Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/4/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200130 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200130.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: X. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. I. M., Z. W. J. D. S. B.. X.P.Z., Z., prechodne bytom: B. (T.) B.. A. XX, J. X., štátny príslušník štátu Z., cestovný doklad č. T., platný od 18.5.2018 do 17.5.2023, právne zastúpený: JUDr. PhDr. Michal Kočiš, PhD., LL.M., advokát so sídlom Súľovská 9, Košice, IČO: 51 428 164, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO2-2-003/2019 zo dňa 25.01.2019, takto r o z h o d o l : I. Súd z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ- HCP-PO2-2-003/2009 zo dňa 25.1.2019 a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP- PO6-118-012/2018-ZVC zo dňa 19.11.2018, ktorým bol žalobca X. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. I. M., Z. W. J. D. S. B.. X.P.Z., Z., prechodne bytom: B. (T.) B.. A. XX, J. X., štátny príslušník štátu Z., cestovný doklad č. T., platný od 18.5.2018 do 17.5.2023, administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie J. X. a vec v r a c i a prvostupňovému správnemu orgánu na opätovné konanie a rozhodnutie. II. Žalobcovi súd p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou vo veci administratívneho vyhostenia doručenou správnemu súdu dňa 26.02.2019 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO2-2-003/2019 zo dňa 25.01.2019, a súčasne i rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice z 19.11.2018 č. PPZ-HCP-PO6-118-012/2018/ZVC o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil a odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu zamietol. 2. Prvostupňový správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu 19.11.2018 podľa § 77 ods.1 a § 82 ods.1 písm. b/ zák. č. 404/2001 Z.z. o pobyte cudzincov. Žalobca bol administratívne vyhostený na územie J. X. z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky v 30 dňovej lehote podľa § 83 ods.1 zákona o pobyte cudzincov od vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. 3. Správny orgán prvého stupňa konštatujúc priestupok spáchaný žalobcom v zmysle § 118 ods.1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov žalobcovi uložil blokovú pokutu vo výške 20 Eur a pretože súčasne naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, vyhostil ho ako štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nemá oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca v zápisnici o jeho výsluchu uviedol, že nepovažoval svoj pobyt na území Slovenskej republiky za nelegálny a hodlal si vybaviť povolenie na podnikanie, tiež uviedol, čo ho viedlo k ceste do Európy, odpovedal že mu nehrozí ohrozenie života, zdravia ani strata slobody z dôvodu náboženského, z dôvodu rasy alebo politickej príslušnosti a že požiadal v J. o povolenie k pobytu a o udelení azylu. Na Slovensku nežiadal o asistovaný dobrovoľný návrat z územia Slovenskej republiky. 4. V odôvodní ďalej uviedol správny orgán prvého stupňa, že má povinnosť chrániť záujmy štátu a verejný záujem a že je vo verejnom záujme dodržiavať právne predpisy platné na území Slovenskej republiky. Odkázal na prílohy II. Nariadenia rady Európskeho spoločenstva č. 539/2001 ES v platnom znení, podľa ktorých štátni príslušníci tretích krajín musia disponovať pri prekračovaní vonkajších hraníc štátov a krajín povolením na vstup na územie schengenského priestoru. Správny orgán prvého stupňa mal za to, že postupoval v súčinnosti so žalobcom, že ho vypočul, zistil všetko potrebné pre rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu v dôsledku neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Súčasne tiež tvrdil, že sa zaoberal rešpektovaním článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a konštatoval, že na území Slovenskej republiky žalobca nemá blízke osoby, preto rozhodol o jeho vyhostení. 5. Žalobca proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal odvolanie a namietal procesné pochybenia týkajúce sa ustanovenia tlmočníka z anglického jazyka a nie z jeho materinského jazyka Q.Q., v dôsledku čoho žalobca nedostatočne porozumel celému prekladu v konaní v anglickom jazyku. Namietal preto, že v konaní uviedol niektoré skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé a nedomyslel závažnosť svojej výpovede pre konanie pred správnym orgánom, lebo v tom čase by uviedol svoj vzťah s partnerkou, ktorý označil za blízky a dôverný. V odvolacom konaní tak žalobca namietal porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdil, že bol na svojich právach ukrátený tým, že nebolo vzaté na zreteľ, že existujú prekážky administratívneho vyhostenia z dôvodu ochrany jeho súkromia a rodinného vzťahu. Prezentoval to čestným vyhlásením blízkej osoby, a domáhal ochrany svojich práv pred administratívnym vyhostením. Uviedol, že Nariadenie Európskeho parlamentu, upravujúce právne postavenie osôb z tretích krajín na území schengenského priestoru uplatňuje osobitné pravidlá pre vkladanie údajov do schengenského informačného systému, ktoré sú obligatórne. Žalobca doposiaľ bezúhonný, by sa za podmienky zápisu do schengenského informačného systému za takého už nepokladal. Jeho odvolaniu prvostupňový správny orgán nevyhovel a podľa § 57 ods.2 Správneho poriadku zákona č. 71/1967 Zb. z. ho predložil na preskúmanie žalovanému. 