Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 11Co/189/2023 7119217856 26. 02. 2025 JUDr. Adriana Murínová ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného Mgr. Petrom Kubovičom, advokátom so sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, proti žalovanému: Hotel DUKLA, a.s. Prešov, so sídlom v Prešove, Námestie Legionárov 2, IČO: 36 482 293, zastúpený advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 676,45 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 13. júna 2023 č.k. 19Ca/16/2019 - 464 rozhodol: Potvrdzuje
rozsudok vo výroku II. a III.
O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 676,45 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 676,45 € od 11.12.2019 do zaplatenia (výrok II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.). 2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 676,45 € s príslušenstvom s tvrdením, že na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016 (ďalej aj len „Oprávnenie“) žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 autorského zákona vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, pričom žalovaný sa v období od 1.1.2018 až 22.4.2018 bezdôvodne obohatil tým, že bez zmluvného základu a bez súhlasu autorov a iných nositeľov práv k dielam používal autorské diela ich verejným prenosom prostredníctvom 61 kusov zvukovoobrazových zariadení (TV) vybavených signálom, umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Dukla a 3 ks veľkoplošných obrazoviek v iných priestoroch tohto ubytovacieho zariadenia, ktorého prevádzkovateľom je žalovaný. 3. V odôvodnení rozsudku súd zhrnul argumentáciu žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že: (3.1) žalobca podľa písm. o) Oprávnenia vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie tam uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu a zastupuje nielen slovenských
autorov a iných nositeľov práv, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov a iných nositeľov práv z celého sveta a zároveň v zmysle § 79 autorského zákona udeľuje súhlas na používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní, (3.2) žalobca je oprávnený uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy o.i. aj na „verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“ a má nárok na licenčnú odmenu, (3.3.) žalovaný v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 poskytoval v izbách určených pre hostí aj zvukovoobrazové zariadenie (TV) vybavené signálom, ktorými žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov diel a iných nositeľov práv, ku ktorým vykonáva správu žalobca a preto neoprávnene, (3.4) pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými prostriedkami bolo povinnosťou žalovaného disponovať súhlasom autorov a iných nositeľov práv, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom, (3.5.) žalovaný neuzatvoril so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, (3.6.) žalovaný nakladal s predmetmi ochrany formou verejného prenosu technickými prostriedkami bez zmluvy a potrebného súhlasu v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 tým, že neoprávnene realizoval verejný prenos prostredníctvom 64 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách a iných priestoroch ubytovacieho zariadenia hotela Dukla a za toto užívanie nezaplatil, (3.7.) žalovaný je preto povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške odvíjajúcej sa od zvyčajnej licenčnej odmeny žalobcu za poskytovanie licencie iným používateľom v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, (3.8.) v roku 2018 žalobca uzatvoril celkovo 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou, (3.9.) vychádzajúc zo zvyčajnej licenčnej odmeny v súlade so Sadzobníkom licenčných odmien (za 1 rok) a z počtu technických zariadení umiestnených v ubytovacom zariadení žalovaného, žalobca vyčíslil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel nasledovne: zvukovoobrazové zariadenie umiestnené na izbách: hotel 5* 34 €, hotel 4* 29,50 €, hotel 3* 26 €, hotel 2* 22 €, hotel 1* 18 €, penzión 17 €, ubytovňa 9 €, zvukovoobrazové zariadenie v iných priestoroch: 68 € veľkoplošná obrazovka (nad 120 cm) v iných priestoroch: 135 €. Názov prevádzky: Hotel Dukla kategória: hotel 4* zvyčajná licenčná odmena (za 1 rok) zvukovoobrazové zariadenie na izbách: 61 ks 1799,50 €, veľkoplošná obrazovka v iných priestoroch 3 ks – 405 €, zvyčajná licenčná odmena spolu (za 1 rok) 2204,50 €, bezdôvodné obohatenie od 1.1.2018 do 22.4.2018 činí 676,45 €. 4. Súd poukázal na i na obranu žalovaného, založenú predovšetkým: (4.1.) na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že účastníkmi konania na strane žalobcu nie sú všetky osoby patriace podľa hmotného práva do tzv. nerozlučného núteného spoločenstva na strane žalobcu, a keďže žalobu v predmetnej veci podal iba jeden z piatich nerozlučných spoločníkov na strane žalobcu, ide o prvoradý a samostatný dôvod na zamietnutie žaloby žalobcu, (4.2.) na argumente, že žalobca v žalobe netvrdil (nedostatočne tvrdil) a dôkaznými prostriedkami nepreukázal vznik a existenciu nároku (základ nároku) a ani rozsah nároku (výšku nároku), pričom nepreukázal: (i) ani že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých predmetov ochrany, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na účet ich nositeľov práve žalobca, lebo samotná skutočnosť, že žalovaný má v ubytovacích zariadeniach TV prijímače, sama o sebe nepostačuje na prijatie záveru o existencii verejného prenosu a (ii) ani nepreukázal existenciu verejného prenosu (a neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany žalovaného) za žalované obdobie v rozsahu, ktorý by zodpovedal bezdôvodnému obohateniu v žalobcom uplatnenom rozsahu (výške), taktiež nepreukázal existenciu jedného spoločného sadzobníka (účinného v žalovanom období), (4.3.) na tvrdení, že sadzby uvedené v sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 5. Vychádzajúc zo zistenia, že žalobca vykonáva správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky č.k. MK-1587/2016-232/10421 v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z., vydaného žalobcovi na dobu neurčitú, ako i z medzi stranami nespornej skutočnosti, že žalovaný v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu,
