Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/445/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117207652 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117207652.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu: E. H., F.. XX.X.XXXX, T. R. J. XX, zast.: JUDr. Sabína Ištóková, advokátka, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, od 4.7.2017 v nútenej správe, výkonom ktorej je poverená správkyňa JUDr. Irena Sopková, Hlavná 25, Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 12. septembra 2017, sp. zn. 24C/12/2017-24 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. 2. Vychádzal z toho, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na novelizáciu Exekučného poriadku vykonanú zákonom č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorým sa do Exekučného poriadku s účinnosťou do 1.1.2015 vložilo nové ustanovenie § 243d, podľa ktorého exekučné konania na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa zákona o rozhodcovskom spotrebiteľskom konaní, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do 3 mesiacov od účinnosti tohto zákona a na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, pričom rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Žalovaný mal za to, že rozhodcovský rozsudok, o zrušenie ktorého v tomto konaní ide, spĺňa predpoklady obsiahnuté v tejto právnej norme, pretože ide o rozhodcovské rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, bolo vydané pred 1. januárom 2015 a exekučné konanie na základe tohto rozhodcovského rozsudku ani do troch mesiacov od účinnosti novely Exekučného poriadku nebolo zo strany žalovaného iniciované. Rozhodcovský rozsudok preto v dôsledku aplikácie dispozície tejto právnej normy prestal účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať, žalobkyňa nie je viazaná povinnosťou uloženou jej rozhodcovským rozsudkom a žalovaný nemôže uplatňovať nárok priznaný mu rozhodcovským rozsudkom v exekučnom konaní. Dôsledkom uvedeného je, že obe strany konania bez vlastného zavinenia sú objektívne bez právneho záujmu na výsledku konania. 3. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žaloba bola podaná na rozhodcovský súd dňa 4.1.2012, pričom predmetom konania bol nárok na zaplatenie pohľadávky podľa časti XVII. predložených poistných podmienok. Pohľadávka mala vzniknúť z poistenia uzavretého dňa 17.5.2008 podľa poistnej zmluvy č.4127790524. Rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať odvodil z písomného poverenia spoločnosti Rapid life životná poisťovňa a.s. zo dňa 1.1.2009, resp. z časti XV. predložených poistných podmienok, na základe ktorých poisťovňa určila na prejednanie všetkých sporov Arbitrážny súd Košice. Rozhodcovský súd poukázal na časť XVII. ods. 7( resp.ods. 8) VPP, podľa ktorého podpisom poistnej zmluvy poisťovni vzniká voči poistníkovi osobitná pohľadávka vo výške podľa vyplatenej provízie sprostredkovateľovi poistenia. Okrem toho poukázal na všeobecné ustanovenia § 488, § 494 a § 559 ods. 1 Obč. zákonníka. Rozhodcovský súd uzavrel, že dôvodnosť uplatnenej pohľadávky vyplýva z predložených listín a skutočností tvrdených žalobcom. Z poistnej zmluvy súd zistil, že žalobca ako poistník a poistený a žalovaný ako poisťovňa uzavreli dňa 17.5.2008 poistnú zmluvu so začiatkom poistenia dňa 18.5.2008 a koncom poistenia dňa 18.10.2051 (43 rokov). Predmetom poistenia bolo životné poistenie osoby žalobcu. Zmluva je podpísaná žalobcom a za žalovaného sprostredkovateľom poistenia. Súčasť poistnej zmluvy tvorí Dotazník o zdravotnom stave na predtlačenom formulári, vyplnený rukou a podpísaný žalobcu. 4. Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, spotrebiteľským sporom je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské spory môžu byť v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodované len na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 a len spotrebiteľská rozhodcovská zmluva podľa § 3 môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu v spotrebiteľských sporoch. Je nepochybné, že nová právna úprava, účinná od 1.1.2015, reguluje spotrebiteľské rozhodcovské konanie so zameraním na posilnenie postavenia a ochrany spotrebiteľa. S účinnosťou od 1.1.2015 sa všetky rozhodcovské konania, v ktorých je prítomný spotrebiteľský prvok, resp. spĺňajú podmienky zákona o rozhodcovskom spotrebiteľskom konaní, musia spravovať touto normou. Nová právna norma novelizáciou Exekučného poriadku v ust. § 243d ods. 1 zároveň explicitne vyriešila otázku prekážky rozhodnutej veci vo vzťahu k „starým“ rozhodcovským rozsudkom, vydaným v spotrebiteľských veciach do 31.12.2014. Procesným následkom tejto zákonnej konštrukcie je, že od 1.4.2015 prestáva rozhodcovské rozhodnutie účastníkov zaväzovať, odpadá prekážka právoplatne rozhodnutej veci, čo v konečnom dôsledku za podmienok ustanovených zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní umožňuje spotrebiteľský spor prejednať znova. Oprávnený nemá prekážku uplatniť vec aj na všeobecnom súde. 5. Ako už súd uviedol to, čo bolo deklarované v doterajšej súdnej praxi exekučných súdov, priamo vyriešila nová právna norma, keď novelizáciou Exekučného poriadku v ust. § 243d ods. 1 explicitne vyriešila otázku prekážky rozhodnutej veci vo vzťahu k „starým“ rozhodcovským rozsudkom, vydaným v spotrebiteľských veciach do 31.12.2014. Procesným následkom tejto zákonnej konštrukcie je, že od 1.4.2015 prestáva rozhodcovské rozhodnutie účastníkov zaväzovať, odpadá prekážka právoplatne rozhodnutej veci, čo v konečnom dôsledku za podmienok ustanovených zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní umožňuje spotrebiteľský spor prejednať znova. Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaniká aj prekážka právoplatne rozhodnutej veci a časový úsek konania pred rozhodcom sa do premlčacej doby nepočíta, pretože oprávnený, hoci nezdarne, ale predsa len uplatňoval svoje práva spôsobom, ktorý právny poriadok za normálnych okolností dovoľuje. Oprávnený tak nemá prekážku uplatniť vec na všeobecnom súde. Teória práva zdôrazňuje, že použité termíny formálna právoplatnosť a materiálna právoplatnosť by nemali vyvolávať predstavu, ako by išlo o dve rôzne právoplatnosti. Ide len o terminologické skratky. Pokiaľ sa teda rozlišuje formálna a materiálna stránka právoplatnosti, ide len o popis účinkov, ktoré sú s tým spojené. Právoplatnosť je vždy len jedna a je jednotná; rozhodnutie buď právoplatné je alebo nie je, neexistujú žiadne stupne alebo druhy právoplatnosti. Formálna a materiálna právoplatnosť sa navzájom podmieňujú a to natoľko, že nemôžu existovať jedna bez druhej. Ak rozhodnutie nadobudne formálnu právoplatnosť (t.j. doručené rozhodnutie, ktoré nemožno napadnúť opravným prostriedkom), nastáva zároveň aj materiálna právoplatnosť (t.j. záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia). Len opticky sa zdá, ako by formálna právoplatnosť predchádzala materiálnej, avšak fakticky obe vznikajú súčasne a nemožno ich vnímať oddelene. V kontexte s vyššie uvedeným je súd toho názoru, že za situácie, kedy v priebehu konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku sám zákonodarca zo zákona ex lege odňal rozhodcovskému rozsudku jeho záväznosť, zasiahol tým nielen do materiálnej, ale aj do formálnej stránky právoplatnosti. Z tohto dôvodu vydanie rozhodnutia, ktorým by súd ešte naviac, len pre akúsi istotu, zrušil nikoho nezaväzujúci rozhodcovský rozsudok, stráca akýkoľvek význam. Súd preto žalobu zamietol. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Potreba použitia tohto ustanovenia je odôvodnená tým, že by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť v tomto konkrétnom prípade k nežiaducej tvrdosti. Musí však ísť o výnimočný prípad. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa teda týkajú dvoch oblastí. Buď ide o určitý charakter konania alebo procesnej situácie alebo o sociálne aspekty na strane účastníkov konania. 6. V podanom odvolaní žiadal žalobca zrušiť rozsudok, lebo konanie má inú vadu a uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP (nesprávne právne posúdenie veci). Prvým výrokom napádaného rozhodnutia konajúci súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Toto rozhodnutie (tento výrok) odôvodnil tým, že novelou exekučného poriadku ku ktorej došlo s účinnosťou odo dňa 01.01.2015 predmetný rozhodcovský rozsudok mal prestať strany sporu zaväzovať, a tým mal odpadnúť naliehavý právny záujem na jeho zrušení, a teda odpadla dôvodnosť podanej žaloby. S uvedenými závermi konajúceho súdu sa však nemožno stotožniť, pričom upriamujeme pozornosť na nižšie uvedenú argumentáciu. Vo veci konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia napáda dôvodnosť predmetnej žaloby, pričom poukazuje na ustanovenie § 243d zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v zmysle ktorého „exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať." Z uvedeného dôvodu mali, podľa tvrdení konajúceho súdu, obe strany stratiť právny záujem na meritórnom rozhodnutí v predmetnej veci, nakoľko žalovaný návrh na vykonanie exekúcie do dňa 31.03.2015 nepodal, čím napádaný rozhodcovský rozsudok prestal strany zaväzovať. S uvedeným záverom žalovaného sa však v súlade so skutkovým a právnym stavom prejednávanej veci nie je možné v žiadnom prípade stotožniť. Podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), platného a účinného v čase podania žaloby: § 36 ods. 1) Exekučné konanie sa začína na návrh. § 36 ods. 2) Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Z dikcie vyššie uvedeného vyplýva, že súd rozhodujúci v tomto konaní nemá vedomosť o tom, či bol alebo nebol podaný návrh na vykonanie exekúcie, adresovaný niektorému (ktorémukoľvek) z exekútorov tak ako to predpokladá ustanovenie § 243d ods. 1) Exekučného poriadku, nakoľko exekučné konanie nezačína doručením žiadosti exekútora o vydanie poverenia súdu ale už doručením návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi - na exekútorský úrad zo strany oprávneného. Aj v prípade, ak by exekútor nedodržal lehotu podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku a požiadal o poverenie s omeškaním, nemalo by to na začatie exekúcie žiadny vplyv - exekúcia by sa stále považovala za začatú dňom doručenia návrhu na jej výkon exekútorovi a mohla by sa tak riadne vykonať. V dôsledku uvedeného žalobca tak nikdy nebude mať právnu istotu či do 31.03.2015 nebol u niektorého exekútora podaný návrh na výkon predmetného rozhodcovského rozhodnutia. Žalobca uvádza, že napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok o zrušení, ktorého sa koná novelizáciou exekučného poriadku stratil záväznosť nedošlo k jeho zrušeniu takým spôsobom a s takými následkami ako to upravuje a predpokladá zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK"), a teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o strate právneho záujmu na rozhodnutí vo veci, a to nie len na strane žalobcu, ale rovnako na strane žalovaného. Podľa ustanovenia § 43 ods. 1) ZoRK totiž platí, že: „ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe". prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v prejednávanom prípade, musí zo zákona všeobecný súd pokračovať v konaní v rozsahu žaloby podanej na rozhodcovský súd. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku teda nie je konečným rozhodnutím súdu a taktiež nezáväznosť rozhodcovského rozsudku nie je jediný cieľ žalobcu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Základným cieľom celého procesu, ktorý je iniciovaný podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je zjednodušene povedané rozhodnutie o tom, či žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku, alebo nie. Túto otázku ustanovenie § 243d Exekučného poriadku nijako nevyriešilo a ani neodstránilo neistotu v právnom vzťahu medzi žalovaným a žalobcom. Obdobné závery boli prezentované v Bulletine Slovenskej advokácie č. 5/2015. uvedenej súvislosti je nevyhnutné poukázať taktiež na to, že aktuálna nezáväznosť predmetného rozhodcovského rozsudku nie je len následkom novelizácie EP, ale je následkom toho, že sa žalobca ako spotrebiteľ bránil nútenému vykonaniu nulitného rozhodnutia na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V otázke právneho záujmu je teda nevyhnutné vyvodiť záver o tom, že právny záujem na prejednaní a rozhodnutí predmetnej veci je daný aj naďalej, a to tak na strane žalobcu, ako i na strane žalovaného. Na strane žalobcu je daný tým, že žalobca má záujem na tom, aby: všeobecný súd vyriešil spornú otázku o tom, či je žalobca žalovanému zaviazaný na nejaké plnenie, alebo nie si žalovaný znova neuplatnil svoj „nárok" na rozhodcovskom súde, keďže bez konečného rozhodnutia by bola rozhodcovská doložka naďalej platnou. V prípade meritórneho rozhodnutia predmetnej veci nebude môcť žalovaný opätovne uplatniť svoje „práva" na rozhodcovskom súde, na základe neplatnej a neprijateľnej rozhodcovskej doložky, o ktorej neplatnosti je súd povinný rozhodnúť v tomto konaní. Uvedené vychádza z toho, že v tomto konaní je súd povinný ex offo skúmať neprijateľnú zmluvnú podmienku - v tomto prípade rozhodcovskú doložku. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prevzatá smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Uvedené stanovisko je podporené aj rozsudkom ESD zo dňa 27.06.2000, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Podľa čl. 3 ods. 1), 2) a 3) Smernice rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dojednané, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10. 2006 Elisa María Mostaza Claro c/a Centro Móvil Milenium SL bod 38: „povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom." Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Gyôrfi bod 43: „vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú". Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia „je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti." 3. súd rozhodol o tom, či si svoje právo a chránil dôvodne a v takom prípade mu aj priznal náhradu nákladov spojených s uplatňovaním svojich práv a právom chránených záujmov. Ako už bolo uvedené, právny záujem je v prejednávanom prípade daný aj na strane žalovaného, ktorý by sa prioritne mal domáhať pokračovania konania, keďže práve on tvrdí, že má pohľadávku voči žalobcovi, ktorú si uplatnil na rozhodcovskom súde, pričom stále trvá na tom, že rozhodcovská doložka bola platným dojednaním a nárok uplatnený na rozhodcovskom súde je oprávnený. Zamietnutím návrhu žalobcu by totiž žalovaný stratil možnosť domôcť sa splnenia svojej „pohľadávky," keďže túto by si už bez značného rizika vznesenia námietky premlčania, nemohol uplatniť znova ani na všeobecnom súde. Naopak, ak by táto pohľadávka bola oprávnená, bola by žalovanému v konaní nasledujúcom po zrušení rozhodcovského rozsudku priznaná. Z uvedenej situácie je však zrejmé, že zo strany žalovaného ide od počiatku (t. j. od uplatnenia imaginárnej pohľadávky na rozhodcovskom súde bez právomoci) len o špekulatívny postup, ktorým žalovaný sleduje získanie finančného prospechu na úkor svojich klientov, a to všetko využívajúc svoje silnejšie postavenie a spoliehajúc sa na to, že spotrebiteľ ostane nečinný a nebude sa brániť. V uvedených súvislostiach žalobca taktiež uvádza, že je prioritne potrebné uplatniť najmä výklad podľa zmyslu a účelu zákona. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23.05.2013, vydaného pod sp. zn.: IV. ÚS 71/2013 - 36 totiž platí, že: „k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona." Prijatie zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSRK"), z ktorého vzišla aj táto novela exekučného poriadku, malo v prvom rade za cieľ predísť takému postupu dodávateľom, ako bol uplatnený v prejednávanom prípade, a teda postupu pri ktorom dodávateľ získava vykonateľný exekučný titul na neexistujúcu pohľadávku prostredníctvom ním vybraného, alebo dokonca vlastného rozhodcovského súdu a mimo kontroly štátu a princípu ochrany spotrebiteľa. Ustanovenie § 243d ods. 1) Exekučného poriadku malo za cieľ, aby rozhodcovské rozsudky, ktoré neboli „dané na výkon" nezaťažovali exekučné súdy a prestali účastníkov konania zaväzovať. Rovnako ako v prípade naďalej na staré veci použiteľného § 45 ZoRK - teda účinkom zákonného ustanovenia je prelomenie materiálnej právoplatnosti, ale nie zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prelomenie materiálnej (nie formálnej) právoplatnosti rozhodcovského rozsudku má za následok, že je možné vo veci nanovo konať a rozhodnúť - jediná zmena je fórum, keďže po novom môžu vo veciach rozhodovať iba licencované súdy - teda, aby nešlo