Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/236/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715209084 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7715209084.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Q. R., nar. XX.X.XXXX, P. Š. X/XX, R., zastúpeného advokátom JUDr. Mikulášom Pavlíkom, so sídlom Š. Kukuru 14, Michalovce, proti žalovanému R. R., nar. X.XX.XXXX, bytom V. K. X, R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Michalovce, IČO: 472 361 83, v spore o zaplatenie 4.398 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 21.3.2018, č.k. 16C/230/2015-119 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.398 € s úrokom z omeškania 5,05% z dlžnej sumy ročne od 12.5.2015 až do zaplatenia a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodol tak o nároku žalobcu uplatneného titulom vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 12. 5. 2013 do 8. 3. 2014, v ktorom žalovaný bez dohody so žalobcom bezodplatne užíval nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu zapísané na LV č. XX k.ú. R. ako parc. registra „C“ č. 204 zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. „C“ č. 205 záhrady a rodinný dom súpisné č. 46 stojaci na parcele č. 204. 3. Obrana žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie spočívala v tvrdení, že nehnuteľnosť užíval majúc za to, že mu prislúcha podiel na tejto nehnuteľnosti, preto by za jej užívanie nemal platiť, ďalej, že neexistovalo v rozhodnom čase žiadne právoplatné rozhodnutie o jeho povinnosti nehnuteľnosť vypratať, a napokon, že sa staral o rodičov a predmetný dom tiež zveľaďoval. 4. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa § 451, § 456 a § 517 Občianskeho zákonníka (OZ). V konaní mal zistené, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností na základe výsledkov dedičského konania, keď uznesením zo dňa 24.4.2012 sp.zn. 13D/371/2010, Dnot/221/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12.5.2012 a stalo sa vykonateľným 16.5.2012 bolo potvrdené, že majetok poručiteľa J. R., nebohého otca žalobcu a žalovaného nadobudol žalobca v celosti dedičského podielu 1/2, s povinnosťou výplaty 1/6-inového podielu neopomenuteľných dedičov R. R.Š. - žalovaného a vnučky poručiteľa R. R. v sume 4.416,71 €, v lehote do jedného roka od právoplatnosti uznesenia. Zostávajúci podiel 1/2 na spornej nehnuteľnosti patriaci bývalej manželke poručiteľa, nadobudol žalobca do výlučného vlastníctva v exekučnej dražbe podľa uznesenia Okresného súdu Michalovce sp.zn. 16Er/485/2005 zo dňa 16.11.2012. Rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach č.k. 11C/110/2013-76 zo dňa 13.12.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.3.2014 a vykonateľnosť dňa 8.3.2014, mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovanému bola uložená povinnosť na vypratanie nehnuteľností na tom skutkovom základe, že žalovaný odmietal dobrovoľne vypratať nehnuteľnosť a odovzdať ju žalobcovi ako výlučnému vlastníkovi, ktorú skutočnosť užívania žalovaný v konaní o vypratanie ani nepopieral, odvolával sa však na neexistenciu súdneho rozhodnutia o jeho povinnosti nehnuteľnosti vypratať. Súd prvej inštancie majúc tak za nepochybne preukázané, že žalovaný bezodplatne užíval v rozhodnom období nehnuteľnosti žalobcu bez toho, aby mu k tomu svedčilo akékoľvek právo, uložil žalovanému povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri stanovení rozsahu bezdôvodného obohatenia, vychádzal z hodnoty nájomného ako ho preukazoval žalobca obsahom znaleckého posudku Ing. R. L. zo dňa 6.10.2015, ktorý posudok bol použitý v súdnom spore Okresného súdu v Michalovciach sp.zn. 11C/142/2010 týkajúcom sa obsahovo zhodného nároku a nehnuteľností typovo a lokalitou obdobných tým, ktoré boli predmetom sporu v danej veci. Zohľadňujúc povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, keď žalovaný neprodukoval žiadnu argumentáciu a dôkazy spochybňujúce výšku nájomného 450 € mesačne, s prihliadnutím na obdobie, za ktoré sa vydania bezdôvodného obohatenia žalobca domáhal, určil toto v hodnote 4.398 €. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že uplatňovaná pohľadávka nezanikla už skôr splnením ani iným spôsobom, keď mimosúdny návrh žalobcu na započítanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s pohľadávkou žalovaného na vyplatenie podielu z dedičského konania nebol akceptovaný, a žalovaný uplatnil svoj nárok na zaplatenie sumy 4.416,71 € v exekučnom konaní, ktorá exekúcia predajom nehnuteľnosti sp.zn. Ex 254/2015 Exekútorského úradu JUDr. Jozefa Blaška, je poznamenaná aj na liste vlastníctva. Z dôvodu, že žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného plnenia, priznal žalobcovi podľa § 517 OZ tiež právo na úroky z omeškania v súlade so žalobným petitom. Pri rozhodovaní o náhrade trov vychádzal z ust. § 255 ods.1 CSP prihliadajúc na to, že procesne úspešná strana žalobcu výslovne uviedla, že si náhradu trov neuplatňuje v záujme ďalšieho nevyhrocovania vzťahov medzi stranami sporu. 