{"guid": "a7cfbb85-15af-4841-8a7f-39a0254212cc:08c78980-50e5-4079-9327-90ae986916f3", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2", "spisova_znacka": "11Co/189/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/189/2023 z 26. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 26. februára 2025, sp. zn. 11Co/189/2023, ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2", "identifikacne_cislo": "7119217856", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Adriana Murínová", "sudca_id": 124, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-adriana-murinova-124", "datum_vydania": "2025-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/08c78980-50e5-4079-9327-90ae986916f3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Košice\n11Co/189/2023\n7119217856\n26. 02. 2025\nJUDr. Adriana Murínová\nECLI:SK:KSKE:2025:7119217856.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň\nJUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so\nsídlom v Bratislave, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného Mgr. Petrom Kubovičom, advokátom\nso sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, proti žalovanému: Hotel DUKLA, a.s. Prešov,\nso sídlom v Prešove, Námestie Legionárov 2, IČO: 36 482 293, zastúpený advokátskou kanceláriou\nPETKOV & Co s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 676,45 € s\npríslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 13. júna 2023\nč.k. 19Ca/16/2019 - 464\nrozhodol:\nPotvrdzuje\n\nrozsudok vo výroku II. a III.\n\nO d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku.\nŽalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví\nzamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť do troch dní\nodo dňa právoplatnosti rozsudku vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 676,45 € spolu s\núrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 676,45 € od 11.12.2019 do zaplatenia (výrok II.) a\nžalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.).\n2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal voči žalovanému zaplatenia\nsumy 676,45 € s príslušenstvom s tvrdením, že na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR\nč.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016 (ďalej aj len „Oprávnenie“) žalobca ako organizácia\nkolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 autorského zákona vykonával a vykonáva kolektívnu správu\nmajetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,\nchoreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým\ndielam a dielam úžitkového umenia, pričom žalovaný sa v období od 1.1.2018 až 22.4.2018 bezdôvodne\nobohatil tým, že bez zmluvného základu a bez súhlasu autorov a iných nositeľov práv k dielam používal\nautorské diela ich verejným prenosom prostredníctvom 61 kusov zvukovoobrazových zariadení (TV)\nvybavených signálom, umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Dukla a 3 ks veľkoplošných\nobrazoviek v iných priestoroch tohto ubytovacieho zariadenia, ktorého prevádzkovateľom je žalovaný.\n3. V odôvodnení rozsudku súd zhrnul argumentáciu žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že:\n(3.1) žalobca podľa písm. o) Oprávnenia vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie tam uvedených\ndiel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu a zastupuje nielen slovenských\n\nautorov a iných nositeľov práv, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami\nkolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov a iných\nnositeľov práv z celého sveta a zároveň v zmysle § 79 autorského zákona udeľuje súhlas na\npoužívanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov\npráv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní, (3.2) žalobca je oprávnený\nuzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy o.i. aj na „verejný prenos diela v prevádzkarni alebo\nv inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“ a má nárok na licenčnú odmenu, (3.3.)\nžalovaný v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 poskytoval v\nizbách určených pre hostí aj zvukovoobrazové zariadenie (TV) vybavené signálom, ktorými žalovaný\nrealizoval verejný prenos bez súhlasu autorov diel a iných nositeľov práv, ku ktorým vykonáva správu\nžalobca a preto neoprávnene, (3.4) pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom\ntechnickými prostriedkami bolo povinnosťou žalovaného disponovať súhlasom autorov a iných nositeľov\npráv, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom, (3.5.) žalovaný\nneuzatvoril so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany\nverejným prenosom technickými prostriedkami, (3.6.) žalovaný nakladal s predmetmi ochrany formou\nverejného prenosu technickými prostriedkami bez zmluvy a potrebného súhlasu v období od 1.1.2018 do\n22.4.2018 tým, že neoprávnene realizoval verejný prenos prostredníctvom 64 kusov zvukovoobrazových\nzariadení umiestnených v izbách a iných priestoroch ubytovacieho zariadenia hotela Dukla a za toto\nužívanie nezaplatil, (3.7.) žalovaný je preto povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške\nodvíjajúcej sa od zvyčajnej licenčnej odmeny žalobcu za poskytovanie licencie iným používateľom v\nčase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných\npráv, (3.8.) v roku 2018 žalobca uzatvoril celkovo 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy\npri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou\nzvyčajnou, (3.9.) vychádzajúc zo zvyčajnej licenčnej odmeny v súlade so Sadzobníkom licenčných\nodmien (za 1 rok) a z počtu technických zariadení umiestnených v ubytovacom zariadení žalovaného,\nžalobca vyčíslil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel nasledovne:\nzvukovoobrazové zariadenie umiestnené na izbách: hotel 5* 34 €, hotel 4* 29,50 €, hotel 3* 26 €, hotel\n2* 22 €, hotel 1* 18 €, penzión 17 €, ubytovňa 9 €, zvukovoobrazové zariadenie v iných priestoroch:\n68 € veľkoplošná obrazovka (nad 120 cm) v iných priestoroch: 135 €. Názov prevádzky: Hotel Dukla\nkategória: hotel 4* zvyčajná licenčná odmena (za 1 rok) zvukovoobrazové zariadenie na izbách: 61 ks\n1799,50 €, veľkoplošná obrazovka v iných priestoroch 3 ks – 405 €, zvyčajná licenčná odmena spolu\n(za 1 rok) 2204,50 €, bezdôvodné obohatenie od 1.1.2018 do 22.4.2018 činí 676,45 €.\n4. Súd poukázal na i na obranu žalovaného, založenú predovšetkým: (4.1.) na námietke nedostatku\naktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že účastníkmi konania na strane žalobcu nie sú všetky osoby\npatriace podľa hmotného práva do tzv. nerozlučného núteného spoločenstva na strane žalobcu, a\nkeďže žalobu v predmetnej veci podal iba jeden z piatich nerozlučných spoločníkov na strane žalobcu,\nide o prvoradý a samostatný dôvod na zamietnutie žaloby žalobcu, (4.2.) na argumente, že žalobca\nv žalobe netvrdil (nedostatočne tvrdil) a dôkaznými prostriedkami nepreukázal vznik a existenciu\nnároku (základ nároku) a ani rozsah nároku (výšku nároku), pričom nepreukázal: (i) ani že došlo k\nneoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých predmetov ochrany, ku ktorým na základe\ndohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na účet ich nositeľov práve žalobca, lebo samotná\nskutočnosť, že žalovaný má v ubytovacích zariadeniach TV prijímače, sama o sebe nepostačuje na\nprijatie záveru o existencii verejného prenosu a (ii) ani nepreukázal existenciu verejného prenosu (a\nneoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany žalovaného) za žalované obdobie v rozsahu, ktorý\nby zodpovedal bezdôvodnému obohateniu v žalobcom uplatnenom rozsahu (výške), taktiež nepreukázal\nexistenciu jedného spoločného sadzobníka (účinného v žalovanom období), (4.3.) na tvrdení, že sadzby\nuvedené v sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje\nvýkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n5. Vychádzajúc zo zistenia, že žalobca vykonáva správu majetkových práv autorov a iných nositeľov\npráv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a\nfotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v\nodboroch kolektívnej správy na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016\nvydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky č.k. MK-1587/2016-232/10421 v zmysle zákona č.\n185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z., vydaného žalobcovi na dobu neurčitú,\nako i z medzi stranami nespornej skutočnosti, že žalovaný v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 nemal\nso žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu,\n\nktorá by žalovaného oprávňovala na použitie diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy\nspravuje práva, peňažný nárok žalobcu súd prvej inštancie posúdil vo svetle článku 3 ods. 1 a 2 Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov\nautorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, podľa § 19 ods. 1 až 3, § 19 ods. 4 písm.