Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Scud/2/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200863 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8010200863.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej v právnej veci žalobcu F. L., rod. Z. N., nar. XX. S. XXXX, trvale bytom XXXX N. Rd., PA XX XXX, USA, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Mikloškom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému Obvodnému úradu Prešov, Námestie mieru 3, 081 92 Prešov, o preskúmanie zákonnosti vydaného listu a postupu žalovaného zo dňa 7. októbra 2010 pod č. 2010/00006 na základe žaloby takto r o z h o d o l : Z r u š u j e list žalovaného zo dňa 7. októbra 2010 pod č. 2010/00006 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie. Ž a l o v a n ý j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 371,06 €, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Jozefovi Mikloškovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vydaného listu a postupu žalovaného pri vydaní listu zo dňa 7.10.2010 pod č. 2010/00006, ktorým žalovaný rozhodol tak, že žiadosť žalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve zamietol. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia výsledkov vykonaného dokazovania vo vzťahu k Ústavnému dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb., podľa ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobca ďalej argumentoval tým, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa nedá presne zistiť, ako žalovaný vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a ktorá skutočnosť mala podstatný význam pre jeho negatívne rozhodnutie. Podľa žalobcu dá sa však usúdiť, že touto skutočnosťou bolo to, že otec žalobcu pri sčítaní ľudu v roku 1940 uviedol u žalobcu maďarskú národnosť. Za nesprávny právny výklad žalobca považuje stanovisko žalovaného uvedené v ods. 3 odôvodnenia rozhodnutia (listu), kde sa uvádza, že Ústavný dekrét prezidenta republiky explicitne stanovoval v § 4 ods. 1, aby žiadosti manželiek a maloletých detí sa posudzovali samostatne, to znamená, že manželky a deti ak sú nemeckej alebo maďarskej národnosti samostatne stratili československé občianstvo bez ohľadu na to, či manžel prípadne otec stratil alebo nestratil československé občianstvo a zachovanie prípadne vrátenie československého občianstva treba o každej osobe previesť samostatne. V tejto časti žalovaný citoval obežník Povereníctva vnútra zo dňa 10.8.1949. Žalobca ďalej poukázal na to, že už v pôvodnej žalobe zo dňa 27.7.2009, ktorú žalobca podal proti rozhodnutiu bývalého Krajského úradu v Prešove zo dňa 1.6.2009 sa podrobne vyporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré majú podľa neho podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej. V celom rozsahu preto poukázal na právne hodnotenie a dôvody uvádzané v žalobe zo dňa 27.7.2009, ktoré je potrebné aplikovať aj pre túto žalobu. Žalobca ďalej poukázal na to, že v priebehu konania predložil žalovanému všetky listinné dôkazy, ktoré bol schopný zabezpečiť a to podaniami zo dňa 18.2.2009 a 27.7.2009. Žalobca argumentoval tým, že žalovaný nesprávne hodnotil tú skutočnosť vo vzťahu k dekrétu prezidenta republiky, že otec žalobcu uviedol v roku 1940 žalobcu ako maloletého, že je národnosti maďarskej. Podľa žalobcu Ústavný dekrét prezidenta pamätal aj na tieto skutočnosti a ani osoby maďarskej alebo nemeckej národnosti nevylúčil z možnosti, aby im bolo naďalej zachované československé štátne občianstvo. Z výsledkov vykonaného dokazovania podľa žalobcu nepochybne vyplýva, že jeho do žiadosti o zachovanie československého štátneho občianstva otec žalobcu samostatne uviedol. Žalobca akcentoval tým, že zo znenia ust. § 2 ods. 2 citovaného Dekrétu prezidenta republiky vyplýva, že žiadosť o zistenie, že sa československé štátne občianstvo zachováva možno podľa u príslušného ONV, alebo pokiaľ býva žiadateľ v cudzine aj u zastupiteľského úradu. Z výkladu tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že bolo dané na vôli žiadateľa, kde uplatní a podá svoju žiadosť. Žalobca ako maloletá osoba nemohol ovplyvniť podanie žiadosti svojich rodičov. Pokiaľ sa otec rozhodol podať žiadosť na príslušnom ONV, je potrebné vychádzať z toho, že žiadosť bola podaná v súlade s ust. § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky. Podľa žalobcu za podstatnú skutočnosť tejto časti je považovaný fakt, že žalovaný vo svojom rozhodnutí necituje listinný dôkaz o tom, že žalobca sa na územie Československej republiky vrátil. Táto skutočnosť vyplýva z rozhodnutia konfiškačnej komisie a tento dôkaz predložil v podaní zo dňa 18.2.2009. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a výkladu Dekrétu prezidenta republiky vytvára logické závery a konštrukcie, ktoré sú v rozpore so zmyslom, účelom a logickým výkladom Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. V tejto súvislosti žalobca má na mysli výklad a konštrukciu žalovaného, ktorá je uvedená v ods. 3 citovaného odôvodnenia rozhodnutia, kde poukazuje na skutočnosť, že Dekrét prezidenta republiky explicitne ustanovoval v § 4 ods. 1 určité podmienky a pritom poukázal v ďalšej časti na výklad uvedený v Obežníku povereníctva vnútra zo dňa 10.8.1949. V tejto súvislosti poukázal žalobca na tú skutočnosť, že jeho otcovi bolo vydané osvedčenie o zachovaní československého štátneho občianstva, ktoré mu bolo potom odňaté po nástupe totalitného režimu na základe krivého a vykonštruovaného obvinenia, o čom svedčí aj rozhodnutie Okresného ľudového súdu v Sabinove, ktoré sa nachádza v spise žalovaného. Žalobca konštatoval, že samostatnosť posudzovania nárokov vydaných žien a maloletých detí neznamená to, že tieto deti samostatne stratili československé občianstvo bez ohľadu na to, či otec stratil alebo nestratil československé občianstvo. Podľa názoru žalobcu práve naopak maloleté deti nemohli stratiť československé štátne občianstvo len preto, že ich otec stratil československé štátne občianstvo. Blahovoľnosť posudzovania žiadosti manželiek a maloletých detí v súlade