5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm.f/ a g/ Civilného sporového poriadku (CSP), teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g). Žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že v čase od 12.5.2013 do 8.3.2014 v spornej nehnuteľnosti nebýval, nakoľko túto opustil po smrti matky 6.1.2013, o čom malo svedčiť aj uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Michalovciach, ČVS: ORP-199/1-VYS-MI-2014 zo dňa 10.4.2014 o vznesení obvinenia proti žalovanému z prečinu porušovania domovej slobody a prečinu nebezpečného vyhrážania, vydaného na základe podnetu jeho brata, žalobcu. Žalovaný poukazoval nato, že podľa obsahu uznesenia sa žalobca vyjadril, že žalovaný nemá k domu žiadne právo ani v dome nebýva. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že ku skutočnosti, že nehnuteľnosti neužíval, by mohli vypovedať manželka, dcéra, domovník, susedia. Ďalej sa bránil tým, že za čas užívania nehnuteľnosti bol ešte podielovým spoluvlastníkom, osem až desať rokov sa zdržiaval v byte manželky V. K. a sporné nehnuteľnosti navštevoval len z dôvodu, že tam mal záhradu, svoje osobné veci, no bývať tam už vôbec nebýval.Vyjadril sa, že nespochybňuje výšku bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho mesačne sume nájomného 450 €, no súčasne uvádzal, že je nereálne, aby takúto finančnú čiastku platil, keďže ešte počas života matky žalobca nechal odpojiť vodu, plyn a elektrinu. V ďalšej časti odvolania žalovaný zopakoval priebeh dedičského konania, na základe výsledkov ktorého sa výlučným vlastníkom nehnuteľností stal žalobca, a ktorý záver sa žalovaný snažil zvrátiť neúspešným uplatnením návrhu na obnovu konania o dedičstve. K rozsudku Okresného súdu v Michalovciach vydaného v konaní sp.zn. 11C/110/2013, o jeho povinnosti vypratať sporné nehnuteľnosti, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 3. 2014 a stalo sa vykonateľným 8. 3. 2014 v odvolaní uviedol, že nevie z akého dôvodu bola žaloba podaná, keďže na nehnuteľnosti už nebýval. Brániac sa tvrdením, že v rozhodnom období už nehnuteľnosti neobýval, považoval nárok žalobcu za neopodstatnený, pretože nevznikol žiaden majetkový prospech, ktorým by sa na úkor žalobcu obohatil. 7. K odvolaniu žalovaný pripojil kópiu uznesenia ORPZ Michalovce zo dňa 10.4.2014 ČVS: ORP-199/1- VYS-MI-2014, úmrtný list jeho matky D. R., O. E. X.X.XXXX, potvrdenie Východoslovenských elektrárni a.s. o ukončení odberu elektriny ku dňu 15.5.2013. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že so skutočnosťami uvádzanými žalovaným sa súd prvej inštancie vysporiadal a navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 9. Následne žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike poukázali na obsah svojich predošlých podaní neuvádzajúc žiadne nové skutočnosti, keď žalovaný zotrval na obsahu odvolania a žalobca na správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. 10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd v zhode s § 387 ods.1 CSP potvrdil. 11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.októbra 2018 o 13.00 hod., miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219, § 378 ods.1 CSP. 12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ CSP je daný v prípade, ak v dôsledku nesprávneho postupu súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prihliada na skutočnosti, ktoré neboli preukázané, alebo sú nesprávne skutkové zistenia výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov. 13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.g/ CSP spočívajúci v tom, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, je naplnený v prípade, ak strana sporu oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky za podmienok vymedzených v § 366 CSP, z ktorých vyplynie skutkový stav, ktorý je v zrejmom rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriaci základ napadnutého rozhodnutia, teda je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil taký skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. 14. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní uplatniť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 15. Ako vyplýva z vyššie citovaného § 366 CSP, nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní možno uplatňovať iba v obmedzenom rozsahu, strana sporu zásadne nemôže uplatniť tie dôkazy a skutočnosti, u ktorých tak mohla urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale neučinila tak. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani súd odvolací. 