ktorá by žalovaného oprávňovala na použitie diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva, peňažný nárok žalobcu súd prvej inštancie posúdil vo svetle článku 3 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, podľa § 19 ods. 1 až 3, § 19 ods. 4 písm. f) bod 3, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení účinnom od 1.7.2016, ako i podľa § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 458a, § 442a ods. 2, § 563, § 517 ods. 1, prvá veta a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 6. Uzavrel, že žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný. Dôvodil, že žalobca v konaní preukázal, že má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle §144 ods. 1 autorského zákona na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016, predložením zoznamu autorov, s ktorými má uzatvorené zmluvy, pri vybraných autoroch aj kópiou uzatvorených zmlúv, zoznamom zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami v zahraničí a tiež kópiou zmluvy s vybranou partnerskou organizáciou v zahraničí, ako i že žalobca uzavrel 747 hromadných licenčných zmlúv s inými organizáciami hotelového typu s licenčnou odmenou podľa Sadzobníka. Námietku žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd posúdil ako neopodstatnenú s odôvodnením, že § 175 autorského zákona nevylučuje postup podľa § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona a nezakladá nerozlučné ani nútené procesné spoločenstvo v zmysle § 77 a 78 CSP. 7. Konštatoval, že poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaných zariadení predstavuje nezávislé od používania techniky prenosu signálov verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice 2001/2009/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2011 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. 8. Zo zistenia, že žalovaný v rozhodnom období od 1.1.2018 do 22.4.2018 prevádzkoval ubytovacie zariadenie Hotel Dukla, zaradené podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do kategórie hotel 4*, že žalovaný mal v izbách a v priestoroch ubytovacieho zariadenia umiestnených 64 kusov zvukovoobrazových technických zariadení – TV, teda že žalovaný vybavil izby hostí TV prijímačmi, ktoré mali slúžiť na účely zodpovedajúcemu ich určeniu - na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami, potom prvoinštančný súd uzavrel, že ak žalovaný mal v hoteli preukázateľne umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem zvukovoobrazových diel autorov, dochádzalo k verejnému prenosu. Ako nedôvodnú posúdil v tejto súvislosti obranu žalovaného založenú tvrdení, že vo vzťahu k izbám neobsadeným klientmi sa nejedná o verejný prenos, lebo samotné zabezpečenie zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov na jednotlivých izbách sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle Smernice 2001/29. Dôvodil, že v súlade so Smernicou 2001/29 u žalovaného išlo o verejný prenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase neboli obsadené klientmi z dôvodu, že v tomto prípade boli naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný prenos za verejný, nakoľko išlo o transmisiu (prenos) chránených diel neurčitému počtu potenciálnych adresátov (verejný), pričom súd tento pojem v zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje samo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov verejný prenos predstavuje. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej je umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom považované za verejný prenos [SGAE v. Rafael Hoteles, rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú judikatúru, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 15, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 16, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 17, rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 37 a 38, rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11, EU:C:2013:147, bod 20, rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 40 a 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 195,197, 205 a 206, rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, bod 42]. Dodal, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu, lebo používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie.
9. Vezmúc na zreteľ, že v zmysle autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, naopak v zákone je výslovne zakotvená možnosť udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich, prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny a ak žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel, dopúšťal sa ich neoprávneného používania, čím je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu. Súd sa pritom nestotožnil s námietkou žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov s odôvodnením, že takéto námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Doplnil, že žalovaný bol používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca, keďže sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2018 deklaroval, že vo svojom zariadení hotela Dukla má 61 izieb vybavených satelitnou TV. 10. Poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení z 24.3.2011 sp. zn. II. ÚS 101/2011, že: „ ... ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany...“, súd prvej inštancie pri stanovení sumy bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného vychádzal: (i) z výšky licenčných odmien určených v Sadzobníku žalobcu na rok 2018, v ktorom bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 4* za zvukovoobrazové zariadenie stanovená na sumu 29,50 €, a tiež (ii) zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.5.2015 adresovaného ZHR SR, podľa ktorého organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov, výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. S prihliadnutím na skutočnosť, že poplatky za výkon správy vyplývajúce zo Sadzobníka žalobcu sa vzťahujú na všetkých používateľov predmetov ochrany, súd prvej inštancie uzavrel, že pre žalovaného nie sú neprijateľné poplatky, ktoré boli schválené v Sadzobníku a sú rešpektované ostatnými používateľmi, o čom svedčí skutočnosť, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 747 subjektov. 