. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal. Ďalej uviedol, že potom čo pôvodné rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia odvolací orgán zrušil, prvostupňový správny orgán vykonal ďalšie dokazovanie. Na základe dožiadania zo dňa 24.08.2011 Obvodné oddelenie Policajného zboru Košice Staré mesto potvrdilo, že na základe oznámenie pani T. bolo daň 29.07.2011 začaté trestné stíhanie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona. Zároveň si k uvedenej trestnej veci zaobstaral prvostupňový správny orgán z vyšetrovacieho spisu fotokópiu zápisnice K. T. zo dňa 15.06.2011, fotokópiu uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku zo dňa 17.06.2011, sťažnosť K. T. proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia zo dňa 13.07.2011, uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I č. 1Pn 525/11-8 zo dňa 25.07.2011. Týmto uznesením prokurátor sťažnosti vyhovel a zrušil uznesenie policajného orgánu zo dňa 17.06.2011 o odmietnutí veci ako nedôvodnej a uložil policajnému orgánu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Do spisu bolo tiež zabezpečené uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice Staré mesto zo dňa 29.07.2011, ktorým začal trestné stíhanie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona. Na podklade vyjadrenia žalobcu v žiadosti o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor kriminálnej polície o poskytnutie informácie o stave trestného konania vo veci spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Podľa podanej správy bolo trestné stíhanie dňa 20.07.2011 odmietnuté uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zaslaná Okresnej prokuratúre Košice I, pričom o veci nebolo v danom čase rozhodnuté. Ďalej prvostupňový správny orgán požiadal Okresný súd Košice - okolie dňa 23.08.2011 o podanie informácie o stave konania veci rozvodu manželstva žalobcu. Okresný súd potvrdil, že žalobca nemá doposiaľ zvoleného zástupcu v konaní. Pretože na pojednávanie dňa 16.06.2011 sa žalobca nedostavil, bolo odročené na neurčito. Súd sa zároveň vyjadril o nutnosti osobnej účasti žalobcu v konaní z dôvodu, že mu bol ustanovený tlmočník z anglického jazyka. Prvostupňový správny orgán zvážil túto skutočnosť pri rozhodovaní a určil žalobcovi podľa § 57 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. lehotu na vycestovanie 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorú je možné primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav cudzinca. Dňa 23.08.2011 sa opätovne do zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku vyjadrila manželka žalobcu, že trvá na svojich vyjadreniach uvedených do zápisníc zo dňa 25.05.2011 a 02.06.2011. Naviac sa vyjadrila, že trvá na podanej žiadosti o rozvod, s manželom nemieni obnoviť spolužitie, má priateľa, s ktorým plánuje spoločnú budúcnosť a jej manžel má taktiež známosť. Uviedla tiež, že manžel si plánuje otvoriť jazykovú školu a nesúhlasila s udelením povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky jej manželovi. Ako sám žalobca uviedol do zápisníc zo dňa 02.06.2011 a 30.08.2011 a ako aj vo svojom odvolaní zo dňa 15.06.2011 počas neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky mal vyučovať v jazykovej škole. Vyjadril sa, že vykonáva prospešnú činnosť pre študentov anglického jazyka. V prílohe odvolania predložil čestné vyhlásenie s podpismi študentov T. C. W., že žalobca ich už nejakú dobu vyučuje anglický jazyk. Odkedy je ich lektorom rozšírili sa ich vedomosti z anglického jazyka a medzi študentmi a lektorom sa vytvorilo v mnohých prípadoch priateľské puto. Prvostupňový správny orgán v rámci dokazovania za účelom riadneho zistenia a objasnenia veci a za účelom, či zo strany žalobcu nedošlo počas jeho neoprávneného pobytu k porušeniu iných všeobecne záväzných právnych predpisov požiadal o spoluprácu Sociálnu poisťovňu Košice, Obvodný úrad, odbor živnostenského podnikania Košice - okolie, Krajský školský úrad Košice, Všeobecnú zdravotnú poisťovňu Košice, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a Daňový úrad Moldava nad Bodvou. Z odpovedí týchto inštitúcií vyvodil záver, že porušenie iných všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany žalobcu zistené nebolo. Na základe vyššie uvedených podkladov a informácií prvostupňový správny orgán považoval dokazovanie podľa § 34 Správneho poriadku vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu za ukončené a dňa 05.10.2011 oznámil splnomocnenej osobe, že podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku má možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie v lehote do troch dní. Dňa 13.10.2011 sa žalobca osobne spoločne s právnym zástupcom dostavili na prvostupňový správny orgán a doručili písomné vyjadrenie k podkladu rozhodnutia, ako aj písomné vyjadrenie splnomocnenej osoby, súčasťou ktorého je aj fotokópia tehotenského preukazu na meno E. Z., bytom Z. XX, neautorizovaná fotokópia registra trestov USA a fotokópia výpisu z registra trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Splnomocnená osoba vo vyjadrení namietala vo vzťahu k zápisnici spísanej dňa 23.08.2011 s pani T., že žalobca nebol o tomto úkone informovaný a tak nemohol uplatniť svoje právo podľa ust. § 33 ods. 1 Správneho poriadku. Takýmto postupom prvostupňový správny orgán porušil ust. § 21 ods. 2 Správneho poriadku, a preto žiadal o opakovanie tohto úkonu. K uvedenej námietke prvostupňový správny orgán uviedol, že v predmetnom prípade nebolo nariadené ústne pojednávanie a odvolával sa na § 21 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Prvostupňový správny orgán v danom prípade ústne pojednávanie nenariadil, pretože považuje za dostatočne preukázanú skutočnosť, ktorá tvorí predmet konania. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca od svojho vstupu na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky o jednostrannom zrušení vízovej povinnosti pre štátnych občanov Spojených štátov amerických č. 749/2003 oprávňujúce žalobcu k pobytu na území Slovenskej republiky po dobu 90 dní od vstupu sa od septembra 2006 až do 02.06.2011 zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Žalobca toto nikdy nepopieral a k neoprávnenému pobytu sa opakovane priznal. Na základe toho vyhodnotil, že osobitný zákon v tomto prípade ústne pojednávanie neustanovuje a povaha veci to nevyžaduje. Splnomocnená osoba vo vyjadrení pred vydaním napadnutého rozhodnutia navrhla vypočuť ako svedka Mgr. E. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, ktorá je v 10. týždni tehotenstva s tým, že ako otca dieťaťa vo vyjadrení uvádza žalobcu. Na tento navrhovaný dôkaz prvostupňový správny orgán reagoval tak, že táto skutočnosť je mu už známa z odvolania žalobcu proti rozhodnutiu o neudelení tolerovaného pobytu a rozhodol, že navrhovaný dôkaz nie je potrebné vykonať, pretože od jeho vykonania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci a účinnejšie uplatnenie jeho procesných práv. Splnomocnená osoba žalobcu žiadala taktiež doplnenie spisového materiálu o fotokópiu spisu č. PPZ-HCP-PO6-300/2011, pretože súčasťou spisového materiálu, ktorý bol predložený na nazretie dňa 10.10.2011 je aj zápisnica pod číslom tohto spisu. Podľa jej názoru nie je zrejmý súvis medzi uvedenými spisovými materiálmi, a preto sa nemôže kvalifikovane vyjadriť k skutočnostiam, ktoré vyplývajú zo zápisnice. Tejto žiadosti prvostupňový správny orgán nevyhovel z dôvodu, že pod vyššie uvedeným číslom je evidovaná iba zápisnica s dvoma prílohami, ktorá je v celom rozsahu súčasťou spisového materiálu. Ďalej žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 13.10.2011 namietal, že bol donútený podpísať papier, že jeho pas expiroval a pýtal sa, prečo bol daný do utečeneckého tábora. Pretože policajný orgán z jeho telefonátu s ambasádou zo dňa 02.06.2011 a neskôr z potvrdenia ambasády vedel, že jeho pas je platný, aj napriek tomu bol v tábore 30 dní. Prvostupňový správny orgán namietal, že nenútil žalobcu podpísať papier, že jeho cestovný doklad je expirovaný. Žalobca podpísal iba prevzatie rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky zo dňa 03.06.2011 pod č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-05/2011 a prevzatie rozhodnutia o jeho zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia, pričom bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. V čase vydania rozhodnutia disponoval prvostupňový správny orgán iba potvrdením ambasády USA zo dňa 02.06.2011 o tom, že americký cestovný pas č. XXXXXXXXX bol vydaný dňa 22.04.2009 na meno R. T.. Uvedeným cestovným dokladom sa žalobca fyzicky nevedel preukázať. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení argumentoval svojou bezúhonnosťou, ktorú dokladoval a taktiež pôsobením v anglickej škole po celú dobu, čo bol na území Slovenskej republiky a uložený trest považoval za neprimeraný vzhľadom k zavádzaniu jeho osoby dezinformáciami zo strany manželky. Na tieto skutočnosti prvostupňový správny orgán reagoval tak, že žalobca je plne zodpovedný za svoje konanie a situáciu zapríčinenú svojím konaním, resp. opomenutím. Správny orgán neskúmal mieru zavinenia manželky žalobcu na jeho protiprávnom konaní a jej konanie ho tejto zodpovednosti nezbavuje. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene a od roku 2008 nežije so svojou manželkou v spoločnej domácnosti. Lehotu zákazu vstupu na dobu dvoch rokov určil na dolnej hranici sadzby určenej zákonom v rozpätí do piatich rokov, najmenej však na jeden rok pre dané porušenie zákona. Vo vyjadrení žalobca namietal, že prvostupňový správny orgán mu uprel právo ísť pohľadať svoje dokumenty napriek prísľubu, ktorý mu bol daný dňa 02.06.2011. Toto tvrdenie prvostupňový správny orgán odmietol s odôvodnením, že právo žalobcu ísť pohľadať svoje dokumenty nie je definované v žiadnej právnej norme, teda logický takýto prísľub nemohol mu byť daný. Povinnosťou žalobcu ako účastníka konania podľa § 49 ods. 1 písm. c/ zákona č. 48/2002 Z.z. bolo preukázať na požiadanie policajta totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením cestovného dokladu, teda v zmysle § 2 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. predložením jeho pasu alebo inej verejnej listiny, ak sú za cestovný doklad uznané Slovenskou republikou, sú časovo platné, nemajú porušenú celistvosť a nie sú poškodené tak, že zápisy v nich sú nečitateľné. Požadoval taktiež vrátenie jeho rodného listu, ktorý mala jeho manželka doniesť v ten deň za asistencie polície pri odvoze. Prvostupňový správny orgán sa domnieva, že pod termínom „ten deň“ mal žalobca na mysli deň 02.06.2011. V tejto súvislosti uviedol, že rodný list manželka žalobcu prvostupňovému správnemu orgánu nepredložila a z tohto dôvodu ani ním nedisponuje a nie je ani súčasťou žiadneho zo spisových materiálov. Manželka žalobcu predložila iba sobášny list, ktorého fotokópia je prílohou zápisnice zo dňa 02.06.2011. Žalobca taktiež v rámci vyjadrenia žiadal vymazanie informácií zo schengenského informačného systému, pretože prvé rozhodnutie bolo zrušené a nebolo urobené legálnou cestou. K tejto skutočnosti uviedol prvostupňový správny orgán, že žalobca bol vyradený z informačného systému index nežiaducich a blokovaných osôb na podklade rozhodnutia o odvolaní č. PPZ-HCP-PO2-201-003/2011 zo dňa 12.08.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2011. Poukázal na to, že z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že dňa 13.10.2011 sa žalobca pred vydaním rozhodnutia v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky vyjadril aj ústne do zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, v ktorej uviedol, že rozhodnutie bolo veľmi tvrdé a keby sa vyšetrovanie uskutočnilo správne bolo by sa zistilo, že sa tu zdržiava nelegálne iba náhodou, na základe zlých informácií zo strany jeho manželky. Čo sa týka obvinení zo strany jeho manželky, tieto podľa jeho tvrdenia sú nepravdivé a polícia ich ešte musí preukázať. Uviedol tiež, že má nový vzťah na Slovensku, má novú rodinu a jeho priateľka je tehotná a po rozvode sa chce znova jedného dňa oženiť. Prvostupňový správny orgán nepovažoval tvrdenie žalobcu uvedené v jeho písomnom vyjadrení pre vydanie rozhodnutia za relevantné a hodnotí ich ako skutočnosti, ktoré nemajú zásadný vplyv na správne konanie a vydanie meritórneho rozhodnutia. Na základe vykonaného dokazovania považuje za dostatočne preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene od septembra roku 2006, s výnimkou krátkodobého vycestovania do susedných štátov, a to Maďarska, Rakúska a Českej republiky. Na územie Slovenskej republiky vstúpil bez víza na základe Uznesenia Vlády Slovenskej republiky o jednostrannom zrušení vízovej povinnosti pre štátnych občanov Spojených štátov amerických č. 749/2003, ktoré ho oprávňovalo k pobytu na území Slovenskej republiky po dobu 90 dní od vstupu. Poukázal na čl. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc (ďalej len „schengenský kódex“), podľa ktorého na pobyt v schengenskom priestore, teda aj na území Slovenskej republiky, ktorý nepresiahne 3 mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov je povinnosťou cudzincov, štátnych príslušníkov tretích krajín spĺňať tieto podmienky: mať platný cestovný doklad, ktorý ho oprávňuje prekročiť hranicu a mať platné vízum v prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje. Podľa prílohy II Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 539/2001 ES v znení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1091/2010 ES, ktorým sa uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti je uvedené, že občania Spojených štátov amerických sú od vízovej povinnosti oslobodení. Článok I ods. 2 Nariadenia ES uvádza, že štátni príslušníci tretích krajín, ktoré sú uvedené na zozname v prílohe II sú oslobodení od stanovenej vízovej povinnosti, ak pôjde o pobyty nepresahujúce spolu tri mesiace. Prvostupňový správny orgán považuje žalobcu za podozrivého zo spáchania priestupku podľa § 76 ods. 12 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. a zároveň vyslovuje, že svojím konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. Poukázal na ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z., podľa ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť čas zákazu vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia, alebo sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobcu zohľadnil závažnosť porušenia vyššie uvedených predpisov, ako aj dobu trvania protiprávneho konania. Žalobca sa na území Slovenskej republiky preukázateľne zdržiaval od septembra roku 2006, kedy prvýkrát vstúpil na územie Slovenskej republiky až doposiaľ, čo predstavuje dobu takmer štyroch rokov a šesť mesiacov. Konštatoval, že počas tejto doby sa žalobca ani raz nedostavil na oddelenie cudzineckej polície a neprejavil žiadny záujem o legalizáciu svojho pobytu na území Slovenskej republiky. Momentálnu situáciu žalobcu považuje za zapríčinenú jeho vlastnou nečinnosťou. Neoprávnený pobyt žalobca odôvodňuje iba skutočnosťou, že dôveroval svojej manželke. Dokazovaním bolo preukázané, že s manželkou žil do roku 2008 a od uvedeného obdobia žijú oddelene. Žalobca je plnoletou a svojprávnou osobou spôsobilou na právne úkony a takáto skutočnosť ho nezbavuje zodpovednosti za neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, ani jeho domnienka, že k pobytu postačuje uzatvorenie manželstva so slovenským štátnym občanom. Žalobca porušil aj povinnosť uvedenú v § 49 os. 2 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z., z ktorej vyplýva, že je povinný do troch pracovných dní od vstupu hlásiť policajnému útvaru začiatok, miesto a predpokladanú dĺžku pobytu, ak mu bolo udelené schengenské vízum alebo národné vízum, alebo pri vstupe nepodlieha vízovej povinnosti, ak túto povinnosť nemá ubytovateľ. Túto povinnosť si žalobca teda nesplnil. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia na územie Spojených štátov amerických podľa § 58 ods. 1, 2 zákona č. 48/2002 Z.z. Toto zistenie sa opiera o vyjadrenie žalobcu v zápisnici zo dňa 02.06.2011 a 13.10.2011 kde uviedol, že mu nie sú známe prekážky administratívneho vyhostenia na územie Spojených štátov amerických, uviedol však, že by mal problém nájsť si prácu a bývanie, stratil by svoj súčasný životný štýl, mal by problémy, preto lebo dlho nevidel svojich rodičov, nevie ako by ho prijali, nemá ich telefónne číslo. Posledných päť rokov žil na Slovensku a všetko svoje úsilie a peniaze investoval do podnikania s manželku, takže keby odišiel do Ameriky bol by úplne bez prostriedkov. Jeho život by bol ohrozený chudobou a bezdomovectvom. Tieto skutočnosti považoval prvostupňový správny orgán za irelevantné. Konštatoval, že pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákona a medzinárodné zmluvy a dohody, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pritom nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia by boli nepriaznivé, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu. V súvislosti s posúdením primeranosti napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na rodinný a súkromný život žalobcu uviedol, že žalobca je ženatý, na území Slovenskej republiky má manželku, ktorá je štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky. Prihliadal však aj na súkromný život manželky, ktorá podľa jej vyjadrenia nežije so žalobcom v spoločnej domácnosti od roku 2008. Podala návrh na rozvod manželstva, na ktorom trvá, nemieni obnoviť spolužitie s manželom a ich manželstvo neplní svoj účel podľa zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine. Boli zohľadnené aj ďalšie skutočnosti uvedené žalobcom, teda že je mužom a priateľom svojej snúbenice, ktorá čaká jeho dieťa. V tejto súvislosti sa prvostupňový správny orgán odvolal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 4Saz 2/05-57 vo veci žaloby cudzinca proti rozhodnutiu o neudelení azylu, v rámci ktorého bol posudzovaný aj dopad rozhodnutia na súkromný život cudzinca v súvislosti s uzatvorením manželstva so štátnou občiankou Slovenskej republiky, v ktorom je uvedené... „Navrhovateľ uzavrel manželstvo v situácii, kedy bolo jeho postavenie z hľadisku pobytu na území Slovenskej republiky neisté, bol si vedomý toho, že v prípade neudelenia azylu mu hrozí vyhostenie - nútené opustenie územia SR. Napriek uvedeným rizikám pristúpil k uzavretiu manželstva. Musel vnímať nebezpečenstvo, akému vystavuje svoj vzťah s manželkou. Nútené opustenie územia Slovenskej republiky za týchto okolností nebude predstavovať nedovolený zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život. Tieto závery sú v súlade so závermi Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.“ S odkazom na tento rozsudok prvostupňový správny orgán dôvodil, že žalobca od 02.06.2011 kedy bol z dôvodu jeho neoprávneného pobytu administratívne vyhostení z územia Slovenskej republiky musel vedieť, že situácia týkajúca sa jeho pobytu na území Slovenskej republiky je neistá. Podľa vyjadrenia žalobcu sa o rozvode manželstva s jeho súčasnou manželkou dozvedel od prvostupňového správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 03.06.2011. Aj napriek týmto skutočnostiam v snahe zotrvať na území Slovenskej republiky a zlegalizovať si pobyt na území Slovenskej republiky využil inštitút asistovaného dobrovoľného návratu, inštitút žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, inštitút žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Taktiež si našiel novú známosť, s ktorou sa zasnúbil a čaká s ňou dieťa. Musel teda vnímať nebezpečenstvo, ktorému vystavuje svoj vzťah s priateľkou, momentálne už snúbenicou. Prvostupňový správny orgán sa domnieva, že túto známosť má žalobca až od doby vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, pretože v čase jeho vydania sa o nej do zápisnice nezmienil ani on, ani jeho manželka, naopak snažil sa presvedčiť správny orgán, že jeho manželstvo s pani K. T. je v poriadku. Na základe uvedených skutočnosti konštatoval, že neboli zistené také okolnosti, ktorí by odôvodňovali rešpektovať súkromný a rodinný život žalobcu podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V ďalšej časti napadnutého rozhodnutia žalovaný odvolacie námietky žalobcu v tomto rozsahu: V prvom bode odvolania splnomocnená osoba v mene žalobcu namietala nedôvodnosť predvedenia na útvar policajného zboru spočívajúci v absencii oprávnenia na predvedenie z dôvodu zistenia totožnosti podľa § 18 ods. 4 zákona o Policajnom zboru, pretože pri kontrole sa preukázal expirovaným cestovným dokladom a tým preukázal svoju totožnosť. Predvedením žalobcu na útvar Policajného zboru za účelom zistenia totožnosti bez poskytnutia dostatočnej súčinnosti a napriek preukázaniu jeho totožnosti bol porušený zákon, ale aj ľudské práva a slobody zakotvené v ustanovení čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch stanovených zákonom. Potrebná súčinnosť podľa názoru žalobcu mohla spočívať napr. v účasti tlmočníka na úkone, čo umožňuje ust. § 3 zákona o Policajnom zbore. Z potvrdenia ambasády Spojených štátov amerických zo dňa 10.06.2011 vyplýva, že cestovné pasy Spojených štátov amerických, ktoré expirovali alebo inak stratili platnosť nemôžu slúžiť ako cestovný doklad, ale naďalej ostávajú dokladom totožnosti držiteľa. V ďalšom bode odvolacích námietok zhrnul skutočnosti potvrdené ambasádou Spojených štátov amerických, teda že žalobca je držiteľom platného pasu č. XXXXXXXX, ktorý bol vydaný dňa 22.04.20009 na meno R. T., nar. XX.XX.XXXX. Z vyjadrenia ambasády Spojených štátov amerických zo dňa 10.06.2011 vyplýva, že cestovný pas č. XXXXXXXXX bol žalobcovi vydaný dňa 13.05.1999. Ambasáda Spojených štátov amerických vydala dňa 20.06.2011 žalobcovi cestovný pas č. XXXXXXXXX s platnosťou do 19.06.2012. Ako nepravdivé uviedol žalobca tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, že až po jeho predvedení dňa 02.06.2011 na útvar Policajného zboru lustráciou v informačných systémoch zistil neoprávnené zdržiavanie sa žalobcu na území Slovenskej republiky. Táto skutočnosť bola prvostupňovému správnemu orgánu známa už dňa 25.05.2011 z oznámenia jeho manželky K. T. orgánom Policajného zboru do zápisnice. Z tejto zápisnice vyplýva, že manžel neovláda jazyk a pozná dva - tri slová. V štvrtom bode odvolacích námietok sa žalobca zaoberal neprimeranosťou sankcie za jeho neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Namietal, že podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. sa priestupku dopustí ten, kto sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Za tento priestupok možno uložiť pokutu až do 1 659,- €. Z tohto ustanovenia vyvodil, že zákon umožňuje neoprávnené zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky sankcionovať pokutou. Z rozhodnutia nie je zrejmé z akých dôvodov prvostupňový správny orgán pristúpil priamo k administratívnemu vyhosteniu a nepostupoval podľa siedmej časti zákona o pobyte cudzincov. Za to, že cudzinec sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky môže správny orgán uložiť sankciu podľa § 76 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov alebo môže postupovať podľa § 56 a nasledujúcich ustanovení zákona o pobyte cudzincov a takéhoto cudzinca administratívne vyhostiť. Je teda na úvahe správneho orgánu, na základe ktorého z uvedených ustanovení uloží sankciu, avšak v tomto prípade nie je zrejmé prečo správny orgán zvolil prísnejší postih. Uprednostnenie administratívneho vyhostenia pred uložením pokuty navyše správny orgán ani nezdôvodnil. Z rozhodnutia tak nie je zrejmé, prečo za uvedené porušenie zákona o pobyte cudzincov nepostačuje uloženie pokuty, ale je potrebné pristúpiť k trestu administratívneho vyhostenia, čo považuje za závažný a neprimeraný zásah do ľudských práv. Zdôraznil, že po celý čas čo sa zdržiaval na území Slovenskej republiky v skutočnosti spĺňal materiálne podmienky na udelenie trvalého pobytu. Tieto však neformalizoval predovšetkým preto lebo sa mylne domnieval, že pre legalizáciu jeho pobytu mu postačuj sobášny list ako aj to, že absolútne dôveroval svojej manželke a bol na nej závislý z dôvodu jeho jazykovej bariéry. Na území Slovenskej republiky sa etabloval, má snúbenicu a je nastávajúcim otcom ich spoločného dieťaťa. Vykonáva prospešnú činnosť pre študentov anglického jazyka a nadviazal tu priateľské väzby. Taktiež nebol počas pobytu na území Slovenskej republiky záťažou pre sociálny systém, ani pre systém zdravotnej starostlivosti a mieni sa osobne zúčastňovať na pojednávaniach súvisiacich s rozvodom manželstva a na konaniach o výživné pre manžela s príslušenstvom, ktoré je nariadené na deň 27.01.2012. V prípade realizácie administratívneho vyhostenia by mu bola znemožnená osobná účasť na konaní, ktoré sa týka jeho osobného statusu. Vo veci rozvodu manželstva nebolo do dnešného dňa vytýčené pojednávanie. Poukazuje na vyjadrenie súdu, že v predmetnej veci je na pojednávaní nutná jeho osobná účasť. Taktiež sa chce efektívne brániť proti podanému trestnému oznámeniu zo strany jeho manželky. Pretože prvostupňový správny orgán nezdôvodnil prečo zvolil prísnejšiu formu postihu za priestupok a priamo pristúpil k administratívnemu vyhosteniu a nie k uloženiu pokuty, označuje rozhodnutie za vecne nesprávne, neefektívne, nehumánne, ako aj nespravodlivé, pretože prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní nebral do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu. Každé konanie správneho orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. V piatom bode odvolacích námietok tvrdil, že prvostupňový správny orgán mu neumožnil zúčastniť sa na úkone dňa 23.08.2011, ktorým sa k veci vyjadrila jeho manželka, pričom o tomto úkone neinformoval jeho, ani právneho zástupcu. Tým došlo k porušeniu ust. § 33 ods. 1 Správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že ústne pojednávanie nenariadil, nariadenie ústneho pojednávania nebolo nevyhnutné, nevyžadovala to povaha veci, ani tak neustanovuje zákon o pobyte cudzincov. Z tohto konštatovania však nie je zrejmé z akého dôvodu ho o úkone konanom dňa 23.08.2011 neupovedomil, čím mu znemožnil klásť K. T. relevantné otázky, ktoré by ozrejmili skutočnosti týkajúce sa jeho zdržiavania na území Slovenskej republiky. Nie je zrejmé aký rozdiel je medzi úkonom vykonaným s K. T. dňa 02.06.2011 a dňa 23.08.2011. Na tomto úkone, t.j. dňa 02.06.2011 sa právny zástupca zúčastnil a mal možnosť klásť manželke otázky. Z uvedených dôvodov požaduje úkon zopakovať. Namietal, že ak nebolo nevyhnutné nariadiť ústne pojednávanie, prečo bolo nevyhnuté ďalšie vyjadrenie sa jeho manželky. Tvrdí, že ústne pojednávanie sa uskutočnilo, pretože správny orgán požiadal manželku o vyjadrenie a aj ju poučil podľa § 35 Správneho poriadku. Namietal teda nezákonnosť postupu prvostupňového správneho orgánu v prípade úkonov vykonaných s manželkou K. T. tak dňa 02.06.2011, ako aj dňa 23.08.2011 a tiež porušenie jeho práva na spravodlivý proces zaručeného Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46. V šiestom bode odvolania namietal zákonnosť všetkých úkonov vykonaných za prítomnosti tlmočníka PhDr. I.. Zaujatosť tohto tlmočníka mal namietať v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn. 19C 105/2011, ako aj v konaní vedenom prvostupňovým správnym orgánom pod č. PPZ-HCP- PO6-KP-1174/2011. Námietku zaujatosti odôvodňuje tým, že tlmočník je dobrý známy jeho manželky. Zaujatosť tlmočníka sa mala prejaviť na všetkých úkonoch vykonaných dňa 02.06.2011, a to nesprávnym prekladom otázok týkajúcich sa vzťahu žalobcu s jeho manželkou. Následkom toho má byť mylný dojem žalobcu, že správny orgán sa pýtal na jeho vzťah s manželkou vo všeobecnosti a nie na jeho vzťah k manželke ako k žene a partnerke. Pretože jej nechcel svojimi vyjadreniami ublížiť, vyjadril sa, že ich vzťah je raz lepší a raz horší. Pretože namietané úkony prvostupňový správny orgán nezopakoval, došlo k porušenia ust. § 3 ods. 4 a § 46 Správneho poriadku, čím bolo porušené ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšom bode odvolacích námietok sa zaoberal žalobca s jeho vzťahom s Mgr. Z.. Namietal, že nebol vykonaný výsluch Mgr. Z. a naďalej trvá na jej vypočutí. Odôvodňuje to tým, že jej výpoveďou môžu byť ozrejmené skutočnosti týkajúce sa neoprávneného pobytu a potvrdili by sa jeho rozvinuté sociálne väzby na území Slovenskej republiky. Nesúhlasí s výrokom uvedeným v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a cituje tento výrok: „...túto známosť má účastník konania až od doby vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení...“ Tento výrok považuje iba za domnienku prvostupňového správneho orgánu a namieta, že Mgr. Z. sa so žalobcom pozná od roku 2009 a bližší vzťah udržiavajú od augusta 2010. Tento vzťah vyústil do rozhodnutia založiť si rodinu a vychovávať spolu dieťa a nemá súvislosť s administratívnym vyhostením žalobcu. Na potvrdenie tohto úmyslu navrhol vypočuť konkrétne nezávislé osoby, a to Mgr. J. D., Bc. A. G., JUDr. P. E. a Ing. O. O.. Ako dôkaz navrhol uskutočnenú komunikáciu medzi ním a Mgr. Z., ako aj komunikáciu s jeho manželkou, email zaslaný z adresy [email protected] <mailto:[email protected]> dňa 15.07.2008 a vyhlásenie K. T. o spoločnom bydlisku s manželom. V ôsmom bode odvolania žalobca namietal, že neboli splnené všetky podmienky predpokladané v čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Námietku odôvodnil tým, že uvedené ustanovenie medzinárodnej zmluvy umožňuje do výkonu práva zasahovať len vo výnimočných prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Z tohto ustanovenia vyvodil, že podmienky musia byť splnené kumulatívne, keďže v texte ustanovenia je použitá spojka „a“. Aj keby bolo administratívne vyhostenie žalobcu v súlade so zákonom o pobyte cudzincov argumentuje, že toto vyhostenie nie je ani v záujme verejnej bezpečnosti, ani hospodárskeho blahobytu krajiny, ani predchádzania nepokojom a zločinnosti, ani ochrany zdravia a morálky a ani v záujme ochrany práv a slobôd iných. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení vníma ako zásah správneho orgánu do práva žalobcu na rodinný život a práva rodiča na styk s jeho deťmi. Napadnuté rozhodnutie nie je taktiež v záujme národnej bezpečnosti, pretože správny orgán toto ničím nedokumentoval. Rovnako nie je v záujme verejnej bezpečnosti, pretože žalobca sa počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky nedopustil žiadneho protiprávneho konania, za ktoré by bol právoplatne postihnutý. Aj v napadnutom rozhodnutí je uvedené, že z doručených písomností nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov. Záujem hospodárskeho blahobytu krajiny odôvodňuje žalobca poškodením študentov T. English Academy, ktorí by nemohli pokračovať v začatom štúdiu anglického jazyka, čo by im pomohlo v uplatnení na trhu práce. Nie je mu známe, aby jeho pobyt na území Slovenskej republiky bol dôvodom akýchkoľvek nepokojov a zločinnosti. Podľa jeho názoru nie je naplnená ani podmienka ochrany zdravia, pretože nepredstavuje žiadnu záťaž pre zdravotníctvo, aj keď nie je na území Slovenskej republiky zdravotne poistený. Náklady na ošetrenie si platil z vlastných prostriedkov. Vo vzťahu k morálnym princípom uviedol, že sa správa na území Slovenskej republiky tak, ako to vyžaduje jej právny poriadok. Namietal, že administratívne vyhostenie nie je v záujme doposiaľ nenarodeného dieťaťa, ani partnerky žalobcu ako nastávajúcej matky jeho dieťaťa, taktiež nie je v záujme terajšej manželky žalobcu. Skutočnosť, či sa na území Slovenskej republiky nachádza alebo nie je pre manželku irelevantná a nijako sa jej nedotýka, pretože spolu neudržiavajú žiadny kontakt a z jeho pobytu na území Slovenskej republiky pre ňu nevyplývajú žiadne negatívne právom reprobované dôsledky. Poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Berrehab z roku 1988, z ktorého vyplýva, že pokiaľ má cudzinec naviazané na území štátu reálne rodinné vzťahy a pokiaľ jeho vyhostenie môže udržiavanie týchto vzťahov ohrozovať, potom nie je vyhostenie v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, pokiaľ nie je primeraným sledovanému legitímnemu cieľu, t.j. že útok na rodinný život, ktorý z toho vyplýva nie je excesom vo vzťahu k chránenému verejnému záujmu, ktorý má byť chránený. Žalobca v konkrétnom prípade považuje za postačujúce a primerané uloženie pokuty, ktorá je dostatočnou sankciou a postačuje na nápravu a je primeraná porušeniu. Takýto postup považuje za efektívnejší pre Slovenskú republiku, pretože pokuta bude príjmovou položkou štátneho rozpočtu, nedôjde k porušeniu práv dieťaťa, žalobcovi bude umožnené prispieť k rozvoju a zvyšovaniu úrovne znalosti anglického jazyka študentov a bude môcť legalizovať v neposlednom rade aj svoj pobyt na území Slovenskej republiky, kde sa už, hoci neoprávnene, etabloval. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie v rozpore aj s Dohovorom o právach dieťaťa tým, že zasahuje do práva rodičov na styk s ich deťmi. Z tohto Dohovoru vyvodzuje, že všetky práva sa vzťahujú na všetky deti bez výnimky a štát je povinný chrániť deti pred akoukoľvek formou diskriminácie. Zdôrazňuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, že zmluvné strany Dohovoru o právach dieťaťa majú brať ohľad na práva a povinnosti rodičov dieťaťa, že každé dieťa má od narodenia právo na meno, štátnu príslušnosť a podľa možností právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Ďalej argumentoval, že dieťa má právo žiť s rodičmi, udržiavať s nimi kontakt a odlúčené od jedného z nich alebo oboch môže byť len ak je to v jeho najlepšom záujme. Dohovor o právach dieťaťa sa vťahuje aj na nascitura („ten, kto sa má narodiť“), ktorým je doposiaľ nenarodené dieťa. Podľa zásady „nasciturus iam pro nato habentur“ sa nenarodené dieťa právnou fikciou považuje za narodené, má teda oprávnenie nadobúdať subjektívne práva za podmienky, že sa narodí živé. Z toho vyvodzuje, že Dohovor sa vzťahuje aj na doposiaľ nenarodené dieťa, ktorého nastávajúcou matkou je E. Z. a otcom je sám žalobca. V prípade, ak by správny orgán aplikoval vo veci administratívneho vyhostenia Dohovor o právach dieťaťa, nemohol by podľa názoru žalobcu dospieť k záveru, že za porušenie ustanovení zákona o pobyte cudzincov je zodpovedajúcou sankciou vyhostenie a nie uloženie pokuty. V prípade ak dôjde k realizácii administratívneho vyhostenia a zároveň k zákazu jeho vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov, bude týmto rozhodnutím postihnutý nielen on, ale nepriamo aj jeho dieťa. Podľa jeho názoru z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol k porušeniu Dohovoru o právach dieťaťa pri v prípade administratívneho vyhostenia došlo aj k porušeniu Listiny základných práv a slobôd. V závere odvolania hodnotil napadnuté rozhodnutie ako nezákonné, nepreskúmateľné, neodôvodnené a arbitrárne. Vyhlásil, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci, jeho nepreskúmateľnosť vidí v jeho nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. V ďalšej časti napadnutého rozhodnutia sa žalovaný zameral na samotné preskúmavané rozhodnutie, ako aj odvolacie námietky žalobcu a rozhodnutie odôvodnil následovne: Uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu a kompletný spisový materiál v predmetnej veci a na základe toho čiastočne zmenil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Dôvodil, že za zmenu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu súdna judikatúra nepovažuje situáciu, keď správny orgán zmení iba text odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. V prípade ak je výrok rozhodnutia v súlade so zákonnou úpravou, avšak je potrebné iné odôvodnenie, odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdí a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie, ktoré dôvody ho viedli k jeho rozhodnutiu, pričom vysvetlí, s ktorými dôvodmi prvostupňového rozhodnutia sa nestotožňuje a prečo. Konštatoval, že základným a nesporným titulom pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, že žalobca sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky v dobe približne od konca roku 2006 až doposiaľ. Presnú dobu neoprávneného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky ohraničenú konkrétnymi dátumami nie je možné stanoviť. Na území Slovenskej republiky mal podľa napadnutého rozhodnutia, ako aj vlastných vyjadrení vstúpiť v septembri roku 2006. Na územie Slovenskej republiky vstúpil v rámci bezvízového styku, a to z titulu Uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 749/2003 o jednostrannom zrušení vízovej povinnosti pre štátnych občanov Spojených štátov amerických a Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 539/2001 ES v znení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1091/2010 ES, ktorým sa uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. Na základe vyššie citovaného Uznesenia Vlády Slovenskej republiky bol žalobca oprávnený vstúpiť na územie Slovenskej republiky z dôvodu návštevy, turistiky, služobných ciest alebo obchodných ciest na dobu nepresahujúcu 90 dní v rámci šiestich mesiacov odo dňa prvého vstupu na územie Slovenskej republiky. Dobu pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky bez oprávnenia preto možno datovať iba približne od decembra 2006. Z podkladov, z ktorých vychádza napadnuté rozhodnutie sú uvádzané isté krátkodobé vycestovania žalobcu mimo územia Slovenskej republiky. Pretože nejde o skutočnosti podložené dôkazmi a ich preukázanie nie je možné s ohľadom na zrušenie kontroly na vnútorných hraniciach od vstupu Slovenskej republiky do schengenského priestoru dňom 21.12.2007, nemôže ich odvolací orgán brať do úvahy pri posudzovaní doby neoprávneného pobytu žalobcu. Naviac, vzhľadom na čl. 20 ods. 1 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo dňa 14.06.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach a čl. 5 ods. 1 Schengenského kódexu obdobie šiestich mesiacov začalo plynúť od prvého vstupu žalobcu do schengenského priestoru v septembri 2006. Podľa čl. 5 ods. 1 Schengenského kódexu nesmie pobyt príslušníka tretej krajiny presiahnuť tri mesiace v rámci obdobia za sebou idúcich šiestich mesiacov. Iný výklad čl. 5 ods. 1 Schengenského kódexu by mohol mať za následok zneužívanie dĺžky pobytu v schengenskom priestore, čo by bolo v rozpore so základným zmyslom Schengenského kódexu. Zdôraznil, že pobyt žalobcu je aj v súčasnosti stále pobytom bez oprávnenia. Nesprávny je len záver prvostupňového správneho orgánu v napadnutom rozhodnutí, že žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky až od júna 2011, čo je zjavne spôsobené iba nesprávnym vyjadrením sa. Začatie konania o administratívnom vyhostení, ktoré nastalo dňa 02.06.2011 nie je v zmysle žiadnej právnej normy, či už práva vnútroštátneho, európskeho alebo medzinárodného dôvodom na legalizáciu neoprávneného pobytu cudzinca. Na základe tejto skutočnosti žalovaný vyvodzuje záver, že pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky, resp. na území schengenského priestoru bez oprávnenia trvá po dobu piatich rokov. Na základe tejto skutočnosti boli naplnené dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. Právny stav sa v tomto prípade nezmenil ani nadobudnutím účinnosti zákona č. 404/2011 Z.z., pretože aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalobca má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, čo ako dôvod administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny ustanovuje § 82 ods. 1 písm. h/ zákona č. 404/2011 Z.z. Neoprávnený pobyt definuje tento zákon v § 2 ods. 1 písm. f/ ako zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. V danom prípade ide o rozpor s Uznesením Vlády Slovenskej republiky a Nariadením ES, ako to v napadnutom rozhodnutí uviedol prvostupňový správny orgán. Päť rokov trvajúci neoprávnený pobyt žalobcu je dostatočným dôvodom na ukončenie protiprávneho stavu, a teda na rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Z vlastnej činnosti konštatoval, že tak dlho trvajúce prípady neoprávneného pobytu sú prinajmenšom zriedkavé. V zmysle základných pravidiel správneho konania upraveného v § 3 ods. 4 Správneho poriadku musí dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzincov registruje aj v oveľa kratšie trvajúcich prípadoch neoprávneného pobytu potvrdených rozsudkami súdov, a preto nenachádza v tomto smere dôvod nepotvrdiť napadnuté rozhodnutie. Považoval za potrebné uviesť na správnu mieru mylnú interpretáciu ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ktorú uviedol v odvolaní žalobca v tom smere, že neoprávnený pobyt mohol, aj mal správny orgán riešiť uložením pokuty za priestupok a nemusel prikročiť až k jeho administratívnemu vyhosteniu. V tejto súvislosti uviedol, že skutočnosť, že sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia z pohľadu právnej kvalifikácie zákona č. 48/2002 Z.z. platného a účinného v čase zistenia tejto skutočnosti je podľa § 76 ods. 1 písm. a/ priestupkom a podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zároveň dôvodom administratívneho vyhostenia. Kvalifikácia tohto protiprávneho stavu je obdobná aj podľa zákona č. 404/2011 Z.z. Skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny mal neoprávnený pobyt je priestupkom podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. a zároveň dôvodom administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu podľa § 82 ods. 1 písm. h/ tohto zákona. Nie je teda dôvod na postup podľa ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z., pretože nie sú pre žalobcu priaznivejšie. Uloženie pokuty za uvedený priestupok je sankciou podľa § 11 ods. 1 písm. b/ osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení však nemožno na základe žiadneho právneho predpisu považovať za sankciu či trest a rovnako žiaden právny predpis nezakazuje popri uložení sankcie za neoprávnený pobyt rozhodnúť aj o administratívnom vyhostení. Ide o dva úplne odlišné inštitúty, ktoré možno spájať, no navzájom sa nevylučujú, ale ani nepodmieňujú. Je tomu tak z toho dôvodu, že uložením sankcie je možné riešiť neoprávnený pobyt do momentu jeho zistenia, avšak aj po uložení sankcie uvedený protiprávny stav trvá. Na ukončenie tohto stavu slúži inštitút administratívneho vyhostenia ako opatrenie štátu, ktorým vykonáva zvrchovanú moc nad vlastným územím. Prvostupňový správny orgán preto neporušil zákon, ak sa rozhodol aplikovať inštitút administratívneho vyhostenia. Práve naopak, naplnil svoje poslanie orgánu štátnej moci pri ochrane právneho poriadku. Preto námietky žalobcu uvedené v odvolaní v tomto smere odmieta. Ďalej uviedol, že zákon č. 404/2011 Z.z. priniesol pomerne rozsiahle zmeny inštitútu administratívneho vyhostenia, predovšetkým transopozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“). Jednou zo zásadných zmien je, že prvé administratívne vyhostenie cudzinca sa už automaticky nespája s uložením zákazu vstupu. Táto právna úprava by bola pre žalobcu priaznivejšia iba čo do rozhodnutia o tom, či zákaz vstupu uložený bude alebo nie. Avšak v prípade uloženia zákazu vstupu by za ten istý dôvod administratívneho vyhostenia, t.j. neoprávnený pobyt bolo možné uložiť žalobcovi zákaz vstupu iba vo vyššom rozpätí - 3 roky až 5 rokov, čo nie je pre žalobcu priaznivejšie. Dospel k záveru, že uloženie zákazu vstupu je v prípade žalobcu opodstatnené a nie je dôvod meniť, či rušiť zákaz vstupu na dva roky uložený napadnutým rozhodnutím. Pri rozhodovaní vychádzal zo samotného konania žalobcu dokumentovaného v spisovom materiály. Žalobca po dobu piatich rokov absolútne ignoroval právny poriadok Slovenskej republiky tým, že sa vôbec nezaujímal aké povinnosti má voči štátu, na území ktorého sa rozhodol žiť. Neprejavil úmysel dobrovoľne ukončiť svoj neoprávnený pobyt, resp. aj keď ho deklaroval svojou žiadosťou o asistovaný návrat, tento nerealizoval a naopak využíval všetky dostupné možnosti pre svoje zotrvanie na území Slovenskej republiky. Myslel tým žiadosť žalobcu o tolerovaný pobyt, žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ako aj deklaráciu nového partnerského vzťahu a údajného budúceho otcovstva. Konanie žalobcu má nesporne znaky zavádzajúceho konania. Najprv úmysel žalobcu dobrovoľne sa vrátiť do domovského štátu, ktorý nerealizoval, neskôr žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt na zlúčenie rodiny s manželkou v čase, keď jeho manželstvo bolo podľa vyjadrení žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia už nefunkčné a naviac v čase, keď mal dospieť k úmyslu založiť si novú rodinu a tiež splodiť dieťa. Uviedol, že nová právna úprava administratívneho vyhostenia sa dotkla aj lehoty na vycestovanie do krajiny pôvodu, tranzitu, či ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá cudzinca príjme, čo je v zásade lehotou na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Kým podľa zákona č. 48/2002 Z.z. bola lehota na vycestovanie obligatórnou súčasťou rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ustanovenie § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. v súlade s návratovou smernicou upravuje túto lehotu ako možnosť, čo by bolo pre účastníka konania výhodnejšie. Správnou úvahou totožnou s úvahou pri zvažovaní zákazu vstupu dospel k rozhodnutiu, že určenie lehoty na vycestovanie v danom prípade je potrebné. Prvostupňový správny orgán určil podľa § 57 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. v napadnutom rozhodnutí žalobcovi maximálne možnú lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, t.j. 