o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov, pre ktoré v konaní pokračuje súd. Pokiaľ ide o účinky rozhodcovského rozsudku, tieto sú dané len medzi účastníkmi konania. V žiadnom prípade nebolo cieľom uvedeného ustanovenia ani zákona s spotrebiteľskej arbitráži poškodiť spotrebiteľa tým, že tento sa nedomôže nákladov vynaložených na dôvodné bránenie svojich práv a právom chránených záujmov čím by v konečnom dôsledku došlo k značnému zhoršeniu jeho postavenia, ktoré pred začiatkom súdneho procesu nemohol ani len predpokladať. Z uvedených dôvodov je možné dospieť k záveru, že súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže rozhodcovský rozsudok zrušiť, keďže tento sa na základe novelizácie právnej úpravy ex lege nezrušuje a zákon výslovne neustanovoval, že napadnúť možno len právoplatný rozsudok - v prípade zákona č. 335/2014 (ZoSRK) sa napáda dokonca rozsudok neprávoplatný. Po zrušení rozsudku sa použije postup podľa ustanovenia § 47 ZoSRK. Pokiaľ ide teleologický výklad právnych predpisov je nutné uviesť, že zákonodarca sám predpokladal v zmysle prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pokračovanie v konaní o spotrebiteľskom spore prebiehajúcom na základe osobitných právnych predpisov (akými sú napr. zákon o rozhodcovskom konaní, zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) aj po nadobudnutí platnosti a účinnosti novely Exekučného poriadku. Takýto záver bol potvrdený aj v nami uvedených a citovaných rozhodnutiach niektorých súdov SR (viď. čl. IV tohto vyjadrenia). Žalobca na podporu svojich záverov poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských a okresných súdov Slovenskej republiky, ktoré v obdobných prípadoch rozhodli o zrušení rozhodcovských rozsudkov, a to napriek spomínanej novele Exekučného poriadku. Z uvedených rozhodnutí žalobca poukazuje príkladmo na: Krajského súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.: 25Co/404/2015, v ktorom k danej problematike súd zaujal takéto stanovisko: „Od 01. 01. 2015 bol prijatý nový zákon č.335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 73 ods. 1, 3 (prechodné ustanovenia) stanovil, že ak nie je ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015, zostávajú zachované. Rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Z uvedeného vyplýva, že konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku neskončené do 31. 12. 2014 sa nedokončia podľa zákona č. 244/2002 Z.z., ale sa dokončia podľa nového špeciálneho zákona č. 335/2015 Z.z. a iba rozhodcovskú zmluvu bude súd posudzovať podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia." Rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 21.01.2016, vydané pod sp. zn.: 3Co/1013/2014 - 234, v ktorom súd uvádza: „Krajský súd v Košiciach bral zreteľ aj na ust. § 243d zákona č. 233/1995 Z. z., ktoré ustanovenie je prechodným ustanoveniam k právnym úpravám účinným od 01.01.2015, ktoré § 243d v ods. 1 ustanovuje, že exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu vydaného pred 01.01.2015 možno začať len do 3 mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Ide o prelomenie materiálnej (nie formálnej) právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok sa zo zákona nezrušil, teda v dôsledku zmeny právnej úpravy nedošlo k zániku možnosti žalobkyne sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku." Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 28.01.2016, vydané pod sp. zn.: 16Co/1047/2015 - 312, v ktorom sa uvádza: „Znenie § 372w Občianskeho súdneho poriadku, obsahujúce prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015 stanovuje povinnosť súdu dokončiť spor o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), ktoré začali na súde pred 01.01.2015 a do tohto dátumu neboli právoplatne ukončené. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ je v zmluvnom vzťahu s odporcom, s ktorým uzavrel poistnú zmluvu obsahujúcu spornú rozhodcovskú doložku na základe ktorej bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v konaní domáha v postavení spotrebiteľa. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo zmysel nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. V dôsledku účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku rozhodcovský rozsudok vydaný pred 1. januárom 2015 nezanikol, nezrušil sa, nezanikla jeho právoplatnosť, uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, len dňom 1. apríla 2015 nie je vykonateľným exekučným titulom, ak do 31.03.2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. Pokiaľ bude navrhovateľ úspešný, rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je konečné a súd musí pokračovať v konaní o návrhu uplatnenom na rozhodcovskom súde. Okrem toho, právna úprava uvedená v § 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi účastníkmi konania neistotu, či odporca má voči navrhovateľovi pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku. Súd prejednávajúci spor o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá možnosť objektívne zistiť, či na podklade exekučného titulu - sporného rozhodcovského rozsudku vydaného pre 1. januárom 2015 nezačalo exekučné konanie na niektorom inom súde, ako na súde povinného navrhovateľa (na okresnom súde Lučenec). Preto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné začaté konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku dokončiť." Rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.: 5C/18/2013, v ktorom súd vyhovel návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudkua v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Je pravdou, že prechodné ustanovenia EP k úprave účinnej od 1.1.2015 zaviedli lehotu, do ktorej je potrebné navrhnúť výkon rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskej veci, inak tento rozsudok účastníkov nezaväzuje, čiže ho nie je možné vykonať. (...) Čisto teoreticky sa dá s návrhom právneho zástupcu žalobcu na zamietnutie žaloby z dôvodu zmeny právnej úpravy súhlasiť, avšak súdu sa javí vecne a procesne správnejší postup prejednania žaloby a vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd pristúpil k jeho zrušeniu z týchto dôvodov: Ustanovenie § 243d ods. 1 EP malo za cieľ, aby rozhodcovské rozsudky, ktoré neboli „dané na výkon" nezaťažovali exekučné súdy a prestali účastníkov konania zaväzovať. Teda účinkom zákonného ustanovenia je prelomenie materiálnej právoplatnosti, ale nie zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prelomenie materiálnej (nie formálnej) právoplatnosti rozhodcovského rozsudku má za následok, že je možné vo veci konať a rozhodnúť. Týmto ustanovením sa rozhodcovský rozsudok ex lege nezrušuje a zákon výslovne neustanovoval, že napadnúť možno len právoplatný rozsudok - v prípade zákona č. 355/2014 Z.z. možno napadnúť dokonca rozsudok neprávoplatný. Ďalej súd poukazuje na skutočnosť, že exekučné konanie je začaté dňom doručenia návrhu na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi ( § 36 ods. 2 EP), súdu je známu z jeho úradnej činnosti, že v niektorých prípadoch je žiadosť o udelenie poverenia zaslaná súdu aj po uplynutí niekoľkých mesiacov od doručenia návrhu súdnemu exekútorovi. Aj keď lehota na podanie návrhov na vykonanie exekúcie bola stanovená do 31.3.2015, nie všetky žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverenia už musia byť aj doručené súdu (aj vzhľadom na množstvo takto podaných návrhov na podklade rozhodcovských rozsudkov, ktorých výkon ešte nebol navrhnutý). Žalovaný síce vyhlásil, že žiaden návrh na výkon exekúcie voči žalobcovi na základe rozhodcovského rozsudku nepodal, ale ak by súd žalobu zamietol a toto vyhlásenie by sa ukázalo nepravdivým, žalobca by sa dostal do situácie, kedy by už nemohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Samozrejme by sa žalobca ako povinný v exekučnom konaní mohol brániť námietkami, resp. inými prostriedkami upravenými v EP, čo by však znamenalo znova nastolenie „sporu", ktorý sa rieši už v tomto konaní. Teda dôvodom je aj právna istota účastníkov konania. Vyriešenie sporu zrušením rozhodcovských rozsudkov z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je konečným rozhodnutím, keďže súd musí zo zákona pokračovať v konaní v rozsahu žalôb podaných na rozhodcovský súd, v ktorých bude rozhodnuté, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávky alebo nie. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa súd nepriklonil k návrhu právneho zástupcu žalovaného je posilnenie postavenia spotrebiteľov a zamedzení obchodných praktík žalovaného, ako napríklad v tomto prípade. Ochrana spotrebiteľa je jedným z nosných záujmov Európskej únie, ktorá sa premieta tak do právnej úpravy EÚ a právnej úpravy v Slovenskej republike, ako aj do judikatúry Európskeho súdneho dvora a judikatúry slovenských súdov. Judikatúra ESD, ako aj slovenských súdov považuje normy na ochranu spotrebiteľa za normy na úrovni verejného poriadku, na ktorých dodržiavaní je potrebné bez výhrady trvať. Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalovaný si v nejednom prípade uplatnil svoje nároky v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súdy už v mnohých konaniach vyhlásili za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktoré je v dôsledku toho neplatná." Do pozornosti súdu dávame tiež rozhodnutie Okresného súdu Košice II, ktorý napriek novele exekučného poriadku v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovel návrhu žalobcu- spotrebiteľa a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil: Rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 08.09.2015, vydané pod sp. zn.: 24C/176/2014 - 67, v ktorom súd uvádza: „Súd napriek aktuálnemu zneniu § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného od 1.1.2015 je toho názoru, že aj keď odporca preukázateľne nepodal v stanovenej lehote do 31.3.2015 návrh na začatie exekučného konania proti navrhovateľovi ako povinnému na základe exekučného titulu- predmetného rozhodcovského rozsudku, (poznámka žalobcu- spotrebiteľ vďaka rozhodnutiu súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku) bude mať právnu istotu, že ani v budúcnosti (napr. v dôsledku zmeny legislatívy) tento rozhodcovský rozsudok nebude exekučným titulom." Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 14C/69/2013 - 477, podľa ktorého: „Súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného ohľadom toho, že zmenou exekučného poriadku konkrétne §243d ods.l došlo k zániku predmetu konania. Uvedené ustanovenie má vplyv na exekučné konanie vedené na základe exekučného titulu-rozhodcovkého rozsudku, avšak v záujme zachovania práva na spravodlivý proces u účastníkov konania súd je toho názoru, že vec je potrebné prejednať a posúdiť čo je dôležité aj z hľadiska právnej istoty účastníkov konania." Podobne sa rozhodlo rozsudkom OS Lučenec vo veci sp. zn.: 14C/71/2013-388 a sp. zn.: 14C/72/2013- 401. Rozhodnutie Okresného súdu Košice I, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 17C/328/2012 - 317, podľa ktorého: „Žalobkyňa má teda záujem na tom, aby súd vyslovil neplatnosť rozhodcovskej doložky jednak