s ust. § 4 ods. 2 znamená podľa žalobcu to, že tieto úrady, ktoré o žiadosti rozhodovali mali žiadosti posudzovať veľkoryso. Až do rozhodnutia o týchto žiadostiach sa žiadatelia považujú za československých štátnych občanov. Právny názor žalovaného spočívajúci v tom, že absencia právoplatnosti negatívnych rozhodnutí nespôsobuje náhradu absencie kladného rozhodnutia v prospech žalobcu je preto nesprávny a podľa žalobcu v rozpore s ust. § 4 ods. 2 citovaného dekrétu a výsledkov vykonaného dokazovania. Žalobca ďalej poukázal na listinné dôkazy, ktoré nesprávnosť právneho názoru žalovaného vyvracajú a to najmä rozsudok Ľudového súdu v Sabinove, podanie žiadosti o zachovaní československého štátneho občianstvo, v ktorej je žalobca samostatne uvedený, rozhodnutie o schválení tejto žiadosti Radou ONV v Sabinove. Tieto listiny podľa žalobcu jednoznačne preukazujú, že žalobca československé štátne občianstvo do dnešného dňa nestratil, pretože žiadosť bola podaná a o jeho žiadosti do dnešného dňa nebolo rozhodnuté a preto je povinnosťou žalovaného o tejto žiadosti rozhodnúť v súlade s citovaným Dekrétom prezidenta republiky. Žalobca ďalej argumentoval tým, že Dekrét prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. do dnešného dňa nebol žiadnym zákonom zrušený, a to ani zákonom č. 245/1948 Zb., ktorý upravoval podmienky vydania štátneho občianstva pre úplne inú kategóriu ľudí a za úplne iných podmienok. Zákon č. 245/1948 Zb. nikomu štátne občianstvo neodnímal, iba dával možnosť osobám žijúcim na území Československej republiky, ktoré v tom čase boli bez štátnej príslušnosti, aby prípadne uplatnili a požiadali o priznanie československého štátneho občianstva. Žalobca ďalej zdôraznil, že je potrebné si uvedomiť, že Ústavný Dekrét prezidenta republiky bol vydávaný v úplne inej spoločenskej a politickej situácii, než za akých bol vydaný žalovaným citovaný Obežník povereníctva vnútra zo dňa 10.8.1949. Československá republika po roku 1990 zrušila všetky zákony, ktoré boli vydané proti slobode, ľudskej dôstojnosti a v rozpore s demokratickými princípmi po 25.2.1948. Dekrét prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. však žiadnym zákonom po roku 1990 zrušený nebol. Podľa žalobcu je iróniou, že 21 rokov po zmene spoločenského ekonomického systému, kde je jednoznačný záujem na dodržiavaní zákonnosti ľudských práv a slobôd orgán štátnej správy pri svojom rozhodnutí cituje Obežník z roku 1949, ktorý bol vydaný v čase nástupu totalitného režimu a žiadosť žalobcu posudzuje podľa tohto obežníka. Československé štátne občianstvo žalobca podľa dekrétu prezidenta republiky do dnešného dňa nestratil a vzhľadom na rozdelenie republiky sa následne stal občanom Slovenskej republiky a má zachované slovenské štátne občianstvo, pričom poukázal na článok 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikomu nemožno odňať štátne občianstvo SR proti jeho vôli. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 3.1.2011 uviedol, že po obdržaní rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 3Scud 10/2009 zo dňa 23.3.2010 vyzval žalobcu o doplnenie jeho žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2005 o prípadné nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie jeho žiadosti. Po doručení písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 17.6.2010 vyžiadal žalovaný stanovisko k posúdeniu štátneho občianstva Slovenskej republiky od Ministerstva vnútra SR, ktoré citoval v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 7.10.2010. Čo sa týka dôvodov uvedených vo vyjadrení žalovaného tieto sú totožné s obsahom odôvodnenia napadnutého listu zo dňa 7.10.2010 pod č. 2010/00006, na ktoré krajský súd poukáže v nasledujúcom texte tohto rozsudku. Žalovaný v závere vyjadrenia poukázal na to, že nepopiera, že otec žalobcu bol občanom Československej republiky, ale jednoznačne sa ním opätovne stal až v zmysle zákona č. 245/1948 Zb. Osvedčenie o národnej a ľudovodemokratickej spoločnosti, ktoré v žalobe žalobca spomína, bolo vydané až v roku 1949 a ani jeden právny dokument nehovorí o zachovaní, prípadne vrátení československého občianstva pre žalobcu, ktorý žil od roku 1943 s matkou a bratom v cudzine. Matka ako zákonná zástupkyňa maloletých v cudzine nepodala žiadosť o zachovanie československého občianstva pre svojich synov na zastupiteľskom úrade, o ktorej by bolo rozhodnuté. Otec žalobcu znova nadobudol československé občianstvo až v zmysle zákona 245/1948 Zb. z čoho je jednoznačné, že v zmysle § 2 zákona č. 33/1945 Sb. v dobe rozhodujúcej nebolo žalobcovi zachované štátne občianstvo československé. Žalovaný podotýka, že správny orgán si nemôže osvojiť právomoci prislúchajúce Ústavnému súdu Slovenskej republiky a prispôsobiť výklad ústavného zákona (a tým je Ústavný Dekrét prezidenta č. 33/1945 Sb.) potrebe žalobcu uvedenej v podaní zo dňa 23.11.2010. Navrhol žalobe nevyhovieť. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Obvodný úrad v Prešove, odbor všeobecnej vnútornej správy dňa 7.10.2010 pod č. 2010/00006 vydal predmetný list, v ktorom posúdil žiadosť žalobcu zo dňa 28.11.2005 o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na to, že žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve SR bola žalobcovi listom zo dňa 1.6.2009 zamietnutá a Krajský súd v Prešove rozsudkom pod č.k. 3Scud 10/2009-83 zo dňa 23.3.2010 rozhodol, že list Obvodného úradu v Prešove zo dňa 1.6.2009 ruší a vec vracia na ďalšie konanie. V zmysle rozhodnutia súd nariadil Obvodnému úradu Prešov v ďalšom konaní odôvodniť právny názor. S poukazom na ust. § 9a ods. 5 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov žalovaný dňa 21.6.2010 požiadal Ministerstvo vnútra SR o stanovisko k vydaniu osvedčenia o štátnom občianstve pre žalobcu. Ministerstvo vnútra SR k predmetnej žiadosti o stanovisko podalo vyjadrenie (doslovná citácia): „Po preskúmaní dôkazov k Vášmu zisťovaniu štátneho občianstva SR F. L., rod. Z. N., nar. XX.X.XXXX potvrdzujeme, že pri posudzovaní skutočností súvisiacich so stratou československého štátneho občianstva