6. Žalovaný odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil s poukazom na ustanoveniami § 3 ods.5, § 32 ods.1 a § 47 ods.3 Správneho poriadku, podľa ktorého konal a postupoval. Žalovaný konštatoval, že žalobca bol poučený o tlmočníkovi i o možnosti žiadať právnu pomoc. K neustanoveniu a neprítomnosti tlmočníka počas konania pred správnym orgánom prvého stupňa z jazyka Q. konštatoval, že správny orgán žalobcu poučil o jeho procesných právach v zmysle správneho poriadku i zákona o pobyte cudzincov a žalobca podpísal zápisnicu, ktorá je dôkazom o týchto faktoch. Zopakoval, že žalobca sa dostavil na správny orgán prvého stupňa, aby si podal žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky pre účel podnikania. Pri tomto kontakte bolo zistené, po predložení cestovného dokladu domovskej krajiny platného od 18.5.2018 do 17.5.2023 a dokladu vydaného J. X., (ktorý je označený na strane 2. piaty odsek rozhodnutia žalovaného) že žalobca je na území Slovenskej republiky neoprávnene. Žalovaný uviedol v odôvodnení povolenia udelené žalobcovi v cudzine mimo územia Slovenskej republiky, ktoré však podľa neho neosvedčujú oprávnenie vstupovať na územie Slovenskej republiky. Preto sa na území Slovenskej nachádza neoprávnene. 7. Žalovaný zhodne ako správny orgán prvého stupňa konštatoval, že podľa článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/399, / kódex schengenských hraníc/ na územie Slovenskej republiky môže vstúpiť cudzí štátny príslušník s cestovným dokladom, ktorý je platný najmenej 3 mesiace dlhšie ako je zamýšľaný dátum odchodu a súčasne musí mať platné vízum ktorého pobyt nepresiahne 90 dní a akéhokoľvek 180 dňového obdobia pobytu na území Slovenskej republiky. Tieto podmienky žalobca nesplnil, preto považoval za zákonné rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o jeho administratívnom vyhostení. Uviedol, že napriek tomu, že bol žalobca administratívne vyhostený na územie J., nebol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Správny orgán vzal do úvahy, že žalobca nezapieral svoje zavinenie a zaviazal sa odcestovať v najkratšom možnom čase dobrovoľne. K námietke uvádzanej žalobcom o blízkej osobe na území Slovenskej republiky, vzťahu ktorý žalobca označil za prekážku jeho administratívneho vyhostenia a dôvodnosť preskúmania námietky o ochrane súkromného a rodinného života v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavy Slovenskej republiky, žalovaný tvrdil, že nezistil blízky vzťah s označenou osobou. Preto v konaní pokračoval bez preskúmavania uvedenej otázky pretože, ako uviedol, predložené čestné prehlásenie o práve žalobcu bývať u B. S.C. v byte nezakladá blízky vzťah a tým blízku osobu podľa zákona o pobyte cudzincov, ktoré žalobcom označené práva zakladá. 8. V správnej žalobe žalobca napáda rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods.1 písm. c/, d/, e/, f/ g/zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátiť prvostupňovému orgánu orgánu na opätovné konanie. 9. Žalobca namietal porušenie jeho procesných práv a zopakoval, že administratívne konanie sa začalo 19.11.2018, keď sa dostavil na oddelenie cudzineckej polície, aby požiadal o prechodný pobyt na účel podnikania a nevedel, že porušuje zákon o pobyte cudzincov platný v Slovenskej republike, čo si viacnásobným spôsobom preveroval a bol o tom uistený. Prvostupňový správny orgán žalobcu upovedomil o začatí správneho konania a bez prítomnosti tlmočníka v jeho rodnom jazyku začal konanie, ktorému žalobca nerozumel a všetko čo vypovedal pred správnym orgánom prvého stupňa do zápisnice nebolo pravdivé v dôsledku jeho neznalosti a nezrozumiteľnosti jazyka, v ktorom sa viedlo konanie za účasti tlmočníka, t.j. v anglickom jazyku. V konaní pred správnym orgánom prvého stupňa žalobca nebol zastúpený. Podľa žalobcu správne orgány nerešpektovali správny poriadok, pokiaľ ide o ich povinnosť postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať a vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie a uplatniť svoje návrhy. Správne orgány porušil zásadu materiálnej pravdy, ktorá v činnosti správnych orgánov ukladá povinnosť úplne a presne zistiť skutočný stav a obstarať si potrebné doklady pred vydaním rozhodnutia (§ 3 ods.2 v spojení s § 32 ods.1 Správneho poriadku). V odvolaní žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorý rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, porušil pritom povinnosť nielen zistiť dostatočne skutkový stav, ale aj odôvodniť svoje rozhodnutie a vykonať dokazovanie v súčinnosti s účastníkom konania za rešpektovania všetkých práv nielen povinností, ktoré mu ukladá zákon o pobyte cudzincov a správny poriadok, tak aby bol náležite zistený skutkový stav a všetky dôkazy vyhodnotené jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. 10. Žalobca po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení poveril svojim zastupovaním advokáta a podal odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca namietal porušenie svojich práv zaručených na ochranu jeho rodinného života, ktoré správny orgán prvého stupňa nesprávne vyhodnotil aj preto, že žalobca v dôsledku nezrozumiteľnosti konania vedeného pred správnym orgánom túto okolnosť dôsledne nenamietal a nebol právne zastúpený. Skutočnosť, že nerozumel dôsledne konaniu o administratívnom vyhostení, ani otázkam, ktoré správny orgán nastolil, je faktom, že napriek tomu podpísal zápisnicu, v ktorej je uvedené na niekoľkých miestach, že bol ženatý, čo nie je pravdou. Táto zrejmá a zjavná nesprávnosť je podľa žalobcu dôkazom, že jazyku, v ktorom sa viedlo konanie, nerozumel. Žalobca uviedol, že je štátnym príslušníkom štátu Z., úradným jazykom je Q., svoju krajinu opustil z dôvodu žiadania lepších životných podmienok v Európe a pricestoval do J. X., kde bol v čase vydania rozhodnutia účastníkom azylového konania. V J. X. nadviazal dôverný vzťah so Slovenskou štátnou občiankou B.F. S., bytom v D.. O tejto partnerke tvrdil, že je spolu so svojou maloletou dcérou jeho blízkou osobou, pokladal tento vzťah ho za trvalý, dlhší ako jeden rok, čo v čase vydania rozhodnutia uvedená osoba mala potvrdiť čestným vyhlásením a fotodokumentáciou, deklarujúcou dôverný a blízky vzťah žalobcu aj k dcére partnerky B.N. S.. Žalobca tak namietal, že správny orgán prvého stupňa ani žalovaný nevzali na zreteľ tento blízky vzťah žalobcu k B.C. S.