11. Majúc za preukázané, že žalobca uzavrel s 747 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2018, v ktorých odmena bola stanovená v zmysle platného Sadzobníka žalobcu pre rok 2018, vychádzajúc z pojmu „zvyčajný“, za obvyklú odmenu súd prvej inštancie považoval odmenu stanovenú Sadzobníkom žalobcu. Zo zistenia, že podľa sadzobníka platného pre rok 2018 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 €, čo pri počte 61 izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 1.799,50 € za rok a za 3 ks veľkoplošných obrazoviek v iných priestoroch 405 € za rok, t.j. zvyčajná licenčná odmena spolu (za 1 rok) 2.204,50 €, súd priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od 1.1.2018 do 22.4.2018 v sume 676,45 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 676,45 € od 11.12.2019 do zaplatenia. Za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalobcu v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka súd považoval moment doručenia výzvy k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 3.12.2019, ktorá bola doručená žalovanému dňa 5.12.2019, a v ktorej bola lehota na zaplatenie do 5 dní od jej doručenia žalovanému, t.j. do 10.12.2019, z čoho súd vyvodil, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, t.j. od 11.12.2019. 12. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu, že žalovaný podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie tohto postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, súd prvej inštancie zamietol s odôvodnením, že konanie Protimonopolného úradu SR vo veci podnetu žalovaného týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, nemá žiaden vplyv na predmet sporu, ktorého meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný spochybňoval. Dodal, že výšku licenčnej odmeny by súd mohol preskúmať jedine v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 autorského
zákona a právomoc túto výšku určiť, či posúdiť, nemá ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom podnete. 13. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP a plným procesným úspechom žalobcu, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní spochybňoval správnosť výrokov II. a III. a poukazom na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP sa domáhal aj preskúmania výroku I. rozsudku tvrdiac, že výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie je vecne nesprávny, lebo existoval a existuje dôvod na obligatórne prerušenie tohto konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Vecná nesprávnosť výroku I. má podľa názoru žalovaného vplyv na vecnú nesprávnosť výrokov II. a III. napádaného rozsudku, a to tak, že výroky II. a III. napádaného rozsudku sú predčasné. Všeobecné súdy neposkytli žalovanému materiálnu právnu ochranu spočívajúcu v povinnosti prerušiť konanie v kontexte pozitívneho záväzku štátu a všetkých jeho orgánov, dbať na ochranu poctivej hospodárskej súťaže, a to za stavu, keď voči žalobcovi prebieha na Protimonopolnom úrade SR správne konanie pre dôvodné podozrenie na zneužívanie dominantného postavenia uplatňovaním neprimeraných cenových praktík v období relevantnom aj pre toto súdne konanie (rok 2018). Navrhol zmeniť rozsudok, prerušiť konanie do právoplatného skončenia správneho konania vedeného na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 a následne žalobu zamietnuť a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 14.1. Žalovaný označil za arbitrárne (svojvoľné) rozhodnutie súdu, lebo súd svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy, hlavne s ohľadom na žalovaným uplatnenú argumentáciu o potrebe posúdenia primeranosti výšky odmeny, od ktorej žalobca odvíja aj výšku bezdôvodného obohatenia a zohľadňovanie obsadenosti, ktoré podľa názoru žalovaného tvoria prvky zneužívania dominantného postavenia a neoprávneného navyšovania „obvyklej odmeny“, a tým aj výšky bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu. Namietol tiež, že súd dezinterpretoval závery plynúce z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Súdu prvej inštancie žalovaný v odvolaní tiež vytkol, že opomenul vo veci aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti znovu tvrdil, že ak sa v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia od ubytovacích zariadení, ktoré odmietli uzatvoriť licenčné zmluvy so žalobcom neprijateľne nastavenými podmienkami, je uplatňovanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od neprimerane vysokých licenčných odmien (v prípade, ak sa tento záver právoplatne v konaní pred PMÚ ustáli), výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario. 14.2. Namietol, že súd nesprávne posúdil otázku (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a to najmä v dôsledku toho, že súd opomenul aplikovať § 160 ods. 2 písm. c) autorského zákona v spojení (zohľadňujúc vzájomnú súvislosť) s § 175 ods. 1 písm. a) autorského zákona. Podľa názoru žalovaného súd nesprávne vychádzal z úsudku, že bezdôvodné obohatenie ako peňažné plnenie je deliteľným plnením, a preto nič nebráni žalobcovi, aby sa sám (individuálne) domáhal žalobou vydania bezdôvodného obohatenia (bez ostatných organizácií kolektívnej správy). Zopakoval pritom svoje tvrdenie, že nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného vykonávania verejného prenosu sa mohli domáhať výlučne všetky organizácie kolektívnej správy spoločne, ako zo zákona nútené a súčasne nerozlučné spoločenstvo (§ 77 a 78 CSP). Znovu akcentoval, že organizácie kolektívnej správy sú povinné spoločne (všetky súčasne) rokovať a uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o použitie týchto predmetov ochrany formou technického predvedenia alebo verejného prenosu, a súčasne sú povinné spoločne (všetky súčasne) uplatňovať nároky nositeľov práv voči oprávneným používateľom (napr. licenčné odmeny) i neoprávneným používateľom (napr. bezdôvodné obohatenie). Ak žalobca ako organizácia kolektívnej správy individuálne uplatňuje nároky súvisiace s použitím predmetu ochrany v odboroch technického predvedenia predmetu ochrany a verejného prenosu, ktoré ale podľa zákona (§ 141 ods. 2 autorského zákona) môžu spravovať výlučne všetky organizácie kolektívnej správy spoločne, ide o obchádzanie zmyslu a účelu obligatórnej spoločnej kolektívnej správy práv (o obchádzanie zákona).
