Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/200/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200883 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015200883.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: H. F., R. F. XXX/XX, Y., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, Hlavná 1221, Vráble, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/7082-0002 De, takto r o z h o d o l : Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2015/7082-0002 De podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/, d/ Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 586,43 eur pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia, a to všetko na účet právneho zástupcu žalobcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podanou žalobou zo dňa 16. 09. 2015 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/7082-0002 De, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, t. j. Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Nitra zo dňa 05. 06. 2015 č. NR1/OPHN/ SOC/2015/40371-0023. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur. V podanej žalobe uviedol, že tieto rozhodnutia považuje za nesprávne, nakoľko z ust. § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili v prípade, ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné, alebo ak nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo. V predmetnej veci však nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát uvedených v tomto zákonnom ustanovení, na základe ktorého by žalobcovi ako účastníkovi konania vznikla povinnosť vrátiť už vyplatené náhradné výživné. Náhradné výživné v sume, v akej je požadované jeho vrátenie a za obdobie, za ktoré je požadované jeho vrátenie, nebolo vyplatené žalobcovi ani neprávom a ani vo vyššej sume, ako mu patrilo. Taktiež nedošlo ani k zmene skutočností rozhodujúcich pre jeho vyplácanie, alebo pre určenie jeho výšky za obdobie, ktoré je uvedené v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Správne orgány svoje tvrdenie o výplate náhradného výživného v sume vyššej ako žalobcovi patrilo opreli o skutočnosť, že v rámci exekučného konania bolo pre oprávnenú osobu (žalobca) zaplatené výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur. V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že v tomto období bola zo strany povinného Y. F. (otca žalobcu) prostredníctvom platieb z ústavu na výkon trestu a prostredníctvom poštových poukážok žalobcovi uhradená suma 982,70 eur. Podstatné však je to, že táto suma nepredstavuje úhradu výživného za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014, ale sa jedná o čiastočnú úhradu dlhu povinného na zameškanom zročnom výživnom, ktorý dlh povinnému vznikol za obdobie do 28. 02. 2012, teda za obdobie skoršie, ako žalobca začal poberať náhradné výživné. Zo zameškaného zročného výživného za obdobie do 28. 02. 2012 podľa stavu ku dňu 31. 03. 2015 stále ostáva povinnému zaplatiť ešte sumu 1.345,37 eur. Sumy, ktoré povinný zaplatil v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 nie sú bežným výživným za toto obdobie, ale ide o úhradu skoršieho dlhu povinného na zameškanom zročnom výživnom za obdobie skoršie ako oprávnený (žalobca) začal poberať náhradné výživné. Teda to, čo oprávnený v tomto období dostal ako náhradné výživné, nedostal ako bežné výživné od povinného. V období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 teda žalobca náhradné výživné nepoberal neoprávnene, resp. mu nebolo vyplatené vo vyššej sume, ako patrilo. Je zrejmé, že povinný si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť riadne neplní a stále má dlh aj na zameškanom zročnom výživnom za obdobie skoršie, ako oprávnený začal náhradné výživné poberať. I keď v zákone o rodine chýba výslovná právna úprava, vo všeobecnosti je akceptovaná zásada, že čiastočná úhrada výživného má byť určená na splnenie dlhu najskôr splatného tak, ako v tomto prípade. Náhradné výživné bolo teda poberané oprávnene a uvedená situácia by nemala byť posudzovaná v neprospech žalobcu ako oprávneného (ktorý má nárok na výživné), ale povinného, ktorý vyživovaciu povinnosť riadne neplaní. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo 11. 11. 2015 popísal skutkový stav v predmetnej veci spočívajúci v tom, že žalobca požiadal správny orgán prvého stupňa o poskytnutie náhradného výživného pre seba ako plnoletú oprávnenú osobu z dôvodu, že jeho otec ako povinná osoba tri po sebe nasledujúce mesiace pred podaním žiadosti o náhradné výživné neplatil výživné v sume určenej právoplatným rozhodnutím súdu, teda v sume 66,39 eur. Zároveň požiadal i o vyplatenie náhradného výživného za tri kalendárne mesiace predchádzajúce kalendárnemu mesiacu, v ktorom bola podaná žiadosť o náhradné výživné. Správny orgán prvého stupňa po posúdení podmienok nároku na náhradné výživné rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne od 01. 03. 