Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 3Co/43/2026 7120205083 20. 07. 2026 JUDr. Ľuboš Kunay ECLI:SK:KSKE:2026:7120205083.2
Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne A. B., C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E., F. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Roland Kovács, advokát, s.r.o., Košice, Mäsiarska 30, IČO: 55 994 466, právnej nástupkyne po pôvodnom žalobcovi G. D., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom v E., H. XXX/X, zomrelom dňa 28.1.2023, proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku č.k. 24C/3/2020-312 z 28.4.2022 Okresného súdu Košice I (teraz Mestského súdu Košice) rozhodol: Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 6.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 25.3.2020 až do zaplatenia, a to v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a konanie o tomto nároku z a s t a v u j e. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného konania v časti priznávajúcej plnú náhradu trov konania o priznanie sumy 1.188,02 eur titulom vecnej škody a pri trovách konania o priznanie nemajetkovej ujmy stranám náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva. Stranám náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Košice I (v súčasnosti Mestský súd Košice, ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 24C/2/2020-312 z 28. apríla 2022 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.188,02 eur (titulom vecnej škody) a sumu 6.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 25.03.2020 až do zaplatenia, s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu predstavuje 3.000 eur a náhrada nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania predstavuje 3.000 eur, to všetko v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a konanie v časti o zaplatenie sumy 18,64 eur s príslušenstvom zastavil s tým, že priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods.1, § 6 ods.1, 2, § 8 ods. 5 a 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. a po vecnej stránke mal za to, že v danej veci boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie uplatneného nároku. Ako nesporné označil, že rozhodnutím krajského riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 04.11.2017 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona, pričom po podaní obžaloby Okresný súd Košice I rozsudkom 5T/28/2018-197 z 20.06.2018 žalobcu spod obžaloby oslobodil, keďže nebolo dokázané, že sa skutok stal a Krajský súd v Košiciach uznesením z 05.12.2018 zamietol odvolanie prokurátora proti tomuto rozsudku. Konštatoval, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi je tak potrebné považovať za nezákonné z dôvodu, že následne bol súdom
spod obžaloby oslobodený. Zhrnul, že podstata nároku na náhradu škody voči štátu sa neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale na jeho samotný výsledok. Mal ďalej za preukázané, že žalobca bol obmedzený v osobnej slobode odo dňa 3.11.2017 a z tejto väzby prepustený uznesením okresného súdu zo dňa 30.11.2017. Charakterizoval podmienky a predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a s prihliadnutím na námietku žalovanej sa zaoberal tým, či si väzbu žalobca zavinil sám. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa neho nestačí v uznesení použitý zákonný dôvod na väzbu, keď zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavinením zahájenia trestného stíhania a žalovaná navyše netvrdila ani nekonkretizovala, aké konanie žalobcu by bolo možné charakterizovať ako jeho vinu na uvalení väzby a tak dospel k záveru, že žalobca si väzbu nezavinil. 3. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody skúmal rozsah vykonaných úkonov obhajoby poskytnutých v prospech žalobcu. Na základe vyúčtovania odmeny za obhajobu, z faktúry a dokladu o zaplatení mal za preukázané, že došlo k vzniku skutočnej škody a zmenšeniu majetku žalobcu v celom uplatnenom rozsahu 596,53 eur. Zaoberal sa ďalej uplatneným nárokom na ušlú mzdu a aj tento nárok na uhradenie vecnej škody vo výške 591,49 eur považoval za dôvodný a tak vecná škoda súhrnom predstavuje 1.188,02 eur upozornil, že súdna prax vytvorila postupne sa stabilizujúce kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného trestného stíhania a výkonu väzby, ktoré špecifikoval, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2813/2011 z 27.6.2012. Medzi objektívne okolnosti, na ktoré prihliadal zaradil v danom prípade povahu trestnej veci, pri ktorej žalobcovi hrozila zvýšená trestná sadzba - trest odňatia slobody v rozpätí od 6 mesiacov až do 3 rokov, ďalej výkon väzby v trvaní takmer 1 mesiaca i samotnú dĺžku celého trestného stíhania. Pri závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, zdôraznil skutočnosť, že v rámci trestného stíhania došlo aj k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu väzbou, čo malo dopad na jeho psychický stav. Nepochyboval o tvrdeniach žalobcu týkajúcich sa závažného zásahu do jeho osobnostnej sféry, konkrétne do jeho pracovného a súkromného života a považoval ich za vierohodné. Podrobne rozpísal vyjadrenia žalobcu opisujúceho dôsledky trestného stíhania prejavujúce sa nepriaznivo v jeho okolí, rodine a pracovnom kolektíve, ktoré negatívne dôsledky potvrdila vo svojej výpovedi aj jeho matka F. D.. Konštatoval, že nemajetková ujma na strane žalobcu vznikla v dôsledku oboch titulov - nezákonného trestného stíhania aj nezákonnej väzby a priznal žalobcovi celkovo sumu 6.000,00 eur za negatívne dôsledky oboch týchto titulov a túto sumu pokladal za primeranú a optimálne vyvažujúcu a zmierňujúcu nepriaznivé následky neoprávneného zásahu a pritom neporušujúcu princíp primeranosti a zohľadňujúcu osobitosť daného prípadu. Za dôležité pokladal, že utrpené následky