Ý. a k jej maloletej dcére, ako prekážku jeho administratívneho vyhostenia. Žalobca sa legitimoval cestovným pasom č. T. a dokladom, ktorý mu bol vydaný v J. X. ako doklad o pobyte pre cudzincov. Prvostupňový správny orgán a ani žalovaný v kontexte jeho administratívneho vyhostenia nepreskúmavali pobytovú procedúru na území J. u žalobcu a rozhodol o jeho vyhostení na územie J. X.. 11. Žalobca namietal, že správne orgány do úvahy nebrali blízku osobu pri posudzovaní rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Nevysporiadanie sa s námietkou blízkej osoby, ktorej existencia bráni vyhosteniu žalobcu pokladal za závažné hmotnoprávne pochybenie a odvolací správny orgán konštatoval, že pokiaľ existuje rodinný život s označenou osobou žalobcu, bude sa v budúcnosti snažiť zlegalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky a to potom, čo v lehote na vycestovanie určenej správnym orgánom, potrebnej na vybavenie dokladu, si podá žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky prostredníctvom zastupiteľského úradu Slovenskej republiky na území J. X.. 12. Žalobca namietal tiež, že správny orgán prvého stupňa i žalovaný sa mohol pred vydaním svojho rozhodnutia oboznámiť s okolnosťami jeho osobného a rodinného života, čo neurobil a úradné čestné prehlásenie o uvádzaných skutočnostiach žalobcom nebral do úvahy. Žalobca rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o jeho administratívnom vyhostení a potvrdzujúce rozhodnutie žalovaného, ktoré napadol správnou žalobou pokladal za zásah do jeho práv zaručených mu v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto namietal porušenie jeho súkromného a rodinného života vyhostením na územie J. X. zo Slovenskej republiky, garantovaných mu článkom 19 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca namietal, že správne orgány pri rozhodovaní o jeho administratívnom vyhostení nevzali na zreteľ možnosti jeho administratívneho vyhostenia a prekážky, ktoré Ústava SR a „Dohovor“ žalobcovi garantujú tak, že ukladajú zohľadniť to každému, preto žalobca mal právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 13. Žalobca namietajúc svoju bezúhonnosť a porušenie jeho procesných práv a porušenie práva na súkromný a rodinný život v odvolaní tiež namietal v súvislosti s potrebami zabezpečenia zákonného postupu pri vkladaní údajov do schengenského informačného systému, že žalobca bol bezúhonným, pretože disponoval výpisom z registra trestov Z. a J. X. a jeho bezúhonnosť bola teda potvrdená. Vydaním rozhodnutia o jeho vyhostení sa jeho postavenie zmení. Žalobca tvrdil, že neohrozoval verejný poriadok, verejné zdravie, bezpečnosť, ani morálku Slovenskej republiky a pokiaľ vstúpil na jeho územie ako príslušník tretej krajiny, nemôže to samo o sebe aktivovať výhradu porušovania verejného poriadku, bezpečnosti a zdravia, lebo ako uviedol, že vstúpil na územie Slovenskej republiky v dôsledku spolužitia s blízkou osobou - partnerkou a jej maloletým dieťaťom a v záujme začať tu podnikanie. K tomu, že administratívne vyhostenie je dôsledným vysporiadaním sa s porušovateľmi zákona o pobyte cudzincov uviedol, že pri strete verejného záujmu v podobe rešpektovania právnych predpisov a stretu súkromného práva na ochranu súkromného a rodinného života, ak má mať prednosť verejný záujem, sú správne orgány povinné náležite odôvodniť, prečo došlo k uprednostneniu záujmu verejného pred súkromným a odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR /sp.zn.: 1Sža 2/2019, dátum neuvádza/. Žalobca namietal uplatnenie záverov z nálezu Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 117/07, ktoré ukladá v zmysle štrasburskej doktríny v prípade zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať legalitu, legitimitu a proporcionalitu takéhoto zásahu, vo vzťahu k verejnému záujmu. Žalobca tiež uviedol, že neúspešne žiadal o udelenie tolerovaného pobytu v priebehu konania o jeho administratívnom vyhostení, ktoré v tom čase ešte nebolo právoplatné, avšak správny orgán prvého stupňa mu nevyhovel. Vo vzťahu k rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa aj žalovaného žalobca namietal i nepreskúmateľnosť rozhodnutí. Žalobca namietal, že rozhodnutie nebolo odôvodnené, chýbali úvahy správneho orgánu a hodnotenie dôkazov, na základe ktorých rozhodoval. 14. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 13.3.2019 k správnej žalobe žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Označil rozhodnutie žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu za zákonné, lebo rozhodnutiami orgánov verejne správy nebolo zasiahnuté do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Podľa žalovaného správny orgán prvého stupňa postupujúc podľa zákonov Slovenskej republiky § 7 ods.1 zák. č. 210/1995 Z.z. o štátnom jazyku správne konanie sa viedol v štátnom jazyku a v prípade žalobcu ho správny orgán upovedomil o tejto skutočnosti a spísal s ním s jeho súhlasom o výsluchu zápisnicu za účasti tlmočníka z anglického jazyka, a túto zápisnicu žalobca vlastnoručne podpísal. Len neskôr namietal, že jej nerozumel a nevypovedal tak pravdivo, keďže prekladu z anglického jazyka nerozumel. K námietke o porušení práv žalobcu na rodinný život a súkromie uviedol, že rozhodnutie žalovaného je dostatočne odôvodnené k tejto otázke. Žalobca sa dobrovoľne dostavil pred správny orgán, aby si vybavil náležitosti a z jeho cestovného dokladu bolo konštatované, že sa nachádza na území Slovenskej republiky bez potrebných povolení. Žalobca označil B.Q. S. a jej maloletú dcéru za blízke osoby, avšak správne orgány uzavreli, že nejde o osobu blízku a podľa žalovaného prekážky administratívneho vyhostenia v otázke skúmania obmedzovania rodiny a súkromného života žalobcu nebolo dôvodné. 15. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ustanovenia § 206 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné podľa § 134 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 6 ods. 2 písm. d/SSP a vzal do úvahy žalobné námietky podľa § 191 ods. 1 písm. c./ písm. e/, písm. d/, písm. f/ a písm. g/ SSP/ a pri preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná, preto napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie správnemu orgánu prvého stupňa. 16. Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z dôvodu podľa ustanovenia § 82 ods.1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov na územie J. a zároveň určil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. 17. Správny súd po podrobnom oboznámení sa s napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov a ich administratívnymi spismi posudzoval žalobu z hľadiska vplyvu porušenia práv žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku a konštatuje, že v dôsledku procesných pochybení, ktoré by mohli mať dopad na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, konštatuje, že správny orgán prvého stupňa ani žalovaný sa nezaoberali dôsledne procesnými predpokladmi a námietkami žalobcu a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu postupovali nezákonným spôsobom pri vydaní napadnutých rozhodnutí a ich nesprávne skutkové závery mohli viesť i k nesprávnemu právnemu posúdeniu. 18. Z hľadiska procesných pochybení žalobca tvrdil, že v administratívnom konaní bolo začaté konanie bez jeho právneho zástupcu, že tlmočník bol ustanovený s omeškaním a že v úvode administratívnemu konaniu nerozumel. Na súdnom pojednávaní žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol: „V súvislosti s podanou správnou žalobou by sme chceli upriamiť pozornosť na niektoré aspekty podanej žaloby. V prvom rade poukazujeme na procesné pochybenia, ktoré boli prítomné v predmetnom konaní a ktoré podľa nášho názoru samé o sebe zakladajú nezákonnosť toho rozhodnutia a to predovšetkým neskorá prítomnosť tlmočníka a skutočnosť, že nebol pribratý tlmočník z rodného jazyka žalobcu, z jazyka „Q.“ kým v iných konaniach, ktoré boli vedené pred cudzineckou políciou, tohto tlmočníka ustanovil v tomto konaní o administratívnom vyhostení bol pribratý tlmočník z anglického jazyka, ktorému môj klient rozumel len veľmi rámcovo a nie v miere, ktorá by postačovala na správne pochopenie všetkých súvislostí prebiehajúceho konania o administratívnom vyhostení. Žalobca nebol upovedomený riadne o možnosti dať sa nechať sa zastúpiť, keďže dostatočne nerozumel anglickému ani slovenskému jazyku. Ako vyplývalo aj z administratívneho spisu, nachádzali sa tam zjavné nesprávnosti. V podkladoch pre administratívne vyhostenie sú fakty, ktoré svedčia o tom, že klient nerozumel tomu čo bolo predmetom toho konania a obsahom spisu. Napríklad bolo uvádzané, že klient je ženatý, čo nie je pravda, ale podpisom to žalobca potvrdil potvrdil. K ďalším procesným pochybeniam uviedol, že partnerka žalobcu bola inštruovaná správnym orgánom, aby ostala čakať na chodbe, aj keď podľa správneho poriadku mala byť považovaná za účastníka. „Správny orgán má sám povinnosť zistiť všetko sám z vlastnej iniciatívy a dostatočne sa oboznámiť so všetkými skutočnosťami. V čase keď správny orgán rozhodoval o administratívnom vyhostení mal k dispozícii dokument preukazujúci, že žalobca má prechodný pobyt u svojej terajšej partnerky pani S., čo vôbec nezohľadnil. Zvýrazňujem, že napriek tomu, že správny orgán mal k dispozícii doklad preukazujúci blízky vzťah s pani S.. Prvostupňové rozhodnutie je výslovne arbitrárne, formálne, bez nejakého zohľadnenia skutkového stavu a správny orgán postupoval výlučne formálne i podľa zákona o pobyte cudzincov, bez toho, aby zohľadnil ústavnoprávne požiadavky a vôbec neprihliadol na okolnosti súkromného a rodinného života žalobcu. Následne pri podanom odvolaní druhostupňový správny orgán mal všetky podklady, vedel o všetkých rozhodných skutočnostiach, ktoré odôvodňovali existenciu súkromného rodinného života žalobcu a napriek tomu to vôbec nezohľadnil v druhostupňovom rozhodnutí, ktoré potvrdil. Z judikatúry j súdneho dvora Európskej únie aj slovenských súdov (citované v žalobe) vyplýva, že či sa niekto zdržiava protiprávne na území Slovenskej republiky ešte samo o sebe neodôvodňuje administratívne vyhostenie. Správny orgán bol povinný skúmať legalitu, legitimitu a proporcionalitu toho zásahu vo vzťahu k existencii súkromného rodinného života, čo absentuje. Predložil doklady preukazujúce bezúhonnosť, doklady preukazujúce existenciu rodinného a súkromného života, čestné vyhlásenie pani S. o tom, že ona a jej maloletá dcéra sú blízkymi osobami žalobcu, fotografie, ktoré preukázali trvalý a blízky vzťah medzi žalobcom, pani S.