2012. Následne správny orgán pravidelne polročne vykonával prehodnocovanie trvania nároku na náhradné výživné, pričom exekútorský úrad predkladal potvrdenia o tom, že nevymohol žiadne výživné. Až pri prehodnocovaní trvania nároku v mesiaci december 2014 súdny exekútor oznámil, že pre oprávnenú osobu v období od 05. 11. 2018 do 18. 12. 2014 bolo vymožené výživné v celkovej sume 4.439,44 eur. Následne správny orgán prvého stupňa vydal dňa 04. 02. 2015 rozhodnutie, ktorým uložil žalobcovi povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 03. 2013 do 31. 08. 2014 v sume 640,- eur. Žalovaný ako odvolací správny orgán predmetné rozhodnutie zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Po doplnení dokazovania správny orgán prvého stupňa vydal nové rozhodnutie dňa 05. 06. 2015, v ktorom uložil žalobcovi povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur. V predmetnej veci je dostatočne preukázané, že správny orgán prvého stupňa poskytoval žalobcovi náhradné výživné od 01. 03. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 66,39 eur mesačne a dňa 19. 05. 2015 žalobca doplnil dôkazy o plnení vyživovacej povinnosti zo strany povinného počas poberania náhradného výživného. Povinný v období od 15. 10. 2012 platil výživné nepravidelne a v rôznych sumách, pričom do 18. 11. 2014 zaplatil sumu 982,70 eur. V prípade, ak povinná osoba čiastočne plní vyživovaciu povinnosť, tak náhradné výživné sa podľa zákona poskytuje vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného zo strany povinnej osoby. Vzhľadom k tomu malo byť náhradné výživné vyplácané žalobcovi v období od októbra 2012 až do novembra 2014 v nižšej sume, ako v skutočnosti bolo vyplácané a malo mu byť vyplatená sume 743,44 eur. Správny orgán prvého stupňa mu v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 vyplatil žalobcovi náhradné výživné v sume 1.726,14 eur (26 mesiacov x 66,39 eur). Náhradné výživné malo byť po odpočítaní zaplateného výživného zo strany povinného vyplatené v sume 743,44 eur. Žalobca si neplnil povinnosti vyplývajúce z ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov, keď správnemu orgánu prvého stupňa neoznámil, že povinná osoba začala v mesiaci október 2012 čiastočne plniť vyživovaciu povinnosť. Túto skutočnosť správny orgán zistil až pri prehodnocovaní trvania nároku na náhradné výživné v mesiaci december 2014. Žalobcovi bolo teda za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 vyplatené náhradné výživné neprávom v celkovej sume 982,70 eur a túto sumu je žalobca povinný vrátiť. Žalovaný nemôže prihliadať na tvrdenie žalobcu, že zaplatené výživné nepredstavuje úhradu výživného za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014, ale ide o čiastočnú úhradu dlhu na zameškanom zročnom výživnom za obdobie, kedy sa náhradné výživné neposkytovalo a že sumy uhradené povinným (otcom žalobcu) v tomto období nie sú bežným výživným za toto obdobie. Povinný má na základe právoplatného rozhodnutia súdu povinnosť platiť výživné mesačne v sume 66,39 eur, ktoré je určené na zabezpečenie výživy dieťaťa v danom mesiaci. Táto vyživovacia povinnosť nebola súdom zrušená, preto ju povinná osoba má mesačne plniť. Neexistuje právny predpis, podľa ktorého by sa mal prednostne uhrádzať dlh na výživnom pred uhrádzaním bežného výživného. Naopak, podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, ak zrazená suma nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najskôr bežné výživné všetkých oprávnených a až potom nedoplatky za skorší čas. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal na pojednávaní napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa ust. 247 ods. 1 a nasl. OSP, pričom dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza rozhodnutie žalovaného, je nedostačujúce na posúdenie veci a taktiež rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov na také rozhodnutie, a preto toto rozhodnutie podľa ust. 250j ods. 2 písm. c/, d/ OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 28. 09. 2005 č. k. P 242/03-115 zvýšil vyživovaciu povinnosť otca - Y. F. k maloletému H. F. (žalobca) zo sumy 1.000,- Sk mesačne na sumu 2.000,- Sk mesačne od 01. 09. 2003 a zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 09. 2005 v sume 25.000,- Sk na žalobcu súd povolil otcovi splácať v pravidelných mesačných splátkach po 200,- Sk spolu s bežným výživným. Krajský sú v Nitre rozsudkom zo dňa 08. 02. 2007 č. k. 8CoP 44/2006-172 potvrdil vyššie označený rozsudok súdu prvého stupňa v časti zvýšenia výživného a určenia výšky zročného výživného a v časti splatnosti zročného výživného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporca (otec) je povinný zaplatiť zročné výživné na maloletého H. F. do 30 dní k rukám matky. Dňa 05. 11. 2008 bolo začaté exekučné konanie na základe návrhu oprávneného zo dňa 04. 11. 