menovaného ste postupovali správne, v súlade s platnou právnou úpravou. Pretože právny zástupca F. L. ani na Vašu výzvu zo dňa 2.6.2010 nedoplnil jeho žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky o doklady poukazujúce, že mu československé občianstvo bolo zachované, resp. vrátené podľa § 9a ods. 8 citovaného zákona bolo potrebné žiadosť zamietnuť a písomne odôvodniť, prečo nemožno žiadosti vyhovieť“. Žalovaný preto v zmysle § 9a ods. 8 zákona NR SR č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov na základe uvedeného pokynu žiadosť žalobcu Z. N., nar. 26.6.1932 zo dňa 28.11.2005 zamietol. List odôvodnil tým, že v zmysle Ústavného Dekrétu prezidenta č. 33/1945 Sb. bola upravená otázka štátneho občianstva osôb národnosti maďarskej a nemeckej. Žalobca, nar. XX.X.XXXX v J. a jeho rodičia mali v sčítacích hárkoch v roku 1940 uvedenú maďarskú národnosť a z toho dôvodu v zmysle § 1 ods. 1 citovaného zákona stratili štátne občianstvo československé. Za podstatné v súvislosti s nárokom na vydanie osvedčenia o štátnom občianstve SR považoval žalovaný skutočnosť, že hoci žalobca dôsledne v žiadosti zo dňa 11.10.2004 uviedol národnosť slovenskú ako vykazovanú pri sčítaní ľudu v roku 1940, resp. československú u rodičov, tieto údaje nezodpovedajú preukázaným skutočnostiam Slovenského národného archívu zo dňa 28.10.2004, kde sa uvádza pri sčítaní ľudí v roku 1940 u Z. N. mladšieho síce štátna príslušnosť ČSL, avšak národnosť maďarská. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že skutočnosťou, ktorou argumentoval žalobca pôvodne v žalobe zo dňa 27.7.2009, t.j. nesprávny postup vtedajších štátnych resp. správnych orgánov, nemôže orgán vydávajúci osvedčenie o štátnom občianstve SR vo svojej kompetencii zohľadniť. Z právneho hľadiska aj preto, že Ústavným Dekrétom prezidenta č. 33/1945 Sb. československé občianstvo žalobca stratil. Je potrebné tiež podotknúť, že spomínaný dekrét zákon explicitne ustanovoval v § 4 ods. 1, aby žiadosti manželiek a maloletých detí sa posudzovali samostatne, to znamená že manželky a deti, ak sú nemeckej alebo maďarskej národnosti samostatne stratili Čsl občianstvo bez ohľadu na to, či manžel, prípadne otec stratil alebo nestratil československé občianstvo a zachovanie, prípadne vrátenie československého občianstva treba po každej osobe previesť samostatne (výklad § 4 Dekrétu 33/1945 Sb. v zmysle Obežníka povereníctva vnútra zo dňa 10.8.1949 č.j. 216/19-18/8-1949). Podľa žalovaného otázka naloženia s odvolaním otca žalobcu pre priznanie štátneho občianstva nie je preto rozhodujúca vo vzťahu k žalobcovi, pretože také rozhodnutie, v ktorom by Z. N. bolo osobne vrátené, alebo zachované štátne občianstvo neexistuje. Podľa žalovaného absencia právoplatnosti negatívnych rozhodnutí nespôsobuje náhradu absencie kladného rozhodnutia v prospech žalobcu v otázke štátneho občianstva. Aj platné rozhodnutia v otázkach štátneho občianstva sa zmieňujú len o otcovi žalobcu a nie o samotnom žalobcovi. Ak by bola pravdivá skutočnosť, že Z. N., nar. XX.X.XXXX ako maloletý bol prihlásený v roku 1940 pri sčítaní ľudu slovenskej národnosti, resp. československej, bol by mu zotrval status občana Československej republiky. Ďalej žalovaný poukázal na to, že otec žalobcu podal dňa 5.2.1946 žiadosť o zistenie, či sa mu zachováva štátne občianstvo československé v zmysle § 2 ods. 2 Ústavného Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. Do žiadosti o zachovanie československého občianstva uviedol aj svojho maloletého syna Z. N., nar. XX.X.XXXX, ktorý v tom čase už žil s matkou a bratom v cudzine od roku 1943 (na základe uvedeného právneho predpisu žiadosť o zachovanie československého štátneho občianstva mala byť podaná na ČSL v zastupiteľskom úrade v cudzine, kde mala byť následne prešetrená v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 33/1945 Zb.). Na základe tejto žiadosti bolo Radou ONV v Sabinove vydané uznesenie č. 1005/1946, ktoré predmetnú žiadosť zamietlo. Dňa 29.10.1946 podal otec Z. N. ml. odvolanie voči výmeru č. 6118/1946 zo dňa 2.10.1946, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá. Tomuto odvolaniu bolo vyhovené a došlo k zrušeniu uznesenia č. 1005/1946 uznesením Rady ONV č. 1409/1946. Ako však vyplýva priamo z textu uznesenia, bolo možné proti tomuto uzneseniu v prospech žiadateľa sa odvolať. Dňa 19.5.1948 požiadalo Povereníctvo vnútra v Bratislave ONV v Sabinove o revíziu vydania osvedčenia o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva. Okresná správna komisia v Sabinove vydala na základe revízie zo dňa 13.8.1948 uznesenie č. 396/1948 zo dňa 13.8.1948 o zrušení osvedčenia „B“ č. 1660 v zmysle § 2 Ústavného dekrétu prezidenta č. 33/1945 Sb. o dočasnom zachovaní štátneho občianstva čsl. aj uznesenia č. 1409/1946 a ponechala v platnosti uznesenie č. 1005/1946 zo dňa 6.9.1946. Žalovaný uvádza, že týmto uznesením spis disponuje, avšak spis žalovaného neobsahuje spomínané osvedčenie „B“ č. 1660. Nemožno preto usudzovať ani to, či sa jeho obsah týkal len Z. N. st., alebo aj Z. N., nar. XX.X.XXXX, keď vzhľadom k § 4 ods. 1 bola požiadavka samostatného posudzovania rodinných príslušníkov. Proti tomuto rozhodnutiu podľa žiadateľ, t.j. Z. N. odvolanie. Odvolanie bolo postúpené dňa 21.9.1948 Povereníctvu vnútra. Povereníctvo vnútra vrátilo spisový materiál ONV s dožiadaním či si Z. N., nar. XX.X.XXXX uplatnil nárok na čsl. štátne občianstvo v zmysle zákona č. 245/1948 Sb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti, keďže medzi časom tento nadobudol účinnosť. Listom zo dňa 10.2.1949 č. 216-24/1-1949 bolo Povereníctvu vnútra v Bratislave oznámené, že Z. N. st. si uplatnil nárok na čsl. štátne občianstvo v zmysle zákona č. 245/1948 Sb. a bol mu vydaný výrok podľa § 2 citovaného zákona - predmetný zákon sa nevzťahoval na osoby, ktorým bolo vydané a Ministerstvom vnútra schválené osvedčenie o národnej spoľahlivosti podľa § 1 ods. 4 Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb., čo žalobca nechce rešpektovať, to znamená že v zmysle § 1 ods. 4 zákona č. 33/1945 Sb. nebolo