Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8Co/450/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232375 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112232375.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, zastúpená advokátom a konateľom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č.k. 6C/612/2012-51 zo dňa 14. marca 2014, takto jednohlasne r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Topoľčany ako súd prvého stupňa zamietol návrh (žalobu) navrhovateľa (žalobcu) vo veciach vedených na súde pod sp. zn. 6C/612/2012, 6C/616/2012, 6C/617/2012, 6C/618/2012, 6C/619/2012, 6C/622/2012, 6C/625/2012, 6C/626/2012, 6C/627/2012 a 6C/629/2012 spojených na spoločné konanie pod sp. zn. 6C/612/2012 a súčasne o trovách konania účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni (žalovanej) náhradu trov konania nepriznáva. V uvedenej veci pred rozhodnutím vo veci samej uznesením č. k. 6C/612/2012-19 zo dňa 16. 04. 2013 spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 6C/612/2012 (Ex 11905/11, 10Er/835/2011 - povinný A. W. - majetková škoda 3.014,18 eura + nemajetková ujma 602,84 eura), 6C/616/2012 (Ex 6646/10, 10Er/528/2010 - povinná Z. G. - majetková škoda 1.540,61 eura + nemajetková ujma 308,12 eura), 6C/617/2012 (Ex 4372/10, 27Er/371/2010 - povinný M. P. - majetková škoda 4.711,35 eura + nemajetková ujma 942,27 eura), 6C/618/2012 (Ex/15021/10, 27Er 960/2010 - povinný M. S. - majetková škoda 3.286,85 eura plus nemajetková ujma 657,37 eura), 6C/619/2012 (Ex 4737/11, 7Er/265/2011 - povinný A. N., majetková škoda 7.552,13 eura + nemajetková ujma 1.510,43 eura), 6C 622/2012 (Ex 7656/10, 24Er/582/2010 - povinný O. Z. - majetková škoda 4.005,74 eura plus nemajetková ujma 801,15 eura), 6C/625/2012 (Ex 7384/11), 15Er 691/2011 - povinná S. W. - majetková škoda 125,- eur plus nemajetková ujma 521,85 eura), 6C/626/2012 (Ex 1766/10, 10Er/276/2010 - povinný M. F. - majetková škoda 125,- eur plus nemajetková ujma 1.065,83 eura), 6C/627/2012 (Ex 10792/08, 27Er/7/2009 - povinná S. N. - majetková škoda 125,- eur + nemajetková ujma 330,- eur) a 6C/629/2012 (Ex 2525/11, 16Er/121/2011 - povinná O. T., majetková škoda 125,- eura plus nemajetková ujma 778,17 eura) s tým, že ďalej sa konanie bude viesť pod sp. zn. 6C/612/2012. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie označenými exekučnými spismi Okresného súdu Nitra a citované ustanovenia čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru, ustanovenia zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok - § 42 ods. 2 v zneniach do 31. 05. 2010, do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (§ 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1) tým, že dospel k záveru, že návrh navrhovateľa vo všetkých označených veciach považoval za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) nepriznal, pretože sa tohto práva na náhradu trov konania vzdala tým, že si náhradu trov konania neuplatnila, pričom podstatné trovy jej v konaní ani nevznikli. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že - vo veci pojednával v neprítomnosti navrhovateľa, keď kolízia pojednávaní jeho právneho zástupcu nemôže byť akceptovateľným dôvodom posudzovania ospravedlnenia z dôležitého dôvodu, keď zohľadnil i tú skutočnosť, že žaloba bola riadne odôvodnená a stanovisko odporkyne bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa známe i z ďalších konaní, - z oznámenia Okresného súdu Nitra si zistil celkový nápad oddelenia „Er“ v rokoch 2009 až 2012 a počet vecí týkajúcich sa navrhovateľa, - žaloba navrhovateľa bola podaná na súde pred uplynutím šiestich mesiacov stanovenej lehoty v ustanovení § 16 zákona, avšak podstatné je to, že nároky navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovú ujmu uspokojené odporkyňou neboli, - nepovažoval za dôvodnú vznesenú námietku premlčania zo strany odporkyne, - lehota 15-tich dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie je pre súd záväzná len do tej miery, že jej nedodržanie by mohlo byť označené za zbytočný prieťah a jej podstatné prekročenie by sa prípadne mohlo skúmať aj v rámci disciplinárnej zodpovednosti konkrétneho sudcu, inak pre túto lehotu platí, že má poriadkový charakter, a preto na záver súdu o zbytočných prieťahoch pri tomto postupe súdneho exekútora, teda i súdu, spravidla nebude stačiť len prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, ktorými môžu byť aj postup exekučného súdu, - štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, za ktorý sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, keď zodpovednosť štátu v takomto prípade je objektívnou zodpovednosťou za škodu pri súčasnom splnení podmienok, ktorými sú vznik škody, majetková ujma