Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8Co/802/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613201047 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4613201047.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 48, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpený: AK Herceg, s.r.o., so sídlom Košická 56, Bratislava 821 08, IČO: 35 890 240, proti žalovanej: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. V. č. XXX, XXX XX H. V., občan SR, zastúpená: JUDr. Andrej Cifra, advokát so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 1.754,93- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 5C/128/2013-301 zo dňa 24. júna 2015 a o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 5C/128/2013-301 zo dňa 24. júna 2015 v časti náhrady trov konania, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 193,84 eur spolu s úrokom vo výške 17,30% ročne a úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 193,84 eur od 27.10.2010 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,9 %. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42176778 odvolací súd nepriznáva nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Topoľčany ako súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu proti žalovanej (za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej, Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec) a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.754,93 eur, úrok vo výške 17,30% ročne zo sumy 1.495,54 eur od 27.10.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.495,54 eur od 27.10.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 105 eur na účet žalobcu, ktoré sumy súd povolil žalovanej splácať v splátkach po 20 eur mesačne, vždy do 25-teho dňa daného mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok a exekúcie. Súčasne o trovách účastníkov - strán sporu rozhodol tak, že žalovanú a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 916 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na obsah spisu a citované ustanovenia § 52 ods.1, ods. 2, § 53 ods.2, ods.3, ods.5, § 54 ods.1, ods. 2, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 23a ods.2 zák. č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 Nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 497, § 397 Obchodného zákonníka, § 4 ods.2 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch tým, že žaloba bola dôvodne podaná. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho súdneho poriadku - zák. č. 99/1963 Zb.) tým, že priznal náhradu trov konania žalobcovi, ktorý mal v konaní plný plne úspech, spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku a v trovách právneho zastúpenia v súlade s Vyhl. č. 655/2004 Z. z. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 6.2.2013 domáhal zaplatenia sumy 1.754,93 eur s prísl. dôvodiac tým, že žalovaná dňa 23.9.2005 uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu (so Slovenskou sporiteľňou, a.s.) Zmluvu o splátkovom úvere č. 0262878972, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky SLSP, a.s., účinné od 1.8.2002 a Sadzobník poplatkov, s ktorými sa žalovaná oboznámila a súhlasila s nimi. Na základe Zmluvy žalobca poskytol žalovanej úver 896,24 eur, ktorý úver sa žalovaná zaviazala splácať splátkami vo výške 24,23 eur, splatnosť prvej splátky bola určená dňom 20.10.2005 a konečná splatnosť dňa 20.9.2010 Účastníci Zmluvy si dohodli poplatok za správu úveru 50,-Sk mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 17,30 % ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 10,16 %. Žalovaná riadne a včas naplatila dohodnuté splátky, žalobcovi dlhovala sumu 1.754,93 eur, z toho tvorila istina sumu 1.495,54 eur, riadny úrok sumu 22,28 eur, úroky z omeškania z nezaplatených splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania do postúpenia pohľadávky sumu 237,11eur. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.10.2010 bola pohľadávka postúpená na žalobcu, právny predchodca žalobcu postúpenie pohľadávky oznámil žalovanej doporučeným listom zo dňa 12.11.2010, žalobca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanej oznámením zo dňa 3.1.2011. Vedľajší účastník na strane žalovanej, ako aj žalovaná vzniesli námietku premlčania pri splátkach, u ktorých nastala splatnosť 3 roky pred podaním žaloby s tým, že sa jedná o spotrebiteľskú vec a zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (§ 52 ods.2, § 53 ods.2,3, § 53 ods.5, § 54 ods.1 OZ). Žalobca s poukazom na čl.5 bod 5.5.6 Všeobecných obchodných podmienok SLSP, a.s., a obsah predmetnej zmluvy uviedol v konaní, že konečná splatnosť úveru bola 20.9.2010 a od nasledujúceho dňa začalo plynúť premlčanie, ktoré skončí 21.9.2014, ako aj na ustanovenie § 402 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže žalobca si uplatnil svoju pohľadávku najprv na rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2011-6622,ktorý rozsudok sa stal právoplatným dňa 29.2.2012, vykonateľným dňa 3.3.2012, ktorý exekučný titul si žalobca dňa 12.3.2012 uplatnil v exekúcii, avšak Okresný súd Topoľčany uznesením č. k. 5Er/378/2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26CoE/66/2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a uznesením č. k. 5Er/378/2012 Okresný súd Topoľčany exekúciu zastavil, ktoré uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 20.11.2012. Vzhľadom na dátum podania žaloby dňa 6.2.2013 mal za to, že z oboch týchto dôvodov k premlčaniu uplatnenej pohľadávky nedošlo. Poukázal na konštantnú judikatúru NS SR 5 Obo/56/2007, NS SR 5 Obo/12/2010, NS SR 1Cbo/120/2010, NS SR 4 Obo/115/1999, ÚS ČR IIÚS/3711/11, NS ČR 35Odo/619/2002, NS ČR 32Cdo/3337/2010, KS BA 5Co/293/2012, NS SR 6MCdo/4/2012. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru neprišlo, nebol na to dôvod, resp. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je právom a nie povinnosťou veriteľa. Konečná splatnosť nastala tak, ako je uvedená v zmluve. Čo sa týka počítania premlčania a aplikácie čiastkového konania poukázal na vyššie citovaný judikát 4Obo/54/2007 NS SR. Poukázal na to, že postup jeho právneho predchodcu je neobvyklý v tom, že na rozdiel od napr. nebankových spoločností mimoriadnu splatnosť úveru vyhlasuje iba výnimočne, pretože dáva dlžníkom možnosť v splátkach dosplácať svoj úver, jednorazová úhrada by bola pre väčšinu z nich absolútne neriešiteľný problém. Poukázal i na skutočnosť, že aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru sa dlh ďalej úročí a preto jej vyhlásenie nemá pre dlžníka žiadny pozitívny efekt. Žalovaná a vedľajší účastník na strane žalovanej počas konania zotrvali na vznesenej námietke premlčania a na jej dôvodnosti v danej veci dôvodiac, že daný úver bol žalovanou ako spotrebiteľom použitý na osobnú spotrebu, preto je nevyhnutné na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 nasl. OZ, rovnako zákon o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy a na daný právny vzťah je potrebné aplikovať aj 3 ročnú premlčaciu dobu v zmysle OZ, napriek skutočnosti, že samotná zmluva o splátkovom úvere hovorí, že bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Predmetný právny názor potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.ÚS/402/2013 zo dňa 19.6.2013.Žalobca bližšie nešpecifikoval žalovaný nárok, vychádzal až z neskôr predloženého výpis z účtu, že odpis istiny v danej veci bol dňa 21.10.2010. Poukázali na to, že žalovaná poslednú splátku uhradila 20.4.2007. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci nedošlo k predčasnej splatnosti úveru, mali za to, vzhľadom na riadnu splatnosť úveru, ktorá nastala 20.9.2010 a vzhľadom na dátum podania žaloby na súd dňa 11.2.2013, že je nepremlčaných len 8 splátok úveru, čo spolu činí 193,84 eur, pri aplikácii 3 ročnej premlčacej lehoty. Vo zvyšku žalovanej istiny je nárok žalobcu premlčaný. V prípade, že by sa súd s touto argumentáciou nestotožnil a na dané právne vzťahy by aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, bolo by nepremlčaných 20 splátok posledných úveru, čo činí 484,60 eur, zvyšok zo žalovanej istiny je premlčaný. Tak ako OZ ustanovuje, že zročnosť každej splátky plynie samostatne, pre prípad, že by súd posúdil daný právny vzťah podľa Obchodného zákonníka apelovali na ustanovenie § 392 Obchodného zákonníka. Poukázali na absolútny nepomer istiny úveru, ktorá bola skutočne čerpaná dlžníkom v sume cca 890 eur a žalovanú istinu, ktorá je podľa návrhu žalobcu 1.495 eur. Poukázali na nekalú obchodnú praktiku ešte postupcu v tomto smere, nakoľko je zrejmé z výpisu z účtu, že posledná splátka bola zaplatená žalovanou v roku 2007, pričom v ďalšom časovom období na danom úverovom účte nabiehali už len poplatky za vedenie účtu a úroky z omeškania. Poukázali na bod 7.6.1 VOP zmluvy o úvere, že právny predchodca žalobcu je oprávnený Zmluvu predčasne ukončiť, napr. výpoveďou, odstúpením a v prípade insolventnosti dlžníka na druhej strane však tieto obchodné podmienky neobsahujú žiadne dojednanie, ktoré by v prípade insolventnosti dlžníka aj jemu umožňovalo rovnaké právo odstúpiť od zmluvy. Takéto jednostranné zmluvné dojednania je typické pre SLSP, a.s. ako postupcu aj z iných konaní, ktoré úverový veriteľ zneužije s cieľom maximalizácie svojho zisku (účtovanie odplaty a sankčných mechanizmov aj za obdobie, kedy mala byť úverová zmluva riadne ukončená využívajúc plynutie času tým, že úverový veriteľ nevyužije svoje právo predčasne ukončiť zmluvu, je jednoznačne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu). Vyššie uvedené úmyselné počínanie veriteľa, ktorý týmto spôsobom zneužil svoje postavenie, postrádalo nevyhnutnú odbornú starostlivosť, ktorú je potrebné vždy od žalobcu, resp. od jeho právneho predchodcu, teda dodávateľa požadovať a vzhľadom na túto skutočnosť a na daný skutkový a právny stav pri náležitom posúdení všetkých okolností veci je potrebné nárok žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť. Zároveň bod 7.6.1. VOP považovali za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Čo sa týka vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ktoré podľa stanoviska žalobcu je obvykle pre SLSP, že ako jediná túto mimoriadnu splatnosť nevyhlasuje a teda špeciálne ona je prístupná dlžníkom na rozdiel od nebankových spoločností, má vedomosť, či už VÚB, ČSOB v daných veciach, spotrebiteľských úveroch riadne vyhlasovali mimoriadne splatnosti úverov a zbytočne nenavyšovali v dôsledku kapitalizácie a plynutia času zbytočne úver, ďalšie roky ponechaním života úverového účtu. Pokiaľ ide o splátky dlhu, súhlasili by so splátkami vo výške 20 eur mesačne. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná dňa 23.9.2005 uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a.s. (ďalej len SLSP, a.s.) Zmluvu o splátkovom úvere č. 0262878972, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky SLSP, a.s. účinné od 1.8.2002 a Sadzobník poplatkov. Na základe Zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 896,24 eur (27.000,-Sk), ktorý sa žalovaná zaviazala splácať splátkami vo výške 24,23 eur, vždy k 20-temu dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola určená dňom 20.10.2005 a konečná splatnosť 20.9.2010. Účastníci Zmluvy si dohodli poplatok za správu úveru 50,-Sk mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 17,30% ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 10,16%. Žalovaná riadne a včas neplatila dohodnuté splátky, dlhovala SLSP, a.s. sumu 1.754,93 eur, z toho istina činila sumu 1.495,54 eur, riadny úrok sumu 22,28 eur, úroky z omeškania z nezaplatených splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania do postúpenia pohľadávky sumu 237,11eur. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.10.2010 bola pohľadávka postupcom SLSP, a.s. postúpená na spoločnosť Havel, Holásek & Partners. Listom zo dňa 27.10.2010 požiadala spoločnosť Havel, Holásek & Partners SLSP, a.s. o písomné udelenie súhlasu povolenia na postúpenie pohľadávok na tretí subjekt. SLSP, a.s. dňa 5.11.2010 tento súhlas udelila. Spoločnosť Havel, Holásek & Partners a žalobca uzatvorili dňa 1.12.2010 Zmluvu o postúpení pohľadávok s účinnosťou ku dňu 1.12.2010.SLSP, a.s. Postúpenie pohľadávky oznámila žalovanej doporučeným listom zo dňa 12.11.2010. Žalobca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanej oznámením zo dňa 3.1.2011. Spoločnosť Havel, Holásek & Partners oznámila postúpenie pohľadávky žalovanej oznámením zo dňa 3.1.2011, ktorým listom zároveň vyzvala žalovanú na okamžitú úhradu pohľadávky. Zo špecifikácie žalovanej sumy zo dňa 16.4.2013 vyplýva, že v zmysle čl. II bod.3 zmluvy si zmluvné strany dohodli, že splatné úroky a poplatky sa dňom ich splatnosti stávajú súčasťou istiny a to do dňa konečnej splatnosti úveru, t.j. do dňa 20.9.2010, od tohto dňa boli počítané zvlášť, zmluvné strany si dohodli poplatok za správu úveru 1,66 eur mesačne, od 31.7.2006 1,99 eur mesačne, splatný vždy ku koncu mesiaca a v zmysle čl. II. bod 3 sa stal súčasťou istiny. S poukazom na článok III. bod 5, čl. 11 bod 3, čl. III bod 4, Zmluvy, čl. 7.6. bod 7.6.1., bod 7.3.2 písm. c), bod. 7.4.7, bod 7.4.8, bod 7.6.3, bod 7.5.2. písm. d),e), bod 17.2. písm. b), bod 19.16., čl.16, čl.7.4.4.Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP) Slovenskej sporiteľne, a.s., uviedol, že žalovaná bola povinná z omeškaných splátok zaplatiť úroky z omeškania, a to vo výške určenej SLSP zverejnením. V zmysle prehľadu úrokových sadzieb bola do dňa 15.1.2009 použitá sadzba úroku z omeškania vo výške 26,40% ročne a od 15.1.2009 sadzba úroku z omeškania vo výške 8% ročne. Žalovaná uhradila celkom sumu 436,09 eur (13.137,60,-Sk), pričom prvýkrát bola v omeškaní s 1. splátkou 24,23 eur, ktorú neuhradila riadne a včas. Od dňa 21.5.2007 nastalo tzv. sústavné omeškania. V zmysle čl. III bod.4 zmluvy sa jednotlivé úhrady žalovanej započítali v poradí a) splatné poplatky a náklady SLSP súvisiace s úverom, b) úroky z omeškania, c) úroky d) istina (kapitalizovaná istina) - úhrady v celkovej výške 127,20,-Sk boli započítané na splatné úroky z omeškania a úhrady v celkovej výške 13.010,40,-Sk boli započítané na istinu úveru. Suma 1.754,93 eur ku dňu 21.10.2010 (deň postúpenia pohľadávky) pozostávala z istiny 1.495,54 eur, vyčísleného riadneho úroku 22,28 eur, z vyčíslených úrokov z omeškania do dňa 21.10.2010 vo výške 237,11 eur. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu bol podaný dôvodne. Dôvodil tým, že v danej právnej veci sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebitelia môžu očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách. Je to dodávateľ, ktorý naformuloval Zmluvu (štandardná typová zmluva).Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok, aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 OSP) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali". Prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak by sa aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Výklad zákonodarcu k ustanoveniu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (novela vykonaná zákonom č. 454/2008 Z. z.) z dôvodovej správy, cit. ,,Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvolí spravidla dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve....“ Právny vzťah medzi účastníkmi sporu vyplýva zo zmluvy o úvere podľa §-u 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá patrí medzi tzv. absolútne obchody bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Súd mal za to, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a to aj pri posudzovaní otázky premlčania, keď všeobecná právna úprava je obsiahnutá v obchodnom práve § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a aplikácia Obchodného zákonníka v tejto otázke sa nedotýka postavenia žalovanej ako spotrebiteľa, aj s poukazom na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu sp.zn.8Co/328/2014-240 zo dňa 12.3.2015 v danej právnej veci. Vzhľadom na charakter tohto vzťahu sa aj právne vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom vyplývajúce z premlčania takéhoto obchodnoprávneho vzťahu, spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. S poukazom na vyššie citované odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v danej právnej veci, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná dňa 23.9.2005 uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere č. 0262878972, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky SLSP, a.s. účinné od 1.8.2002 a Sadzobník poplatkov, s ktorými sa žalovaná oboznámila a súhlasila s nimi. Na základe predmetnej Zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver 896,24 eur (27.000,-Sk), ktorý sa zaviazala splácať splátkami vo výške 24,23 eur, splatnosť prvej splátky bola určená dňom 20.10.2005 a konečná splatnosť 20.9.2010. Účastníci Zmluvy si dohodli poplatok za správu úveru 50,-Sk mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 17,30% ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 10,16%. Žalovaná riadne a včas neplatila dohodnuté splátky, dlhovala SLSP, a.s. 1.754,93 eur, z toho činila istina 1.495,54 eur, istina úveru po splatnosti, riadny úrok 22,28 eur, úroky z omeškania z nezaplatených splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania do postúpenia pohľadávky 237,11 eur. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 1.12.2010 bola pohľadávka postúpená na žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 3.1.2011. Zo špecifikácie žalovanej sumy zo dňa 16.4.2013 mal súd preukázané, že v zmysle čl. II bod.3 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že splatné úroky a poplatky sa dňom ich splatnosti stávajú súčasťou istiny a to do dňa konečnej splatnosti úveru, t.j. do dňa 20.9.2010, od tohto dňa boli počítané zvlášť, zmluvné strany si dohodli poplatok za správu úveru 1,66 eur mesačne a od 31.7.2006 na sumu 1,99 eur mesačne, splatný vždy ku koncu mesiaca a v zmysle čl. II. bod 3 sa stal súčasťou istiny. V zmysle čl.16 VOP bola žalovaná povinná zaplatiť aj poplatky za upomienky 3x 6,64 eur, 1x 16,60 eur. V zmysle čl. III bod 4 Zmluvy a čl.7.4.4. VOP bola žalovaná povinná z omeškaných splátok zaplatiť SLSP úroky z omeškania, a to vo výške určenej SLSP zverejnením. V zmysle prehľadu úrokových sadzieb bola do dňa 15.1.2009 použitá sadzba úroku z omeškania vo výške 26,40% ročne a od 15.1.2009 sadzba úroku z omeškania vo výške 8% ročne. Žalovaná uhradila celkovo sumu 436,09 eur (13.137,60,- Sk), pričom prvý krát bola v omeškaní s 1. splátkou 24,23e eur, ktorú neuhradila riadne a včas. Odo dňa 21.5.2007 nastalo tzv. sústavné omeškanie žalovanej. V zmysle čl. III bod.4 Zmluvy sa jednotlivé úhrady žalovanej započítali v poradí a) splatné poplatky a náklady SLSP súvisiace s úverom, b) úroky z omeškania, c) úroky d) istina (kapitalizovaná istina), úhrady v celkovej výške 127,20,-Sk boli započítané na splatné úroky z omeškania a úhrady v celkovej výške 13.010,40,-Sk boli započítané na istinu úveru. Suma 1.754,93 eur ku dňu 21.10.2010 (deň postúpenia pohľadávky) pozostávala z istiny 1.495,54 eur, vyčísleného riadneho úroku 22,28 eur, z vyčíslených úrokov z omeškania do dňa 21.10.2010 vo výške 237,11 eur. Súd prvej inštancie posudzujúc rozhodujúce skutočnosti v danej právnej veci (z čoho pozostávajú jednotlivé splátky úveru, resp. akú časť každej jednotlivej splátky tvorila skutočná pôvodná istina pohľadávky a to s ohľadom na požadované príslušenstvo pohľadávky s poukazom na dôvodnosť zaplatenia každej jednotlivej splátky, ktorú dôvodnosť je potrebné posúdiť samostatne) uviedol, že žalobca zaslal súdu rozdelenie jednotlivých splátok s uvedením, akú časť jednotlivej splátky tvorila skutočná pôvodná istina pohľadávky. Ide o anuitnú splátku, ktorej výška je vypočítaná ku dňu čerpania úveru. Tým, že sa splátkový kalendár nedodržal, keď žalovaná neuhradila dohodnutú splátku riadne a včas, celý systém rozdelenia splátok splátky sa poruší. Žalobca zaslal súdu tabuľku, z ktorej je zrejmá výška pohľadávky, ktorú si žalobca uplatnil v žalobe. Keďže úver nebol splácaný riadne a včas, dlh žalovanej sa zvyšoval o vopred dohodnuté zmluvné úroky a poplatky a aj o úroky z omeškania, ktoré sa vzhľadom na narastajúcu sa dlžnú sumu taktiež zvyšovali. Ako posledný údaj je v tabuľke uvedená suma 1.754,93 eur, ktorá predstavuje celkovú navrhovateľom uplatnenú pohľadávku. Čo sa týka výpočtu RPMN, Slovenská republika nesprávne implementovala vzorec pre výpočet RPMN do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len "ZoSÚ"). Chyba transpozície predmetnej smernice - výsledok, ktorý použitím chybne transponovaného vzorca v ZoSÚ je získaný, je natoľko zrejmý, že priemernému spotrebiteľovi musí byť zrejmé, že RPMN je v nižšej výške ako úroková sadzba. V zmysle smernice 93/13/EHS je vytvorenie rovnakých podmienok na trhu a zlepšenie súťažného prostredia jedným z hlavných dôvodov prijatia uvedenej smernice. Taktiež v dôvodovej správe k zákonu č. 129/20 l O Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov je prezentovaná myšlienka zákonodarcu, že RPMN okrem vyjadrenia "skutočnej ceny" úveru je nemenej dôležitou, ak nie hlavnou úlohou prijatia jednotného výpočtu RPMN umožniť spotrebiteľovi jednoduchšie sa orientovať na trhu úverových produktov a môcť jednoducho porovnávať výhodnosť poskytovaných úverov. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky subjekty ponúkajúce úverové produkty na trhu počítali v zmysle zákonnej úpravy RPMN podľa jednotného vzorca, preto aj keď boli takto vypočítané hodnoty RPMN z pohľadu smernice nesprávne, naplnil sa tým jeden zo základných zmyslov RPMN a to umožniť spotrebiteľovi porovnať (hoci chybne, ale všetkými jednotne) vypočítanú RPMN a jednoducho sa tak dopracovať k najvýhodnejšej ponuke na trhu. V prípade, že by žalobca nevypočítal v predmetnej zmluve RPMN podľa v čase uzatvorenia Zmluvy platného zákonného vzorca, malo by to okrem následkov uvedených nižšie za následok jeho neoprávnenú diskrimináciu, nakoľko by ním vypočítaná RPMN bola podstatne vyššia, ako RPMN vypočítaná na základe vzorca vyjadreného v prílohe ZoSÚ, konkurentmi žalobcu. Nemožnosť úpravy RPMN v zmysle smernice do l. júla 2006 (účinnosť novelizácie zákona č. 264/2006 Z. z., ktorou sa nesprávny vzorec opravil) - platil v rozpore so smernicou nesprávny vzorec na výpočet RPMN, za použitia ktorého mohla byť RPMN znateľne nižšia, ako keby bola určená v súlade so smernicou. Je teda zrejmé, že ide o nesprávnu transpozíciu. Následkom nedostatočnej transpozície môže byť buď priamy účinok smernice alebo povinnosť vykladať ustanovenie predpisu v súlade so smernicou (nepriamy účinok) alebo zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnou transpozíciou. Priamy účinok smernice sa pripúšťa iba vo vertikálnej rovine (vzťah jednotlivec - štát), preto nie je v tomto prípade použiteľný -úverová zmluva je vzťahom medzi dvoma subjektmi súkromného práva. Smernico - konformný výklad by mohol viesť k pretvoreniu jasného vzorca v zákone na obraz iného vzorca v smernici. Táto možnosť je však neprípustná, nakoľko takýto výklad by bol "contralegem". Chybu v transpozícii uznáva aj zákonodarca, keď v Dôvodovej správe k zákonu Č. 264/2006 Z. z. uvádza: "Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 258/2001 z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady Č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, reaguje na nesúlad (nepresnosti) pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov, nakoľko ide o chybný vzorec pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Prax ukázala, že vypočítaná miera nákladov na základe v súčasnosti používaného vzorca v porovnaní so skutočnou mierou je podhodnotená, dochádza k skresleniu poskytovaných údajov, nakoľko reálne náklady spotrebiteľa sú podstatne vyššie. Tým v konečnom dôsledku dochádza k nenaplneniu cieľa zákona - zvýšiť ochranu a informovanosť spotrebiteľa pri čerpaní spotrebiteľského úveru. Novelizácia je potrebná aj z dôvodu zosúladenia a plnej transpozície so smernicou Rady 87/1 02/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice 90/88/ EHS a smernice 98/7/ES, nakoľko bol zákon č. 258/2001 Z. z. prijatý ešte pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej Únie." Právny predchodca žalobcu podliehal režimu zákona č. 483/2001 o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZoB"), na základe ktorého je samotná činnosť bánk regulovaná a na jej činnosť ako na finančnú inštitúciu dohliada Národná banka Slovenska a taktiež bankový ombudsman. V porovnaní s tzv. nebankovými spoločnosťami sú banky považované za dôveryhodnejšiu inštitúciu, preto je málo pravdepodobné, že zmluvnými dojednaniami by banka chcela poškodiť spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov žalobca nemohol uviesť inú RPMN ako vypočítanú v zmysle v tom čase platných právnych predpisov. Dôsledkom takéhoto výpočtu by totiž bolo porušenie zákona, čo by okrem možných sankcií zo strany kontrolných a regulačných úradov viedlo k aplikovaniu § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ a žalobca by sa tak pripravil o hlavný predmet svojej podnikateľskej činnosti. Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia činnosť Slovenských súdov, napr. z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.4.2008 sp. zn. ISžo 106/2007, ktorý potvrdil rozhodnutia nižších súdov v predmetnej veci. "RPMN je podľa odvolacieho súdu údajom o skutočných vlastnostiach služby, je to údaj, ktorý má byť vypočítaný spôsobom stanoveným podľa prílohy 1 zákona č. 258/2001 Z. z. a ktorý bezpochyby reprezentuje náklady, ktoré vzniknú spotrebiteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru. Je jedným z hlavných údajov o službe poskytnutia leasingu . K námietke žalobcu, ktorý uvádzal, že vzorec pre výpočet RPMN je chybný a vo svojich tvrdeniach sa opiera o názor Ministerstva hospodárstva SR (vyjadrený v pripomienkovom konaní k pripravovanej novele zákona o spotrebiteľských úveroch), odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že na vyjadrený názor ministerstva nebolo možné prihliadnuť: vzhľadom na platnosť vzorca pre výpočet RPMN uvedenom v prílohe platného zákona a spotrebiteľských úveroch v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu, pričom vyjadrený názor nemení nič na skutkových podkladoch, z ktorých vychádzal správny orgán, a to že v roku 2003 žalobca nepostupoval správne pri výpočte RPMN (t. j. podľa vzorca na výpočet RPMN uvedenom v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch)."Chybná transpozícia smernice nemôže mať za následok priamy účinok smernice vo vzťahu medzi jednotlivcami (bez ohľadu na to, či ide o fyzické alebo právnické osoby) alebo len vo vzťahu medzi jednotlivcom a štátom (vertikálny priamy účinok). Teda uvedenie nesprávneho údaju o skutočnej RPMN v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ktoré bolo spôsobené výlučne použitím nesprávneho, ale v zákone č. 258/2001 Z. z. stanoveného vzorca pre výpočet RPMN nemožno sankcionovať podľa § 4 ods. 2 písm. g) uvedeného zákona bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou daného úveru." SLSP, a.s. splnila podmienky ustanovené zákonom, nakoľko § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom pomocou výkladových pravidiel § 2 písm. d) predmetného zákona "na účely tohto zákona sa rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru". Zmluva uzatvorená medzi SLSP, a.s. a žalovanou spĺňa všetky ZoSÚ vyžadované náležitosti, okrem iného aj povinnosť uviesť v zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g) a táto ročná percentuálna miera nákladov bola vypočítaná podľa prílohy tohto zákona, nie je preto možné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Chybný výpočet RPMN sa až do novely zákona č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyskytoval vo všetkých úverových produktoch bánk a iných finančných inštitúcií na Slovensku. Množstvo týchto zmlúv prešlo nielen kontrolou štátnych orgánov predovšetkým orgánom dozoru nad bankami Národnou bankou Slovenska, ale aj súdnym procesom, resp. súdnou kontrolou. Pokiaľ ide o vedľajším účastníkom namietaný bod 3 čl. 11 Zmluvy: "Zmluvné strany sa dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti, uvedenej v Základných podmienkach Zmluvy, pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou " v zmysle § 53 ods. l OZ: "Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané". Túto podmienku, ktorú vedľajší účastník považuje za neprijateľnú, nemožno za neprijateľnú označiť, nakoľko táto je súčasťou ceny, ktorá je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Táto podmienka sa len viac prejaví v prípade, ak nie je dlh riadne splácaný (teda z dôvodov na strane dlžníka, ktorý porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas). Úver bol poskytnutý SLSP, a.s., ktorá podniká v prísne regulovanom odvetví (bankovníctvo) podľa zákona č. 483/20 II Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, na základe ktorého vykonáva svoju činnosť pod dohľadom Národnej banky Slovenska a dbá na práva svojich klientov. Tzv. kapitalizácia, ktorá je obsiahnutá v ustanovení úverových podmienok je uvedená v odst. (19) úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS " ... Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu úveru, frekvenciu splátok a kapitalizáciu úrokov, veritelia by mali používať svoj bežný spôsob výpočtu pre príslušný spotrebiteľsky úver." S tzv. kapitalizáciou počíta aj návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu tlačivo A, kde v tabuľke 7 je možné vyznačiť kódom ,,03 kapitalizácia úrokov". S ohľadom na vyššie uvedené nie je možné vyhlásiť tzv. kapitalizáciu za neprijateľnú podmienku. Tzv. kapitalizácia nie je Európskou úniou zakázaná a žiaden akt Európskej únie kapitalizáciu nezakazuje, naopak vyššie uvedené akty (dokumenty) prijaté Európskou úniou kapitalizáciu predpokladajú. S poukazom na bod 7.3.2 VOP písm. c): "Pohľadávka z úveru, ktorá sa skladá z istiny, jej príslušenstva a spláca Klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných podmienkach zmluvy o úvere: c) započítaním pohľadávky akéhokoľvek Účtu Klienta zriadeného bankou voči pohľadávke Banky zo zmluvy o úvere alebo jej časti. Pre započítací prejav je dostatočné následné doručenie výpisu, v ktorého bude zrejmý aj deň započítania." uviedol, že uvedené ustanovenie VOP je transpozíciou práv, ktoré veriteľovi a dlžníkovi umožňuje § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v ktorom je uvedené: Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie". Najvyšší súd Slovenskej republiky, spis. zn. 1 M Cdo 11/2008 zo dňa 26.05.2010 v odôvodnení uznesenia uviedol: "Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, ako sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná." Vedľajší účastník neuviedol, v čom toto ustanovenie považuje za neprijateľnú podmienku, pričom ten kto skutočnosti tvrdí (bremeno tvrdenia), má aj povinnosť tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno). Súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že predmetné ustanovenie nie je možné posudzovať ako neprijateľnú podmienku. V danom prípade k započítaniu pohľadávok ani vôbec neprišlo. S poukazom na bod. 7.4.7 VOP: "Banka je oprávnená jednostranne meniť výšku úrokovej sadzby alebo termín splatnosti úrokov. Zmena výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím Banky. Aktuálnu výšku úrokovej sadzby určí banka Zverejnením.", bod 7.4.8. VOP: "Banka je oprávnená jednostranne meniť výšku úrokov z omeškania alebo úrokov z prečerpania. výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím Banky. Aktuálnu výšku úrokovej sadzby určí banka Zverejnením." , bod 7.6.3 VOP: "Klient je oprávnený vypovedať zmluvu o úvere v lehote J 5 dní od zmeny výšky úrokovej sadzby určenej Zverejnením. Výpovedná doba začína plynúť prvým dňom doručenia výpovede a končí uplynutím 15 dní od jej doručenia. Počas výpovednej doby je Klient povinný splatiť celú Pohľadávku Banky. V prípade, ak Klient zmluvu o úvere nevypovie v určenej lehote platí, že so zmenou úrokovej sadzby súhlasí," uviedol, že v ustanovení § 53 ods. 14 Občianskeho zákonníka je uvedené: ,,Za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu." V zmysle Základných podmienok predmetnej Zmluvy bola úroková sadzba dohodnutá ako pevná až do konečnej splatnosti úveru. To znamená, že počas celého trvania úverovej zmluvy k zmene výšky úrokovej sadzby neprišlo. Pri úrokoch z omeškania prišlo k zmene výšky úroku z omeškania, ale smerom dole, k nižšej výške. To znamená, že SLSP, a.s. jednostranne zmenila výšku úrokovej sadzby, ale táto skutočnosť bola v prospech žalovanej. SLSP, a.s. zároveň naplnila podmienky ustanovené v § 53 ods. 14 Občianskeho zákonníka, kedy žalovanú v zmysle bodu 7.6.3. VOP písomne informovala, že po zmene výšky úrokovej sadzby má odporkyňa právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že všetky vyššie spomenuté body VOP sú v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, nakoľko ich predpokladá už samotný zákonodarca a ich uvedenie vo VOP sú len ich transpozíciou. Z tohto dôvodu nie je možné považovať tieto skutočnosti za neprijateľné zmluvné podmienky. S poukazom na bod 7.5.2. VOP: "Zásadné negatívne záväzky Klienta - dlžníka: d) Klient nevypovedá počas trvania úverového vzťahu Zmluvu o bežnom účte; e) Klient nezruší počas trvania úverového vzťahu súhlas s inkasom." uviedol, že v čl. III bod 2 Zmluvy je uvedený spôsob splácania úveru, kedy dlžník - žalovaná súhlasila, aby veriteľ vykonával inkaso z účtu, nejde tu o negatívne záväzky žalovanej v pravom zmysle slova, nakoľko inkaso funguje tak, že naň osoba zašle určitú čiastku peňazí a na základe toho môže byť uhradená splátka na splnenie ktorej sa žalovaná zaviazala. Je zrejmé, že prostriedky na inkasný účet zasiela žalovaná dobrovoľne. Keď žalovaná nechce, na splácanie úveru na príslušný inkasný účet nepošle žiadne finančné prostriedky, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Uvedené ustanovenie VOP teda predstavuje spôsob hradenia úveru poskytnutého žalovanej, je to de facto v prospech dlžníka, nakoľko týmto má pohodlnejšie splácanie úveru. Z uvedeného je zrejmé, že táto skutočnosť ani nemôže byť ustanovená za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zmluva o inkase je upravená v § 692 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a uvedené ustanovenie VOP s ním nie je v rozpore. S poukazom na čl. IX. bod 17.2. VOP: "Banka je oprávnená odstúpiť' od Zmluvy, najmä ..:"... b) ak klient porušil ustanovenia zmluvy podstatným spôsobom....uviedol, že vedľajším účastníkom napadnutý bod VOP ustanovuje prípady, kedy je banka oprávnená odstúpiť od zmluvy. Zákonodarca priamo v zákone ukladá účastníkom konania možnosť dohodnúť si podmienky odstúpenia priamo v zmluve. Konkrétne § 497 Občianskeho zákonníka, prvá veta: "Každý z účastníkov si môže vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné". SLSP, a.s. si v tomto bode VOP vymienila prípady, pri ktorých môže odstúpiť od zmluvy, keď túto možnosť umožňuje využiť priamo zákonodarca, nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade SLSP, a.s. od Zmluvy neodstúpila a otázka odstúpenia od zmluvy ani nie je predmetom tohto konania. S poukazom na bod 19.16. VOP: "Banka a Klient sa dohodli, že všetky právne vzťahy, ktoré súvisia s podávaním a vybavovaním reklamácii a sťažnosti Klienta, ktoré sa týkajú správnosti a kvality služieb poskytovaných Bankou a ktoré nie sú výslovne upravené v týchto VOP, sa budú riadiť Reklamačným poriadkom." uviedol, že súdu nie je zrejmé, čo na tomto bode VOP považuje vedľajší účastník za neprijateľné. Na tento bod VOP poukazuje vo svojom odôvodnení odvolací súd, no v súlade s odvolaním vedľajšieho účastníka zo dňa 27.03.2014, v ktorom je predmetný bod VOP vedľajším účastníkom citovaný inak (má iné znenie), má súd za to, že predmetné odvolanie vedľajšieho účastníka je generickým podaním, kedy vedľajší účastník bez ohľadu na znenie Zmluvy a zmluvnej dokumentácie (VOP,ÚP) namietal neprijateľnosť zmluvných podmienok, ktoré nie sú predmetom sporu, vo vzťahu k žalovanej nemajú žiadny účinok a niektoré z nich sa dokonca v texte týchto dokumentov ani nenachádzajú. V danej právnej veci nedošlo k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy. Splatnosť úveru nastala dňa 20.9.2010 v zmysle predmetnej zmluvy o splátkovom úvere. V zmysle zákona má veriteľ právo, nie povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru s poukazom aj na ustanovenie § 53 ods.9 OZ a §-u 565 OZ. Pokiaľ ide o bod 7.6.1.VOP s poukazom na § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predmetný bod sa zaoberá prípadmi, kedy dôjde k porušeniu zo strany dlžníka a zároveň určuje, čo je banka oprávnená robiť v prípade porušenia zo strany klienta. V tomto bode uvedené oprávnenia banky, ktoré veriteľovi dávajú právo či už odstúpiť od zmluvy, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, započítať pohľadávku alebo zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, je v súlade s predpismi SR. Tieto práva má banka (právny predchodca navrhovateľa) až v prípade, kedy práve dlžník (žalovaná) poruší povinnosti, ktoré sa zaviazala v zmluve plniť. Predmetný článok VOP vyjadruje iba transpozíciu základných oprávnení, ktoré zákon veriteľovi umožňuje s tým, že využitie týchto práv si samotná banka podmieňuje porušením Zmluvy zo strany dlžníka. V danom prípade banka nevyužila ani jednu z týchto možností, ktoré jej bod 7.6.1 VOP umožňuje. Taktiež nie je možné posudzovať VOP z roku 2004 so zákonom, ktorý je platný až v roku 2007. Žalovaná s vedľajším účastníkom vzniesli námietku premlčania pri splátkach, u ktorých nastala splatnosť 3 roky pred podaním žaloby s tým, že premlčacia doba je 3 ročná podľa Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné aplikovať na daný právny vzťah a žalobca má voči žalovanej nárok len na zaplatenie sumy 152,32 eur s prísl. (t.j. s úrokmi z omeškania 9% ročne z každej nepremlčanej splátky úveru), ktorá suma predstavuje skutočnú pôvodnú istinu v nepremlčaných splátkach (po odrátaní súm pripadajúcich na príslušenstvo úveru), t.j. splátky splatnej od 20.2.2010 do splatnosti poslednej splátky 20.09.2010, keď premlčanie je potrebné posudzovať pre každú splátku úveru samostatne (odo dňa zročnosti jednotlivých splátok ) v zmysle § 103 OZ. Súd prvej inštancie mal za to, že premlčaciu dobu je možné počítať až odo dňa konečnej splatnosti celého úveru. V zmysle čl. l bod 1) Zmluvy o úvere bola presným dátumom určená konečná splatnosť úveru dňom 20.09.2010, premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu a táto uplynula dňom 21.09.2014. S poukazom na to, že v čl. III. bod 5 Zmluvy o úvere sa uvádza: „Výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky z úveru", s poukazom na ustanovenie § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka: "Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon nestanovuje niečo iné.“, a judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.7.2008, sp. zn. 4 Obo 54/2007, ktorý rovnako posudzoval otázku počiatku plynutia premlčacej doby pri zmluve o úvere, a to nasledovne: " Odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade premlčacia doba začala plynúť po lehote splatnosti celého úveru. Dohoda o splácaní úveru v splátkach sa nedá považovať za právo na čiastkové plnenie, na základe čoho prvostupňový súd rozhodol správne, keď u zmluvy (úverovej) č. 2153492-519 vznesenú námietku premlčania označil za nedôvodnú. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.“ uviedol, že v danom konkrétnom prípade bolo v úverovej zmluve dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejedná sa však o čiastkové plnenie podľa § 392 ods. 2 zákona č. 513/l991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ale ide o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že premlčacia doba začala plynúť od splatnosti celého záväzku. Termín konečnej splatnosti úveru bol 20.9.2010, žalobca si uplatnil žalobou svoju pohľadávku voči žalovanej na súde dňa 11.2.2013, pohľadávka žalobcu nebola premlčaná, (neuplynula 4 ročná premlčacia doba v zmysle Obchodného zákonníka), teda námietka premlčania vznesená žalovanou a vedľajším účastníkom na strane žalovanej nebola dôvodná a preto súd na ňu nemohol prihliadnuť. Z vyššie uvedených dôvodov zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 1.754,93 eur, zmluvný úrok vo výške 17,30% ročne zo sumy 1.495,54 eur od 27.10.2010 (deň po dni účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávok) do zaplatenia, ktorý bol podľa predmetnej zmluvy dohodnutý medzi zmluvnými stranami, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1.495,54 eur od 27.10.2010 (deň po dni účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávok) do zaplatenia. V zmysle §-u 160 OSP povolil žalovanej splácať dlh v splátkach po 20 eur mesačne, vždy do 25-tého dňa daného mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok a exekúcie z dôvodu, že žalovaná je t. č. na materskej dovolenke, poberá materské dáky a výživné na dieťa 26 eur, býva s otcom dieťaťa, je nemajetná. 2. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie včas podaným odvolaním napadla žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne v rozsahu, v akom to vyplynie z vykonaného dokazovania a priznal žalovanej náhradu trov konania. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, na základe vykonaných dôkazov dospieva k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci. Zdôraznila, že ide o spor týkajúci sa spotrebiteľskej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 23.09.2005, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanou ako spotrebiteľkou. Na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ je nevyhnutné aplikovať ustanovenie Občianskeho zákonníka § 52 OZ. V predmetnej veci si žalobca uplatňuje voči žalovanej pohľadávku na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Bez ohľadu na to, či dodávateľ uzatváral zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka, považuje predmetnú zmluvu jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle článku 2 Smernice Rady 93/13/ EHS, § 23 a zákona č. 634/92 Zb. účinného od 31.12.1992 do 30.06.2007, resp. § 52 ods. 1 OZ účinného od 01.01.2008. S poukazom na ustanovenie § 23 a zákona č. 634/92 Zb. účinné od 31.12.1992 do 30.06.2007 uviedla, že znenie tohto predpisu vedie za použitia výkladového pravidla „argumentum a contrario“ podporne k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzatvorené podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Poukázala tiež na zmenu Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z. (doplnenie § 52 ods. 2 o ďalšiu vetu, ktorá zakotvila, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali inak použiť normy Obchodného práva. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné ustanovenie zachytáva výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne zakotviť aj doposiaľ platnú aplikovanú zásadu použitia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom prijatia tejto zmeny je odstrániť výkladové povinnosti v otázke použitia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Občiansky zákonník bude teda použitý pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty a podobne. Na základe uvedeného mala za to, že aplikácia ustanovení § 387, § 392 a § 397 Obchodného zákonníka je v prejednávanej veci nenáležitá, pričom názor o aplikácii režimu premlčania podľa Obchodného zákonníka je za súčasného stavu právneho vývoja prekonaný. V súvislosti s posudzovaním plynutia premlčacej doby je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 103 OZ. Z obsahu spisu je zrejmé, že k predčasnému ukončeniu Zmluvy o úvere, resp. k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti zo strany pôvodného veriteľa nedošlo a splatnosť poslednej riadnej splátky nastala dňa 20.09.2010. Prvá splátka úveru bola splatná dňa 20.10.2005 a splatnosť každej ďalšej splátky nastávala v zmysle Zmluvy o úvere vždy 20. kalendárny deň toho ktorého príslušného mesiaca. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd sa však s touto otázkou premlčania náležite nezaoberal. Splatnosť a premlčanie každej splátky úveru treba posudzovať samostatne, čo však súd prvej inštancie zjavne opomenul. Žaloba bola podaná na súd dňa 11.02.2013 a splatnosť poslednej splátky nastala dňa 20.09.2010. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver 896,24 eur a žalobca si doposiaľ len na istine pohľadávky uplatňuje voči žalovanej sumu 1.754,93 eur, nárok žalobcu považuje za neurčitý a nepreukázaný. Úvaha podľa ktorej má byť dňom splatnosti celého úveru splatného v pravidelných mesačných splátkach až splatnosť poslednej splátky úveru, je nesprávna a odporujúca zákonu (§ 103 OZ). Posúdenie namietaných neprijateľných zmluvných dojednaní tak, ako ho uskutočnil a odôvodnil súd prvej inštancie považuje za paušálne a nedostatočné. Žalovaná nemohla k VOP a Sadzobníku platne pristúpiť, nakoľko reálne nemala možnosť sa s nimi oboznámiť (nedostatok času, nečitateľnosť a obsahová nezrozumiteľnosť pre laika). Koncepcia Obchodného zákonníka vychádza z predpokladu, že upravuje vzťahy medzi podnikateľmi v rámci obchodno-záväzkových vzťahov, resp. vzťahy súvisiace s ich podnikaním, pričom u účastníkov obchodno-záväzkových vzťahov predpokladá vyšší stupeň vedomostí, skúseností, odbornej pripravenosti a predovšetkým „právnej gramotnosti“, ako je tomu v prípade účastníkov občiansko-záväzkových vzťahov. Očakávať, resp. prezumovať u finančného, resp. akéhokoľvek spotrebiteľa, že bude dostatočne právne odborne pripravený a skúsený vyjednať s finančným, resp. iným dodávateľom všetky podmienky, napr. úverovej zmluvy, resp., že v rámci plnenia zmluvy bude schopný postupovať a rozhodovať sa kvalifikovane so znalosťou veci, by bolo zjavne popretím kogentných ustanovení samotnej filozofie spotrebiteľského práva smerujúcej k ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov, tak musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorej výklad vo svojich rozhodnutiach prináša a upresňuje Európsky súdny dvor. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považuje v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.01.2013. Poukázala tiež na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3512/2011 z 11.11.2013. Súčasne namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola zaviazaná kumulatívne uhradiť žalobcovi zmluvný úrok a súčasne zákonný úrok z omeškania. Úverový veriteľ mal v princípe nárok na dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov, ktoré mu patria iba do splatnosti dlhu, jeho splátok. Od splatnosti dlhu je dlžník povinný uhrádzať iba úroky z omeškania. Poukázala na uznesenie sp. zn. 4Obo/143/1998. Žalovaná vzniesla v konaní účinne námietku premlčania, na ktorej zotrváva naďalej a žiada, aby ju súd posúdil s poukazom na vyššie uvedené. 3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu žalovanej. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu. Poukázal na to, že žalovaná posúdila vec z právneho hľadiska nesprávne, nakoľko žalobca, resp. jeho právny predchodca ako podnikateľ v oblasti, ktorá je prísne regulovaným podnikaním (bankovníctvom), je povinný riadiť sa kogentnými ustanoveniami právnych predpisov, od ktorých sa zmluvné strany ani dohodou nemôžu odchýliť. S poukazom na ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) a § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že skutočnosť, že záväzok banky (právneho predchodcu žalobcu) na základe ktorého sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky s tým, že dlžník za poskytnuté finančné prostriedky sa zaväzuje vrátiť a zaplatiť úrok, je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka ako tzv. absolútny obchod, bez ohľadu na povahu účastníkov, čo zhodne konštatovali aj najvyššie súdne inštancie v Slovenskej, ako aj v Českej republike. Názor zhodný s argumentáciou žalobcu, že zmluva o úvere bude vždy absolútnym obchodno-právnym záväzkom, a to aj v prípade, že jedna zo strán je spotrebiteľ, konštatoval aj Ústavný súd ČR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 3711/11. Predmetné rozhodnutie s poukazom na ústavno- konformný výklad zákonov, aj s poukazom na rovnaké znenie ustanovení § 261 ods. 3, § 263 ods. 1, § 497, § 499 Českého obchodného zákonníka a Slovenského obchodného zákonníka je aplikovateľné aj na právne pomery v Slovenskej republike a tiež v tejto veci. S poukazom na odvolacie dôvody žalovanej ďalej poukazuje na to, že je názoru, že aj zákonodarca novým ustanovením Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojej argumentácii používa žalovaná, konkrétne § 52 ods. 2 tretia veta jasne určil, že pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka uskutočnenej zákonom, teda pred 01.04.2015 sa v otázke posúdenia premlčania má použiť norma Obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov je predpisom hmotného práva, nemôže sa podľa názoru žalobcu použiť v konaní začatom už dňa 06.02.2013. Žalobca mal za to, že zákonodarca sám uvádza, že do dňa účinnosti tejto novely, teda do 31.03.2015 sa aj na niektoré spotrebiteľské vzťahy museli aplikovať normy Obchodného práva, čím potvrdzuje právny názor žalobcu, ako aj rozsiahlu judikatúru súdov vyššieho stupňa v tejto oblasti. Poukázal tiež na skutočnosť, že na to, aby mohla právna norma vyvolávať účinky, ktoré boli dôvodom a tiež predpokladaným výsledkom snáh normotvorcu, musí byť táto účinná. Účinnosť právnej normy znamená, že právna norma sa stáva záväznou, t.j., že pre adresátov z nej vyplývajú práva a povinnosti. Ustanovenie § 52 ods. 2 OZ nadobudlo účinnosť až dňa 01.04.2015 a teda môže upravovať až vzťahy, ktoré vzniknú po 01.04.2015. Žalobca dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/20/2010 zo dňa 10.03.2011 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 36/1995. Poukázal tiež na potrebu ochrany jeho legitímnych očakávaní, keď v čase podania žaloby na súd sa na právne vzťahy zo zmluvy o úvere podľa kogentného ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, bez akýchkoľvek výhrad súdov vzťahoval Obchodný zákonník. Táto skutočnosť bola konštantne potvrdzovaná súdmi vyššej inštancie, predovšetkým Najvyšším súdom SR. Naposledy túto otázku posúdil Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 27.03.2013 sp. zn. 6MCdo/4/2012. Ak žalobca za vyššie uvedeného stabilného právneho vzťahu podával na súd žalobu, v ktorej sa domáhal splnenia dlhu z úverovej zmluvy žalovanou, pri určení ktorého otázka posúdenia začiatku dĺžky plynutia premlčacej doby mimoriadne významná, žalobca tak robil v legitímnom očakávaní, že táto rozhodujúca skutočnosť zostane nemenná a nemohol sa domnievať, že zákonodarca retroaktívne zásadným spôsobom zmení právny režim zmluvy o úvere, o. i. aj premlčania takto vzniknutých nárokov. Za súčasnej situácie popri sebe existujú dve kogentné právne normy, ktoré si navzájom odporujú, resp. jedna vyslovene vylučuje druhú. Že je takýto postup neprijateľný, konštatoval napríklad Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04. Žalobca má v súlade s vyššie uvedeným za to, že v danom prípade nie je možné ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákona použiť, pretože účinnosť tohto predpisu nastala až po podaní žaloby a jeho aplikáciou by žalobca výrazne bol poškodený na svojich právach, ktoré by bez aplikácie tohto predpisu nepochybne mal. V zmysle judikátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007 je názoru, že súd sa vysporiadal s otázkou splatnosti, ako aj premlčania správne. Nad rámec uvedeného dodáva, že v zmysle citovaného judikátu nebola predmetná pohľadávka v čase jej uplatnenia na súde premlčaná, ani pokiaľ by sa spravovala ustanoveniami občianskeho práva. Žalovanej závery zjavne vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj nedostatočnej informovanosti o konaní, nakoľko uvádza, že nárok žalobcu považuje za neurčitý a nepreukázaný, aj napriek skutočnosti, že predmetná pohľadávka bola žalobcom riadne špecifikovaná. Špecifikáciu žalovanej sumy zo dňa 16.04.2013 pripája v prílohe. Ďalej uviedol, že spolu s podpisom zmluvy o úvere zo dňa 23.09.2005 žalovaná svojim podpisom potvrdila nielen súhlas so Všeobecnými obchodnými podmienkami a Sadzobníkom Slovenskej sporiteľne, ale aj skutočnosť, že s predmetnými dokumentmi bola riadne oboznámená. Nakoľko žalovaná túto zmluvu uzatvorila v slobodnej vôli, bez nátlaku, je možné prezumovať, že bola s predmetnými dokumentmi riadne oboznámená, resp. mala tú možnosť. Pôvodný veriteľ, ani žalobca nenesie zodpovednosť za nepravdivé vyhlásenie a oboznámení sa so spomínanými dokumentmi v zmluve o úvere. Pôvodný veriteľ uzatvoril veľké množstvo úverových zmlúv podobných tej, ktorú uzatvoril žalovaný so subjektmi podobnými žalovanému. Je nepochybné, že v prípade, ak by tieto zmluvy boli uzatvárané za podmienok uvedených žalovanou, tieto zmluvy by neboli riadne plnené, ale spochybňované vo veľkom meradle. Spomínaný stav však nenastal, z čoho vyplýva, že predmetné zmluvy boli dostatočne jasné pre množstvo iných laikov. K ďalšiemu tvrdeniu žalovanej o koncepcii Obchodného zákonníka uvádza a poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 56/2007. Ďalej uviedol, že žalovaná prezentuje názor na uplatnenie teórie absolútneho obchodu. Žalovaná v tejto časti neuviedla na podporu svojho tvrdenia o prekonaní teórie tzv. absolútneho obchodu žiaden relevantný právny argument, nakoľko citovaný judikát pojednáva o ochrane práv spotrebiteľa v rozhodcovských konaniach. Právna úprava v rozhodcovských konaniach nemôže byť samoúčelne aplikovaná na konania pred všeobecnými súdmi, ako sa o to snaží žalovaná. Tvrdenie žalovanej je v rozpore s konštantnou, niekoľko desiatok rokov trvajúcou judikatúrou najvyšších súdnych inštitúcií v Slovenskej a Českej republike. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778. Navrhlo, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že mu neuloží povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi (trovy právneho zastúpenia). Zároveň si uplatnilo náhradu trov odvolacieho konania. Namietalo nesprávne právne posúdenie veci v tom, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy, resp. opomenul charakter jeho procesného postavenia v konaní. Zároveň z hmotnoprávneho predpisu nevyplýva, že medzi žalovanou a ním ide o nerozlučné spoločenstvo. Vedľajší účastník ako právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného zákona, vstúpil do konania na základe splnomocnenia mu daného priamo zákonom (§ 93 ods.2 OSP), preto nemôže byť zaviazaný na zaplatenie žalobného nároku súčasne spoločne a nerozdielne so žalovanou, ktorú v konaní podporuje (pokiaľ vystupuje na žalovanej strane), takémuto vedľajšiemu účastníkovi nemôže byť priznané ani právo na spoločné a nerozdielne zaplatenie sumy požadovanej žalobcom, ktorého prípadne podporuje (pokiaľ vystupuje na strane žalobcu). Zastáva názor, že povinnosť vedľajšieho účastníka v danej veci znášať náhradu trov konania spoločne a nerozdielne so stranou sporu, ktorú podporuje v konaní, by mohla pripadať do úvahy len výnimočne a len za určitých výnimočných, objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré však podľa jeho názoru v posudzovanej veci neexistujú. Namietal, že súd prvej inštancie v tejto časti napadnutý rozsudok neodôvodnil, teda nie je známe, aké úvahy predchádzali a viedli súd k vyhláseniu napadnutého výroku. Pokiaľ by súd ignoroval charakter jeho vedľajšieho účastníctva, čo by však bolo nesprávne a zjavne v rozpore so zákonom, je na mieste pozastaviť sa v súvislosti s právnymi úkonmi právneho zástupcu žalobcu, ktoré uskutočnil až po vstupe vedľajšieho účastníka do konania, nad tým, či tieto úkony spôsobil, resp. vyvolal svojou aktivitou. Nakoľko v prípade žalobcu, ktorý je ekonomicky silným a odborne pripraveným podnikateľským subjektom pôsobiacim v oblasti poskytovania úverov a inkasovania pohľadávok, ktorý zjavne a objektívne nie je nijako odkázaný v obdobných sporoch nechať sa zastupovať advokátom, možno odôvodnene konštatovať, že žalobca masovo zneužíva poskytovanie právnych služieb pri podávaní formulárových žalôb a písomných podaní za účelom obohatenia na úkor žalovaných, spravidla nemajetných spotrebiteľov, čo súčasne odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi aj s poukazom na ustanovenie § 150 ods.1 OSP. 5. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku potvrdil ako vecne správny a zaviazal odvolateľa na náhradu trov odvolacieho konania. S poukazom na ustanovenie § 91 ods.2, § 93 ods.4, § 142 OSP uviedol, že žalobca mal v konaní plný úspech a plne sa stotožňuje s postupom súdu. Poukázal na komentár k Občianskemu súdnemu poriadku od doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD. v ktorom uvádza: „Nie je vylúčené, aby bol vedľajší účastník zaviazaný na náhradu trov konania, ktoré svojim procesným zavinením spôsobil. V týchto prípadoch je procesne vhodnejšie a hospodárnejšie, aby súd rozhodoval uznesením a nie až konečným rozhodnutím vo veci samej.“ Poukázal na zásadu rovnosti účastníkov konania a nález Pléna Ústavného súdu 43/95 a právo vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania (trov právneho zastúpenia) v prípade úspechu ním podporovaného účastníka s poukazom na rozhodnutie Krajského súd v Prešove sp. zn. 7Co/34/2012 zo dňa 28.3.2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/87/2012 zo dňa 25.4.2012. Poukázal tiež na postup vedľajšieho účastníka, ktorý si za každé svoje podanie vo veci sám uplatnil trovy konania. Dôrazne nesúhlasil ani s ostatnými tvrdeniami odvolateľa v podanom odvolaní, ktorú sú zavádzajúce a klamlivé, keď z výpisu z obchodného registra žalobcu je zrejmé, že neposkytuje úvery, nemá na to oprávnenie, hlavným predmetom činnosti žalobcu je sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb a obchodu, činnosť podnikateľských, organizačných, ekonomických poradcov a administratívne služby. Každá podaná žaloba vychádza z platného právneho titulu a právo uplatniť si svoj nárok na súde má každý bez rozdielu, nezohľadňujúce kvantitu už v minulosti alebo v budúcnosti uplatnených nárokov. Poukázal na to, že všetky trovy právneho zastúpenia boli účelne vynaložené a správne vypočítané podľa Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. S poukazom na ustanovenie § 18 OSP uviedol, že je úplne nepodstatné, akými majetkovými pomermi disponujú účastníci. Odvolateľ keď vstupoval do konania, musel alebo aspoň mal si byť vedomý, o aké konanie ide, čo je jeho podstatou a že v prípade neúspechu v konaní je možnosť, že bude zaviazaný na zaplatenie trov právneho zastúpenia. 6. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778 sa vyjadrilo k vyjadreniu žalobcu. Navrhlo rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania zmeniť tak, že súd mu neuloží povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu trov konania. Uviedlo, že nebolo vecne pasívne legitimovaným subjektom a žiadne trovy konania nespôsobilo. 7. Žalovaná sa vyjadrila k vyjadreniu žalobcu. Uviedla, že vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov v realite praktického života a zdravého rozumu je logické, že na takéto právne vzťahy sa budú vzťahovať ustanovenia OZ. Poukázala na to, že zákon č. 102/2014 Z. z. doplnil § 52 ods.2 OZ, avšak nezakotvil žiadne prechodné ustanovenia. V zmysle ustálených procesných zásad sa preto v plnom rozsahu aplikuje aj na všetky neskončené súdne konania. V praxi je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že ak bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku upravená nie je, tak okrem zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa všetko ostatné vzťahuje Občiansky zákonník. Na uplatnenie práv zo spotrebiteľskej zmluvy je teda potrebné aplikovať právnu úpravu Občianskeho zákonníka, aj pri posudzovaní otázky premlčania. 8. Žalovaná sa vyjadrila k výzve odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP. S poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta OZ uviedla, že k aplikácii predmetného ustanovenia sa vyjadrovala v podanom odvolaní v čl. I. Na predmetnej argumentácii trvá, pričom podporne poukazuje aj na zásadné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 MCdo/14/2014, v ktorom uviedol, že ustanovenie § 52 ods. 2 OZ sa použijú prednostne aj na právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tohto ustanovenia, čím len potvrdil dovtedajšiu logickú líniu, podľa ktorej bolo potrebné aplikovať na prirodzene nevyvážené vzťahy dodávateľ a spotrebiteľ primárne Občiansky zákonník. S poukazom na ustanovenie § 565 OZ uviedla, že v súvislosti s posudzovaním plynutia premlčacej doby je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenie OZ, konkrétne s poukazom na ustanovenie § 103 OZ a uviedla, že z obsahu spisu je zrejmé, že k predčasnému ukončeniu Zmluvy o úvere, resp. k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti zo strany pôvodného veriteľa nedošlo, splatnosť poslednej riadnej splátky nastala dňa 20.09.2010. Prvá splátka úveru bola splatná 20.10.2005 a splatnosť každej ďalšej splátky nastávala v zmysle zmluvy o úvere vždy 20. kalendárny deň toho ktorého príslušného mesiaca. Predmetné ustanovenie jasne diferencuje splatnosť splátok, pokiaľ nedošlo k strate výhody splátok, zosplatneniu a splatnosť splátok pokiaľ došlo k strate výhody splátok. Pokiaľ nedošlo k zosplatneniu, t.j. k úkonu veriteľa, ktorým za splnenia zákonných, či zmluvných podmienok požaduje zaplatenie celého dlhu, je potrebné považovať každú splátku za samostatné plnenie a preto pre každú splátku plynie premlčacia doba samostatne. Poukázala tiež na komentár k OZ, ktorý v súvislosti s nevyužitím práva na zosplatnenie uvádza: „Ak si toto právo veriteľ neuplatní, môže opätovne požadovať iba plnenie príslušnej splátky“. Nevidí absolútne žiadny dôvod, prečo by nezodpovednosť veriteľa ku svojej pohľadávke mala byť prenášaná na dlžníka, nanajvýš v prípade, keď veriteľ mal písomne dojednanú možnosť zosplatniť úver a túto možnosť vedome nevyužil. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd sa však s touto otázkou premlčania náležite nezaoberal. Splatnosť a premlčanie každej splátky úveru treba posudzovať samostatne. Úvaha, podľa ktorej má byť dňom splatnosti celého úveru splatného v pravidelných mesačných splátkach až splatnosť poslednej splátky úveru je nesprávna a odporujúca zákonu (§ 103 OZ). Dala do pozornosti odvolaciemu súdu, že je potrebné aj v tomto štádiu konania prihliadať na vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Skúmanie aktívnej, či pasívnej vecnej legitimácie je procesná podmienka, ktorú je v zmysle generálneho ustanovenia § 161 CSP súd povinný ex offo skúmať kedykoľvek počas konania. Pohľadávka z predmetnej zmluvy o úvere mala byť dňa 21.10.2010 postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok na právneho nástupcu spoločnosti Havel, Holásek & Partners, spol. s r.o. Považuje za zásadné zdôrazniť všeobecne známe skutočnosti, ktoré však majú zásadný význam pri komplexnom nazeraní na (nie len) predmetné postúpenie pohľadávky. Pôvodný veriteľ žalobcu je bankovou inštitúciou, podnikajúcou na základe bankovej licencie. Právny nástupca pôvodného veriteľa a žalobca je inkasnou spoločnosťou. Žalovaný je v predmetnom konaní v pozícii spotrebiteľa. V tomto smere poukázala na ustanovenie § 525 OZ, v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpením bankovej pohľadávky na iný subjekt dochádza k zmene obsahu pohľadávky. Obsahom bankovej pohľadávky sú totižto povinnosti vyplývajúce priamo zo zákona o bankách a taktiež aj bankové tajomstvo v zmysle uvedeného zákona. Žalobca, ktorý nie je bankovým subjektom a teda nie je spôsobilým spravovať bankový úver. Postúpením bankovej pohľadávky priamo na subjekt, ktorý nie je držiteľom bankového oprávnenia a ktorý nepodlieha zákonu o bankách, dochádza k zmene obsahu právneho vzťahu, resp. pohľadávky. Mala za to, že pri postúpení pohľadávky došlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a taktiež k porušeniu ustanovení OZ a v takom prípade je nutné posudzovať postúpenie pohľadávky na základe zmluvy o postúpení ako neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. S poukazom na ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách uviedla, že žalobca listinu (výzva v zmysle § 92 ods. 8) v konaní nepredložil a teda ani nepreukázal, ani jej doručenie do sféry adresátov - dlžníka. Pohľadávka právneho predchodcu tak nebola postupiteľná, pretože právny predchodca pred postúpením pohľadávky na iný subjekt písomne nevyzval dlžníka na splnenie jeho záväzku, čo je podmienkou k platnému postúpeniu pohľadávky na iný subjekt. Pôvodný veriteľ tiež nepristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a teda nebol oprávnený v kontexte