Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 7Co/6/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211207233 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4211207233.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: G. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. č. XXX, zastúpený Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom Nitra, Farská č. 34, proti odporcovi: Forlife, n.o., so sídlom Komárno, Mederčská č. 39, IČO: 37 970 933, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno, zo dňa 24. októbra 2011, č.k. 10C/116/2011 - 104 , takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu dal žalovaný listom zo dňa 24. 02. 2011, doručené žalobcovi dňa 28. 02. 2011 a o náhradu mzdy, zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2 § 70, § 74 (účinného do 31. 08. 2011), § 77 Zákonníka práce, ako aj zisteným skutkovým stavom, majúc za preukázané, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania dňa 28. 09. 2009 žalobca nastúpil do práce u žalovaného dňom 01. 12. 2009 ako sanitár v záchrannej zdravotnej službe s miestom výkonu práce Šaľa v priestoroch zamestnávateľa - ambulancia záchrannej zdravotnej služby RZP Šaľa a na prípadné zastupovanie na iných ambulanciách zamestnávateľa v zásahovom území SR. Pracovnú zmluvu uzavreli na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. Rovnako mal za preukázané, že dňa 28. 02. 2011 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24. 02. 2011 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca mal dopustiť tým, že dňa 04. 01. 2011 na prevádzkovej porade pracovníkov Ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci Šaľa v čase okolo 17.00 hod., fyzicky napadol svojho kolegu J. N., ktorému uvedeným útokom spôsobil povrchné poranenie na krku a poranenie ľavého ramena s následkom vzniku modriny. Toto konanie zamestnávateľ kvalifikoval v zmysle bodu 3.6.1 písm. l) Pracovného poriadku Forlife, n.o. ako fyzické napadnutie alebo iné hrubé správanie sa voči zamestnancovi, pacientovi alebo inej osobe na pracovisku, ktoré sa v zmysle pracovného poriadku žalovaného považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru na žiadosť žalovaného bolo dňa 14. 02. 2011 prerokované Základnou odborovou organizáciou odporcu, ktorá uznesení č. 18/ZV/2011 z 24. 02. 2011 udelil súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasil a listom zo dňa 01. 03. 2011 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho i naďalej zamestnával. S poukazom na uvedené súd ako predbežnú otázku v danej veci riešil, či boli dodržané formálne náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tomto smere zistil, že formálne náležitosti boli splnené, keďže zrušovací prejav žalovaného bol písomný, podpísaný osobou na to oprávnenou, dôvod skončenia pracovného pomeru bol skutkovo riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi v zákonnej dvojmesačnej lehote. Zároveň mal za preukázané, že žalobca neplatnosť okamžitého skočenia pracovného pomeru uplatnil na súde včas, t.j. v dvojmesačnej prekluzívnej lehote. V ďalšom sa súd zaoberal skutkovými náležitosťami okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru súdu výsluchom svedkov bolo preukázané, že na pracovnej porade dňa 04. 01. 2011 došlo medzi žalobcom a spolupracovníkom J. N. k incidentu opísanom v okamžitom skončení pracovného pomeru, čo vyhodnotil súd ako porušenie pracovnej disciplíny obzvlášť hrubým spôsobom. S poukazom na uvedené konštatoval, že žalovaný dôvodne použil toto výnimočné disciplinárne opatrenie, pričom prihliadol aj na to, že sčasti aj nabádaním spolupracovníkov žalobcom sú narušené vzťahy na pracovisku , viacerí odmietajú ďalšiu spoluprácu so žalobcom a vyjadrili sa, že ak žalobca zostane pracovať u žalovaného , podajú výpoveď. Podľa názoru súdu je neprípustné, aby sa takýmto impulzívnym spôsobom riešili pracovné problémy. Zotrvanie žalobcu v organizácii do uplynutia výpovednej lehoty je tak podľa súdu, bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného nemožné a preto súd návrh žalobcu na určenie neplatnosti jeho okamžitého skončenia pracovného pomeru s poukazom na opísaný skutkový stav zamietol. Súd poukázal aj na to, že