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právna úprava lehoty na vycestovanie sa nezmenila, rovnako je formulovaná v ust. § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. S určením maximálnej lehoty na vycestovanie sa preto stotožňuje, pretože je v prospech žalobcu. Pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení v prípade preukázaného dôvodu musí správny orgán zvažovať aj viacero ďalších zákonných okolností, ktorými sú v prvom rade prekážky administratívneho vyhostenia zhodne upravené tak v § 58 zákona č. 48/2002 Z.z., ako aj v § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. V tejto súvislosti uviedol, že cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Tiež do štátu, v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, či trest smrti. Prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu do domovského štátu, t.j. Spojených štátov amerických skúmal, pričom existenciu žiadnych týchto dôvodov nezistil. S problémami s rodičmi, s hľadaním práce, či bývania, ktoré uviedol žalobca sa správny orgán vysporiadal tak, že nejde o prekážky vyhostenia, s čím sa žalovaný stotožňuje. V § 57 ods. 7 zákona č. 48/2002 Z.z. a rovnako v § 83 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. je stanovené, že policajný útvar môže skrátiť čas zákazu vstupu alebo administratívne nevyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je zraniteľnou osobou, alebo ktorý má udelený pobyt, ak by dôsledky administratívneho vyhostenia boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny, dĺžku jeho pobytu, zdravotný stav, vek štátneho príslušníka tretej krajiny alebo väzby s krajinou pôvodu. Citoval ust. § 2 písm. k/ zákona č. 48/2002 Z.z., podľa ktorého sa zraniteľnou osobou rozumie maloletý, osoba so zdravotným postihnutím, staršia osoba, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu alebo iným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z. zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Na základe týchto citovaných ustanovení zákona konštatoval, že status žalobcu neodôvodňuje postup podľa týchto ustanovení, pretože žalobca nemá udelený pobyt a nie je zraniteľnou osobou. Prvostupňový správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj primeranosťou rozhodnutia o administratívnom vyhostení s ohľadom na rodinný a súkromný život žalobcu, pričom vychádza z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „čl. 8 Dohovoru“). Proti tomu smerovala aj podstatná časť námietok uvedených v odvolaní žalobcu. Tieto vznesené námietky žalovaný odmieta, no nemôže sa v plnom rozsahu stotožniť ani s odôvodnením prvostupňového správneho orgánu. Pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu a zvažovaní dosahu rozhodnutia na rodinný a súkromný život vychádzal z týchto skutočností: Potvrdením napadnutého rozhodnutia nedôjde k zásahu do manželského života žalobcu. Počas dokazovania vykonaného pred prvostupňovým správnym orgánom bolo preukázané, že manželstvo žalobcu sa nachádza v štádiu rozvodového konania. Dňa 14.12.2011 rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp.zn. 19C 105/2011-7511207370 bolo manželstvo K. T. a žalobcu rozvedené. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.01.2012 a vykonateľným sa stal 09.01.2012. S odôvodnením prvostupňového správneho orgánu, ktorý sa vzťahuje na vzťah žalobcu a Mgr. Z. sa v celom rozsahu nemôže stotožniť. Zásadným aspektom pri rozhodovaní v uvedenom smere je údajné otcovstvo žalobcu. Toto nemožno brať inak, ako ničím nepodložené tvrdenie. Doloženou fotokópiou tehotenského preukazu je materiálne potvrdené iba to, že Mgr. Z. je gravidná. Túto graviditu však nemožno spájať s osobou žalobcu. Právna domnienka otcovstva vzniká jedine podľa príslušných ustanovení zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). Podľa § 91 ods. 1 zákona o rodine za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Podľa § 91 ods. 2 zákona o rodine súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom. Z týchto ustanovení zákona o rodine vyplýva, že nemožno uvažovať ani len o domnienke otcovstva. Na tejto skutočnosti by nemohla nič zmeniť ani výpoveď Mgr. Z., aj keby pred správnym orgánom vyhlásila, že otcom jej očakávaného dieťaťa je žalobca. Právne relevantné by bolo jej vyhlásenie pred matričným úradom alebo súdom, a to len ako súhlasné vyhlásenie so žalobcom. Týmto argumentom odmieta odvolacie námietky o porušení Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu v tom zmysle, že keď správny orgán akceptoval údajné otcovstvo žalobcu. Od vypočutia Mgr. Z., ktorého sa žalobca opakovane dožaduje, by sa teda dalo očakávať iba jej potvrdenie partnerského vzťahu so žalobcom. Nemôže preto akceptovať odôvodnenie prvostupňového správneho orgánu v tom, že ide o skutočnosť, ktorá je mu známa z jeho úradnej činnosti podľa § 34 ods. 6 Správneho poriadku. Uvedené ustanovenie Správneho poriadku aplikoval prvostupňový správny orgán v rozpore s jeho zmyslom a právne zaužívaným výkladom. Podľa tohto ustanovenia správny orgán nemusí vykonať procesné dokazovanie skutočností, ktoré sú nepochybné a netvoria predmet tohto dokazovania. Skutočnosť, že sa žalobca už v inom konaní zmienil o svojom novom partnerskom vzťahu ešte neznamená, že tento vzťah je nepochybne preukázaný. S ďalšou argumentáciou prvostupňového správneho orgánu sa však stotožňuje. Podľa ust. § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, tzn. že správny orgán dôkazy vykonáva a dokumentuje. Tiež rozhoduje o rozsahu dokazovania tým, že je oprávnený rozhodnúť, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie. Ako už bolo uvedené, vypočutie Mgr. Z., ktoré navrhol žalobca na podporu svojich tvrdení môže priniesť iba jej potvrdenie existencie partnerského vzťahu so žalobcom. Od tohto navrhovaného dôkazu nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a účinnejšie uplatnenie práv žalobcu. Toto očakávanie by nemohli naplniť ani navrhované svedecké výpovede údajne nezávislých osôb, ktoré sú menovite aj s adresami bydliska uvedené v odvolaní. Ako uvádza žalobca, ide o osoby, ktoré dosvedčia, že jeho vzťah s Mgr. Z. je hlboký, trvá už dlhší čas, nie je účelový a nesúvisí s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Týmto je nezávislosť svedeckých výpovedí týchto osôb vážne spochybnená. Ako pochybné a nehodnoverné hodnotí aj výtlačky internetových komunikácií, ktoré žalobca navrhol ako dôkaz existencie partnerského vzťahu s Mgr. Z. a priložil ich k odvolaniu. Je otázke, či takáto komunikácia skutočne prebehla, ak áno, medzi kým v skutočnosti, čo by čiastočne mohol potvrdiť iba znalec z príslušného odboru elektrotechniky. Otázna by bola aj prípustnosť takého dôkazu s ohľadom na právo na ochranu súkromia a korešpondencie, ktoré vychádza z čl. 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. K odvolacej námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán sa iba domnieval o tom, že jeho vzťah s Mgr. Z. vznikol až v dobe vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení uviedol, že správny orgán je oprávnený uvádzať v rozhodnutiach aj svoje domnienky samozrejme v rovine správnych úvah vtedy, ak tieto domnienky majú logickú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca svoje rozhodnutie založiť rodinu s Mgr. Z. a spoločne s ňou vychovávať dieťa časovo nešpecifikuje. Bližší vzťah medzi nimi však udáva od augusta 2010. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že približne v čase údajného oplodnenia Mgr. Z. (august 2011), ktoré má dokazovať vážnosť ich partnerského vzťahu, podal žalobca žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt na účely zlúčenia rodiny s vtedajšou manželkou. Touto žiadosťou oficiálne správnemu orgánu deklaroval svoj úmysel trvalo žiť s K. T. na území Slovenskej republiky. Z toho vyplýva iba to, že správanie sa žalobcu je špekulatívne, až zavádzajúce a jeho skutočné úmysly sú nejasné. Jeho konanie nasvedčuje tomu, že sa snažil zaviesť správny orgán žiadosťou o udelenie povolenia na trvalý pobyt vtedajšej manželke. V opačnom prípade toto konanie vážne znižuje hodnovernosť partnerského vzťahu žalobcu s Mgr. Z., čím vzniká vážna pochybnosť o tom, že ide iba o ďalšiu snahu účastníka konania zotrvať na území Slovenskej republiky a vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu. Tieto skutočnosti opodstatňujú aj namietanú domnienku správneho orgánu. Keďže vznik úmyslu žalobcu založiť si novú rodinu s Mgr. Z. sa časovo zhoduje s konaním o jeho administratívnom vyhostení, považuje to za opodstatnenú argumentáciu prvostupňového správneho orgánu rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 4Saz 2/05-57. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že ak sa cudzinec rozhodne založiť si rodinu v čase, keď jeho status na území Slovenskej republiky je neistý, musí vnímať nebezpečenstvo, ktorému vystavuje svoj vzťah. Nútené opustenie územia Slovenskej republiky za takýchto okolností podľa názoru súdu nepredstavuje zásah do jeho práva na rodinný a súkromný život a svoje závery vyhlasuje za zhodné so závermi Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sža 39/2011 zo dňa 13.09.2011 vynesený vo veci skutkovo zhodnej s prípadom žalobcu. Zhodu možno nájsť v nefungujúcom manželstve ukončenom rozvodom počas konania o administratívnom vyhostení, tiež novou partnerkou a úmyslom si založiť rodinu a dokonca aj v tom, že obaja cudzinci sa odvolávali na rovnaký rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ...“V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 28.05.1988, prípad Berrehab v. Holandsko, z ktorého vyplýva, že rešpektovanie rodinného a súkromného života si nevyžaduje stály život v spoločnej domácnosti a je zásahom do týchto práv jednotlivca, keď je mu znemožnené udržiavať naďalej rodinné vzťahy. Pojem rodinný život preto nie je možné striktne vykladať iba ako život manželský...“ Najvyšší súd sa vysporiadal s dosahom rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca takto: ...“Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Správny orgán musí zvážiť aj hľadisko súkromné, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území Slovenskej republiky nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky. V právnom štátne sa konflikt práv rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy. Najvyšší súd dospel k záveru, že dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu zásahu do jeho súkromného života...“ Žalovaný vzal do úvahy aj stanovisko Najvyššieho súdu, podľa ktorého právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manželov) pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. V súlade s uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že aj v prípade žalobcu dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu zásahu do jeho súkromného života. Zvlášť vezmúc do úvahy, že Najvyšší súd SR posudzoval neoprávnený pobyt v trvaní cca 5 mesiacov, a to dokonca u cudzinca, ktorého neoprávnený pobyt vznikol na základe rozhodnutia o zrušení jeho povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. V prípade žalobcu je potrebné zobrať do úvahy, že jeho neoprávnený pobyt trvá päť rokov. Rozdielne je to, že keď cudzinec v prípade rozhodnutom citovanom rozsudku Najvyššieho súdu mal vedomosť o svojom neoprávnenom pobyte. Žalobca opakovane namietal, že bol v domnienke oprávnenosti svojho pobytu, pričom do omylu ho mala uviesť jeho vtedajšia manželka. Je nepredstaviteľné, aby cudzinec žil 5 rokov na území nejakého štátu, pohyboval sa v spoločnosti, pôsobil v sociálnych vzťahov a väzbách (žalobca udáva množstvo priateľských vzťahov, pôsobenie v jazykovej škole ako lektor) a za celú dobu nezistil, že sa na území tohto štátu zdržiava neoprávnene. Námietku žalobcu o omyle z tohto dôvodu neakceptuje podľa zásady, že neznalosť práva neospravedlňuje. Žalobca teda svoje povinnosti vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku vedieť mal a mohol. K vyjadreniu žalobcu v odvolaní, že sa na území Slovenskej republiky správa tak ako vyžaduje jej právny poriadok uviedol, že skutočnosť, že ostatné štátne orgány oslovené dožiadaním prvostupňového správneho orgánu počas dokazovania nepotvrdili porušenie iných všeobecne záväzných predpisov ešte neznamená, že sa tohto žalobca nedopustil. Napríklad Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vo svojej odpovedi na dožiadanie uviedol, že o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania, resp. nelegálnej práce sa môže vysloviť iba na základe preukázaných zistení, t.j. na podklade vlastného konania. Zároveň však uvádza, že prvostupňovým správnym orgánom poskytnuté údaje o žalobcovi nenasvedčujú, že by sa od neho malo vyžadovať povolenie na zamestnanie podľa § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Námietku o správaní sa žalobcu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky vyvracia vyššie uvedené porušenie európskej legislatívny a niekoľkonásobné omisívne porušenie ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Citoval ust. § 49 ods. 2, § 23 ods. 1 písm. a/, § 23 ods. 1 písm. a/, § 37 ods. 3 a § 37 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z. Ďalej uviedol, že považuje za potrebné sa vyrovnať aj s námietkou neoprávneného predvedenia žalobcu na policajný útvar a s námietkou nezákonnosti úkonov s K. T. dňa 02.06.2011 a 23.08.2011. S námietkou absencie oprávnenia na predvedenia žalobcu za účelom zistenia jeho totožnosti podľa § 18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore sa vyrovnal už v prvom rozhodnutí o odvolaní v predmetnej veci keď uviedol, že zákonnosť postupu policajného útvaru pri predvedení žalobcu nemôže byť predmetom odvolacieho konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vzhľadom na opakovanie sa tejto námietky pôvodné odôvodnenie rozširuje v tomto smere. Policajné zložky nemôžu ustanovovať tlmočníkov na každé preverenie podnetov od občanov, aj ak by sa s podnetu dalo očakávať, že preverovanou osobou bude cudzinec, keďže minimálne by to bolo spojené s neadekvátnymi finančnými nákladmi. Súčinnosť pri preukazovaní totožnosti neupravuje § 3 zákona o Policajnom zbore, ide o mylný výklad žalobcu. Podľa § 18 ods. 1 zákona o Policajnom zbore policajt je oprávnený vyzvať osobu, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa tohto zákona, aby preukázala svoju totožnosť dokladom totožnosti. Toto ustanovenie obsahuje odkaz, okrem iných právnych noriem, aj na zákon o pobyte cudzincov. Podľa § 49 ods. 1 písm. c/ zákona č. 48/2002 Z.z., ktorý bol platný a účinný v čase predvedenia žalobcu, bol tento ako cudzinec povinný na požiadanie policajta preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením cestovného dokladu. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. cestovným dokladom sa rozumie pas, ak je uznaný Slovenskou republikou a okrem iných podmienok musí tento pas spĺňať aj podmienku časovej platnosti. O tom, ktorý doklad majú uznať orgány Slovenskej republiky nemôže rozhodovať ambasáda Spojených štátov amerických. Rovnako nemožno argumentovať porušením nedotknuteľnosti osoby ako ústavného práva v prípade, keď sa táto osoba dopúšťa protiprávneho konania. K námietke nezákonnosti úkonov s K. T. zo dňa 02.06.2011 a 23.08.2011 uviedol, že zo zápisnice zo dňa 02.06.2011 vyplýva, že pri vyjadrení sa pani K. T. bola prítomná pani W. T. z Iuristico s.r.o. ako právny zástupca žalobcu, čo potvrdila svojim podpisom. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Z toho vyplýva, že žalobca bol pri vypočutí pani T. prítomný v zastúpení, a preto je táto námietka irelevantná. Pokiaľ ide o úkon vykonaný s pani T. dňa 23.08.2011 pri tomto skutočne nebol prítomný ani žalobca, ani jeho splnomocnená osoba, čo vyplýva zo spisového materiálu. Uskutočnenie tohto úkonu mu nebolo oznámené. Napriek tomu túto okolnosť nepovažuje za takú skutočnosť, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vo svojej podstate išlo o úkon zbytočný, pretože ním pani T. iba potvrdila, že trvá na svojich predošlých vyjadreniach. Na vyjadrenie pani T. pri rozhodovaní v konečnom dôsledku neprihliadal a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ho týmto vypúšťa. Požiadavka osobnej účasti žalobcu v súdnom konaní odpadá nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Konania vo veciach trestných oznámení, ktoré na seba navzájom podali žalobca a jeho bývalá manželka nie sú takej povahy, aby opodstatňovali prítomnosť žalobcu na území Slovenskej republiky, zvlášť, keď trestné oznámenie na žalobcu bolo riešené v rovine priestupku, ako dokumentoval správny orgán. Svoju sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci (trestného oznámenia na bývalú manželku žalobcu) môže žalobca efektívne riešiť prostredníctvom právneho zastúpenia, čo tiež neopodstatňuje jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky a tolerovanie jeho neoprávneného pobytu. Zrušenie napadnutého rozhodnutia na základe odvolacích námietok, ktoré sa týkali jazykovej školy žalobcu a jeho prínosu pre občanov Slovenskej republiky je neprípustné. Jazyková škola podľa vyjadrení žalobcu a jeho bývalej manželky patrila výlučne pani T.. Aj keď je možné, že v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa tento stav zmení, nejde o školu akreditovanú. Prínos tejto školy pre uplatnenie sa jej študentov na trhu práce je minimálny. Vzdelanie z anglického jazyka je v Slovenskej republike na dobrej úrovni a je každému dostupné, takže nemožno uvažovať o prínose lektorskej činnosti žalobcu vykonávanej bez oprávnenia a na neoprávnenom pobyte. Pre úplnosť vyrovnania sa s odvolacími námietkami uviedol, že odmieta námietku zaujatosti tlmočníka I. a žiadosť o opakovanie úkonov vykonaných za jeho prítomnosti. Uvedený tlmočník bol ustanovený iba v konaní pred prvým rozhodnutím správneho orgánu v tejto veci, t.j. na úkony dňa 02.06.2011. Toto mohlo byť predmetom predchádzajúceho odvolacieho konania, no vtedy žalobca zaujatosť tlmočníka nenamietal. Námietky teraz uplatnené preto hodnotí ako irelevantné. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné a ukracujú ho na jeho právach. Žalobné námietky uviedol a špecifikoval v ôsmich bodoch. K prvej námietke uviedol, že z ust. § 18 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) vyplýva oprávnenie pre príslušníkov Policajného zboru požadovať preukázanie totožnosti z dôvodu plnenia úloh podľa tohto zákona. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, ak vyzvaná osoba nemôže preukázať svoju totožnosť a ani po predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti nemôže hodnoverne preukázať svoje meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu bydliska, policajt je oprávnený takúto osobu predviesť na útvar Policajného zboru za účelom zistenia totožnosti. Zo záznamu z predvedenia vyplýva, že žalobca bol na útvar Policajného zboru predvedený dňa 02.06.2011 o 10.45 hod. podľa § 18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore z dôvodu zistenia totožnosti. Súčasťou spisového materiálu týkajúceho sa administratívneho vyhostenia a súvisiacich úkonov č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28/2011 je aj zápisnica o úkone vykonanom dňa 25.05.2011 pod č. PPZ-HCP- PO6-300/2011, ktorým manželka žalobcu K. T. oznámila orgánom Policajného zboru, že jej manžel R. B. T. nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt. Z tejto zápisnice vyplýva aj skutočnosť, že jej manžel jazyk neovláda, pozná dve - tri slová. Z tejto skutočnosti vyplýva, že príslušníci Policajného zboru mali od 25.05.2011, kedy sa dozvedeli o tom, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a neovláda slovenský jazyk, dostatok časového priestoru na to, aby pri vykonávaní svojich oprávnení dňa 02.06.2011 poskytli mu dostatok súčinnosti na preukázanie mena a priezviska, dátumu narodenia a adresu bydliska. Potrebná súčinnosť mohla spočívať napríklad v účasti tlmočníka na úkone, čo jednoznačne umožňuje ust. § 3 zákona o Policajnom zbore. Z týchto skutočností je zrejmé, že príslušníci Policajného zboru neposkytli žalobcovi potrebnú súčinnosť, a preto tu absentovalo oprávnenie na predvedenie na zistenie totožnosti podľa § 18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore z dôvodu jazykovej bariéry. Žalobca nerozumel požiadavke príslušníkov Policajného zboru, ani dôvodom, pre ktoré bol na útvar predvedený. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia vyplýva, že nemal dostatok informácií. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že policajné zložky nemôžu ustanovovať tlmočníkov na každé preverenie podnetu od občanov, aj ak by sa z podnetu dalo očakávať, že preverovanou osobou bude cudzinec, pretože by to bolo spojené s neadekvátnymi finančnými nákladmi. Taktiež uvádza, že súčinnosť pri preukazovaní totožnosti neupravuje § 3 zákona o Policajnom zbore. V tejto súvislosti uviedol, že nespochybňuje výkon oprávnení príslušníkov Policajného zboru, pokiaľ je ich výkon v súlade s ustanoveniami zákona o Policajnom zbore. Oprávnenie príslušníkov na preukázanie totožnosti v prípade žalobcu jednoznačne vyplýva z ust. § 18 zákona o Policajnom zbore. V danom prípade však absentovalo oprávnenie na predvedenie podľa citovaného ustanovenia, a to preto, že žalobcovi na preukázanie totožnosti nebola poskytnutá z ich strany akákoľvek a už vôbec nie potrebná súčinnosť. Až potom, keď by príslušníci Policajného zboru boli poskytli žalobcovi predchádzajúcu potrebnú súčinnosť a ani po jej poskytnutí by nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť, až potom mohli využiť oprávnenie na predvedenie osoby za účelom preukázania resp. overenia totožnosti. Neobstojí názor prvostupňového správneho orgánu, ani žalovaného, že príslušníci Policajného zboru v prípade jeho predvedenia dňa 02.06.2011 na útvar Policajného zboru postupovali v súlade so zákonom o Policajnom zbore. V rozhodnutí o vyhostení sa uvádza, že „...účastník konania nemohol preukázať svoju totožnosť v zmysle § 18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore a z dôvodu jazykovej bariéry nebolo možné poskytnúť mu na mieste kontroly potrebnú súčinnosť pre hodnoverné preukázanie...“ S tým, že na mieste kontroly nebolo možné poskytnúť mu potrebnú súčinnosť nesúhlasí. Tvrdí, že toto predchádzajúce poskytnutie potrebnej súčinnosti, ktoré je zákonným predpokladom toho, aby oprávnenie v zmysle ust. § 18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore bolo zrealizované v súlade so zákonom, mohlo spočívať napríklad v zabezpečení tlmočníka k tomuto úkonu. Naviac, príslušníci Policajného zboru boli minimálne od 25.05.2011 informovaní o tom, že sa na území Slovenskej republiky nachádza bez oprávnenia a že neovláda slovenský jazyk. Teda vzhľadom k časovému odstupu jedného týždňa nemožno hovoriť o tom, že nebolo v silách príslušníkov Policajného zboru akýmkoľvek spôsobom zabezpečiť poskytnutie potrebnej súčinnosti. Prizvanie tlmočníka k úkonu je jedna z možností na vytvorenie predchádzajúcej potrebnej súčinnosti. Oprávnenie príslušníkov Policajného zboru na prizvanie tlmočníka k akémukoľvek úkonu v prípade realizácie oprávnení podľa zákona o Policajnom zbore jednoznačne vyplýva z ust. § 3 zákona o Policajnom zbore. Z tohto dôvodu namietal absenciu oprávnenia na predvedenie na zistenie totožnosti podľa § 18 zákona o Policajnom zbore. Z právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý je založený na princípe „ex iniuria ius non oritur“ (z bezprávia právo nemôže vzniknúť) vyplýva, že ak konanie o administratívnom vyhostení začalo úkonom, ktorý bol vykonaný v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, tak ani žiadne na neho nadväzujúce rozhodnutia nemôžu byť vydané v súlade so zákonom. Z uvedeného dôvodu sa preto nestotožňuje s názorom žalovaného, že zákonnosť postupu policajného útvaru pri predvedení žalobcu nemôže byť predmetom odvolacieho konania. Mimo akýchkoľvek správnych úvah je aj tvrdenie žalovaného, že ustanovenie tlmočníkov by bolo spojené s neadekvátnymi finančnými nákladmi. Nemôže byť predsa na ťarchu účastníka konania, že štátne orgány sú povinné dodržiavať zákon a svoje oprávnenia realizovať výlučne v medziach zákona. Naviac zdôraznil, že svoju totožnosť spoľahlivo preukázal, a to predložením cestovného dokladu. Z potvrdenia ambasády Spojených štátov amerických zo dňa 09.06.2011 vyplýva, že cestovné pasy Spojených štátov amerických, ktoré expirovali alebo inak stratili platnosť, nemôžu slúžiť ako cestovný doklad, ale naďalej ostávajú dokladom totožnosti držiteľa. Veľvyslanectvo USA potvrdilo, že cestovný pas č. XXXXXXXXX bol vydaný na meno R. B. T., nar. XX.XX.XXXX. Zo spisu ďalej vyplýva, že svoju totožnosť policajtom preukázal dokladom totožnosti (expirovaným cestovným dokladom). Nebol teda daný zákonný dôvod na predvedenie na útvar Policajného zboru spočívajúci v absencii preukázania totožnosti. Podľa vyjadrenia ambasády Spojených štátov amerických je držiteľom platného pasu č. XXXXXXXXX, ktorý bol vydaný dňa 22.04.2009 na jeho meno. Potvrdenie ambasády je súčasťou spisového materiálu. Ďalej z vyjadrenia ambasády Spojených štátov amerických zo dňa 10.06.2011 vyplýva, že cestovný pas č. XXXXXXXXX mu bol vydaný dňa 13.05.1999 a dňa 26.06.2011 mu bol vydaný cestovný pas č. XXXXXXXXX s platnosťou do 19.06.2012. Jeho predvedenie na útvar Policajného zboru za účelom zistenia totožnosti bez poskytnutia dostatočnej súčinnosti a napriek preukázaniu jeho totožnosti bol porušený zákon, ale i základné ľudské práva a slobody zakotvené v ustanovení čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch stanovených zákonom. V druhom bode uviedol, že nie je pravdou, že správny orgán až po jeho predvedení dňa 02.06.2011 na útvar Policajného zboru lustráciou v informačných systémoch zistil, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez oprávnenia. Táto skutočnosť bola správnemu orgánu známa odo dňa 25.05.2011, čo vyplýva zo zápisnice o úkone vykonanom pod č. PPZ-HCP-PO6-300/2011 týkajúceho sa vypočutia manželky K. T., ktorá oznámila orgánom Policajného zboru, že jej manžel nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, neovláda jazyk a pozná len dva - tri slová. V tretom bode uviedol, že z ust. § 76 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) vyplýva, že priestupku sa dopustí ten kto sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Za tento priestupok možno uložiť pokutu až do 1 659,- €. Z uvedeného je zrejmé, že zákon umožňuje neoprávnené zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky sankcionovať pokutou. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé, z akých dôvodov pristúpil priamo k administratívnemu vyhosteniu a nepostupoval podľa siedmej časti zákona o pobyte cudzincov. Za to, že cudzinec sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky môže správny orgán uložiť sankciu podľa § 76 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov alebo môže postupovať podľa § 56 zákona o pobyte cudzincov a takéhoto cudzinca administratívne vyhostiť. Je teda na úvahe správneho orgánu, na základe ktorého z uvedených ustanovení uloží sankciu, avšak v tomto prípade nie je zrejmé prečo prvostupňový správny orgán zvolil prísnejší postih. Uprednostnenie administratívneho vyhostenia pred uložením pokuty navyše ani nezdôvodnil. Z rozhodnutia tak nie je zrejmé prečo za uvedené porušenie zákona o pobyte cudzincov nepostačuje uloženie pokuty, ale potrebné pristúpiť priamo k administratívnemu vyhosteniu. Uložená sankcia má byť primeraná vo vzťahu k porušeniu zákona. V tomto prípade by podľa jeho tvrdenia postačovalo uloženie pokuty, pretože administratívne vyhostenie je závažným zásahom do jeho ľudských práv a s prihliadnutím k okolnostiam prípadu neprimerané. Zdôraznil, že po celý čas čo sa zdržiava na území Slovenskej republiky v skutočnosti spĺňa materiálne podmienky na udelenie trvalého pobytu, ktoré však neformalizoval predovšetkým preto, lebo sa mylne domnieval, že pre legalizáciu jeho pobytu na území Slovenskej republiky mu postačuje sobášny list ako aj to, že absolútne dôveroval svojej manželke, bol na nej závislý z dôvodu jeho jazykovej bariéry. Zákon o pobyte cudzincov v § 35 ods. 1 uvádza, že policajný útvar udelí prvé povolenie na trvalý pobyt cudzincovi, ktorý je manželom občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Navyše sa už na území Slovenskej republiky etabloval, má snúbenicu a je nastávajúcim otcom ich spoločného dieťaťa. Vykonával prospešnú činnosť pre študentov anglického jazyka a nadviazal tu priateľské väzby. Počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky nebol záťažou pre sociálny systém, ani pre systém zdravotnej starostlivosti. Ďalej argumentoval, že až žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa zaoberal dôvodmi, pre ktoré nebola uložená pokuta, ale priamo bolo pristúpené k administratívnemu vyhosteniu. S uvedenými dôvodmi sa však nestotožňuje. Zo znenia ust. § 57 zákona o pobyte cudzincov, ani ust. § 76 a nasledujúcich ustanovení nevyplýva, že sankciou je možné riešiť neoprávnený pobyt do momentu jeho zistenia. Takýto výklad ust. § 76 zákona o pobyte cudzincov nemá oporu v zákone a nie je podložený ani žiadnymi inými skutočnosťami, prípadne predchádzajúcimi rozhodnutia v podobných prípadoch. Aj keď je pravdou, že inštitút administratívneho vyhostenia nie je expressis verbis trestom, vo svojej podstate však ním nepochybne je. Tým istým dôvodom pre administratívne vyhostenie, ako aj pre uloženie sankcie podľa zákona o pobyte cudzincov je nepochybne neoprávnené zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že pokutu za priestupok možno uložiť len do momentu zistenia neoprávneného pobytu. Je zrejmé, že orgány Policajného zboru nemusia pristúpiť k administratívnemu vyhosteniu ako ku skutočnosti, ktorou sa ukončí neoprávnené zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky. Neoprávnené zdržiavanie sa je možné ukončiť, ak sú na to zákonné podmienky udelením niektorého z pobytov v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Z vyššie uvedených dôvodov je toho názoru, že z hľadiska správnymi orgánmi zvolenej alternatívy riešenia veci je rozhodnutie neefektívne, nehumánne, ako aj nespravodlivé, pretože správny orgán pri rozhodovaní nebral do úvahy dôvody hodné osobitné zreteľa na strane žalobcu, jeho doposiaľ nenarodeného dieťaťa a jeho životnej partnerky. Správny orgán je povinný brať na zreteľ závažnosť porušenia predpisu, jeho následky, dobu trvania protiprávneho konania, ako aj funkciu administratívneho trestania. Z uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu o administratívnom vyhostení je zjavne nedôvodné a arbitrárne, z ústavného hľadiska je takýto postup neospravedlniteľný a neudržateľný. Každé konanie správneho orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. V štvrtom bode namietal, že správny orgán svojim postupom mu neumožnil účasť na úkone, ktorým sa k veci vyjadrila jeho manželka dňa 23.08.2011, pričom o tomto úkone ho neinformoval, ani jeho právneho zástupcu. Tým došlo k porušeniu ust. § 33 ods. 1 Správneho poriadku. Uvedeného dňa bola podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku spísaná zápisnica s K. T.. Podľa citovaného ustanovenia sa zápisnica spisuje o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní. Pretože o tomto úkone nebol ani on, ani jeho právny zástupca informovaný, nemohli byť K. T. kladené žiadne otázky, ktoré by objektívne ozrejmili skutkový stav. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia je uvedené, že ústne pojednávanie správny orgán nenariadil, nariadenie ústneho pojednávania nebolo nevyhnutné, nevyžadovala to povaha veci, ani tak neustanovuje zákon o pobyte cudzincov. Z uvedeného však nie je zrejmé z akého dôvodu neupovedomil účastníka konania o úkone konanom dňa 23.08.2011, čím mu znemožnil klásť K. T. relevantné otázky. Takýto postup správneho orgánu nemá oporu v zákone, ani v predchádzajúcom postupe prvostupňového správneho orgánu. Nie je zrejmé aký je rozdiel medzi úkonom vykonaným s K. T. dňa 02.06.2011 a dňa 23.08.2011. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo dňa 21.10.2011 vyplýva, že správny orgán požiadal o vyjadrenie k veci aj K. T., s ktorou bola dňa 02.06.2011 spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Na tomto úkone sa právny zástupca žalobcu zúčastnil a mal možnosť klásť manželke otázky. Z akého dôvodu nebolo žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi toto právo podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku priznané na úkone dňa 23.08.2011 nie je jasné. O tomto úkone nebol informovaný, a preto sa ho nemohol ani zúčastniť. Z tohto dôvodu nie je možné sa vyjadriť k objektívnosti vykonania úkonu, nie je možné uviesť, či K. T. neboli kladené kapciózne, resp. sugestívne otázky, a teda nie je možné ani objektívne zhodnotiť jej vyjadrenie z hľadiska, či toto nebolo zámerne priťažujúce v neprospech žalobcu. Otázkami zo strany žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu mohlo byť zavinenie na skutočnosti, že na území Slovenskej republiky sa zdržiaval bez oprávnenia zmiernené, pretože na tomto fakte do istej miery nesie vinu aj bývalá manželka žalobcu. Na svoju manželku sa vo všetkom počas pobytu na území Slovenskej republiky vo všetkom bezvýhradne spoliehal, a to aj z dôvodu, že neovláda slovenský jazyk ani slovom, ani písmom. Po celý čas sa mylne domnieval, že na legalizáciu jeho pobytu na území Slovenskej republiky postačuje sobášny list. Pretože nebolo možné položiť K. T. žiadnu otázku, považuje za potrebné tento úkon zopakovať. Neobstojí tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, že ústne pojednávanie nenariadil, nariadenie ústneho pojednávania nebolo nevyhnutné, pretože to nevyžadovala povaha veci, ani tak neustanovuje zákon o pobyte cudzincov. Nie je mu preto zrejmé, z akého dôvodu sa teda K. T. k veci vyjadrovala, ak to nebolo nevyhnutné. Tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, že ústne pojednávanie nenariadil a toto nebolo nevyhnutné, nie je pravdivé. Táto skutočnosť je zrejmá aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia zo dňa 21.10.2011 kde je uvedené, že správny orgán opätovne požiadal o vyjadrenie pani K. T.. Ak by to nebolo nevyhnutné, potom by správny orgán zrejme opätovne nežiadal K. T. o vyjadrenie. Ak ju teda o vyjadrenie požiadal, potom jej vyjadrenie k veci bolo nevyhnutné. Takýto postup preto nemá oporu v zákone a nie je možné takýmto postupom validovať chyby konania prvostupňového správneho orgánu. Naviac, pred úkonom zo dňa 02.06.2011, ako aj 23.08.2011 bola K. T. poučená podľa § 35 Správneho poriadku. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi na týchto úkonoch prináleží právo podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku. Toto právo však nebolo rešpektované ani na úkone konanom dňa 02.06.2011, pretože jeho výsluch sa konal v rovnakom čase ako výsluch jeho manželky K. T. a ani na úkone konanom dňa 23.08.2011, o ktorom nebol vôbec informovaný. Z uvedených dôvodov namietal zákonnosť vykonania úkonu vypočutia K. T. dňa 02.06.2011, ako aj zákonnosť vykonania úkonu dňa 23.08.2011. Hoci na úkone - výsluchu K. T. dňa 02.06.2011 bol prítomný právny zástupca, žalobca sa na tomto výkone ani teoreticky nemohol zúčastniť, pretože v tom istom čase sa konal aj výsluch jeho samotného. Tým, že správny orgán neumožnil jemu, ani jeho právnemu zástupcovi zúčastniť sa na úkone s K. T. konanom dňa 23.08.2011 a klásť otázky podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46. V bode päť uviedol, že v rámci postupu správneho orgánu vo veci administratívneho vyhostenia namietal zákonnosť vykonania všetkých úkonov, ktoré boli vykonané za prítomnosti tlmočníka PhDr. I.. Zaujatosť tlmočníka namietal v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie sp.zn. 19C 105/2011 dňa 15.06.2011 a taktiež v konaní vedenom na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v Košiciach č. PPZ-HCP-PO6-KP-1174/2011 zo dňa 25.08.2011. Námietka zaujatosti spočívala v tom, že tlmočník PhDr. I. je dobrý známy jeho manželky K. T.. Prvostupňový správny orgán vo všetkých nasledujúcich úkonoch, v konaniach ktoré sa ho týkajú, pribral do konania iného tlmočníka. Je toho názoru, že zaujatosť tlmočníka PhDr. I. sa prejavila v úkonoch vykonaných dňa 02.06.2011 pred prvostupňovým správnym orgánom. Prejavila sa nesprávnym prekladom otázok správneho orgánu, ktoré mu boli položené a týkali sa vzťahu s jeho manželkou. Nesprávnym prekladom týchto otázok a ich nepochopením z tohto dôvodu sa nesprávne vyjadril ku vzťahu s jeho manželkou. Domnieval sa, že prvostupňový správny orgán sa pýta na vzťah s jeho manželkou vo všeobecnosti, nie na vzťah s manželkou ako so ženou a partnerkou, a preto v konaní vypovedal neutrálne, teda že ich vzťah je raz lepší, raz horší, čím nechcel manželke akokoľvek ublížiť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že námietka vo vzťahu k tlmočníkovi mala byť predmetom predchádzajúceho odvolacieho konania, avšak vtedy zaujatosť nebola namietaná, a preto jeho námietka je teraz hodnotená ako irelevantná. S týmto názorom nesúhlasí a tvrdí, že tým, že do konania bol pribratý ako tlmočník PhDr. I., bol vo svojom postavení znevýhodnený, čo sa prejavilo v nepresnom preklade otázok. To, že táto skutočnosť nebola namietaná v rámci prvého odvolania, ktoré bolo podané dňa 15.06.2011 je fakt. Dôvod prečo táto skutočnosť nebola namietaná je zrejmý. Ani žalobcovi, ani právnemu zástupcovi nebolo známe, že manželka K. T. a PhDr. I. sa poznajú. Akonáhle bola táto skutočnosť zistená, bol tento tlmočník v akomkoľvek konaní, ktoré sa ho týkalo, namietaný. Hoci bol tlmočník PhDr. I. ustanovený iba v konaní pred prvým rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, neobstojí táto skutočnosť ako vyrovnanie sa s námietkou zaujatosti voči tomuto tlmočníkovi. Nie je bez významu, že právne úkony, ktoré boli vykonané za jeho účasti, teda za účasti tlmočníka, boli a sú základom konania vedeného na Oddelení cudzineckej polície v Košiciach pod č. PPZ-HCP- PO6-ZVC-28/2011, výsledkom ktorého je rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Tým, že správne orgány vzali do úvahy úkony, ktoré boli vykonané za prítomnosti tlmočníka, proti ktorému bola vznesená námietka zaujatosti a tieto úkony nezopakovali, bolo porušené ust. § 3 ods. 2 a § 46 Správneho poriadku, čím bolo zároveň porušené jeho právo na spravodlivý proces zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46. V bode šesť uviedol, že jeho právny zástupca navrhol, aby prvostupňový správny orgán v rámci konania vo veci administratívneho vyhostenia vypočul ako svedka Mgr. E. Z.. Prvostupňový správny orgán však výsluch Mgr. Z. nevykonal, pretože podľa jeho úvahy vo veci nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie a od jeho vykonania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci a účinnejšie uplatnenie jeho procesných práv. S takýmto postupom nesúhlasí a trvá na tom, aby vo veci jeho administratívneho vyhostenia bola Mgr. Z. vypočutá, pretože jej výsluchom budú ozrejmené skutočnosti, ktoré sa budú týkať jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež skutočnosti týkajúce sa manželstva s K. T. a v neposlednom rade aj otázky týkajúce sa ich vzťahu, teda vzťahu s Mgr. E. Z.. Ak by bola v rámci správneho konania vypočutá, správne orgány by nemohli dospieť k tvrdeniu, že túto známosť mal až od doby vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. O tejto okolnosti sa správne orgány, resp. prvostupňový správny orgán len domnieva, z čoho je zrejmé, že túto relevantnú skutočnosť nijako nezisťoval, hoci na to mal možnosť, resp. hoci to mal možnosť zistiť. Bolo to možné zistiť a overiť jednak výsluchom Mgr. Z., ale aj tým, že mal mu priznať právo klásť K. T. otázky na úkone konanom dňa 23.08.2011. Nie je pravdou, že známosť s Mgr. Z. má až od doby vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení v júni 2011. S Mgr. Z. sa pozná už od roku 2009 a bližší vzťah udržiavajú od augusta 2010. Tento blízky vzťah trvá u nich až doposiaľ a vyústil do rozhodnutia založiť si rodinu a vychovávať dieťa. Toto rozhodnutie nie je náhle a nesúvisí s administratívnym vyhostením, ale je prirodzeným vyústením ich známosti. Vzťah medzi ním a manželkou K. T. sa narušil z rôznych dôvodov, okrem iného aj z dôvodu nevery jeho manželky. Koniec ich vzťahu nastal niekedy v apríli 2010 a od toho času ich spájala už iba spoločné podnikanie. O skutočnosti, že jeho vzťah s Mgr. Z. je hlboký, trvá už dlhší čas, nie je účelový a nesúvisí s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení v júni 2011 môžu podať svedecké výpovede nezávislé osoby, a to Mgr. J. D., Bc. A. G., JUDr. P. E., Ing. O. O.. Ako môže apriori správny orgán uviesť o navrhovaných svedkoch, že tieto osoby nie sú nezávislé. Takáto úvaha správneho orgánu je scestná, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala, že akýkoľvek svedok, ktorý bude vystupovať na podporu tvrdenia žalobcu bude predpojatý. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že výsluch Mgr. E. Z. je pre objektívne objasnenie vo veci administratívneho vyhostenia potrebný a od jej výsluchu možno očakávať ďalšie relevantné informácie nevyhnutné pre riadne zistenie skutkového stavu, pre správne rozhodnutie vo veci v rámci účinného uplatnenia procesných práv žalobcu. Je neuveriteľné, že žalovaný dáva na ťarchu žalobcovi podanie žiadosti o trvalý pobyt v čase „údajného oplodnenia“ Mgr. Z. (nie je známe prečo hovorí o údajnom oplodnení, keď k odovlaniu bola priložená fotokópia tehotenskej knižky). Podanie žiadosti o pobyt považuje správny orgán za špekulatívne, zavádzajúce a jeho úmysle za nejasné a vážne, tým znižuje hodnovernosť partnerského vzťahu s Mgr. Z. a považuje to len za ďalšiu snahu o zotrvanie na území Slovenskej republiky a vyhnutie sa tak administratívnemu vyhosteniu. Je len prirodzené, že žalobca, ktorý sa na území Slovenskej republiky etabloval, má tu sociálne väzby, bude hľadať zákonnú možnosť ako by mohol svoj pobyt na území Slovenskej republiky zlegalizovať. Navyše žalovaný zostril predchádzajúce stanovisko prvostupňového správneho orgánu v tom, že sa neoprávnene nachádza na území Slovenskej republiky nie do 02.06.2011, ale bez oprávnenia trvá po dobu piatich rokov. Aké by bolo stanovisko prvostupňového správneho orgánu v prípade, ak by sa žalobca ani len nepokúsil o legalizáciu svojho pobytu na území Slovenskej republiky, keď sa už dozvedel o tom, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky bol neoprávnený. V bode sedem uviedol, že v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu namietal porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Dohovoru o právach dieťaťa. Žalovaný tieto námietky odmietol. Zásadným aspektom bolo údajné otcovstvo žalobcu, ktoré spochybňuje z toho dôvodu, že za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. O tom, že v danej veci nejde o údajné otcovstvo svedčí zápis o určení otcovstva k ešte nenarodenému dieťaťu zo dňa 10.02.2012. Prvostupňový správny orgán uviedol, že pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení rešpektoval Dohovor, Ústavu Slovenskej republiky, platné zákony a medzinárodné zmluvy a dohody, ktorými je Slovenská republika viazaná. Postupoval v súlade s čl. 8 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Uvedené ustanovenie medzinárodnej zmluvy umožňuje do výkonu tohto práva zasahovať len vo výnimočných prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Z tohto ustanovenia vyplýva, že podmienky musia byť splnené kumulatívne. Konanie správnych orgánov vo veci administratívneho vyhostenia nie je v súlade s Dohovorom. Dohovor v čl. 8 ods. 1 stanovuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátne orgány potom môžu do tohto práva zasahovať len v dôvodoch taxatívne vymedzených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Právo na rodinný život rodičov znamená predovšetkým ich právo na styk s deťmi, ktoré vníma ako jedno zo základných ľudských práv aj Dohovor. Právo na rodinný život je súčasťou práva na rešpektovaní rodinného života, ktoré je garantované v čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Právo rodičov na styk s deťmi patrí k základným ľudským právam. Navyše je potrebné uviesť, že štát môže do výkonu práva na rešpektovanie súkromia zasiahnuť len vtedy, ak sú podmienky predpokladané v čl. 8 ods. 2 Dohovoru splnené kumulatívne. O tom, že podmienky predpokladané Dohovorom musia byť splnené kumulatívne svedčí spojka „a“ v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. V jeho prípade však podmienky kumulatívne splnené neboli. Dôvody administratívneho vyhostenia predpokladané zákonom o pobyte cudzincov môžu v konkrétnych okolnostiach prípadu vyhovovať požiadavkám Dohovoru pri správnej aplikácii a interpretácii. Podľa jeho názoru však neboli splnené všetky podmienky predpokladané v ods. 2 čl. 8 Dohovoru, teda administratívne vyhostenie, aj keby bolo v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nie je ani v záujme národnej bezpečnosti, ani verejnej bezpečnosti, ani hospodárskeho blahobytu krajiny, ani predchádzania nepokojom a zločinnosti, ani ochrane zdravia a morálky, ani ochrany práv a slobôd iných. Aj keď sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, jeho administratívne vyhostenie nie je v záujme národnej bezpečnosti. Správne orgány v rozhodnutí ohrozenie národnej bezpečnosti z jeho strany ničím nedokumentovali, čo je len logickým dôsledkom neexistencie takejto skutočnosti. Administratívne vyhostenie nie je ani v záujme verejnej bezpečnosti, pretože počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, za ktoré by bol právoplatne postihnutý. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia sám uvádza, že z doručených písomností nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov. Administratívne vyhostenie nie je ani v záujme hospodárskeho blahobytu krajiny. Nie sú mu známe žiadne skutočnosti o tom, že by jeho pobyt na území Slovenskej republiky bol dôvodom akýchkoľvek nepokojov a zločinnosti. Z hľadiska ochrany zdravia uviedol, že žiadny z príslušných orgánov na uloženie karanténnych opatrení takéto oprávnenie vo vzťahu k nemu počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky nikdy nezrealizoval. Aj keď nie je na území Slovenskej republiky zdravotne poistený, nepredstavuje žiadnu záťaž pre zdravotníctvo, pretože ošetrenie si vždy platil z vlastných prostriedkov. Z hľadiska morálnych princípov sa správa tak, ako to vyžaduje právny poriadok Slovenskej republiky. Postup správnych orgánov nie je ani v záujme ochrany práv a slobôd iných. Pri vydávaní rozhodnutia sú správne orgány povinné prihliadať na súkromný a rodinný život, pretože týmto rozhodnutím sa zasahuje do jeho základných práv a slobôd. Administratívne vyhostenie nie je v záujme doposiaľ nenarodeného dieťaťa, ani v záujme jeho partnerky a nastávajúcej matky jeho dieťaťa. Ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevyrovnal s námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaní, teda že rozhodnutie o administratívnom vyhostení nie je v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. V tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sža 39/2011, z ktorého vyplýva, že pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy. Uvedené rozhodnutie sa však netýka skutkovo zhodnej veci minimálne v tom, že žalobca nevedel o tom, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky je nelegálny. Od momentku kedy to zistil, snažil sa svoj pobyt zlegalizovať. Snaha zlegalizovať pobyt na území Slovenskej republiky je preto pochopiteľná a nijako sa ju nesnažil zakrývať. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné vzťahovať teda na jeho administratívne vyhostenie, lebo vyhostením nielenže budú porušené ustanovenia Dohovoru, ale aj Dohovoru o právach dieťaťa. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že v jeho prípade ide o stret troch základných práv a slobôd, z toho na strane žalobcu dvoch, teda Dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa a právo štátu na zásah do tohto práva na strane druhej. Naviac, rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ani žalovaného nebolo preukázané, že u neho neboli od začiatku splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Práve naopak, v prípade že by bol požiadal o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, bol by mu tento pobyt udelený, pretože v čase keď uzavrel manželstvo s K. T. spĺňal všetky zákonné podmienky na jeho udelenie. Dôvodil, že na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že konanie správnych orgánov vo veci administratívneho vyhostenia nie je v súlade s Dohovorom, hoci sa na jeho ustanoveniach v odôvodnení rozhodnutí o administratívnom vyhostení odvolávali. Dohovor priznáva právo zabezpečovať verejný poriadok aj pri výkone práva kontrolovať vstup, pobyt a vyhosťovanie cudzincov. Rozhodnutia štátnych orgánov v oblasti týkajúcej sa práva chráneného čl. 8 ods. 1 Dohovoru musia byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, teda musia byť odôvodnené naliehavou sociálnou potrebou a predovšetkým musia byť primerané sledovanému legitímnemu účelu. Pokiaľ má cudzinec naviazané na území štátu reálne rodinné vzťahy a pokiaľ jeho vyhostenie môže udržiavanie týchto vzťahov ohrozovať, potom nie je vyhostenie v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, pokiaľ nie je primeraným sledovanému legitímnemu cieľu, t.j. že útok na rodinný život, ktorý z toho vyplýva nie je excesom vo vzťahu k chránenému verejnému záujmu, ktorý má byť chránený (rozsudok Európskeho súdu ľudské práva vo veci Berrehab z roku 1988). Administratívnym vyhostením dôjde k výraznému zásahu do jeho práva na rodinný život a tento zásah bude v zjavnom nepomere s ochráneným verejným záujmom. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie nie je ani v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. Právo na styk rodičov s deťmi z tohto Dohovoru jednoznačne vyplýva. Pre účely tohto Dohovoru sa za dieťa považuje každá ľudská bytosť mladšia než 18 rokov, ak podľa právneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na dieťa nie je dospelosť dosiahnutá skôr. Z Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva princíp, že všetky práva sa vťahujú na všetky deti bez výnimky a štát je povinný chrániť deti pred akoukoľvek formou diskriminácie. Štát nesmie porušovať žiadne práva dieťaťa a musí prijímať pozitívne opatrenia na ich propagáciu a dodržiavanie. Zmluvné strany dohovoru sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia tak, aby dieťa bolo chránené pred všetkými formami diskriminácie alebo trestov založených na postavení, činnosti, vyjadrených názoroch alebo presvedčení jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov rodiny. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí vykonávaných súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov práve za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne opatrenia. Každé dieťa má od narodenia právo na meno, štátnu príslušnosť a podľa možností právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Dieťa má právo žiť s rodičmi, okrem prípadov, keď je to nezlučiteľné s jeho záujmami. Dieťa má taktiež právo udržiavať kontakt s oboma rodičmi, ak je odlúčené od jedného alebo oboch. Štáty sú povinné zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Štáty musia rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov. Udržiavať pravidelne osobný kontakt s oboma rodičmi, okrem prípadov, ak by bolo v rozpore so záujmami dieťaťa. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru musia vynaložiť maximálne úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom najlepší záujem dieťaťa. Argumentoval, že Dohovor o právach dieťaťa sa vzťahuje aj na nascitura (ten kto sa má narodiť), ktorým je doposiaľ nenarodené dieťa. Podľa zásady „nasciturus iam pro nato habentur“ sa nenarodené dieťa právnou fikciou považuje za narodené, má teda oprávnenie nadobúdať subjektívne práva za podmienky, že sa narodí živé. Z uvedeného vyplýva, že sa Dohovor vzťahuje aj na doposiaľ nenarodené dieťa, ktorého nastávajúcou matkou je E. Z. a otcom žalobca. Argumentoval, že v prípade, ak by správne orgány aplikovali vo veci administratívneho vyhostenia Dohovor o právach dieťaťa, nemohli by dospieť k záveru, že za porušenie ustanovení zákona o cudzincoch je zodpovedajúcou sankciou vyhostenie a nie uloženie pokuty. V prípade, ak dôjde k realizácii administratívneho vyhostenia a zároveň k zákazu jeho vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov, bude týmto rozhodnutím postihnutý nielen sám žalobca, ale aj jeho dieťa. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že záujem dieťaťa bol v tomto prípade prvoradým hľadiskom. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa nepriamo týka aj dieťaťa žalobcu, a to tým, že sa nebude môcť stýkať a žiť s oboma rodičmi, nebude môcť prijímať starostlivosť a výchovu od oboch rodičov. Takéto rozhodnutie nie je v najlepšom záujme dieťaťa, ale naopak je proti jeho právam garantovaným týmto Dohovorom. Právo na súkromný a rodinný život jednotlivca je jedným zo základných ľudských práv, je zakotvené a chránené právnym poriadkom Slovenskej republiky i v medzinárodnom práve. Listina základných práv a slobôd v čl. 10 ods. 2 uvádza, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Toto právo vníma ako dvojstranný vzťah medzi rodičmi a deťmi a to tak, že rodičom priznáva právo na starostlivosť o deti a ich výchovu, zatiaľ čo deťom priznáva právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Ak by došlo k administratívnemu vyhosteniu, odoprelo by sa tak právo na starostlivosť a výchovu jeho nastávajúceho dieťaťa a došlo by tak k porušeniu aj Listiny základných práv a slobôd. Uviedol, že je v jeho záujme sa osobne zúčastňovať na pojednávaniach, ktoré súvisia s podaným návrhom na začatie konanie o výživné pre manžela, ktoré je vedené na Okresnom súde Košice - okolie sp.zn. 15C 166/2011. Dňa 27.01.2011 sa uskutočnilo na Okresnom súde Košice - okolie hlavné pojednávanie, ktoré však bolo odročené na deň 21.03.2012 z dôvodu ustanovenia tlmočníka do konania. V prípade jeho administratívneho vyhostenia by bolo zmarené jeho právo garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. V jeho prípade porušenie ustanovení zákona o pobyte cudzincov je primeraným a postačujúcim uloženie pokuty, ktorá je dostatočnou sankciou a postačuje na nápravu a je primeraná porušeniu. Takýto postup bude pre Slovenskú republiku efektívnejší, pretože nedôjde k porušeniu Dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv a bude mu umožnené prispieť k rozvoju a zvyšovaniu úrovne znalosti anglického jazyka študentov a v neposlednom rade bude môcť legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky kde sa už, hoci neoprávnene, etabloval. Administratívnym vyhostením naopak dôjde k poručeniu právnej úpravy, zaťaží sa štátny aparát a rozpočet a bude na ujmu jeho práv a práv jeho dieťaťa a v neposlednom rade neprispeje k znalostnému a kultúrnemu rozvoju a dobrému obrazu Slovenskej republiky v zahraničí. V závere žaloby namietal, že rozhodnutie správnych orgánov považuje za nepreskúmateľné, pretože nie sú riadne odôvodnené a sú arbitrárne. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zároveň je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, ale že rozhodovanie správneho orgánu je preskúmateľné. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom konania. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení je nielen vecne nesprávne, ale je aj nezákonné. V konaní boli porušené procesné práva žalobcu, a teda i konanie samotné pred vydaním rozhodnutia je nezákonné. Žalobca v podanej žalobe zároveň žiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia žalovaného. Krajský súd vyhovel tejto žiadosti a uznesením sp.zn. 11Scud 3/2012 zo dňa 06.03.2012 odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 26.04.2012, v ktorom žiadal žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. Krajský súd preskúmal podľa § 250j ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade ide o konanie podľa piatej časti O.s.p., kde z ust. § 244 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov je upravené v druhej hlave piatej časti O.s.p. v § 247 a nasl. ustanoveniach O.s.p. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovenia tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predmetom preskúmania je v danom prípade rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z.z.“) bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Spojených štátov amerických, o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov a lehoty na vycestovanie do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Dňa 01.01.2012 nadobudol účinnosť nový zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“). Z ustanovenia § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov, podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia súd na túto právnu úpravu prihliadal. Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia. Podľa § 57 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinec, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote určenej v rozhodnutí. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav cudzinca. Občanovi Európskeho hospodárskeho priestoru a zvýhodnenému cudzincovi určí policajný útvar lehotu na vycestovanie najmenej 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z., administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Podľa § 57 ods. 11 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar nemôže administratívne vyhostiť a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdržiaval najmenej desať rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, b) dieťa mladšie ako 18 rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme, c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie, po udelení povolenia na pobyt, d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 8. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z., cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 78 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z., ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovoru“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 02.06.2011 začal prvostupňový správny orgán správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, po tom čo zistil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Do zápisnice napísanej podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 02.06.2011 žalobca potvrdil, že na územie Slovenskej republiky vstúpil v septembri 2006. Dňa 21.09.2006 uzavrel manželstvo s občiankou Slovenskej republiky K. D.. v A. E. I.. Odvtedy ostal žiť na území Slovenskej republiky. S cudzineckou políciou sa nekontaktoval, pretože na základe tvrdenia manželky sa domnieval, že pre pobyt na území Slovenskej republiky mu postačuje sobášny list. Po celú dobu pobytu si nebol vedomý toho, že sa tu zdržiava neoprávnene. Dňa 02.06.2011 vypovedala do zápisnice aj manželka žalobcu K. D.., ktorá uviedla, že so žalobcom žijú v súčasnej dobe oddelene pre manželské nezhody, a že dňa 27.05.2011 podala návrh na rozvod manželstva. Z obsahu napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že na základe žiadosti ho Medzinárodná organizácie pre migráciu zaregistrovala dňa 24.06.2011 do programu asistovaného dobrovoľného návratu s plánovaným odletom z Košíc dňa 12.08.2011. Dňa 08.08.2011 zároveň podal žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny so svojou manželkou. Toto konanie bolo prerušené dňa 31.08.2011, pretože žalobca nepredložil všetky doklady. Dňa 15.08.2011 podal taktiež žiadosť o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. z dôvodu rešpektovania rodinného a súkromného života. Povolenie na tolerovaný pobyt mu rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-KP-1174-031/2011 zo dňa 31.08.2011 nebolo udelené. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal. Žalobca v plánovaný deň odletu dňa 12.08.2011 z územia Slovenskej republiky nevycestoval a Medzinárodná organizácia pre migráciu jeho žiadosť pozastavila. Z vyjadrenia žalobcu uvedeného v zápisnici zo dňa 02.06.2011, ako aj 30.08.2011 vyplýva, že počas celého pobytu na území Slovenskej republiky pôsobil v jazykovej škole T. English Academy, kde vyučoval anglický jazyk. V priebehu konania uviedol skutočnosť, že má nový vzťah s Mgr. E. Z., ktorá s ním čaká dieťa, túto skutočnosť preukázal tehotenskou knižkou ako aj vyhlásením, že je otcom tohto ešte nenarodeného dieťaťa (zápisnica č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-095/2011 zo dňa 13.10.2011). Na základe vyššie uvedených skutočností je teda nesporné, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene minimálne od decembra 2006 doposiaľ. Na územie Slovenskej republiky vstúpil v septembri 2006 na základe Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 749/2003 o jednostrannom zrušení vízovej povinnosti pre štátnych občanov Spojených štátov amerických. V súlade s týmto uznesením bol oprávnený vstúpiť na územie Slovenskej republiky z dôvodu návštevy, turistiky, služobných ciest alebo obchodných ciest na dobu nepresahujúcu deväťdesiat dní v rámci šiestich mesiacov odo dňa prvého vstupu. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo z hľadiska námietok žalobcu uvedených v žalobe pod bodmi 1 až 7, ku ktorým uvádza: Žalobca namietal, že dňa 02.06.2011 mu príslušníci Policajného zboru neposkytli potrebnú súčinnosť (napr. účasťou tlmočníka) a z tohto dôvodu absentovalo ich oprávnenie na jeho predvedenie na zistenie totožnosti podľa § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. V tomto prípade je súd toho názoru, ako bolo vyslovené aj v preskúmavanom rozhodnutí žalovaným, že postup policajného orgánu podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore nemôže byť predmetom preskúmania v rámci konania o administratívnom vyhostení. Ak bol žalobca toho názoru, že príslušníci Policajného zboru nekonali v súlade so zákonom pri jeho predvedení za účelom zistenia totožnosti mohol sa formou sťažnosti obrátiť na príslušný najbližší nadriadený orgán príslušníkov Policajného zboru, alebo na Sekciu kontroly Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá by takúto sťažnosť prešetrila v zmysle zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. V konečnom dôsledku skutočnosť či bol žalobca predvedený podľa § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v súlade so zákonom alebo nie, nemá žiadny vplyv na posudzovanie zákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Je nesporné, tak ako to uvádza žalobca, že prvostupňový správny orgán získal prvú informáciu, že sa žalobca zdržiava neoprávnene na území Slovenskej republiky dňa 25.05.2011 z vypočutia manželky žalobcu K. T. (zápisnica č. PPZ-HCP-PO6-300/2011 zo dňa 25.05.2011). Túto skutočnosť si neskôr overil dňa 02.06.2011 po predvedení žalobcu na útvar Policajného zboru a lustráciou v informačných systémoch. Žalobca poukázal na ust. § 76 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. z ktorého vyplýva, že priestupku sa dopustí ten kto sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, za čo mu môže správny orgán uložiť pokutu až do výšky 1 659,- €. V tejto súvislosti namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôvodov pristúpil správny orgán priamo k administratívnemu vyhosteniu a nepostupoval podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona uložením sankcie. Podľa jeho názoru má správny orgán v tomto prípade na výber a v rámci správnej úvahy rozhoduje, ktorú z uvedených sankcií uloží. V danom prípade sa súd stotožňuje s názorom žalovaného, že ide tu o dva samostatné a odlišné inštitúty, ktoré možno spájať, teda možno rozhodnúť o uložení sankcie aj o administratívnom vyhostení, a ktoré sa navzájom nevylučujú ani nepodmieňujú. Uloženie pokuty podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. je sankciou už iba za samotný fakt, že sa cudzinec na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene. Inštitút administratívneho vyhostenia je opatrením štátu, ktorým vykonáva zvrchovanú moc nad vlastným územím. Dôvodom pre administratívne vyhostenie je taktiež skutočnosť že sa na území Slovenskej republiky cudzinec zdržiava neoprávnene (§ 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z.). Ak správny orgán na základe zistených skutočností a správnej úvahy rozhodne o administratívnom vyhostení cudzinca, nie je povinný zdôvodňovať v rámci tohto konania, prečo pristúpil resp. nepristúpil aj k uloženiu sankcie podľa § 76 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. za priestupok. Konanie o priestupku je samostatným konaním podľa zákona č. 372/1990 Zb. Námietka žalobcu je preto z vyššie uvedených dôvodov neopodstatnená. Žalobca namietal, že mu správny orgán svojim postupom neumožnil účasť na úkone, ktorým sa k veci vyjadrila jeho manželka dňa 23.08.2011, pričom o tomto úkone ho neinformoval, ani jeho právneho zástupcu. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 23.08.2011 prvostupňový správny orgán skutočne vykonal úkon - vypočutie manželky žalobcu K. T., o čom svedčí napísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Na tomto úkone nebol prítomný žalobca ani jeho právny zástupca a nebol o tom ani prvostupňovým správnym orgánom informovaný. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že K. T. mala v predmetnom konaní postavenie svedka. Podľa § 34 ods. 1 a 2 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch a vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. Jedným z úkonov, ktorý sa spisuje do zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku je aj výpoveď svedka podľa § 35 Správneho poriadku. Zo zápisnice zo dňa 23.08.2011 je zrejmé, že K. T. bola vo veci vypočutá ako svedok a ako svedok bola prvostupňovým správnym orgánom poučená podľa § 35 Správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán bol v tomto prípade povinný o tomto úkone - výpovedi svedkyne K. T. upovedomiť žalobcu ako účastníka konania a dať mu možnosť klásť svedkyni otázky. V danom prípade prvostupňový správny orgán tak neurobil, čím procesne pochybil a odňal tým možnosť žalobcovi zúčastniť sa na procesnom úkone a uplatniť svoje práva. V danom prípade ide teda o takú procesnú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k výsluchu K. T. dňa 23.08.2011, že vo svojej podstate išlo o úkon zbytočný, pretože ním pani T. iba potvrdila, že trvá na svojich predošlých vyjadreniach, že na tento úkon v konečnom dôsledku neprihliadal, a preto ho z odôvodnenia vypúšťa je v rozpore so základnými zásadami Správneho poriadku vyjadrenými v § 3 ods. 1 a 4, predovšetkým so zásadou zákonnosti uvedenou v § 3 ods. 1, t.j. že správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinnosti. Zo strany žalovaného ide v tomto prípade o obchádzanie a nerešpektovanie základných procesných práv žalobcu ako účastníka správneho konania, bez ohľadu na to či by úkon bol alebo nebol použitý v rámci vyhodnotenia dokazovania. Žalobca namietal zákonnosť vykonania všetkých úkonov, ktoré boli vykonané za prítomnosti tlmočníka PhDr. I. z dôvodu, že zaujatosť tlmočníka namietal v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie v konaní 19C 105/2011 dňa 15.06.2011 a taktiež v konaní vo veci administratívneho vyhostenia vedenom pred prvostupňovým správnym orgánom dňa 25.08.2011. Námietka zaujatosti spočívala v tom, že tlmočník PhDr. I. je dobrý známy jeho manželky K. T.. Je toho názoru, že zaujatosť tlmočníka PhDr. I. sa prejavila nesprávnym prekladom tých otázok jeho vzťahu s manželkou a tým aj nepochopením, v dôsledku čoho sa nesprávne vyjadril ku vzťahu k manželke. Domnieval sa, že sa správny orgán pýta na vzťah s manželkou vo všeobecnosti a nie ako vzťah k žene a partnerke, preto vypovedal neutrálne. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že PhDr. I. bol prítomný v rámci konania o administratívnom vyhostení na prvom výsluchu žalobcu dňa 02.06.2011, čo vyplýva zo zápisnice z toho istého dňa. Pri výsluchu bol prítomný aj právny zástupca žalobcu. Žalobca ako je uvedené vyššie namietal zaujatosť tlmočníka až dňa 25.08.2011, t.j. po vykonanom úkone a po tom, čo sa o tejto skutočnosti dozvedel. Ďalšie úkony vykonané v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom boli vykonávané za prítomnosti iného tlmočníka, ktorého zaujatosť žalobca nenamietal. Súd túto žalobnú námietku považuje za neopodstatnenú a je toho názoru, že táto námietka nemá vplyv na zákonnosť postupu správneho orgánu. Poukazuje na skutočnosť, že na výsluchu žalobcu bol prítomný jeho právny zástupca, ktorý mal možnosť sledovať postup správneho orgánu pri vykonávanom úkone. Ak mal žalobca pochybnosti o presnosti prekladu kladených otázok a jeho odpovede mohol túto skutočnosť namietať najneskôr po tom, čo sa dozvedel o obsahu zápisnice a svoje výpovede žiadať doplniť prípadne upresniť pri ďalšom úkone. O skutočnostiach, ktoré boli predmetom vypočutia dňa 02.06.2011 sa v konečnom dôsledku vyjadroval aj v ďalších úkonoch v konaní. Ďalšia žalobná námietka žalobcu smerovala k postupu prvostupňového správneho orgánu, ktorý v rámci konania nevypočul ako svedkyňu Mgr. Z., ktorá mala objasniť všetky skutočnosti týkajúce sa jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, skutočnosti týkajúce sa jeho vzťahu s manželkou a v neposlednom rade aj otázky týkajúce sa ich vzájomného vzťahu. Rovnako nevypočul ďalších ním navrhovaných svedkov. Je zrejmé, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bolo manželstvo žalobcu rozvedené a iba deklaroval blízky vzťah s Mgr. Z., s ktorou čaká dieťa a chce s ňou po rozvode založiť rodinu, z čoho rozhodnutie žalovaného vychádzalo. Z obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že vypočutie Mgr. Z. nebolo vykonané z dôvodu, že podľa názoru žalovaného toto vypočutie môže priniesť iba jej potvrdenie existencie partnerského vzťahu. Od navrhovaného dôkazu nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a účinnejšie uplatnenie práv žalobcu. Toto očakávanie by nemohli naplniť ani navrhované svedecké výpovede „údajne“ nezávislých osôb uvedených žalobcom. Tieto osoby by taktiež potvrdili vzťah žalobcu s Mgr. Z., ktorý má byť hlboký, trvá dlhší čas a nie je účelový vo vzťahu k administratívnemu vyhosteniu. Nezávislosť svedeckých výpovedí považoval za vážne spochybnené. Vyslovil pritom domnienku, že vzťah s Mgr. Z. vznikol účelovo v čase konania vo veci administratívneho vyhostenia. Za hodnoverné nepovažoval ani tvrdenia žalobcu, že je otcom dieťaťa, ktoré sa má narodiť zo vzťahu s Mgr. Z., čo preukazoval tehotenskou knižkou Mgr. Z.. Vo vzťahu k tejto námietke je súd toho názoru, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán nepostupovali v súlade so základnými zásadami správneho konania. Podšľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Toto právo účastníkov konania je upravené aj v § 33 Správneho poriadku. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Manželstvo žalobcu s K. T. bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp.zn. 19C 105/2011 zo dňa 14.12.2011. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2012. V konaní vo veci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia predložil žalobca súdu sobášny list, ktorým preukázal, že dňa 03.03.2012 uzavrel manželstvo s Mgr. E. Z.. Manželstvo bolo zapísané v knihe manželstiev matričného úradu D. - S. A., zväzok XXX, ročník XXXX, strana XX, por.č. XX. Taktiež predložil rodný list, ktorým preukázal, že dňa XX.XX.XXXX sa z jeho vzťahu s Mgr. E. Z. narodil syn I. R. T.. Správne orgány nezistili úplne a presne skutkový stav veci, týkajúci sa vzťahu žalobcu s Mgr. Z., prípadne ďalšie okolnosti týkajúce sa jeho neoprávneného zdržiavania na území Slovenskej republiky. V rámci dokazovania správne orgány majú postupovať, aby zabezpečovali objektívne všetky dôkazy bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že je nanajvýš neobjektívne zo strany správneho orgánu považovať svedka navrhnutého žalobcom za vopred zaujatého bez toho, aby tohto svedka vypočul a následne jeho výpoveď vyhodnotil. Vykonanie výsluchu Mgr. Z., prípadne svedkov navrhnutých žalobcom by mohlo v rámci dokazovania objasniť ďalšie skutočnosti, ktoré by mali vplyv na posudzovanie, či boli porušené práva žalobcu podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, čo tvorilo poslednú námietku žalobcu. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že päť rokov trvajúci neoprávnený pobyt je prinajmenšom zriedkavý. V tejto súvislosti je súd toho názoru, že správne orgány nevenovali dostatočnú pozornosť preukázaniu dôvodov prečo žalobca nevykonal žiadne kroky k tomu, aby si pobyt na území Slovenskej republiky legalizoval zvlášť preto, že k legalizácii mal nepochybne zákonný dôvod, ktorým bolo uzavretie manželstva so slovenskou štátnou občiankou. Uspokojili sa iba s tvrdením žalobcu, že sa domnieval na základe informácií od manželky, že mu postačuje k pobytu sobášny list a že sa na ňu vo všetkom z dôvodu jazykovej bariéry spoliehal. K. T. pri výsluchu správne orgány žiadne otázky vo vzťahu k dôvodom neoprávneného pobytu jej manžela neboli kladené. Vo vzťahu k článku 8 Dohovoru z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu nebolo neprimerane obmedzené resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nesporne preukázané, že zo strany žalobcu počas jeho neoprávneného pobytu nedošlo k porušovaniu všeobecne záväzných právnych predpisov a právneho poriadku Slovenskej republiky, nebola preukázaná nevyhnutnosť zásahu do výkonu práva na súkromný a rodinný život z hľadiska národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných. Je preto potrebné, aby sa správny orgán zaoberal nevyhnutnosťou obmedzenia a zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život. V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení cudzinca a určením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky sa významnou mierou zasahuje do nadobudnutých práv cudzinca, preto je správny orgán povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v konaní uvedie. Taktiež je povinný zaoberať sa otázkou, do akej miery je cudzincovi znemožnený jeho rodinný, prípadne súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery je prijímajúci štát - Slovenská republika práve z tohto dôvodu povinná umožniť mu preniesť si svoj rodinný a súkromný život na jeho územie (rozsudok NS SR sp.zn. 9Sža 16/2010 zo dňa 27.04.2011). Správne orgány sa však v konaní nevyrovnali so všetkými námietkami žalobcu a nevykonali dokazovanie tak, aby úplne a presne zistili skutočný stav veci, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 205 ods. 6 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v konaní úspešný, preto súd zaviazal žalovaného uhradiť mu trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 66,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 627,22 €. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška“) za štyri právne úkony (§ 11 ods. 4) - prevzatie a príprava 06.02.2012, podanie žaloby 20.02.2012, žiadosť o odklad vykonateľnosti 20.02.2012 a účasť na pojednávaní dňa 04.07.2012, v hodnote 1 právneho úkonu 127,16 € x 3 a za žiadosť o odklad vykonateľnosti v hodnote 63,58 € (50 %), celkom 445,08 €; režijného paušálu 4 x 7,63 €, celkom 30,52 € (§ 16 ods. 3); cestovného na účasť na pojednávaní Košice - Prešov a späť (§ 16 ods. 4) osobným motorovým vozidlom KIA SORENTO, Ev.č. 484EX, 70 km, pri základnej náhrade za 1 km 0,183 €, priemernej spotrebe 8,4l/100 km a cene za liter paliva 1,51 €, celkom 21,69 €; náhrady za stratu času (§ 17) 22,71 € za dve polhodiny, celkom 25,42 € a dane z pridanej hodnoty zo sumy 522,69 € t.j. 104,53 €. Trovy konania predstavujú spolu (vrátane súdneho poplatku) sumu 693,22 €. Súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu trovy právneho zastúpenia za úkony - doplnenie žaloby 21.03.2012 a stanovisko k vyjadreniu žalovaného 29.06.2012. Z ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. súd preskúmava rozhodnutia správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Podľa § 250h ods. 1 žalobca do rozhodnutia súdu môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže v lehote podľa § 250b (dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia). Vyššie uvedené úkony preto s ohľadom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. nemali vplyv na rozhodovanie vo veci samej a neboli súdom vyžiadané. Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru- čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.