Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 23Sa/37/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4017200259 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Kálnayová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4017200259.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre sudkyňou JUDr. Danou Kálnayovou, v právnej veci žalobcu: T. M., D.. Gy. Z. XXXX/ X, zastúpený: Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného zo dňa 12. 01. 2017 číslo: 63090-4/2016-BA, takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Krajský súd žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca podal dňa 12. 05. 2011 žiadosť o priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. v dôsledku choroby z povolania - porucha sluchu z hluku, deklarovanej na tlačive Hlásenie choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania zo dňa 05. 05. 2011 vystaveného Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie s dátumom prvého zistenia dňa 11. 11. 2010. Na predmetnom tlačive bola ako organizácia, kde choroba z povolania u poškodeného vznikla uvedená spoločnosť TANNACO SK s.r.o. so sídlom Horný Hričov 192 - od 10. 01. 2012 premenovaná na NARKS s.r.o. so sídlom Mudroňova 41, Martin. Po podaní predmetnej žiadosti pobočka žalovaného v Žiline listom zo dňa 17. 05. 2011 vyzvala zamestnávateľa na vyjadrenie sa k pracovno-právnej zodpovednosti za vznik predmetnej choroby z povolania u poškodeného a na predloženie ďalších požadovaných dokladov. Dňa 03. 06. 2011 bol pobočke doručený list zo dňa 20. 05. 2011, v ktorom zamestnávateľ uviedol, že pracovný pomer s poškodeným trval v období od 01. 07. 2010 do 20. 08. 2010, pričom za takéto krátke obdobie nemohol poškodený získať ochorenie sluchu z hluku, ktoré bolo poškodeného priznané na tlačive Hlásenie choroby z povolania zo dňa 05. 05. 2011. Prílohu listu zo dňa 20. 05. 2011 tvorili stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, so sídlom v Žiline č. A/2010/05199/PPL zo dňa 19. 04. 2011, z ktorého vyplýva, že choroba z povolania u poškodeného vznikla v príčinnej súvislosti s výkonom práce strojníka pásových dozérov, avšak nie v súvislosti s prácou u posledného zamestnávateľa, t.j. TANNACO SK s.r.o. Následne zamestnávateľ listom zo dňa 24. 06. 2011 požiadal KPLaT o opravu zodpovedného subjektu za vznik choroby z povolania na Hlásení choroby z povolania zo dňa 05. 05. 2011. KPLaT listom zo dňa 02. 05. 2012 oznámila pobočke, že u poškodeného došlo k zmene dátumu prvého zistenia predmetnej choroby z povolania, a to na júl 2009. Z listiny „Potvrdenie o zamestnaní“ vydanej dňa 30. 06. 2010 spoločnosťou TONNACO a.s. so sídlom Choťánky 38, okrem Nymburg - do 05. 02. 2010 so sídlom Poděbrady, Husova 24, vyplýva skutočnosť, že pracovný pomer poškodeného ku dňu 30. 07. 2009 trval u tohto zodpovedného zamestnávateľa so sídlom v Českej republike. Následne bolo zo Sociálnej poisťovne, ústredie pobočke doručeného hlásenie choroby z povolania zo dňa 02. 05. 2012, v ktorom KPLaT vykonalo opravu hlásenia choroby z povolania zo dňa 05. 05. 2011, a to tak, že dátum prvého zistenia bol dátum 30. 07. 2009 a v kolónke pre určenie zamestnávateľa zodpovedného za vznik choroby z povolania bol uvedený len Horný Hričov. Druhým dokladom doručeným z ústredia bolo hlásené z choroby z povolania zo dňa 06. 06. 2012, kde ako zamestnávateľ zodpovedný za chorobu z povolania bol uvedený zodpovedný zamestnávateľ a dátum prvého zistenia choroby zo povolania bol 30. 07. 2009. V súvislosti s uvedeným pobočka vydala rozhodnutie č. 11500-33/2012-ZA zo dňa 28. 06. 2012, ktorým poškodenému nepriznala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal poškodený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 18. 07. 2012, v ktorom nesúhlasil s predmetným rozhodnutím. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného 2. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového správneho orgán u a spisovej dokumentácie napadnutým rozhodnutím č. 37748-2/2012-BA zo dňa 14. 09. 2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. 3. Žalovaný zo spisovej dokumentácie zistil, že poškodený, teda žalobca pracoval postupne v inkriminovanom období u dvoch zamestnávateľov, a to u zodpovedného zamestnávateľa (TANNACO, a.s. so sídlom v Českej republike) v období od 014. 10. 2003 do 30. 06. 2010 a u zamestnávateľa (TANNACO SK s.r.o. so sídlom v Slovenskej republike) v období od 01. 07. 2010 do 20. 08. 2010 na pracovnej pozícii obsluha stavebných strojov u obidvoch zamestnávateľov. V Hlásení choroby z povolania zo dňa 05. 05. 2011 je ako dátum prvého zistenia uvedený deň 11. 11. 2010 a ako subjekt zodpovedný za vznik choroby z povolania je označený zamestnávateľ. V priebehu konania bola zamestnávateľom spochybnená jeho zodpovednosť za vznik choroby z povolania (list zo dňa 20. 05. 2011) vzhľadom na krátkosť trvania pracovného pomeru poškodeného (necelé dva mesiace). V nadväznosti na uvedené skutočnosti bola KPLaT požiadaná o opravu na Hlásení choroby z povolania, ktorú vykonala dňa 02. 05. 2012 a následne dňa 06. 06. 2012, kde dátum prvého zistenia choroby z povolania určila na deň 30. 07. 2009 a ako zodpovedný subjekt za vznik choroby z povolania označila zodpovedného zamestnávateľa. 4. Žalobca v odvolaní namietal, že uvedenými zmenami v ustálení okamihu vzniku choroby z povolania došlo aj k zmene dátumu priznania choroby z povolania zo dňa 04. 05. 2011 na 06. 10. 2010, pričom v doplnení odvolania s previazaním na koordinačné nariadenie Európskej únie tvrdí, že nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v SR na rozdiel od ČR vzniká až priznaním choroby z povolania. V slovenskej legislatíve pre oblasť sociálneho zabezpečenia je v zmysle zákona o sociálnom poistení rozhodujúci okamih zistenia choroby z povolania. Aj keď právny poriadok SR nedefinuje dátum prvého zistenia choroby z povolania, ako to tvrdí poškodený, čo by ani vzhľadom na individualitu každého fyzického postihnutia nebolo možné, na jeho určenie je príslušná organizácia, ktorou je klinika pracovného lekárstva a toxikológie, preto spochybňovať závery tejto organizácie považuje žalovaný za impertinentné. Okrem toho sa poškodený pri tejto námietky odvoláva na predpisy ČR, podľa ktorej v SR nemôžu postupovať. Žalovaný namieta zásadnú skutočnosť, že vôbec nemalo dôjsť k vydaniu rozhodnutia zo dňa 06. 10. 2016, ale vec mala byť postúpená na rozhodnutie príslušnej inštitúcie členského štátu, pričom na podporu svojho názoru poukazuje na viaceré sekundárne akty Európskej únie, najmä na nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21. 03. 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva. 5. Sociálna poisťovňa ako orgán oprávnený rozhodovať o nároku žalobcu bola povinná rozhodnúť o jeho nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že poškodený si uplatnil nárok na náhradu za SSU podľa § 99 podaním na tlačive určenou Sociálnou poisťovňou dňa 12. 05. 2011, Hlásením choroby z povolania, vydaného Slovenskou KLPaT, pracoval u zamestnávateľa so sídlom v SR za podmienok, pri ktorých vzniká choroba z povolania a povinnosť rozhodnúť bola daná právoplatným rozsudkom dňa 25. 04. 2013. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na právoplatný rozsudok NSSR č. 1So/26/2014 zo dňa 24. 02. 2015, ktorým bol zmenený rozsudkom KS v Nitre 19Sp/35/2013-44 zo dňa 13. 12. 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného o nepriznaní žalobcovho nároku na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 30. 07. 2009. Taktiež poukázal žalovaný aj na rozhodnutie KS v Prešove 1S/7/2011-27 zo dňa 31. 05. 