vyššie uvedeného postúpiť pohľadávku na ďalší subjekt. Žalobca vyššie uvedené skutočnosti v konaní nepreukázal, teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Poukázala pri svojej argumentácii na ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdov uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/203/2015 zo dňa 19.05.2015, rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/460/2015 zo dňa 13.01.2016, rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/898/2014 zo dňa 19.11.2015, rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/175/2015 zo dňa 3.2.2016, rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/79/2015 zo dňa 2.1.2016, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/103/2016 zo dňa 29.4.2016. V súlade so zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv než má, sú logicky neplatnými aj zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 03.01.2011, v ktorom malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti Havel Holásek & Partners spol. s r.o. na žalobcu. Žalobcovi preto v konaní od počiatku chýba aktívna vecná legitimácia, t.j. žaloba trpí procesnou vadou, ktorej jediným dôsledkom môže byť zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu. 9. Žalobca sa vyjadril na výzvu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP. Uviedol, že zákonodarca jasne určil, že pred účinnosťou novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta OZ, uskutočnenej pred 01.04.2005, sa v otázke posúdenia premlčania mala použiť norma obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že Občiansky zákonník je predpisom hmotného práva, nemôže sa podľa názoru žalobcu použiť v konaní začatom dňa 06.02.2013. Zákonodarca sám uvádza, že do dňa účinnosti tejto novely, teda do 31.03.2015 sa aj na niektoré spotrebiteľské vzťahy museli aplikovať normy Obchodného práva, čím potvrdzuje právny názor žalobcu, ako aj rozsiahlu judikatúru súdov vyššieho súdu tejto oblasti. Žalobca poukazuje tiež na to, aby mohla právna norma vyvolávať účinky, ktoré boli dôvodom a tiež predpokladaným výsledkom snáh normotvorcu, musí byť táto účinná. Účinnosť právnej normy znamená, že právna norma sa stáva záväznou, t.j. že pre adresátov z nej vyplývajú práva a povinnosti. Ustanovenie § 52 ods. 2 OZ nadobudlo účinnosť až dňa 01.04.2015 a teda môže upravovať až vzťahy, ktoré vzniknú po 01.04.2015. Dal opätovne do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/20/2010 zo dňa 10.03.2011 a poukázal tiež na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 36/95. Žalobca poukazuje tiež na potrebu ochrany jeho legitímnych očakávaní, keď v čase podania žaloby v predmetnej veci dňa 06.02.2013 sa na právne vzťahy zo zmluvy o úvere podľa kogentného ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, bez akýchkoľvek výhrad súdov vzťahoval Obchodný zákonník. Táto skutočnosť bola konštantne potvrdzovaná súdmi vyššej inštancie, predovšetkým Najvyšším súdom SR, naposledy túto otázku posúdil Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 27.03.2013 sp. zn. 6MCdo 4/2012. Ak teda žalobca za vyššie uvedeného stabilného právneho vzťahu podal na Okresný súd Topoľčany žalobu, v ktorej sa domáhal splnenia dlhu z úverovej zmluvy žalovanou, pri určení ktorého je otázka posúdenia začiatku a dĺžky plynutia premlčacej doby mimoriadne významná, žalobca tak robil v legitímnom očakávaní, že táto rozhodujúca skutočnosť zostane nemenná a nemohol sa domnievať, že zákonodarca retroaktívne zásadným spôsobom zmení právny režim zmluvy o úvere, okrem iného aj premlčania takto vzniknutých nárokov. Zákonodarca túto zmenu navyše vykonal spôsobom, ktorý v radoch odbornej verejnosti vzbudzuje oprávnené pochybnosti o dodržiavaní princípov právneho štátu, keď za súčasnej situácie popri sebe existujú dve kogentné právne normy, ktoré si navzájom odporujú, resp. jedna vyslovene vylučuje druhú. Skutočnosť, že je takýto postup neprijateľný, skonštatoval aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04. Žalobca mal za to, že v danom prípade nie je možné ustanovenie § 52 ods. 2 OZ použiť, pretože účinnosť tohto právneho predpisu nastala až po podaní žaloby a jeho aplikáciou by bol žalobca výrazne poškodený na svojich právach, ktoré by bez aplikácie tohto právneho predpisu nepochybne mal. 10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj ako „CSP“) CSP) prejednal vec (odvolanie žalovanej a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778 ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania, proti ktorému je odvolanie prípustné) (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a po zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, v súlade s § 378 a § 219 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné čiastočne podľa ustanovenia § 388 CSP zmeniť (keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie), keď dospel k záveru o potrebe odlišného právneho posúdenia veci, s ktorým odvolací súd strany sporu zoznámil a dal im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť postupom podľa § 382 CSP, keď sa na vec vzťahujú ustanovenia § 52 ods.2 v znení účinnom od 1.4.2015, § 103, § 565 OZ, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce. 11. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované. 14. V danej právnej veci odvolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP. 15. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d) OSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f) OSP). 16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. 17. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci použil ustanovenia § § 52 ods.1, ods. 2, § 53 ods.2, ods.3, ods.5, § 54 ods.1, ods. 2, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 23a ods.2 zák. č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 Nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 497, § 397 Obchodného zákonníka, § 4 ods.2 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie dospel k skutkovému a právnemu záveru, že žalovaná dňa 23.9.2005 uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu Zmluvu o splátkovom úvere č. 0262878972, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky SLSP, a.s., účinné od 1.8.2002 a Sadzobník poplatkov, s ktorými sa žalovaná oboznámila a súhlasila s nimi. Na základe Zmluvy žalobca poskytol žalovanej úver 896,24 eur, ktorý úver sa žalovaná zaviazala splácať splátkami vo výške 24,23 eur, splatnosť prvej splátky bola určená dňom 20.10.2005 a konečná splatnosť dňa 20.9.2010 Účastníci Zmluvy si dohodli poplatok za správu úveru 50,-Sk mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 17,30 % ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 10,16 %. Žalovaná riadne a včas naplatila dohodnuté splátky, žalobcovi dlhovala sumu 1.754,93 eur, z toho tvorila istina sumu 1.495,54 eur, riadny úrok sumu 22,28 eur, úroky z omeškania z nezaplatených splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania do postúpenia pohľadávky sumu 237,11eur. Žalovaná uhradila celkom sumu 436,09 eur (13.137,60,-Sk), pričom prvýkrát bola v omeškaní s 1. splátkou 24,23 eur, ktorú neuhradila riadne a včas. Od dňa 21.5.2007 nastalo tzv. sústavné omeškanie. V zmysle čl. III bod.4 zmluvy sa jednotlivé úhrady žalovanej započítali v poradí a) splatné poplatky a náklady SLSP súvisiace s úverom, b) úroky z omeškania, c) úroky d) istina (kapitalizovaná istina) - úhrady v celkovej výške 127,20,-Sk boli započítané na splatné úroky z omeškania a úhrady v celkovej výške 13.010,40,-Sk boli započítané na istinu úveru. Suma 1.754,93 eur ku dňu 21.10.2010 (deň postúpenia pohľadávky) pozostávala z istiny 1.495,54 eur, vyčísleného riadneho úroku 22,28 eur, z vyčíslených úrokov z omeškania do dňa 21.10.2010 vo výške 237,11 eur. Súd mal za to, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka to aj pri posudzovaní otázky premlčania, keď všeobecná právna úprava je obsiahnutá v obchodnom práve § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom na charakter tohto vzťahu sa aj právne vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom vyplývajúce z premlčania takéhoto obchodnoprávneho vzťahu, spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva uzatvorená medzi SLSP, a.s. a žalovanou spĺňa všetky ZoSÚ vyžadované náležitosti, okrem iného aj povinnosť uviesť v zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g) a táto ročná percentuálna miera nákladov bola vypočítaná podľa prílohy tohto zákona, nie je preto možné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Chybný výpočet RPMN sa až do novely zákona č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyskytoval vo všetkých úverových produktoch bánk a iných finančných inštitúcií na Slovensku. Pokiaľ ide o vedľajším účastníkom namietaný bod 3 čl. 11 Zmluvy: "Zmluvné strany sa dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti, uvedenej v Základných podmienkach Zmluvy, pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou " v zmysle § 53 ods. l OZ: "Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané" Túto podmienku, ktorú vedľajší účastník považuje za neprijateľnú, nemožno za neprijateľnú označiť, nakoľko táto je súčasťou ceny, ktorá je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Táto podmienka sa len viac prejaví v prípade, ak nie je dlh riadne splácaný (teda z dôvodov na strane dlžníka, ktorý porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas). Úver bol poskytnutý SLSP, a.s., ktorá podniká v prísne regulovanom odvetví (bankovníctvo) podľa zákona č. 483/20 II Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, na základe ktorého vykonáva svoju činnosť pod dohľadom Národnej banky Slovenska a dbá na práva svojich klientov. Tzv. kapitalizácia, ktorá je obsiahnutá v ustanovení úverových podmienok je uvedená v odst. (19) úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS " ... Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu úveru, frekvenciu splátok a kapitalizáciu úrokov, veritelia by mali používať svoj bežný spôsob výpočtu pre príslušný spotrebiteľsky úver." S tzv. kapitalizáciou počíta aj návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu tlačivo A, kde v tabuľke 7 je možné vyznačiť kódom ,,03 kapitalizácia úrokov". S ohľadom na vyššie uvedené nie je možné vyhlásiť tzv. kapitalizáciu za neprijateľnú podmienku. Tzv. kapitalizácia nie je Európskou úniou zakázaná a žiaden akt Európskej únie kapitalizáciu nezakazuje, naopak vyššie uvedené akty (dokumenty) prijaté Európskou úniou kapitalizáciu predpokladajú. S poukazom na bod 7.3.2 VOP písm. c): "Pohľadávka z úveru, ktorá sa skladá z istiny, jej príslušenstva a spláca Klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných podmienkach zmluvy o úvere: c) započítaním pohľadávky akéhokoľvek Účtu Klienta zriadeného bankou voči pohľadávke Banky zo zmluvy o úvere alebo jej časti. Pre započítací prejav je dostatočné následné doručenie výpisu, v ktorého bude zrejmý aj deň započítania." uviedol, že uvedené ustanovenie VOP je transpozíciou práv, ktoré veriteľovi a dlžníkovi umožňuje § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v ktorom je uvedené: Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie". Vedľajší účastník neuviedol, v čom toto ustanovenie považuje za neprijateľnú podmienku, pričom ten kto skutočnosti tvrdí (bremeno tvrdenia), má aj povinnosť tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno). Súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že predmetné ustanovenie nie je možné posudzovať ako neprijateľnú podmienku. V danom prípade k započítaniu pohľadávok ani vôbec neprišlo. S poukazom na bod. 7.4.7 VOP: "Banka je oprávnená jednostranne meniť výšku úrokovej sadzby alebo termín splatnosti úrokov. Zmena výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím Banky. Aktuálnu výšku úrokovej sadzby určí banka Zverejnením.", bod 7.4.8. VOP: "Banka je oprávnená jednostranne meniť výšku úrokov z omeškania alebo úrokov z prečerpania. výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím Banky. Aktuálnu výšku úrokovej sadzby určí banka Zverejnením." , bod 7.6.3 VOP: "Klient je oprávnený vypovedať zmluvu o úvere v lehote 15 dní od zmeny výšky úrokovej sadzby určenej Zverejnením. Výpovedná doba začína plynúť prvým dňom doručenia výpovede a končí uplynutím 15 dní od jej doručenia. Počas výpovednej doby je Klient povinný splatiť celú Pohľadávku Banky. V prípade, ak Klient zmluvu o úvere nevypovie v určenej lehote platí, že so zmenou úrokovej sadzby súhlasí," uviedol, že v ustanovení § 53 ods. 14 Občianskeho zákonníka je uvedené: ,,Za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu." V zmysle Základných podmienok predmetnej Zmluvy bola úroková sadzba dohodnutá ako pevná až do konečnej splatnosti úveru. To znamená, že počas celého trvania úverovej zmluvy k zmene výšky úrokovej sadzby neprišlo. Pri úrokoch z omeškania prišlo k zmene výšky úroku z omeškania, ale smerom dole, k nižšej výške. To znamená, že SLSP, a.s. jednostranne