v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi ním a vznikom škody, - navrhovateľ si z dôvodu uvádzaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v označených exekučných veciach uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako si to vyčíslil v jednotlivých návrhoch, - zásada rýchlosti súdneho konania je významným právom účastníkov konania, nejde však o absolútne hľadisko, ktoré by malo byť uprednostnené a teda by malo prevážiť pred povinnosťou súdu zistiť spoľahlivosť okolností potrebných pre vydanie rozhodnutia, teda za nesprávny úradný postup možno potom považovať len taký postup súdu, keď doba trvania na vydanie rozhodnutia nezodpovedá zložitosti, právnej náročnosti, ako aj počtu vybavovaných vecí, - zákonná lehota 15-tich dní od doručenia žiadosti na písomné poverenie exekútora platí len v tom prípade, ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, - v predmetných exekúciách sa súd zaoberal materiálnym predpokladom exekúcie, a to exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, a tento posudzoval v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keď síce exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, je však zo zákona oprávnený a povinný rozhodcovský rozsudok preskúmať z hľadísk vymedzených v uvedenom ustanovení zákona, teda má počas celého exekučného konania povinnosť skúmať vykonateľnosť exekučného titulu, - vzhľadom na náročnosť samotných vecí, počet vecí na súde, nebolo ani v silách Okresného súdu Nitra rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, keď bolo potrebné skúmať aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu a tieto okolnosti potom ovplyvňujú dĺžku samotného konania, ktorá však nebola zapríčinená nesprávnym úradným postupom, - pri neexistencii lehoty pre vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nie je možné konštatovať nesprávny úradný postup súdu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, z ktorého dôvodu nebol splnený základný predpoklad, aby súd mohol konštatovať nesprávny úradný postup v exekučnom konaní, teda sa stotožnil s tvrdením odporkyne z jej písomného vyjadrenia o tom, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, - v prejednávaných veciach nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu nevydania rozhodnutí v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase, a to bez zbytočných prieťahov, - mal za preukázané objektívne okolnosti, pre ktoré nebolo možné, aby Okresný súd Nitra vzhľadom na počet a zložitosť jednotlivých vecí vybavovaných šiestimi vyššími súdnymi úradníkmi rozhodoval v kratšom časovom úseku, keď súhlasil s vyjadrením odporkyne o tom, že nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, a že - v konaniach pod spisovými značkami 6C/612/2012, 6C/618/2012, 6C/627/2012 a 6C/629/2012 bolo rozhodnuté v lehote do 15 dní od podania návrhu - žiadosti súdneho exekútora. Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, a že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo. Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v konaní žiadne nevznikli. V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu, ktorých dôkazov sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. - článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku. Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre zamietajúce rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverení na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu v jednotlivých veciach vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného súdu. Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mal odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia. Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu, nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam. Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote a ani k zbytočným prieťahom, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, v dôsledku čoho nebolo potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou. Zamietnutie žiadostí exekútora v uvedených lehotách, resp. rozhodnutie v uvedených lehotách nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody). Čo sa týka namietaného nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o vydanie mu poverenia pre zistený rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, v dôsledku čoho nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd poukazuje na to, že mu neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní a že právne závery ohľadom rozhodcovských rozsudkov sú bohato riešené judikatúrou Najvyššieho súdu SR a tiež aj Ústavného súdu SR, od ktorých záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť. Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.