Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8Co/489/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407205193 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4407205193.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci - spore žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Nám. J. Pavla II. 7, Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpený (Advokátska kancelária) Petruška & partners, s.r.o. so sídlom Kupecká 18, IČO: 47 254 882 Nitra, zastúpená konateľom a advokátom JUDr. Svoradom Petruškom, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, š.p., Nám. SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený: HMG Legal, s.r.o. so sídlom Červeňova 4, Bratislava, IČO: 35 885 459, zastúpená konateľom a advokátom JUDr. Jánom Gajanom, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 12C/43/2007-1102 zo dňa 14. apríla 2016, takto jednohlasne r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku napadnutého rozsudku o nepripustení zmeny žaloby o d m i e t a . V ostatných častiach napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : 1. Právny predchodca navrhovateľa - žalobkyne sa návrhom doručeným súdu dňa 12.4.2007 domáhal voči odporcovi - žalovanému vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne vedeným v PKV č. XX pre kat. územie G. ako parc. č. XXX lesnícky dom o výmere 0,4931 ha a parc. č. XXX/X roľa o výmere 2,6842 ha, v čase podania návrhu vedené na Úrade geodézie a kartografie a Katastra SR pre kat. územie G. na LV č. XXX v registri „C“ na katastrálnej mape ako parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria XXXX m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria XXX m2 a na ňom stojace rekreačné zariadenie so súp. č. XXX, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria XX m2 a na ňom stojaca stavba budovy lesného hospodárstva, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 98 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 938 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 340 m2, parc. č. XXX/X lesné pozemky 14580 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 1107 m2, parc. č. XXX/ X zastavané plochy a nádvoria 1998 m2, budova lesného hospodárstva, dom s. č. XXX, parc. č. XXX/X lesné pozemky 458 m2 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. Uznesením 12C 43/2007-275 zo dňa 4.10.2007 súd pripustil zmenu návrhu v časti žalovanej dokumentácie presne uvedenej vo výroku tohto uznesenia. Ďalším uznesením 12C 43/2007-788 zo dňa 27.1.2014 súd pripustil zmenu návrhu v časti výmery žalovanej parcely č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria na výmeru 1209 m2, okrem toho pripustil späťvzatie návrhu v časti žalovaných nehnuteľností a to k parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria X81 m2 a parc.č.XXX/X zastavané plochy a nádvoria 91m2 ktoré uznesenia v späťvzatej časti nadobudlo právoplatnosť dňa 3.3.2014. Navrhovateľ v priebehu konania podaním zo dňa 13.5.2015 zobral svoj návrh čiastočne späť (a to aj voči parceliam č. XXX/X a XXX/X, ku ktorým už uznesením 12C 43/07-788 bolo konanie zastavené). Okrem toho zobral späť návrh aj v časti týkajúcej sa vydania parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 1998 m2 a na ňom stojaceho domu so súpisným číslom XXX, vrátane dokumentácie ktorá prislúcha ku všetkým týmto trom parceliam. Vzhľadom na to, že odporca s čiastočným späťvzatím návrhu prejavil súhlas (v spise na čl. 975) súd konanie v tejto časti tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. V dôsledku toho, že v priebehu konania nastali právne skutočnosti, na základe ktorých prešli práva a povinnosti z pôvodného navrhovateľa na navrhovateľa uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, súd pripustil zmenu účastníkov tak ako je uvedené v uznesení 12C 43/2007-495 zo dňa 22.1.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.5.2010. 2. Navrhovateľ svoj nárok si uplatnil podľa Zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj ako reštitučný zákon). Svoju aktívnu legitimáciu v konaní vyvodil z právneho nástupníctva po pôvodnom vlastníkovi sporných nehnuteľností, ktorým mala byť Uhorská študijná základina, pri pasívnej legitimácii uviedol skutočnosť, podľa ktorej ku dňu účinnosti vyššie citovaného zákona mali byť sporné nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a v správe odporcu. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam malo byť v minulosti odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem o čom má svedčiť zápis v pozemkovej knihe vo vložke č. XX, k. ú. G. zo dňa 12.3.1948. Napokon navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko - trnavská arcidiecéza, Hollého 10, Trnava, mal včas písomne vyzvať odporcu na vydanie a navrátenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, no bezúspešne. Vo vzťahu k námietkam odporcu v podrobnom vyjadrení zo dňa 10.3.2014 (v spise na čl.791-795) okrem iného poukázal na to, že k pôvodnému majetku vzniknutých fondov (základín) bolo vydané rozhodnutie NS SR 1Cdo 247/06 kde súd zaujal stanovisko k otázke právneho nástupníctva subjektov akými bola aj Uhorská študijná základina, preto mal za to, že je právnym nástupníctvom po pôvodnom pozemnoknižnom vlastníkovi. Čo sa týka námietky odporcu týkajúcej sa absencie rozhodného obdobia v písomnom vyjadrení zo dňa 11.6. 2015 (v spise na čl. 960-962) okrem iného uviedol, že na základe záboru podľa Zák. č. 215/1919 Sb. o právnom prechode zabratého majetku v prospech štátu bolo možné hovoriť až vtedy, keď štát prejavil, že zabratý majetok skutočne preberá, pričom do toho času zostal právnym ako aj faktickým vlastníkom zabratých nehnuteľností ich doterajší majiteľ. 3. Navrhovateľ písomným podaním doručeným súdu 13.8.2015 žiadal konanie vo veci prerušiť s poukazom na to, že na Okresnom úrade Nové Zámky, Pozemkovom a lesnom odbore prebieha konanie pod spisovou značkou OU-NZ-PLO-2015/007843-02/LG v súlade s § 10 Zák. č. 220/04 Z. z. o zmene druhu pozemku, pričom v tomto konaní sa má riešiť otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v súdenom spore. Odporca nesúhlasil s prerušením konania, dňa 12.2.2016 predložil súdu rozhodnutie Okresného úradu Nové Zámky zo dňa 24.9.2015 právoplatné dňa16.10.2015, ktorým vo veci označenej navrhovateľom na prerušenie konania bolo konanie o zmenu druhu pozemku zastavené. Následne navrhovateľ podaním zo dňa 22.3.2016 opätovne žiadal konanie prerušiť z dôvodu, že na Okresnom úrade Nové Zámky prebieha konanie, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie v tejto veci bez uvedenia toho o aké konkrétne konanie ide. V tejto súvislosti odporca poukázal na oznámenie zo dňa 24.8.2015 ktoré adresoval Okresnému úradu Nové Zámky pozemkového a lesného odboru k č. OU-NZ-PLO-2015/007843-02/LG v ktorom okrem iného výslovne uviedol, že k žiadnej nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXX k.ú.G. neudelil súhlas na zmenu jej druhu. Vzhľadom na spôsob rozhodnutia vo veci samej nebol daný dôvod na prerušenie konania a preto súd tento návrh navrhovateľa podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. zamietol, nakoľko pokiaľ by aj prebiehalo akékoľvek konanie týkajúce sa zmeny súčasného druhu k žalovaným pozemkom, uvedená skutočnosť by nemala vplyv na posúdenie dôvodnosti nároku vo vzťahu k spôsobilosti predmetu k vydaniu, pre neudelenie súhlasu správcu pozemku k takejto zmene. Napokon súd považoval za právne bezvýznamné pripustiť žalovanú zmenu návrhu vzhľadom na spôsob rozhodnutia vo veci (ktorú zmenu navrhovateľ označil ako spresnenie petitu návrhu v podaní zo dňa 13.5.2015 - v spise na čl. 949), keď na viac výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. 