Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoCsp/92/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819203545 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7819203545.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Sandry Veľkej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej: B., o zaplatenie 2.534,09 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 10. júna 2020, č. k. 11Csp/71/2019-181 r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.990,86 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 28.4.2017 do zaplatenia, s tým, že na splnenie tohto peňažného záväzku určil žalovanej splátky vo výške 70,- Eur mesačne (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v percentuálnej výške 57,12 % (III). 2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.534,09 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 28.4.2017 do zaplatenia zo záväzkového právneho vzťahu založeného Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 6209205 zo dňa 6.7.2015, uzavretou medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. (ďalej tiež len „CFH“) ako veriteľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej CFH poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume 3.500,- Eur, oproti povinnosti vrátiť ich spolu s dohodnutými úrokmi v percentuálnej výške 9,9 % ročne, pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 9,9% v 60 mesačných splátkach po 73,47 Eur. Žalovaná, podľa tvrdenia žalobcu, postupne zaplatila na svoj úverový záväzok spolu sumu 1.509,14 Eur a následne prestala dohodnuté splátky platiť. Z tohto dôvodu CFH po predchádzajúcej márnej výzve na splnenie už zročného záväzku, listom zo dňa 22.4.2017 uplatnil právo na okamžité zosplatnenie i ostávajúcej časti úveru. Žalovaná takto zosplatnený dlh nesplnila. Po zániku CFH rozdelením sa jeho právnym nástupcom vo vzťahu k uplatnenej pohľadávke stala spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., ktorá ju následne previedla na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.12.2017. 3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezozvyšku vyšiel z takto žalobcom tvrdeného skutkového stavu; naviac tiež zistil, že úverová zmluva neobsahuje konkrétny údaj o konečnej splatnosti úveru, údaj o skladbe mesačnej splátky ani údaj o predpokladoch použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. 4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1 až 4 zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1 ods. 1 a 2, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 497 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, pri zakladaní ktorého podľa jeho záveru v úverovej zmluve neboli vyjadrené údaje, predstavujúce jej obligatórne náležitosti podľa ust. § 9 ods. 1 písm. f) (termín konečnej splatnosti úveru), písm. l) (skladba splátok) a písm. k) (predpoklady použité na výpočet RPMM) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti vysvetlil, že v úverovej zmluve uvedený údaj o konečnej splatnosti úveru „7/2020“ nezodpovedá požiadavke určitosti pričom podľa jeho názoru byť tento parameter v úverovej zmluve vyjadrený konkrétnym dňom kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Ozrejmil tiež, že hoc v úverovej zmluve je dohodnutá výška mesačnej splátky, neupravuje, aká jej časť sa započíta na istinu, úroky a poplatky. Z týchto obsahových nedostatkov úverovej zmluvy prvoinštančný súd vyvodil s použitím ust. § 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona domnienku o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Podľa jeho nadväzujúcej úvahy, je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi na splnenie svojho úverového záväzku len sumu zodpovedajúcu skutočne jej poskytnutým peniazom a keďže podľa zistenia prvoinštančného súdu žalovaná z poskytnutej sumy 3.500,- Eur už vrátila žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) 1.509,14 Eur, priznal žalobcovi len sumu 1.990,86 Eur a vo zvyšku jeho žalobu zamietol. Za omeškanie žalovanej so splnením tejto peňažnej povinnosti zároveň prvoinštančný súd priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným procesným úspechom oboch strán v spore s prevahou na strane žalobcu v percentuálnom rozsahu 57,12%. 