2008 (v tom čase maloletého H. F. zastúpeného matkou A. F.) a oprávnenej U. F., rod. F. proti povinnému Y. F., pričom predmetom exekučného konania vo vzťahu k oprávnenému mal. H. F. bolo vymoženie pohľadávky v sume 65.100,- Sk a pohľadávky spočívajúcej v pravidelne sa opakujúcich dávkach v sume 2.000,- Sk mesačne, počnúc od novembra 2008, vrátane trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 3.130,- Sk a ďalších trov exekúcie. Dňa 27. 06. 2012 si žalobca podal žiadosť o náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne, ktoré žiadal vyplácať od 01. 03. 2012 a predložil i potvrdenie súdneho exekútora zo dňa 27. 06. 2012 o tom, že dňa 05. 11. 2008 bol podaný návrh na začatie exekučného konania a v období od mája 2011 až do 12. 06. 2012 neboli vymožené žiadne peňažné prostriedky. Správny orgán prvého stupňa vydal dňa 04. 07. 2012 rozhodnutie, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne počnúc dňom 01. 03. 2012, ktoré bude vyplácané žalobcovi mesačne pozadu. V priebehu poberania náhradného výživného exekútorský úrad pri polročnom prehodnocovaní podmienok trvania nároku na poberanie náhradného výživného vydal potvrdenia zo dňa 19. 12. 2012 (za obdobie od 01. 01. 2012 do 19. 12. 2012), zo dňa 24. 06. 2013 (za obdobie od 21. 12. 2012 do 21. 06. 2013), zo dňa 13. 12. 2013 (za obdobie od 01. 01. 2013 do 13. 12. 2013) a zo dňa 25. 06. 2014 (za obdobie od januára 2013 do 25. 06. 2014), že v týchto obdobiach bolo vymožené výživné v sume 0,- eur. Dňa 18. 12. 2014 exekútorský úrad potvrdil, že od 05. 11. 2008 do 18. 12. 2014 sa podarilo vymôcť výživné v sume 4.439,44 eur, ktoré bolo poukazované pre oprávnenú osobu priebežne a naposledy dňa 19. 08. 2014, pričom k tomuto potvrdeniu bol pripojený i prehľad peňažných operácií zo dňa 30. 01. 2015 pre exekučný spis EX 2581/08. Potvrdenie zo dňa 18. 12. 2014 vydal súdny exekútor na základe toho, že dňa 30. 09. 2014 mu bolo doručené oznámenie právneho zástupcu žalobcu o tom, že povinný v rokoch 2012, 2013 a 2014 (do 19. 08. 2014) uhradil časť dlžného výživného spolu v sume 862,70 eur a zo zameškaného výživného zostáva k úhrade suma 1.671,74 eur l 31. 08. 2014. Z predloženého prehľadu peňažných operácií vyplýva, že povinný platil výživné v období od 11. 12. 2008 do 26. 04. 2011 v nepravidelných sumách a v období od marca 2013 až do 19. 08. 2014 v jednotlivých mesiacoch sumy platil sumy od 10,- eur do 50,- eur. Následne správny orgán prvého stupňa vyhotovil za jednotlivé mesiace tohto obdobia, t. j. od marca 2013 do augusta 2014 výpočtové listy, v ktorých zaúčtoval platené náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne s platbami výživného, ktoré v týchto mesiacoch platil povinný, pričom v každom mesiaci takýmto spôsobom vypočítal nárok žalobcu ako oprávneného na sumu náhradného výživného, ktorá mu mala byť vyplatená. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím zo dňa 04. 02. 2015 uložil žalobcovi povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 03. 2013 do 31. 08. 2014 v sume 640,- eur. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval i žalovaný, a to rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2015 a odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 04. 02. 2015 zrušil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že správny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie vydal na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci, keď sa uspokojil len s potvrdením súdneho exekútora a nevyzval žalobcu ako účastníka konania k predloženiu dokladov preukazujúcich platenie výživného zo strany povinného s tým, že v ďalšom konaní bude potrebné presne zistiť skutočný stav veci, obstarať podklady potrebné pre rozhodnutie, a to od poberateľa náhradného výživného, teda žalobcu, od povinného, ako i od súdneho exekútora. Následne žalobca ako poberateľ náhradného výživného (oprávnený v exekučnom konaní) predložil správnemu orgánu prvého stupňa oznámenie zo dňa 02. 02. 2011, 19. 05. 2011, 30. 09. 2014, 04. 02. 2015 a zo dňa 31. 03. 2015 (všetky adresované a podľa prezentačnej pečiatky i doručené súdnemu exekútorovi dňa 03. 02. 2011, 20. 05. 2011, 30. 09. 2014, 05. 02. 2015 a 23. 04. 2015), v ktorých ako oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu oznamoval súdnemu exekútorovi, že povinný od podania návrhu na vykonanie exekúcie uhradil tam uvedené sumy dlžného výživného v období rokov 2008, 2009 a 2010 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 03. 02. 2011), v období roku 2011 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 20. 05. 2011), v období rokov 2012, 2013 a 2014 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 30. 09. 2014), v roku 2014 a 2015 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 05. 02. 2015) a v roku 2015 (oznámené súdnemu exekútorovi dňa 23. 04.2015), a to podľa jednotlivých mesiacov, v ktorých bola úhrada výživného zo strany povinného vykonaná. Žalobca považoval všetky tieto platby za úhradu časti dlžného výživného (čo vyplýva z jednotlivých oznámení) s tým, že k 31. 03. 