16. Odvolacie dôvody, ktorých existenciu žalovaný tvrdil, naplnené neboli. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu stanovenom zákonom, rešpektujúc povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade s § 191, §192 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli najavo, alebo aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, alebo aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 až § 194 CSP. Zo správne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver, keď aplikoval zodpovedajúci právny predpis a tento aj správne vyložil. Odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv ani inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne rozhodnutie vo veci, z ktorých dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zhode s § 387 ods. 1 CSP. 17. Prihliadajúc na obsah odvolacích námietok žalovaného, na potvrdenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd doplňuje: 18. Civilné sporové konanie sa spravuje princípom kontradiktórnosti, v ktorom každá strana sporu musí splniť svoju povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú (§ 132, § 150, § 153 CSP). Vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky. 19. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného úroku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 20. Novoty v odvolacom konaní vymedzené v § 366 CSP tj. dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu zakladať odvolací dôvod, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie. Odvolací súd teda musí ako prvé skúmať, či strana sporu takéto skutočnosti a dôkazy nemohla bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. V zmysle ustálenej judikatúry nemožnosťou označenia, či predloženia skutočnosti a dôkazov bez viny strany sporu sa rozumie nemožnosť procesného uplatnenia v takej situácii, keď sporová strana tieto dôkazy a skutočnosti nemohla označiť či predložiť, pretože o nich nevedela, a ani inak nezavinila nesplnenie tejto svojej povinnosti. Ak odvolateľ v odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti a tvrdenia vzťahujúcu sa na danú situáciu a neosvedčuje, že nemohol ten ktorý dôkaz bez svojej viny označiť alebo predložiť, nie je možné ani posúdiť, či bola splnená zákonom stanovená podmienka pre možnosť uplatnenia nových dôkazov a skutočností. 21. Aj keď žalovaný uplatnil odvolací dôvod zakladajúci sa na uplatnení tzv. novôt v odvolacom konaní, ním uvedené tvrdenia v odvolaní, ani priebeh konania na súde prvej inštancie existenciu tohto odvolacieho dôvodu nezakladajú, pretože žalovaný neuviedol žiadne také okolnosti, ktoré by preukázali, že niektorý z ním zmieňovaných dôkazov (uznesenie o vznesení obvinenia, výsluch manželky, dcéry, domovníka, susedov, informácie o odpojení nehnuteľnosti od dodávky médií) nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a že práve tieto dôkazy sú významné pre právne posúdenie veci. Tieto novo uvedené tvrdenia a dôkazy sú preto procesne neprípustné v odvolacom konaní. Bez zreteľa na uvedené, je však možné konštatovať, že by neovplyvnili výsledky súdneho konania v prospech žalovaného, keďže ide o tvrdenia a dôkazy nemajúce vplyv na správne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. 22. Obranu žalovaného v odvolaní možno považovať len za účelové tvrdenia, keď v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybňoval užívanie nehnuteľností, čo napokon potvrdzuje aj existencia rozsudku Okresného súdu v Michalovciach o jeho povinnosti na vypratanie nehnuteľnosti zo dňa 13.12.2013 č.k. 11C/110/2013-76, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.3.2014 a vykonateľnosť 8.3.2014.. Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, žalovaný v konaní vôbec nespochybňoval užívanie nehnuteľností, iba sa domnieval, že mu také právo užívania patrí ako jednému z dedičov, dokiaľ neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie o jeho povinnosti vypratať sporné nehnuteľnosti. Žalovaný sa snažil spochybniť výsledok dedičského konania, na základe ktorého sa žalobca stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti už v roku 2012, podávaním návrhov na obnovu dedičského konania, v ktorom konaní o obnove bol neúspešný. O užívaní nehnuteľnosti žalovaným svedčí aj jeho výpoveď na pojednávaní dňa 21.3.2018, z ktorej vyplýva, že nemal dôvod nehnuteľnosť vypratať, lebo nebol právoplatný rozsudok, čo vyjadril slovami : „žalobca sa vrhol do domu a nemal na to právo“ „nemám za čo platiť, bol som tam vlastníkom, staral som sa o otca a matku“. Zhodné skutočnosti vyplývajú aj z jeho písomného vyjadrenia doručeného súdu 19.4.2017 (čl. 86 až 88 spisu), v ktorom uvádza, že „žaloba je neplatná, lebo nebol právoplatný rozsudok o vyprataní v čase od 12.5.2013 do 8.3.2014, ale nadobudol právoplatnosť až dňa 4.3.2014 a aj R.. Y. na súde v Michalovciach mu povedala, že sa má vysťahovať, až keď bude rozsudok vykonateľný, mal v byte veci, brat ho ani vopred neupozornil, že sa má vysťahovať, pričom on tam mal veci asi na tri nákladné autá“. Napokon aj podľa obsahu uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré žalovaný predložil ako dôkaz vo svoj prospech, sa žalovaný ku skutku zo dňa 5. 