žalobcu v pracovnom, ako aj súkromnom živote (ktoré identifikoval) majú pôvod v nezákonnom stíhaní, ako aj vo výkone väzby a je ich nutné vnímať komplexne. Mal za to, že je otázne vôbec reálne rozlíšiť, resp. oddeliť negatívne dopady plynúce z viacerých súbežne prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry, avšak upresnil, že titulom náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu priznal žalobcovi sumu 3.000,00 eur a titulom náhrady za trestné stíhanie takú istú sumu 3.000,00 eur. Aj s poukazom na relevantné rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu ČR mal za to, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac vedenia trestného stíhania pre všetky prípady nie je možné, keďže primeranosť výšky náhrady musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu. Za adekvátnu však pokladal priznanú sumu berúcu do úvahy trvanie trestného stíhania (1 rok) a trvanie väzby. Citoval ďalej § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a uviedol, že lehota omeškania žalovanej začala plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený a teda omeškanie sa začalo dňa 24.3.2020. Súd prvej inštancie rozhodol o lehote na plnenie v súlade s § 232 ods. 2 a 3 CSP. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. 4. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej, podané len proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 6.000 eur s prísl., rozsudkom z 23. marca 2023 sp. zn. 3Co/144/2022 potvrdil rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti nad priznanú sumu 1.188,02 eur a vo výroku o trovách konania a žalobcovi priznal proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Výroky, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.188,02 eur s príslušenstvom titulom náhrady vecnej škody (prvá časť výroku I.), ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) a ktorým konanie v časti zaplatenia sumy 18,64 eur s prísl. zastavil (výrok III.), neboli odvolaním napadnuté a tieto nadobudli právoplatnosť.
5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že napadnutý rozsudok nemožno označiť za nepreskúmateľný, keď dáva zrozumiteľné odpovede na všetky pre vec podstatné otázky. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú: (i) existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci (ii) existencia škody a (iii) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, pričom dôkazné bremeno preukázania týchto predpokladov v súdnom sporovom konaní nesie poškodený, t. j. žalobca s tým, že v konaní bolo sporné to, či uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku a či tým došlo k existencii škody a k existencii ujmy, ako aj príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a škodou a ujmou, ktorá bola podľa žaloby žalobcovi spôsobená. 6. Následne konštatoval, že súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že už len samotné trestné stíhanie predstavuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu (či prečinu), predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd, a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny. 7. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR, v súlade s čl. 2, ods. 1, 2 Základných princípov CSP, keďže štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009). Poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 540/2016, ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z ktorých vyplynul právny názor, že ak orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej osobe o postup porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený. Odvolací súd poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/156/2017 a 4MCdo/15/2009 z ktorých je zrejmé, že nárok na náhradu škody spôsobený vedením trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia či vedenia trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného konania. 8. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že vo veci je daný základ uplatňovaného nároku, keďže trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne skončené oslobodením žalobcu spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol ako obžalovaný stíhaný (viď rozsudok Okresného súdu Košice I 5T/28/2018 z 20.6.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 7To/79/2018-222 z 5.12.2018). Taktiež preskúmal aj rozhodnutie o výške nároku uplatňovaného žalobou a konštatuje, že priznaný nárok je vecne správny a spravodlivý, zohľadňujúci konkrétne skutočnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže súd prvej inštancie dôsledne postupoval pri svojom rozhodovaní ohľadne kritérií určovania výšky nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z., zohľadňujúc špecifiká a osobitosť daného prípadu, priznajúc žalobcovi spravodlivé zadosťučinenie, primerané intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti
profesijnej, rodinnej a spoločenskej, s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. 9. V spojitosti s primeranosťou výšky náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že súd prvej inštancie v danej veci využil autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy a odôvodnenie jeho rozhodnutia nemožno považovať za nedostatočné, nelogické či nezrozumiteľné. Súd prvej inštancie pri samotnom trestnom stíhaní prihliadal na povahu trestnej veci, (prečinu nebezpečného vyhrážania), dĺžku trestného stíhania a zistený dopad stíhania do osobnostnej oblasti žalobcu, vnímajúceho negatívny vplyv celého deja na jeho okolie, najbližšiu rodinu a známych, vrátane pracoviska. Obdobne pri odškodnení za väzbu okrem charakteru trestnej veci vzal konajúci súd do úvahy dĺžku a časové okolnosti väzby i jej dopad do sféry poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu by pritom prvé dni väzby mali byť odškodňované vyššou čiastkou ako nasledujúce dni berúc do úvahy, že väzba, hoci obmedzená len na niekoľko dní, môže na inak bezúhonnú osobu dopadať omnoho intenzívnejšie, čo závisí od konkrétnych okolností prípadu. Stotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v otázke priznanej nemajetkovej ujmy (6.000 eur). 