Ý. a jej maloletou dcérou, potvrdenie o ubytovaní v J. na preukázanej existencii vážneho partnerského vzťahu žalobcu a pani S. ešte pred príchodom žalobcu na územie Slovenskej republiky a ostatné prílohy, ktoré sa týkajú okolností súkromného, rodinného života a ktoré boli správnemu orgánu dostupné, keď rozhodoval o našom odvolaní. Medzičasom došlo k uzavretiu manželstva, o čom predkladám súdu doklady, a to sobášny list v slovenskom i J. jazyku. Ide o osobu ženského pohlavia menom B. S., rodená S., manželstvo bolo uzavreté pred úradmi J. X., sobášny list bol vydaný Ministerstvom vnútra a zapísaný v osobitnej matrike manželstvo OM/XXX, ročník XXXX, strana XXX, poradové číslo XXX. Manželstvo bolo uzavreté 29.7.2019.“ Nad rámec žaloby uvádzal, že sú dané dôvody nielen v nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, procesné a hmotnoprávne ako ich popisuje správa žaloba a tým došlo k podstatnej zmene okolností, za ktorých bolo rozhodnutie o vyhostení vydané čo zvyšuje argumenty v prospech zrušenia rozhodnutia na ochranu práv žalobcu. Ďalej uviedol: „Vo väzbe na moje predchádzajúce vystúpenie uvádzam, že doklady v odvolacom konaní a po podaní odvolania správny orgán mal všetky rozhodnutia a skutočnosti k dispozícii, tie boli založené na tvrdení o preukázaní existencie súkromného rodinného života a napriek tomu ich správny orgán nezobral do úvahy a nerešpektoval materiálne zásady pri ochrane jeho práv v správnom konaní. Dôvodom podania odvolania bola existencia súkromného rodinného života a napriek tomu toto absolútne druhostupňový odvolací orgán nezohľadnil. Poukazujem aj na vážne systémové nedostatky toho celého procesu rozhodovania ako prebieha v súčasnosti na cudzineckej polícii, ktoré sú vykonávané formálne, bez rešpektovania základných procesných práv a ľudských práv účastníkov konania. Dôvod prečo bola podaná žiadosť o udelení tolerovaného pobytu bol ten, že cieľom bolo využiť všetky práva žalobcu na to, aby mohol rozvíjať si svoj súkromný rodinný život. Žalobca v dôsledku strachu zo zadržania musel odísť z územia Slovenskej republiky, napriek tomu, že zákon o pobyte cudzincov mu garantuje právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky počas celej dĺžky trvania konania o udelenie tolerovaného pobytu až do právoplatného rozhodnutia, napokon, podal žiadosť o predĺženie 30 dňovej lehoty na vycestovanie, ale správny túto lehotu nepredlžil. Poukazuje na to aké štandardné postupy sú uplatňované zo strany cudzineckej polície a že klient bol donútený odísť z územia Slovenskej republiky pod strachom zadržania.“ 19. Podľa správneho súdu otázka právneho zastúpenia i otázka porozumenia konaniu pred orgánmi verejnej správy zakladá ústavné práva a to predovšetkým právo na súdnu ale aj inú právnu ochranu. Preto otázka ustanovovania tlmočníkov i v konaní pred orgánmi verejnej správy sa musí riadiť legitímnym ústavným kritériom práva na súdnu a inú právnu ochranu aj v rozsahu danom zákonom a v zmysle plnosti právneho zastúpenia u osôb z tretích krajín, ktoré neovládajú cudzí jazyk, ktorý v podstate nemusia ani vedieť s porozumením odpovedať na otázku či tomu jazyku rozumejú, alebo nie. Procesné pochybenia dotýkajúce sa § 3 ods.5 a § 32 ods.1 Správneho poriadku, teda, že správny orgán nekonal v súčinnosti s tými osobami, ktoré mohli prispieť k potrebnému pre zákonné rozhodnutie sú významným porušením, ktoré v spojení s námietkou podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP, môžu zakladať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. 20. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správne orgány nedostatočne zistil skutkový stav, správny súd uvádza, že v rôznych správnych konaniach, ktoré sú ale typovo a skutkovo zhodné, žalobca uviedol skutočnosti, ktoré majú dopad na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov pri vedení odvolacieho konania. Počas odvolacieho konania boli vznesené pripomienky v súvislosti s vypočúvaním žalobcu bez tlmočníka v „ jeho jazyku“ a k obsahu zápisnice pred správnym orgánom prvého stupňa námietku podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP hodnotí ako spôsobilú na vyvodenie záveru o nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktoré výhrady sa snažil v odvolacom konaní napraviť žalovaný. Nie nepodstatnou je i námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci správnym orgánom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, ak na územie Slovenskej republiky prišiel s partnerkou slovenskou občiankou o ktorej tvrdil, že predstavuje pre neho blízku osobu a blízky vzťah mohol správny orgán preverovať, ani v odvolacom konaní žalovaný nebral ale námietky žalobcu na vedomie, aj keď ich namietal aj v iných poukázaných konaniach o udelenie tolerovaného pobytu. Žalovaný bol povinný prihliadnuť na procesné ale aj hmotnoprávne odvolacie námietky, týkajúce sa prekážok vyhostenia s poukazom na čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd a ich vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu vyhodnotiť, aj v prípade, že žalobca nemal povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky v procese jeho vyhostenia. 