2. 2014 vyjadroval v tom zmysle, že nehnuteľnosť navštevoval a mal v nej uložené osobné veci. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností tak vyplýva, že žalovaný reálne užíval sporné nehnuteľnosti, ktorým stavom užívania sa rozumie nielen nepretržité prebývanie v nehnuteľnosti, ale aj užívanie formou držby osobných a iných vecí, čo znamená obmedzenie vlastníckeho práva výlučného vlastníka vymedzené § 123 OZ, podľa ktorého je vlastník oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody, úžitky a nakladať s ním. Užívanie nehnuteľnosti sa dialo bezodplatne a bez predchádzajúcej dohody so žalobcom, napriek výzvam žalobcu, aby medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda, resp. nájomná zmluva. 23. Je tak nepochybné, že v konaní bola preukázaná existencia základu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúca v užívaní nehnuteľnosti žalobcu bez právneho dôvodu (§ 451 OZ). Správne súd prvej inštancie ustálil aj výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa § 458 OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, a ak to nie je dobre možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 24. V danom prípade bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo bezodplatným užívaním nehnuteľností patriacich inej osobe, za ktoré užívanie je podľa § 458 OZ povinný poskytnúť primeranú finančnú náhradu. Súd prvej inštancie pri stanovení primeranej finančnej náhrady titulom vydania bezdôvodného obohatenia správne vychádzal z odplaty poskytovanej v záväzkovom vzťahu obsahom aj účelom najbližšiemu, ktorým je vzťah nájomný. Žalobca požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného 450 € mesačne, určeného pre obdobný typ nehnuteľnosti, aké boli predmetom sporu, znaleckým posudkom S.. R. L., ktorý znalecký posudok bol použitý v inom súdnom konaní totožného charakteru. Žalovaný takto stanovenú výšku bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho mesačnému nájomnému nespochybnil v konaní pred súdom prvej inštancie, a ani v samotnom odvolacom konaní. Jeho námietky týkajúce sa neprimeranosti žiadaného bezdôvodného obohatenia sú v odvolacom konaní bezpredmetné, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie ( a napokon ani v odvolacom konaní) nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by rozsah bezdôvodného obohatenia spochybnili. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 185 CSP súd vykonáva dôkazy iba na návrh, bez návrhu vykonáva iba dôkazy vyplývajúce z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre či zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou, a bez návrhu vykonáva súd dôkazy na zistenie splnenia procesných podmienok, na zistenie cudzieho práva, či zistenie vykonateľnosti rozhodnutia. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že tvrdenia žalovaného o odpojení nehnuteľnosti od prívodu vody, elektriny či plynu sú bez vplyvu na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, od ktorej sa odvíja aj všeobecná hodnota nájomného, ktorú za jej užívanie možno požadovať. Pri určovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti za zohľadňuje len to, či nehnuteľnosť je pripojená k rozvodom vody, elektriny a plynu, nie fakt, či v tom ktorom momente sa vlastník nehnuteľnosti odhlási od dodávky týchto médií. Navyše platby za služby spojené s užívaním nehnuteľnosti, teda aj dodávku týchto médií, nie sú súčasťou nájomného, ale uhrádzajú sa priamo poskytovateľom týchto služieb. Niet pochýb, že nehnuteľnosť žalobcu, z titulu ktorej si uplatňoval nárok na vydanie nehnuteľnosti, bola na tieto médiá napojená a ich dodávku bolo možné kedykoľvek obnoviť. 25. Žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne také námietky, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania prihliadajúc na procesnú úspešnosť žalobcu, ktorému by nárok na náhradu trov konania patril, a jeho výslovné vzdanie sa nároku na náhradu trov, z ktorých dôvodov nepriznal trovy žiadnej strane sporu. 26. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods.1 CSP. V odvolacom konaní neúspešný žalovaný nemá právo na náhradu vzniknutých trov. Žalobca, z dôvodov nevyhrocovania už aj tak konfliktnej situácie medzi stranami sporu, náhradu trov nežiadal, preto odvolací súd rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. 27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP ).