Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 6CoP/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115237620 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115237620.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa Z. P., nar. XX. XX. XXXX, t. č. bytom u navrhovateľky, dieťa rodičov: matky G. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., X. XX a otca U. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. republika, W., E. XX-XX/XX/XX, o návrhu navrhovateľky - starej matky V. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., X. XX, t. č. X. Za O. XX, na zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti a nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Nitra z 8. februára 2016 č. k. 24P/393/2015-25, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Právne vec odôvodnil ust. § 103, § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“), čl. 1 ods. 1 ods. 2 písm. b/, čl. 2 ods. 9, čl. 8 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Nariadenia 2201/2003 ES. Vychádzal zo skutočností, že navrhovateľka - stará matka maloletého dieťaťa sa svojím návrhom domáhala, aby súd zveril maloletého Z. P. do jej náhradnej osobnej starostlivosti a matku maloletého dieťaťa zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne, pričom výšku vyživovacej povinnosti zo strany otca ponechala navrhovateľka na rozhodnutí súdu. Zároveň sa domáhala aj nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd zveril maloletého do jej náhradnej osobnej starostlivosti až do rozhodnutia súdu vo veci samej. V konaní mal za preukázané, že maloletý žil so svojimi rodičmi v Rakúskej republike, o čom svedčí aj skutočnosť, že do zabezpečovania starostlivosti o maloleté dieťa zasiahli rakúske orgány, kedy bolo maloleté dieťa dňa 14. 04. 2015 odovzdané do starostlivosti tzv. "krízových rodičov". Dňom 19. 05. 2015 bol maloletý vrátený do starostlivosti matky, ale starostlivosť oň zabezpečuje navrhovateľka, ktorá sa s maloletým dieťaťom zdržiava v Rakúskej republike, kde aj pracuje, pričom je podľa jej vyjadrenia v jej schopnostiach sa o maloleté dieťa postarať a to aj popri svojich pracovných povinnostiach. Rovnako tak sa na území Rakúskej republiky zdržiava aj matka maloletého dieťaťa, ktorá je v Rakúskej republike tiež zamestnaná, ako aj otec maloletého, ktorý je občanom Rakúskej republiky. S poukazom na čl. 20 citovaného nariadenia uzavrel, že maloletý je v starostlivosti navrhovateľky v Rakúskej republike a nie na území Slovenskej republiky, nemá Okresný súd Nitra právomoc prijať ani predbežné opatrenie v predmetnej veci, pričom nemal za splnenú ani podmienku naliehavosti, pretože o maloleté dieťa je zabezpečená všestranná a riadna starostlivosť. Vzhľadom na skutočnosť, že nedostatok právomoci je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, postupoval súd prvého stupňa v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a konanie vo veci zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia. Tvrdila, že obvyklým pobytom maloletého je Slovensko, konkrétne mesto X.. Uviedla, že sa nezdržiava sústavne v Rakúsku, ale v dvojtýždňových intervaloch, kde pracuje ako 24- hodinová opatrovateľka seniorov, teda sa stará o klientku v jej domácnosti, pričom maloletý je v Rakúsku s ňou. Maloletý je slovenským občanom s trvalým pobytom na Slovensku a v X. má aj svoju detskú lekárku. Žiadala, aby konanie prebiehalo na Slovensku. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti odvolania v zmysle ust. § 205 a nasl. OSP, neviazaný rozsahom odvolania (§ 212 ods. 2, § 214 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie starej matky nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. V prejednávanej veci sa navrhovateľka podaným návrhom domáhala zverenia maloletého Z. P. do jej náhradnej osobnej starostlivosti a uloženia povinnosti matke maloletého dieťaťa prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne, pričom výšku vyživovacej povinnosti zo strany otca ponechala na rozhodnutí súdu. Zároveň sa domáhala aj nariadenia predbežného opatrenia, ktorým súd zverí maloleté dieťa do jej náhradnej osobnej starostlivosti a to do rozhodnutia súdu vo veci samej. Svoj návrh odôvodnila tým, že maloleté dieťa pochádza zo vzťahu jej dcéry G. P. a U. Z., pričom už pred narodením dieťaťa dochádzalo medzi partnermi k hádkam a fyzickým napadnutiam, v dôsledku čoho bol otcovi maloletého dieťaťa súdom uložený zákaz priblíženia sa k jej dcére. Situácia medzi rodičmi sa zhoršovala a zo strany rodičov nebola zabezpečená všestranná starostlivosť o maloleté dieťa, v dôsledku tejto situácie bol maloletý Z. umiestnený v krízovom centre E. vo Y.. Matka sa však podľa vyjadrenia navrhovateľky o maloleté dieťa pravidelne zaujíma, dieťa pravidelne navštevuje, avšak nie je schopná mu zabezpečiť všestrannú starostlivosť. Otec maloletého dieťaťa podľa vyjadrenia navrhovateľky neprejavuje o dieťa žiadny záujem, žiadnym spôsobom neprispieva ani na jeho výživu. Ustanovenie § 103 OSP ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania prihliadnuť na to, či sú splnené všetky zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania), aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1 OSP). Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 OSP). Jednou z prvoradých procesných podmienok konania je danosť súdnej právomoci. Inštitút právomoci sa štandardne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činnosti, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov. Jej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a na každom stupni a jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Podľa § 2 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom (ZMPSaP), ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. Týmto právne záväzným aktom je Nariadenie rady (ES) č. 2201/2003 Ú.v. ES o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, keďže aj Slovenská republika a Rakúsko sú členskými štátmi Európskej únie, a preto je ho potrebné aplikovať prednostne pred ZMPSaP podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR. Podľa článku 1. písm. b/ Nariadenia, sa nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností. Podľa článku 8 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania s výhradou ustanovení článkov 9, 10. a 12. Článok 9 nariadenia pritom upravuje zachovanie právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt a článok 10 Nariadenia upravuje zachovanie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním v prípadoch únosu dieťaťa, jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a je súčasne splnená jedna z podmienok uvedených v písm. a/ alebo b/ článku 10 nariadenia. Zo znenia nariadenia vyplýva, že za rozhodujúce kritérium pre určenie právomoci súdov členských štátov v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na výkon rodičovských práv a povinností sa považuje jednak obvyklý pobyt dieťaťa, a jednak posúdenie, či došlo k oprávnenému premiestneniu mal. dieťaťa z jedného členského štátu do iného členského štátu, alebo jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu. Pojem „obvyklý pobyt“ je v súčasnosti už štandardným pojmom používaným v medzinárodných právnych nástrojoch. Nakoľko nie je v nariadení definovaný, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Treba však v tejto súvislosti zdôrazniť, že nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny koncept európskeho práva, pričom obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V kontexte slovenského právneho poriadku a jeho terminológie, preto pojem obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s technicko-právnym pojmom trvalý pobyt a ani s pojmom bydlisko. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter, preto úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste nie je pre jeho posudzovanie rozhodujúci. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba väčšinu roka zdržuje, kde pracuje, študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa naviac je potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje predškolské alebo školské zariadenie, atď., v dôsledku čoho u väčšiny maloletých detí bude ich obvyklý pobyt sledovať obvyklý pobyt jeho rodičov (rodiča), u ktorých dieťa žije. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. To znamená miesta, kde sa dotknutá osoba prevažne nachádza, aby sa táto mohla bez problémov v konaní vyjadriť a tohto zúčastniť a kde je predpoklad, že sa nachádza väčšina dôkazných prostriedkov potrebných pre rozhodovanie vo veci. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že i keď na základe čl. 8 Nariadenia právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností prináleží v prvom rade súdom členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt v čase začatia konania, čl. 20 ods. 1 nariadenia umožňuje súdom členského štátu, kde sa dieťa nachádza prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, prípustné podľa práva tohto členského štátu, i keď je podľa nariadenia k rozhodovaniu vo veci samej príslušný súd iného členského štátu. Nakoľko toto ustanovenie predstavuje výnimku zo systému právomoci upravenej nariadením, môže sa tak stať len za splnenie troch kumulatívnych podmienok. Týmito sú naliehavosť prípadu, dočasná povaha opatrenia a opatrenie sa musí týkať osôb alebo majetku nachádzajúcich sa v členskom štáte, v ktorom je sídlo uvedeného súdu. Pokiaľ niektorá z uvedených troch podmienok nie je splnená, má to za následok, že sa čl. 20 ods. 1 Nariadenia na zamýšľané opatrenie nevzťahuje. A o takýto prípad v prejednávanej veci ide, keď pre aplikáciu čl. 20 ods. 1 Nariadenia sú splnené súčasne všetky ním požadované podmienky. Z obsahu spisu je zrejmé, že maloletý Z., ktorého sa má predbežné opatrenie týkať, žil so svojimi rodičmi v Rakúskej republike. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj samotný zásah zo strany rakúskych orgánov v rámci zabezpečovania riadnej starostlivosti o maloletého, keď maloletý bol dňa 14. 04. 2015 odovzdaný do starostlivosti tzv. "krízových rodičov" v K.. Do starostlivosti matky bol vrátený dňa 19. 05. 2015, ale starostlivosť o maloletého zabezpečuje stará matka. Rodičia maloletého sa obaja zdržiavajú v Rakúsku, keďže matka maloletého je v Rakúsku zamestnaná a otec maloletého je občanom Rakúska. Navrhovateľka, ktorá sa o maloletého fakticky stará, pracuje v Rakúsku v dvojtýždňových intervaloch, pričom maloletého má stále vo svojej starostlivosti, či už v Rakúsku, alebo na Slovensku. Súd prvého stupňa zároveň správne konštatoval, že o maloletého je náležite a riadne postarané, a teda v predmetnej veci navyše nevzhliadol ani splnenie podmienky naliehavosti pre nariadenie predbežného opatrenia, s ktorým tvrdením sa odvolací súd rovnako stotožňuje. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c/ OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.