konanie žalobcu by mohlo byť v prípade podania obžaloby prokurátorom trestným činom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) TP, pretože žalobca fyzicky napadol v prítomnosti viacerých osôb poškodeného J. N. a tým naplnil znaky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadny trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa náležitosti predpísané ust. § 157 ods. 2 OSP, keďže súd sa obmedzil len na stručné zhrnutie výpovede jednotlivých svedkov, citáciu niektorých zákonných ustanovení, avšak nijakým spôsobom neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení a z akého dôvodu dospel k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť. Ďalej namietal, že súd žiadnym spôsobom neprihliadol na vyjadrenia žalobcu k veci, či už v ústnej alebo písomnej forme. Poukázal na to, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s nejasnosťami a rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov a nijakým spôsobom sa ich nesnažil odstrániť. V tomto smere podotkol, že takmer polovica spolupracovníkov žalobcu uviedla, že údajný incident bol zanedbateľný a vôbec nemal takú intenzitu, aby sa to dalo považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Nesúhlasil s tým, že by išlo v danom prípad o fyzické napadnutie, keďže všetci zúčastnení napokon odišli z porady pokojne. Navyše pán N. nepotreboval a ani nevyhľadal lekársku pomoc a v nasledujúci deň sa mu ospravedlnil. Uviedol, že súd prvého stupňa absolútne nevzal pri zadovažovaní dôkazov a ich hodnotení do úvahy to, že údajné zranenie pána N. nebolo v konaní jednoznačne preukázané, nebol preukázaný jeho rozsah (napr. lekárskym nálezom) a výpovede svedkov ohľadom vzniku a rozsahu údajného zranenia pána N. sa úplne rozchádzajú. Zo samotnej skutočnosti, že bola nájdená časť kľúča nemožno podľa názoru žalobcu vyvodiť, že to bolo spôsobené tým, že pán N. narazil do dverí potom, ako ho mal žalobca sotiť. Mal za to, že to je len ničím nepodložná výslovná špekulácia. Uvedený incident podľa názoru žalobcu prišiel žalovanému vhod na to, aby sa ho zbavil ako nepohodlného zamestnanca, keďže ako zamestnanec mu zrejme nevyhovoval a nezapadol do kolektívu ostatných zamestnancov, ktorí sa báli vyjadriť ich názor z obavy zo straty zamestnania. Žalobca poukazujúc na ust. § 68 ods. 1 ZP konštatoval, že súd nie je viazaný tým , ako vo svojom pracovnom poriadku alebo v inom vnútornom predpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca sa hodnotí určité konanie. Okrem toho je potrebné zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. S poukazom na uvedené mal za to, že súd neprihliadol na citlivosť a emocionálnosť celej situácie, ktorá nastala v priebehu prevádzkovej porady zamestnancov, ani na to, že táto porada sa konala mimo pracovného času bez oficiálneho zvolania a programu, ale práve naopak jednostranne vyhodnotil celú dôkaznú situáciu ohľadne priebehu porady zamestnancov v neprospech žalobcu. Ďalej poukázal na nepochopiteľnosť konštatovania súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, že konanie žalobcu by mohlo byť posúdené ako trestný čin výtržníctva. Uvedené považoval za nerešpektovanie zásady prezumpcie neviny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a z tohto dôvodu mu patrí aj náhrada mzdy. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. S ohľadom na dôvody odvolania uviedol, že z rozhodnutia napadnutého rozsudku vyplýva, že dôvodom na zamietnutie návrhu bola skutočnosť, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný konal z formálnej stránky v súlade so zákonom, pričom považoval za preukázaný skutok, ktorý bol dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý navyše považoval za dostatočne preukázaný. Nesúhlasil s tým, že by boli zásadné rozdiely vo výpovediach jednotlivých svedkov. Poukázal na to, že v konaní boli vypočutí štyria zamestnanci, z ktorých traja potvrdili absolútnu nemiestnosť a zavrhnutiahodnosť konania žalobcu. Rovnako za dostatočne preukázané považoval aj rozsah zranení pána N., ktoré možno charakterizovať ako ujmu na zdraví. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že mal v záujme zbaviť sa ho ako nepohodlného zamestnanca, pričom pre okamžité skončenie pracovného pomeru sa rozhodol na základe zistených skutočností a ich vyhodnotenia a nie na základe názorov ostatných zamestnancov. Poukázal na to, že za posledné tri roky okrem žalobcu neukončil týmto spôsobom pracovný pomer so žiadnym zamestnancom. Zastal názor, že emócie do rokovania počas pracovnej porady dňa 04. 01. 2011 vnášal práve žalobca, ktorý bol zároveň jediný z prítomných, ktorý sa dopustil takéhoto konania, ktoré s kolegionálnosťou nemá nič spoločné a ktoré je neprípustné, o to viac v prostredí, kde podstatou je záchrana životov. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je možné ani potvrdiť ( § 219 ods. 1 OSP) ani zmeniť ( § 220 OSP) , preto ho podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušil a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predmetom konania v danej veci je návrh žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktoré mu v písomnej forme žalovaný doručil dňa 28.2.2011 do vlastných rúk. Dôvodom závažného porušenia pracovného disciplíny bolo podľa žalovaného to, že: „ dňa 4.1.2011, keď na prevádzkovej porade pracovníkov Ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci Šaľa, Nemocničná 1, v čase okolo 17.00 hod. fyzicky napadol svojho kolegu p. J. N., ktorému uvedeným útokom spôsobil povrchové poranenie na krku a poranenie 2avého ramena s následkom vzniku modriny . Uvedené konanie žalovaný v zmysle bodu 3.6.1 písm. l pracovného poriadku považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny.“ Žalobca s rozviazaním pracovného pomeru nesúhlasil, čo žalovanému oznámil listom zo dňa 1.3.2011, v ktorom uviedol, že nie si je vedomý porušenia pracovnej disciplíny a popiera skutok uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Následne dňa 26.4.2011 podal na súd žalobu o určenie neplatnosti takéhoto skončenia pracovného pomeru s požiadavkou na náhradu mzdy za obdobie od 1.3.2011 do právoplatnosti rozsudku. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru. Zákonník práce nevymedzuje, čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Naplnenie tejto skutkovej podstaty treba preto posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu. Vo všeobecnosti platí, že porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, pre ktoré možno so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer, musí byť zo strany zamestnanca zavinené a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Práve intenzita tohto porušenia je jedným zo základných hľadísk pre voľbu a použitie prostriedku postihu porušenia pracovnej disciplíny. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je vždy určitá skutočnosť, vykazujúca znaky zákonného dôvodu, pre ktorý možno skončiť pracovný pomer okamžite, preto je nutné v písomnom zrušovacom prejave uviesť ho tak, aby bolo zrejmé, aké boli skutočné dôvod, ktoré viedli druhého účastníka pracovného vzťahu k tomu, že rozviazal pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, a aby bolo zabezpečené, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nemôže byť menený. Je preto potrebné, aby dôvod zrušovacieho prejavu bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých sa vidí naplnenie zákonného dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru tak, aby vytknuté porušenie pracovnej disciplíny nebolo možné zameniť s iným skutkom. S ohľadom na uvedené skutočnosti sa považuje za právne bezvýznamné dopĺňať formálne nedostatky písomného prejavu uvádzaním dôkazov v súdnom konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. S ohľadom na obsah písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.02.2011, doručeného žalobcovi dňa 28.02.2011, bolo potrebné najskôr skúmať splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 70 Zákonníka práce, t.j., či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo písomné, či bol v ňom skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a či v zákonnej lehote bolo žalobcovi aj doručené, t.j. či boli splnené formálne náležitosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. V danej veci z hľadiska posúdenia formálnych náležitostí zrušujúceho prejavu odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo písomné, bolo dané osobu na to oprávnenou (žalovaným ako zamestnávateľom) a žalobcovi bolo riadne doručené a aj vymedzenie skutkovej vety o porušení pracovnej disciplíny závažným spôsobom, v ktorom žalovaný videl porušenie pracovnej disciplíny možno považovať za dostatočne jasné, konkrétne, určité a zrozumiteľné. Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa o tom, že skutok sa stal tak, ako je popísaný v zrušujúcom prejave a že z hľadiska intenzity išlo o závažné porušenie porušenia pracovnej disciplíny, pretože takýto záver nevyplýva z doteraz vykonaného dokazovania. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinnosti ustanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81 a 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru a ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. V preskúmavanej veci z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že žalobca mal fyzicky napadnúť spolupracovníka a spôsobiť mu zranenia, ktoré si nevyžiadali lekárske ošetrenie. K incidentu malo dôjsť na pracovnej porade, kde boli prítomní aj iní zamestnanci. Žalobca nepopieral, že k incidentu došlo, ale popieral, že by sa skutok stal tak, ako je uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, poukazujúc aj na okolnosti pred a po incidente a svoje konanie nepovažoval za také závažné porušenie pracovnej disciplíny, aby bolo dôvodom na jeho okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd prvého stupňa pre zistenie skutkového stavu, podľa názoru odvolacieho súdu, nevykonal dostatočné dokazovanie a následné posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Súd založil svoje rozhodnutie o preukázaní skutku na výpovedi vypočutých svedkov, ktorí potvrdili, že došlo k hádke medzi žalobcom a pánom N., ktorá vyústila do fyzického napadnutia pána N. žalobcom, ktorý ho mal chytiť pod krk a sotiť do dverí. Následne po zásahu spolupracovníkov sa celý incident skončil a žalobca sa pánovi N. ospravedlnil. Súd prvého stupňa nezisťoval , čo predchádzalo tomuto incidentu, čo bolo dôvodom hádky medzi žalobcom a pánom Kissom, neposúdil doterajšie správanie sa žalobcu na pracovisku, plnenie jeho pracovných povinností , čo sú okolnosti dôležité pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Skutočnosť, že zamestnávateľ mal fyzické napadnutie alebo iné hrubé správanie sa voči zamestnancom, pacientom alebo inej osobe na pracovisku zakotvené v pracovnom poriadku ako porušenie pracovnej disciplíny, je pre hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny a v nadväznosti na to zrušovacieho prejavu, právne nepodstatné. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca v pracovnom poriadku alebo inom vnútornom predpise. Dôkaznú povinnosť na preukázanie toho, že skutok, ktorý je uvedený ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, sa stal, zaťažovalo žalovaného (zamestnávateľa). Pretože z prevádzkovej porady sa nespisoval žiadny záznam, jej priebeh bolo možné zistiť len výpoveďou tam prítomných svedkov, z ktorých výpovedí vyplýva, že sa incident síce stal, ale hodnotenie intenzity konania žalobcu z hľadiska dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, bolo na úvahe súdu. Súd prvého stupňa uviedol, že použitie výnimočného disciplinárneho opatrenia žalovaným bolo dôvodné s prihliadnutím na to, že sčasti aj v dôsledku nabádania spolupracovníkov žalobcom, sú na pracovisku narušené vzťahy a viacerí zamestnanci odmietajú so žalobcom pracovať a v prípade jeho zotrvania na pracovisku podajú výpoveď. Za tejto situácie zotrvanie žalobcu u žalovaného do uplynutia výpovednej lehoty podľa súdu nie je možné bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného. Tento záver súdu prvého stupňa však nevyplýva z vykonaného dokazovania, pretože na túto skutočnosť neboli vypočutí svedkovia. Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 122 ods. 1 OSP, súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Podľa § 123 OSP, účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Podľa § 129 ods. 1 OSP, dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Robí tak postupom upraveným v ustanovení § 120 a nasledujúcich OSP. Hodnotením dôkazov sa nazýva činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní treba rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdu, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúceho z ust. § 132 OSP. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ustanovenie § 157 OSP určuje obsahové náležitosti rozsudku. Ich správnosť a úplnosť je preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods.2 OSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu, dospel k záveru, že súd prvého stupňa v konaní nepostupoval podľa vyššie uvedených ustanovení a napadnutý rozsudok z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátiť na ďalšie konania. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa ustanovení upravujúcich vykonanie dôkazu listinami (§ 129 ods. 1 OSP), keďže vo veci nevykonal dôkaz ani jednou listinou, a to napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako aj listinami, špecifikovanými súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 12. 09. 2011 (č.l. 88 - 95 spisu), ako aj z obsahu zápisnice zo dňa 03. 10. 201 (č.l. 97 - 103), na ktorom bolo vykonávané dokazovanie súdom prvého stupňa, vyplýva, že súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu i žalovaného, ako aj ďalších svedkov, avšak vykonanie dôkazu oboznámením listín, resp. dokumentov, ktoré boli predložené tak zo strany účastníkov, z obsahu predmetných zápisníc nevyplýva. Ďalší dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku odvolací súd vzhliadol v tom, že v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa síce poukázal na to, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a výsluchom svedkov J. N., F. M., N. M., O. B. a F. N., avšak nepostupoval v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP, pretože tieto výpovede nevyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, napriek tomu, že vo výpovediach účastníkov a svedkov sú značné rozpory.. V závere rozsudku súd prvého stupňa konštatuje, že výsluchom svedkov mal za preukázané, že došlo k incidentu opísanom v okamžitom skončení pracovného pomeru, avšak bez toho, aby konkretizoval, výsluchom ktorých svedkov mal uvedenú skutočnosť za preukázanú, keďže sú rozporné.Navyše podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, a to najmä tým, že nevykonal dostatočné dokazovanie ohľadne skutkových záverov, že ku skutku ( incidentu) došlo tak, ako je popísaný v zrušujúcom prejave a nevykonal dostatočné dokazovanie ohľadne zranení poškodeného J. N., pričom sa uspokojil iba s jeho výpoveďou, prípadne výpoveďou niektorých svedkov, ktorí mali vzhliadnuť nejaké poranenia na jeho tele.. Odvolací súd dodáva, že i v popise poranení poškodeného boli vo výpovediach svedkov rozdielnosti, ktoré zostali bez povšimnutia súdu. Záver súdu prvého stupňa, že zotrvanie žalobcu u žalovaného do uplynutia výpovednej lehoty nie je možné bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného , nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je predčasný. Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako odvolateľ, že súd v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať konanie žalobcu z hľadiska trestnoprávneho a dokonca vysloviť názor, že žalobca svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu. Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom nebolo možné napadnutý rozsudok ani potvrdiť ani zmeniť, preto ho odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušiť a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa opätovne vykoná dokazovanie, tak aby odstránil vytknuté vady, najmä vykoná dokazovania oboznámením všetkých listín, ktoré boli doložené oboma účastníkmi, pričom dokazovanie doplní na zistenie okolností podstatných pre posúdenie konania žalobcu z hľadiska intenzity poručenia pracovnej disciplíny. Následne až po dokazovaní v naznačenom smere súd prvého stupňa opätovne rozhodne, pričom vo svojom rozhodnutí uvedie, ktoré skutočnosti mal za preukázané a na základe čoho, ktoré nemal za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo nevykonal prípadne ďalšie navrhnuté dôkazy. Svoje rozhodnutie zdôvodní v intenciách § 157 ods. 2 OSP tak, aby bolo presvedčivé, jasné a zrozumiteľné. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.