4. Odporca s návrhom nesúhlasil, tento navrhoval v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že navrhovateľ vo vzťahu k svojej aktívnej vecnej legitimácii neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že pôvodný vlastník, na ktorý odkazuje je cirkevnou organizáciou. Poukázal na svoje písomné podanie, kde rozviedol svoje stanovisko k vlastníctvu a k správe verejných fondov zo dňa 5.6.2014 (v spise na čl. 819-825) vrátane príloh. Ďalej mal za to, že ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby je nepreukázanie naplnenia reštitučných podmienok a to najmä reštitučného dôvodu a charakteru predmetu konania ako spôsobilého k vydaniu. V tomto smere odkázal na § 2 ods. 1 písm. c) a § 6 písm. b) reštitučného zákona a mal za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že nehnuteľnosti sú súčasťou lesného pôdneho fondu. Ďalej uviedol, že z LV XXX vyplýva nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pretože navrhovateľ žiada vydať a navrátiť vlastníctvo, avšak nežiada ho od vlastníka. Vlastníkom je Slovenská republika a Slovenská republika nie je účastníkom tohto konania. Vzťah žalobného návrhu nekorešponduje s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného - LESY SR š.p., kt. nie je zapísaný ako vlastník. Okrem toho mal za to, že ďalším samostatným dôvodom pre zamietnutie žaloby je absencia rozhodného obdobia. Mal z predložených listinných dôkazov za to, že k prechodu vlastníckeho práva na štát došlo na základe záborového zákona a to dňom 24.4.1919, čo je mimo rozhodného obdobia daného reštitučným zákonom ku ktorej skutočnosti sa podrobne vyjadril v podaní z 11.8.2015 (v spise na čl. 1028-1036). 5.1. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Nové Zámky ako súd prvého stupňa - prvej inštancie vo veci - v spore takto rozhodol: 5.2. Súd z a m i e t a návrh navrhovateľa na prerušenie konania. 5.3. Súd z a s t a v u j e konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľ-nostiam pôvodne vedených v pozemnoknižnej vložke č. XX pre kat. územie G. v súčasnosti zapísaných na LV č. XXXX pre kat. územie G. ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape parc. č. XXX/X zast. plochy a nádvoria o výmere 1998 m2 a dom so súpisným číslom XXX na parc. č. XXX/X vrátane dokumentácie ktorá k nej púrislúcha ako aj dokumentácie k parc.č. XXX/X a k parc. XXX/X ktorá k nim prislúcha. 5.4. Súd n e p r i p ú š ť a navrhovanú zmenu žalovaného výroku súdu uskutočnenú podaním navrhovateľa zo dňa 13.5.2015. 5.5. Súd návrh v celej ostávajúcej časti z a m i e t a . 5.6. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 6. Skutkový stav sporu súd prvej inštancie zhrnul nasledovne: Z pozemnoknižného hárku č. 22 kat. územie G. (G. ) bolo preukázané, že poslednou poznámkou pod radovým č. 4 na strane B bol dňa 8.6.1911 pod č. XXXX vykonaný záznam o novom stave zcelovania v pozemkovej knihe s tým, že nový majetok nahradzujúci nehnuteľnosť, ktorá je v tomto vlastníctve, bude prepísaný v nanovo otvorenej pozemkovej knihe pod č. XX v prospech doterajšieho vlastníka ( v spise na čl.XXX - preklad na čl.XXX). Zo zápisu č. 1 na strane B pozemnoknižnej vložky č. XX pre kat. územie G. ( H., ďalej len PKV č.XX) vyplýva, že dňa 8.6.1911 pod č. XXXX po účinnosti pozemkovej knihy vznikol nový stav zcelovania, na základe ktorého nový majetok, ktorý nahradil majetok zapísaný podľa starého stavu pod č. XX, ktoré bolo zrušené sa zapisuje do tejto vložky pod radové číslo I. 1-19 na mieste samom v prospech doterajšieho vlastníka „Maďarský náboženský fond“ ( v spise na čl.554- preklad na čl.581). Tu je potrebné podotknúť, že zo záznamov pozemnoknižného hárku č.XX ako aj PKVč.XX je nepochybné, že všetky tu uvedené majetky boli vedené ako šľachtické majetky ( šľachtický veľkostatok). Zo strany A tejto novej PKV č.XX vyplýva, že pod r.č. 2 tu bola zapísaná parc.č. XXX ako „D. lak“ XXXX siah a pod r.č. XX parc.č.XXX ako „N. az erdöörilak mellet“ 12113 siah. Podľa zápisu č. X na strane B PKV č. XX vyplýva, že dňa 16. apríla 1925 na základe žiadosti Štátneho pozemkového úradu v Prahe č. 35427/25-2/4 sa poznamenáva, že nehnuteľnosti pod radovým číslom A I. 1-19 sú zabrané štátom a že štát zamýšľa tieto prevziať. Následne podľa zápisu č. 10 na strane B tejto vložky dňa 12.3.1948 čd 318 sa v nej poznačilo, že podľa návrhu Pov. pôdohospod. a poz. reformy č. B 805/48- VI/D sa poznamenáva, že nehnuteľnosti vedené na strane A sú predmetnom revízie podľa zák. č. 142/47 Zb. Z poznámok pod radovým číslom 6 až 9 na strane B PKV č. 22 je zrejmé, že po vyznačení záboru v roku 1925 štát nehnuteľnosti zapísané na strane A pod radovým číslom 1 až 29 prevzal ( v správe Štátneho pozemkového údadu v spise na čl. 904 sa výslovne uvádza že dňa 30.9.1926 k zabratej pôde končí výpoveď pôvodnému vlastníkovi a pôda bude odovzdaná dňom 1.10.1926 ) a následne s nimi nakladal ako s vlastnými, keď tieto predovšetkým na základe prídelových listín vydaných Štátnym pozemkovým úradom ( v spise na čl. 908-946) prideľoval. Konkrétne žalovanú pôvodnú pozemnoknižnú parc. č. XXX zapísanú v PKV na strane A pod r.č. XX ako „Szántó az erdöörilak mellet“ o výmere12113 siah po prevzatí rozdelil na menšie parc.č. XXX/.X -XXX/.X tak ako to vyplýva z Uznesenia býv. Okresného súdu vo Vrábloch z 30.4.1932 ( v spise na čl.933-946). Na základe uvedeného poznámkou č.8 bola parc. č. XXX odpísaná z vložky dňa 31.10.1931 a zároveň bola zapísaná ako parc.č. XXX/X roľa 26842 siah uvedená pod r.č. XX na strane A. 7. Z listín predložených zo Slovenského národného archívu vyplýva, že v žiadosti Štátneho pozemkového úradu v Prahe z 26.5.1925, na základe ktorej bol vykonaný záznam pod rad. č. 5 na strane B PKV č. 22 o tom, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 22 sú zabraté štátom podľa zákona č. 215/1919 sa oznamovalo náboženskej základine ako vlastníkovi veľkostatku k rukám likvidačnej komisie pre správu cirkevného majetku na Slovensku pri ref. Min. školstva a nár. osvety v Bratislave, že tieto nehnuteľnosti, ktoré sú zabrané štátom sa štát ich rozhodol prevziať podľa § 1 a § 16 zák. č. 215/1919 Zb. a § 8 Vl. nar. č. 61/1920 Zb ( v spise na čl.898-901). 8. Podľa LV č. 255 pre kat. územie G. k dátumu vyhotovenia 15.3.2007 tu vedené parcely registra „C“ a to parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria XXXX m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 281 m2 a na ňom stojace rekreačné zariadenie so súp. č. XXX, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 91 m2 a na ňom stojaca stavba budovy lesného hospodárstva s. č. XXX, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 98 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 938 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 340 m2, parc. č. XXX/X lesné pozemky 14580 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 1107 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 1998 m2, budova lesného hospodárstva, dom s. č. XXX, parc. č. XXX/X lesné pozemky 458 m2 boli vedené vo vlastníctve SR - LESY SR š. p. Banská Bystrica v pomere1/1. Podľa aktuálneho vyhotovenia LV č. XXX ku dňu 23.3.2016 pre kat. územie G. sú v ňom ostávajúce sporné nehnuteľnosti ako parcely registra „C“ uvedené ako parc. č. XXX/ X zastavané plochy a nádvoria 1209 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 98 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 938 m2, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 340 m2, parc. č. XXX/X ostatné plochy 14580 mX, parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 1107 m2 a parc. č. XXX/X ostatné plochy 458 m2, bez stavieb na týchto parceliach s tým, že sú všetky vedené vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe LESY SR š. p., Nám. SNP 8 Banská Bystrica v pomere 1/1. Z identifikácie parciel bývalej Správy katastra vyplýva, že sporné nehnuteľnosti sú vedené v užívaní SR - LESY SR š.p. Podľa LV č. XXXX pre kat. územie G. k dátumu vyhotovenia 28.09.2013 ( v nezmenenom stave k času rozhodnutia) tu vedené parcely registra „C“ a to parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria 1998 m2 a bytový dom s.č. XXX na parc.č. XXX/X a tu vedené byty a nebytové priestory sú v podielovom spoluvlastníctve Slovenskej republiky v správe LESY SR š. p., Nám. SNP 8 Banská Bystrica a fyzických osôb v pomeroch uvedených na tomto LV. 9. Z vykonaného dokazovania bezpečne vyplýva, že pôvodný vlastník sporných nehnuteľností vedených v bývalej pozemnoknižnej vložke č. XX pre kat. územie G. bol Maďarský náboženský fond (v spise na čl.554 v preklade na čl.581) ktorého považoval za vlastníka aj Štátny pozemkový úrad v Prahe, keďže adresoval oznámenie o zábore zo dňa 26.3.1925 náboženskej základine prostredníctvom likvidačnej komisie pre správu cirkevného majetku na Slovensku pri ref. min. školstva a nár. osvety v Bratislave (viď čl. 898). V súvislosti s vývojom náboženského, študijného a univerzitného fondu je potrebné poukázať na nasledovné publikácie, či rozhodnutia. 10. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na vykonané dokazovanie, citované ustanovenia Zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (§ 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 až 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 až 3 a § 6), citované ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 o štátnom podniku, citované ustanovenia zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch (§ 3 ods. 1, § 50 ods. 3 a ods. 6 veta prvá), citované ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch a citované ustanovenia Zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového (§ 1, § 5 a § 16) odôvodnil nasledovne: 11. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný z viacerých dôvodov a to pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pre absenciu rozhodného obdobia a pre nespôsobilosť predmetu konania k jeho vydaniu. 12. K nedostatku aktívnej vecnej legitimácie: 13. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatňoval právo na vydanie žalovaných nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území G. titulom reštitúcie podľa Zák. č. 161/2005 Z. z. Navrhovateľ vo svojej výzve zo dňa 10.04.2006, v návrhu zo dňa 11.04.2007 a vo vyjadrení zo dňa 10.03.2014 tvrdil, že je právnym nástupcom po cirkevnej právnickej osobe - Uhorská študijná základina, resp. Študijný fond. Z dokazovania jednoznačne vyplýva, že pôvodným vlastníkom žalovaných nehnuteľností nebol Študijný fond ani Študijná základina ale Maďarský náboženský fond. Skutočnosť, že navrhovateľ je registrovanou cirkvou, resp. jej útvarom so sídlom na území Slovenskej republiky, nebola medzi účastníkmi konania sporná, navrhovateľ však v konaní nepreukázal, že by bol pôvodným vlastníkom alebo právnym nástupcom pôvodného vlastníka žalovaných nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa názoru súdu v roku 1925 podľa Zák.č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového. Súd mal za to, že Náboženský fond bol subjektom odlišným od Rímskokatolíckej cirkvi, nebol ani jej právnickou osobou, a jeho majetok nebol majetkom cirkvi. Navrhovateľa ani inú cirkevnú právnickú osobu, či samotnú Rímskokatolícku cirkev, nemožno pokladať za právneho nástupcu Náboženského fondu. Je tomu tak preto, že uvedený fond mal s Rímskokatolíckou cirkvou spoločné len to, že jeho majetkový substrát mohol byť ( ale nemusel) pri založení vytvorený z majetku Rímskokatolíckej cirkvi, inak sa však jednalo o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá nebola nijako s Rímskokatolíckou cirkvou zviazaná. Aj v prípade ak by sa Študijný fond mal pokladať za tzv. zbožnú nadáciu Rímskokatolíckej cirkvi, či inú cirkevnú právnickú osobu (čo však súd s poukazom na vyššie uvedené vylučuje), musel by navrhovateľ preukázať jej zánik v zmysle Kódexu kanonického práva, pričom podľa oboznámených kánonov Kódexu kanonického práva cirkevná právnická osoba zaniká ak ju kompetentná vrchnosť zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja svoju činnosť, pričom takéto skutočnosti z vykonaného dokazovania súdu nevyplynuli. 14. V tejto súvislosti s poukazom na vyššie uvádzanú literatúru, rozhodnutia či listiny zadovážené súdom , predložené zo strany účastníkov ( vrátane ich písomných vyjadrení) je potrebné zhrnúť, že vývoj náboženského, študijného a univerzitného fondu je spájaný s Prepošstvom Blahoslavenej Panny Márie v Turci, ktoré bolo spravované Spoločnosťou Ježišovou, ktorá bola zrušená Pápežom Klimentom XIV. 21.07.1773 dokumentom „Dominus ac Redemptor“ a to pre celé územie Európy. Nariadením cisárovnej Marie Terézie z 25.01.1774 došlo k potvrdeniu zoštátnenia majetku už svätým otcom Klimentom XIV. zrušenej Spoločnosti Ježišovej. Následne Kráľovským nariadením cisára Jozefa II. zo dňa 06.12.1781 došlo k zrušeniu kláštorov všetkých kontemplatívnych a žobravých rádov v Uhorsku, zoštátneniu ich majetkov a k potvrdeniu zoštátnenia zrušenej Spoločnosti Ježišovej. Z označených zoštátnených majetkov zrušenej Spoločnosti Ježišovej a zrušených kláštorov boli zriadené tri verejné fondy a to: náboženský, štúdijný a univerzitný. Označené verejné fondy boli spravované štátom a to prostredníctvom Uhorskej kráľovskej komory a Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady. V tom istom roku cisár Jozef II. reskriptom nariadil zlúčenie univerzitného a štúdijného fondu a inkamerovanie do štátnych financií. Na osvedčenie tvrdenia , že tri verejné fondy, náboženský, štúdijný a univerzitný boli spravované štátom a to prostredníctvom Uhorskej komory a Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady odporca predložil časť knižnej publikácie Dejiny štátu a práva v Česko-Slovensku do roku 1918 od prof. JUDr. Karola Malého, DrSC. a prof JUDr. Floriána Siváka, Csc. rok vydania 1992, z ktorej vyplýva, že Uhorská komora ako aj Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada boli uhorskými štátnymi orgánmi (viď strana 207 a 208, v spise čl. 828-829). Uhorská komora (Camera Hungarica) bola založená v roku 1528 podľa vzoru Českej komory a bola úradníckym kolégiom spravujúcim financie a sčasti aj dane schválené snemom, ďalej korunné a komorné statky, soľný a banský regál, clá, poštu a dôchodky z kráľovských miest (viď strana 207). Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada (Consilium regium locum tenenciale Hungaricum) zabezpečovala celú vlastnú vnútornú správu krajiny, okrem financií a justície, na čele ktorej stál palatín, a ak nebol vymenovaný, miestodržiteľ (za čias Márie Terézie to bol jej manžel František Lotrinský), a ak nebol ani miestodržiteľ, tak krajinský sudca alebo taverník (viď strana 208). Uvedené skutočnosti vyvracajú tvrdenia navrhovateľa o spravovaní týchto fondov zo strany cirkvi. Ďalej je potrebné uviesť, že skutočnosť štátneho vlastníctva nebola zmenená ani Cisárskym patentom z 05.11.1855, nakoľko tento bol platne vypovedaný v dôsledku 1. vatikánskeho koncilu depešou ministra zahraničných vecí Beusta z 30.07.1870. Platnosť výpovede bola potvrdená Alokáciou zo dňa 21.11.1921 Benedikta XB. a Konštitúciou Pia XI. „Fin dall primo“ z 23.12.1922, v dôsledku ktorej prehlásila Svätá Stolica, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do práv a povinností voči cirkvi týmito doteraz vykonávanými a teda ako Svätá Stolica, tak aj nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918. Na podporu pre tvrdenia odporcu, že Cisársky patent z 05.11.1855 bol vypovedaný vrátane zániku jeho účinkov aj vo vzťahu k Uhorsku, odporca predložil Cisársky patent z 05.11.1855 v úplnom znení vrátane vyznačenia jeho výpovede (v spise na čl. 830-839), ďalej časť knižnej publikácie Dejiny štátu a práva v Česko-Slovensku do roku 1918 od prof. JUDr. Karola Malého, DrSC. a prof JUDr. Floriána Siváka, Csc. rok vydania 1992 (v spise na čl. 840-843), z ktorej vyplýva, že: konkordát z roku 1855 bol publikovaný pápežom v Bule „Deus humanis salutae auctor“ a vyhlásený cisárskym patentom z 05.11.1855 pre celú ríšu (viď strana 289), ďalej to, že od konkordátu z roku 1855 bolo odstúpené (viď strana 290, v spise na čl. 843), ako aj skutočnosť, že v Uhorsku dokonca konkordát nebol od začiatku uznávaný, pričom možnosť domáhať sa jeho platnosti na území Uhorska úplne zanikla po roku 1860, resp. po judexkuriálnej konferencii v roku 1861 (viď strana 289, v spise čl. 842). V dôsledku vyššie opísaného, t.j. v dôsledku výpovede, došlo k zániku Cisárskeho patentu z 05.11.1855 a teda Zákonom č. 11/1918 Sb.z. a n. nemohlo dôjsť k implementácii niečoho, čo od 30.07.1870 netvorilo súčasť preberaného právneho poriadku Rakúsko-Uhorska. Vlastníctvo hore uvedených troch verejných fondov štátom ostalo nedotknuté, pričom Československá republika, na základe Zákona č. 354/1921 Sb.z. a n., nadobudla všetky statky a majetky, ktoré na území bývalého mocnárstva Rakúsko - Uhorska, patriacom teraz Československej republike, patrili bývalému Rakúsku, bývalému Uhorsku alebo ako spoločný majetok patrili Rakúsko - Uhorsku ako aj to, čo patrilo korune rakúskej a uhorskej a bývalej panovníckej rodine rakúsko - uhorskej dňom 28.10.1918 (viď §1 Zákona č. 354/1921 Sb.z. a n.). Na dôkaz existencie verejných základín aj v čase prvej Československej republiky odporca predložil do konania Úradné noviny číslo 17 zo dňa 21.06.1919, v ktorých bolo zverejnené Opatrenie č. 102/1919 Sb.z. a n. o zastupovaní a spravovaní verejných základín, podľa §1 tohto opatrenia, všetky verejné základiny, ktorých správa podľa doteraz platných právnych pravidiel patrí štátu, až do ďalšieho ustanovenia zastupovať bude generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave. Z týchto dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal neprerušenú líniu právneho nástupníctva po pôvodnom vlastníkovi a teda námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je dôvodná, ktorá samotná skutočnosť založila dôvod na zamietnutie návrhu v celom rozsahu. 15. Napriek záveru zo strany súdu, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal, že bol vlastníkom prípadne právnym nástupcom pôvodného vlastníka žalovaných nehnuteľností a teda, že nie je aktívne legitimovaný v predmetnom spore, vzhľadom na vykonané rozsiahle dokazovanie, súd považoval za nevyhnutné sa vysporiadať aj s ďalšími námietkami odporcu týkajúcimi sa jeho nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, a okrem toho s hmotnoprávnou námietkou absencie rozhodného obdobia a nespôsobilosti žalovaného predmetu konania k vydaniu. 16. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie: 17. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že v súčasnej dobe ako vlastník sporných nehnuteľností je vedený na Úrade geodézie, kartografie a katastra SR Slovenská republika. Za Slovenskú republiku pred súdom koná „štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu“ (§21 ods. 4 O.s.p.). Ohľadom lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, koná za štát „správca“ (§ 34 ods. 14 Zák. č. 330/1991 Zb. v znení neskorších zmien), teda osoba určená ustanovením § 50 ods. 3 a 6 Zák. č. 326/2005 Z. z. Vždy treba rozlíšiť medzi právnou subjektivitou Slovenskej republiky, za ktorú koná zákonom určený subjekt a právnou subjektivitou právnickej osoby. 18. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že povinná osoba definovaná v ustanovení §4 ods. 1 Zák. č. 161/2005 Z.z. je ex lege zmocnená za vlastníka konať vydaním nehnuteľných vecí, (nie navrátením), formou dohody o vydaní nehnuteľnej veci a to v zákonom ustanovenej lehote, t.j. po dobu 60 dní od doručenia písomnej výzvy (§5 ods. 2 Zák. č. 161/2005 Z.z.). Po márnom uplynutí tejto lehoty, resp. po nevyhovení písomnej výzve, Zák. č. 161/2005 Z.z. umožňuje uplatnenie nárokov na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy pod hrozbou zániku práva. Na rozdiel od citovaného §5 ods. 2 , v §5 ods. 3 Zák. č. 161/2005 Z.z. zákonodarca ex lege nezaložil pasívnu vecnú legitimáciu pre správcu majetku ako tak učinil v §5 ods. 2 určením formy a lehoty, t.j. zákon nezaložil exces pre vylúčenie vlastníka z procesu plnenia formou vydania (navrátenia vlastníctva) po uplynutí doby 60 dní od doručenia písomnej výzvy. Formuláciu a predkladanie žalobného návrhu zákonodarca ponechal v dispozícii oprávnených osôb v zmysle platných právnych predpisov najmä Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku s tým, že oprávnené osoby mohli pristúpiť k predloženiu žalobnému návrhu v rozsahu zákonom daných alternatív t.j. buď formou žaloby na nahradenie vôle povinnej osoby, t.j. v danom prípade proti správcovi LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, na uzatvorenie dohody podľa §5 ods. 2 Zák. č. 161/2005 Z.z. alebo formou žaloby na plnenie, t.j. na vydanie (navrátenie vlastníctva) vlastníkom, v danom prípade proti Slovenskej republike (viď LV č. 255, kat.územie Belek).Uvedený záver potvrdzuje aj samotné znenie ustanovenia §7 Zák. č. 161/2005 Z.z., v ktorom sa konštatuje, že z vlastníctva Slovenskej republiky, obcí dňom účinnosti tohto zákona prechádza vlastníctvo na Reformovanú kresťanskú cirkev na Slovensku a jej útvary, ktoré majú právnu subjektivitu, podľa prílohy č. 1, na Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku a jej útvary, ktoré majú právnu subjektivitu, podľa prílohy č. 2,alebo na Rímskokatolícku cirkev, Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu podľa prílohy č. 3. Predmetné osvedčuje, že prechod vlastníckeho práva je možný iba z vlastníka, nie zo správcu jeho majetku pričom výnimku z tohto pravidla môže ustanoviť iba zákon. V danom prípade bola takáto výnimka ustanovená Zák. č. 161/2005 Z.z. iba v §5 ods. 2 už citovaného zákona a to presne stanovenou formou, t.j. dohodou na vydanie nehnuteľných vecí, v presne stanovenom čase, t.j. 60 dní od doručenia písomnej výzvy. 19. Ustanovením §21 Občianskeho zákonníka, zákonodarca zaviedol zásadu rovnosti štátu ako právnickej osoby s ostatnými účastníkmi občianskoprávneho vzťahu a teda štát má rovnaké práva ako hociktorý iný vlastník vrátane práva ústavného podľa Čl. 20 ods. 1 prvá a druhá veta Ústavy Slovenskej republiky. Štát ako vlastník je v rovnakom postavení s inými vlastníkmi a jeho vlastnícke právo požíva rovnakú ochranu ako vlastnícke práva ostatných vlastníkov. Správu majetku štátu vykonáva správca. Štát ovplyvňuje nakladanie správcov s jeho vlastníckymi právami prostredníctvom zákonov, keďže iný reálny nástroj na ovplyvňovanie výkonu svojho vlastníckeho práva prostredníctvom správcov majetku ako samostatných právnických osôb nemá, osobitnými predpismi štát upravuje rozsah práv a povinností správcu - právnickej osoby. Zák. č. 161/2005 Z.z. štát zmocnil správcu ex lege konať za neho ako vlastníka vydaním nehnuteľných vecí (nie navrátením) formou dohody o vydaní nehnuteľnej veci a to v zákonom ustanovenej lehote, t.j. po dobu 60 dní od doručenia písomnej výzvy (§5 ods. 2 Zák. č. 161/2005 Z.z.). 20. Navrhovateľ sa v tomto konaní domáha navrátenia vlastníckeho práva, avšak predmetného práva sa nedomáha od vlastníka zapísaného na liste vlastníctva (Slovenská republika), ale od jeho správcu, ktorý by vzhľadom na stav zápisov na príslušnom liste vlastníctva takúto povinnosť nemohol objektívne ani len splniť. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v predmetnej veci nie je odporca pasívne legitimovanou osobou na vydanie a navrátenie vlastníctva k žalovaným nehnuteľnostiam , preto bol daný dôvod na zamietnutie návrhu. Súd poukazuje na zhodné stanovisko Krajského súdu Banská Bystrica v obdobnej veci v konaní 13Co102/2008. 21. K nedostatku rozhodného obdobia: 22. Podľa pôvodnej Pozemnoknižnej vložky č.XX pre kat. územie G., nehnuteľnosti označené na strane A pod r.č. 1 -19 boli na strane B od 8.6.1911 zapísané v prospech doterajšieho vlastníka „ Magyar vallási alap“ (v preklade Maďarský náboženský fond ). Podľa zápisov č. 2 - 4 na strane B došlo k zmenám u niektorých parciel vedených v tejto vložke bez zásahu do vlastníctva k žalovaným parc.č. XXX a XXX/X ( podlomenie vyznačené na základe poznámky č.8 ). Podľa zápisu č. 5 na strane B tejto vložky vyplýva, že dňa 16. apríla 1925 na základe žiadosti Štátneho pozemkového úradu v Prahe č. 35427/25-2/4 sa v nej poznamenalo, že nehnuteľnosti pod radovým číslom A I. 1-19 sú zabrané štátom a že štát zamýšľa tieto prevziať. Zo žiadosti z 26.3.1925 pod.č 35427/2.5 II/4 ( v spise na čl.898-901) vyplýva, že Štátny pozemkový úrad v Prahe ním žiada, aby na základe § 16 zák. č. 215/1919 Zb. a § 8 nar. Vlády republiky Československej č. 61/1920 Zb. pri nehnuteľnostiach zapísaných v pozemnoknižných protokoloch uvedených v odstavci III, A, 1 bolo poznamenané, že nehnuteľnosti v týchto pozemnoknižných protokoloch (vložkách) zapísané sú zabrané štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. Ďalej sa v tejto žiadosti navrhuje Okresnému súdu Vráble a zároveň nariaďuje pozemnoknižnej kancelárii, aby v pozemkových protokoloch (vložkách) č. XX, č. XX kat. územie malý G. na strane B poznamenal, že nehnuteľnosti sú zabrané štátom a že štátny pozemkový úrad v Prahe zamýšľa všetky v týchto pozemnoknižných protokoloch zapísané nehnuteľnosti prevziať. Predmetnú žiadosť pozemkový úrad adresoval okrem iného aj náboženskej základine prostredníctvom likvidačnej komisie pre správu cirkevného majetku na Slovensku pri ref. min. školstva a nár. osvety v Bratislave (viď čl. 898). Podľa záznamu v tejto žiadosti (v spise na čl. 901) zo dňa 21.4.1925, ktorá bola zrealizovaná 22.4.1925, predmetná žiadosť bola odoslaná na vedomie Okresnému súdu Vráble s tým, aby bol vykonaný vklad nehnuteľností v knihovnej žiadosti uvedených. Skutočnosť, že po vykonaní záznamu zamýšľaného prevzatia štát zrealizoval akt faktického prevzatia všetkých t.j. aj sporných nehnuteľností vyplýva zo správy prídelového komisára Štátneho pozemkového úradu (v spise na čl. 904) v ktorej sa výslovne uvádza že dňa 30.9.1926 k zabratej pôde končí výpoveď pôvodnému vlastníkovi a pôda bude odovzdaná dňom 1.10.1926. K tejto správe prejavila svoj súhlas Likvidačná komisia cirkevných majetkov na Slovensku listom z 14.10.1926 ( v spise na čl.911). 23. Z vyššie uvedených ustanovení § 1, 5, 16 zákona č. 215/1919 Sb.z .a n vyplýva obsahový rámec pojmu zábor ďalej to, že právny predchodca Slovenskej republiky, t.j. Československá republika, nadobudol vlastnícke právo k zabraným nehnuteľnostiam ex lege - dňom účinnosti záborového zákona ako aj to, že predmetné vlastnícke právo štátu, ktoré vzniklo konštitutívne priamo zo zákona, sa iba deklarovalo poznámkou v pozemkovej knihe a teda na jeho účinnosť sa nevyžadovala intabulácia v zmysle Pozemkovoknižného poriadku z 15.12.1855 platného pre územie Slovenskej republiky do 01.01.1951. 24. Tieto tvrdenie osvedčuje aj dobová judikatúra, podľa ktorej: „Zábor spočíva na předpokladech věcných, nikoliv osobních. Je proto dnem vyhlášení zákona, t.j. dnem 24.04.1919, zabrán veškerý velký majetek pozemkový na území Čsl.republiky bez zřetele na jeho subjekt vlastnícký, tedy majetek tuzemce jako cizozemce, hlavy cizího státu i poddaného, tvoříci statek komorní, nebo apertinenci suverénního státu, sloužíci mu za garanci povinností panujíci dynastie (Boh.adm. 8055/1929, Vážný civ.2037, 7751, 8982), majetek podle zákona či z vůle stran jakkoliv vázaný, tedy i majtek sveřenecký (Boh.adm. 2061/1923), majetek vázaný dosud na zbytky lenních svazků (Boh.adm.7130/1928), cirkevní i nadační (Boh.adm.3910/1924), starými privilegiemi nedělitelnosti obdařený (nál.n.s.s. 24.III.1922, č. 4169), rodinnými zákony (Boh.adm. 4290/1924) nebo fideikom, substitucemi stižený.“ 25. Zákonom č. 215/1919 Sb.z a n. o zabrání velkého majetku pozemkového(ďalej len záborový zákon) bol do systému pozemkového práva zavedený aj ďalší nový pojem a to pojem „velký majetek pozemkový“, ktorého obsahový rámec bol definovaný najmä ustanovením §2 tohoto zákona, podľa ktorého za veľký majetok pozemkový je potrebné považovať súbory nehnuteľností s právami, s ktorými sú spojené ich držby, ak výmera pripadajúca na územie Československej republiky vlastnícky patrí jednej osobe alebo spoluvlastníkom je väčšia ako 150 ha pôdy poľnohospodárskej alebo 250 ha pôdy vôbec, pričom nerozvedení manželia sa považovali za osobu jedinú. Z uvedeného zjavne vyplýva, že zábor bol realizovaný nie podľa osobitnej výmery každého katastrálneho územia u vlastníka samostatne, ale za všetok nehnuteľný majetok jedného vlastníka na celom území Československej republiky. Uvedené opäť osvedčuje aj dobová judikatúra, podľa ktorej: „Slovem „soubor“ rozuměti je „souhrn, součet“ nemovitostí (Boh.adm. 1071/1921). Není proto předpokladem záboru komplex pozemků souvislých, nýbrž jen součet majetku pozemkového bez zřetele na jeho teritoriální souvislost a polohu (Bohm.adm. 1512/1922, 1893/1923, Vážný 1099 civ.). Okrem toho, charakter záboru ako úkonu prevzatia pôdy štátom, ako vyvlastnenie, potvrdzuje aj ustanovenie §14 cit. zákona, podľa ktorého: „Je-li místní potřeba půdy naléhavá, a nestačí-li pozemky zabrané, anebo žádá-li toho obecné blaho, může pozemkový uřad vyvlastniti půdu i pod meze stanovené §2.“, ďalej ustanovenie §9 Zákona č. 329/1920 Sb.z. a n. o převzetí a náhradě za zabraný majetek pozemkový (tzv. zákon náhradový), podľa ktorého: „Poznámka zamýšleného převzetí působí jako poznámka zamýšleného odepsání nemovitostí, pokud nezahrnuje všech nemovitostí ve vložce zapsaných, a spolu jako poznámka vyvlastnění.“. Z toho vyplýva, že popri poznámke podľa §16 Zákona č.215/1919 Sb.z. a n sa vykonávala aj poznámka zamýšľaného prevzatia, pričom s poznámkou zamýšľaného prevzatia sú spájané aj právne účinky vyvlastnenia v prospech štátu (viď §26 a §27 Zákona č. 329/1920 Sb.z. a n.) a plynutie 30 dňovej prekluzívnej lehoty podľa §31 Zákona č. 329/1920 Sb.z. a n., podľa ktorého nie je možné domáhať sa uznania práva vlastníckeho k nehnuteľnostiam prevzatým ani voči štátu ani voči osobám, ktorým sa nehnuteľností týchto dostalo prídelom, pričom je nerozhodné, či vklad práva vlastníckeho bol prevedený ihneď po uplynutí tejto lehoty alebo nie. 26. Uvedené závery opäť osvedčuje aj dobová judikatúra 1/ podľa ktorej „Není třeba, aby zábor byl poznamenán před poznámkou převzetí; z ustanovení §23 náhradového zákona je patrno, že i před poznamenáním záboru lze oznámiti zamýšlení převzetí (nález Boh. Adm. 5223)“ 2/ podľa ktorej „Poznámka převzetí může býti zapsaná i u nemovitosti skutečně již převzeté, která je však dosud připsaná knihovně vlastníku zabraného majetku, neboť poznámkou převzetí má býti i proti třetím osobám veřejne vyznačeno, že dosavadní knihovní vlastníctví pomine, a proti těmto osobám mají býti přivoděny stejné účinky, jaké mají poznámky zamýšleného odepsání a vyvlastnění (nález Boh.adm. 6368).“. 27. Nakoľko v PKV č. 22, kat. územie Belek bola pod B5 dňa 16.4.1925 vyznačená poznámka o zabraní nehnuteľností štátom spolu s poznámkou zamýšľaného prevzatia, na základe ktorej skutočnosti štát po daní výpovede z nájmu pôvodnému pozemnoknižnému vlastníkovi dňom 30.9.1926 (§12 a nasl. záborového zákona) následne dňom 1.10.1926 prevzal zabraný majetok, má súd za to, že k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na štát došlo na základe Zák. č. 215/1919 Sb. mimo rozhodného obdobia ustanoveného v §2 ods. 2 Zák. č. 161/2005 Z.z., ktorá skutočnosť založila dôvod na zamietnutie návrhu. 28. K nespôsobilosti predmetu konania na vydanie: 29. Súd mal za to, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal tú skutočnosť, že by žalované nehnuteľnosti boli súčasťou lesného pôdneho fondu tak ako to ukladá vyššie citované ustanovenie § 2 ods. 1 Zák. č. 161/2005 Z. z.(účinný od 1.5.2005). Súčasťou tohto ustanovenia je aj legislatívny odkaz číslo 3, ktorý sa odvoláva na Zák. č. 61/1977 Zb. o lesoch účinný do 31.08.2005. Od 01.09.2005 bol Zák. č. 61/1977 Zb. zrušený Zák. č. 326/2005 Z.z., ktorý kontinuálne naviazal na pôvodný legislatívny pojem „lesný pôdny fond“, ktorý tvorili len tie pozemky, ktoré boli v evidencii katastra nehnuteľností zapísané ako druh pozemku - lesné pozemky. Na opísané pozemky bol vyhotovený aj lesný hospodársky plán a boli zakreslené v lesníckych porastových mapách. S poukazom na uvedené ako aj na samotné znenie ustanovenia §2 ods. 1 písmeno c) Zák. č. 161/2005 Z.z. je potrebné konštatovať, že vlastnícke právo sa vracia výlučne k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. Vlastnícke právo sa nevracia k nehnuteľným veciam, ktoré netvoria lesný pôdny fond a nie sú hospodárskymi stavbami, resp. nie sú ostatnými stavbami, ktoré by súviseli s lesným pôdnym fondom. V tejto súvislosti je nevyhnutné podotknúť, že na LV č. XXX, kat. územie G. je vo vzťahu k predmetu konania uvedené z hľadiska druhu pozemku a popisu stavieb u parciel č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X - zastavané plochy a nádvoria, u parciel č. 1XX/X, XXX/X - ostatné plochy, ďalej stavby - rekreačné zariadenie so súp. č. XXX na parc. č. XXX/X a rekreačné zariadenie so súp. č. XXX na parc. č. XXX/X. Navrhovateľ dôkaz opaku vo vzťahu k stavom zápisu na LV č. XXX kat. územie Belek nepredložil. 30. Vzhľadom na stav zápisov na LV č. XXX, kat. územie G. vo vzťahu k parc. č. XXX/X zast. plochy a nádvoria o výmere 66 m2, parc. č. XXX/X zast. plochy a nádvoria o výmere 66 m2, stavba - rekreačné zariadenie so súp. č. XXX na parcele C KN č. XXX/X a stavba - rekreačné zariadenie so súp. č. 838 na parcele C KN č. XXX/X bola súčasne splnená aj zákonná nemožnosť ich vydania podľa §6 písmeno b) Zákona č. 161/2005 Z.z.. 31. Zo všetkých týchto dôvodov súd návrh v ostávajúcej časti v celom rozsahu zamietol. 32. O trovách konania súd rozhodne podľa§151ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej pre mimoriadnu zložitosť veci. 33. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním proti všetkým jeho výrokom napadla len žalobkyňa, domáhajúca sa jeho zmeny tak, aby jej žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené. Poukázala na obsah ňou podanej žaloby a jej spresnenia podaním zo dňa 13.05.2015, keď súdu prvej inštancie vyčítala to, že nepripustil zmenu žaloby a to bez náležitého a riadneho odôvodnenia, keď nešlo o prípad podľa ustanovenia § 95 ods. 2 OSP, kedy by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, keď išlo len o spresnenie žaloby. Takisto druhý výrok o zastavení konania v časti nezodpovedá žalobnému návrhu, resp. čiastočnému späťvzatiu žaloby, keď súd odchýlenie sa od späťvzatia žaloby neodôvodnil vôbec žiadnym spôsobom. Súd prvej inštancie sa s odchýlením od späťvzatia žaloby žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ďalším procesným pochybením súdu bola skutočnosť, že pred vydaním rozsudku vo veci samej nerozhodol ani o jej návrhu na prerušenie konania zo dňa 21.03.2016 samostatným uznesením, ale až v napadnutom rozsudku, čím jej odňal možnosť konať pred súdom (všetkými označenými procesnými pochybeniami). Má za to, že reštitučná výzva v tomto konkrétnom prípade spĺňala minimálne požiadavky zákona č. 161/2005 Z. z. a teda napadnuté rozhodnutie je potrebné posúdiť ako rozhodnutie ústavne nesúladné popierajúce spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu účel a význam reštitučného zákona. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o tom, že ju nemožno pokladať za právneho nástupcu náboženského fondu. Rímskokatolícka cirkev je v Slovenskej republike registrovanou cirkvou a ona je jej útvarom s právnou subjektivitou. V prípade štúdijného (náboženského) fondu ide podľa pôvodu o cirkevný majetok (katolícky) a aj jeho účel bol bezprostredne spojený s rímskokatolíckou cirkvou, preto aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 1Cdo/247/2016 dospel k záveru, že pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely zákona je potom potrebné konštatovať, že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči Rímskokatolíckej cirkvi, keď iný - len doslovný (gramatický) výklad by znamenal nenaplnenie základného poslania tohto reštitučného zákona. Pre vydanie nehnuteľností nie je určujúci len zápis v príslušnom liste vlastníctva. Z údajov uvedených v pozemkovoknižnej vložke č. XX pre kat. územie G., ako aj zo skutočného stavu predmetných nehnuteľností v prírode jednoznačne vyplýva, že požadované nehnuteľnosti tvoria lesný pôdny fond. O charaktere pozemkov svedčí aj skutočnosť, že tieto pozemky sú v správe štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, ktorý je ako jediný subjekt oprávnený spravovať lesný majetok vo vlastníctve štátu. Predmetné nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve útvaru Rímskokatolíckej cirkvi, keď vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam jej bolo odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, o čom svedčí zápis v pozemkovej knihe zo dňa 12.03.1948 (pod B 10). Vzhľadom k uvedenému považuje za naplnené všetky 4 kumulatívne vyžadované podmienky na navrátenie vlastníctva a za neopodstatnenú považuje námietku absencie intabulácie v pozemkovej knihe vzhľadom na jednotnosť cirkevného majetku a právneho režimu, ktorý vznikol po prijatí dohody Modus Vivendi, na základe ktorého bol uplatnený územný princíp na cirkevné majetky nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky. Ak boli bez právneho dôvodu zabrané nehnuteľnosti štúdijnej základiny, boli zabraté Rímskokatolíckej cirkvi, pričom evidencia v pozemkovej knihe má v tejto súvislosti len informovať, ktorá cirkevná právnická osoba tieto nehnuteľnosti spravuje v jej prospech. Je irelevantné, že v čase zhabania Apoštolská administratúra v Trnave nebola vedená v pozemnoknižných vložkách. Preto má plný nárok uplatňovať si reštitučné nároky na cirkevné majetky, ktoré pôvodne patrili cirkevným právnickým osobám z Maďarska, ku ktorej právnej otázke zásadného významu sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/119/2002. K jej nezapísaniu do pozemkovej knihy došlo z dôvodu nevymazania záborovej poznámky, ale intabulačný systém v tom čase nebol prísne formalizovaný a platné právo rozlišovalo medzi „skutočným držiteľom“ a „knihovným vlastníkom“. Ak by sa aj teoreticky pripustila potreba preukazovať jej vlastnícke právo v súvislosti s vedením pozemkových kníh, poukazuje na to, že sa stala skutočným držiteľom - vlastníkom predmetných nehnuteľností, bez potreby zápisu do pozemkovej knihy na základe vydania Apoštolskej konštitúcie Ad ecclesiastici regiminis incrementum zo dňa 02.09.1937 a úradným opatrením - Vládnym nariadením č. 204/1937 Sb. z. zo dňa 02.09.1937 o formálnom zrušení cirkevných majetkov. V ďalšom odvolateľka poukázala na právny rámec v otázke nakladania s cirkevnými majetkami na území Slovenskej republiky v histórii, na pojem fondu - základiny a na to, že štát vždy majetky majetkových substrátov cirkevných základín a fondov považoval za majetky Rímskokatolíckej cirkvi, keď fondy mali slúžiť potrebám katolíckej cirkvi - ich účel, ako aj pôvod mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/247/2006). Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s jej tvrdeniami a podrobnou analýzou dôkazov v podaní zo dňa 11.06.2015 k prvej pozemkovej reforme ako aj revízie (zákony č. 215/1919 Sb., resp. 142/1947 Sb.). Poukázala na to, že v zmysle rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČSR In Boh. 9307/38 sa v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 215/1919 Sb. pre prechod vlastníctva zabraného majetku vyžaduje prejav štátu, že zabraný majetok skutočne preberá, do ktorej doby zostáva jak právnym tak i faktickým vlastníkom zabraných nehnuteľností ich doterajší majiteľ. V celom rade prípadov panuje názor, že dotknuté nehnuteľnosti prešli na štát postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. za situácie, kedy v pozemkových knihách bola uskutočnená iba poznámka zamýšľaného prevzatia a rozhodnutie o prevzatí samotnom naopak vydané nikdy nebolo. Zákon č. 142/1947 iba reviduje úpravu uskutočnenú zákonom č. 215/1919, keď mu chýba podrobnejšia úprava vlastníckych postupov pri zabraní nehnuteľností podrobených revízii. V tomto smere je nevyhnutné použiť práve ustanovenia právnych predpisov upravujúcich prvú pozemkovú reformu a pre prevzatie platia primerane ustanovenia zákona č. 329/1920 Zb. (takzvaný zákon náhradový) a tiež ustanovenia Záborového zákona. Tam, kde zákon č. 142/1947 Zb. neustanoví iné, použijú sa zákony upravujúce prvú pozemkovú reformu. Podľa zákona č. 142/1947 Zb. vlastníctvo zabraných nehnuteľností prechádzalo na štát prevzatím. Rozhodujúce preto je posúdiť právny význam poznámky zamýšľaného prevzatia, ktorý inštitút nie je v zákone 142/1947 Zb. zvlášť upravený a v tomto smere vznikajú pochybnosti, či poznámka zamýšľaného prevzatia neznamenala už sama osebe prechod vlastníctva na štát. Titulom pre nadobudnutie vlastníctva je až poznámka (Vážny Civilná časť, č. 6613), nie zamýšľané prevzatie, ktoré má iba upozorňovať tretie osoby na budúci možný prechod vlastníctva na štát. To sa opiera o skutočnosť, že pokiaľ nebola dôvodom vkladu vlastníckeho práva pre štát dohoda o prevzatí, je práve až poznámka prevzatia zákonným podkladom pre nasledujúci vklad vlastníckeho práva pre štát (§ 26 až 28 náhradového zákona). Poznámky v pozemkovej knihy sa od zápisov a vkladov líšili práve tým, že nimi nevznikali ani sa neprevádzali práva, aj keď práve poznámka zamýšľaného prevzatia mala nepochybne osobitný charakter. Nielen judikatúra, ale aj právna veda bola názoru, že samotným záborom sa „právny pomer vlastnícky nemení a doterajší vlastník zostáva vlastníkom zabraného majetku až do prevzatia“. Podmienkou nadobudnutia vlastníctva k zabraným nehnuteľnostiam štátom síce bola práve poznámka zamýšľaného prevzatia, tá ale bola len poznámkou, vlastnícke právo sama osebe nemenila. Ak bolo v pozemkových knihách poznamenané iba zamýšľané prevzatie, malo to podľa vtedajšej judikatúry iba evidenčný význam a nemalo to samo osebe žiadny vplyv na trvanie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Rozhodujúce bolo prevzatie nehnuteľností, ktoré bolo podľa judikatúry totožné s vkladom vlastníckeho práva, tento právny stav platil až do účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., odkedy sa už intabulácia pre vznik vlastníckeho práva nevyžadovala. Rozhodujúcim z hľadiska prechodu vlastníckeho práva na štát do 01.01.1951 (účinnosti uvedeného Občianskeho zákonníka) je prevzatie nehnuteľností a po tomto dátume je rozhodujúcou skutočnosťou, či bolo vydané správne rozhodnutie o prevzatí nehnuteľnosti do vlastníctva štátu a či toto nadobudlo právoplatnosť. S poukazom na listiny založené v spise na č. l. 898 až 946 je zrejmé, že nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu boli spravované Likvidačnou komisiou, ktorá od 01.11.2013 nahradila Centrálnu komisiu Rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko v Bratislave. Zásadná dohoda v otázke cirkevných majetkov sa vyjadrila v pakte Modus Vivendi, ktorý vstúpil do platnosti dňa 02.02.1928, na základe čoho vznikla správna komisia v Dohode s Československou vládou. Rímskokatolícke cirkevné majetky podľa svojej povahy a podľa svojho pôvodu určenia nie sú cirkevnými majetkami v Maďarsku, ale majetkami Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, o ktorých už bolo zásadne rozhodnuté, že oni tvoria dotačnú masu pre jednotlivé cirkevné právnické osoby na Slovensku na základe dohody medzi Československou vládou a Svätou stolicou. V zmysle dohody Modusu Vivendi sa pristúpilo k riešeniu na takzvanom teritoriálnom princípe, podľa ktorého cirkevné majetky na Slovensku pripadnú cirkevným právnickým osobám na Slovensku a cirkevné majetky v Maďarsku cirkevným právnickým osobám v Maďarsku. Svätá stolica toto predbežne uznala a konečným riešením tejto situácie bolo vydanie Apoštolskej konštitúcie Ad ecclesiastici regiminis incrementum. Takisto je potrebné poznamenať s poukazom na PKV č. XX pre kat. úz. H. G., že iba s tými nehnuteľnosťami vyznačenými v PKV v časti A - majetková podstata, ktoré sú podčiarknuté alebo prečiarknuté bolo disponované. Pod radovým číslom B5 je uvedená poznámka zamýšľaného prevzatia, ktorá ale s poukazom na ňou uvádzané predchádzajúce skutočnosti nemala za následok prechod vlastníckeho práva na štát, ale iba obmedzenie dispozičného práva vlastníka. Poznámky pod radovým číslom B6 a 7 svedčia o dispozícii pôvodného pozemnoknižného vlastníka s nehnuteľnosťami, keď je potrebné poznamenať, že ak by k odňatiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo v prospech štátu, boli by nehnuteľnosti odpísané z predmetnej PKV a vpísané do novej PKV, prípadne v časti B predmetnej PKV by sa nachádzala poznámka svedčiaca o nadobudnutí vlastníctva Československým štátom. Pod radovým číslom B8 je zapísaná Prídelová listina Štátneho pozemkového úradu, pre toto konanie však táto poznámka nie je dôležitá z dôvodu, že predmetná prídelová listina sa nedotkla (parcela č. XXX), resp. dotkla len okrajovo (zmenšenie výmery a zmena označenia z pôvodnej parcely č. XXX na novú parcelu č. B. predmetu tohto sporu. Skutočnosť, že predmetu tohto sporu sa netýka poznámka pod radovým číslom B8 a že tieto nehnuteľnosti ostali vo vlastníctve pôvodného vlastníka až do rozhodného obdobia vyplýva zo skutočnosti, že k parcele č. XXX nie je v časti A predmetnej PKV uvedená žiadna zmena a táto parcela nie je ani prečiarknutá alebo podčiarknutá, a že parcela č. XXX/X tvoriaca predmet sporu je súčasťou pôvodnej parcely č. 313, pričom sa uvádza spätný prenos tejto parcely do hárku XX. Z predmetnej skutočnosti teda vyplýva, že v majetkovej podstate do rozhodného obdobia parcely zostali v pôvodne vedenej PKV č. XX pre kat. úz. G. a na časť týchto nehnuteľností bola vpísaná poznámka zo dňa 12.03.1948 o tom, že sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb.. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti je jednoznačné, že predmet sporu tvoria pôvodné pozemnoknižné parcely č. XXX a XXX/X, ktoré boli odňaté pôvodnému vlastníkovi v rozhodnom období, boli predmetom reštitučnej výzvy a v súčasnosti sú predmetom tohto súdneho konania, pričom tieto nehnuteľnosti neboli žiadnym spôsobom dotknuté prvou pozemkovou reformou (na základe ktorej bola vydaná prídelová listina v poznámke pod B 8). Podľa ustanovenia § 4 Reštitučného zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá nehnuteľnosti ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje, nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky alebo nehnuteľnú vec drží, na základe čoho je žalovaný jednoznačne pasívne legitimovaným v spore. 34. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, keďže ho považuje za vecne správne, pričom požadoval aj náhradu trov odvolacieho konania. Námietky žalobkyne v odvolaní považuje za nedôvodné, má za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal riadne so všetkými otázkami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Poukázal na ním označené rozhodnutia súdov Slovenskej republiky potvrdzujúce správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie, na základe ktorých podanú žalobu zamietol. Bola ustálená téza odlišnosti fondov i základín od Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré neboli ani jej právnickou osobou, a ani ich majetok nebol majetkom cirkevným. Rozlišovať treba medzi právnou subjektivitou Slovenskej republiky, za ktorú koná zákonom určený subjekt, a právnou subjektivitou právnickej osoby. Ekvivalentom záboru je vyvlastnenie, poznámka zamýšľaného prevzatia pôsobí ako poznámka zamýšľaného odpísania (odčlenenia), nehnuteľnosti v pozemnoknižnej vložke, resp. protokole a spolu ako poznámka vyvlastnenia. Československá republika nadobudla vlastnícke právo k predmetu sporu ex lege na základe zákona č. 215/1919 Zb., toto sa v pozemkovej knihe iba deklarovalo poznámkou. Účinky záboru nie sú anulované ani mierovými zmluvami, ako to tvrdí žalobkyňa, nakoľko pojednávali výlučne o maďarskom majetku, resp. majetkoch štátu. Vládne nariadenie č. 204/1937 Zb. pojednáva o zrušení nariadení ministrov, nerieši zrušenie rozhodnutí vydaných Štátnym pozemkovým úradom a jeho organizačnými zložkami zriadenými na podklade Záborového zákona č. 215/1919 Zb.. Reštitučný zákon č. 161/2005 Z. z. vstúpil do účinnosti po uzatvorení Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zo dňa 24.11.2000 a Rímskokatolícka cirkev môže nadobúdať vlastnícke právo k hnuteľným i nehnuteľným hmotným veciam, ako i k nehmotným veciam len v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda právom rozhodujúcim pre riešenie majetkoprávnej problematiky je iba právny poriadok Slovenskej republiky. Podľa kanonického práva ak došlo rozhodnutím cirkevnej vrchnosti k rozdeleniu územia cirkevnej právnickej osoby, potom musí byť vydané aj rozhodnutie tej istej cirkevnej vrchnosti o spôsobe a rozdelení majetku pôvodnej cirkevnej právnickej osoby na novú cirkevnú právnickú osobu. Žalobkyňa opomenula súdu uviesť Pápežskú bullu „Dioecesium fines“ vydanú dňa 19.07.1939. 35. Súd prvej inštancie konal a rozhodoval vo veci - spore za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. - OSP), ktorý zákon bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený a nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z. - Civilným sporovým poriadkom (CSP), ktorý zákon v prechodnom ustanovení § 470 ustanovil, že platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (odsek 1 - princíp okamžitej aplikability) a že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (odsek 2 veta druhá - princíp justifikácie účinkov právnych úkonov). Vychádzajúc z uvedeného zákona bolo potrebné v ďalšom konaní postupovať podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, keď otázku procesného postupu súdu prvej inštancie pri vydaní napadnutého rozsudku bolo potrebné posudzovať v kontexte v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku. 36. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania a zistení, že spĺňa zákonné náležitosti, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobkyne a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia a dospel k záveru, že vo veci je potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 37. Čo sa týka napádaného výroku rozsudku o nepripustení zmeny žalobného nároku, mal odvolací súd za to, že v tejto časti je odvolanie žalobkyne neprípustným a je ho preto potrebné v zmysle ustanovenia § 386 písm. c/ CSP v tejto časti odmietnuť. Rozhodovanie o zmene žaloby v zmysle ustanovenia § 95 OSP bolo totiž vylúčené z prieskumu odvolacím súdom, a to konkrétne ustanovením § 202 ods. 3 písm. f/ OSP, podľa ktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. 38. Čo sa týka odvolacej námietky žalobkyne k tomu, že jej návrh na prerušenie konania bol riešený až v napadnutom rozsudku, mal odvolací súd za to, že v kontexte ustanovenia § 212 ods. 3 OSP (na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) nemožno vzhliadnuť vo vytýkanom postupe súdu prvej inštancie vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci, keď v kontexte novej zákonnej úpravy toto naďalej platí pre konania v zmysle Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z. z. - § 67) a nejde o vadu týkajúcu s procesných podmienok v zmysle ustanovenia § 380 ods. 2 CSP (a § 389 ods. 1 písm. a/ CSP). 39. Čo sa týka výčitky žalobkyne, že zastavujúci výrok napadnutého rozsudku nezodpovedá jej podaniu o čiastočnom späťvzatí žaloby, odvolací súd poukazuje na to, že tento výrok je potrebné posudzovať aj v kontexte už skôr dňa 27.01.2014 pod č. k. 12C/43/2007-788 vydaného rozhodnutia, v kontexte s ktorým bolo o čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodnuté súladne s jej obsahom. 40. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecnú nesprávnosť v poradí tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancie preskúmavať nemohol a prvé dva výroky rozsudku boli vecne správne a nebol dôvod pre ich zmenu alebo zrušenie. 41. Čo sa týka rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, mal odvolací súd za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako rozhodnutie vecne správne. V danej veci súd prvej inštancie vzhliadol pre zamietnutie podanej žaloby 4 dôvody, a to nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nedostatok rozhodného obdobia (a teda aj reštitučného titulu), v ktorom k zmene vlastníctva prišlo a v nespôsobilosti predmetu konania na vydanie. Posudzujúc uvedené dôvody pre zamietnutie žaloby mal odvolací súd za to, že prvé dva dôvody pre zamietnutie žaloby, t. j. aktívna vecná legitimácia žalobkyne a pasívna vecná legitimácia žalovaného nie sú dôvodné, v tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ale ďalšie dva dôvody pre zamietnutie žaloby považoval odvolací súd za vecne správne a z tohto pohľadu potom aj za vecne správne považoval napadnuté rozhodnutie v tejto časti. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám, je povinnou osobou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Žalovaný je nesporne takouto osobou, je teda v konaní pasívne vecne legitimovaný, i keď by sa jednalo o vlastníctvo štátu, teda Slovenskej republiky. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne mal odvolací súd za to, že v zmysle uvedeného reštitučného zákona má postavenie aktívne legitimovanej osoby z dôvodu, že sa jednalo (ide) o majetok podľa pôvodu prináležiaci k cirkevnému majetku, bol zviazaný účelom s Rímskokatolíckou cirkvou a preto krivda spáchaná odňatím tohto majetku predstavovala priamo krivdu voči Rímskokatolíckej cirkvi, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Cdo/247/2006. Žalobkyni prináleží právo domáhať sa reštitučného nároku aj k tým majetkom Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré pôvodne patrili podľa v tom čase platných predpisov zložkám a organizáciám Rímskokatolíckej cirkvi so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, a na základe toho, že sa nachádzajú v súčasnosti na území Slovenskej republiky, má nároky k nim Rímskokatolícka cirkev na Slovensku; Rímskokatolícka cirkev v Maďarsku k nim nároky preto nemá. Čo sa týka ďalších dvoch dôvodov pre zamietnutie žaloby, v tomto smere sa odvolací súd plne stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré dôvody (každý z nich samostatne) nesporne vedú k potrebe zamietnutia podanej žaloby pre nenaplnenie podmienok reštitučného zákona. Pôvodný vlastník predmetných nehnuteľností ako cudzí - zahraničný subjekt vlastnícke právo stratil po zabraní majetkov štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového, štát prakticky ihneď zrealizoval akt faktického prevzatia vlastníctva týchto nehnuteľností, teda neboli a nemohli byť až do roku 1948 v užívaní pôvodného vlastníka, pričom bol vykonaný i vklad nehnuteľností v pozemkovej knihe a u parcely č. XXX tiež došlo zo strany štátu k jej rozdeleniu s následným prevodom jej častí, do vlastníctva iných subjektov. K zmene vlastníctva tak došlo mimo rozhodného obdobia, teda táto zákonná podmienka reštitúcie naplnená nebola. 42. Za správny považoval odvolací súd aj záver o tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala tú skutočnosť, že by žalované nehnuteľnosti predstavovali poľnohospodársku pôdu, resp. boli súčasťou lesného pôdneho fondu. I keď aktuálna evidencia predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností nebola pre rozhodnutie súdu záväzná, bolo na žalobkyni preukázať to, že predmetné nehnuteľnosti predstavujú takúto pôdu a teda sú produkčne potenciálne pre poľnohospodársku alebo lesnú výrobu, i keď tomuto účelu evidenčne v súčasnosti nezodpovedajú. V podanom odvolaní žalobkyňa poukázala na to, že zo skutočného stavu predmetných nehnuteľností v prírode jednoznačne vyplýva, že tvoria lesný pôdny fond, keď o charaktere pozemkov svedčí aj skutočnosť, že sú v správe žalovaného, ktorý je ako jediný subjekt oprávnený spravovať lesný majetok vo vlastníctve štátu. V katastri nehnuteľností sú predmetné pozemky zapísané ako zastavané plochy a nádvoria, resp. ostatné plochy parcely XXX/X a XXX/X, sú na nich postavené stavby charakterizované ako rekreačné zariadenia, resp. sa nachádzajú v okolí bytových stavieb a rodinných domov, jedná sa o pozemky a stavby v intraviláne obce, ktoré aj do okamihu zabratia štátom (ako to vyplýva z listín z roku 1925 v súvislosti s deľbou parcely 313) slúžili len pre účely obydlia (obytný dom a pobočné budovy) lesníka a ako deputátna záhrada a role, teda nikdy neslúžili bezprostredne účelu poľnohospodárskej alebo lesnej produkcie. Žalobkyňa v konaní nepreukázala teda to, že ide o také pozemky a stavby, ku ktorým zákon navrátenie vlastníctva umožňuje (že evidenčný stav predmetných nehnuteľností nezodpovedá skutočnému stavu), žalobe tak preto nebolo možné vyhovieť. 43. Pri úspechu žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd, v zmysle ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď o trovách pred súdom prvej inštancie bude rozhodovať tento súd, ktorý si rozhodnutie o trovách vyhodnotil až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tento rozhodne aj o výške trov. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).