21. Žalovaný k tomuto až na súdnom pojednávaní predniesol: „Chcem podotknúť, že žalobca prišiel na oddelenie cudzineckej polície s tým, že si chce podať žiadosť o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania. Podal dve žiadosti o udelenie tolerovaných pobytov na územie Slovenskej republiky. Prvú žiadosť žalobca podal počas určenej lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 18.2.2019 v zmysle § 58 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu rešpektovania súkromného rodinného života. Jeho žiadosť bola 20.9.2019 právoplatne zamietnutá z dôvodu, že cudzinec nespĺňal podmienky, vzhľadom k tomu, že sa nejedná o rešpektovanie súkromného rodinného života s tým, že v tomto konaní bola súčasná manželka účastníka konania B.W. S. z konania o udelení tolerovaného pobytu vylúčená a správny orgán jej nepriznal postavenie účastníka konania. Žalobca podal ďalšiu žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu v zmysle § 58 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov 28.2.2019 z dôvodu, že si to vyžaduje medzinárodná zmluva. Aj táto žiadosť bola právoplatným rozhodnutím zamietnutá v zmysle § 59 ods.12 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože neboli splnené dôvody na priznanie tolerovaného pobytu). Žalobca bol vyhostený na územie J. X., ktorá je považovaná za bezpečnú krajinu s tým, že aj napriek tomu, že uzavrel manželstvo, v súčasnosti to nič nemení na veci, že si nemôže podať žiadnu žiadosť o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky. Správny orgán neurčil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky.“ 22. Správny súd konštatuje, že je nepochybným, že žalobca sa dobrovoľne dostavil pred policajné orgány so zámerom vybavovať svoju vec, týkajúcu sa pobytu na území Slovenskej republiky v oblasti podnikania a tiež z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že správny orgán žalobcovi poskytol tlmočníka z anglického jazyka a že konštatoval, že žalobca nepožadoval odbornú právnu pomoc advokáta. Z obsahu zápisníc o výsluchu žalobcu z administratívneho spisu súd zistil, že komunikoval so správnym orgánom v otázkach jeho motivácie cesty po Európe i pobytu na území Slovenskej republiky. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu vyplýva, že pri výsluchu žalobcu došlo k časovému odkladu jeho výsluchu z dôvodov osobných na strane tlmočníčky, bez vysvetlenia správnym orgánom na jej činnosť. 23. V rámci súdneho preskúmavacieho konania žalobca vzniesol námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a je potrebné uviesť, že žalobca v priebehu odvolacieho konania konštatoval, že nerozumel dopadom svojej výpovede a neuviedol, že na území Slovenskej republiky žije s osobou, s ktorou sa zoznámil v inej členskej krajine schengenského priestoru a poukazoval na to, že ide o vzťah trvalejšieho charakteru a že túto osobu nasledoval na územie Slovenskej republiky. Správny súd pripomína, že správny orgán prvého stupňa pokladal vyhostenie žalobcu za lege artis postup, vyplývajúci z porušenia v zmysle § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, keďže nič ďalšie pri výsluchu žalobca nenamietal a svojim pobytom je preto neoprávnenou osobou z tretej krajiny na území Slovenskej republiky. Ako vyplynulo zo samotného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, správny orgán prvého stupňa s odkazom na článok 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/399 konštatoval čo sú dané podmienky, za ktorých nemožno akceptovať na území Slovenskej republiky osobu z tretej krajiny. Žalovaný rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na základe odvolania žalobcu potvrdil a doplnil, že jeho administratívne vyhostenie je dôvodné v zmysle § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, pričom pri definícii prekážok vyhostenia vychádzal z výkladu článku 8 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a pri definícii blízkej osoby z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov a konštatoval prednosť záujmu podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru. 24. Žalovaný správny orgán zohľadňujúc odvolacie námietky konštatoval, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nenachádzal lege artis a že v administratívnom konaní bolo zistené, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov bolo povinnosťou konajúcich orgánov verejnej správy vyhostiť žalobcu z územia Slovenskej republiky, keďže sa tu nenachádzal oprávnene, iba s cestovným pasom, ktorý ho definoval z krajiny pôvodu a odkázal na článok 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/399 /schengenský kódex/. Žalovaný uviedol, že v podstate z dokumentov zistil, že žalobcovi bolo na území J. X. udelené povolenie na pobyt pre cudzinca tretej krajiny a konštatoval iné charakteristiky jeho pobytu v tejto krajine, vylučujúce možnosť legálneho pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky. Uviedol, že do zákona o pobyte cudzincov bola transponovaná Smernica EP a R204/38/ES definujúceho rodinného príslušníka a odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Szak/15/2016, mal však za to, že rodinný život žalobcu nebol napadnutým rozhodnutím dotknutý. Preto, uviedol žalovaný, ak existuje, doporučil mu požiadať na zastupiteľstve SR v J. požiadať o prechodný pobyt. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že mal za to, že vzťah žalobcu k B.C. S. je predstieraný a účelový. 25. Správny súd konštatuje, že v konaní o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy pred súdom je daná rovnosť účastníkov konania na rozdiel od administratívneho konania, kde má postavenie orgánu verejnej správy a plní úlohy vymedzené mu zákonom, ako orgán poverený ich vybavovaním. 