Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/52/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4299899384 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4299899384.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov: 1a. D. M., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., A., 1b. W. Q., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., A. 8, 1c. B. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., N. XX, 1d. M. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. H., S. H. A. 3, 1e. Q. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., D. XX, (právni nástupcovia pôvodného žalobcu v 1. rade B. S., zomr. XX. XX. XXXX), všetci zast. JUDr. Elenou Vavríkovou, advokátkou, so sídlom Komárno, Záhradnícka 16/2, 2a. Y. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., S. XXX/XX, 2b. R. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., Q. XXXX/XX, 2c. W. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., L. XXX/XX, 2d. W. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., W. XXX/X (právni nástupcovia pôvodného žalobcu v 2. rade R. S., zomr. XX. XX. XXXX), 3. W. S., bytom C., D. XX, zast. JUDr. Elenou Vavríkovou, advokátkou, so sídlom Komárno, Záhradnícka 16/2, 4. K. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., M. XXXX/XX (právna nástupkyňa pôvodnej žalobkyne v 5. rade N. M., zomr. XX. XX. XXXX), 5a. B. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., B. XXXX/X, 5b. K. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX (právni nástupcovia pôvodnej žalobkyne v 6. rade X. S., zomr. XX. XX. XXXX), 6. M. S., bytom C., H. XX, 7. W. N., bytom C., B. 7, 8. T. N., bytom C. H. V. 3, 9. N. D., bytom N., C. diel XX, 10. U. N., bytom S., C. XXX, Česká republika, 11. B. N., bytom T. XXX, 12. X. O., bytom O. XX, 13. Q. N., bytom T. XXX, 14. X. N., bytom Na A., J. IV., Česká republika, žalobcovia v 6. až 14. rade zastúpení JUDr. Elenou Vavríkovou, advokátkou, so sídlom Komárno, Záhradnícka 16/2, proti žalovanému: Y. S. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., M. XX, v konaní zastúpený Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti doplňujúcemu rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 27. septembra 2016 č. k. 6C 132/1999-1145 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Žalobcom sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (doplňujúcim) súd prvej inštancie určil, že žalovaný v podiele 1 nie je vlastníkom parcely registra „E" č. 12054 orná pôda o výmere 2082 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. C., vedenej v katastri nehnuteľností Okresného úradu Komárno na LV č. XXXX pre obec C., k. ú. C.. Súd konanie o žalobe žalobcov R. S., X. S., rod. S. a N. M., rod. S. zastavil a žalobcom priznal náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137, § 255 CSP, čl. VII zák. č. 145/1946 dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že Okresný súd Komárno v konaní Nc 958/93 rozsudkom zo dňa 16. 07. 1993 vyhlásil za mŕtveho D. O. a za deň jeho smrti určil XX. XX. XXXX. V ďalšom konaní vedenom pod č. Nc 959/93 rozsudkom zo dňa 16. 07. 1993 Okresný súd Komárno vyhlásil za mŕtvu V. O. a za deň jej smrti určil deň XX. XX. XXXX. Uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. D 1726/93 zo dňa 04. 01. 1995 žalovaný zdedil spornú nehnuteľnosť. Osídlovací úrad pre Slovensko v Bratislave, Oblastná osídlovacia úradovňa Nové Zámky vydal dňa 16. decembra 1948 pre M. S. výmer o prídele do vlastníctva č. výmeru 6477-171-101/1948, ktorým spornú nehnuteľnosť (po pôvodných vlastníkoch D. O. a V. O., rod. M.) pridelil do vlastníctva M. S., teda právneho predchodcu žalobcov. Dňa 30. apríla 1993 dedičia poručiteľa M. S. uzatvorili dohodu a osvedčenie o vyrovnaní dedičských podielov uznaním vlastníctva (aj) spornej nehnuteľnosti B. S., ktorý tieto nehnuteľnosti zdedil v konaní bývalého Štátneho notárstva Komárno č. D 1141/71. Dňa 6. mája 1993 účastníci tejto dohody o vyrovnaní dedičských podielov podali na Správu katastra Komárno návrh na zápis ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti na základe tejto dohody. Listom zo dňa 08. 02. 