14.3. Za predčasné a nesprávne označil žalovaný aj skutkové a právne posúdenie existencie meritórneho nároku. Skutkové závery súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyplynuli zo svojvoľného hodnotenia dôkazov, z nedostatočného dbania na skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, a to vedenie konania voči žalobcovi na PMÚ a vydanie rozhodnutia – dosiaľ neprávoplatného – o tom, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie, a z nesprávneho právneho posúdenia prvkov verejného prenosu. Podčiarkol, že ak žalobca v spore vôbec netvrdil a nepreukázal obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného, súd vyhovením žalobe porušil dispozičnú zásadu kontradiktórneho sporového konania v neprospech žalovaného. Podľa názoru žalovaného ak by aj boli preukázané všetky prvky vzťahu bezdôvodného obohatenia (čo nie sú), tak súd zaťažil rozsudok vadou predčasnosti tým, že súd adekvátnym spôsobom nevzal do úvahy, že na Protimonopolnom úrade prebieha konanie voči žalobcovi, v ktorom Protimonopolný úrad dňa 23.2.2022 vydal dosiaľ neprávoplatné rozhodnutie, ktorým vyslovil, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie vo forme uplatňovania neprimeraných cien, ktoré žalobca v spore prezentoval ako obvyklé. Namietol správnosť záveru súdu, že žalovaný sa dopúšťal neoprávneného používania diel formou verejného prenosu tým, že ubytovaným hosťom vo svojich ubytovacích zariadeniach poskytoval zvukovo-obrazové zariadenia vybavené signálom, čím sa na účet žalobcu údajne bezdôvodne obohatil v rozsahu 676,45 €. Znovu zopakoval, že pre vznik vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné, aby došlo zo strany používateľa (teda žalovaného) k neoprávnenému použitiu diel, v tomto prípade vo forme verejného prenosu a ak nie je v konaní preukázaná obsadenosť izieb, potom nie je daný skutkový základ na prijatie tvrdenia, že došlo k (neoprávnenému) „použitiu“ diela – k „prenosu“, ktorého definičným znakom je existencia adresáta („nová verejnosť“). Tam kde niet novej verejnosti, niet použitia transmitovaného diela, a preto niet verejného prenosu, a teda ani bezdôvodného obohatenia, pretože nie je preukázaný objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému údajne došlo. Licencia a právo použiť diela sa vzťahuje aj na nevyužité izby a priestory v čase, keď v hotelovom zariadení nie sú ubytovaní žiadni klienti a k verejnému prenosu diel nedochádza, a to ani reálne, ani potenciálne, keďže nevyhnutnými a kumulatívnymi prvkami verejného prenosu sú umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať vysielanie a existencia novej verejnosti – ubytovaní hostia na izbe. Ak na izbe ubytovacieho zariadenia nie je nikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu (existencia novej verejnosti na izbe) a teda objektívne na takejto izbe nemôže dochádzať a ani nedochádza k verejnému prenosu. Ak nebola zo strany žalobcu relevantne preukázaná existencia použitia diel na všetkých izbách ubytovacieho zariadenia počas celého žalovaného obdobia, tak podľa názoru žalovaného možno dospieť k jedinému záveru – a síce, že žalobca nepreukázal nárok uplatňovaný žalobou. Dodal, že naviac žalobca ako organizácia kolektívnej správy netvrdil a v konaní ani neposkytol žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné posúdiť primeranosť výšky svojich „sadzobníkových“ odmien, hoci ako vyplýva z bodu 61 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-177/16 - organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané. 15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu správne ustálil, že v spore preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, lebo riadne a dostatočne preukázal rozsah žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo zahraničia i tvrdenie, že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorých žalobca vykonáva správu. Akcentoval, že neuplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím predmetov ochrany spravovaných len žalobcom. Preto nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal žalobca preukazovať zastúpenie iných organizácií kolektívnej správy v zmysle dohody o spoločnej správe, alebo žiadať ich účasť v tomto konaní. Zopakoval, že v zmysle § 175 autorského zákona (zákon č. 185/2015 Z.z.) uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej správy v SR dohodu o spoločnej správe. V zmysle danej dohody mal žalovaný možnosť vysporiadať si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy vyplývajúce z verejného prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení uzatvorením jednej zmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek jednej organizácie kolektívnej správy. Žalovaný túto možnosť sám nevyužil, a používal predmety ochrany spravované žalobcom neoprávnene, čím žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca môže uplatňovať, a aj uplatňuje, samostatne. Na úspešné uplatnenie tohto nároku nemá žiadnu relevanciu dohoda o spoločnej správe, ani to, že voči žalovanému svoje nároky neuplatnili ostatní nositelia práv, ktorí nie sú vo vzťahu so žalobcom.