2011, kde v obdobnej veci rozhodol a konštatoval, že v nadväznosti na čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíva ČR. Žalovaný v závere poukazuje na to, že sám žalobca vedel o svojom poškodení zdravia, ktoré dosahuje stupeň profesionálneho poškodenia sluchu ešte pred podaním žiadosti dňa 12. 05. 2011, pretože z lekárskej správy MUDr. Radovana Frýborta zo dňa 30. 07. 2009 vyplýva, že u žalobcu je ťažká percepčná nedoslýchavosť, obojstranná. Strata už prekročila hranicu uznania choroby z povolania o 29,1 %, a takisto táto skutočnosť vyplýva aj z listu Kliniky pracovného lekárstva v Prahe zo dňa 15. 11. 2010, v ktorom sa uvádza, že žalobcovi bola choroba z povolania zistená dňa 30. 07. 2009, teda v dobe, keď pracoval u českého zamestnávateľa. III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe 6. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 12. 01. 2017 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote žalobu doručenú dňa 21. 03. 2017 a žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1So/26/2014 zo dňa 24. 02. 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o nepriznaní nároku na úrazovú rentu žalobcu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 30. 07. 2009, v ktorom na str. 11 Najvyšší súd SR uviedol, že u žalobcu sa v nadväznosti na výklad príslušných koordinačných nariadení v súvislosti s odškodňovaním jeho choroby z povolania v rámci systému sociálneho zabezpečenia vzťahuje výlučne legislatíva Českej republiky, pričom v rozhodnutí žalovaného z 19. 04. 2013 na strane 4 sa použil práve článok 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. 06. 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva. V konaní pred NSSR však nebola žalobcom napadnuté otázka použitia čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. 06. 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva. Žalovaný správny orgán však nijako nepovažoval použitie čl. 13 ods. 2 písm. f/ nariadenia Rady (EHS) č. 1048/71 zo 14. 06. 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktoré sa pohybujú v rámci Spoločenstva za správne. Žalovaný správny orgán zdôvodňuje samostatné použitie čl. 13 ods. 2 písm. a/ iba jeho nespochybnením v rozsudku NSSR, ktorý vo všeobecnosti spomenul výklad koordinačných nariadení a použitie výlučne legislatívy ČR rozhodnutie žalovaného, ale nijako nereaguje na obsiahlu právnu argumentáciu žalobcu v doplnení odvolania z 15. 12. 2016. 7. Žalobca ďalej poukázal na to, že čo sa týka konkrétneho prípadu cezhraničných zamestnancov nariadenie č. 1408/71 sa usilovalo realizovať v čl. 13 ods. 2 písm. a/, aby ich situácia bola v zásade upravená legislatívou štátu zamestnania. K tomuto všeobecnému pravidlu nadviazania sú stanovené výnimky čl. 25 ods. 2 pre dávku v chorobe v materstve, čl. 39 pre dávky v invalidite a v čl. 71 pre dávky v nezamestnanosti. Tieto špecifické nadviazania na systém sociálneho zabezpečenia štátu pobytu sú založené na posúdeniach sociálnej politiky a praktickej efektívnosti. Žalobca ďalej poukázal vo svojej žalobe na rozsudok NSSR č. 1Sžo/4/2013 zo dňa 12. 11. 2013, v zmysle ktorého sa výnimky zo všeobecného pravidla uplatnia v dvoch prípadoch, a to ak ide o pracovníka zamestnaného na území členského štátu podnikom, ktorý zvyčajne pracuje a ktorého tento podnik vyslal na územie iného členského štátu vykonávať pre tento podnik prácu alebo, ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať presiahne dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku nepredvídaných okolnosti a prekročí 12 mesiacov. Poukázal na to, že v danom prípade nemalo dôjsť k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ale doklady a dokumentácia mala byť postúpená bez vydania rozhodnutia Kooperatíve poisťovne a.s. Žalovaná sa mala zdržať vydania rozhodnutia a odstúpiť dokumentáciu príslušnej inštitúcii Českej republiky, ktorá podľa ich právnych predpisov bola naposledy oprávneným vykonávaná práca, ktorá mohla spôsobiť chorobu z povolania. Preto žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu. IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe 8. Žalovaný sa k písomnej žalobe vyjadril dňa 01. 