1996 Správa katastra Komárno B. S. oznámila, že zápis vlastníckeho práva podľa dohody o vyrovnaní dedičských podielov možný nie je, z dôvodu, že sa jedná o dvojité vlastníctvo, keď nehnuteľnosti boli predmetom dedičských rozhodnutí Okresného súdu Komárno č. D 1727/93 a D 1726/93 a podľa nich bolo už vyznačené vlastnícke právo. Prídeľovú cenu zaplatili účastníci dohody osvedčenia o vyrovnaní dedičských podielov uznaním vlastníctva (aj) spornej nehnuteľnosti v roku 1993. Súd pri posudzovaní dôvodnosti žaloby predovšetkým zisťoval, či na žiadanom určení žalobcovia majú naliehavý právny záujem. Žalobou v zmysle citovaného ustanovenia CSP možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, za predpokladu, že na žiadanom určení je daný naliehavý právny záujem. Tento záujem bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté. V prejednávanej veci podľa názoru súdu naliehavý právny záujem žalobcov na žiadanom určení je daný preto, lebo bez takéhoto určenia ich vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti vyznačené nemôže byť. Námietka žalovaného o tom, že naliehavý právny záujem na žiadanom určení nie je daný, pretože na základe tohto rozsudku nebude vykonaný zápis do katastra nehnuteľnosti ohľadne vlastníctva žalobcov, podľa názoru súdu je nedôvodná. Na základe žiadaného určenia účastník dohody zo dňa 30. apríla 1993 o vyrovnaní dedičských podielov uznaním vlastníctva (aj) spornej nehnuteľnosti, môže po splnení podmienok zápisu podľa katastrálneho zákona dosiahnuť zápis svojho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti a právni nástupcovia účastníka tejto dohody môžu na základe prídelovej listiny pre zápis ich vlastníckeho práva dosiahnuť listinu, na základe ktorej zápis sa vykoná. Pasívna legitimácia žalovaného je daná, pretože v katastri nehnuteľnosti je aj v súčasnosti zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti v podiele 1. Na základe týchto skutočností súd konštatoval, že naliehavý právny záujem žalobcov na žiadanom určení je daný, ako procesný predpoklad úspechu takejto žaloby. Z obsahu oznámenia bývalého Okresného úradu Komárno, oddelenie finančné a správy majetku zo dňa 15. 07. 1996 č.: Fin. 96/01244 vyplýva, že D. O. a jeho manželka V. O., rod. M. sa nachádzajú na zozname osôb presídlených do Maďarska z obce C.. Podľa potvrdenia Štátneho oblastného archívu v Nitre zo dňa 06. 03. 1996 v tomto archíve sa nachádza súpis nehnuteľného majetku D. O. a manželky V., r. M. a šiestich detí, ktorý súpis bol vypracovaný v súvislosti s ich vysídlením do Maďarska na základe Čs. - maďarskej dohody. Z obsahu predložených úmrtných listov súd zistil, že D. O. zomrel v Maďarskej republike v obci L. dňa XX. XX. XXXX a jeho manželka V. O., rod. M. zomrela dňa XX. XX. XXXX. Z týchto skutočností potom treba vyvodiť záver, že D. O. a V. O., rod. M. boli vysídlení do Maďarska. Žalovaný síce spochybnil túto skutočnosť, teda, že jeho právni predchodcovia boli vysídlení, avšak žiaden dôkaz ani nepredložil, ani neoznačil na preukázanie opaku týchto dôkazov. Súd preto na základe uvedených dôkazov dospel k záveru, že majetok právnych predchodcov žalobcu, na základe článku VII dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom č. 145/46 prešiel zo zákona na Československý štát (a to bez vydania akéhokoľvek administratívneho aktu). Takto potom námietka žalovaného o tom, že štát sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti (keď táto nebola konfiškovaná) preto s nimi právne účinne nemohol ani nakladať, je nedôvodná. Takto nadobudnutý tzv. dohodový majetok následne štát pridelil do vlastníctva tým osobám, ktoré prišli na jeho územie a to v rámci výmeny obyvateľstva podľa vyššie uvedenej dohody uzavretej medzi Československom a Maďarskom. Toto pridelenie do vlastníctva sa uskutočňovalo listinami (výmermi o prídele) vydanými úradmi, ktoré boli vytvorené na realizáciu rozdelenia tzv. dohodového majetku štátu. Oprávnenie vydávať takéto výmery o prídele do vlastníctva prináležalo osídlovaciemu úradu, a to v súlade so zákonom č. 148/47 Zb. o opatreniach k uskutočneniu československej -maďarskej dohody o výmene obyvateľstva. Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že výmer o prídele zo dňa 16. 12. 1948 bol vydaný orgánom na to oprávneným podľa právnych predpisov platných v čase jeho vydania, a preto právny predchodca žalobcov vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe tohto výmeru o prídele nadobudol. Súd považoval za potrebné uviesť, že námietku žalovaného o tom, že predmetný prídel mohol byť zrušený v dôsledku porušenia podmienok stanovených v predmetnej prídelovej listine, súd mal za vyvrátenú obsahom oznámenia Správy pre veci majetkové a devízové v Bratislave o tom, že prídelovú cenu zaplatili žalobcovia v roku 1993, ak by totiž prídel bol zrušený, tak by nebol dôvod na zaplatenie prídelovej ceny. Pôvodní vlastníci sporných nehnuteľností, t.j. D. O. a V. O., rod. M. ich vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti stratili a to dňom, keď územie Československa opustili a v rámci výmeny obyvateľstva boli presídlení do Maďarska. To potom znamená, že predmetom dedičských konaní po týchto poručiteľoch nemohlo byť také právo, ktoré poručiteľom už nepatrilo a to ani v deň ich skutočného úmrtia (20. 