\nf) bod 3, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení\núčinnom od 1.7.2016, ako i podľa § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 458a, § 442a ods. 2, § 563, § 517\nods. 1, prvá veta a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým\nsa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.\n6. Uzavrel, že žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný. Dôvodil, že žalobca v konaní preukázal,\nže má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle §144 ods. 1 autorského zákona na základe\nOprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016, predložením\nzoznamu autorov, s ktorými má uzatvorené zmluvy, pri vybraných autoroch aj kópiou uzatvorených\nzmlúv, zoznamom zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami v zahraničí a tiež kópiou\nzmluvy s vybranou partnerskou organizáciou v zahraničí, ako i že žalobca uzavrel 747 hromadných\nlicenčných zmlúv s inými organizáciami hotelového typu s licenčnou odmenou podľa Sadzobníka.\nNámietku žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd posúdil ako neopodstatnenú s\nodôvodnením, že § 175 autorského zákona nevylučuje postup podľa § 63 ods. 2 písm. d) autorského\nzákona a nezakladá nerozlučné ani nútené procesné spoločenstvo v zmysle § 77 a 78 CSP.\n7. Konštatoval, že poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach prostredníctvom televíznych\nprijímačov klientom ubytovaných zariadení predstavuje nezávislé od používania techniky prenosu\nsignálov verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice 2001/2009/ES Európskeho parlamentu a Rady z\n22. mája 2011 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej\nspoločnosti.\n8. Zo zistenia, že žalovaný v rozhodnom období od 1.1.2018 do 22.4.2018 prevádzkoval ubytovacie\nzariadenie Hotel Dukla, zaradené podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do\nkategórie hotel 4*, že žalovaný mal v izbách a v priestoroch ubytovacieho zariadenia umiestnených\n64 kusov zvukovoobrazových technických zariadení – TV, teda že žalovaný vybavil izby hostí TV\nprijímačmi, ktoré mali slúžiť na účely zodpovedajúcemu ich určeniu - na sledovanie televíznych\nprogramov ubytovanými hosťami, potom prvoinštančný súd uzavrel, že ak žalovaný mal v hoteli\npreukázateľne umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem\nzvukovoobrazových diel autorov, dochádzalo k verejnému prenosu. Ako nedôvodnú posúdil v tejto\nsúvislosti obranu žalovaného založenú tvrdení, že vo vzťahu k izbám neobsadeným klientmi sa nejedná\no verejný prenos, lebo samotné zabezpečenie zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos\nrozhlasových a televíznych programov na jednotlivých izbách sa samo osebe nerovná prenosu v\nzmysle Smernice 2001/29. Dôvodil, že v súlade so Smernicou 2001/29 u žalovaného išlo o verejný\nprenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase neboli obsadené klientmi z dôvodu, že v tomto\nprípade boli naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný prenos za verejný, nakoľko išlo o\ntransmisiu (prenos) chránených diel neurčitému počtu potenciálnych adresátov (verejný), pričom súd\ntento pojem v zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné\nzabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje samo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu\nhotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov verejný prenos predstavuje.\nPoukázal pritom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej je umiestnenie\nzvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom považované za verejný\nprenos [SGAE v. Rafael Hoteles, rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland),\nC-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú judikatúru, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS\nBelgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 15, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14,\nEU:C:2015:764, bod 16, rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod\n17, rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 37 a 38, rozsudok zo 7.\nmarca 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11, EU:C:2013:147, bod 20, rozsudky zo 7. decembra 2006,\nSGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 40 a 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier\nLeague a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 195,197, 205 a 206, rozsudok zo 7. decembra\n2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, bod 42]. Dodal, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu,\nlebo používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej\nnávštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie.\n\n9. Vezmúc na zreteľ, že v zmysle autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel,\nnaopak v zákone je výslovne zakotvená možnosť udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou\nuzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje\ndaná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich, prvoinštančný súd uzavrel, že\nžalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné\nzmluvy a platiť licenčné odmeny a ak žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so\nžalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného\nprenosu diel, dopúšťal sa ich neoprávneného používania, čím je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu.\nSúd sa pritom nestotožnil s námietkou žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť\ntelevíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov s\nodôvodnením, že takéto námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových\npráv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Doplnil, že žalovaný bol používateľom predmetov\nochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca, keďže sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky\nza obdobie roka 2018 deklaroval, že vo svojom zariadení hotela Dukla má 61 izieb vybavených satelitnou\nTV.\n10. Poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení z 24.3.2011 sp. zn. II. ÚS 101/2011, že: „ ... ak\nby autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov\nalebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by\nto pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných\ndiel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a\núčelu autorsko-právnej ochrany...“, súd prvej inštancie pri stanovení sumy bezdôvodného obohatenia\nna strane žalovaného vychádzal: (i) z výšky licenčných odmien určených v Sadzobníku žalobcu\nna rok 2018, v ktorom bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom\ntechnických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 4* za zvukovoobrazové zariadenie stanovená na\nsumu 29,50 €, a tiež (ii) zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a\nprimeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy\nzo dňa 20.5.2015 adresovaného ZHR SR, podľa ktorého organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe\nsadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov,\nvýkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. S prihliadnutím na skutočnosť, že poplatky\nza výkon správy vyplývajúce zo Sadzobníka žalobcu sa vzťahujú na všetkých používateľov predmetov\nochrany, súd prvej inštancie uzavrel, že pre žalovaného nie sú neprijateľné poplatky, ktoré boli schválené\nv Sadzobníku a sú rešpektované ostatnými používateľmi, o čom svedčí skutočnosť, že so žalobcom\nuzavrelo hromadné licenčné zmluvy 747 subjektov.\n11. Majúc za preukázané, že žalobca uzavrel s 747 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2018,\nv ktorých odmena bola stanovená v zmysle platného Sadzobníka žalobcu pre rok 2018, vychádzajúc z\npojmu „zvyčajný“, za obvyklú odmenu súd prvej inštancie považoval odmenu stanovenú Sadzobníkom\nžalobcu. Zo zistenia, že podľa sadzobníka platného pre rok 2018 bola ročná odmena za jedno\nzvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 €, čo pri počte 61 izieb vybavených\nsatelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 1.799,50 € za rok a za 3 ks veľkoplošných\nobrazoviek v iných priestoroch 405 € za rok, t.j. zvyčajná licenčná odmena spolu (za 1 rok) 2.204,50\n€, súd priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od 1.1.2018 do 22.4.2018 v sume\n676,45 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 676,45 € od 11.12.2019 do zaplatenia.\nZa výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalobcu v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka súd\npovažoval moment doručenia výzvy k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 3.12.2019, ktorá bola\ndoručená žalovanému dňa 5.12.2019, a v ktorej bola lehota na zaplatenie do 5 dní od jej doručenia\nžalovanému, t.j. do 10.12.2019, z čoho súd vyvodil, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením\ndlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, t.j. od 11.12.2019.\n12. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu, že žalovaný\npodal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie tohto\npostavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, súd prvej\ninštancie zamietol s odôvodnením, že konanie Protimonopolného úradu SR vo veci podnetu žalovaného\ntýkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného\npostavenia na trhu, nemá žiaden vplyv na predmet sporu, ktorého meritom je vydanie bezdôvodného\nobohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný spochybňoval. Dodal, že výšku licenčnej\nodmeny by súd mohol preskúmať jedine v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 autorského\n\nzákona a právomoc túto výšku určiť, či posúdiť, nemá ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom\npodnete.\n13. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP a plným procesným úspechom\nžalobcu, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP\no výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1\npísm. a), b), d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní spochybňoval správnosť výrokov II. a III. a poukazom\nna odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP sa domáhal aj preskúmania výroku I. rozsudku tvrdiac, že\nvýrok I. rozsudku súdu prvej inštancie je vecne nesprávny, lebo existoval a existuje dôvod na obligatórne\nprerušenie tohto konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Vecná nesprávnosť výroku I. má podľa názoru\nžalovaného vplyv na vecnú nesprávnosť výrokov II. a III. napádaného rozsudku, a to tak, že výroky II.\na III. napádaného rozsudku sú predčasné. Všeobecné súdy neposkytli žalovanému materiálnu právnu\nochranu spočívajúcu v povinnosti prerušiť konanie v kontexte pozitívneho záväzku štátu a všetkých jeho\norgánov, dbať na ochranu poctivej hospodárskej súťaže, a to za stavu, keď voči žalobcovi prebieha na\nProtimonopolnom úrade SR správne konanie pre dôvodné podozrenie na zneužívanie dominantného\npostavenia uplatňovaním neprimeraných cenových praktík v období relevantnom aj pre toto súdne\nkonanie (rok 2018). Navrhol zmeniť rozsudok, prerušiť konanie do právoplatného skončenia správneho\nkonania vedeného na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 a\nnásledne žalobu zamietnuť a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred\nsúdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n14.1. Žalovaný označil za arbitrárne (svojvoľné) rozhodnutie súdu, lebo súd svoj právny záver\nnezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy, hlavne s\nohľadom na žalovaným uplatnenú argumentáciu o potrebe posúdenia primeranosti výšky odmeny, od\nktorej žalobca odvíja aj výšku bezdôvodného obohatenia a zohľadňovanie obsadenosti, ktoré podľa\nnázoru žalovaného tvoria prvky zneužívania dominantného postavenia a neoprávneného navyšovania\n„obvyklej odmeny“, a tým aj výšky bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu. Namietol tiež, že\nsúd dezinterpretoval závery plynúce z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Súdu prvej inštancie žalovaný v\nodvolaní tiež vytkol, že opomenul vo veci aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti\nznovu tvrdil, že ak sa v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia od ubytovacích zariadení, ktoré\nodmietli uzatvoriť licenčné zmluvy so žalobcom neprijateľne nastavenými podmienkami, je uplatňovanie\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od neprimerane vysokých\nlicenčných odmien (v prípade, ak sa tento záver právoplatne v konaní pred PMÚ ustáli), výkonom práva\nv rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario.\n14.2. Namietol, že súd nesprávne posúdil otázku (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,\na to najmä v dôsledku toho, že súd opomenul aplikovať § 160 ods. 2 písm. c) autorského zákona\nv spojení (zohľadňujúc vzájomnú súvislosť) s § 175 ods. 1 písm. a) autorského zákona. Podľa\nnázoru žalovaného súd nesprávne vychádzal z úsudku, že bezdôvodné obohatenie ako peňažné\nplnenie je deliteľným plnením, a preto nič nebráni žalobcovi, aby sa sám (individuálne) domáhal\nžalobou vydania bezdôvodného obohatenia (bez ostatných organizácií kolektívnej správy). Zopakoval\npritom svoje tvrdenie, že nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného\nvykonávania verejného prenosu sa mohli domáhať výlučne všetky organizácie kolektívnej správy\nspoločne, ako zo zákona nútené a súčasne nerozlučné spoločenstvo (§ 77 a 78 CSP). Znovu\nakcentoval, že organizácie kolektívnej správy sú povinné spoločne (všetky súčasne) rokovať a uzatvárať\nlicenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o použitie týchto predmetov ochrany\nformou technického predvedenia alebo verejného prenosu, a súčasne sú povinné spoločne (všetky\nsúčasne) uplatňovať nároky nositeľov práv voči oprávneným používateľom (napr. licenčné odmeny) i\nneoprávneným používateľom (napr. bezdôvodné obohatenie). Ak žalobca ako organizácia kolektívnej\nsprávy individuálne uplatňuje nároky súvisiace s použitím predmetu ochrany v odboroch technického\npredvedenia predmetu ochrany a verejného prenosu, ktoré ale podľa zákona (§ 141 ods. 2 autorského\nzákona) môžu spravovať výlučne všetky organizácie kolektívnej správy spoločne, ide o obchádzanie\nzmyslu a účelu obligatórnej spoločnej kolektívnej správy práv (o obchádzanie zákona).\n\n14.3. Za predčasné a nesprávne označil žalovaný aj skutkové a právne posúdenie existencie\nmeritórneho nároku. Skutkové závery súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyplynuli zo\nsvojvoľného hodnotenia dôkazov, z nedostatočného dbania na skutočnosti, ktoré počas konania vyšli\nnajavo, a to vedenie konania voči žalobcovi na PMÚ a vydanie rozhodnutia – dosiaľ neprávoplatného –\no tom, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie, a z nesprávneho právneho posúdenia\nprvkov verejného prenosu. Podčiarkol, že ak žalobca v spore vôbec netvrdil a nepreukázal obsadenosť\nubytovacieho zariadenia žalovaného, súd vyhovením žalobe porušil dispozičnú zásadu kontradiktórneho\nsporového konania v neprospech žalovaného. Podľa názoru žalovaného ak by aj boli preukázané\nvšetky prvky vzťahu bezdôvodného obohatenia (čo nie sú), tak súd zaťažil rozsudok vadou predčasnosti\ntým, že súd adekvátnym spôsobom nevzal do úvahy, že na Protimonopolnom úrade prebieha konanie\nvoči žalobcovi, v ktorom Protimonopolný úrad dňa 23.2.2022 vydal dosiaľ neprávoplatné rozhodnutie,\nktorým vyslovil, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie vo forme uplatňovania\nneprimeraných cien, ktoré žalobca v spore prezentoval ako obvyklé. Namietol správnosť záveru\nsúdu, že žalovaný sa dopúšťal neoprávneného používania diel formou verejného prenosu tým, že\nubytovaným hosťom vo svojich ubytovacích zariadeniach poskytoval zvukovo-obrazové zariadenia\nvybavené signálom, čím sa na účet žalobcu údajne bezdôvodne obohatil v rozsahu 676,45 €. Znovu\nzopakoval, že pre vznik vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné, aby došlo zo strany používateľa\n(teda žalovaného) k neoprávnenému použitiu diel, v tomto prípade vo forme verejného prenosu a ak\nnie je v konaní preukázaná obsadenosť izieb, potom nie je daný skutkový základ na prijatie tvrdenia,\nže došlo k (neoprávnenému) „použitiu“ diela – k „prenosu“, ktorého definičným znakom je existencia\nadresáta („nová verejnosť“). Tam kde niet novej verejnosti, niet použitia transmitovaného diela, a preto\nniet verejného prenosu, a teda ani bezdôvodného obohatenia, pretože nie je preukázaný objektívne\nvzniknutý stav obohatenia, ku ktorému údajne došlo. Licencia a právo použiť diela sa vzťahuje aj na\nnevyužité izby a priestory v čase, keď v hotelovom zariadení nie sú ubytovaní žiadni klienti a k verejnému\nprenosu diel nedochádza, a to ani reálne, ani potenciálne, keďže nevyhnutnými a kumulatívnymi prvkami\nverejného prenosu sú umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie\nTV prijímača na televízny signál (prenášaný cez kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať vysielanie\na existencia novej verejnosti – ubytovaní hostia na izbe. Ak na izbe ubytovacieho zariadenia nie je\nnikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu (existencia novej\nverejnosti na izbe) a teda objektívne na takejto izbe nemôže dochádzať a ani nedochádza k verejnému\nprenosu. Ak nebola zo strany žalobcu relevantne preukázaná existencia použitia diel na všetkých\nizbách ubytovacieho zariadenia počas celého žalovaného obdobia, tak podľa názoru žalovaného možno\ndospieť k jedinému záveru – a síce, že žalobca nepreukázal nárok uplatňovaný žalobou. Dodal, že\nnaviac žalobca ako organizácia kolektívnej správy netvrdil a v konaní ani neposkytol žiaden dôkaz, z\nktorého by bolo možné posúdiť primeranosť výšky svojich „sadzobníkových“ odmien, hoci ako vyplýva z\nbodu 61 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-177/16 - organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným\npostavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané.\n15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a\npriznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. Súd prvej inštancie podľa názoru\nžalobcu správne ustálil, že v spore preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, lebo riadne a dostatočne\npreukázal rozsah žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo zahraničia\ni tvrdenie, že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorých žalobca vykonáva\nsprávu. Akcentoval, že neuplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos\npredmetov ochrany spravovaných inými organizáciami kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím predmetov ochrany spravovaných len žalobcom.\nPreto nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal žalobca preukazovať zastúpenie iných organizácií\nkolektívnej správy v zmysle dohody o spoločnej správe, alebo žiadať ich účasť v tomto konaní.\nZopakoval, že v zmysle § 175 autorského zákona (zákon č. 185/2015 Z.z.) uzatvoril s ostatnými\norganizáciami kolektívnej správy v SR dohodu o spoločnej správe. V zmysle danej dohody mal žalovaný\nmožnosť vysporiadať si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy vyplývajúce z\nverejného prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení uzatvorením jednej\nzmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek jednej organizácie kolektívnej správy. Žalovaný túto možnosť sám\nnevyužil, a používal predmety ochrany spravované žalobcom neoprávnene, čím žalobcovi vznikol nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca môže uplatňovať, a aj uplatňuje, samostatne. Na\núspešné uplatnenie tohto nároku nemá žiadnu relevanciu dohoda o spoločnej správe, ani to, že voči\nžalovanému svoje nároky neuplatnili ostatní nositelia práv, ktorí nie sú vo vzťahu so žalobcom.\n\n15.1. Tvrdil, že súd rovnako správne uzavrel, že žalobca preukázal svoj nárok čo základu aj čo do\njeho výšky, lebo žalobca tvrdil a aj preukázal uskutočňovanie verejného prenosu zo strany žalovaného.\nZdôraznil, že v žalobe uviedol a tvrdil, že žalovaný v roku 2018 prevádzkoval svoje ubytovacie zariadenie,\nubytovával v ňom hostí, a svojim hosťom umiestnil na izby TV prijímače vybavené príjmom. Týmto\nsú dané všetky žalovaným uvádzané prvky verejného prenosu, vrátane existencie novej verejnosti.\nŽalovaný síce tvrdí, že žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, avšak žiadne z týchto skutkových\ntvrdení žalobcu žalovaný procesne účinným spôsobom v zmysle § 151 CSP nepoprel, a preto tieto\nskutočnosti nie sú v konaní sporné, vrátane existencie novej verejnosti v ubytovacom zariadení\nžalovaného. Žalovaný nespochybnil ani žiadnym procesne účinným spôsobom nepoprel, že v roku\n2018 prevádzkoval uvedené ubytovacie zariadenie a hostí ubytovával a verejný prenos vykonával,\nale obmedzuje svoju obranu iba na holé tvrdenie, že žalobca nepreukázal obsadenosť ubytovacieho\nzariadenia žalovaného v plnom rozsahu počas rozhodného obdobia roku 2018. Podľa názoru žalobcu\npre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy je irelevantné\npreukazovať konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Relevantné je preukázať, že na\nlegálne uskutočňovanie verejného prenosu bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú\nrozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, že žalovaný licenčnú zmluvu neuzatvoril a používal predmety\nochrany spravované žalobcom neoprávnene, čo žalobca preukázal.\n15.2. Podľa názoru žalobcu v spore dostatočne preukázal, že žalovaný mal vo svojom ubytovacom\nzariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia (TV prijímače) vybavené signálom, súdu predložil\nštatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných\naudiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu žalobca, a ktoré boli obsahom verejného prenosu\nv rozhodnom období roku 2018, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval, a preukázal i tvrdenie,\nže licenčné odmeny žalobcu sú zvyčajné a akceptované trhom používateľov predmetov ochrany.\nPodčiarkol, že predložil súdu aj štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv\nza použitie žalobcom spravovaných diel v rozhodnom období roku 2018 verejným prenosom, teda\nrovnakým spôsobom použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Vyjadril súhlas so záverom\nsúdu, že žalobca preukázal predložením 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, že daná\nlicenčná odmena bola zvyčajnou licenčnou odmenou. Dané zmluvy sú dvojstrannými právnymi úkonmi,\npri ktorých používatelia z vlastnej vážnej a slobodnej vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými\nžalobcom. Je teda zrejmé, že používatelia považovali dané licenčné odmeny za primerané, oprávnené\na opodstatnené, lebo pokiaľ by používatelia nesúhlasili s návrhom uvedených zmlúv zo strany žalobcu,\nmali možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 autorského zákona.\n15.3. Žalobca nepoprel, že v predmetnom konaní pre Protimonopolným úradom SR (ďalej aj len\n„PMÚ SR“) bolo vydané vo veci rozhodnutie, ktoré však nie je právoplatné. Vzhľadom na skutočnosť,\nže rozhodnutie PMÚ SR v správnom konaní nie je právoplatné, tak predmetné správne konanie\nnemá do dnešného dňa žiaden právoplatný záver. Konečným výsledkom konania pred PMÚ SR\npreto môže byť buď zastavenie správneho konania pred PMÚ SR pokiaľ bude vyhovené rozkladu\nžalobcu, alebo rozhodnutie PMÚ SR o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu a rozhodnutie\no uložení pokuty žalobcovi. Označil ako neprípustné rozširovanie inštitútu § 3 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka ako výnimočného prostriedku korektívu tvrdosti práva výklad žalovaného, na základe ktorého\nby sa pri zistení akéhokoľvek porušenia akejkoľvek právnej povinnosti žalobcom mala odmietnuť\nprávna ochrana existujúceho a preukázaného právneho nároku žalobcu vzniknutého úmyselným\nbezdôvodným obohacovaním sa žalovaného. Podľa názoru žalobcu ak by aj žalobca naozaj spáchal\nsprávny delikt, tak jeho nároku ako takému nemožno podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka\npriznať žiadnu právnu ochranu a žalobu zamietnuť ako žiada žalovaný, a naopak poskytnúť právnu\nochranu žalovanému, ktorý sa vedome dopustil občianskoprávneho deliktu bezdôvodného obohatenia\nna úkor žalobcu. Práve daným by sa dosiahol výsledok ochrany protiprávneho konania žalovaného cez\nprizmu dobrých mravov, čo je v zjavnom rozpore s dobrými mravmi a podstatou inštitútu § 3 ods. 1\nObčianskeho zákonníka. Upozornil aj na znenie svojho sadzobníka, ktorý súdu predložil, v ktorom sa vo\nVšeobecných ustanoveniach, v odseku 8 uvádza: „V prípadoch neoprávneného použitia diel alebo iného\nneoprávneného zásahu do autorských práv sa výška sadzieb zvyšuje, zohľadňujúc všetky okolnosti\nneoprávneného použitia alebo neoprávneného zásahu (najmä dobu a rozsah neoprávneného použitia,\ncharakter a závažnosť neoprávneného zásahu do autorských práv), a to až do výšky dvojnásobku\nzákladnej sadzby, resp. obvyklej odmeny.“\n\n15.4. Na podporu argumentácie žalobca poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov po celej\nSlovenskej republike, kedy v skutkovo a právne obdobných sporoch bolo žalobcovi vo viac ako\n100 sporoch plne vyhovené, a to aj pri obdobnej argumentácii žalovaných v daných konaniach,\nakou argumentuje žalovaný v tomto konaní, a to najmä rozsudky, ktoré vydal Krajský súd v\nBratislave pod sp. zn. 6Co/232/2017, 3Cob/233/2017, 15Co/151/2017, 16Co/15/2019, 7Co/53/2017,\n15Co/155/2017, 10Co/177/2017, 10Co/72/2019, Krajský súd v Trnave pod sp. zn. 24Co/130/2018,\nKrajský súd v Nitre pod sp. zn. 26Cb/40/2018, 15Cob/9/2019, 15Cob/32/2019, Krajský súd v\nTrenčíne pod sp. zn. 4Co/103/2017, 19Co/84/2018, 17Co/147/2018, 16Cob/56/2019, Krajský súd v\nŽiline pod sp. zn. 9Co/64/2018, 9Co/95/2018, 10Co/6/2018, Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp.\nzn. 41Cob/131/2017, 16Co/168/2017, 12Co/339/2017, 16Co/56/2018, 41Co/83/2018, 11Co/47/2018,\n11Co/73/2018, 41Cob/225/2017, 15Co/113/2018, 14Co/74/2019, 12Co/18/2019, 14Co/1/2020,\n16Co/84/2019, 12Co/92/2019 Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1Cob/58/2017, 25Co/80/2017,\n5Co/137/2018, 15Co/12/2019, 13Co/84/2019 a Krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 15Co/113/2018,\n3Co/170/2018, 6Co/266/2018, 11Co/381/2018, 5Co/105/2019, 11Co/246/2019, 9Co/27/2019,\n2Co/101/2019, 2Co/178/2019, 5Co/217/2019, 1Co/186/2019, 2Co/187/2019, 9Co/373/2019.\n16. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní strany sporu nepredniesli.\n17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) skôr než pristúpil k vecnému preskúmaniu\nnapadnutého rozsudku, zaoberal sa otázkou prípustnosti odvolania a dospel k záveru, že v prvom rade\nje potrebné podľa § 386 písm. c) CSP bez ďalšieho odmietnuť odvolanie žalovaného proti výroku I.\nrozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)\nCSP.\n17.1. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je odvolanie prípustné.\n17.2. Podľa § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení\nkonania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.