10. Odvolacie námietky žalovanej mal za nedôvodné, spochybňujúce priznané úroky z omeškania z priznanej istiny od 25.3.2020 až do zaplatenia (zo sumy 1.188,02 eur a 6.000,00 eur) označil za nedôvodné. Uviedol, že žalobca pôvodne v žalobe z 22.4.2020 uplatnil nárok na úroky z omeškania vo výške 5% z celej navrhovanej sumy (11.266,36 eur) a hoci neskôr podaním zo 6.8.2020 svoj nárok špecifikoval, pôvodne uplatnené úroky z omeškania späť (výslovne) nevzal a tieto zostali predmetom konania. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/339/2021, 4Cdo/48/2017 a 4Cdo/257/2019) konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške z celej sumy pozostávajúcej z náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy od dátumu 25.3.2020 (od ktorej ich žiadal), keď plnenie žalovaná odmietla listom z 24.3.2020 (k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/339/2021 z 31.1.2022). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 CSP, § 396 CSP, § 262 ods. 1 CSP zohľadňujúc § 251 CSP. Uzavrel, že pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy 7.188,02 eur (nie sumy žalovanej). 11. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu z 23.3.2023 podala dovolanie žalovaná, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 12. Najvyšší súd Slovenskej republiky v priebehu dovolacieho konania zistil, že žalobca G. D. zomrel dňa XX.X.XXXX, teda ešte skôr, než odvolací súd vo veci rozhodol (23. marca 2023). Jeho jedinou dedičkou sa stala A. B., o pokračovaní s ktorou, v konaní súd prvej inštancie rozhodol uznesením z 20.9.2024, č. k. 24C 3/2020-466. 13. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 8Cdo/152/2024-505 z 31.3.2026 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. marca 2023 sp. zn. 3Co/144/2022 v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň zrušil aj uznesenie Mestského súdu Košice z 26.5.2023. 14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) sa po vrátení veci opätovne zaoberal odvolaním žalovanej, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP a musel reagovať na závery dovolacieho súdu ako aj na procesnú situáciu vzniknutú úmrtím pôvodného žalobcu. 15. Ako už bolo uvedené vyššie, pôvodný žalobca G. D. zomrel dňa XX.X.XXXX, o čom jeho dovtedajší právny zástupca ani jeho právna nástupkyňa odvolací súd neinformovali. 16. Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti (§ 61 pred bodkočiarkou CSP) a znamená, že ide o právnu spôsobilosť byť nositeľom procesných práv a povinností. 17. Fyzické osoby majú túto subjektivitu od narodenia až do smrti (príp. vyhlásenia za mŕtveho). Procesná subjektivita je striktnou podmienkou účastníctva; s tým, kto ju nemá, súd nemôže konať (a to ani prostredníctvom zástupcu), o jeho právach a povinnostiach nemôže preto ani rozhodovať.
Nedostatok procesnej subjektivity je neodstrániteľnou vadou konania a vedie k dôsledkom predvídaným v ustanovení § 62 až § 64 CSP. 18. Súd kedykoľvek za konania skúma a prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (§ 161 CSP v spojení s § 438 ods. 1 CSP). 19. V prejednávanej veci (potom, čo sa stal právoplatným rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznanej vecnej škode) sa pôvodný žalobca G. D. domáhal naďalej priznania nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu a za vedenie trestného stíhania. Išlo tak o nároky, kde právo žalobcu bolo viazané výlučne na jeho osobu a smrťou toto právo neprešlo na jeho právnu nástupkyňu. A. B. sa teda ako dedička a právna nástupkyňa žalobcu ohľadne týchto nárokov nestala v konaní procesnou stranou. 20. Nakoľko právo na ochranu osobnosti – právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako právo osobnej povahy, smrťou fyzickej osoby zaniklo a neprešlo na dedičov (R53/1996), po úmrtí fyzickej osoby, ktorá sa cítila byť poškodená zásahom do jej osobnosti, musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 6.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 25.3.2020 až do zaplatenia zrušiť a konanie o tomto nároku zastaviť. 21. Nanovo odvolací súd musel rozhodnúť v dôsledku odvolania žalovanej o trovách prvoinštančného konania ako aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. 22. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 23. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 24. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 26. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. 27. Pôvodný žalobca sa v konaní domáhal nároku na úhradu vecnej škody ako aj náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie orgánu štátu. V časti uplatnenej sumy 1.188,02 eur ako náhrady vecnej škody bol úspešný (viď rozsudok súdu prvej inštancie z 28.4.2022) a v časti, v ktorej sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku jeho úmrtia konanie muselo byť zastavené. S prihliadnutím na uvedené a plný úspech pôvodného žalobcu s nárokom na náhradu vecnej škody potvrdil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách prvoinštančného konania v časti priznávajúcej plnú náhradu trov konania o priznanie sumy 1.188,02 eur titulom vecnej škody a pri trovách konania o priznaní nemajetkovej ujmy stranám náhradu trov prvoinštančného konania táto nebola priznaná s poukazom na § 257 CSP, berúc do úvahy povahu a okolnosti sporu, ovplyvneného úmrtím pôvodného žalobcu v priebehu odvolacieho konania. Tento prístup sledujúci spravodlivé usporiadanie vzťahov strán sporu bol aplikovaný aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).