08. 2017 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 9. Žalovaný zotrváva na svojich dôvodoch rozhodnutia, ktoré považuje za zákonné a vecne správne. Sám žalobca o svojom poškodení zdravia vedel ešte pred podaním žiadosti dňa 12. 05. 2011. Námietka právneho zástupcu uvedeného v žalobe, kde namieta nesprávnu aplikáciu čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. 06. 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, pričom tvrdí, že správne mal žalovaný aplikovať v prípade žalobcu čl. 13 ods. 2 písm. f/ nariadenia, spolu s čl. 57 ods. 1 nariadenia. Žalovaný k tejto námietke uvádza, že podľa čl. 13 ods. 2 písm. f/ nariadenia na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu bez toho, aby sa ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel stanovených v predchádzajúcich odsekoch alebo v súlade s jednou z výnimiek alebo jedným z osobitných ustanovení, ktoré sú uvedené v čl. 14 a 17 sa budú vzťahovať na právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko a budú sa vzťahovať na ňu iba tieto predpisy. Podľa čl. 15 ods. 1 nariadenia, ak osoba, ktorá dostala chorobu z povolania vykonávala podľa osobitných predpisov dvoch alebo viacerých členských štátov činnosť, ktorá svojou povahou môže spôsobiť túto chorobu dávky, o ktoré môže žiadať táto osoba, alebo jej pozostalí, sa priznávajú výlučne podľa právnych predpisov posledného z týchto štátov, ktorého podmienky sú splnené, pričom ak je to vhodné sa zohľadnia ustanovenia ods. 2-5. 10. Právny zástupca žalobcu v žalobe sa odvoláva na aplikáciu vyššie uvedených právnych ustanovení, rozhodnutia súdneho dvora Európskej únie, z ktorého vyplýva, že výnimky zo všeobecného pravidla stanoveného v čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia, sú založené na posúdeniach sociálnej politiky a praktickej efektívnosti, pričom orgány pobytu sú v lepšej pozícii, aby platili dávku v nezamestnanosti. Z tohto vyplýva, že daný prípad sa týka uplatnenia výnimky zo všeobecného pravidla pri dávke v nezamestnanosti, dávke v materstve, dávke invalidity, ale nejedná sa o dávku úrazového poistenia. Ak je osoba zamestnaná na území iného členského štátu ako je jeho miesto jeho trvalého bydliska, pričom nejde o zamestnanca dočasne prideleného, resp. vyslaného, to tohto iného štátu, odvádza jeho zamestnávateľ poistné do príslušnej inštitúcie iného členského štátu. V prípade ak osoba prestane podliehať právnym predpisom členského štátu a dôjde k definitívnemu ukončeniu pracovného pomeru, bydlisko je rozhodný ukazovateľ na určenie, ktorých z dvoch štátov bude vyplácať dávku v nezamestnanosti. K ďalšej námietke žalobcu, v ktorej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 1Sžso/4/2013 zo dňa 12. 11. 2013, podľa ktorého sú výnimky zo všeobecného pravidla v dvoch prípadoch, avšak ako to vyplýva ani jedna z týchto uvedených výnimiek sa na žalobcu nevzťahuje. 11. Vo vzťahu čl. 57 ods. 1 nariadenia žalovaný udáva, že jeho znenie len potvrdzuje správnosť rozhodnutia zo dňa 12. 01. 2017 a síce, že práca žalobcu u posledného zamestnávateľa mohla spôsobiť chorobu z povolania, nakoľko podmienky pre jej získanie boli splnené, no vzhľadom na krátkosť trvania pracovného pomeru u tohto zamestnávateľa, táto choroba z povolania nevznikla s ohľadom aj na tú skutočnosť, že žalobca o svojom ochorení vedel ešte pred uzatvorením posledného pracovného pomeru. Z týchto dôvodov žiadal aby súd ako nedôvodnú žalobu zamietol. V. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného 12. Žalobca prostredníctvo m svojho právneho zástupcu sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného dňa 14. 