zmenila výšku úrokovej sadzby, ale táto skutočnosť bola v prospech žalovanej. SLSP, a.s. zároveň naplnila podmienky ustanovené v § 53 ods. 14 Občianskeho zákonníka, kedy žalovanú v zmysle bodu 7.6.3. VOP písomne informovala, že po zmene výšky úrokovej sadzby má odporkyňa právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že všetky vyššie spomenuté body VOP sú v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, nakoľko ich predpokladá už samotný zákonodarca a ich uvedenie vo VOP sú len ich transpozíciou. Z tohto dôvodu nie je možné považovať tieto skutočnosti za neprijateľné zmluvné podmienky. S poukazom na bod 7.5.2. VOP: "Zásadné negatívne záväzky Klienta - dlžníka: d) Klient nevypovedá počas trvania úverového vzťahu Zmluvu o bežnom účte; e) Klient nezruší počas trvania úverového vzťahu súhlas s inkasom." uviedol, že v čl. III bod 2 Zmluvy je uvedený spôsob splácania úveru, kedy dlžník - žalovaná súhlasila, aby veriteľ vykonával inkaso z účtu, nejde tu o negatívne záväzky žalovanej v pravom zmysle slova, nakoľko inkaso funguje tak, že naň osoba zašle určitú čiastku peňazí a na základe toho môže byť uhradená splátka na splnenie ktorej sa žalovaná zaviazala. Je zrejmé, že prostriedky na inkasný účet zasiela žalovaná dobrovoľne. Keď žalovaná nechce, na splácanie úveru na príslušný inkasný účet nepošle žiadne finančné prostriedky, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Uvedené ustanovenie VOP teda predstavuje spôsob hradenia úveru poskytnutého žalovanej, je to de facto v prospech dlžníka, nakoľko týmto má pohodlnejšie splácanie úveru. Z uvedeného je zrejmé, že táto skutočnosť ani nemôže byť ustanovená za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zmluva o inkase je upravená v § 692 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a uvedené ustanovenie VOP s ním nie je v rozpore. S poukazom na čl. IX. bod 17.2. VOP: "Banka je oprávnená odstúpiť od Zmluvy, najmä ..:"... b) ak klient porušil ustanovenia zmluvy podstatným spôsobom....uviedol, že vedľajším účastníkom napadnutý bod VOP ustanovuje prípady, kedy je banka oprávnená odstúpiť od zmluvy. Zákonodarca priamo v zákone ukladá účastníkom konania možnosť dohodnúť si podmienky odstúpenia priamo v zmluve. Konkrétne § 497 Občianskeho zákonníka, prvá veta: "Každý z účastníkov si môže vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné". SLSP, a.s. si v tomto bode VOP vymienila prípady, pri ktorých môže odstúpiť od zmluvy, keď túto možnosť umožňuje využiť priamo zákonodarca, nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade SLSP, a.s. od Zmluvy neodstúpila a otázka odstúpenia od zmluvy ani nie je predmetom tohto konania. S poukazom na bod 19.16. VOP: "Banka a Klient sa dohodli, že všetky právne vzťahy, ktoré súvisia s podávaním a vybavovaním reklamácií a sťažností Klienta, ktoré sa týkajú správnosti a kvality služieb poskytovaných Bankou a ktoré nie sú výslovne upravené v týchto VOP, sa budú riadiť Reklamačným poriadkom." uviedol, že súdu nie je zrejmé, čo na tomto bode VOP považuje vedľajší účastník za neprijateľné. Na tento bod VOP poukazuje vo svojom odôvodnení odvolací súd, no v súlade s odvolaním vedľajšieho účastníka zo dňa 27.03.2014, v ktorom je predmetný bod VOP vedľajším účastníkom citovaný inak (má iné znenie), má súd za to, že predmetné odvolanie vedľajšieho účastníka je generickým podaním, kedy vedľajší účastník bez ohľadu na znenie Zmluvy a zmluvnej dokumentácie (VOP,ÚP) namietal neprijateľnosť zmluvných podmienok, ktoré nie sú predmetom sporu, vo vzťahu k žalovanej nemajú žiadny účinok a niektoré z nich sa dokonca v texte týchto dokumentov ani nenachádzajú. V danej právnej veci nedošlo k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy. Splatnosť úveru nastala dňa 20.9.2010 v zmysle predmetnej zmluvy o splátkovom úvere. V zmysle zákona má veriteľ právo, nie povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru s poukazom aj na ustanovenie § 53 ods.9 OZ a §-u 565 OZ. Pokiaľ ide o bod 7.6.1.VOP s poukazom na § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predmetný bod sa zaoberá prípadmi, kedy dôjde k porušeniu zo strany dlžníka a zároveň určuje, čo je banka oprávnená robiť v prípade porušenia zo strany klienta. V tomto bode uvedené oprávnenia banky, ktoré veriteľovi dávajú právo či už odstúpiť od zmluvy, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, započítať pohľadávku alebo zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, je v súlade s predpismi SR. Tieto práva má banka (právny predchodca navrhovateľa) až v prípade, kedy práve dlžník (žalovaná) poruší povinnosti, ktoré sa zaviazala v zmluve plniť. Predmetný článok VOP vyjadruje iba transpozíciu základných oprávnení, ktoré zákon veriteľovi umožňuje s tým, že využitie týchto práv si samotná banka podmieňuje porušením Zmluvy zo strany dlžníka. V danom prípade banka nevyužila ani jednu z týchto možností, ktoré jej bod 7.6.1 VOP umožňuje. Taktiež nie je možné posudzovať VOP z roku 2004 so zákonom, ktorý je platný až v roku 2007. Premlčaciu dobu je možné počítať až odo dňa konečnej splatnosti celého úveru. V zmysle čl. l bod 1) Zmluvy o úvere bola presným dátumom určená konečná splatnosť úveru dňom 20.09.2010, premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu a táto uplynula dňom 21.09.2014. S poukazom na to, že v čl. III. bod 5 Zmluvy o úvere sa uvádza: „Výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky z úveru", s poukazom na ustanovenie § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka: "Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon nestanovuje niečo iné.“ a judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.7.2008, sp. zn. 4 Obo 54/2007, uviedol, že v danom konkrétnom prípade bolo v úverovej zmluve dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejedná sa však o čiastkové plnenie podľa § 392 ods. 2 zákona č. 513/l991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ale ide o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že premlčacia doba začala plynúť od splatnosti celého záväzku. Termín konečnej splatnosti úveru bol 20.9.2010, žalobca si uplatnil žalobou svoju pohľadávku voči žalovanej na súde dňa 11.2.2013, pohľadávka žalobcu nebola premlčaná, (neuplynula 4 ročná premlčacia doba v zmysle Obchodného zákonníka), námietka premlčania vznesená žalovanou a vedľajším účastníkom na strane žalovanej nebola dôvodná a preto súd na ňu nemohol prihliadnuť. 18. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 388 CSP čiastočne zmeniť, keď dospel k záveru o jeho vecnej nesprávnosti na základe odlišného právneho posúdenia veci, s ktorým odvolací súd strany sporu zoznámil a dal im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť postupom podľa § 382 CSP, keď sa na vec vzťahujú ustanovenia § 52 ods. 2 v znení účinnom od 1.4.2015, § 103, § 565 OZ, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Odvolací súd v danej právnej veci dospel tiež k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, keď súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol pritom starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods.1 CSP, keď je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 19. Ochranu spotrebiteľa garantuje v súčasnom právnom poriadku komplex právnych noriem. Ochrana spotrebiteľa je objektom úpravy tak verejného, ako aj súkromného práva. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa. Vzťahuje sa aj na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území SR alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území SR. Súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti ma niektoré smernice EÚ. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť tieto zmluvné podmienky. Občiansky zákonník podobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné a preto neplatné. Samotným zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb. Z toho dôvodu obsahuje právna úprava spotrebiteľských zmlúv určité odchýlky od ostatných záväzkových vzťahov, ktoré spočívajú v zásade zmluvnej autonómie a rovnosti strán. Do právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv sa takto premieta snaha zákonodarcu vyrovnávať takýmto spôsobom faktickú nerovnováhu, ktorá vzniká tým, že na druhej strane zmluvného vzťahu je profesionálny účastník. V spotrebiteľských zmluvách sú zakázané ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a sú zakázané tiež nekalé obchodné praktiky. 20. Podľa § 52 ods.1 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. 21. Podľa § 52 ods.2 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 22. Podľa § 52 ods.3 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 23. Podľa § 53 ods.1 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). 24. Podľa § 53 ods.2 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. 25. Podľa § 53 ods.3 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a. má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, b. dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c. vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví, d. vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e. umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f. umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g. oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h. prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i. umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j. určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia. 26. Podľa § 53 ods.4 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 27. Podľa § 54 ods.1 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 28. Podľa § 54 ods.2 OZ účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 29. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 30. Podľa § 23a ods.1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. 31. Podľa § 23a ods.1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. 32. Podľa § 23a ods.2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. 33. Podľa § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie a. spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b. zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, 34. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; 3) v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. 35. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 36. Podľa § 100 ods.1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 37. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 38. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 39. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 40. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že žalovaná dňa 23.9.2005 uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere č. 0262878972, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky SLSP, a.s. účinné od 1.8.2002 a Sadzobník poplatkov, s ktorými sa žalovaná oboznámila a súhlasila s nimi. Podľa predmetnej zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver 896,24 eur (27.000,-Sk), ktorý sa zaviazala splácať splátkami vo výške 24,23 eur, splatnosť prvej splátky bola určená dňom 20.10.2005 a konečná splatnosť 20.9.2010. Účastníci Zmluvy si dohodli poplatok za správu úveru 50,-Sk mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 17,30% ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 10,16%. Žalovaná riadne a včas neplatila dohodnuté splátky, dlhovala SLSP, a.s. 1.754,93 eur, z toho činila istina 1.495,54 eur, istina úveru po splatnosti, riadny úrok 22,28 eur, úroky z omeškania z nezaplatených splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania do postúpenia pohľadávky 237,11 eur. Zo špecifikácie žalovanej sumy zo dňa 16.4.2013 mal súd preukázané, že v zmysle čl. II bod.3 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že splatné úroky a poplatky sa dňom ich splatnosti stávajú súčasťou istiny a to do dňa konečnej splatnosti úveru, t.j. do dňa 20.9.2010, od tohto dňa boli počítané zvlášť, zmluvné strany si dohodli poplatok za správu úveru 1,66 eur mesačne a od 31.7.2006 na sumu 1,99 eur mesačne, splatný vždy ku koncu mesiaca a v zmysle čl. II. bod 3 sa stal súčasťou istiny. V zmysle čl.16 VOP bola žalovaná povinná zaplatiť aj poplatky za upomienky 3x 6,64 eur, 1x 16,60 eur. V zmysle čl. III bod 4 Zmluvy a čl.7.4.4. VOP bola žalovaná povinná z omeškaných splátok zaplatiť SLSP úroky z omeškania, a to vo výške určenej SLSP zverejnením. V zmysle prehľadu úrokových sadzieb bola do dňa 15.1.2009 použitá sadzba úroku z omeškania vo výške 26,40 % ročne a od 15.1.2009 sadzba úroku z omeškania vo výške 8 % ročne. Žalovaná uhradila celkovo sumu 436,09 eur (13.137,60,-Sk), pričom prvý krát bola v omeškaní s 1. splátkou 24,23 eur, ktorú neuhradila riadne a včas. Odo dňa 21.5.2007 nastalo tzv. sústavné omeškanie žalovanej. V zmysle čl. III bod.4 Zmluvy sa jednotlivé úhrady žalovanej započítali v poradí a) splatné poplatky a náklady SLSP súvisiace s úverom, b) úroky z omeškania, c) úroky d) istina (kapitalizovaná istina), úhrady v celkovej výške 127,20,-Sk boli započítané na splatné úroky z omeškania a úhrady v celkovej výške 13.010,40,-Sk boli započítané na istinu úveru. Suma 1.754,93 eur ku dňu 21.10.2010 (deň postúpenia pohľadávky) pozostávala z istiny 1.495,54 eur, vyčísleného riadneho úroku 22,28 eur, z vyčíslených úrokov z omeškania do dňa 21.10.2010 vo výške 237,11 eur. V zmysle Základných podmienok predmetnej Zmluvy bola úroková sadzba dohodnutá ako pevná až do konečnej splatnosti úveru. Pri úrokoch z omeškania prišlo k zmene výšky úroku z omeškania, ale k nižšej výške. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.10.2010 (účinnej od 26.10.2010) bola pohľadávka postupcom SLSP, a.s. postúpená na spoločnosť Havel, Holásek & Partners. Listom zo dňa 27.10.2010 požiadala spoločnosť Havel, Holásek & Partners SLSP, a.s. o písomné udelenie súhlasu povolenia na postúpenie pohľadávok na tretí subjekt. SLSP, a.s. dňa 5.11.2010 tento súhlas udelila. Spoločnosť Havel, Holásek & Partners a žalobca uzatvorili dňa 1.12.2010 Zmluvu o postúpení pohľadávok s účinnosťou ku dňu 1.12.2010. SLSP, a.s. postúpenie pohľadávky oznámila žalovanej doporučeným listom zo dňa 12.11.2010. Žalobca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanej oznámením zo dňa 3.1.2011. Spoločnosť Havel, Holásek & Partners oznámila postúpenie pohľadávky žalovanej oznámením zo dňa 3.1.2011, ktorým listom zároveň vyzvala žalovanú na okamžitú úhradu pohľadávky. Žalovaná vzniesla námietku premlčania pri splátkach, u ktorých nastala splatnosť 3 roky pred podaním žaloby. 41. Z obsahu spisu v danej prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na vyššie uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat les generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasledovné Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda aj otázka premlčania nároku navrhovateľa sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ďalej uvádza, že na daný spotrebiteľský charakter /§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka/ zmluvy o úvere je teda potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v otázke posúdenia premlčania práv z daného právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, i keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod podľa § 497 a nasl. Obchodného Zákonníka. 42. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Námietku premlčania môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby má tie právne dôsledky, že súd oprávnenej osobe premlčané subjektívne občianske právo nemôže priznať, lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku a súd musí žalobu veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. 43. Ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke troch rokov. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu na súde, teda keď je actio nata. Actio nata nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. 44. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 1. apríla 2015) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 45. V danej preskúmavanej právnej veci nie je daný dôvod spochybňovať tvrdenie žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné zohľadniť tú skutočnosť, že predmetná úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby - dokonca aj v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter - z ústavnoprávneho hľadiska nespochybnil ani ústavný súd (viď napríklad uznesenie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013).21. To, že úverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, vyplýva aj z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“. 21.1. Problematika spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich právnych predpisov. V čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy zmluva o úvere ako taká nebola síce v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je preto nesporné, že v rozhodnom čase za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať aj so spotrebiteľom uzatvorenú zmluvu podľa Obchodného zákonníka; na takúto zmluvu bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva chrániace spotrebiteľa. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie žalobcom uplatneného práva. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 87/2017 zo dňa 14.9.2017. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 OZ (účinné od 1. apríla 2015) a po jeho zohľadnení a po zohľadnení právneho predpisu, ktorého je súčasťou a ktoré nemá prechodné ustanovenia, je potrebné prijať ten právny záver, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, pričom je potrebné posudzovať plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V tomto smere odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8MCdo 13/2014, sp.zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. apríla 2015. Odvolací súd v danej právnej veci prihliadnuc na vznesenú námietku premlčania uplatneného právneho nároku žalovanou a dátum podania žaloby dňa 11.2.2013, čo malo ten právny dôsledok, že žalobca sa nemohol dôvodne domáhať zaplatenia dlžných splátok úveru s výnimkou splátok splatných 20.2. až 20.9.2010 (t.j. 8 splátok á 24,23 eur x 8= 193,84 eur), potom nemohol žalobcovi premlčané právo priznať vo zvyšnej časti uplatneného právneho nároku, lebo vznesením námietky premlčania došlo k zániku uplatneného právneho nároku vo zvyšnej časti. Odvolací súd preto zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 193,84 eur spolu s úrokom vo výške 17,30% ročne a úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 193,84 eur od 27.10.2010 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodne podanú s prihliadnutím na ustanovenia § 100 ods.1, § 101, § 103 OZ, keď plnenie dlhu bolo dohodnuté v splátkach, pričom každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba plynula samostatne. 46. Odvolací súd naviac poukazuje aj na ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (v znení účinnom od 1. mája 2014), účinné v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú zákonnú prekážku alebo iný zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával, ktoré zákonné ustanovenie by súd bol povinný aplikovať ex offo v danej právnej veci v prípade, pokiaľ by nedošlo zo strany žalovanej k vzneseniu námietky premlčania uplatneného právneho nároku. 47. Žalovaná v podanom odvolaní ďalej namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola zaviazaná kumulatívne uhradiť žalobcovi zmluvný úrok a súčasne zákonný úrok z omeškania a namietala tiež, že posúdenie namietaných neprijateľný zmluvných dojednaní tak, ako ho uskutočnil a odôvodnil súd prvej inštancie považuje za paušálne a nedostatočné. Odvolací súd pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola zaviazaná kumulatívne uhradiť žalobcovi zmluvný úrok a súčasne zákonný úrok z omeškania, dospel zhodne ako súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti obrany žalovanej v tomto smere, keďže pri poskytnutí peňažných prostriedkov úrok úveru predstavuje odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov, pričom úrok z omeškania predstavuje príslušenstvo pohľadávky, t.j. majetkovú sankciu za oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky a zmluva uzavretá medzi stranami sporu a zákonná úprava v ustanovení § 121 OZ túto kumulatívnosť nevylučuje. Odvolací súd ďalej uvádza, že úroky z omeškania sa stávajú príslušenstvom pohľadávky v prípade omeškania dlžníka, pričom povinnosť platiť úroky a úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie, ako trvá hlavný peňažný záväzok a splnením dlhu alebo jeho zánikom z iného dôvodu zanikne, skončí tiež povinnosť platiť úroky a úroky z omeškania ako vedľajší akcesorický záväzkový právny vzťah, zostáva len povinnosť zaplatiť dospelé úroky a úroky z omeškania. Ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, vzťahuje sa takýto právny následok uplynutia času aj na vedľajší akcesorický záväzok. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní ďalej bez ďalšieho namietala len toľko, že posúdenie namietaných neprijateľný zmluvných dojednaní tak, ako ho uskutočnil a odôvodnil súd prvej inštancie považuje za paušálne a nedostatočné, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v tejto časti neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod, pričom tento nemožno z obsahu podaného odvolania vyvodiť a pre absenciu relevantného odvolacieho dôvodu v tomto smere sa ním odvolací súd nezaoberal, keď uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Pokiaľ žalovaná na výzvu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP v podanom vyjadrení namietala, že pri postúpení pohľadávky došlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a taktiež k porušeniu ustanovení OZ a v takom prípade je nutné posudzovať postúpenie pohľadávky na základe zmluvy o postúpení ako neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, odvolací súd uvádza, že uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, preto sa odvolací súd namietanou skutočnosťou nezaoberal. Odvolací súd ďalej dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. 48. O trovách konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP a § 255 ods. 2 CSP, keďže strany sporu mali v konaní čiastočný úspech. 49. Odvolací súd Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778 (pôvodne vedľajší účastník na strane žalovanej) nepriznal nárok na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v konaní pred súdom ako neúčelne vynaložené z dôvodov, že strany sporu majú právo byť v konaní zastúpené advokátom, avšak majú právo len na náhradu trov konania proti neúspešnej strane sporu potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Súd je teda oprávnený a zároveň povinný o uplatnenom nároku na náhradu trov konania individuálne rozhodovať z hľadiska ich účelnosti. Odvolací súd mal z obsahu spisu za preukázané, že pôvodne vedľajší účastník na strane žalovanej dobrovoľne vstúpil do konania, pričom nekontaktoval žalovanú a nepoznal ani predmet konania, ako i v iných obdobných prípadoch vstúpil do predmetného konania, vzniesol námietku premlčania a uplatnil si aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na cieľ a úlohu vedľajšieho účastníka v rozhodnom období, ktorými bola ochrana spotrebiteľa, bolo možné predpokladať, že tento disponoval znalosťami a vedomosťami v oblasti spotrebiteľského práva, preto bol spôsobilým samostatne ochraňovať spotrebiteľa. Nutnosť a opodstatnenosť svojho právneho zastúpenia nepreukázal a nezdôvodnil ho z hľadiska účelnosti a hospodárnosti. Odvolací súd mal za to, že takýto jeho paušálny vstup do bližšie nepoznaných konaní a udelenie všeobecnej plnej moci advokátovi na svoje zastupovanie v neznámom počte vecí, nemohlo byť prejavom naplnenia jeho cieľa a úloh ako občianskeho združenia pôsobiaceho na ochranu spotrebiteľov v rozhodnom období a taktiež nemohlo byť ani prejavom hospodárnosti jeho konania. Jeho uvedené konanie navodilo stav, že spotrebiteľské združenie neslúžilo primárne záujmom spotrebiteľov, ale záujmom advokáta, ktorý si v paušálnych podaniach bez bližšej vedomosti o danom konaní do ktorého vstupuje automaticky vyčísľuje aj náhradu trov právneho zastúpenia. Odvolací súd v súvislosti s nepriznaním náhrady trov konania (právneho zastúpenia) uvádza, že v danom prípade nedošlo k porušeniu práva na právnu pomoc a rovnosti strán sporu garantovaného čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, nakoľko predmetné trovy neboli účelne vynaložené, t. j. nepôsobili v príčinnej súvislosti s procesným postojom pôvodne vedľajšieho účastníka na strane žalovanej k predmetu konania. Teda nebolo v rozhodnom čase vylúčené jeho právne zastúpenie, avšak trovy tohto zastúpenia treba v každom konaní posudzovať z hľadiska účelnosti ich vynaloženia, nakoľko mu patrila len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ mal poznatky zo svojej činnosti o premlčaní nárokov uplatňovaných žalobcom, resp. pri vstupovaní do konania (bez kontaktovania žalovanej) nemal o veci žiadne informácie, nemožno v prípade jeho právneho zastúpenia vzhliadnuť účelnosť tohto zastúpenia, keď námietku premlčania mohol vzniesť aj sám (ak mal poznatok o premlčaní uplatňovaného nároku) alebo (ak takýto poznatok a informácie o konkrétnej veci nemal a teda otázku potrebnosti - nevyhnutnosti svojho právneho zastúpenia ešte posúdiť nevedel) mal posúdiť svoje zastúpenie až podľa znalosti konkrétnej veci a prípadnej neschopnosti kvalifikovaného konania prostredníctvom svojich zástupcov (členov, zamestnancov). Združenie na ochranu práv spotrebiteľov malo v rozhodnom období svoju činnosť, pre ktorú vzniklo, vykonávať primárne prostredníctvom svojich zástupcov (členov, zamestnancov) a teda jeho činnosť by nemala spočívať len v tom, že udelí všeobecné plnomocenstvo advokátovi (advokátskej spoločnosti), ktorý bude suplovať činnosti prináležiace združeniu. 50. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).