z hľadiska svojej právnej istoty (aj preto, že v prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku, konkrétne z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, v budúcnosti tento/v dôsledku opätovnej zmeny právnej úpravy/ alebo iný rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky nebude exekučným titulom), jednak z hľadiska možného posilnenia postavenia spotrebiteľov a zamedzenia obchodných praktík žalovaného a taktiež preto, aby sa preukázala dôvodnosť jej žaloby a aby jej bola priznaná náhrada nákladov spojených s uplatňovaním jej práv a právom chránených záujmov. Zároveň rozhodnutie vo veci by mohlo byt' aj v záujme žalovaného, ktorý v prípade preukázania svojho nároku, priznaného napadnutým rozhodcovským rozsudkom, získa vykonateľný exekučný titul a náhradu trov konania. Zákonodarca v zmysle prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 355/2014 Z. z. zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (§ 73 ods. 1 )ako aj ustanovenia § 372w Občianskeho súdneho poriadku predpokladal pokračovanie v konaní o spotrebiteľskom spore prebiehajúcom na základe zákona o rozhodcovskom konaní, resp. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní aj po nadobudnutí platnosti a účinnosti novely Exekučného poriadku. Na základe uvedeného súd v zmysle žaloby preskúmal, či je daný aspoň jeden zo zákonných dôvodov, pre ktoré sa možno na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, žalobkyňa konkrétne uvádzala neplatnosť rozhodcovskej doložky a porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa." Rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29.06.2015, vydané pod sp. zn.: 7C/158/2013, ktorým okresný súd v obdobnej veci rozhodol tak, že napriek novele Exekučného poriadku vec prejednal a rozhodcovský rozsudok zrušil, pričom v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, o ktorých sa začalo konať na súde a ktoré sa do 1. januára 2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia súdy príslušné na konanie podľa doterajších predpisov"....súd ďalej uviedol, že... „sa nestotožňuje s názorom žalovaného, žeby takéto rozhodnutie súdu malo byť už len akademického charakteru a stráca akýkoľvek zmysel. Súd má zato, že nakoľko v čase podania žaloby, ako z konečného dokazovania vyplynulo, bol nárok žalobcu dôvodný, a preto aj bol dôvod na vyrieknutie odkladu vykonateľnosti predmetného rozsudku. Aj keď preukázateľne žalovaný nepodal do 3 mesiacov od účinnosti novely Exekučného poriadku (teda do 31.3.2015) návrh na začatie exekučného konania, súd má zato, že naďalej je preukázaná dôvodnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku, nakoľko odpadne tak možnosť žalovaného podať opakovane návrh na rozhodcovský súd v danej veci. Tým, že súd zrušil rozhodcovský rozsudok, konkrétne z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, a tým, že takéto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť a vykonateľnosť, žalobca sa tak dostane do definitívnej právnej istoty, že v budúcnosti takýto rozsudok nebude exekučným titulom". Taktiež poukazujeme na rozhodnutie: Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 11 C/25/2013 - 187, ktorým konajúci súd vyhovel podanej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku a v nami sledovanej súvislosti uviedol: „Zákonom č 335/2014 Z. z. nedošlo len k novelizácii Exekučného poriadku, na ktorý sa odvolával žalovaný, ale došlo aj k doplneniu Občianskeho súdneho poriadku. Za § 627v sa vkladá §327w,podľaktorého spory o neplatnosť spotrebiteľskej a rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, o ktorých sa začalo konať na súde a ktoré sa do 1.1.2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia súdy príslušné na konanie podľa doterajších predpisov. Z vyššie uvedeného dôvodu jednoznačne vyplýva, že ani novelizácia Exekučného poriadku, konkrétne nové ustanovenie § 234d Exekučného poriadku nie je dôvodom na zamietnutie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá bola podaná 01.03.2013." Žalobca taktiež poukazuje na ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov vydané po 31.03.2015, ktoré zrušili rozhodcovské rozsudky, prípadne ako odvolacie súdy tieto rozhodnutia o zrušení potvrdili, ide napr.: rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom vydané pod sp. zn.: 5 C/205/2014, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica vydané pod sp. zn.: 17 Co/405/2014, rozhodnutie Krajského súdu Košice vydané pod sp. zn.: 8C 159 2013, rozhodnutie Krajského súdu Košice vydané pod sp. zn.: 8C/73/2013. Na základe uvedených skutočností je tak žalobca aj naďalej toho názoru, že naliehavý právny záujem na zrušení predmetného rozhodcovského rozsudku prejednávanom prípade je aj naďalej daný. V tejto súvislosti ďalej poukazujeme na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukazuje na aktuálne znenie čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v zmysle ktorého: Čl. 2 ods. 1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Čl. 2 ods. 2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. rámci rozhodovania to konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí vydanom v konaní vedenom pod sp. zn.: 5ECdo/192/2014, v ktorom je uvedené: „K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca viazaný, patrí aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL ÚS16/95 a II. ÚS 80/99, III ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci ( IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. n. PL ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Podobne ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú princípmi ústavnými a preto je súd ( sudca ) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti." Tiež poukazujeme na aj na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.01.2013, vydané pod sp. zn.: 6MCdo/9/2012, podľa ktorého princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje" musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „...kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu." V súlade s uvedeným navrhujeme, aby súd rozhodujúci o odvolaní zmenil v prvom výroku Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 12.09.2017, vydaný pod sp. zn.: 24C/12/2017 - 24 takto: Rozsudok rozhodcovského súdu Arbitrážny súd Košice, Alžbetina 41, 040 01 Košice, IČO: 44 325 452 vydaný v konaní vedenom pod sisovou značkou 2C/886/2012 dňa 19.01.2012 sa ruší. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100 % náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 7. Žalovaný bez návrhu na rozhodnutie v odvolacom konaní sa vyjadril tak, že ako správkyňa evidenčné číslo S737 v Košiciach, správca úpadcu Rapid life životná poisťovňa, a. s. v konkurze so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, nemôže sa vyjadriť, či navrhuje potvrdiť rozsudok alebo zrušiť, lebo ide o konkurzné konanie na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 2.5.2018 bola ustanovená za správcu úpadcu, a to právoplatne 9.5.2018. 8. Uznesením č. k. 11Co/445/2017-62 právnej zástupkyni žalobcu odvolací súd uložil poriadkovú pokutu vo výške 30 €. 9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, preto ho potvrdil podľa § 387 CSP, lebo zistil, že v konaní nedošlo k vade uvedenej v § 365 ods.1 písm. a) CSP. výstižné sú aj dôvody rozsudku. 10. Podľa § 13 CSP na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie je ustanovené inak. 11. Podľa § 15 ods.1 CSP všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická osoba adresu sídla. 12. Podľa § 16 CSP ak všeobecný súd nemožno určiť podľa § 14 a 15, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvode mala fyzická osoba alebo právnická osoba v Slovenskej republike poslednú adresu trvalého pobytu alebo adresu sídla; ak takého súdu niet, je príslušný súd, v ktorého obvode má majetok. 13. Podľa § 36 ods.1 CSP konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný. 14. Podľa § 36 ods.2 CSP príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. 15. Podľa § 40 CSP súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania. 16. Podľa § 41 CSP súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku konania. 17. Podľa § 42 CSP ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 18. Podľa § 43 ods.1 CSP ak súd postupom podľa § 40 a § 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená. 19. Treba uviesť, že dňa 23.1.2018 správcovi konkurznej podstaty so sídlom Slovenskej jednotky 8, Košice, bol doručený nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/467/3018 zo dňa 29. novembra 2018, ktorým ústavný súd zrušil aj uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 31K/28/2017 z 2.5.2018, ktorým bola ustanovená ona do funkcie správcu úpadcu a následne teda v súlade s označením nálezom ÚS SR správcom úpadcu je predchádzajúci správca, teda JUDr. Martin Morochovič (v poradí tretí správca Rapid life), keďže rozhodnutie o jeho odvolaní bolo zrušené, ostáva potom platným správcom do ustanovenia za správcu úpadcu uznesením z 5.3.2018, uverejnenom OR č. 49/2018 z 9.3.2018. 20. Preto aj následne dňa 26.3.2019 postupom verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 CSP. 21. K výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie je treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci v danom spore sa mohlo odôvodniť aj tým, že nebola aplikovaná správne Smernica 93/13/EHS a neaplikoval sa test primeranosti, lebo túto vadu nemohol odstrániť ani odvolací súd, pre posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu jej neprijateľnosti je v súlade s judikatúrou ESD nevyhnutné niekedy vykonať aj test primeranosti. 22. Keďže napr. nedostatok právomoci súdu z dôvodu, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní sa môže odstrániť nepodaním alebo oneskoreným podaním námietky, nedostatok miestnej príslušnosti, napr. sa odstráni nepodaním námietky miestnej nepríslušnosti podľa § 41 až § 42 CSP, následne v prípade osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti tým, že súd nezistí jeho nedostatok na začiatku konania a zároveň nie je podaná námietka žalovaným, preto procesný postup súdu prvej inštancie bol podrobený prieskumu odvolacieho súdu z hľadiska porušenia práva na spravodlivý proces. 23. Základný rámec na spravodlivé súdne konanie, použiteľný pre civilné konanie je obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Najmä ide o právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodovania a ďalšie. Ochrana princípov spravodlivého procesu na zákonnej úrovni prislúcha všeobecným súdom. Porušenie práva na spravodlivý proces sa môže prejaviť v ktoromkoľvek štádiu konania na súde prvej inštancie a nie každé porušenie však musí viesť k zrušeniu odvolaním napadnutého rozhodnutia, preto úlohou odvolacieho súdu v riešenom spore bolo posúdiť závažnosť každého porušenia s takým následkom, že môže dospieť k riešeniu, že niektoré menej závažné pochybenie možno napraviť svojim postupom aj v odvolacom konaní. Napr. ak súd prvej inštancie neumožnil sporovej strane vyjadriť sa k dôkazom alebo k písomnému podaniu protistrany, môže byť toto pochybenie v odvolacom konaní napravené. 