rozhodnuté v prospech Z. N. st. Zo spisových materiálov, ktoré mal Krajský úrad v Prešove k dispozícii jednak tie, ktoré mu boli predložené, ako aj z tých, ktoré získal vlastným zisťovaním, nemožno sa stotožniť s názorom, že tieto podklady a dôkazový materiál svedčí tomu, že v zmysle § 2 ústavného zákona č. 33/1945 Sb. bolo rozhodnuté o zachovaní čsl. štátneho občianstva pre Z. N. staršieho, nar. XX.X.XXXX, t.j. otca žalobcu a nie F. L., rod. Z. N. ml. Žalovaný poznamenal, že zákon č. 245/1948 Sb. v zmysle § 1 vyžadoval okrem iného bydlisko na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že skutočnosť, že žalobca pri naturalizácii v USA mal uvedenú československú štátnu príslušnosť je len dôsledkom absencie vykonávania oznamovacích povinností medzi štátmi. Štatút zahraničného Slováka žalobca získal v roku 2005 na základe hlásenia sa k slovenskej národnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 70/1997 Z.z. o zahraničných Slovákoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré je prejavom cítenia žalobcu, čo nemá nič spoločné so skutočnosťou, že v roku 1940 bol prihlásený žalobca k maďarskej národnosti. Žalovaný upozornil na skutočnosť, že obvodný úrad nie je tým subjektom, ktorý priznáva alebo odníma štátne občianstvo v režime osvedčovania štátneho občianstva SR. Je orgánom, ktorý výlučne osvedčuje formou v právnej teórii označovanou „materiálno-technický operát resp. úkon“ skutočnosť, či je žiadateľ štátnym občanom SR. Ďalej zdôraznil, že vydávanie osvedčenia o štátnom občianstve SR nie je vôbec zameniteľné a totožné s vydávaním „osvedčenia“ s prvkami konštitutívnosti, ako tomu bolo v období platnosti tzv. Benešových dekrétov alebo zákonom č. 245/1948 Zb. v oblasti transformácie tzv. „dočasného režimu zachovania občianstva“. Žalovaný poukázal na to, že osvedčenie o štátnom občianstve SR v zmysle NR SR č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve SR v znení neskorších predpisov v súčasnej dobe má aj v oblasti deklarovania statusu časovo obmedzenú platnosť na dobu 6 mesiacov a nevzťahuje sa naň v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona všeobecný predpis o správnom konaní. V zmysle ust. § 9a ods. 5 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve SR v znení neskorších predpisov Obvodný úrad Prešov požiadal o určujúce stanovisko Ministerstvo vnútra SR ku konkrétnemu prípadu osvedčovania štátneho občianstva SR a týmto určujúcim stanoviskom je viazaný. Obvodný úrad Prešov nepopiera, že Z. N. st., nar. XX.X.XXXX bol občanom Československej republiky, ale jednoznačne sa ním opätovne stal až v zmysle zákona č. 245/1948 Sb. Osvedčenie o národnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti, ktoré v žalobe spomínal, bolo vydané v roku 1949 a ani jeden právny dokument nehovorí o zachovaní, prípadne vrátení čsl. občianstva pre F. L., rod. Z. N., nar. XX.X.XXXX, ktorý žil od roku 1943 s matkou a bratom v cudzine (Rakúsko, USA). Matka, ako zákonná zástupkyňa maloletých v cudzine nepodala žiadosť o zachovanie čsl. občianstva pre svojich synov na zastupiteľskom úrade, o ktorej by bolo rozhodnuté. Otec F. L., rod. Z. N. znova nadobudol čsl. občianstvo až v zmysle zákona č 245/1948, z čoho je jednoznačné, že v zmysle § 2 zákona 33/1945 Sb. v dobe rozhodujúcej nebolo mu zachované štátne občianstvo československé. Podľa ust. § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy („ďalej len rozhodnutia a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 2 a 3 O.s.p.). Z podanej žaloby, ako aj z vydaného listu žalovaného je nepochybné, že žalobca sa domáhal vydania osvedčenia o štátnom občianstve v súvislosti s podanou žiadosťou jeho otca o zachovanie štátneho občianstva Československej republiky. Podľa názoru súdu ide o rozhodnutie, ktorého vydaním, resp. nevydaním osvedčenia môžu byť dotknuté práva a právom chránené záujmy žalobcu. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, o ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 247 ods. 3 citovaného zákona, predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v ods. 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ust. § 249 ods. 2 O.s.p. povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 72 ods. 1 O.s.p.) aj označenie rozsahu a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu a aký končený návrh robí. Z ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. vyplýva, že žaloba sa musí podať do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z vyššie uvedených citovaných ustanovení nepochybne vyplýva, že súd bol povinný preskúmať zákonnosť rozhodnutia, resp. listu, ako aj postupu žalovaného vo vzťahu k vydanému listu zo dňa 7.10.2010 pod č. 2010/00006 v rozsahu a z dôvodov namietaných v žalobe. Zákon č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky novelizovaný zákonom č. 344/2007 Z.z. v ust. § 19c prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.10.2007 v ods. 1 ustanovuje, že žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, žiadosti o prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky a žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo do 30.9.2007 sa posudzujú podľa predpisov účinných od 1.10.2007 s výnimkou uvedenou v ods. 2. Podľa § 19c ods. 2 citovaného zákona, na konanie začaté pred 1.10.2007 sa použijú ustanovenia § 7 a 8, okrem ustanovenia § 8 ods. 1 v znení účinnom pred 1.10.2007. Podľa § 9a ods. 1 citovaného zákona, štátne občianstvo Slovenskej republiky sa preukazuje a) platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky, b) platným občianskym preukazom, c) platným cestovným pasom, alebo d) potvrdením podľa ods. 13. Podľa § 9a ods. 2 citovaného zákona, osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva príslušný obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja, diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky. Podľa § 9a ods. 5 citovaného zákona, ak sa žiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky, alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve, obvodný úrad v sídle kraja požiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní o doručovaní písomností a ustanovení opatrovníka sa na účely tohto zákona nepoužijú. Na postup podľa tretej časti tohto zákona sa nevzťahuje predpis o správnom konaní. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve v znení účinnom ku dňu vydania preskúmavaného listu žalovaného v predmetnom konaní o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve sa neaplikuje zákon o správnom konaní, avšak táto skutočnosť nezbavuje žalovaného povinnosti, aby v liste ktorým oznamuje žiadateľovi, že nevyhovel jeho žiadosti o vydanie osvedčenia, neuviedol dostatočné a relevantné dôvody pre svoj právny záver. Dokonca tejto povinnosti ho nezbavuje ani tá skutočnosť, že pred vydaním, resp. nevydaním osvedčenia o štátnom občianstve bol vyžiadaný zo strany obvodného úradu súhlas Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nezávisle od tohto stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mal žalovaný v liste vysloviť svoj právny názor, v zmysle ktorého rozhodol o žiadosti žalobcu predmetným listom. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný síce rešpektoval písomné stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy zo dňa 27.7.2010, avšak nerešpektoval právny názor vyslovený Krajským súdom v Prešove v rozsudku č.k. 3Scud 10/2009-83 zo dňa 23.3.2010, v zmysle ktorého bolo povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní vydať list, v ktorom by odôvodnil vyslovený právny názor prečo vyhovel resp. nevyhovel žiadosti žalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Podľa § 1 ods. 1 Ústavného Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. československí štátni občania národnosti nemeckej alebo maďarskej, ktorí podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli štátnu príslušnosť nemeckú alebo maďarskú, stratili dňom nadobudnutia takejto štátnej príslušnosti československé štátne občianstvo. Podľa § 1 ods. 2 citovaného dekrétu, ostatní československí štátni občania národnosti nemeckej alebo maďarskej strácajú československé štátne občianstvo dňom, keď tento Dekrét nadobudol účinnosť. Podľa § 1 ods. 4 citovaného Ústavného dekrétu, Česi, Slováci a príslušníci iných slovanských národov, ktorí sa v tejto dobe prihlásili za Nemcov alebo Maďarov, ak boli donútení nátlakom alebo okolnosťami zvláštneho zreteľa hodnými, neposudzujú sa podľa tohto dekrétu ako Nemci alebo Maďari, ak schváli krajský národný výbor osvedčenie o národnej spoľahlivosti, ktoré vydá príslušný okresný národný výbor (okresná správna komisia) po preskúmaní uvedených skutočností. Podľa § 2 ods. 1 citovaného Ústavného dekrétu, osobám spadajúcim pod ust. § 1, ktoré preukázali, že zostali verní Československej republiky, nikdy sa neprevinili proti národom Českému a Slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za ich oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, zachováva sa československé štátne občianstvo. Podľa § 2 ods. 2 citovaného Ústavného dekrétu, žiadosť o zistenie, že československé štátne občianstvo sa zachováva možno podľa do 6 mesiacov od začiatku účinnosti tohto dekrétu na mieste príslušnom okresnom národnom výbore (okresnej správnej komisie), alebo ak žije žiadateľ v cudzine, na zastupiteľskom úrade. Rozhoduje o nej krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru. Tieto osoby sú až do rozhodnutia o žiadosti považované za československých štátnych občanov, ak vydá im okresný národný výbor (okresná správna komisia) alebo zastupiteľský úrad osvedčenie o okolnostiach uvedených v predchádzajúcom odstavci. Podľa § 4 ods. 1 citovaného Ústavného dekrétu, pre účely tohto dekrétu sa posudzujú vydaté ženy a maloleté deti samostatne. Podľa § 4 ods. 2 citovaného Ústavného dekrétu, žiadosti podľa § 3, ktoré podajú manželky a maloleté deti československých štátnych občanov sú posudzované blahovoľne. Až do rozhodnutia o nich sú žiadateľa považovaní za československých štátnych občanov. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovaným, dňa 5.2.1946 podal na Okresnom národnom výbore v Sabinove otec žalobcu Z. N., hospodár v K. R. T., okres Sabinov žiadosť o zistenie, že sa mu zachováva československé štátne občianstvo podľa Ústavného dekrétu č. 33/1945 Sb. o vydanie osvedčenia, že až do vybavenia tejto žiadosti má sa považovať za československého štátneho občana. Ako vyplýva z predmetnej žiadosti do tohto osvedčenia žiadal otec žalobcu poňať aj jeho maloletého syna Z. N. ml., nar. XX.X.XXXX v J.. O tejto žiadosti rozhodla Rada ONV v Sabinove, ktorá vydala uznesenie č. 1005/1946, ktorým predmetnú žiadosť otca žalobcu zamietla. Dňa 29.10.1946 podal otec žalobcu odvolanie voči výmeru č. 6118/1946 zo dňa 2.10.1946 a tomuto odvolaniu bolo vyhovené a došlo k zrušeniu uznesenia č. 1005/1946 uznesením Rady ONV č. 1409/1946. Na základe žiadosti Povereníctva vnútra v Bratislave dňa 19.5.1948, ktorým bolo požiadané ONV v Sabinove o revíziu vydania osvedčenia o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva u otca žalobcu, Okresná správna komisia v Sabinove vydala na základe revízie vykonanej dňa 13.8.1948 uznesenie č. 396/1948 zo dňa 13.8.1948 o zrušení osvedčenia pod „B“ č. 1660 v zmysle § 2 Ústavného dekrétu prezidenta č. 33/1945 Sb. o dočasnom zachovaní štátneho občianstva československého, aj uznesenie č. 1409/1946 a ponechala v platnosti uznesenie č. 1005/1946 zo dňa 6.9.1946. Čo sa týka osvedčenia pod „B“ č. 1660 predmetné osvedčenie sa v spise nenachádza, ale ako vyplýva z uznesenia dočasnej okresnej správnej komisie zo dňa 13.8.1948 pod č. 9823/1948 a uznesenia pod č. 396/1948 dočasná Okresná správna komisia v Sabinove zrušuje uznesenie Rady ONV v Sabinove zo dňa 13.12.1946 pod č. 1409/1946 a súčasne zrušuje aj osvedčenie pod „B“ č. 1660 podľa § 2 dekrétu č. 33/1945 Sb. o zachovaní štátneho občianstva Z. N., obyvateľa v K. R. T. toto osvedčenie odníma a ponecháva v platnosti uznesenie Rady ONV v Sabinove č. 1005/1946 zo dňa 6.9.1946. Ako dôvod uvádza, že otec žalobcu ako osoba maďarskej národnosti nepreukázal, že bol verný Československej republike a nezúčastnil