\n17.3. Rozhodnutie o prerušení konania alebo o zamietnutí takéhoto návrhu má formu uznesenia, hoci je\nnapr. súčasťou rozhodnutia vo veci samej, keď súd rozhodne rozsudkom. S účinnosťou od 1. júla 2016,\nkedy nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z.. Civilný sporový poriadok, bola zmenená koncepcia\nprípustnosti odvolania proti uzneseniu v sporovom konaní. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357\nCSP taxatívne vymenúva prípady, v ktorých pripúšťa možnosť podania odvolania proti uzneseniu súdu\nprvej inštancie. V predmetnom zákonnom ustanovení zákonodarca jednoznačne špecifikoval prípady,\nv ktorých je odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné. Nakoľko tento enumeratívny\nvýpočet neobsahuje uznesenie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, je\nzrejmé, že zákon proti uvedenému typu súdneho rozhodnutia v zmysle koncepčnej zmeny možnosť\npodať odvolanie nepripúšťa (§ 357 písm. n/ CSP a contrario). Odvolací súd poukazuje v tomto smere\nna uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. decembra 2018 sp. zn. 1Obo 15/2018.\n17.4. Keďže vo veci bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý, odvolací súd jeho\nodvolanie odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.\n17.5. Odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že ak by aj výsledky konania pred Protimonopolným úradom\nSR mohli mať pre rozhodnutie význam, nešlo by o riešenie závislých otázok podľa\n§ 162 ods. 1 písm.\na) CSP zakladajúcich dôvod pre obligatórne prerušenie konania (viď napr. názor NS SR prezentovaný\nv rozsudku zo dňa 28.2.2023, sp. zn. 1Cdo/259/2021).\n18. Odvolací súd následne prejednal odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku a súvisiacemu\nvýroku III. o trovách konania ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361\nCSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia\npojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z\nhľadiska v odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia a dospel k\nzáveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n\n19. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový\nstav veci ak dospel k záveru, že žalovaný sa neuzatvorením licenčnej zmluvy bezdôvodne obohatil,\nktorý následne súd aj správne právne posúdil ak zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné\nobohatenie. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody,\nktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho\nposúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku\nžalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý žalobcovi a aj žalovanému vytvoril všetky procesné\npodmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.\n20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n21. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto\nodvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako\nako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd\nv celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím\nnámietkam žalovaného, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní\nnemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale\niba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali\nsporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom\nprostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),\nodvolací súd dodáva nasledovné:\n21.1. K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak vychádza\nz názoru, že žalobca v konaní nie je aktívne vecne legitimovaný a samotný nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia nie je daný.\n22. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca je v danej veci aktívne legitimovaný,\nnakoľko na preukázanie svojho postavenia ako organizácie kolektívnej správy doložil Oprávnenie\nna výkon kolektívnej správy práv udelené Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy\nmajetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,\nchoreografickým a audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým\ndielam a dielam úžitkového umenia, v zmysle ktorého žalobca v rozhodnom období vykonával (a\nvykonáva) kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpeným autorom prostredníctvom tzv. ďalšieho\nverejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Súd prvej inštancie\npri svojom závere správne vychádzal z úsudku, že žalobca je v tomto konaní vecne legitimovaný, nakoľko\nštátny orgán príslušný na vydávanie oprávnení na výkon kolektívnej správy Ministerstvo kultúry SR na\ntento účel poveril práve žalobcu, ktorý je tak ako organizácia kolektívnej správy priamo zo zákona aktívne\nvecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.\n22.1. Odvolací súd pripomína, že typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť,\nktorými sa v praxi rozumie, že žalobca (alebo iný kolektívny správca) svojimi zmluvami poskytuje\n(v nepriamom zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom\ndiel vo vzťahu k veľkému počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv „naraz“, teda\nprostredníctvom jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Vo všeobecnosti hromadná licenčná\nzmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy, ktorý vo svojom záväzkovo právnom vyjadrení v podstate\nnadobúdateľovi poskytuje len súhlas na použitie diel, a to v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas,\npričom samotná organizácia kolektívnej správy už po uzavretí hromadenej licenčnej zmluvy nekontroluje\npočet uskutočnených verejných prenosov v rozhodnej dobe. Znamená to, že predmetom tohto typu\nzmluvy je udelenie súhlasu na používanie diela, čo nadobúdateľovi vytvára skutkový a právny rámec, v\nrámci ktorého takto pridelené právo môže využívať, to, ako často k tomuto použitiu skutočne i dôjde, je\nirelevantné. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne, na základe ktorých užívateľ diel zaplatí za\nurčitú časovú jednotku (napríklad za rok) určitú paušálnu čiastku, čím získa oprávnenie používať všetky\ndiela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu práv bez toho, aby musel\nnahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje napríklad v reštauráciách vo\nvzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v hoteloch, vo vzťahu k televízorom umiestneným na\n\njednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení).\nPrevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové\nprijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos a je preto\npovinný zaplatiť autorskú (licenčnú) odmenu.\n22.2. Žalovaný v priebehu sporu a vo svojom odvolaní nedôvodne tvrdí, že nárok uplatňovaný žalobcom\nje súčasťou nedielneho nároku piatich organizácií kolektívnej správy, ktoré by mali so žalobcom tvoriť\nnerozlučné nútené procesné spoločenstvo, a preto žalobca v tomto konaní nedisponoval aktívnou\nvecnou legitimáciou a žaloba mala byť z tohto dôvodu zamietnutá. Odvolací súd je v zhode so súdom\nprvej inštancie a aj žalobcom v názore, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom\nkaždého nositeľa práv, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo. Daných nárokov sa môže domáhať\ndokonca aj každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne, alebo v zmysle § 63 ods. 2 písm.\nd) autorského zákona môže tento nárok vo svojom mene uplatniť aj organizácia kolektívnej správy,\nktorou je aj žalobca. Zákon umožňuje organizácii kolektívnej správy uzatvárať hromadné licenčné\nzmluvy, ktorými dáva nadobúdateľovi súhlas s použitím diel, ku ktorým spravuje práva. Na strane\nnadobúdateľa vzniká povinnosť uhradiť odmenu. Kolektívna správa sa vykonáva aj v rámci verejného\nprenosu pred vedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm.\nb/ autorského zákona). Žalobca je v zmysle zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne, s\nnáležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu uvedeného oprávnenia, pričom je povinný zastupovať\nnositeľov práv, s používateľmi uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť s nimi odmenu\na túto vyberať. K povinnostiam žalobcu patrí i domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia z\nneoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva v prospech nositeľov. Právna úprava dohody\no spoločnej správe však žiadnym spôsobom neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri\nexistencii dohody o spoločnej správe vykonávala kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene.\nJe teda zrejmé, že pokiaľ žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do\npráv nositeľov práv vo vzťahu k desiatkam tisícov samostatných predmetov ochrany, a to dokonca\nnositeľov práv, ktorým patria práva k druhovo odlišným predmetom ochrany (napr. práva autorov\naudiovizuálnych diel, fotografických diel a diel výtvarného umenia, choreografických diel, hudobných\ndiel, práva výkonných umelcov k umeleckým výkonom, práva výrobcov záznamov k hudobným a\naudiovizuálnym záznamom atď.), nejde v žiadnom prípade o nedielne práva a svoje nároky nositelia\npráv v žiadnom prípade nie sú povinní uplatňovať spoločne, ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov\npráv na riadne uplatnenie svojich nárokov.\n22.3. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje aj na bod 22. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho\nsúdu zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021, vydaného v skutkovo a právne obdobnom spore,\nv ktorom najvyšší súd uviedol: „Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s\nprávom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená,\nnijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva. Nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov,\nči organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo\nmedzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania\nnárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového\npráva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského\npráva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Právna úprava dohody o spoločnej správe\nv zmysle § 175 autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom,\naby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene.\nExistencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany\nautorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov\nna vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských práv.“ V tomto smere je teda odvolanie\nžalovaného zjavne nedôvodné, pričom súd prvej inštancie postupoval a rozhodol správe, keď ustálil, že\nžalobca v tomto konaní disponuje aktívnou vecnou legitimáciou.\n23. So zreteľom na to, že predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia v\ndôsledku konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu, súd\nprvej inštancie správne postupoval, ak zisťoval existenciu nároku žalobcu čo do dôvodu a výšky.\n\n23.1. Autorský zákon definuje pojem verejný prenos tak, že ide o verejné šírenie diela akýmikoľvek\ntechnickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach,\nkde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Verejným prenosom je vysielanie diela, retransmisia diela\na sprístupňovanie diela verejnosti. Zákon pritom nestanovuje ako podmienku určitý počet osôb, ktorých\nprítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa mohlo jednať o verejný prenos.\n23.2. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29\nvyplýva, že pojem „verejný prenos“ zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a „verejný“\nprenos tohto diela (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 37,\nako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C-263/18,\nEU:C:2019:1111, bod 61, ako aj citovaná judikatúra). Ako tiež vyplýva z tejto judikatúry, po prvé každý akt,\nktorým používateľ poskytne pri plnej znalosti dôsledkov svojho správania prístup k chráneným dielam,\nmôže predstavovať prenos na účely článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 (rozsudok zo 14. júna 2017,\nStichting Brein, C-610/15, EU:C:2017:456, bod 26). Po druhé, aby bol zahrnutý pojem „verejný prenos“ v\nzmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, aby chránené diela boli predmetom prenosu\nverejnosti (rozsudok zo 14. júna 2017, Stichting Brein, C-610/15, EU:C:2017:456, bod 40 a citovaná\njudikatúra). V tejto súvislosti sa pojem „verejnosť“ týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a\nnavyše zahŕňa relatívne vysoký počet osôb (rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C-135/10, EU:C:2012:140,\nbod 84; z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod 41, a z 29. novembra 2017,\nVCAST, C-265/16, EU:C:2017:913, bod 45). Pokiaľ ide o neurčitý počet potenciálnych adresátov, Súdny\ndvor zdôraznil, že ide o sprístupnenie diela akýmkoľvek vhodným spôsobom osobám vo všeobecnosti,\nteda nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine (rozsudky z 15. marca 2012, SCF,\nC-135/10, EU:C:2012:140, bod 85, a z 31. mája 2016, Reha Training, C-117/15, EU:C:2016:379, bod\n42).\n23.3. S ohľadom na uvedené odvolací súd sa preto nestotožňuje s výkladom zákona tak, ako ho v rámci\nsvojej procesnej obrany prezentoval žalovaný, ktorý rovnako neopodstatnene súdu vytkol, že judikatúru\nSúdneho dvora EÚ v okolnostiach súdenej veci vyložil nesprávne. Ak totiž žalovaný disponoval viacerými\nTV nosičmi (technickými zariadeniami) v izbách ubytovacieho zariadenia Hotela Dukla), ktoré už vo\nsvojej praktickej a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu\nurčitých diel (aj diel, práva ku ktorým spravuje žalobca) a v rozhodnej dobe žalovaný nemal uzavretú so\nžalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, dochádzalo zo strany žalovaného k realizácii majetkovej podstaty\nautorských práv spravovaných subjektov bez toho, aby im bola poskytnutá odmena. Keďže žalovaný\nneuzavrel so žalobcom na rok 2018 hromadnú licenčnú zmluvu, zotrval v pozícii porušovateľa práv\nautorov a žalobca sa oprávnene proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.\n24. Súd následne správne uzavrel, že žalobcovi v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm.\nd) autorského zákona v spojení s § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, vznikol nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Náležite skúmal,\naká bola v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu zo strany žalovaného zvyčajná licenčná\nodmena za udelenie licencie na použitie predmetov ochrany v správe žalobcu. Správne postupoval,\nak pritom vychádzal z preukázanej skutočnosti 747 rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami, že\niní prevádzkovatelia ubytovacích zariadení, ktorí boli oprávnenými používateľmi predmetov ochrany\nv správe žalobcu rovnakým spôsobom v relevantnom období, uzatvárali licenčné zmluvy s licenčnou\nodmenou, ktorej výška zodpovedala licenčným odmenám určeným v Sadzobníku žalobcu, nakoľko\npri všetkých uvedených zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá týmto spôsobom. Z uvedeného\npotom prvoinštančný súd adekvátne vyvodil, že daná licenčná odmena bola zvyčajnou licenčnou\nodmenou, a to s prihliadnutím na to, že danými zmluvách používatelia z vlastnej vážnej a slobodnej\nvôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými žalobcom, lebo v opačnom prípade mali možnosť\npodať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 autorského zákona. Takáto\nskutočnosť (podanie žaloby o určenie obsahu licenčnej zmluvy z dôvodu nesúhlasu s výškou licenčnej\nodmeny) však z obsahu súdneho spisu nevyplýva. Licenčné odmeny tak, ako vyplývajú v relevantnom\nobdobí z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými (obvyklými) odmenami, nakoľko za zvyčajné\n(obvyklé) licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom\nobdobí skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Správne preto súd prvej inštancie\nuzavrel, že licenčné odmeny, tak ako boli stanovené v relevantnom období v predložených licenčných\nzmluvách, sú zvyčajnými licenčnými odmenami.\n\n24.1. Správnosť tohto záveru súdu aj podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je spôsobilá spochybniť\nodvolacia námietka žalovaného založená na tvrdení o predčasnosti a tým nesprávnosti tohto záveru v\ndôsledku neprerušenia konania pred Protimonopolným úradom SR (ďalej aj len „PMÚ SR“). Správne\nkonanie pred Protimonopolným úradom SR má totiž za výsledok rozhodnutie o tom, že žalobca sa\ndopustil správneho deliktu, za čo mu bola uložená pokuta. Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom,\nktorý určí, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné (obvyklé), výsledkom konania pred\nProtimonopolným úradom SR je len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu,\nvýsledok správneho konania preto nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, nakoľko rozhodnutie\nsúdu v danej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania\nna Protimonopolnom úrade SR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia\npodnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je\nrozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny, za akú v rozhodnom období boli\nposkytované licencie iným používateľom, a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka\nžalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré\nžalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie\nvo veci rozhodujúca.\n24.2. Uvedené plynie aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.7.2022 sp. zn. 4Cdo/187/2021,\nv skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorom najvyšší súd (o.i.) uvádza: „13.1. K tomu dovolací súd\nuvádza, že začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky automaticky\nneznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a\ndopustil sa správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti\nprejudikovať. Výsledkom konania môže byť buď zastavenie správneho konania pred Protimonopolným\núradom Slovenskej republiky potom ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien\nžalobcu alebo rozhodnutie o tom, že sa žalobca dopustil správneho deliktu, a v takom prípade\nProtimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému. Licenčné\nodmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými\nodmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za\naké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko\nProtimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo\nzvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie\no tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu\nrelevanciu pre toto súdne konanie. 