5. Len proti zamietavému výroku (II) tohto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. V odvolaní žalobca namietal proti záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z pohľadu všetkých parciálnych úvah, ktoré ho podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku formovali. V prvom rade nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v úverovej zmluve musela byť vyjadrená skladba úverových splátok. V súvisiacej argumentácii odvolateľ poukázal na potrebu interpretovať vnútroštátnu úpravu vo svetle zmyslu a cieľov smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Tá ale podľa záveru formulovaného Súdnym dvorom EU v rozhodnutí C 42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, nevyžaduje aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahovala údaj o konečnej splatnosti úveru a v tejto spojitosti ani s názorom, že tento údaj musel mať podobu označenia konkrétneho dňa. Odvolateľ akcentoval, že v úverovej zmluve sa strany dohodli na splatnosti mesačných splátok - vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Pokiaľ sa zároveň dohodli na počte splátok a v úverovej zmluve je naviac uvedený aj kalendárny mesiac, na ktorý pripadá posledná splátka, podľa žalobcu je možné konečnú splatnosť úveru bez akýchkoľvek pochybností a bez ťažkostí vyvodiť. Napokon žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že svoj záver o absencii predpokladov pre výpočet RPMN v úverovej zmluve bližšie nevysvetlil, z ktorého dôvodu nie je zrejmé, aký konkrétny výpočtový parameter v úverovej zmluve postrádal. Odvolateľ v tejto spojitosti zdôraznil, že jediný náklad spotrebiteľa v súvislosti s úverom predstavoval úrok a že pre výpočet RPMN boli použité len vstupné parametre (výška úveru, úroku a splátky a frekvencia a počet splátok) predpokladané vzorcom uvedeným v prílohe č. 2 zák. č. 129/2010. Z. z. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na procesné pochybenie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku a vytýkajúcimi mu tiež nesprávnosť rozhodujúcich právnych záverov, žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s). 6. Vyhovujúci výrok rozsudku (I) nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. 7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) dôvodné. 9. Svojimi odvolacími námietkami žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ku ktorému podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel prvoinštančný súd na podklade parciálnych úsudkov o absencii údajov o konečnej splatnosti úveru, o skladbe splátok a o parametroch použitých pri výpočte RPMN v úverovej zmluve. Každý z týchto dielčich záverov je podľa posúdenia odvolacieho súdu zásadne nesprávny. Ešte pred vysvetlením samotných dôvodov, pre ktoré je tomu tak, odvolací súd považuje za potrebné uviesť na adresu prvoinštančného súdu niekoľko kritických poznámok. 10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prístup súdu prvej inštancie k tejto veci je poznačený typickým nedostatkom, ktorého sa prvoinštančné súdy dopúšťajú v spotrebiteľských sporoch. I v tomto prípade si súd prvej inštancie zamenil spotrebiteľskú ochranu s honbou za bezúročnosťou úveru za každú cenu. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že Súdny dvor Európskej únie (ESD) vo svojom rozhodnutí Home Credit Slovakia, a. s. vs. Biróová naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru a že aj Ústavný súd SR je vo svojej judikatúre kritický k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn. Pl. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 ústavný súd (tiež) konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany, neprirodzená. Namiesto primeranej ochrany, ktorej sa má spotrebiteľovi v sporoch dostať súd prvej inštancie v konaní prakticky suploval procesnú obranu žalovanej. Daňou za to, sú prehnane formalistické, bezmyšlienkovito prenesené, rigorózne až právne neudržateľné závery, s ktorými, a to si odvolací súd dovolí konštatovať so všetkou zodpovednosťou, by v inom (nespotrebiteľskom) prípade, v ktorom by touto mylnou pohnútkou nebol ovplyvnený, akiste nebol sám spokojný. Súd prvej inštancie si evidentne neuvedomoval, jednak, že ani procesné ohľady, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. C.s.p.), neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov kontradiktórneho konania a jednak, že procesná ochrana spotrebiteľa musí nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, aby súd prvej inštancie v obsahu úverového vzťahu vzhliadol niektorý z týchto objektov spotrebiteľskej ochrany, pričom ani odvolací súd nezistil, aby v danom prípade ochrana spotrebiteľa opodstatňovala potrebu detailného preskúmavania obsahu úverovej zmluvy a to aj v tých jej častiach, ktoré evidentne neboli pri jej realizácii problematické a bezpochyby nezastierali rozsah záväzku žalovanej a skrz toho nevplývali na jej rozhodnutie uzavrieť úverovú zmluvu. Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje na to, že aj podľa interpretačného záveru ESD, formulovaného v už zmienenom rozhodnutí Home Credit Slovakia, a.s. vs. Bíróová, je potrebné bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru vyvodzovať v prípade takých obsahových nedostatkov zmluvy o úvere „ .... pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu možno v procesných súvislostiach vyvodiť, že ochrana spotrebiteľa pred dopadom obsahovej neúplnosti úverovej zmluvy musí byť založená na takých náležitostiach, ktoré mohli vplývať na poznanie rozsahu povinnosti spotrebiteľa plniť a nie na akýchkoľvek, často skutočne triviálnych a neraz bohužiaľ aj účelovo súdom vyfabrikovaných nedostatkoch. Treba mať na pamäti, že aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. I v spotrebiteľských vzťahoch je potrebné v čo najväčšej miere zachovať fundamentálne pravidlo súkromnoprávnych vzťahov, že prevzaté záväzky, povinnosť zaplatiť odplatu za tovar či službu nevynímajúc, sa zásadne majú plniť. Preto zásah súdu do zmluvne nadobudnutých práv a prevzatých záväzkov musí mať výnimočnú, skutkovými okolnosťami jasne odôvodnenú a zákonom pevne podopretú povahu. V žiadnom prípade nemôže odopretie práva spočívať len na subjektívnej predstave sudcu, na nejasných či ťažko zrozumiteľných úvahách, alebo na z iných rozhodnutí paušálne prevzatých záverov bez ich konfrontovania s konkrétnym okolnosťami prípadu. Tento postup zároveň nesmie byť samoúčelný, ale musí vyplývať z ochranného účelu porušenej normy a vždy musí byť realizovaný takým spôsobom, aby mal dodávateľ dostatočný procesný priestor reagovať na zásadné skutkové nálezy a právne závery súdu, ktoré nevyplynuli z procesnej obrany spotrebiteľa, ale sú súčasťou jeho vlastného myšlienkového konštruktu v rámci spotrebiteľskej ochrany. Inými slovami povedané, pokiaľ súd prvej inštancie pri ochrane spotrebiteľa prakticky supluje jeho skutkovú alebo právnu obranu v spore, dodávateľ musí mať možnosť reagovať na ňu prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany alebo svojou argumentáciou. K úvahám súdu prvej inštancie, ktorými sa riadil pri posudzovaní obsahovej úplnosti úverovej zmluvy sa žiada odvolaciemu súdu pripomenúť nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy. Obsahovo výstižnými a inšpiratívnymi k prejednávanej veci sú tiež závery Ústavného súdu ČR v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 340/2012 podľa ktorých preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. 11. Odvolací súd nemôže bez povšimnutia ponechať ani skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z niekoľko rokov prekonaného názoru v otázke, ktorá bola v právnej praxi zodpovedaná spôsobom, ktorý možno považovať za ustálený. I napriek tomu, že žalobca (jeho právny predchodca) na túto skutočnosť upozornil vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu, súd prvej inštancie prakticky odignoroval jeho argumentáciu, opierajúcu sa o judikatúru Najvyššieho súdu SR i o už niekoľkokrát zmieňované rozhodnutie ESD vo veci Home Credit Slovakia, a.s. vs. Bíróová. Takýto prístup konajúceho sudcu rozhodne nemožno považovať za svedomitý výkon povinností, vyplývajúcich z funkcie sudcu (§ 30 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších zmiem a doplnkov) a v procesných súvislostiach nemožno inak ako súhlasiť s odvolateľom v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku pre to nespĺňa pažiadavku riadneho odôvodnenia, nakoľko bezpochyby nepodáva vysvetlenie všetkých dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že vysvetlenie rozhodujúcich otázok a vysporiadanie sa s podstatnými argumentmi strán považujú vo svojej judikatúre za neodmysliteľný predpoklad spravodlivého procesu Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). ÚS SR v tejto spojitosti napríklad formuloval záver o nevyhnutnosti aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ 12. Pokiaľ by súd prvej inštancie venoval dostatočnú pozornosť vnútroštátnej judikatúre (Čl. 2 ods. 2 C.s.p.) a interpretačným záverom ESD (Čl. 3 ods. 1 C.s.p.), ak už inak nie aspoň na podklade argumentácie žalobcu v konaní, jeho rozhodnutie by akiste formovala aj téza, že pri interpretácii rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, ktorá je výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“), je potrebné zohľadniť ňou stanovený cieľ. I bez toho, aby sa toho strany v konaní dovolávali je povinnosťou súdu posúdiť