sa činne boja za jej oslobodenie, ani netrpel pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Súčasťou tohto odôvodnenia je aj upovedomenie o tom, že Z. N. má vrátiť tunajšiemu úradu osvedčenie „B“ č. 1660. Proti tomuto rozhodnutiu podal otec žalobcu odvolanie, ktoré bolo postúpené dňa 21.9.1948 Povereníctvu vnútra v Bratislave. Vtedajšie povereníctvo vnútra vrátilo spisový materiál ONV v Sabinove s dožiadaním, či si otec žalobcu uplatnil nárok na československé štátne občianstvo aj v zmysle zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti, keďže medzičasom tento zákon nadobudol účinnosť. Ako vyplýva z administratívneho spisu Okresný národný výbor v Sabinove listom zo dňa 10.2.1949 Povereníctvu vnútra v Bratislave oznámil, že Z. N., otec žalobcu si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle zákona č. 245/1948 a otcovi žalobcu bol vydaný výrok podľa § 2 citovaného zákona. Ďalej vyplýva z administratívneho spisu, že miestny Národný výbor v Michaľanoch nad Torysou pod č. 912/1946 vydal dňa 26.6.1946 svedectvo mravnej zachovalosti, ktorým dosvedčil, že Z. N., obyvateľ v K. R. T., nar. XX.X.XXXX v T. je mravne zachovalý a dosiaľ trestaný nebol. Z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru Prešov zo dňa 26.8.1948 pod č. Kom 1046-III vyplýva, že komisia zriadená podľa § 1 ods. 7 a 8 Nariadenia č. 104/1945 Zb. rozhodla o tom, že X. N. st., J. N. rod. I., Z. N. mal., X. N. mal. sú obyvatelia, ktorých treba považovať podľa Nariadenia č. 104/1945 Zb. za osoby národnosti maďarskej. Podľa § 2 citovaného nariadenia, majetok patriaci vlastníckym právom X. N. st. a J. N. sa považuje za skonfiškovaný ku dňu 1.3.1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Z písomného potvrdenia Krajského národného výboru v Prešove zo dňa 21.6.1951 pod č. VII/ FNO-193.0-1951/819 vyplýva, že oddelenie finančného referátu žiada, aby bol okamžite prevedený súpis inventárneho hnuteľného majetku u Z. N. v K. R. T.. Akonáhle bude súpis urobený, menovaný sa môže vysťahovať so všetkým zariadením, ktoré bude podchytené v inventárnej zápisnici. Toto stanovisko tunajšieho oddelenia sa muselo zaujať z dôvodu toho, že menovaný preukázal, že v roku 1946 bolo mu vydané osvedčenie podľa § 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. a tiež československým občianstvom. Ako vyplýva ďalej z administratívneho spisu v tomto sa nachádza kópia rozsudku Okresného ľudového súdu v Sabinove zo dňa 5.11.1945, ktorým bol otec žalobcu ako obyvateľ Michaľan národnosti maďarskej štátny občan Československého národa podľa § 3 a 4 Nariadenia č. 33/1945 Zb. podľa § 29 ods. 2 vykonávacieho nariadenia k citovanému dekrétu oslobodený z trestného z trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu v tom zmysle, že napomáhal činnosťou fašistickým okupantom a s nimi spolupracoval s úmyslom napomáhať nemeckému vedeniu vojny a poškodil oslobodzovací boj slovenského národa, ako aj v tom zmysle, že aktívne sa zúčastnil fašistických okupantov v úmysle potlačiť slovenské národné povstanie a spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja, čím mal spáchať trestný čin podľa § 3 Nariadenia č. 33/1945 Zb. v bode 1 a v bod 2 trestný čin podľa § 4 Nariadenia č. 33/1945 Zb. Z vykonaného dokazovania, hlavne výpoveďami svedkov, súd dospel k presvedčeniu a mal dokázané, že obžalovaný vedel o mnohých ilegálnych pracovníkoch, ktorým všemožne ako mohol pomáhal a keby bol býval nepriateľom mohol týmto uškodiť, ale tento práveže opačne pomáhal a pomáhal aj takým, ktorých vôbec nepoznal a každý kto sa k nemu obrátil o pomoc, keď mohol vyhovel a pomohol. Ďalej z administratívneho spisu vyplýva, že Povereníctvo vnútra v Bratislave pod č. 20354/1-VI/1-47 bol adresovaný list Okresnému národnému výboru v Sabinove vo veci vydania osvedčenia o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva podľa § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. Malo sa vykonať u Z. N. ako strany konania urýchlená revízia v zmysle obežníka tunajšieho povereníctva zo dňa 13.2.1948 č. 15.000/1-VI/1-48. Ako je uvedené v prípise podľa zistenia bol silne exponovaný Maďar, ktorý pracoval s Nemcami, za čo bol tiež oznámený OĽS. Vydanie osvedčenia bolo kritizované aj v dennej tlači. Na tento list reagovala Okresná správna komisia v Sabinove uznesením č. 396/1948 zo dňa 13.8.1948, ktorým mal vrátiť Z. N. osvedčenie „B“ č. 1660, voči ktorému uzneseniu sa otec žalobcu odvolal, ako vyplýva z písomného podania k č. 9823/1948 zo dňa 4.9.1948, z ktorého vyplýva, že otec žalobcu adresoval dočasnej Okresnej komisii odvolanie proti uzneseniu DO SK v Sabinove zo dňa 13.8.1948 pod č. 9823/1948 v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, že žiada zrušiť napadnuté uznesenie a obnoviť platnosť uznesenia Rady zo dňa 13.12.1946. Dôvodom žiadosti o vydanie osvedčenia pod „B“ pripojil doklady, a to oslobodzujúci rozsudok Ľudového súdu, svedectvo MNV v Michaľanoch ako potvrdenie o tom, že bol aktívne účastný v hnutí protifaštickom, ďalej potvrdenie od ústredia SPROVú o jeho účasti v protifaštickom odboji, potvrdenie od Dr. T. Z. o tom, že s ním bol v kontakte v dobe okupácie a že bol činný v ilegálnom hnutí, potvrdenie od Dr. K. o tom, že pomáhal jeho otcovi ako ilegálnemu pracovníkovi, obecné osvedčenie občanov v obci Michaľany nad Torysou a Medzan o tom, že otec žalobcu sa vždy v minulosti slušne a korektne správal voči svojim bývalým zamestnancom a spoluobčanom. Všetky tieto doklady boli pripojené k odvolaniu a jasne potvrdzujú aktívnu účasť v ilegálnom boji proti fašizmu a podpore ilegálneho partizánskeho hnutia. Ako vyplýva z písomnej žiadosti žalobcu zo dňa 28.11.2005 adresovanú Krajskému úradu Prešov, odbor štátneho občianstva a matrík, žiada žalobca o osvedčenie štátneho občianstva z dôvodu, že československé štátne občianstvo mu bolo zachované uznesením Rady ONV v Sabinove pod č. 1409 z 13.12.1946. Krajský súd preskúmal napadnutý list, ako aj postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe zo dňa 23.11.2010 a dospel k záveru, že napadnutý list žalovaného vychádzal