24. Z aktuálnej judikatúry (uznesenie 8Cdo/137/2017 z 27.9.2018), v ktorom najvyšší súd rozhodoval v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku o dovolaní žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s. v konkurze (žalobca bol spotrebiteľ V. T.) a dovolanie bolo odmietnuté proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/566/2013, dospel aj k takému záveru najvyšší súd, že predmetom uvedeného označeného dovolacieho konania bola žaloba o zrušenie rozsudku, v ktorom sa preskúmava postup a rozhodnutia rozhodcovského súdu. Netýkalo sa to teda priamo majetku podliehajúcemu konkurzu patriaceho úpadcovi, a preto nie sú splnené predpoklady pre postup podľa § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (porovnaj an nález ÚS SR z 10.2.2015 sp. zn. III.ÚS/710/2014). 25. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozhodol správne, podľa stanoviska, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod R/2/2016. Keďže obsah spisu neobsahuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný sor uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavovala krajnú výnimku z prvej vety a týkala sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné a podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, nepreskúmateľnosť rozhodnutia však nebola zistená v tomto konaní, napr. o takýto prípad by išlo vtedy, ak by rozhodnutie súdu neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie alebo, keď sa vyskytli „vady najzákladnejšie dôležitosti pre súdny systém“ (pozri aj vec Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z r. 2009) a nedošlo ani k vade tak zásadnej, že by mala za následok napr. „justičný omyl“ (napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z r. 2003). 26. V záujme právnej istoty podľa ustálenej súdnej praxe by právoplatné rozsudky mohli vo všeobecnosti zostať nedotknuté, a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád a právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri rozhodnutie Ryabykh proti Rusku, z roku 2003). 27. Správne sú závery súdu prvej inštancie, že formálna a materiálna právoplatnosť sa navzájom podmieňujú, a to natoľko, že nemôžu existovať jedna bez druhej. Formálna právoplatnosť a materiálna právoplatnosť by podľa právnickej teórie nemali vyvolávať predstavu ako by išlo o dve rôzne právoplatnosti, ale ide len o terminologické skratky. Ak rozhodnutie nadobudne právoplatnosť (t. j. doručením rozhodnutia, ktoré nemožno napadnúť opravným prostriedkom) potom zároveň aj materiálna právoplatnosť nastáva súčasne z hľadiska nezmeniteľnosti rozhodnutia. Formálna právoplatnosť môže sa zdať teoreticky, že predchádza materiálnej, avšak obidve sú vnímané súčasne a nemožno ich posudzovať oddelene. 28. Na základe uvedeného odvolací súd súhlasne zdôrazňuje, že v priebehu konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku sám zákonodarca zo zákona (ex lege) odňal rozhodcovskému rozsudku jeho záväznosť a tým nutne zasiahol nielen do materiálnej, ale aj do formálnej stránky právoplatnosti a z tohto dôvodu ďalšie vydanie rozhodnutia, ktorým by súd prvej inštancie ešte naviac pre zdôrazňujúcu istotu, napokon zrušil nikoho nezaväzujúci rozhodcovský rozsudok, stráca akýkoľvek význam takéto rozhodnutie a súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. 29. Zákonne rozhodol aj podľa § 257 CSP o náhrade trov konania a keďže odvolací súd poukazujúc na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz, preto je treba zdôrazniť, že aj keď mal žalovaný úspech, trovy mu nebolo možné priznať, čo sa odôvodňuje § 396 CSP. 30. K uvedeným záverom odvolacieho súdu je treba doplniť, že odvolacie dôvody žalobcu sú neopodstatnené, aj keď ide o spotrebiteľa a nemožno chápať závery odvolacieho súdu, že môžu byť v súlade s ustálenou súdnou praxou aj pre budúcnosť, pretože aj judikatúra je na určitej úrovni a stále sa vyvíja, súdy tak okresné ako aj krajské súdy majú vychádzať zo skutkových zistení, ale majú aj tvoriť právo. 31. Napokon z hľadiska uplatnenia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ak odvolací súd sa zhoduje s právnym názorom súdu prvej inštancie, je treba konštatovať, že konanie pred súdom prvej inštancie aj konanie pred odvolacím súdom sú ako spojené nádoby, t. j. vzájomne sa doplňujú a predstavujú určitú jednotu tak po stránke skutkovej ako aj po stránke právnej záväznosti, ak prihliadneme na zhodný právny názor, ktorý vychádza zo zákonného právneho posúdenia. 32. Napokon ak by všeobecné súdy porušili právo strán sporu na spravodlivý proces, potom je ešte tu z hľadiska ochrany práv a záujmov strán sporu Ústavný súd SR. Nálezy ústavného súdu so zreteľom na jeho ustálenú judikatúru, majú rovnakú záväznosť bez ohľadu na to, či ide o nálezy senátne alebo plenárne, lebo obe kategórie nálezov Ústavného súdu SR sú na rovnakej úrovni, a by bolo účelové, že by snáď plenárne nálezy mali byť nadriadené nad senátnymi. 33. Odvolací súd nepriznal úspešnej žalovanej trovy v odvolacom konaní aj z uvedených dôvodov, pričom nemožno považovať výsledok konania za neúspešný pre žalobcu, pretože pôvodné konanie bolo vedené pod sp. zn. 39C/14/2012 a až uznesením č. k. 24C/327/2012-2612 zo dňa 26.3.2015 bola vec spojená na spoločné konanie s vecou vedenou pod sp. zn. 24C/327/2012, avšak uznesením zo dňa 1.6.2015 bola vec vylúčená na samostatné konanie, pod ktorou sa konala na súde prvej inštancie v spore 24C/12/2017 (vec bola v senáte 11C/168/2017). 34. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.