2015 ostáva zo zameškaného výživného na úhradu suma 1.345,37 eur. K týmto oznámeniam boli predložené i fotokópie ústrižkov poštových poukážok. V ďalšom priebehu konania správny orgán prvého stupňa opätovne vyhotovil výpočtové listy za obdobie od 01. 10. 2012 až do 30. 11. 2014, kde opätovne zaúčtoval platené náhradné výživné z výživným plateným zo strany povinného v jednotlivých mesiacoch vyššie uvedeného obdobia. Dňa 05. 06. 2015 správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi podľa ust. § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov uložil povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur, a to z dôvodu, že v čase vyplácania náhradného výživného bolo platené čiastočne výživné i zo strany povinnej osoby, pričom žalobca neinformoval o tom správny orgán, a teda nesplnil si svoju povinnosť o každej zmene skutočností rozhodujúcich pre trvanie nároku na náhradné výživné informovať správny orgán. Za uvedené obdobie bolo žalobcovi vyplatené náhradné výživné v sume 982,70 eur, teda vo vyššej sume, ako mu patrilo, v dôsledku čoho vznikol preplatok v tejto sume. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval i žalovaný, ktorý rozhodnutím zo dňa 07. 08. 2015 zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a toto rozhodnutie potvrdil z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho rozhodnutia. Skonštatoval, že náhradné výživné v sume 982,70 eur bolo vyplatené neprávom a žalobca je túto sumu povinný vrátiť. Zároveň uviedol, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti, keď správnemu orgánu neoznámil, že povinná osoba v mesiaci október 2012 začala čiastočne plniť vyživovaciu povinnosť a plnila ju až do novembra 2014, pričom správny orgán až v decembri 2014 dodatočne zistil, že nastala zmena skutočností rozhodujúcich na určenie výšky náhradného výživného. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov, oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné, ak a) rodič oprávnenej osoby alebo iná fyzická osoba, ktorej bola právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou uložená povinnosť platiť výživné oprávnenej osobe (ďalej len "povinná osoba"), neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a povinná osoba nezačala platiť výživné alebo b) jej nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, alebo suma sirotského dôchodku alebo sirotského výsluhového dôchodku, alebo suma sirotských dôchodkov alebo sirotských výsluhových dôchodkov je nižšia ako suma minimálneho výživného. Podľa § 4 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, náhradné výživné, na ktoré má nárok oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 písm. a), je vo výške výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody, najviac vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa. Ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné je vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody, najviac vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Podľa § 5, písm. a/, bod 6. vyššie citovaného zákona, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny príslušný podľa miesta trvalého pobytu oprávnenej osoby (ďalej len "úrad") a) rozhoduje 6. o povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy náhradného výživného podľa § 10. Podľa § 6 vyššie citovaného zákona, trvanie nároku na náhradné výživné prehodnocuje úrad každých šesť kalendárnych mesiacov; lehota na prvé prehodnotenie začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom začalo konanie o náhradnom výživnom. Podľa § 7 vyššie citovaného zákona, nárok na náhradné výživné zanikne, ak a) oprávnená osoba prestane spĺňať podmienky podľa § 2, b) povinná osoba začne plniť voči oprávnenej osobe vyživovaciu povinnosť; za plnenie vyživovacej povinnosti sa považuje jej plnenie najmenej počas troch mesiacov v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, alebo c) fyzická osoba, ktorej úrad vypláca náhradné výživné (ďalej len "poberateľ náhradného výživného"), nesplní povinnosť podľa § 12 ods. 1 písm. b). Podľa § 10 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné alebo nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili. Sumy podľa odseku 1 sa zúčtujú so sumami bežne vyplácaného náhradného výživného, ak nárok na náhradné výživné trvá. Po zúčtovaní podľa prvej vety výška bežne vyplácaného náhradného výživného nesmie byť nižšia ako minimálne výživné. Sumy podľa odseku 1 sa môžu uhradiť aj jednorazovo so súhlasom poberateľa náhradného výživného, ktorému sa vyplatili. Nárok na vrátenie náhradného výživného vyplateného neprávom alebo v nesprávnej výške zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa náhradné výživné vyplatilo. Podľa § 11 ods. 1, vyššie citovaného zákona, na konanie o náhradnom výživnom sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Na konanie o náhradnom výživnom sa nevzťahujú ustanovenia § 60, 61 až 68 zákona o správnom konaní. Podľa § 32 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 34 ods. 1 vyššie citovaného zákona, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Podľa § 76 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účinnom do 14. 