z nesprávneho právneho názoru, preto podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. napadnutý list zrušil a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v predmetnom konaní aj napriek vyslovenému právnemu názoru Krajského súdu v Prešove v rozsudku 3Scud 10/2009 zo dňa 23.3.2010 prijal v liste vydanom 7.10.2010 nesprávny právny názor, v zmysle ktorého nemal súd preukázané, že žalovaný konal správne a zákonne pri vydaní predmetného listu. Ako vyplýva z listinných dôkazov, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, otec žalobcu svojou žiadosťou zo dňa 5.2.1946 požiadal príslušnú Okresnú správnu komisiu v Sabinove o vyslovenie či mu bolo zachované československé štátne občianstvo v zmysle § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. Podľa názoru súdu sa mal žalovaný s uvedeným listinným dôkazom v spojení s ďalšími ustanoveniami Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. zaoberať a skúmať skutočnosti, či zo strany žalobcu bolo preukázané splnenie hmotnoprávnych predpokladov zachovania československého štátneho občianstva podľa ustanovení Dekrétu prezidenta a to tak otcovi ako aj žalobcovi, nakoľko súčasťou žiadosti o vyslovenie zachovania československého štátneho občianstva bol aj žalobca, vtedy ako maloletý uvedený v predmetnej žiadosti. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v tom zmysle, že o žiadosti žalobcu o zachovanie československého štátneho občianstva nebolo do dnešného dňa rozhodnuté. Táto skutočnosť však nemôže byť pre žalobcu príťažou. Súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR pod č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27.4.2010, v ktorom bolo vyslovené, že základné práva sťažovateľa L. F. J. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a článkom 1 ods. 1 ústavy, ako aj článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd boli konaním Najvyššieho súdu SR, ako aj krajského súdu porušené jeho práva. V predmetnom ústavnom náleze ide o totožný prípad, ako je tomu v predmetnom konaní. Z citovaných ustanovení Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. možno považovať rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti tohto právneho predpisu do dvoch skupín. Prvou skupinou boli osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratili, pretože splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 Dekrétu prezidenta a na účely zachovania štátneho občianstva podali žiadosť podľa § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta. Druhou skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej alebo maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale podľa § 3 Dekrétu prezidenta mohli požadovať vrátenie štátneho občianstva. Ako vyplýva z administratívneho spisu a z jeho obsahu v predmetnej veci je žalobca osobou, ktorej sa týka prvá skupina, teda osôb, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratili. Otec žalobcu, ako vyplýva z podanej žiadosti, podľa § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta na účel zachovania štátneho občianstva predmetnú žiadosť podal a nebolo jeho vinou, resp. maloletého žalobcu, že o tejto žiadosti v čase jej podania, resp. v období keď sa o nej malo rozhodnúť nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo zachované aj u maloletého žalobcu. Ako vyplýva z citovaného ústavného nálezu dôkazné bremeno týkajúce sa štátneho občianstva žiadateľa, u ktorého prichádza do úvahy aplikácia právneho režimu zakotveného v Dekréte prezidenta nemusí spočívať výlučne na pleciach tohto žiadateľa. Ďalej možno citovať z predmetného ústavného nálezu, ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti alebo maďarskej národnosti splnila všetky formálne podmienky na deklarovanie zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie o jeho vrátení, bolo povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej žiadosti rozhodnúť. Táto povinnosť sa pri prvej skupine osôb prejavila aj zakotvením právnej domnienky zachovania štátneho občianstva až do rozhodnutia o žiadosti konkrétnej osoby. Ak si teda štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o žiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. A tak tomu bolo aj u otca žalobcu a u žalobcu samého Ak teda žalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo u žalobcu bolo zachované, resp. nebolo zachované a či žiadosti o štátne občianstvo vyhovie alebo nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom preukázať, či k strate štátneho občianstva u žalobcu naozaj došlo a na základe čoho. V tejto súvislosti opätovne súd poukazuje a zdôrazňuje, že zdôvodnenie právneho záveru o strate štátneho občianstva žalobcu v predmetnom liste bolo nesprávne a nedostatočne odôvodnené. Poukaz na to, že Povereníctvo vnútra v Bratislave odvolanie otca žalobcu nevybavilo na základe toho, aby posúdilo predmetné odvolanie v zmysle príslušných ustanovení Ústavného dekrétu č. 33/1945 Sb., ale vrátilo spisový materiál ONV s dožiadaním, či si otec žalobcu uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti, pretože medzičasom tento zákon nadobudol účinnosť neznamená, že v štátnom občianstve otca žalobcu bolo rozhodnuté podľa zákona č. 245/1948 Zb. Táto skutočnosť však nemala žiadny vplyv na podstatu pôvodnej žiadosti, ktorú podal otec žalobcu podľa ust. § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta č. 33/1945. O tejto žiadosti, ktorej súčasťou bol aj maloletý žalobca, príslušné štátne resp. správne orgány nerozhodli. Tá skutočnosť, že listom následne zo dňa 10.2.1949 oznámil ONV v Sabinove Povereníctvu vnútra v Bratislave, že Z. N. st. si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle zákona 245/1948 Zb. a bol mu vydaný zároveň výrok podľa § 2 príslušného zákona, bol vo vzťahu k pôvodnej žiadosti zo dňa 5.2.1946 irelevantný, nakoľko v predmetnej veci išlo o zachovanie československého štátneho občianstva, nie o jeho vrátenie. Táto základná skutočnosť je podstatným rozdielom medzi príslušnými ustanoveniami Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 a ustanoveniami zákona č. 