15.1. Tvrdil, že súd rovnako správne uzavrel, že žalobca preukázal svoj nárok čo základu aj čo do jeho výšky, lebo žalobca tvrdil a aj preukázal uskutočňovanie verejného prenosu zo strany žalovaného. Zdôraznil, že v žalobe uviedol a tvrdil, že žalovaný v roku 2018 prevádzkoval svoje ubytovacie zariadenie, ubytovával v ňom hostí, a svojim hosťom umiestnil na izby TV prijímače vybavené príjmom. Týmto sú dané všetky žalovaným uvádzané prvky verejného prenosu, vrátane existencie novej verejnosti. Žalovaný síce tvrdí, že žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, avšak žiadne z týchto skutkových tvrdení žalobcu žalovaný procesne účinným spôsobom v zmysle § 151 CSP nepoprel, a preto tieto skutočnosti nie sú v konaní sporné, vrátane existencie novej verejnosti v ubytovacom zariadení žalovaného. Žalovaný nespochybnil ani žiadnym procesne účinným spôsobom nepoprel, že v roku 2018 prevádzkoval uvedené ubytovacie zariadenie a hostí ubytovával a verejný prenos vykonával, ale obmedzuje svoju obranu iba na holé tvrdenie, že žalobca nepreukázal obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v plnom rozsahu počas rozhodného obdobia roku 2018. Podľa názoru žalobcu pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy je irelevantné preukazovať konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Relevantné je preukázať, že na legálne uskutočňovanie verejného prenosu bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, že žalovaný licenčnú zmluvu neuzatvoril a používal predmety ochrany spravované žalobcom neoprávnene, čo žalobca preukázal. 15.2. Podľa názoru žalobcu v spore dostatočne preukázal, že žalovaný mal vo svojom ubytovacom zariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia (TV prijímače) vybavené signálom, súdu predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu žalobca, a ktoré boli obsahom verejného prenosu v rozhodnom období roku 2018, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval, a preukázal i tvrdenie, že licenčné odmeny žalobcu sú zvyčajné a akceptované trhom používateľov predmetov ochrany. Podčiarkol, že predložil súdu aj štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv za použitie žalobcom spravovaných diel v rozhodnom období roku 2018 verejným prenosom, teda rovnakým spôsobom použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Vyjadril súhlas so záverom súdu, že žalobca preukázal predložením 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, že daná licenčná odmena bola zvyčajnou licenčnou odmenou. Dané zmluvy sú dvojstrannými právnymi úkonmi, pri ktorých používatelia z vlastnej vážnej a slobodnej vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými žalobcom. Je teda zrejmé, že používatelia považovali dané licenčné odmeny za primerané, oprávnené a opodstatnené, lebo pokiaľ by používatelia nesúhlasili s návrhom uvedených zmlúv zo strany žalobcu, mali možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 autorského zákona. 15.3. Žalobca nepoprel, že v predmetnom konaní pre Protimonopolným úradom SR (ďalej aj len „PMÚ SR“) bolo vydané vo veci rozhodnutie, ktoré však nie je právoplatné. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie PMÚ SR v správnom konaní nie je právoplatné, tak predmetné správne konanie nemá do dnešného dňa žiaden právoplatný záver. Konečným výsledkom konania pred PMÚ SR preto môže byť buď zastavenie správneho konania pred PMÚ SR pokiaľ bude vyhovené rozkladu žalobcu, alebo rozhodnutie PMÚ SR o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu a rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi. Označil ako neprípustné rozširovanie inštitútu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako výnimočného prostriedku korektívu tvrdosti práva výklad žalovaného, na základe ktorého by sa pri zistení akéhokoľvek porušenia akejkoľvek právnej povinnosti žalobcom mala odmietnuť právna ochrana existujúceho a preukázaného právneho nároku žalobcu vzniknutého úmyselným bezdôvodným obohacovaním sa žalovaného. Podľa názoru žalobcu ak by aj žalobca naozaj spáchal správny delikt, tak jeho nároku ako takému nemožno podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať žiadnu právnu ochranu a žalobu zamietnuť ako žiada žalovaný, a naopak poskytnúť právnu ochranu žalovanému, ktorý sa vedome dopustil občianskoprávneho deliktu bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Práve daným by sa dosiahol výsledok ochrany protiprávneho konania žalovaného cez prizmu dobrých mravov, čo je v zjavnom rozpore s dobrými mravmi a podstatou inštitútu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Upozornil aj na znenie svojho sadzobníka, ktorý súdu predložil, v ktorom sa vo Všeobecných ustanoveniach, v odseku 8 uvádza: „V prípadoch neoprávneného použitia diel alebo iného neoprávneného zásahu do autorských práv sa výška sadzieb zvyšuje, zohľadňujúc všetky okolnosti neoprávneného použitia alebo neoprávneného zásahu (najmä dobu a rozsah neoprávneného použitia, charakter a závažnosť neoprávneného zásahu do autorských práv), a to až do výšky dvojnásobku základnej sadzby, resp. obvyklej odmeny.“
15.4. Na podporu argumentácie žalobca poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov po celej Slovenskej republike, kedy v skutkovo a právne obdobných sporoch bolo žalobcovi vo viac ako 100 sporoch plne vyhovené, a to aj pri obdobnej argumentácii žalovaných v daných konaniach, akou argumentuje žalovaný v tomto konaní, a to najmä rozsudky, ktoré vydal Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 6Co/232/2017, 3Cob/233/2017, 15Co/151/2017, 16Co/15/2019, 7Co/53/2017, 15Co/155/2017, 10Co/177/2017, 10Co/72/2019, Krajský súd v Trnave pod sp. zn. 24Co/130/2018, Krajský súd v Nitre pod sp. zn. 26Cb/40/2018, 15Cob/9/2019, 15Cob/32/2019, Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. 4Co/103/2017, 19Co/84/2018, 17Co/147/2018, 16Cob/56/2019, Krajský súd v Žiline pod sp. zn. 9Co/64/2018, 9Co/95/2018, 10Co/6/2018, Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 41Cob/131/2017, 16Co/168/2017, 12Co/339/2017, 16Co/56/2018, 41Co/83/2018, 11Co/47/2018, 11Co/73/2018, 41Cob/225/2017, 15Co/113/2018, 14Co/74/2019, 12Co/18/2019, 14Co/1/2020, 16Co/84/2019, 12Co/92/2019 Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1Cob/58/2017, 25Co/80/2017, 5Co/137/2018, 15Co/12/2019, 13Co/84/2019 a Krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 15Co/113/2018, 3Co/170/2018, 6Co/266/2018, 11Co/381/2018, 5Co/105/2019, 11Co/246/2019, 9Co/27/2019, 2Co/101/2019, 2Co/178/2019, 5Co/217/2019, 1Co/186/2019, 2Co/187/2019, 9Co/373/2019. 16. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní strany sporu nepredniesli. 17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) skôr než pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku, zaoberal sa otázkou prípustnosti odvolania a dospel k záveru, že v prvom rade je potrebné podľa § 386 písm. c) CSP bez ďalšieho odmietnuť odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. 17.1. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 17.2. Podľa § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. 17.3. Rozhodnutie o prerušení konania alebo o zamietnutí takéhoto návrhu má formu uznesenia, hoci je napr. súčasťou rozhodnutia vo veci samej, keď súd rozhodne rozsudkom. S účinnosťou od 1. júla 2016, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z.. Civilný sporový poriadok, bola zmenená koncepcia prípustnosti odvolania proti uzneseniu v sporovom konaní. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 CSP taxatívne vymenúva prípady, v ktorých pripúšťa možnosť podania odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie. V predmetnom zákonnom ustanovení zákonodarca jednoznačne špecifikoval prípady, v ktorých je odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné. Nakoľko tento enumeratívny výpočet neobsahuje uznesenie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, je zrejmé, že zákon proti uvedenému typu súdneho rozhodnutia v zmysle koncepčnej zmeny možnosť podať odvolanie nepripúšťa (§ 357 písm. n/ CSP a contrario). Odvolací súd poukazuje v tomto smere na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. decembra 2018 sp. zn. 1Obo 15/2018. 17.4. Keďže vo veci bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý, odvolací súd jeho odvolanie odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. 17.5. Odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že ak by aj výsledky konania pred Protimonopolným úradom SR mohli mať pre rozhodnutie význam, nešlo by o riešenie závislých otázok podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP zakladajúcich dôvod pre obligatórne prerušenie konania (viď napr. názor NS SR prezentovaný v rozsudku zo dňa 28.2.2023, sp. zn. 1Cdo/259/2021). 18. Odvolací súd následne prejednal odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku a súvisiacemu výroku III. o trovách konania ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadiska v odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
19. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že žalovaný sa neuzatvorením licenčnej zmluvy bezdôvodne obohatil, ktorý následne súd aj správne právne posúdil ak zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý žalobcovi a aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva. 20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd dodáva nasledovné: 21.1. K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak vychádza z názoru, že žalobca v konaní nie je aktívne vecne legitimovaný a samotný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je daný. 22. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca je v danej veci aktívne legitimovaný, nakoľko na preukázanie svojho postavenia ako organizácie kolektívnej správy doložil Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv udelené Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým a audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, v zmysle ktorého žalobca v rozhodnom období vykonával (a vykonáva) kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpeným autorom prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Súd prvej inštancie pri svojom závere správne vychádzal z úsudku, že žalobca je v tomto konaní vecne legitimovaný, nakoľko štátny orgán príslušný na vydávanie oprávnení na výkon kolektívnej správy Ministerstvo kultúry SR na tento účel poveril práve žalobcu, ktorý je tak ako organizácia kolektívnej správy priamo zo zákona aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. 22.1. Odvolací súd pripomína, že typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť, ktorými sa v praxi rozumie, že žalobca (alebo iný kolektívny správca) svojimi zmluvami poskytuje (v nepriamom zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom diel vo vzťahu k veľkému počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv „naraz“, teda prostredníctvom jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Vo všeobecnosti hromadná licenčná zmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy, ktorý vo svojom záväzkovo právnom vyjadrení v podstate nadobúdateľovi poskytuje len súhlas na použitie diel, a to v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas, pričom samotná organizácia kolektívnej správy už po uzavretí hromadenej licenčnej zmluvy nekontroluje počet uskutočnených verejných prenosov v rozhodnej dobe. Znamená to, že predmetom tohto typu zmluvy je udelenie súhlasu na používanie diela, čo nadobúdateľovi vytvára skutkový a právny rámec, v rámci ktorého takto pridelené právo môže využívať, to, ako často k tomuto použitiu skutočne i dôjde, je irelevantné. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne, na základe ktorých užívateľ diel zaplatí za určitú časovú jednotku (napríklad za rok) určitú paušálnu čiastku, čím získa oprávnenie používať všetky diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu práv bez toho, aby musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje napríklad v reštauráciách vo vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v hoteloch, vo vzťahu k televízorom umiestneným na
jednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení). Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos a je preto povinný zaplatiť autorskú (licenčnú) odmenu. 22.2. Žalovaný v priebehu sporu a vo svojom odvolaní nedôvodne tvrdí, že nárok uplatňovaný žalobcom je súčasťou nedielneho nároku piatich organizácií kolektívnej správy, ktoré by mali so žalobcom tvoriť nerozlučné nútené procesné spoločenstvo, a preto žalobca v tomto konaní nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou a žaloba mala byť z tohto dôvodu zamietnutá. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie a aj žalobcom v názore, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom každého nositeľa práv, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo. Daných nárokov sa môže domáhať dokonca aj každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne, alebo v zmysle § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona môže tento nárok vo svojom mene uplatniť aj organizácia kolektívnej správy, ktorou je aj žalobca. Zákon umožňuje organizácii kolektívnej správy uzatvárať hromadné licenčné zmluvy, ktorými dáva nadobúdateľovi súhlas s použitím diel, ku ktorým spravuje práva. Na strane nadobúdateľa vzniká povinnosť uhradiť odmenu. Kolektívna správa sa vykonáva aj v rámci verejného prenosu pred vedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm. b/ autorského zákona). Žalobca je v zmysle zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu uvedeného oprávnenia, pričom je povinný zastupovať nositeľov práv, s používateľmi uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť s nimi odmenu a túto vyberať. K povinnostiam žalobcu patrí i domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva v prospech nositeľov. Právna úprava dohody o spoločnej správe však žiadnym spôsobom neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri existencii dohody o spoločnej správe vykonávala kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene. Je teda zrejmé, že pokiaľ žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv nositeľov práv vo vzťahu k desiatkam tisícov samostatných predmetov ochrany, a to dokonca nositeľov práv, ktorým patria práva k druhovo odlišným predmetom ochrany (napr. práva autorov audiovizuálnych diel, fotografických diel a diel výtvarného umenia, choreografických diel, hudobných diel, práva výkonných umelcov k umeleckým výkonom, práva výrobcov záznamov k hudobným a audiovizuálnym záznamom atď.), nejde v žiadnom prípade o nedielne práva a svoje nároky nositelia práv v žiadnom prípade nie sú povinní uplatňovať spoločne, ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov práv na riadne uplatnenie svojich nárokov. 22.3. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje aj na bod 22. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021, vydaného v skutkovo a právne obdobnom spore, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských práv.“ V tomto smere je teda odvolanie žalovaného zjavne nedôvodné, pričom súd prvej inštancie postupoval a rozhodol správe, keď ustálil, že žalobca v tomto konaní disponuje aktívnou vecnou legitimáciou. 23. So zreteľom na to, že predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu, súd prvej inštancie správne postupoval, ak zisťoval existenciu nároku žalobcu čo do dôvodu a výšky.
