Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sa/2/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200748 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7019200748.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: M. I., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť O., trvale bytom J. C. K.. X, E., I. I., toho času miesto pobytu Ú. H. W. H. B., T. XX, J., zastúpený JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Námestie slobody 7, Michalovce, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 09.09.2019, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-2019/046074-013 zo dňa 22.08.2019, takto r o z h o d o l : I./ Správnu žalobu z a m i e t a. II./ Účastníkom konania nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 09.09.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-PO9-2019/046074-013 zo dňa 22.08.2019, ktorým bol žalobca vzatý do zaistenia a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia. Zároveň si uplatňoval trovy konania. 2. Poukazoval na to, že napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte“, resp. „ZoPC“) rozhodol o zaistení žalobcu dňom 22.08.2019 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 22.11.2019. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity jeho zaistenia, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Rovnako obsahuje prvky zmätočnosti a tým je aj nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného ustálenia zákonného účelu zaistenia žalobcu, ako aj z dôvodu, že nie je riadne odôvodnené. Mal za to, že žalobca je zaistený čisto formálne a neúčelne, v dôsledku čoho je jeho zaistenie aj v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZa/6/2016. Dával do pozornosti súdu, že zaistená bola aj jeho manželka F. E., ktorá je zraniteľnou osobou, keďže je tehotná, pričom žalovaný danú skutočnosť nezobral do ohľadu. Nie je teda zrejmé, z akého dôvodu použil žalovaný inštitút zaistenia, keďže manželka žalobcu je zraniteľnou osobou a z akého dôvodu stanovil dobu zaistenia u žalobcu až na tri mesiace, pričom má ísť o výnimočný inštitút v prípade zraniteľnej osoby, čím je jeho rozhodnutie aj nepreskúmateľné. Pri stanovení dĺžky doby zaistenia neuviedol tiež aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vybavenia žiadosti o azyl žalobcu, čo je podstatnou vadou rozhodnutia. Takisto neuviedol žiadne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoj záver. 3. Rovnako namietal, že žalovaný riadne neodôvodnil z akého dôvodu nie je možné využiť v jeho prípade menej závažné prostriedky v kontexte ustanovenia § 89 ZoPC. Mal za to, že žalovaný rovnako nepostupoval so súdnou praxou, konkrétne s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 147/2013-50, v ktorom sa ústavný súd vyjadril, že pokiaľ je veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, respektíve doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, táto by mohla predstavovať prekážku jeho zaistenia. Doplnil, že žalobca pochádza z O., kde bezpečnostná situácia je dlhodobo zlá v zmysle upozornenia Ministerstva zahraničných vecí SR zo dňa 03.08.2019, v ktorom sa uvádza: „Vzhľadom na existujúce bezpečnostné riziká (boj so zahraničnými teroristickými skupinami usilujúcimi o prienik do O., respektíve možnosť ich teroristických útokov v pohraničných oblastiach) a pretrvávajúce vojensko-bezpečnostné napätie v Perzskom zálive Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej „MZVaEZ“) odporúča občanom SR cestujúcim do O. O. S. zvážiť nevyhnutnosť cestovania do všetkých O. pohraničných oblastí s O., I., H., Q., ako aj do provincií okolo Perzského zálivu a Ománskeho mora (najmä provincie B., T., U.), vrátane O. ostrovov v Perzskom zálive“. Vzhľadom na dané je možné predpokladať, že žalobcovi bude poskytnutá v konaní o udelenie azylu niektorá z foriem medzinárodnej ochrany, čo v jeho prípade predstavuje prekážku jeho ďalšieho zaistenia, pričom v prípade žalobcu a jeho manželky prichádza do úvahy aj udelenie azylu z humanitných dôvodov, za ktoré v danom prípade možno považovať dôvod tehotenstva, kde by návrat do krajiny pôvodu mohol predstavovať značné fyzické útrapy, čo vzhľadom na zdravotný stav manželky žalobcu je nemožné. 4. Rovnako nie je jasné, z čoho vyvodil, že nie je možné v jeho prípade využiť menej závažné opatrenia, nakoľko je žiadateľom o azyl a teda prichádzala do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c) respektíve § 23a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.) zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky, čím sa správny orgán nezaoberal, respektíve z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva. Takisto sa nezaoberali náležitým vyhodnotením ostatných alternatív zaistenia, keďže žalovaný len konštatoval, že účastník konania má 140 EUR, pričom samotné konštatovanie nenasvedčuje dostatočnému posúdeniu využitiu možných alternatív voči zaisteniu. 