26. Správny súd uzatvára, že pokiaľ odvolací správny orgán konštatuje, že odstránil nedostatky v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa a nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, nemohol tak urobiť bez poukazu na spomenuté konania o žiadostiach žalobcu o udelení tolerovaného pobytu a ich zistenia ako i potrebné hodnotenie o žalobcovi a blízkej osobe ani s odkazom na ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Označovaná partnerka žalobcu nebola v preskúmavanom odvolacom konaní vypočutá /nepovažoval ju za blízku osobu žalobcu/, preto pokiaľ ide o prekážku jeho vyhostenia, nebolo v posudzovanom konaní preverované všetko potrebné podľa článku 8 ods. 1 a ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 27. Podľa správneho súdu pre procesné pochybenia, ktorými žalobca namietal porušovanie svojich práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom, treba prisvedčiť faktu, že pri znalosti administratívneho konania samotné rozhodnutie žalovaného malo odrážať prieskum žalobcom namietaného faktu. Správny súd tiež pripomína, že žalobca nebol hodnotený ako osoba ohrozujúca bezpečnosť, život a zdravie v krajine a ide o osobu z tretej krajiny, ktorá sa pohybuje v rámci vnútornej hranice schengenského priestoru, a nie na vonkajšej hranici členských krajín. Podľa žalovaného nebol oprávnený vstúpiť na územie Slovenskej republiky, vzhľadom na Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/399, ako akt medzinárodného práva, ktoré mu priznáva postavenie cudzinca z tretej krajiny, ktoré za existencie dokladov od žalobcu preukazujú len oprávnenie vstupu a zdržiavania sa v J. X., kde sa mohol vrátiť dobrovoľne. Pokiaľ ide o druhy povolení na pobyt, ktoré sú vydávané príslušnými orgánmi J. X. a ich hodnotenie potrebného pre záver správnych orgánov o nelegálnom pobyte žalobcu na území Slovenskej republiky, k tomu správny súd dodáva, že takzvaná „CARTA D´identita“ číslo AI8996253, mohla oprávňovať žalobcu na pohyb v schengenskom priestore a zdržiavanie sa v ňom. Podľa názoru žalovaného NON VALIDA PER L´ ESPATRIO mu umožnil pobyt v J. X.. Žalobca mal vydaný aj doklad, ktorý po predložení obsahuje informáciu o požiadavke žiadateľa o azyl v osobe žalobcu v J. X. a ani tento doklad podľa žalovaného nie je dokladom, za ktorého existencie držby by žalobca spĺňal podmienky pre vstup a pobyt na území členských krajín. 28. Podľa správneho súdu podstatnými v tomto procese administratívneho konania a prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je 1./ posúdenie legitímnosti pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky a 2./ otázka existencie prekážok pre jeho vyhostenie po predbežnom posúdení, že takýto pobyt legálny nebol. Správny súd sa nestotožňuje so záverom, že žalobca, hoci bol žiadateľom o azyl, charakterizovaný cestovným pasom a inými dokladmi, vydanými úradmi J. X., nespĺňal podmienky zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Podmienky na administratívne vyhostenie žalobcu by boli splnené, ak by došlo k presiahnutiu zákonom upravenej doby možného pobytu na území Slovenskej republiky, rovnako tak v prípade výkonu podnikateľskej činnosti alebo zárobkovej činnosti, alebo bol hrozbou pre bezpečnosť, ochranu života a zdravia. Správny súd uvádza, že v posudzovanom konaní nebolo riadne zistené či ide o osobu, ktorá, vo vzťahu k žalobcom označenej osobe, sa môže voľne pohybovať a zdržiavať na území členských štátov podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004 38/ES v znení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 492/2011 z 5.4.2011. 29. Správny súd zistil, že podľa čestného vyhlásenia z 19.2.2019 I.. B. S. vyhlásila, že menovaného žalobcu, ktorého označila menom, priezviskom, považuje dlhodobo za blízku osobu, rovnako čestne vyhlásila, že žalobca je blízkou osobou aj jej dcéry a že žijú spoločne v domácnosti. Čestné vyhlásenie poskytla v súvislosti so žiadosťou žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu. Súčasťou súdneho spisu je dokumentácia fotografie žalobcu a osoby ženského pohlavia s maloletým dieťaťom, tiež rôzne dôkazy predkladané žalobcom ako záujem bývať na území D. a pracovať tu a potvrdzujúce súčinnosť v tejto otázke žalobcu a jeho partnerky B.N. S.. Žalovaný, ktorý suploval i činnosť správneho orgánu prvého stupňa, konštatoval, že oprávnenie užívať byt niekoho s jeho povolením sa nemôže stotožňovať so vzťahom, pričom tento záver je prinajmenšom predčasný, pokiaľ správny orgán nevykonal ani písomný dotaz k uvedenej osobe B.C. S. ako účastníka konania, k tomu nevyslúchol dotknutého v jeho právach a čestné prehlásenie B.N. S. o poskytnutí ubytovania s úradne overeným podpisom nehodnotil ako podstatné. 30. Podľa názoru správneho súdu pre otázky existencie blízkej osoby je postup oboch orgánov verejnej správy neprimerane prísny, zasahujúci do súkromného a rodinného života všetkých jeho aktérov, vrátane žalobcu, pričom preukazovanie nie je len na žalobcovi. Pre posúdenie rešpektovania práva na osobnú slobodu, práva na slobodný a voľný pohyb osôb, ako aj práva na ochranu súkromia a rodiny, je správny orgán povinný vyhodnotiť uplatnenie práv podľa čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru podľa „testu proporcionality zásahu „ do týchto práv. 31. Podľa názoru správneho súdu verejný záujem na ochranu bezpečnosti, ochrany života a zdravia a otázka existencie blízkej osoby mal byť postupom oboch orgánov verejnej správy hodnotený v kontexte osoby žalobcu a jeho tvrdení, lebo zasahuje do súkromného a rodinného života všetkých jeho aktérov, vrátane žalobcu. Pre posúdenie rešpektovania práva na osobnú slobodu, práva na slobodný a voľný pohyb osôb, ako aj práva na ochranu súkromia a rodiny, je správny orgán povinný vyhodnotiť podľa testu proporcionality zásah do týchto práv /čl.8 ods. 1 Dohovoru/ s verejným záujmom na ochranu bezpečnosti, ochrany života a zdravia /čl. 8 ods. 2 Dohovoru/. 