23.1. Autorský zákon definuje pojem verejný prenos tak, že ide o verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Verejným prenosom je vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti. Zákon pritom nestanovuje ako podmienku určitý počet osôb, ktorých prítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa mohlo jednať o verejný prenos. 23.2. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29 vyplýva, že pojem „verejný prenos“ zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a „verejný“ prenos tohto diela (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 37, ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C-263/18, EU:C:2019:1111, bod 61, ako aj citovaná judikatúra). Ako tiež vyplýva z tejto judikatúry, po prvé každý akt, ktorým používateľ poskytne pri plnej znalosti dôsledkov svojho správania prístup k chráneným dielam, môže predstavovať prenos na účely článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 (rozsudok zo 14. júna 2017, Stichting Brein, C-610/15, EU:C:2017:456, bod 26). Po druhé, aby bol zahrnutý pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, aby chránené diela boli predmetom prenosu verejnosti (rozsudok zo 14. júna 2017, Stichting Brein, C-610/15, EU:C:2017:456, bod 40 a citovaná judikatúra). V tejto súvislosti sa pojem „verejnosť“ týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a navyše zahŕňa relatívne vysoký počet osôb (rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C-135/10, EU:C:2012:140, bod 84; z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 41, a z 29. novembra 2017, VCAST, C-265/16, EU:C:2017:913, bod 45). Pokiaľ ide o neurčitý počet potenciálnych adresátov, Súdny dvor zdôraznil, že ide o sprístupnenie diela akýmkoľvek vhodným spôsobom osobám vo všeobecnosti, teda nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine (rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C-135/10, EU:C:2012:140, bod 85, a z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 42). 23.3. S ohľadom na uvedené odvolací súd sa preto nestotožňuje s výkladom zákona tak, ako ho v rámci svojej procesnej obrany prezentoval žalovaný, ktorý rovnako neopodstatnene súdu vytkol, že judikatúru Súdneho dvora EÚ v okolnostiach súdenej veci vyložil nesprávne. Ak totiž žalovaný disponoval viacerými TV nosičmi (technickými zariadeniami) v izbách ubytovacieho zariadenia Hotela Dukla), ktoré už vo svojej praktickej a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu určitých diel (aj diel, práva ku ktorým spravuje žalobca) a v rozhodnej dobe žalovaný nemal uzavretú so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, dochádzalo zo strany žalovaného k realizácii majetkovej podstaty autorských práv spravovaných subjektov bez toho, aby im bola poskytnutá odmena. Keďže žalovaný neuzavrel so žalobcom na rok 2018 hromadnú licenčnú zmluvu, zotrval v pozícii porušovateľa práv autorov a žalobca sa oprávnene proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. 24. Súd následne správne uzavrel, že žalobcovi v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona v spojení s § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Náležite skúmal, aká bola v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu zo strany žalovaného zvyčajná licenčná odmena za udelenie licencie na použitie predmetov ochrany v správe žalobcu. Správne postupoval, ak pritom vychádzal z preukázanej skutočnosti 747 rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami, že iní prevádzkovatelia ubytovacích zariadení, ktorí boli oprávnenými používateľmi predmetov ochrany v správe žalobcu rovnakým spôsobom v relevantnom období, uzatvárali licenčné zmluvy s licenčnou odmenou, ktorej výška zodpovedala licenčným odmenám určeným v Sadzobníku žalobcu, nakoľko pri všetkých uvedených zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá týmto spôsobom. Z uvedeného potom prvoinštančný súd adekvátne vyvodil, že daná licenčná odmena bola zvyčajnou licenčnou odmenou, a to s prihliadnutím na to, že danými zmluvách používatelia z vlastnej vážnej a slobodnej vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými žalobcom, lebo v opačnom prípade mali možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 autorského zákona. Takáto skutočnosť (podanie žaloby o určenie obsahu licenčnej zmluvy z dôvodu nesúhlasu s výškou licenčnej odmeny) však z obsahu súdneho spisu nevyplýva. Licenčné odmeny tak, ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými (obvyklými) odmenami, nakoľko za zvyčajné (obvyklé) licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že licenčné odmeny, tak ako boli stanovené v relevantnom období v predložených licenčných zmluvách, sú zvyčajnými licenčnými odmenami.