5. V súvislosti s posudzovaním existencie rizika úteku poukazoval na ustálenú prax a skutočnosť, že v prípade aj predchádzajúceho opustenia SR, táto skutočnosť ešte neodôvodňuje nevyhnutné opatrenie zaistenia. Žalobca má cestovný doklad a teda sa vyžaduje individuálne posúdenie každého prípadu a ani pôvodný cieľ cesty žalobcu do iných krajín EÚ bez ďalšieho nepredstavuje dostatočný predpoklad existencie rizika úteku (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10SZa/8/2016 zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10Szak/3/2017 zo dňa 09.02.2017). U žalobcu neboli zistené ďalšie indikátory rizika úteku, napríklad absencia cestovného dokladu, existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neoprávnenosť jeho pobytu na území SR atď., pričom žalobca chce zostať na území Slovenskej republiky. Pokiaľ by dôvodom zaistenia mala byť aj predchádzajúca trestná činnosť žalobcu na území SR, daný dôvod zaistenia nekorešponduje s ustanovením § 88a písm. b). 6. Takisto namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu, čím je rozhodnutie aj z tohto dôvodu riadne neodôvodnené, čo predstavuje podstatnú vadu, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia. 7. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO9-2019/046074-013 zo dňa 22.08.2019 zaistil žalobcu, ktorý je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC dňa 22.08.2019 o 18:50 hod. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88a ods. 2 ZoPC zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 22.11.2019 a umiestnil ho v Ú. H. W. H. B. J. dňa 22.08.2019 (§ 88 ods. 5 ZoPC). 8. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, že dňa 22.08.2019 bol žalobca transferovaný na územie SR z územia F. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“) a je považovaný za žiadateľa o medzinárodnú ochranu podľa článku 2 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii MIGRA zistené, že žalobca dňa 14.11.2018 v čase o 19:56 hod. pricestoval na územie SR z územia Q. S., z O. do P., kde pri vstupe na územie SR pri hraničnej kontrole predložil pozmenený cestovný pas O., prostredníctvom ktorého sa pokúsil vstúpiť na územie SR. Keďže predložil pozmenený cestovný pas, bol mu odopretý vstup na územie SR a dňa 15.11.2018 v čase o 15:00 hod. bol predvedený na správny orgán. Tým, že sa zdržiaval na území SR bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, vydaného jednou zo zmluvných strán, porušil ustanovenie článku 19 ods. 1 a článku 21 ods. 1 a 2 Schengenského dohovoru. 9. Počas vykonávania správneho konania vo veci zákazu vstupu tento požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život, v dôsledku čoho správny orgán podľa § 77 ods. 5 ZoPC rozhodol o zastavení konania vo veci zákazu vstupu. Doplnil, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 a § 206 Trestného poriadku pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, pričom tento bol Okresným súdom Košice II sp. zn. 0T/2005/2018 dňa 17.11.2018 trestným rozkazom právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom s určením skúšobnej doby v trvaní 15 mesiacov (právoplatný dňa 17.11.2018). Po ukončení trestného konania bolo pokračované v konaní o udelenie azylu a žalobca bol dňa 18.11.2018 prijatý v W. Q. U. a konanie bolo vedené pod č. MU-PO-239/2018-Ž. Dňa 04.01.2019 bol zaznamenaný svojvoľný odchod žalobcu zo záchytného tábora, kde tento následne odcestoval do S. a odtiaľ do F., v dôsledku čoho konanie o udelenie azylu bolo zastavené dňa 14.01.2019 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle (právoplatné dňa 25.01.2019). Dňa 22.08.2019 bol žalobca v zmysle Dublinského nariadenia III transferovaný s eskortou z územia F. späť na územie Slovenskej republiky. 10. Správny orgán konštatoval, že na základe skutočností, že žalobca v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu svojvoľne opustil územie SR, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle, keďže bol povinný ako žiadateľ o azyl počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, ktoré mohol opustiť podľa § 23a ods. 1 zákona o azyle len na základe priepustky. Úmyselným konaním porušil aj ustanovenie ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou. 11. V zápisnici spísanej podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 22.08.2019 uviedol, že s ním v rámci (prvej) azylovej procedúry bol vykonaný iba vstupný pohovor dňa 21.11.2018, pričom na území SR strávil necelé dva mesiace a potom ušiel do zahraničia. Dôvodom jeho úteku zo Slovenska bola skutočnosť, že sa chcel dostať do F., kde žije jeho vzdialená rodina. Počas pobytu v zahraničí nekontaktoval Migračný úrad Ministerstva vnútra SR (ďalej „migračný úrad“, resp. „MÚ MV SR“), ani akýkoľvek iný orgán SR alebo akýkoľvek iný subjekt na území SR a nezisťoval stav svojej žiadosti a to z dôvodu, že žiadosť o udelenie azylu podal účelovo a o azyl na území SR sa nezaujíma. 12. V súvislosti s rešpektovaním práv a slobôd žalobcu s poukázaním na článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“) správny orgán uviedol, že pri vydávaní rozhodnutia sa riadil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sža/29/2014 z 02.09.2014, v zmysle ktorého štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na území SR a nevyhnutnou súčasťou tohto práva je ich oprávnenie zadržať potencionálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je aj takýto vstup nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu. Uviedol, že zaistenie žalobcu na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, je zákonným pozbavením slobody osoby, pričom preskúmal doterajšie správanie u žalobcu, zobral do úvahy jeho predchádzajúcu trestnú činnosť na území SR, za ktorú bol právoplatne odsúdený, zaoberal sa jeho správaním v čase keď požiadal o udelenie azylu na území SR, pričom po tom, čo bola prijatá žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území SR, bol tento prijatý a umiestnený v W. Q. R. U., ktoré je s otvoreným režimom a slúži pre potreby žiadateľov o azyl na území SR, aj napriek tomu zneužil otvorený režim zariadenia a ušiel zo W. U. do F.. Zároveň poukazoval správny orgán na dĺžku pobytu žalobcu na území SR počas azylovej procedúry, ktorá trvala necelé dva mesiace. Doplnil, že o správaní žalobcu svedčí aj tá skutočnosť, že dňa 02.07.2019 bol naplánovaný jeho dublinský transfer z F. na územie SR, ktorý bol z jeho strany zmarený, keďže dôvodom jeho nevykonania bola skutočnosť, že žalobca sa na územie SR nechce vrátiť a ani na ňom zotrvať. Dané potvrdzuje spracovaná Zápisnica pod PPZ-HCP-PO9-2019/046074-012 zo dňa 22.08.2019. Úspešné vykonanie dnešného transferu (t. j. dňa 22.08.2019) prispela najmä tá skutočnosť, že transfer bol vykonaný formou eskorty. Daná skutočnosť svedčí o tom, že žalobca nemá reálny záujem o poskytnutie azylu na území SR. 13. Pokiaľ sa týka naplnenia účelu zaistenia, t. j. zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu uviedol, že Migračný úrad počas prechádzajúcej azylovej procedúry vykonal dňa 21.11.2018 iba vstupný pohovor, keďže žalobca následne z územia SR ušiel a zdržiaval sa mimo azylového zariadenia viac ako 7 hodín, v dôsledku čoho bolo jeho azylové konanie zastavené. Na základe tejto skutočnosti Migračný úrad MV SR nemohol bez fyzickej prítomnosti žalobcu zistiť a vyhodnotiť tie skutočnosti, na ktorých bola založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR a nemohol teda vydať právoplatné rozhodnutie a ukončiť tým jeho azylovú procedúru. Jeho vstupom na územie SR sa začína automaticky nové azylové konanie, kde v tomto novom konaní bude nutné vykonať opätovne nový vstupný pohovor, ako aj všetky úkony súvisiace so zisťovaním tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR, pričom vychádzal aj zo znenia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle. 14. Vzhľadom na dané ustanovenie a vzhľadom na osobu žalobcu je dostatočne preukázaná potreba jeho fyzickej dispozície v azylovej procedúre, ako aj potreba vykonania úkonov potrebných pre zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, pričom žalobca do doby, kým bol transferovaný v zmysle Dublinského nariadenia III späť na územie SR, nekontaktoval Migračný úrad, ani akýkoľvek iný orgán SR alebo akýkoľvek iný subjekt na území SR a nezisťoval stav svojej žiadosti. Týmto svojim úmyselným konaním jednoznačne preukázal, že o udelenie medzinárodnej ochrany na území SR v skutočnosti nemá záujem a žiadosť podal iba za tým účelom, aby mohol ďalej pokračovať v ceste do vyspelejších krajín EÚ a aby voči nemu nezačalo vyhosťovacie konanie. Poukazoval na to, že žalobca v spracovanej zápisnici uviedol, že jeho zdravotný stav je dobrý, cíti sa dobre, pričom zdravotná starostlivosť je dostatočne zabezpečená v Ú. a neboli zistené žiadne okolnosti na jeho strane, ktoré by bránili jeho umiestneniu. Vzhľadom na ustanovenie § 94 zákona o pobyte cudzincov, ktoré kladie dôraz na umiestnenie rodiny, bola s ním umiestnená rodina v zariadení spolu. Teda prihliadol aj na rodinný a súkromný život žalobcu, a to najmä na tú skutočnosť, že tento bol umiestnený do zaistenia spolu s manželkou, ktorá je rovnako žiadateľkou o udelenie azylu a zo strany Ú. J. bolo zabezpečené, aby nedošlo k rozdeleniu a pretrhnutiu rodinných väzieb ako manželov počas ich pobytu. 15. Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia uviedol, že ich uplatnenie posudzoval podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov a v súlade s článkom 8 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ, pričom zistil, že žalobca nemá na území SR žiadne rodinné väzby. Pri skúmaní jeho ekonomickej situácie dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky a tieto nepostačujú na pobyt, ani zabezpečenie služieb na území SR v rámci azylovej procedúry a teda zloženie peňažnej záruky nie je možné. K uplatneniu alternatívy zaistenia uložením povinnosti hlásenia pobytu zistil, že tento nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a neboli u neho na území SR zistené žiadne sociálne väzby. 16. Konštatoval, že v minulosti žalobca porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona o azyle a ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a ušiel z územia SR do F., čím zmaril ďalší postup Migračného úradu v konaní o žiadosti o udelenie azylu na území SR a naplnil len svoj pôvodne zamýšľaný zámer dostať sa do vyspelejšej krajiny, ktorou bolo F. a nemá ani skutočný záujem o udelenie azylu na území SR a ani nemá záujem zotrvať na území SR. Po zhodnotení daného mal správny orgán za to, že existuje u neho vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa pokúsi o útek z územia SR opäť, čím dôjde k zmareniu zisťovania tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR. 17. K stanovenej dĺžke doby zaistenia určenej do 22.11.2019 uviedol, že túto stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, ako aj aplikačnej praxe MÚ MV SR, čo potvrdzuje aj súčinnostná komunikácia medzi správnym orgánom a Migračným úradom vedená pod č. PPZ- HCP-PO9-2019/046074-002 zo dňa 22.08.2019 a pod č. PPZ-HCP-PO9-2019/046074-003 zo dňa 22.08.2019. Zdôraznil, že odo dňa pôvodného azylového konania prijatím jeho vyhlásenia dňa 15.11.2018 sa žalobca zdržiaval na území SR necelé dva mesiace, keďže využil udelenú priepustku zo dňa 03.01.2019 na svoj útek z územia SR a do W. Q. sa nevrátil, čím dňa 04.01.2019 bol vyznačený jeho svojvoľný odchod. Dané poukazuje na to, že počas jeho pobytu na území SR poverený pracovník Migračného úradu nezistil tie skutočnosti, na ktorých bola založená jeho žiadosť o udelenie azylu, nakoľko v konaní o udelenie azylu nedošlo k vydaniu konečného meritórneho rozhodnutia. Preto by stanovenie kratšej doby zaistenia, ako na tri mesiace, správny orgán považoval za neúčelné a neefektívne. Stanovenie doby zaistenia na tri mesiace je účelné a adekvátne časové obdobie, v ktorom poverený pracovník Migračného úradu vie bezpečne zistiť tie skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, čím sa sleduje aj cieľu primeraný prostriedok, ktorým správny orgán je povinný zabezpečiť fyzickú dispozíciu žalobcu pre potreby azylového konania. Doplnil, že aj počas zaistenia žalobcu bude skúmať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov či počas celej doby jeho zaistenia trvá účel tohto zaistenia. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 22.09.2019 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť a účastníkom konania nepriznať náhradu trov konania. Tvrdenia uvedené žalobcom v správnej žalobe považuje za tendenčné a účelové a nespôsobilé vyvolať zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dodal, že žalobca v žalobe použil neopodstatnené tvrdenie, ktoré s prejednávanou vecou vo vzťahu k osobe žalobcu nesúvisia, keďže zraniteľnou osobou je manželka žalobcu a nie samotný žalobca, pričom osobou manželky žalobcu, ako zraniteľnej osoby, sa detailne zaoberal a vyjadril sa k nej v samostatnom vyjadrení k správnej žalobe týkajúcej sa jej. 19. K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia uviedol, že lehota troch mesiacov je adekvátna a primeraná, pričom sa opieral o aplikačnú prax Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplývajúcu z komunikácie s MÚ MV SR, v ktorej poukázal na aplikáciu ustanovenia § 20 zákona o azyle a uviedol časový horizont do 6 mesiacov od začatia konania. Napriek aj danému žalovaný pristúpil k dobe zaistenia iba na tri mesiace, nakoľko ju považuje za dostatočné časové obdobie, v ktorom vie MÚ MV SR bezpečne zistiť tie skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu. Pri určení dĺžky zohľadnil aj osobu a správanie žalobcu v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu na území SR, pričom bolo preukázané, že tento po prijatí jeho vyhlásenia v azylovom konaní sa zdržal na území SR iba necelé dva mesiace. Udelenú priepustku využil na útek a zo zahraničia sa nijakým spôsobom nesnažil skontaktovať s úradmi na území SR. 20. K tvrdeniu, že žalovaný neuviedol konkrétne úkony, aké bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vybavenia žiadosti o azyl uviedol, že žalobca absolútne nepochopil priebeh a význam konania o zaistení žiadateľa o udelenie azylu na území SR. Nechápe ani dôvody, pre ktoré je žalobca v Ú. umiestnený, pričom zariadenie slúži na zaistenie štátnych príslušníkov tretích krajín a žiadateľov o azyl a v konkrétnom prípade žalobcu ide o zabezpečenie jeho prítomnosti v konaní o udelenie azylu, teda jeho fyzickej dispozície v rámci azylovej procedúry z dôvodu obavy jeho úteku. Ú. J. nie je príslušné na vykonávanie akýchkoľvek úkonov za účelom vybavenia žiadosti žalobcu v rámci azylovej procedúry. Dané rozhodnutie prislúcha jedine MÚ MV SR. Ide o samotný a autonómny správny orgán, ktorý vedie konanie samostatne a nezávisle, nemá zo zákona, ani na základe iných postupov povinnosť informovať žalovaného o plánovaných úkonoch alebo o postupoch v konaní o azyl. 21. K námietke využitia menej závažných prostriedkov v zmysle § 89 ZoPC žalovaný mal za preukázané, že žalobca na území SR nemá žiadne rodinné, ani iné sociálne väzby, na základe ktorých by mu mohlo byť poskytnuté ubytovanie, respektíve poskytnutá finančná pomoc. Nemá rezervované ubytovanie, ani zabezpečené zamestnanie, ktorým by si finančné prostriedky mohol zabezpečiť. Jeho finančné prostriedky predstavujú sumu vo výške 140 EUR a boli spoločným majetkom žalobcu a jeho manželky. Žiadne iné finančné prostriedky u neho zistené neboli, preto žalovaný dospel k záveru, že predmetná suma nepostačuje na zabezpečenie pobytu a ani základných životných potrieb žalobcu na území SR počas procesu vybavovania žiadosti o udelenie azylu na území SR, čo žalovaný aj náležite a riadne odôvodnil. Mal za to, že aplikácia nálezu Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 147/2013-50 a jeho použitie v danej veci je zmätočné a tendenčné. Predmetný nález pojednáva o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo v rámci konania o administratívnom vyhostení vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení s uložením zákazu vstupu a na tento účel bol tento cudzinec zaistený. Konkrétne na základe § 62 ods. 1 písm. a) zákona o azyle na účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia SR. Ide teda o úplne iný inštitút zaistenia a na základe predošlej právnej normy, ktorá ešte dostatočne nereflektovala na problematiku žiadateľov o azyl. Žalovaný bol zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu na území SR a práve toto konanie má za účel dospieť k tomu, aby v konaní vedenom MÚ MV SR bolo preskúmané a rozhodnuté, či má žalobca na takúto formu medzinárodnej ochrany nárok alebo nie alebo či mu prináleží iná forma ochrany. Nemožno ani vopred prejudikovať aké podmienky, respektíve aké hrozby žalobcovi v jeho domovskej krajine hrozia, nakoľko ide o subjektívnu a individuálnu záležitosť, ktorou sa bude Migračný úrad dôsledne v konaní o udelenie azylu podrobne zaoberať. Navyše žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti ohľadne jeho osoby, ktoré by odôvodňovali záver, že je veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, respektíve doplnkovej ochrany, ako to vyplýva z predmetného nálezu. Samotná skutočnosť, že žalobca pochádza z O. nezakladá predpoklad, že mu bude poskytnutý azyl, respektíve iná forma medzinárodnej ochrany. Správanie žalobcu v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu je tiež dôkazom toho, že ak by žalobcovi skutočne hrozilo nebezpečenstvo z dôvodu nepriaznivej bezpečnostnej situácie na území O., žalobca by po jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR zotrval na území SR a počkal by na rozhodnutie príslušných orgánov. Informácia, ktorú uvádza žalobca o bezpečnej situácii v O. v správnej žalobe, ide len o cestovné odporúčanie, ktorým MZVaEÚ SR ponúka slovenským občanom ako bezplatnú službu poskytovania dôležitých informácií včasného varovania pred hroziacim nebezpečenstvom v zahraničí a pomoci v núdzových situáciách pri cestách do zahraničia. Ide teda o informáciu vo vzťahu k občanom SR a cestovného odporúčania v prípade, že sa občan SR rozhodne vycestovať do O.. Nejde o relevantnú informáciu k osobe žalobcu a jeho vzťahu a rizikám vo vzťahu k jeho domovskej krajine. 22. Pokiaľ žalobca prejudikuje dôvody udelenia mu azylu v spojitosti s postavením manželky žalobcu, ako zraniteľnej osoby, dodal, že vedenie azylového konania, posudzovanie žiadosti o azyl v konaní, ako aj samostatné rozhodnutie môže vykonať iba Migračný úrad a tvrdenie, že mu môže byť udelený azyl aj z humanitných dôvodov, možno považovať iba za domnienku bez reálneho základu. Vstupom žalobcu na územie SR začalo u neho nové azylové konanie a v aktuálnom prebiehajúcom konaní nie je možné poukazovať na vykonané úkony v predchádzajúcom konaní, ktoré bolo navyše právoplatne ukončené a na informácie získané v predchádzajúcom konaní. Podľa § 4 ods. 1 zákona o azyle poverený zamestnanec vykoná po podaní vyhlásenia so žiadateľom vstupný pohovor, v ktorom je tento povinný poskytnúť pravdivo a úplne všetky požadované údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o azyl, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona o azyle má byť vykonaný so žiadateľom o azyl pohovor, ktorý možno aj opakovať. Jednoducho povedané, všetky úkony musia byť vykonané a zisťované od začiatku, nakoľko ide o nové azylové konanie, pričom stav u žalobcu sa mohol zmeniť a nie je možné vychádzať zo starých a neaktuálnych informácií alebo údajov. Ohľadne udelenia priepustky v azylovom zariadení uviedol, že žalovaný nedisponuje žiadnou právomocou aby mohol nariadiť udelenie, respektíve neudelenie takejto priepustky a nepriznáva mu danú možnosť, respektíve oprávnenie žiadna právna norma. Udelenie, resp. neudelenie priepustky zároveň nie je možné považovať za alternatívu zaistenia, nakoľko takýto postup zákon o azyle a ani zákon o pobyte cudzincov nepripúšťa, pričom žalovaný svedomito a zodpovedne skúmal možnosti uplatnenia alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov a nezistil možnosť ich uplatnenia. 23. Zdôraznil, že predchádzajúci útek žalobcu z územia SR do zahraničia možno odôvodnene považovať za dostatočný predpoklad rizika úteku. Dané potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca už pri prvom vstupe na územie SR sa pokúšal dostať cez hraničný priechod prostredníctvom falošného cestovného pasu O. S. a v prípade, že by nebol prichytený pri páchaní trestného činu, existuje reálny predpoklad že by nezotrval na území SR a pokračoval do vyspelejších krajín západnej Európy. Ide o právoplatne odsúdeného páchateľa trestnej činnosti a jeho žiadosť o udelenie azylu možno považovať čisto za formálnu záležitosť. Zdôraznil, že aj návrat žalobcu na územie SR v rámci dublinského konania sa uskutočnil až na druhý pokus, nakoľko prvý dublinský transfer z územia F. na územie SR bol zo strany žalobcu prekazený. Druhý transfer bol úspešný aj vďaka tomu, že bol vykonaný formou eskorty. Preto možno konštatovať, že žalobca nemal nikdy záujem zotrvať na území SR, ani sa opätovne vrátiť na územie SR, ak by nebol zo strany F. orgánov k návratu na územie SR prinútený. Poukázal na to, že k otázke existencie rizika úteku žalobcu sa detailne vysporiadal v rozhodnutí o zaistení, pričom k otázke výpočtu dôvodov uvádzaných žalobcom v správnej žalobe, prečo by nemal z územia SR ujsť uviedol, že ide o irelevantné a ničím nepodložené tvrdenia, ktoré navyše s prejednávanou vecou nesúvisia. Pokiaľ ide o jeho cestovný pas, ani v predchádzajúcom konaní nebolo žiadnou prekážkou, aby žalobca ušiel z územia SR bez cestovného pasu a tým nelegálne migroval cez jednotlivé členské štáty. Jeho tvrdenie, že chce zostať na území SR považuje žalovaný za naivnú subjektívnu predstavu bez akéhokoľvek reálneho základu. Rovnako v plnom rozsahu zohľadnil rodinný a súkromný život žalobcu, keďže pristúpil k umiestneniu žalobcu spolu s jeho rodinou v Ú. H. W.. Tým, že je tam zaistená aj manželka, bolo zabezpečené, aby nedošlo k ich rozdeleniu a pretrhnutiu rodinných väzieb, pričom žalovaný doposiaľ k dnešnému dňu nepredložil akýkoľvek relevantný dôveryhodný doklad, ktorým by potvrdil alebo osvedčil manželský zväzok. 24. Z pripojeného spisového materiálu žalovaného súd z oznámenia Ministerstva vnútra SR č. PPZ-HCP- OCP1-2019/008814-094 zo dňa 26.06.2019, týkajúce sa informácií o dublinskom transfere žiadateľov o azyl z F. do SR (M. I. a F. E.) zistil, že títo mali byť transferovaní dňa 02.07.2019 v čase 14:24 hod. s miestom prevzatia P.-A. (let č. A.) s tým, že mali byť transferovaní bez eskorty. 25. Zo Zápisnice o podaní vysvetlenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 22.08.2019 (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že žalobca počas svojej výpovede pred správnym orgánom uviedol, že o azyl požiadal prvýkrát na Slovensku z dôvodu obavy o svoj život. V W. Q. sa následne zdržiaval približne dva mesiace. Z tábora odišiel z dôvodu, že od začiatku sa chcel dostať do F., kde žije jeho vzdialená rodina a o udelenie azylu na území SR v skutočnosti nemal záujem, iba chcel zabrániť svojej deportácii zo Slovenska. Po opustení W. Q. odišiel do T., následne do R. a potom do E., kde ho na trase E. U. kontrolovali F. policajti. K transportu zo dňa 02.07.2019 uviedol, že tento sa neuskutočnil z toho dôvodu, že policajti ho chceli násilne odviezť a vrátiť na Slovensko, avšak on kládol odpor. Odpor kládol preto, lebo do SR sa vrátiť nechceli. Následne boli zadržaní a umiestnení v tábore pre cudzincov, ktorí čakajú na deportáciu. Na území SR nemá žiadne rodinné, ani iné väzby, iba vzdialenú rodinu v Anglicku. Disponuje iba spoločnými peniazmi vo výške 140,-EUR. Počas pobytu v zahraničí nekontaktoval Migračný úrad, nakoľko sa o to nezaujímal, keďže azyl na Slovensku ho nezaujíma. 26. Zo správy Ministerstva vnútra SR, Migračný úrad č. PPZ-HCP-PO9-2019/046074-003 zo dňa 22.08.2019 (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že Migračný úrad vo veci jeho dožiadania reagujúc na list žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-2019/046074-002 zo dňa 22.08.2019 mu oznámil, že v prípade nového konania budú zisťované skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť, pričom podľa § 19a zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo. Ohľadne časového horizontu v akej lehote budú zistené všetky skutočnosti potrebné na posúdenie žiadosti Migračný úrad uviedol, že poskytnutie časového horizontu nie je možné, nakoľko uvedené konanie ešte nezačalo a nie je možné predpokladať aké úkony a v akých časových lehotách bude potrebné, resp. možné tieto vykonať a odkázal žalovaného výlučne na § 20 ZoA, podľa ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. 27. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 28. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 29. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 30. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 31. Podľa § 89 ods. 2 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. 32. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 33. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 34. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 37. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 38. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 39. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 40. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára: 41. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 42. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť. 43. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 44. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- PO9-2019/046074-013 zo dňa 22.08.2019, ktorým žalovaný zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a stanovil dĺžku doby zaistenia do 22.11.2019. 45. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia tým, že počas zaistenia sa majú zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by nebolo možné získať bez zaistenia, pričom musí byť súčasne splnená aj ďalšia zákonná podmienka, a to existencia rizika jeho úteku. Rovnako z obsahu citovaného zákonného ustanovenia okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť len za predpokladu, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. 46. Dané ustanovenie teda oprávňuje na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, pričom samotné podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej konania, keďže konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azylu) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC). 47. Prvým z predpokladov zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC je skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny požiadal o udelenie azylu na území SR. Žalobca ohľadne daného uviedol, že žiada o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život, pričom tieto obavy bližšie nešpecifikoval. 48. Teda pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že u žalobcu je vysoká pravdepodobnosť udelenia azylu, nakoľko pochádza z O. a že mu v krajine pôvodu hrozí smrť, pričom žalobca v podanej správnej žalobe poukazoval na správu MZVaEZ súd k danému uvádza, že žalobca vo svojej výpovedi dňa 22.08.2019 neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť, že v jeho prípade prichádza do úvahy udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8, 9 a 10 zákona o azyle, ba čo viac existuje u neho vysoká pravdepodobnosť udelenia tejto formy medzinárodnej ochrany. Rovnako ani správa MZVaEZ nepreukazuje, že krajinu pôvodu žalobcu možno vyhodnotiť ako takú, v ktorej hrozí žalobcovi vážne bezprávie. Zo skutočností známych súdu, v O. neprebieha žiaden vnútroštátny, ani medzinárodný konflikt a danú námietku preto nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú. 49. Druhým predpokladom zaistenia žiadateľa o udelenie azylu v zmysle citovaného ustanovenia je riziko úteku. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že žalovaný sa splneniu danej podmienky venoval s mimoriadnou odbornosťou, pričom vyhodnotil dané najmä s prihliadnutím na osobu žalobcu, t.j. na individuálnom princípe posudzovania osoby, ktorá má byť zaistená. Žalovaný náležite zdôvodnil, prečo u žalobcu je daná podmienka splnená, pričom nevynechal ani tú skutočnosť, že v prípade žalobcovej prvej azylovej procedúry táto bola ukončená pre správanie sa žalobcu, ktorý svojvoľne, po udelení priepustky v azylovom tábore pre žiadateľov o udelenie azylu, využil príležitosť a do azylového tábora sa viac nevrátil. Možné riziko úteku žalobcu podčiarkuje aj tá skutočnosť, že pokiaľ v prípade prvej azylovej procedúry nebolo možné vyhodnotiť jeho skutočný záujem opustiť územie SR, v tomto konaní však dané podčiarkuje aj to, že tento odišiel do F., kde podľa jeho vlastného udania má rodinu a teda možno predpokladať, že sa k nej bude chcieť opätovne vrátiť. To, že jeho cieľovou krajinou je iná krajina západnej Európy podčiarkuje jeho správanie, keďže po opustení azylového tábora sa dostal do F. cez S., čo potvrdil vo svojej výpovedi. Jeho neochota vrátiť sa na územie SR a zotrvať v F. zvýrazňuje aj tento fakt, že tento musel byť transferovaný v zmysle Dublinského nariadenia III eskortou, teda nechcel sa vrátiť na územie SR dobrovoľne, čím je riziko úteku žalobcu ešte viac zvýraznené, nakoľko pri prvom plánovanom dublinskom transfere kládol odpor. 50. Navyše osobu žalobcu ako nedôveryhodnú osobu podčiarkuje aj tá skutočnosť, že tento vstúpil na územie SR a teda do Schengenského priestoru na základe falošného cestovného dokladu (za čo bol v trestnom konaní uznaný vinným) a zdržiaval sa teda na území SR neoprávnene od samého počiatku. Danú skutočnosť rovnako náležite vyhodnotil žalovaný, keďže pri individuálnom posudzovaní osoby žalobcu túto skutočnosť zohľadnil. 51. K žalobnej námietke, že žalovaný v prípade zaistenia mal zohľadniť tú skutočnosť, že spolu so žalobcom bola zaistená (podľa jeho tvrdení) aj jeho manželka, ktorá je tehotná, správny súd k danému uvádza, že manželka žalobcu bola zaistená na základe iného, t.j. nie v danom konaní preskúmavaného rozhodnutia a bolo na žalovanom, aby sa s danou skutočnosťou, či táto je alebo nie je zraniteľná osoba v zmysle § 2 ods. 7 ZoPC, vysporiadal v rozhodnutí, ktoré sa týkalo jej osoby. Keďže preskúmavané rozhodnutie sa týka osoby žalobcu, daná námietka nie je dôvodná. 52. Žalobca v správnej žalobe rovnako dôvodil, že žalovaný nezohľadnil v prípade jeho zaistenia podľa § 88a ZoPC tú skutočnosť, že v jeho prípade bolo možné využiť na dosiahnutie účelu iné, menej závažné prostriedky, pričom uvádza, že danou miernejšou formou k zaisteniu bolo možné ho umiestniť v záchytnom tábore pre azylantov s možnosťou neudelenia priepustky. 53. Pokiaľ sa teda týka alternatív zaistenia v zmysle § 89 ZoPC súd má zato, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí náležite odôvodnil, prečo využitie týchto možností uvedených v danom zákonnom ustanovení nie je možné. Z konania nepochybne vyplýva, že žalobca (spolu so svojou manželkou) disponuje veľmi nízkou finančnou hotovosťou (140 EUR), ktorá nepostačuje ani len na zabezpečenie si základných potrieb, nie to ešte samotného ubytovania. Tento navyše nemá na území SR žiadne rodinné väzby. Preto má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobcu nepristúpil k alternatívam zaistenia v zmysle § 89 ZoPC, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo strany žalovaného odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobcu v posudzovanom prípade. 54. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ?http://merit.slv.cz/10Sza/8/2016? zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10Sza/15/2016 ? http://merit.slv.cz/10Sza/15/2016? zo dňa 01.07.2016), ktorý považuje za možnú formu menej závažného prostriedku voči zaisteniu využiť možnosť umiestnenia žiadateľa o udelenie azylu do azylového zariadenia bez možnosti udelenia priepustky (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona o azyle), na ktorú poukazuje aj žalobca v podanej správnej žalobe. Súd má však zato, že v danom prípade využitie danej alternatívy, vzhľadom na osobu žalobcu, ktorú náležite na individuálnom princípe posúdil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, nie je možné. U žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, bola splnená podmienka existencie rizika úteku, ktorá v jeho prípade neumožňuje využitie danej alternatívy najmä kvôli tomu, že tento nemá aj reálny záujem zotrvania na území SR a jeho fyzická dispozícia je nevyhnutná, aby zo strany Migračného úradu bolo možné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu a úspešne ukončiť azylovú procedúru. Nie je pritom bez významu, že tento v prechádzajúcom azylovom konaní zotrval na území SR približne dva mesiace, udelenie priepustky v azylovom tábore využil na útek a na územie SR sa nebol ochotný vrátiť v rámci dublinského transferu dobrovoľne, ale musela byť využitá forma eskorty. 55. Správny súd konštatuje, že žalovaný aj pri tejto alternatíve k zaisteniu prihliadol na mieru ohrozenia účelu zaistenia (§ 89 ods. 2 ZoPC), ktorá vzhľadom na vyššie uvedené správanie sa žalobcu zvýraznené existenciou značného rizika jeho úteku podľa názoru súdu využitie danej alternatívy priam znemožňuje. 56. Na aplikáciu danej alternatívy má rovnako vplyv aj skutočnosť, že žalobca bol právoplatne odsúdený v trestnom konaní pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, keďže tento vstúpil do Schengenského priestoru cez územie SR na základe falošného cestovného dokladu, čo pri jeho hodnotení na základe individuálneho posudzovania môže viesť iba k jednému záveru, že nemožno na neho hľadieť ako na dôveryhodnú osobu majúcu záujem zotrvať na území SR do skončenia azylovej procedúry a teda v jeho prípade využitie danej alternatívy voči zaisteniu nepripadá do úvahy. 57. Správny súd konštatuje, že žalovaný aj pri tejto alternatíve k zaisteniu prihliadol aj na mieru ohrozenia účelu zaistenia (§ 89 ods. 2 ZoPC), ktorým je zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu a ktorý vzhľadom na vyššie uvedené správanie sa žalobcu zvýraznené existenciou značného rizika jeho úteku podľa názoru súdu využitie danej alternatívy priam znemožňuje. 58. K namietanej dĺžke doby zaistenia, ktorú stanovil žalovaný do 22.11.2019, správny súd uvádza, že pri jej stanovení správny orgán vychádzal zo súčinnosti s orgánom príslušným v zmysle zákona o azyle rozhodnúť vo veci žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu, a to MÚ MV SR. Týmto postupom žalovaný reflektoval aj na rozhodovaciu prax kasačného súdu, ktorý v prípade zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC apeluje na úzku súčinnosť medzi žalovaným a Migračným úradom pri stanovení dĺžky doby zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou zaistenia. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí náležite odôvodnil prečo v prípade žalobcu a pri posudzovaní na individuálnom princípe osoby žalobcu, ako aj v zmysle súčinnosti s Migračným úradom (č. PPZ-HCP-PO9-2019/046074-003 zo dňa 22.08.2019) túto stanovil v rozsahu troch mesiacov odo dňa zaistenia žalobcu. 59. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, nevybočuje z medzí zákonných požiadaviek a spĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Stanovenú dobu zaistenia nemožno posudzovať nezávisle od posudzovania účelnosti zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC rozvedenej vyššie. Žalovaný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodnil na individuálnom princípe a preto ani danú námietku nemôže súd vyhodnotiť ako dôvodnú. 60. Správny súd uvádza, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia, je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov. 61. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu zo dňa 09.09.2019 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 62. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle hľadísk § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, pričom nezistil dôvody, ktoré by ho viedli k prijatiu iného záveru. 63. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal nárok na ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.