13.2. Na uvedenom základe možno konštatovať, že neprerušením\nkonania do rozhodnutia vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona\no ochrane hospodárskej súťaže, sa odvolací súd s predmetnou kľúčovou otázkou tvoriacou jeden\nzo základov pre jeho rozhodnutie nevysporiadal arbitrárne. Dovolací súd zdôrazňuje, že predmetom\nsúdneho konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi nárok v dôsledku\nvedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety\nochrany v správe žalobcu. Prípadný výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom\nSlovenskej republiky nemôže mať žiadnu relevanciu pre predmetné súdne konanie. Rozhodnutie súdu\nv prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom\nkonania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu\ndominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom\nuplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t.j. odmeny za akú v\nrozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom a preto pokiaľ licenčná odmena vo\nvýške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných\nlicenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška\nktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca.“.\n24.3. Najvyšší súd SR v bode 10.1. odôvodnenia rozsudku zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021,\nvydanom v skutkovo a právne obdobnej veci, obdobne vyslovil, že: „Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú\nv relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné\nlicenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období\nskutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie SR je\ncenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania\npred Protimonopolným úradom SR bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu,\nergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.“\n\n24.4. Rovnaký právny záver učinil aj (i) Krajský súd v Banskej Bystrici, to aj po vydaní rozhodnutia\nProtimonopolného úradu SR, kedy v rozsudku zo dňa 22.3.2022 sp. zn. 14Co/7/2022 v bode 11.\nodôvodnenia, v ktorom konštatoval, že: „Odvolací súd dožiadaním zo dňa 16. marca 2022 zistil,\nže protimonopolný úrad dňa 23. februára 2022 rozhodol rozhodnutím č. 2022/DOZ/POK/2/12 vo\nveci zneužitia dominantného postavenia organizácie LITA, autorská spoločnosť (žalobca) a zároveň\nkonštatuje, že toto konanie a jeho výsledok, v ktorom v rámci skúmania verejnoprávnych vzťahov\nprotimonopolný úrad ako správny orgán posudzuje to či sa žalobca dopustil zneužitia dominantného\npostavenia v rámci hospodárskej súťaže a takéto konanie nemá vplyv na odvolacie konanie, v ktorom\nsú posudzované iné otázky vyplývajúce zo súkromnoprávneho vzťahu, akým je posúdenie odvolacích\nnámietok žalobcu, posúdenie legitimity v konaní, primeranej alebo zvyčajnej licenčnej odmeny, preto\nnávrh na prerušenie konania odvolací súd zamietol. (pozri aj rozhodnutia sp. zn. 12Co/24/2021, sp. z.\n14Co/151/2018)“, (ii) Krajský súd v Bratislave v bode 49. odôvodnenia rozsudku zo dňa 30.03.2022\nsp. zn. 4Co/167/2019, že: „Odvolací súd opätovne uvádza, že vybavenie podnetu Protimonopolným\núradom SR nemá na rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci žiaden dosah, nakoľko ju v tomto konaní\nneprináleží preskúmavať výšku licenčnej odmeny a preto považoval návrh žalovaného na prerušenie\nkonania za nedôvodný, nakoľko rozhodnutie vo veci nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany\nžalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu a návrh žalovaného na\nprerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP ako nedôvodný zamietol.“\n25. V korelácii s uvedeným odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vychádzal z\nnázoru, že posúdenie otázky, aká bola v roku 2018 zvyčajná licenčná odmena za používanie diel\nliterárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických,\ndiel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, formou verejného prenosu, nie\nje závislé od rozhodnutia o tom, či došlo alebo nedošlo zo strany žalobcu k zneužitiu dominantného\npostavenia, a teda rozhodnutie súdu nie je závislé od výsledku konania na PMÚ SR, a preto nebol\ndaný dôvod na obligatórne prerušenie súdneho konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ani\ndôvod na fakultatívne prerušenie konania v zmysle § 164 CSP. Pokiaľ preto súd prvej inštancie návrhu\nžalovaného na prerušenie konania nevyhovel konštatujúc, že konanie pred Protimonopolným úradom\nSR nemá na jeho rozhodnutie žiaden dosah, jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť žiadne nedostatky, ktoré\nby zakladali odvolacie dôvody. Svojím procesným rozhodnutím súd nenaplnil odvolací dôvod podľa §\n365 ods. 2 CSP, keďže jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nenapĺňa žiadny z\nodvolacích dôvodov. Bolo totiž vo výlučnej kompetencii súdu preskúmať existenciu nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia ako aj jeho výšku, čo do limitov stanovených zákonnou úpravou.\n26. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli\npotrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, jednoznačne viedli k naplneniu\npodmienok pre aplikáciu citovaných zákonných ustanovení, keďže poskytovali bezpečne zistený\nskutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa na\nuvedenom základe stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa dopustil neoprávneného\nvýkonu kolektívne spravovaného práva, a preto je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo\nvýške obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach. Nemožno preto\npriznať opodstatnenie ani odvolacej námietke žalovaného založenej na tvrdení, že súd v tomto konaní\nnesmie poskytnúť žalobcovi ochranu, lebo žalobca uplatňuje vo svojom Sadzobníku neprimerane vysoké\nsadzby, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými\nmravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich\nz občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených\nzáujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný mal\nvedomosť o tom, že je jeho povinnosťou uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu, napriek tomu sa vedome\ndostal do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany, preto musí znášať následky s tým\nspojené. Z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na\nstrane žalovaného na úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia\nMinisterstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy. Žalovaný v rozhodnom období ako používateľ\nzasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia\nhromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických,\nhudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,\narchitektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Je nesporné, že žalovaný\nsa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, a je povinný toto obohatenie žalobcovi vydať.\n\n27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd s postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správne.\n28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 225\nods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešný žalobca nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje\ndvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania\nlen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje\nsumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je\nrozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti\ndôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech\nbolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané\nopravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej\nopravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,\nproti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická\nosoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba\na jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej\n\nobrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§\n435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19Ca/16/2019", "guid": "d3028b9e-c7ee-4dad-a3cb-9ebf746df3ad:5c0c1373-c2fd-4578-99bd-4e6a89f2e2fb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6402bba9-88b3-43b4-852c-75e2663a982f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6402bba9-88b3-43b4-852c-75e2663a982f"}, {"guid": "ussr:52f82211-2573-4fdd-bf55-f7b34d4f854e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 4/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/2013 z 10. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-10", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52f82211-2573-4fdd-bf55-f7b34d4f854e"}, {"guid": "ussr:ee0783ac-a115-4182-8c13-44967e7e92ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/2011 z 31. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-31", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee0783ac-a115-4182-8c13-44967e7e92ad"}, {"guid": "ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}, {"guid": "dce50359-ec94-4b78-81d8-699260713923:6c3de8ad-8f55-407d-9a78-c4081bae96bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/167/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/167/2019 z 30. 3. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/dce50359-ec94-4b78-81d8-699260713923:6c3de8ad-8f55-407d-9a78-c4081bae96bf"}, {"guid": "5c038351-671a-4290-a7a0-87cddd889269:e744c0d1-f1a4-4cf9-8248-cbe31d359a7c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3716204920.3", "spisova_znacka": "16Cob/56/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/56/2019 z 11. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-05-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3716204920.3"}, {"guid": "bc6fc6a2-50cf-4b3e-bdd3-9da680425621:d6d05d11-98ab-44af-bdfa-251f5f04bffc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7117226081.1", "spisova_znacka": "1Co/186/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/186/2019 z 24. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-03-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7117226081.1"}, {"guid": "13dab782-5ae0-4836-9c4a-2c1fa516105a:87233d9b-d424-4eb1-adcf-10c6cbbd3b95", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7117205286.1", "spisova_znacka": "11Co/246/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/246/2019 z 10. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-03-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7117205286.1"}, {"guid": "f96ad334-ad07-4080-92bf-3db1fd9f6571:68bc4752-f131-4f51-87eb-d378a72059af", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4216209593.3", "spisova_znacka": "15Cob/32/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Cob/32/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4216209593.3"}, {"guid": "5b4fb5a2-13b0-48a8-bc78-2444b0488bc1:caa352e4-dc18-4316-ad54-467309c904f0", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7117205791.1", "spisova_znacka": "11Co/381/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/381/2018 z 19. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7117205791.1"}, {"guid": "f0bb0557-ff89-499a-b582-22ad46e35953:3d644a87-9f35-43d1-88bd-bbac8766e342", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7117205289.1", "spisova_znacka": "6Co/266/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/266/2018 z 21. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-10-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7117205289.1"}, {"guid": "5e403a61-4beb-4a19-9f0b-3b93f23e8fc9:8ba4e5f0-19e8-47d5-b7ad-9ba0eafa3d0f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1316204748.1", "spisova_znacka": "16Co/15/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/15/2019 z 23. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-09-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1316204748.1"}, {"guid": "aca607cb-f39a-4fb7-a2bc-9c1e9bc115b6:0c3e2b10-310d-4fbc-af1a-6f964e78fdc9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8716202431.1", "spisova_znacka": "15Co/12/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/12/2019 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8716202431.1"}, {"guid": "f5dfd5dd-5aa1-48a0-8d62-632f67febd4a:01043778-9d00-41c3-b2a1-000c3fc70fb3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8716204946.1", "spisova_znacka": "5Co/137/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/137/2018 z 26. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-08-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8716204946.1"}, {"guid": "78cd9acf-c87e-4ffd-a6c7-fb5e97c5133d:45534086-d6dd-49cd-9908-d58a25799b3b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6317207688.2", "spisova_znacka": "13Co/84/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/84/2019 z 16. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-07-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6317207688.2"}, {"guid": "ea418d15-51c5-4a6f-8839-958735d406ac:b4f3df6b-0486-47f4-aa0f-6e706cc5fd3a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6716206654.1", "spisova_znacka": "15Co/113/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/113/2018 z 4. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6716206654.1"}, {"guid": "90e17160-56d1-4e77-a4b4-8da2cb9e4b70:782e33c8-b89b-4d45-b289-f22b60b1c0ca", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4618200391.2", "spisova_znacka": "5Co/105/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/105/2019 z 30. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-05-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4618200391.2"}, {"guid": "32db264e-8693-41f2-ade9-251052266b4b:0e4c18fc-632f-4acb-bf31-da595607f63c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8817207091.2", "spisova_znacka": "16Co/56/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/56/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8817207091.2"}, {"guid": "9a7adeae-e610-4272-b63c-ed3b9043ec89:631b4a38-d729-4e13-aeb5-90f45419241a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7616208558.1", "spisova_znacka": "3Co/170/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/170/2018 z 22. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7616208558.1"}, {"guid": "5acaf54b-9360-4c98-930d-640d7b95a351:033b8795-14db-4af3-bf28-fb8ca71d7a79", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8212208652.1", "spisova_znacka": "24Co/130/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 24Co/130/2018 z 24. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8212208652.1"}, {"guid": "f5438f52-14b8-48f4-8cce-1e6680c8cf0a:7992706a-2239-4129-8114-6008e6c2b790", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1114213192.2", "spisova_znacka": "4Co/103/2017", "nazov": "Opravné uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/103/2017 z 3. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-03", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1114213192.2"}, {"guid": "9d8f3f1c-4b2d-4628-bdd2-a3110bcf3937:8e4f95e9-2dd5-46b7-88aa-47373a9a007e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6116210037.1", "spisova_znacka": "17Co/147/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/147/2018 z 12. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-03-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6116210037.1"}, {"guid": "3871bcd2-1f7e-4a8e-8769-4f70dab27a3a:da555f82-eb06-4ceb-aacb-0fe8891d325f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1316204746.1", "spisova_znacka": "3Cob/233/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/233/2017 z 22. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-01-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1316204746.1"}, {"guid": "86b5ffdc-0c83-45d3-a1fe-00c1e16b0fb1:682341b4-9b0c-492d-ada6-6da911bd4957", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7117202849.1", "spisova_znacka": "9Co/64/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/64/2018 z 20. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-11-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7117202849.1"}, {"guid": "2e9f5daa-8fb2-4322-aa43-ec707fffda03:4727fa59-5462-441e-9363-34f67d74c8fb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8115202229.1", "spisova_znacka": "11Co/47/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/47/2018 z 24. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-10-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8115202229.1"}, {"guid": "2be81fbb-292c-42d6-9501-9f142cdc70a8:d7fec51e-0acb-4d1a-aa4e-c91f3ecc9f56", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8716202428.1", "spisova_znacka": "25Co/80/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/80/2017 z 24. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-09-24", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8716202428.1"}, {"guid": "a42534df-c148-46f4-be28-5065bde10eec:e638f524-995e-4e5d-9fd7-f1e7ee28ee40", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4316215934.1", "spisova_znacka": "9Co/95/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/95/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4316215934.1"}, {"guid": "32a1e2a8-c21a-447a-be91-6cb53519f655:01cedcaa-df2c-4905-90fb-62d84f06933b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5307201852.2", "spisova_znacka": "10Co/6/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/6/2018 z 24. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-07-24", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5307201852.2"}, {"guid": "c1078b62-100c-4976-99e9-a8ac5cd8bc2c:d8e62fb0-7b5b-4c67-bdeb-28655684c3ff", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3816208248.2", "spisova_znacka": "19Co/84/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/84/2018 z 11. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3816208248.2"}], "citovane_v": []}