24.1. Správnosť tohto záveru súdu aj podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je spôsobilá spochybniť odvolacia námietka žalovaného založená na tvrdení o predčasnosti a tým nesprávnosti tohto záveru v dôsledku neprerušenia konania pred Protimonopolným úradom SR (ďalej aj len „PMÚ SR“). Správne konanie pred Protimonopolným úradom SR má totiž za výsledok rozhodnutie o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, za čo mu bola uložená pokuta. Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné (obvyklé), výsledkom konania pred Protimonopolným úradom SR je len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, výsledok správneho konania preto nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, nakoľko rozhodnutie súdu v danej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade SR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny, za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom, a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca. 24.2. Uvedené plynie aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.7.2022 sp. zn. 4Cdo/187/2021, v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorom najvyšší súd (o.i.) uvádza: „13.1. K tomu dovolací súd uvádza, že začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a dopustil sa správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať. Výsledkom konania môže byť buď zastavenie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky potom ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien žalobcu alebo rozhodnutie o tom, že sa žalobca dopustil správneho deliktu, a v takom prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému. Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie. 13.2. Na uvedenom základe možno konštatovať, že neprerušením konania do rozhodnutia vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, sa odvolací súd s predmetnou kľúčovou otázkou tvoriacou jeden zo základov pre jeho rozhodnutie nevysporiadal arbitrárne. Dovolací súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu. Prípadný výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nemôže mať žiadnu relevanciu pre predmetné súdne konanie. Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca.“. 24.3. Najvyšší súd SR v bode 10.1. odôvodnenia rozsudku zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021, vydanom v skutkovo a právne obdobnej veci, obdobne vyslovil, že: „Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie SR je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom SR bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.“
24.4. Rovnaký právny záver učinil aj (i) Krajský súd v Banskej Bystrici, to aj po vydaní rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, kedy v rozsudku zo dňa 22.3.2022 sp. zn. 14Co/7/2022 v bode 11. odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že: „Odvolací súd dožiadaním zo dňa 16. marca 2022 zistil, že protimonopolný úrad dňa 23. februára 2022 rozhodol rozhodnutím č. 2022/DOZ/POK/2/12 vo veci zneužitia dominantného postavenia organizácie LITA, autorská spoločnosť (žalobca) a zároveň konštatuje, že toto konanie a jeho výsledok, v ktorom v rámci skúmania verejnoprávnych vzťahov protimonopolný úrad ako správny orgán posudzuje to či sa žalobca dopustil zneužitia dominantného postavenia v rámci hospodárskej súťaže a takéto konanie nemá vplyv na odvolacie konanie, v ktorom sú posudzované iné otázky vyplývajúce zo súkromnoprávneho vzťahu, akým je posúdenie odvolacích námietok žalobcu, posúdenie legitimity v konaní, primeranej alebo zvyčajnej licenčnej odmeny, preto návrh na prerušenie konania odvolací súd zamietol. (pozri aj rozhodnutia sp. zn. 12Co/24/2021, sp. z. 14Co/151/2018)“, (ii) Krajský súd v Bratislave v bode 49. odôvodnenia rozsudku zo dňa 30.03.2022 sp. zn. 4Co/167/2019, že: „Odvolací súd opätovne uvádza, že vybavenie podnetu Protimonopolným úradom SR nemá na rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci žiaden dosah, nakoľko ju v tomto konaní neprináleží preskúmavať výšku licenčnej odmeny a preto považoval návrh žalovaného na prerušenie konania za nedôvodný, nakoľko rozhodnutie vo veci nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu a návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP ako nedôvodný zamietol.“ 25. V korelácii s uvedeným odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vychádzal z názoru, že posúdenie otázky, aká bola v roku 2018 zvyčajná licenčná odmena za používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, formou verejného prenosu, nie je závislé od rozhodnutia o tom, či došlo alebo nedošlo zo strany žalobcu k zneužitiu dominantného postavenia, a teda rozhodnutie súdu nie je závislé od výsledku konania na PMÚ SR, a preto nebol daný dôvod na obligatórne prerušenie súdneho konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ani dôvod na fakultatívne prerušenie konania v zmysle § 164 CSP. Pokiaľ preto súd prvej inštancie návrhu žalovaného na prerušenie konania nevyhovel konštatujúc, že konanie pred Protimonopolným úradom SR nemá na jeho rozhodnutie žiaden dosah, jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť žiadne nedostatky, ktoré by zakladali odvolacie dôvody. Svojím procesným rozhodnutím súd nenaplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP, keďže jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nenapĺňa žiadny z odvolacích dôvodov. Bolo totiž vo výlučnej kompetencii súdu preskúmať existenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj jeho výšku, čo do limitov stanovených zákonnou úpravou. 26. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu citovaných zákonných ustanovení, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa na uvedenom základe stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa dopustil neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, a preto je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach. Nemožno preto priznať opodstatnenie ani odvolacej námietke žalovaného založenej na tvrdení, že súd v tomto konaní nesmie poskytnúť žalobcovi ochranu, lebo žalobca uplatňuje vo svojom Sadzobníku neprimerane vysoké sadzby, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný mal vedomosť o tom, že je jeho povinnosťou uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu, napriek tomu sa vedome dostal do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany, preto musí znášať následky s tým spojené. Z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy. Žalovaný v rozhodnom období ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Je nesporné, že žalovaný sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, a je povinný toto obohatenie žalobcovi vydať.
27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd s postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správne. 28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).