12. 2017, kde poukázal na to, že výkladovým problémom je to, že žalovaný správny orgán trvá na napadnutom rozhodnutí zo dňa 12. 01. 2017, že kolíznu normu, na určenie právneho poriadku je potrebné v prípade žalobcu použiť čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 1408/71, avšak žalovaný správny orgán v napadnutom rozhodnutí uvádza ako dôvod použitia čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 1408/71 skutočnosť, že predchádzajúci rozsudok NSSR č. 1So/26/2014 zo dňa 24. 02. 2015 sa týkal nároku žalobcu na úrazovú rentu choroby z povolania, kde doslovne cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Poukázal na tú skutočnosť, že žalobca v čase uplatnenia nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia už definitívne nepracoval a žalovaným správnym orgánom presadzovaný čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 1408/71 nie je aplikovateľný. Na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel ustanovený v predchádzajúcich odsekoch alebo v súlade s jednou z výnimiek, alebo jedným z osobitných ustanovení, ktoré budú uvedené v čl. 14 a 17 sa budú vzťahovať právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko a budú sa ňu vzťahovať iba tieto predpisy. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu z porovnania týchto kolíznych noriem jasne vyplýva, že právom, ktoré sa má na žalobcu použiť je právo Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že žalovaný správny orgán si zjavnosť nedostatkov svojho výkladu v napadnutom rozhodnutí uvedomil a už vo vyjadrení z 01. 08. 2017 fakticky uznal svoju povinnosť aplikácie čl. 57 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 s výsledkom, že jemu jeho výklad pojmu „činnosť, ktorá mohla spôsobiť, resp. z ktorej vzniká choroba z povolania“ zabezpečila nielen aplikáciu slovenských právnych predpisov alebo aj uchránila jeho právomoc rozhodnúť o nároku na dávku z choroby z povolania, ktorá je závislá od príslušnosti slovenských právnych predpisov. Žalovaný správny orgán si uvedomil, že musí zahladiť akúkoľvek zmienku o príslušnosti českých právnych predpisov, pretože vykonávacie nariadenie č. 574/72 v čl. 67 ods. 2 a 3 v takom prípade vždy vyžaduje, aby bola vec postúpená spoločnosti Kooperativa, poisťovňa a.s. Žalovaný správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie čl. 13 ods. 2 písm. f/ a čl. 57 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ktorej sa žalobca v odvolaní voči prvostupňovému správnemu orgánu dovolával a už vôbec nikde sa nezaoberal aplikáciou čl. 67 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia č. 574/72. Vytkol žalovanému, že rozhodol neprakticky a neefektívne, keď vydal rozhodnutie o tom, že zamieta nárok žalobcu, keď mohol jeho nárok postúpiť príslušnému orgánu v Českej republike. Žalovaný správny orgán nie je príslušný rozhodnúť o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože v dôsledku zistenia, že žalobca nevykonával činnosť, ktorá môže spôsobiť chorobu z povolania, naposledy podľa slovenských právnych predpisov, ale podľa českých právnych predpisov, je povinný vec postúpiť spoločnosti Kooperativa, poišťovňa a.s. (čl. 67 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 574/72) bez vydania rozhodnutia. Až keby bol zistený opak, t.j. že žalobca vykonával činnosť, ktorá môže spôsobiť chorobu z povolania, naposledy podľa slovenských právnych predpisov, bol by povinný rozhodovať o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z choroby z povolania (čl. 67 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 574/72), avšak aj v tomto prípade bol povinný rozhodnutia a dokumenty postúpiť spoločnosti Kooperativa poišťovňa a.s. Žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 13. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 23 ods. 2 písm. c/ SSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. 03. 2017, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa ust. § 190 SSP. 14. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. 01. 2017 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobkyni postupoval alebo nepostupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo dňa 06. 10. 2016. 15. Rozhodnutím č. 63090-4/2016-BA zo dňa 12. 01. 2017 bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 06. 10. 2016 vo veci nepriznania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu žalobcu. 16. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu či sa správny orgán vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu posúdil správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. 17. Správny súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal I. stupňový správny orgán, ako aj žalovaný správny orgán. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu na základe žaloby je povinný posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie, ktoré bolo vydané, bolo v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi predpismi. 18. Pri preskúmavaní rozhodnutia je pre správny súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. 19. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd dospel k záveru, že nezistil ani jeden z dôvodov taxatívne uvedených v § 191 ods. 1 písm. a/ až g/, pre ktoré by napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušil. 20. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o nepriznaní nároku žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V prejednávanej veci nie je sporné, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania, hlásenej hlásením choroby z povolania zo dňa 05. 05. 2011, ktoré vystavila UNB Nemocnica akademika L. Dérera v Bratislave, Klinika pracovného lekárstva. Na hlásení choroby z povolania bol uvedený zodpovedný za jej vznik zamestnávateľ TANNACO SK, s.r.o. so sídlom Horný Hričov. Listom zo dňa 20. 05. 2011 reagoval na výzvu pobočky žalovaného zamestnávateľ, ktorý bol uvedený v hlásení choroby z povolania, ktorý sa vyjadril tak, že poškodený u nich pracoval od 01. 07. 2010 do 20. 08. 2010 ako obsluha stavených strojov (strojník pásových dozérov). S prihliadnutím na dĺžku jeho pracovného pomeru ako aj vyjadrenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Žiline sa prikláňajú k tomu záveru, že nemohol získať ochorenie sluchu z dôvodu choroby z povolania v ich zamestnaní, pretože v závere vyjadrenia je uvedené, že je možné, že ochorenie vzniklo v príčinnej súvislosti s výkonom práce strojníka pásových dozérov, avšak nie v súvislosti s prácou u posledného zamestnania, ktorá trvala necelé dva mesiace. Z listinných dôkazov a skutkového stavu mal prvostupňový správny orgán za preukázané, že poškodený naposledy pracoval za podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká u zamestnávateľa TANNACO a.s. Choťánky 38, Nymburk, Česká republika. Z listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že u zamestnávateľa v ČR boli naplnené dokonca všetky tri aspekty pre nástup jeho zodpovednosti, nielen posledný. Keď začal poškodený pracovať u slovenského zamestnávateľa, hodnoty Fovlera už boli namerané, a to v čase pracovného pomeru u zamestnávateľa v ČR. V stanovisku zo dňa 30. 07. 2009 MUDr. Radovan Frybort odborný nosný, ušný, krčný lekár v Kutnej Hore uviedol, že poškodený pracuje ako strojník na bagri a závere je citovaná ťažká percepčná nedoslýchavosť obojstranne. Straty už prekročili hranicu uznania choroby z povolania o 29,1 %, preto je nutné ho odoslať na oddelenie choroby z povolania. Pracovná dokumentácia poškodeného preukazuje, že u zamestnávateľa v ČR roky pracoval na hlučných strojových zariadeniach. Skutočnosť, že príslušné pracovné lekárstvo ČR stratilo kompetenciu z dôvodu absentujúceho pracovného pomeru a bydliska v ČR to ešte neznamená, že automaticky nastúpi zodpovednosť slovenského zamestnávateľa len pre to, že aj tu pracoval na obdobných strojoch ako u zamestnávateľa v ČR. Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový správny orgán preukázané, že choroba vznikla v čase, keď pracoval v Českej republike od 01. 10. 2003 do 30. 10. 2010. Následne došlo k uzatvoreniu pracovného pomeru medzi slovenským zamestnávateľom a poškodeným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. 06. 2010 s tým, že pracovný pomer vznikol od 01. 07. 2010. Samotný poškodený dňa 11. 08. 2011 do zápisnice uviedol, že zamestnávateľ s ním zámerne zmenil pracovnú zmluvu, aby sa vyhli zodpovednosti za chorobu z povolania, ktorá bola zistená ešte dňa 30. 07. 2009. Slovenský zamestnávateľ od počiatku odmietal svoju zodpovednosť. Pobočka sa pri vydávaní rozhodnutia riadila opravným hlásením KPL zo dňa 06. 06. 2012, kde bol zosúladený dátum zistenia choroby z povolania s uvedeným subjektom, u ktorého v čase vzniku poškodený pracoval za podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká, t.j. bol uvedený zamestnávateľ v ČR. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 1So/26/2014 zo dňa 24. 02. 2015, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre 19Sp/35/2013-44 zo dňa 13. 12. 2013 tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu potvrdil. Rozhodol tak právoplatne ohľadne otázky sporného právneho základu o nositeľovi zodpovednosti za chorobu z povolania, ktorou poškodený trpí, kde NSSR zaujal stanovisko, že choroba z povolania bola zistená u poškodeného dňa 30. 07. 2009, kedy pracoval u zamestnávateľa zodpovedného za chorobu z povolania TANNACO, a.s. so sídlom v Českej republike, kde vykonával činnosť strojníka pásových dozérov. Prvostupňový správny orgán poukázal na základné nariadenie v čl. 13 ods. 2 písm. a/ ustanovuje všeobecné pravidlo, v zmysle ktorého sa na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu (zásada uplatnenia legislatívy štátu výkonu činnosti). Z dôvodov, ktoré Sociálna poisťovňa zabezpečila v súlade s nariadeným doplnením dokazovania je zrejmé, že choroba z povolania bola poškodenému zistená dňa 30. 07. 2009 u zodpovedného zamestnávateľa firma TANNACO, a.s., Choťánky 38, okres Nymburk, so sídlom v Českej republike, u ktorého poškodený pracoval naposledy pred zistením choroby z povolania. 21. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 12. 01. 2017 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 06. 10. 2016, pretože ako bolo preukázané zo spisového materiálu, poškodený pracoval postupne v inkriminovanom období u dvoch zamestnávateľov, a to u zodpovedného zamestnávateľa TANNACO, a.s. so sídlom v Českej republike od 01. 10. 2003 do 30. 06. 2010 ako aj u zamestnávateľa TANNACO SK, s.r.o. so sídlom v Slovenskej republike v období 01. 07. 2010 do 20. 08. 2010 na pracovnej pozícii - obsluha stavebných strojov. Poukázal na tú skutočnosť, že sám poškodený pred podaním žiadosti u žalovaného na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vedel, že táto choroba z povolania ťažká percepčná nedoslýchavosť obojstranná bola mu zistená dňa 30. 07. 2009, teda v čase, keď pracoval u zodpovedného zamestnávateľa, ktorý má sídlo v ČR. 22. Zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 08. 01. 2018 trval na podanom návrhu ako aj na dôvodoch, ktoré uviedol v rozsiahlej podanej žalobe a žiadal jej v plnom rozsahu vyhovieť. 23. Zástupkyňa žalovaného správneho orgánu trvala na podanom vyjadrení z 01. 08. 2017 a žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože predmetná otázka orgánu, ktorý má riešiť nárok žalobcu bola už právne vyriešená v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1So/26/2014-81 zo dňa 24. 