06. 2013, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Podľa § 119a vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2015 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 15. júna 2013), omeškanie s plnením výživného, ktoré vzniklo pred 15. júnom 2013, sa riadi podľa doterajších predpisov účinných do 14. júna 2013. Podľa § 72 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2015, ak podľa § 71 ods. 1 sa vykonávajú zrážky z druhej tretiny zvyšku čistej mzdy, uspokoja sa z nej bez zreteľa na poradie najskôr pohľadávky výživného a až potom podľa poradia (odsek 3) ostatné prednostné pohľadávky. Ak suma zrazená z druhej tretiny nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné všetkých oprávnených a až potom nedoplatky za skorší čas, a to podľa pomeru bežného výživného. Ak by však sumou zrazenou z druhej tretiny nebolo kryté ani bežné výživné všetkých oprávnených, rozdelí sa medzi nich suma zrazená z druhej tretiny pomerne podľa výšky bežného výživného bez ohľadu na výšku nedoplatkov. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, t. j. Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre zo dňa 05. 06. 2015, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné v sume 982,70 eur za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014, a to s poukazom na ust. § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. V predmetnej veci bolo potrebné vychádzať z toho, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 je jeho v poradí druhým jeho rozhodnutím. Prvým rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2015 žalovaný zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 04. 02. 2015 (ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť vrátiť vyplatenú sumu náhradného výživného 640,- eur za obdobie od 01. 03. 2013 do 31. 08. 2014) a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení tohto svojho prvého rozhodnutia žalovaný uviedol, že správny orgán prvého stupňa vydal svoje rozhodnutie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a v ďalšom konaní bude potrebné obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie od poberateľa náhradného výživného (žalobcu), od povinného ako i od súdneho exekútora. Následne žalobca predložil správnemu orgánu prvého stupňa oznámenie zo dňa 02. 02. 2011, 19. 05. 2011, 30. 09. 2014, 04. 02. 2015 a 31. 03. 2015 (všetky adresované súdnemu exekútorovi), ktoré boli podľa prezentačnej pečiatky doručené súdnemu exekútorovi dňa 03. 02. 2011, 20. 05. 2011, 30. 09. 2014, 05. 02. 2015 a 23. 04. 2015 a v ktorých súdnemu exekútorovi oznamoval platby dlžného výživného za roky 2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014 a 2015, pričom k niektorým oznámeniam sú pripojené i fotokópie ústrižkov poštových peňažných poukazov, na ktorých je ako odosielateľ uvedený Y. F. (otec žalobcu). Podľa dokladov v predloženom administratívnom spise otec žalobcu platil týmto spôsobom výživné žalobcovi, resp. jeho matke, v čase keď bol ešte žalobca maloletý. Jednalo sa teda o platby realizované poštovými peňažnými poukazmi, pričom platby realizované v roku 2011 boli právnym zástupcom žalobcu oznamované súdnemu exekútorovi v podaní zo dňa 19. 05. 2011, doručenom súdnemu exekútorovi dňa 20. 05. 2011. Platby povinného realizované takýmto spôsobom v roku 2012, 2013 a 2014, teda už v čase poberania náhradného výživného boli právnym zástupcom žalobcu oznámené súdnemu exekútorovi až dňa 30. 09. 2014 a 05. 02. 2015 a súdny exekútor zrejme nemal vedomosť o týchto platbách v čase ich realizácie, resp. v ich bezprostrednej časovej následnosti, v dôsledku čoho potom dňa 19. 12. 2012, 24. 06. 2013, 13. 12. 2013 a 25. 06. 2014 pri prehodnocovaní trvania nároku žalobcu na náhradné výživné vydal potvrdenia o tom, že za určité obdobie (od 01. 01. 2012 do 19. 12. 2012, od 21. 12. 2012 do 21. 06. 2013, od 01. 01. 2013 do 13. 12. 2013 a od januára 2013 do 25. 06. 2014) sa podarilo vymôcť výživné v sume 0,- eur. Bez toho, aby si správny orgán prvého stupňa zadovážil v novom konaní podklady pre svoje rozhodnutie od povinného v exekučnom konaní (otec žalobcu), ako mu to vyplývalo z rozhodnutia žalovaného zo dňa 17. 04. 2015, vydal dňa 05. 06. 2015 nové rozhodnutie (druhé v poradí), ktorým žalobcovi uložil povinnosť podľa ust. § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov vrátiť vyplatené náhradné výživné v sume 982,70 eur (teda vo vyššej sume ako v prvom rozhodnutí) za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 (v prvom rozhodnutí to bolo obdobie od 01. 03. 2013 do 31. 08. 2014). Vydaniu rozhodnutia predchádzalo predvolanie žalobcu na deň 18. 05. 2015, pričom nie je zrejmé, či sa žalobca v tento deň dostavil, resp. nedostavil, nakoľko v spise sa o tom nenachádza žiadny záznam. Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že povinnosť vrátiť neprávom vyplatené sumy náhradného výživného alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili, vzniká poberateľovi náhradného výživného, v prípade ak: 1/ sa náhradné výživné vyplatilo neprávom, alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak 2/ zanikol nárok na náhradné výživné, alebo ak 3/ nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky. Žalobca už v podanej žalobe poukazoval na to, že nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát uvedených v ust. § 10 ods. 1 vyššie citovaného zákona, na základe ktorej by mu vznikla povinnosť vrátiť už vyplatené sumy náhradného výživného. Je potrebné konštatovať, že správny orgán prvého stupňa vo výrokovej časti svojho rozhodnutia nešpecifikoval, z akého vyššie uvedeného dôvodu vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť náhradné výživné. Súd je toho názoru, že v prípade, ak správny orgán prvého stupňa ukladá účastníkovi konania povinnosť vrátiť vyplatené sumy náhradného výživného (ako neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili), s poukazom na formuláciu ustanovenia § 10 ods. 1 vyššie citovaného zákona nestačí vo výrokovej časti rozhodnutia uviesť len toto zákonné ustanovenie, ale je potrebné presne vymedziť, ktorý z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení je presne tým dôvodom na vrátenie náhradného výživného, na základe ktorého správny orgán vydal svoje rozhodnutie, a teda uložil povinnosť vrátiť sumu náhradného výživného vyplatenú neprávom alebo vyplatenú vo vyššej sume, ako patrila. Nepostačuje, ak správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že náhradné výživné bolo vyplatené vo vyššej sume, ako patrilo a z toho dôvodu vznikol preplatok, ktorý je žalobca povinný vrátiť. Taktiež v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania si nesplnil povinnosť informovať o každej zmene skutočností rozhodujúcich na trvanie nároku na náhradné výživné. Žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že nastala zmena skutočností rozhodujúcich na určenie výšky náhradného výživného za obdobie, za ktoré sa už vyplatilo a náhradné výživné bolo teda vyplatené neprávom v sume 982,70 eur, ktorú je žalobca povinný vrátiť. Takéto rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 podľa názoru súdu vychádza zo skutkového stavu, ktorý je nedostačujúci na posúdenie veci a taktiež rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov na také rozhodnutie, a preto súd toto rozhodnutie podľa ust. 250j ods. 2 písm. c/, d/ OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa názoru súdu žalovaný nerešpektoval ani svoj právny názor vyslovený v rozhodnutí zo dňa 17. 04. 2015, v ktorom zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 04. 02. 2015 z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu s tým, že tento bude potrebné zistiť presne a za tým účelom si obstarať podklady (od poberateľa náhradného výživného, od povinného a od súdneho exekútora). Povinnosť správneho orgánu presne a úplne zistiť skutočný stav veci vyplýva z ust. § 32 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý sa vzťahuje i na konanie o náhradnom výživnom (okrem ust. § 60, 61 až 68 vyššie citovaného zákona o správnom konaní), pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Úplnosť zistenia znamená, že boli vykonané všetky šetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam. Presnosť zistenia znamená, že skutkové zistenia vyvodené z vykonaného prešetrenia zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú ani nepresne interpretované, ani skreslené, či už vedome alebo nevedome. Správny orgán prvého stupňa teda podľa názoru súdu rozhodol v predmetnej veci predčasne, na základe neúplného a nepresne zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutia náležite neodôvodnil. Podľa potvrdenia exekútora zo dňa 18. 12. 2014 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie na výživné pre oprávnenú osobu (žalobca), pričom exekúcia bola nariadená zrážkami zo mzdy a iných príjmov a prikázaním pohľadávky. V období od 05. 11. 2008 do 18. 12. 2014 sa podarilo vymôcť výživné v sume 4.439,44 eur, ktoré bolo poukazované pre oprávnenú osobu priebežne, naposledy dňa 19. 08. 2014. Prílohou tohto potvrdenia bol prehľad peňažných operácií pre spis Ex 2581/08, z ktorého vyplýva, že povinný Y. F. v období od 11. 12. 2008 do 26. 04. 2011 platil, resp. boli vykonávané zrážky z jeho príjmu v rôznych sumách a od 12. 03. 2013 do 19. 08. 2014 (kedy už žalobca poberal náhradné výživné v sume 66,39 eur mesačne) platil povinný výživné v sumách od 10,- eur do 50,- eur mesačne, pričom podľa právoplatných súdnych rozhodnutí mal platiť výživné pravidelne mesačne v sume 66,39 eur vždy do 15. dňa v príslušnom mesiaci vopred. Žalobca už v odvolaní zo dňa 17. 06. 2015 proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uvádzal, že jeho otec mu v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 uhradil prostredníctvom platieb z ústavu na výkon trestu odňatia slobody a prostredníctvom poštových poukážok sumu 982,70 eur, nejedná sa však o úhradu výživného za toto obdobie, ale o čiastočnú úhradu dlhu povinného na zameškanom zročnom výživnom, ktorý dlh mu vznikol za obdobie do 28. 02. 2012, teda za obdobie skoršie ako žalobca začal náhradné výživné poberať a povinný má stále dlh na výživnom v sume 1.345,37 eur. Žalobca teda považoval platby povinného vo vyššie uvedenom období za platby na úhradu dlžného výživného a nie na úhradu bežného výživného. Správny orgán prvého stupňa a rovnako i žalovaný predmetné platby považovali za platby na výživné za ten, ktorý príslušný mesiac (bežné výživné), pričom žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na Exekučný poriadok, podľa ktorého, ak zrazená suma nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok výživného, uspokojí sa najprv bežné výživné a až potom nedoplatky za skorší čas. Žalovaný bol toho názoru, že za úhradu dlžného výživného by sa mohla považovať suma, ktorú by povinný v príslušnom mesiaci uhradil nad rámec súdom určeného výživného, teda ak by uhradil výživné vo vyššej sume, ako bolo súdom určené mesačné výživné. Nakoľko povinný platil súdom určené mesačné výživné čiastočne, žalobcovi podľa názoru žalovaného patrilo náhradné výživné len vo výške rozdielu medzi sumou výživného určenou súdom a sumou výživného, ktorú v príslušnom mesiaci zaplatil povinný. Súd je toho názoru, že pokiaľ správny orgán prvého stupňa (rovnako ako žalovaný) považoval platby povinného na výživné pre žalobcu v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 za platby na čiastočnú úhradu bežného mesačného výživného, ktoré mal povinný platiť v sume 66,39 eur mesačne, bolo jeho povinnosťou takýto postup zdôvodniť jednak citáciou konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, z ktorého je možné takýto postup vyvodiť a taktiež vysvetlením obsahu príslušného zákonného ustanovenia s poukazom na konkrétnu situáciu. Vyššie uvedené pochybenia prvostupňového správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu veci neodstránil ani žalovaný v odvolacom konaní. Súd je potom toho názoru, že v predmetnej veci nebolo vykonané dostatočné dokazovanie v zmysle ust. § 32 a nasl. zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý sa vzťahuje i na konanie v predmetnej veci. Rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať z presne a úplne zisteného skutočného stavu veci a na ten účel musí správny orgán obstarať potrebné podklady. Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie patrí k ťažiskovým činnostiam správnych orgánov a požiadavka čo najúplnejšieho a najpresnejšieho zistenia stavu veci je procesným vyjadrením zásady materiálnej pravdy. S poukazom na uvedené je súd tohto názoru, že správne orgány nezistili skutkový stav dostačujúcim spôsobom a tak, aby súd mohol posúdiť, či postupovali alebo nepostupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi uložili povinnosť vrátiť náhradné výživné v sume 982,70 eur vyplatené v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014. Rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o povinnosti vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur malo okrem iného obsahovať aj odôvodnenie, v ktorom mal žalovaný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu v podanom odvolaní. Riadne, logické a pre účastníka zrozumiteľné odôvodnenie sa pre neho stáva alebo argumentom presvedčujúcim ho o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo zdrojom argumentov na spochybnenie tohto rozhodnutia. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nespĺňa uvedené požiadavky, a preto ho bolo potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/, d/ OSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 05. 06. 2015. Z dikcie ustanovenia § 59 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktoré sa vzťahuje i na konanie v predmetnej veci (pokiaľ nie je ustanovené inak) je zrejmé, že žalovaný ako odvolací orgán má rozsiahle oprávnenia, nielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia o odvolaní. Odvolanie podľa vyššie citovaného zákona je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový správny orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci, pričom nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového správneho orgánu a ani dôvodmi uvedenými v odvolaní. Jediným limitujúcim faktorom je vylúčenie možnosti rozhodovať v rámci odvolania o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania na prvostupňovom orgáne. Odvolací orgán nepreskúmava iba zákonnosť rozhodnutia ale i jeho správnosť. Zákon mu ukladá povinnosť zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Žalobca ako účastník správneho konania má právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, ktorým mu bola uložená povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur (ust. § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov) a na to, aby sa dozvedel jasné argumenty, ako sa správny orgán vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, ktoré smerovali i k tomu, že platby povinného vo vyššie uvedenom období považoval za platby na zameškané (dlžné) výživné. Preto bude povinnosťou správneho orgánu v súlade s § 10 ods. 1 zák. č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov v prípade, že uloží žalobcovi povinnosť vrátiť náhradné výživné, zdôvodniť, podľa ktorej časti tohto zákonného ustanovenia o uložení povinnosti vrátiť náhradné výživné rozhodol. Súd zrušil rozhodnutie žalovaného aj z dôvodu, že bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci, najmä vo vzťahu k vyplatenej sume výživného v období od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014 v sume 982,70 eur, keď nie je zrejmé, z akého dôvodu správny orgán považoval túto sumu za bežné výživné vyplatené povinným (otcom žalobcu) v tomto období. Pokiaľ bol správny orgán toho názoru, že sa jedná o platby na bežné výživné, bolo jeho povinnosťou toto riadne zdôvodniť a vyargumentovať, a to jednak po skutkovej a právnej stránke. Správny orgán prvého stupňa (ani žalovaný) sa riadne nezaoberal ani tým, že povinný už súdnej exekútorke oznamoval, že sa jedná o vyplatenie dlžného výživného za predchádzajúce obdobie a nezisťoval, čo prestavujú tieto platby povinného, o aké výživné sa jedná, za aké obdobie je toto výživné uhradené a podľa názoru súdu bez relevantného zdôvodnenia, resp. dokazovania považoval tieto sumy za uhradenie bežného výživného, čo však riadne nevyargumentoval. Bude teda potrebné zistiť, či sa jednalo o zaplatenie zameškaného výživného a za aké obdobie, resp. o zaplatenie časti bežného výživného za obdobie od 01. 10. 2012 do 30. 11. 2014. V tomto smere podľa názoru súdu odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, a preto bolo potrebné rozhodnutie pri aplikácii ust. § 250j ods. 2 písm. c/ OSP zrušiť. Na záver krajský súd uvádza, že žalobou napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne zdôvodnené, keď správny orgán nezdôvodnil v súlade s hypotézou právnej normy ust. § 10 ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorej konkrétnej časti tohto zákonného ustanovenia konal a rozhodol. Krajský súd je toho názoru, že povinnosť vrátiť výživné podľa ust. § 10 ods. 1 vyššie citovaného zákona sa neviaže iba na povinnosť vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej výške ako patrili, ale aj na povinnosť vrátiť náhradné výživné v prípade, že sa vyplatilo neprávom, alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak zanikol nárok na náhradné výživné, alebo ak nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky. V tomto smere je správny orgán povinný svoje rozhodnutie náležite zdôvodniť a uviesť, ktorý konkrétny dôvod zakladá dôvod na vrátenie náhradného výživného s tým, že predtým je povinný vykonať dokazovanie a riadne zistiť skutočný stav veci, tak ako bolo vyššie uvedené. Právnym názorom súdu je žalovaný (rovnako ako správny orgán prvého stupňa) v ďalšom konaní viazaný podľa ust. § 250j ods. 7 OSP. Viazanosť právnym názorom je právnou povinnosťou správneho orgánu a znamená, že správny orgán je v ďalšom konaní v podstate viazaný názorom súdu na právne a skutkové odôvodnenie nového rozhodnutia a táto viazanosť sa vzťahuje aj na postup správneho orgánu pri ďalšom konaní. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov konania v sume 586,43 eur (488,69 eur + 97,74 eur daň z pridanej hodnoty). Suma 853,35 eur predstavuje trovy právneho zastúpenia a pozostáva z tarifnej odmeny právneho zástupcu žalobcu v sume 422,66 eur, t. j. za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 po 139,83 eur (prevzatie a prípravu veci, podanie žaloby na súd), 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 po 143,- eur (účasť na pojednávaní), a to podľa ust. § 13a ods. 1, písm. a/, c/, d/, ust. § 11 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, zo sumy paušálnych náhrad 25,36 eur, t. j. 2 x 8,39 eur režijný paušál k úkonom vykonaným v roku 2015 a 1 x 8,58 eur k úkonu vykonanému v roku 2016, zo sumy 12,07 eur (to je náhrada hotových výdavkov - cestovného osobným motorovým vozidlom Y. S. z Vrábeľ do Nitry a späť dňa 18. 05. 2016 pri základnej náhrade 8,05 eur = 0,183 eur za 1 km x 44 km + k tomu náhrada za spotrebované pohonné hmoty 4,02 eur = 7,40 l : 100 km x 44 km x 1,234 eur) a z náhrady za stratu času 28,60 eur (to je 2 polhodiny x 14,30 eur za čas strávený cestou na pojednávanie z Vrábeľ do Nitry a späť). Právny zástupca žalobcu je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty pod IČ DPH SK 1071029993 a z toho dôvodu sa potom jeho odmena a náhrady zvyšujú o daň z pridanej hodnoty v sume 97,73 eur (t.j. 488,69 eur x 20 %), a to podľa § 18 ods. 3 vyššie citovanej vyhlášky. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).