03. 1980, 19. 09. 1975) a ani v deň, ktorý bol určený za deň ich smrti (31. 12. 1945, 31. 12. 1950). Na dediča totiž môžu prejsť len také práva, ktoré poručiteľovi patrili v deň jeho smrti. Konkrétne v tomto prípade ohľadne spornej nehnuteľnosti však tomu tak nebolo, preto žalovaný v roku 1995 nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, lebo takéto právo jeho právnym predchodcom v ten deň, ktorý bol súdom určený za deň ich smrti, už nepatrilo. Žalovaný žiadal, aby súd ako predbežnú otázku posúdil nadobudnutie vlastníckeho práva spornej parcely a to vydržaním. Toto tvrdenie žalovaný predniesol iba vo všeobecnej rovine, vôbec nevykonal opísanie rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých by mal súd takýto záver prijať a ani neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie tohto svojho tvrdenia. Žalovaným neboli preukázané zákonom stanovené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd návrh žalobcov na vydanie doplňujúceho rozsudku o negatívne určenie vlastníckeho práva žalovaného k parcele registra „E" č. 12054 orná pôda o výmere 2082 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. C., vedenej v katastri nehnuteľností Okresného úradu Komárno na LV č. XXXX pre obec C., k. ú. C. považoval za dôvodnú, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 CSP a žalobcom priznal náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Žalobcovia v konaní o určenie, že tu právny vzťah nie je, mali plný úspech, pretože ich žalobe bolo vyhovené. Podľa CSP v takomto prípade súd má zásadne rozhodnúť podľa § 255 CSP. Žiadne procesné podmienky pre rozhodnutie podľa iného ustanovenia CSP o trovách konania v tejto veci podľa názoru súdu dané nie sú. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, odôvodniac ho tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v konaní došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nedostatočne odôvodnené a v rozpore so zásadou práva odpoveď na zasadené argumenty účastníka konania. Žalovaný namietal, že žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem na popretie vlastníctva žalovaného v celom rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu 1/2, vzhľadom na to, že každý z nich môže popierať vlastníctvo žalovaného výhradne v rozsahu, v ktorom by malo patriť tomu, ktorému žalobcovi a zároveň žalobcovia v konaní nijako nepreukázali, že by žalobcom v súhrne nemalo patriť vlastnícke právo v podiele 1 k celku. Výrokom rozsudku sa nestanú vlastníkmi uvoľneného spoluvlastníckeho podielu, pretože ani základný rozsudok, ktorý je aktuálnym rozhodnutím dopĺňaný, neprivodil nadobudnutie vlastníctva žalobcami a rovnako nie je na základe tohto rozsudku možný zápis v katastri nehnuteľností, a to z dôvodu, že v takomto prípade sa obnoví predchádzajúci právny stav. Rozhodnutie súdu vnáša do evidencie vlastníckych vzťahov k predmetnej nehnuteľnosti neistotu a právny chaos, keďže žalobcovia popreli vlastníctvo žalovaného k 1/2 nehnuteľností, avšak bez ďalšieho sa automaticky nestávajú vlastníkmi takto uvoľneného podielu. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je pritom fakt, že už samotný výrok rozsudku odstráni právnu neistotu žalobcov bez potreby vedenie ďalšieho konania. Súd nerozhodol o návrhu žalovaného na vyslovenie, že žalovaný bol ako oprávnený držiteľ zapísaný do katastra nehnuteľností a do uplynutia desiatich rokov od tohto zápisu si neuplatnila úspešne právo na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba, čím sa stal žalovaný vlastníkom nehnuteľností. Notárske osvedčenie zakladalo v prospech žalobcov postavenie oprávneného držiteľa, nie vlastníka nehnuteľností a vlastníctvo nadobudli osoby uvedené v osvedčení výhradne v prípade, že do desiatich rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľnosti si neuplatní právo na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Pretože k zápisu vlastníctva žalobca v zmysle osvedčenia dohody o vyrovnaní dedičských podielov do príslušnej evidencii nehnuteľností nikdy nedošlo, nemohli a nemôžu mať žalobcovia ani statusy oprávnených držiteľov, a nieto ešte vlastníkov nehnuteľností v pomere, v akom sa domáhali určenia vlastníctva proti žalovanému. Súd nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu dožiadaním registra obnovenej evidencie pozemkov, z ktorého vyplýva, že ani v konaní ROEP žalobcovia nedisponovali právnym titulom spochybňujúcim vlastníctvo žalovaného. V konaní nebol preukázaný titul, ktorým by malo vlastníctvo predmetného pozemku prejsť na štát, a pokiaľ štát disponoval nehnuteľnosťou, ktorá mu nepatrila, prevádzal na iných viac práv, než sám mal. Súd mal v konaní za preukázané, že žalovaný zdedil spornú nehnuteľnosť v zmysle uznesenia Okresného súdu Komárno sp. zn. D 1726/93 zo 04. 01. 1995. Žalovaný tak disponuje právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, ktoré potvrdzuje jeho vlastnícke právo a zároveň zakladá v prípade pochybností preukázanie dobromyseľnosti jeho držby. Súd tak aktuálnym rozhodnutím zasahuje, a to bez opory v právnom poriadku, do ochrany práv nadobudnutých, keď rozsudkom ruší iné právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, a to s odstupom 21 rokov od právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve. Žalobcovia získali vedomosť o tom, že k spornej nehnuteľnosti je evidované dvojité vlastníctvo najneskôr 08. 02. 1996, preto najneskôr v nadväznosti na toto rozhodnutie bolo možné podať určovaciu žalobu, ktorou by sa domáhali vydania predmetu dedičstva od neoprávneného dediča. V prípade, že prichádza do úvahy žaloba na vydanie veci, nie je možné účinne využiť inštitút žaloby určovacej. Ani výrokom rozsudku sa nezruší rozhodnutie súdu, ktoré je nadobúdacím titulom žalovaného k spornej nehnuteľnosti a nezaloží sa vlastnícke právo v prospech žalobcov. Napadnuté súdne rozhodnutie považuje žalovaný za zmätočné, nejasné, nepresné, nezákonné až nepreskúmateľné a je v jednoznačnom rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uviedol, že dohoda o vyrovnaní dedičských podielov nemôže byť titulom zápisu vlastníctva žalobcov do katastra nehnuteľností, keďže ide o zmluvu, u ktorej po troch rokoch nastupuje zákonná domnienka odstúpenia od zmluvy v zmysle § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Táto uplynula 30. apríla 1996, preto takáto listina, ktorá nie je vkladu schopná, nespôsobila v prípade predloženia katastrálnemu úradu vyvolať akékoľvek následky vo vzťahu k vyznačeniu vlastníctva žalobcov na dotknutom liste vlastníctva. Podľa predposledného odseku predmetnej dohody o vyrovnaní dedičských podielov nie sú dohodou dotknuté časti nehnuteľnosti, ktoré boli majetko-právne usporiadané, sú na ne založené listy vlastníctva. Keďže v tom čase bol založený list vlastníctva aj na spornú parcelu, hoci v prospech žalovaného, je aj táto nehnuteľnosť vyňatá z úpravy práv k nej predmetnou dohodou dedičov. Žalobcami navrhovaný žalobný petit nie je vykonateľný a spôsobilý privodiť následok, ktorý sledovali podaním žaloby. Žalobným petitom žalobcovia žiadali, aby súd rozsudkom založil iný právny stav, než vyplýva z rozhodnutia o dedičstve po prídelcovi, pri súčasnej neplatnosti dohody o vyrovnaní dedičských podielov. K preukázaniu vlastníctva výmerom o prídele do vlastníctva uviedol, že žalobcami boli v konaní produkované dva rozdielne exempláre výmeru o prídele do vlastníctva, nejde o dve totožné listiny, a teda z dôvodu absencie vkladu schopnej listiny nemohlo byť vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov vyznačené v katastri nehnuteľností. Na početné nezrovnalosti týkajúce sa výmeru upozorňoval aj vo svojom dovolaní, pričom na týchto svojich výhradách v celom rozsahu trvá. V súdnom spise sa nachádza písomnosť zo dňa 16. 11. 1992, ktorou Poľnohospodárske družstvo Nesvady potvrdzuje, že S. N. vstúpil do JRD Nesvady 01. 10. 