02. 2015, ktorá sa týkala nároku žalobcu na náhradu z choroby z povolania, a to nárok na úrazovú rentu. 24. Predmetom súdneho konania správneho súdu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného o nároku žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. 25. Podľa § 195 ods. 4 zákonníka práce, za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávate, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Chorobami z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení, ak vznikli za podmienok v nich uvedených. 26. Správny súd po preskúmaní žalobcom napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je vecne správne ako aj rozhodnutie príslušnej organizačnej zložky - prvostupňového správneho orgánu č. 6165-43/2016-ZA zo dňa 06. 10. 2016, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko zodpovedný zamestnávateľ žalobcu má sídlo v ČR, a preto sa v oblasti sociálneho zabezpečenia na neho vťahuje výlučne legislatíva ČR. Z predložených listinných dokladov v administratívnych spisov žalovaného jednoznačne vyplýva, že choroba z povolania bola žalobcovi zistená dňa 30. 07. 2009 u zodpovedného zamestnávateľa spoločnosť TANNACO, a.s. so sídlom v ČR, kde žalobca pracoval naposledy pred zistením choroby z povolania. Žalobca naposledy vykonával činnosť strojníka pásových dozérov za podmienok, za ktorých vzniká porucha sluchu z hluku u zamestnávateľa so sídlom na území ČR. Tieto skutočnosti boli jednoznačne potvrdené stanoviskom Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Žiline zo dňa 19. 04. 2011 a tlačivom „hlásenie choroby z povolania, alebo ohrozenia chorobou z povolania“ zo dňa 06. 06. 2012 v nadväznosti na písomné potvrdenie tohto tlačiva prednostom kliniky pracovného lekárstva a toxikológie zo dňa 10. 01. 2013. 27. Z vykonaného dokazovania a zistených skutočností nesporne vyplýva, že žalobca vykonával v období od 01. 10. 2003 do 30. 06. 2010 prácu na území ČR a z toho dôvodu v nadväznosti na výklad príslušných koordinačných nariadení navrhovateľa v súvislosti s odškodňovaním jeho choroby z povolania v rámci systému sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje výlučne legislatíva ČR, čo už bolo vyriešené rozsudkom NSSR č. 1So/26/2014-81 zo dňa 24. 02. 2015, z ktorého jednoznačne vyplýva, že všetkými nárokmi ohľadne zistenej choroby z povolania sa má žalobca obrátiť výlučne na Český orgán sociálneho zabezpečenia. 28. V prípade preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. 01. 2017 správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie vychádzalo zo správneho a riadneho zistenia skutkového stavu. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v danej veci postupoval v súlade so zákonom a pre vydanie rozhodnutia si zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto rozhodnutie je potrebné považovať za súladné so zákonom. S námietkami, ktoré uvádzal žalobca v odvolaní sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, a tieto opakovane uviedol aj v žalobe. 29. Správny súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe nie sú relevantné k vyhoveniu žaloby, a preto správny súd podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. 30. Krajský súd si pripojil spis tunajšieho súdu 19Sa/35/2013, v ktorom sa oboznámil s rozsudkom NSSR 1So/26/2014-81 zo dňa 24. 02. 2015, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Nitre 19Sp/35/2013-44 zo dňa 13. 12. 2013 zmenený a rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2013 bolo potvrdené. V tomto rozhodnutí bola jednoznačne riešená zodpovednosť zamestnávateľa žalobcu ohľadne zodpovednosti z pracovného úrazu a jasne bolo žalobcovi stanovené, že na jeho nároky súvisiace s odškodňovaním z choroby z povolania sa vzťahuje výlučne legislatíva ČR. 31. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.