32. Správny súd uzatvára, že konštatovaním žalovaného bola predčasná jeho argumentácia o tom, že prekážky vyhostenia žalobcu z titulu článku 8 Dohovoru u žalobcu nie sú dané. Žalovaný konštatoval, že v priebehu ďalšieho obdobia môže žalobca požiadať o povolenie k pobytu na území Slovenskej republiky alebo iným spôsobom riešiť svoj kontakt s osobou, ktorú tak označil ako osobu blízku. Žalovaný často v odvolaní konštatoval, že Nariadenia Rady a Európskeho parlamentu boli transponované do slovenského právneho poriadku. Pokiaľ ide o hodnotenie rodinného príslušníka a jeho postavenia vo vzťahu k tretej osobe, a pokiaľ ide o hodnotenie jednotlivých aktov členských štátov vyjadrujúcich určitý rozsah oprávnení týmto osobám na ich území, žalovaný konštatoval nejasne ku žalobcovi, že takzvaná registrácia bezpečného pobytu v európskom priestore schengenského informačného systému druhej generácie je významná pre spracovávanie údajov o cudzincoch a že v zmysle vyššie uvedených medzinárodných predpisov bol žalobca administratívne vyhostený z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky čo bolo zaznamenané do dokumentov schengenského informačného systému. Toto však treba pokladať podľa súdu za druhotný, nie menej významný, zásah do práv žalobcu na slobodu pohybu. 33. Správny súd konštatuje, že posúdil postup a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného na základe žalobných námietok ako formálny. Vidí v ňom porušenia procesných predpisov zaručujúcich riadne zistenie skutkového stavu, posúdenia či sa nachádza neoprávnene na území Slovenskej republiky a v dôsledku vzťahu k osobe, ku ktorej by boli dôvody obmedzenia alebo prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa treba pokladať za predčasné, kedy skutkový stav nebol posúdený riadne. Pokiaľ ide o správnosť právneho hodnotenia záverov oboch správnych orgánov v napadnutých rozhodnutiach, najmä čo sa týka konfrontácie čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru, t.j. uvedenej B.N. S. a žalobcu, obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné a neodôvodnené. Na záver správny súd dodáva, že v priebehu preskúmavacieho konania žalobca deklaroval uzavretie manželského zväzku pred orgánom oprávneným na uzatváranie manželstiev v J. X. a bol konštatovaný vznik manželstva zo vzťahu, o ktorom žalobca tvrdil, že je vzťahom blízkym, garantujúcim mu postavenie hodné ochrany aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd odkazuje na ust. § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Na viac podľa § 2 ods. (2) zákona o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z.z. cudzincom je každý kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Podľa ods. (3) občanom Únie je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a je štátnym občanom niektorého členského štátu. V zmysle ods. (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti, teda je ním v postavení cudzinca aj žalobca. Podľa ods. (5)písm. g) rodinným príslušníkom občana Únie je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je jeho partner, s ktorým má občan Únie trvalý, riadne osvedčený vzťah. Podľa písm. h) štátny príslušník tretej krajiny s právom pobytu v rovnakom členskom štáte, v ktorom má občan Únie právo pobytu a občanom Únie je štátny občan Slovenskej republiky, s ktorým sa štátny príslušník tretej krajiny navráti na pobyt alebo sa k nemu pripája na pobyt späť na územie Slovenskej republiky a spĺňa niektorú z podmienok uvedených v písmenách a) až g) vo vzťahu k štátnemu občanovi Slovenskej republiky. Podľa správneho súdu ustanovenie § 2 ods.5 písm. g/ a písm. h/ sa na posudzovanú vec pre posudzovanie postavenia žalobcu vzťahujú. Neboli však riadne predmetom dokazovania a úvah správnych orgánov pri právnom posúdení posudzovanej otázky prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu v záujme ochrany jeho súkromia a rodiny v zmysle čl.8 Dohovoru Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v ich rozhodnutiach. 34. Správny súd konštatuje arbitrárne posúdenie tejto závažnej právnej otázky aj pri odvolacom konaní o administratívnom vyhostení žalovaným, hoci žalovaný konštatoval, že len potvrdenie o pobyte a bývaní tejto osoby nepostačuje na preukazovanie vzťahu a zvýraznil fakt, že J. je bezpečnou krajinou a preto vyhostenie do tejto krajiny považoval za zákonné a možné s odkazom na typ povolenia vydaný J. úradmi, bez akéhokoľvek kontaktu s nimi, ako je vyššie uvedené a námietku blízkeho vzťahu posúdil odvolací správny orgán ako nedôvodnú, pre neexistujúci k blízkej osobe. 35. Z dôvodov uvedených podľa § 191 ods.1 písm. c/, písm. d/, a písm. e/ písm. g/ SSP bola správna žalobca podľa názoru súdu v tomto rozsahu dôvodnou. Preto správny súd rozhodnutia žalovaných správnych orgánov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie správnemu orgánu prvého stupňa. 36. Správny súd podľa § 191 ods.3 SSP zrušil na návrh žalobcu i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Oba správne orgány, teda správny orgán prvého stupňa i žalovaný, sú podľa § 191 ods.6 SSP viazané právnymi názormi správneho súdu uvedenými v tomto rozsudku. 37. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP Žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca bol v konaní úspešný (§ 167 ods. 1 SSP). Žalovanému tak trovy konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).