1959 a pozemky, ktoré do družstva vniesol, mu neboli vydané, pretože podľa dokladov sú ešte na mene jeho priamych predkov. Tým je osvedčené, že ani ku dňu vydania tohto potvrdenia nemalo JRD Nesvady vedomosť o akomkoľvek inom vlastníkovi, než boli pozemno-knižní vlastníci nehnuteľností. Uviedol, že dohoda o vyrovnaní dedičských podielov nemôže sama o sebe privodiť, ani v spojení s výrokom rozsudku, zmenu v evidencii nehnuteľností. Predmetom konania je preskúmavanie a zmena právoplatných rozhodnutí súdu v konaní o dedičstve a súd ho zbavuje vlastníckeho práva na základe neperfektných prídelových listín, ku ktorým nastúpila domnienka odstúpenia od zmluvy. Namietal tiež aktívnu legitimáciu žalobcov, pretože žalobcovia vlastnícke právo nemohli nadobudnúť pre nezapísanie dohody o vyrovnaní dedičských podielov a darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a princíp právnej istoty a ochrany legálne nadobudnutých práv. K prípadným zásahom do právoplatných rozhodnutí môže dôjsť len celkom výnimočne, ak existuje dôležitý právny záujem, ktorý tento zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie právneho štátu legitimizuje. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2 M Cdo 20/2007 a z neho vyplývajúci záver, že rozsudok súdu negatívne určujúci nemôže byť spôsobilým zmeniť právne postavenie žalobcov, ktorí svoje vlastnícke právo nepreukazujú na nich znejúcim nadobúdacím titulom a dosiaľ neboli zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností v príslušnej evidencii právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Sporná je aj vykonateľnosť predmetného negatívne spoluvlastníctvo určujúceho rozsudku. Keďže žalobca sa mohol voči žalovanému domáhať dedičskou žalobou vydania dedičstva, je daný ďalší dôvod absencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Súd sa nevysporiadal ani s námietkou žalovaného, že žalovaná parcela 12054 orná pôda vo výmere 2082 m2 je síce pod takýmto označením evidovaná na liste LV č. XXXX pre kat. úz. C., nie však v prídelovej listine. Súd v odôvodnení rozhodnutia tvrdí, že na základe článku VI. dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom č. 145/1946 Zb. prešiel zo zákona na Československý štát majetok právneho predchodcu žalovaného bez vydania akéhokoľvek administratívneho aktu, avšak pre toto tvrdenie neformuluje žiadnu právnu argumentáciu, ani oporu v skutkových zisteniach. Súd neurčil, ktorým dňom mali zapísaní pozemno-knižní vlastníci prekročiť hranice Slovenskej republiky a tým stratiť nárok na majetok na území čsl. štátu v k. ú. C., pričom bez tohto určenia nie je možné jednoznačne a bez pochýb ustáliť, či vo vzťahu k obdobiu, kedy D. O. a jeho manželka V. opustili územie SR, sa na nich a ich majetok vzťahujú ustanovenia dohody č. 145/1946 Zb. Súd sa nevysporiadal ani s námietkou nevyznačenia prechodu majetku právnych predchodcov žalovaného na československý štát. Pokiaľ súd poukázal na rozhodnutie v správnom konaní, nezmieňuje, že absencia rozhodnutia, ktorým malo prejsť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na štát, spôsobuje aj nemožnosť preukázať dôvod a presný okamih prípadnej straty vlastníctva, a teda pri prezumpcii zachovania vlastníctva v prospech posledných zaknihovaných vlastníkov logicky zostalo vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného k predmetnej parcele zachované. Vlastnícke právo žalovaného je deklarované dedičským rozhodnutím, ktoré nie je možné súdnym rozhodnutím po uplynutí 21 rokov od súdneho rozhodnutia revidovať určovacou žalobou, mimo systému riadnych opravných prostriedkov a reivindikačnej žaloby. Súd sa procesne nevysporiadal s navrhovanými zmenami petitu a vo veci konal napriek nesplneniu základných podmienok konania - nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a bez toho, ak nemal preukázané, že žiadaným výrokom rozsudku sa priamo odstráni právna neistota. Vzhľadom na to, že zák. č. 393/2000 Z. z. boli zrušené ustanovenia § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb., týkajúce sa vysporiadania dedičských podielov a notárskych osvedčení, ktoré boli predpokladom súdom tvrdenej vkladuschopnosti dohody dedičov vo forme notárskej zápisnice, nie je daný právny záujem žalobcov v 2. až 16. rade na požadovanom určení. Keďže žalobcovia v návrhu na zmenu petitu označili ornú pôdu s výmerou 2082 m2 parc. č. 12057 - orná pôda, pri viazanosti súdu uznesením o zmene petitu nie je možné v priebehu konania nahrádzať zákonné povinnosti žalobcov vlastnou činnosťou súdu spočívajúcou v posudzovaní, že došlo k pisárskej chybe. V spise sa nachádza nedoručená listová zásielka U. N., a teda nie je vylúčené, že táto žalobkyňa už nežije. Súd sa s týmito pre posúdenie základnými podmienkami konania nevysporiadal. Súd sa nevysporiadal tiež s právnym argumentom, že postačuje, ak žalobu s negatívnym určovacím petitom vo vzťahu k právnym predchodcom podá čo i len jeden z jeho právnych nástupcov. Podľa žalovaného má každý zo žalobcov vlastnú aktívnu legitimáciu na požadovanom určení, ktorá je definovaná mierou ním tvrdeného vlastníctva, v rozsahu, ktorého môže poprieť vlastnícke právo žalovaného. Zo strany žalobcov bolo do spisu založených viac prídelových listín s rôznym obsahom a v prevedení, pričom žiadny exemplár nesplnil náležitosti vkladuschopnej listiny. Súd si neujasnil, či rozhoduje na základe právneho stavu platného v roku 1948, v období sedemdesiatych rokov, v rokoch deväťdesiatych, počas platnosti OSP alebo v súlade s dnes platnou hmotnoprávnou a procesnoprávnou úpravou. Žalovaný napadol priznanú náhradu trov v celom rozsahu a uviedol, že nie je možné tvrdiť, že žalobcovia mali v konaní úspech, keď súdom vydané rozsudky nie sú vykonateľné. Súd do vyhlásenia rozhodnutia nemal ujasnenú otázku účastníctva v konaní, túto ani po otvorení pojednávania, ani neskôr neobjasnil a o tom, kto sú žalobcovia, sa žalovaný dozvedel až z výroku rozsudku. Takýto postup je v zásadnom rozpore s požiadavkou na predvídateľnosť a spravodlivosť súdnych rozhodnutí. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol. 3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že vytýkané argumenty žalovaného sú len opakovaním tých istých tvrdení, ktoré už uvádzal vo svojich podaniach a odvolaniach. S vytýkanými námietkami sa podrobne zaoberal NS SR a v rámci prieskumu nezistil žiadne vady. Vady vytýkané žalovaným neobstoja. Snahou žalovaného nebolo a nie je dosiahnutie právnej istoty v danom konaní, ale o prieťahy v konaní. Žalovaný vedel, že sporné nehnuteľnosti netvoria vlastníctvo jeho právnych predchodcov, že v čase, keď boli vyhlásení za mŕtvych, ešte žili. Žalovaní s ďalšími príbuznými dňa 31. 12. 1992 požiadali býv. Pozemkový úrad Komárno o vydanie sporných nehnuteľností. Rozhodnutím uvedeného úradu vydaným pod č. 2/33-199/F sa im vlastníctvo nepriznalo a nedošlo k vydaniu nehnuteľností, pretože tieto boli po ich právnych predchodcoch odňaté podľa zák. č. 148/47 Sb., nezakladajú reštitučný titul, teda dôvod na ich vydanie podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 229/91 Zákona o pôde a ani podľa zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách. Keď žalovaný a spol. zistili, že pozemky im nebudú vydané, podali súdu návrhy o vyhlásenie za mŕtvych, a to D. O. a jeho manž. V. O.. Súdu podali nepravdivé údaje, že D. O. padol ako vojak počas II. svetovej vojny a V. O. odišla na neznáme miesto. V tejto súvislosti súdu vytkol povrchnosť za nápadne rýchle rozhodnutie. Navrhovatelia v konaní o vyhlásenie za mŕtvych museli vedieť a vedeli, že ku dňu smrti, kedy boli vyhlásení za mŕtvych, žili. Rozhodnutia súdu vydané na základe nepravdivých údajov nemohli byť podkladom pre ďalšie právne úkony. Odvolanie žalovaného považujú za nedôvodné. Súd si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok relevantných dôkazov, zistený skutkový stav je vyčerpávajúci a správne vo veci rozhodol. Navrhli ho potvrdiť. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 5. Predmetom konania je žaloba žalobcov uplatnená na súde prvého stupňa dňa 08. 03. 1999, ktorou sa (po pripustení zmeny žalobného petitu uznesením zo dňa 26. 06. 2001 č. k. 6C/132/1999-265 a uznesením zo dňa 07. 01. 2005, č. k. 6C/132/1999-465) domáhali, že žalovaný Y. S. N. nie je vlastníkom sporných nehnuteľností ležiacich v kat. úz. C. v podiele 1/2. 6. O žalobe žalobcov rozhodol súd prvej inštancie prvýkrát rozsudkom zo dňa 10. 01. 2006 č. k. 6C 132/1999-540 spolu s opravným uznesením zo dňa 12. júla 2006 č. k. 6C 132/1999-553 a s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 19. 09. 2006 č. k. 6C 132/1999-565 a doplňujúcim rozsudkom zo dňa 5. júna 2007 č. k. 6C 132/1999-604, ktoré boli v dôsledku odvolania zo strany žalovaného uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. septembra 2008 č. k. 9Co/163/2007, 9Co/164/2007, 9Co/165/2007, 9Co/166/2007-644 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 21. februára 2011 č. k. 6C 132/1999-770 tak, že určil, že žalovaný Y.. S. N. nie je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. C., vedených v katastri nehnuteľností Správy katastra Komárno, špecifikovaných vo výroku tohto rozsudku v podiele 1/2. Súd prvej inštancie konanie ohľadne nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. C. ohľadne parcely vedenej v pozemkovoknižnej vložke č. 6791, parcely č. 6844, identifikovanej ako parcely č. 6844/1 a parcely č. 12708, vedenej na LV č. XXX zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom náhradu trov konania k rukám JUDr. Eleny Vavríkovej, advokátky, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesením zo dňa 16. marca 2011 č. k. 6C 132/1999-781 súd prvej inštancie konanie o žalobe žalobcu v 3. rade X. S. zastavil z dôvodu, že žalobca dňa XX. W. XXXX zomrel a jeho právni nástupcovia súdu oznámili, že nemienia vystupovať v tomto spore ako žalobcovia. Uznesením zo dňa 19. mája 2011 č. k. 6C 132/1999-869 súd prvej inštancie návrh žalobcov na vydanie doplňujúceho rozsudku zamietol. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 29. novembra 2012 č. k. 9Co/155/2011, 9Co/156/2011, 9Co/333/2012-915 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo vyhovujúcej časti vo veci samej, ako aj uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 16. marca 2011 č. k. 6C 132/1999-781 potvrdil. Napadnuté uznesenie zo dňa 19. mája 2011 č. k. 6C 132/1999-869, ako aj napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre v rozsudku zo dňa 29. novembra 2012 okrem iného uviedol, že dopĺňaciemu rozsudku je možné vyhovieť iba ohľadne určenia, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. C., vedených v katastri nehnuteľností vedených Správou katastra Komárno, zapísaných na LV č. XXXX ako parc. č. 12054 vo výmere 2082 m2. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Nitre podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. februára 2016 č. k. 1Cdo 156/2013-1074 tak, že dovolanie odmietol a žalobcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Následne vo veci rozhodol súd prvej inštancie napadnutým doplňujúcim rozsudkom, a to už len vo vzťahu k parcele registra „E“ č. 12054 orná pôda vo výmere 2082 m2, nachádzajúcej sa v kat. z. C., vedenej v katastri nehnuteľností Okresného súdu radu Komárno na LV č. XXXX pre obec C., kat. úz. C., o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z uvedeného aj ohľadom tejto parcely správne zistil skutkový stav, keď vychádzal aj ohľadne tejto parcely z totožného skutkového stavu ako bol zistený už ohľadom ostatných parciel, o ktorých už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté a z uvedeného dôvodu vec aj rovnako právne posúdil aj ohľadne tejto parcely, pričom toto právne posúdenie bolo predmetom preskúmania tak odvolacím, ako aj dovolacím súdom. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné. 11. Princíp právnej istoty, ktorý je v našom právnom poriadku zakotvený v Ústave SR, vyjadruje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem. 12. Doktrína legitímneho očakávania je osobitnou kategóriu právnej istoty, ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. Ús 16/06). 13. Doktrína legitímneho očakávania pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a tiež zákaz prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. 14. Predmetom preskúmania odvolacím súdom je napadnutý doplňujúci rozsudok len vo vzťahu k jednej parcele, o ktorej nebolo rozhodnuté skorším rozhodnutím súdu prvej inštancie. Ohľadom tejto parcely platí skutkový stav, ako ho zistil a skonštatoval už súd prvej inštancie, z ktorého aj odvolací súd vychádzal. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, pričom je viazaný tiež názorom vysloveným Najvyšším súdom SR, ktorý vyjadril v uznesení, rozhodujúc o dovolaní v tejto veci. Odvolací súd sa zaoberal tiež tým, či došlo po rozhodnutí veci NS SR k takej zmene (ohľadom skutkového stavu alebo právneho posúdenia veci), ktorá by ohľadom tejto jednej parcely odôvodňovala iné rozhodnutie, ako ohľadom ostatných, už právoplatne rozhodnutých parciel. 15. Skutkový stav veci ohľadne tejto predmetnej parcely zostal oproti skoršiemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie nezmenený. Čo sa týka právneho posúdenia veci, dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal s otázkou právomoci súdu v tejto veci, otázkou procesného spoločenstva na strane žalobcov vo vzťahu k strate spôsobilosti mať procesné práva v dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu v 3. rade X. S., otázkou litispendencie, vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom, ako aj nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením veci. Napriek uvedeným námietkam zo strany žalovaného dovolanie odmietol. Odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach zo dňa zo dňa 30. septembra 2008 č. k. 9Co/163,164,165,166/2007-644 a zo dňa 29. novembra 2012 č. k. 9Co/155/20011, 9Co/156/2011, 9Co/333/2012-915 vyporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zistil, že s väčšinou námietok žalovaného sa už vyporiadali odvolací súd a NS SR vo svojich skorších rozhodnutiach v tejto veci, pričom odvolací súd nezistil dôvod, prečo by sa ohľadom poslednej parcely, o ktorej bolo rozhodnuté doplňujúcim rozsudkom, mal od týchto už vyslovených názorov odchýliť, pretože v konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by to odôvodňovali. V súlade so zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 16. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutia súdu prvej inštancie. 17. Skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci už bolo zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 390 CSP, po zistení, že po rozhodnutí odvolacieho súdu dňa 29. novembra 2012 č. k. 9Co/155/20011, 9Co/156/2011, 9Co/333/2012-915 viacerí zo žalobcov zomreli a súd prvej inštancie nezisťoval ich právnych nástupcov a nerozhodol podľa § 63 CSP a konal len s právnymi nástupcami po zomr. B. S. (pôvodnom žalobcovi v 1. rade), toto procesné pochybenie v rámci odvolacieho konania odstránil, urobil dotaz na všetkých právnych nástupcov zomrelých pôvodných žalobcov a následne po ich oznámení, či chcú v spore vystupovať na strane žalobcov ako nástupcovia po svojich právnych predchodcoch, uznesením zo dňa 22. mája 2018 č. k. 9Co/52/2017-1251 rozhodol o pokračovaní s právnymi nástupcami pôvodných žalobcov v 2., 5. a 6. rade. Zomrel aj pôvodný žalobca v 12. rade, avšak keďže jeho právni nástupcovia už boli žalobcami, o pokračovaní s jeho právnymi nástupcami nebolo potrebné rozhodovať. Aj keď na strane žalobcov nevystupujú všetci právni nástupcovia pôvodných žalobcov, s touto otázkou sa už zaoberal a vyporiadal NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 29. februára 2016 sp. zn. 1 Cdo 156/2013, keď po smrti pôvodného žalobcu v 3. rade X. S. nevystupovali na strane žalobcov jeho právni nástupcovia, pričom dovolací súd z tohto dôvodu nevidel dôvod prípustnosti dovolania. Vychádzajúc z názoru dovolacieho súdu vyjadreného v tomto rozhodnutí, kde NS SR rozobral procesné spoločenstvo v súvislosti s predmetnou vecou, odvolací súd nevidel v tom, že na strane žalobcov nevystupujú všetci právni nástupcovia pôvodných žalobcov, dôvod na zamietnutie žaloby. 18. K ďalšiemu dôvodu uvádzanému v odvolaní, a to nevykonateľnosti rozhodnutia súdu, odvolací súd uvádza, že to, že doposiaľ nie je skoršie rozhodnutie súdu zapísané v katastri nehnuteľností, bolo spôsobené tým, že rozhodnutia súdov katastru boli zaslané až v tomto roku, na čo Okresný úrad Komárno, katastrálny odbor reagoval prípisom z 25. 04. 2018, v ktorom uviedol, že zápis listiny nie je možné vykonať, nakoľko listina musí obsahovať podľa § 42 ods. 2 písm. c) zák. č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, pozemku podľa parcelného čísla evidovaného v súbore popisných informácií, pozemku evidovaného ako parcela registra „C“ alebo parcela registra „E“, druhu pozemku a výmery pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je stavba postavená, čísla bytu alebo nebytového priestoru, čísla poschodia, čísla vchodu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, prípadne na priľahlom pozemku, súpisného čísla stavby a parcelného čísla pozemku, na ktorom je dom postavený; ak je nehnuteľnosť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, uvádza sa i podiel vyjadrený zlomkom k celku. Keďže v rozsudku zo dňa 21. februára 2011 č. k. 6C/132/1999-770 nebolo uvedené, či ide o parcely registra „C“ alebo „E“, je potrebné túto zrejmú nesprávnosť postupom podľa § 224 CSP odstrániť a doplniť a následne toto rozhodnutie zaslať Okresnému úradu Komárno, katastrálnemu odboru. V napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie je pritom už uvedené, že sa jedná o parcelu registra „E“. 19. Ohľadom ostatných odvolacích námietok žalovaného sa odvolací súd stotožňuje s názormi odvolacieho súdu vyjadrenými v už skoršom rozhodnutí a názormi NS SR vyjadrenými v tejto veci. Odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil aj tú skutočnosť, že by bolo v rozpore s právnou istotou strán sporu a ich legitímnych očakávaní, aby len ohľadom jednej parcely, vychádzajúc z totožného skutkového stavu, bolo rozhodnuté inak ako ohľadom ostatných parciel, pričom toto rozhodnutie je viac ako päť rokov právoplatné. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).