245/1948 Zb. o nadobudnutí československého štátneho občianstva. Odôvodnenie nevyhovenia žiadosti žalobcu tou skutočnosťou, že otec žalobcu a žalobca boli v roku 1940 pri sčítaní ľudu prihlásení k osobám maďarskej národnosti je odôvodnením nepostačujúcim a súd v tomto odôvodnení nenachádza správny právny názor, ktorého vyslovenie požadoval aj Krajský súd v Prešove rozsudku zo dňa 23.3.2010. S poukazom na obsah nálezu Ústavného súdu SR musí aj v tomto prípade súd konštatovať, že tak štátne orgány, ako aj správne orgány konajúce vo veci zachovania československého štátneho občianstva ohľadom žalobcu nerešpektovali v otázke posúdenia štátneho občianstva dôsledne účel, podstatu a význam Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. Ak totiž tento právny predpis mal za cieľ odňať československé štátne občianstvo osobám kolaborujúcim s fašistickým režimom, nie osobám hlásiacim sa ku národnosti mali podľa tohto aj orgány v jednotlivých prípadoch rozhodovať. To vyplýva z možnosti zachovania i vrátenia štátneho občianstva týmto osobám, nemožno jeho ustanovenia interpretovať tak, že to bude mať vo svojej podstate za následok vyvodenie právnych následkov voči osobám za kolaboráciu, ktorej si ako maloleté objektívne nemohli dopustiť a s totalitným režimom spolupracovať. Takýto výklad nespĺňa požiadavka ústavnej konformity (citácia z ústavného nálezu). Aj v tomto prípade musí súd konštatovať, že príslušné štátne orgány podľa ustanovení Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. vôbec nerozhodli o žiadosti o zachovanie štátneho občianstva, ktorá bola otcom žalobcu a samotným žalobcom podaná podľa § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov žalobcu a vo svojej podstate aj v rozpore s kvalitou právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Potom neskorší záver orgánov toho istého štátu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno práve v tejto súvislosti s tvrdením o zachovaní štátneho občianstva je rozporuplné. Aj druhou podmienkou nevyhovenia žiadosti, ktorú žalovaný zdôrazňuje tým, že žalobca nemal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky pretože sa ešte v roku 1943 vysťahoval mimo územia Československej republiky musí súd poukázať v tejto súvislosti na to, že podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu nemožno podľa ustanovení Dekrétu č. 33/1945 posudzovať izolovane. Ako vyplýva z ust. § 2 ods. 2 žiadosť o zistenie, že československé štátne občianstvo je zachované sa podáva do 6 mesiacov od začiatku účinnosti tohto Dekrétu u miestne príslušného okresného národného výboru, alebo ak žije žiadateľ v cudzine na zastupiteľskom úrade. Rozhoduje o nej krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru. Tieto osoby ak až do rozhodnutia o žiadosti sa považujú za československých štátnych občanov, ak vydá okresný národný výbor alebo zastupiteľský úrad osvedčenie o okolnostiach uvedených v predchádzajúcom odstavci. Ďalej z ustanovenia § 4 ods. 2 Dekrétu vyplýva, že žiadosti podľa § 3, ktoré podajú manželky a maloleté deti československých štátnych občanov sú posudzované blahovoľne. Až do rozhodnutia o nich sú žiadatelia považovaní za československých štátnych občanov. Z uvedeného teda vyplýva, že z vyššie citovaných ustanovení Dekrétu č. 33/1945 nie je podmienkou trvalý pobyt osoby, o ktorej sa rozhoduje, či má alebo nemá zachované štátne občianstvo. V tejto súvislosti musí súd konštatovať, že v administratívnom spise sa nenachádza žiadny doklad o tom, že by žalovaný skúmal, či okrem otca žalobcu podala žiadosť v zmysle § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 aj matka maloletých detí na zastupiteľskom úrade v Rakúsku, resp. USA. Krajský súd po preskúmaní listu žalovaného v medziach a dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že vydaný list zo dňa 07. októbra 2010 č. 2010/00006 vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne aplikácie ustanovenia § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. a preto súd list vydaný žalovaným zo dňa 07. októbra 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. a, O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v ďalšom konaní je povinný vyvodiť správny právny záver aplikáciou citovaného ustanovenia Dekrétu, ako aj z vykonaného dokazovania hlavne s poukazom na citovaný záver Ústavného súdu SR a uviesť skutočnosti, v zmysle ktorých rozhodol o žiadosti o osvedčení štátneho občianstva žalobcu. Správne orgány sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( § 250j ods. 6 O.s.p. ). O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania. Právnym zástupcom žalobcu bolo písomným podaním, doručeným Krajskému súdu v Prešove dňa 20.5.2011 a doplneným dňa 23.5.2011 vyčíslenie trov konania tak, že žiadal priznať trovy právneho zastúpenia žalobcu, a to na základe týchto úkonov: dňa 25.11.2010 prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 55,49 €, 25.11.2010 podanie návrhu na začatie konania vo výške 55,49 €, vyjadrenie vo veci samej dňa 4.4.2011 vo výške 55,49 €, ktoré má byť správne vo výške 57,- €, 20.5.2011, ktoré si uplatnil vo výške 55,49 €, správne má byť vo výške 57,- €. Spolu si uplatnil právny zástupca za úkony právnej pomoci správne vo výške 224,98 €. K jednotlivým úkonom pripočítal režijný paušál za rok 2010, správne má byť v sume 2 x po 7,21 € a za rok 2011 2 x 7,41 €, spolu 29,24 €. Odmenu a režijný paušál spolu vo výške 254,22 € v zmysle kópie osvedčenia o registrácii a pridelení daňového identifikačného čísla na DPH zo dňa 22.3.2004 pod č. SK 1020752084 20 % daň z tejto sumy, čo predstavuje 50,84 €, spolu odmena vo výške 305,06 € zároveň si uplatnil právny zástupca 66,- € ako trovy za súdny poplatok. Spolu trovy konania vo výške správne 371,06 €. Súd s poukazom na uvedené opravy priznal právnemu zástupcovi žalobcu trovy vo výške 371,06 € v zmysle § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 15 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Jozefa Mikloška vedeného vo VÚB Prešov, č.ú.: XXXXXXXX/XXXX do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.