zhodu smernice s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či táto smernica bola transponovaná správne a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia smernice totiž v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na záver formulovaný ÚS SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho sudu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a cez to jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Možno preto uzavrieť, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter (Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací súd konštatuje, že v rámci eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy je potrebné vychádzať z interpretačných záverov, vyplývajúcich z rozhodnutí ESD. Tento súd v rozhodnutí vo veci Home Credit Slovakia, a.s. vs. Bíróová vo vzťahu k určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy i k následkom absencie niektorých jej náležitostí formuloval hneď niekoľko na vec sa vzťahujúcich interpretačných záverov. ESD v tomto smere skonštatoval, že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Z toho vyplýva, že ani potreba eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti úveru tak rigorózne ako to činí súd prvej inštancie. Rozhodne tento dôvod nezadáva ani vnútroštátna právna prax. 13. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému významu (zmyslu) a preto jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým záverom. NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľ-ným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej nejasnosti za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v praxi. Podľa názoru formulovaného ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická, systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Interpretačné závery musia týmto požiadavkám právnej praxe zodpovedať. Ani zákonná požiadavka uvedenia v úverovej zmluve tiež údaja o konečnej splatnosti úveru nebola samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne aby mohol bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie posudzovaného ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti s uvedením kalendárneho mesiaca na ktorý pripadá posledná splátka môže objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože už len údaje o počte splátok a o ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho vôbec dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú. 14. Reagujúc na interpretačné závery ESD v už zmienenom rozhodnutí sa v právna prax (nakoniec i zákonodarca zmenou právnej úpravy) možno povedať už dávno vysporiadala aj s otázkou výkladu § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy v tom zmysle, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetná norma hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne interpretovať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). 15. Odvolací súd sa napokon nemohol stotožniť ani s ostatným parciálnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahovala údaj o predpokladoch použitých pri výpočte RPMN. Odvolací súd ani pri vynaložení značného úsilia nepochopil predstavu prvoinštančného súdu ako mal tento údaj v zmluve vyzerať, už vôbec nie v kontexte žalobcom správne vyzdvihovanej skutočnosti, že jediný úverový náklad v danom prípade predstavovali úroky a vo svetle tiež faktu, že aj (popri úrokoch) ostatné parametre pre výpočet RPMN (výška úveru, úroku a splátky a frekvencia a počet splátok) boli v zmluve explicitne vyjadrené. Z uvedených dôvodov preto nemožno inak ako prisvedčiť námietke žalobcu, že odôvodnenie tohto záveru súdom prvej inštancie nespĺňa parametre preskúmateľnosti. 16. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne úplnosti úverovej zmluvy a cez obsahu úverového vzťahu strán nevenoval pozornosť, preto nevykonal dokazovanie a na jeho základe neustálil skutkový stav potrebný pre záver o dôvodnosti výšky uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.) zrušiť a a v rozsahu zrušenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie. 17. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým zabezpečiť si pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe sa najmä náležite vysporiada s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca v priebehu konania už predložil, ktoré strany navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 C.s.p. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne, s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. 18.V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.