Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/263/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614217725 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7614217725.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. Š., nar. XX. X. XXXX, K., T. XX, zast. JUDr. Martinom Slúkom, advokátom, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Hviezdoslavová 41, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 17.292,- eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 11C/251/2014-120 z 27. 4. 2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 15.850 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. Žalobcovi proti žalovanej priznáva náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 84 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 17.292,- eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania. 2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej priznania peňažného plnenia 17.292,- eur a náhrady trov konania, na tom skutkovom a právnom základe, že platobným rozkazom tunajšieho súdu 4Ro/140/2014-17 zo 7. 4. 2014 boli G. E., P. S., G. E. K.. B. Q. E. spoločne a nerozdielne zaviazaní k úhrade 20.830,- eur s prísl. Z priznanej sumy bolo bolestné 3.538,- eur a náhrada za trvalé následky 17.292,- eur. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 27. 5. 2014 a keďže nedošlo k dobrovoľnému plneniu, začal dlh vymáhať prostredníctvom Exekútorského úradu JUDr. Borisa Gerberyho. O predmetnej veci bolo rozhodnuté potom, ako boli páchatelia právoplatne uznaní za vinných zo zločinu ublíženia na zdraví a prečinu výtržníctva v rámci trestného konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 5T/205/2011. Následne uplatnil predmetné pohľadávky i u žalovanej Slovenskej republiky, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, odbor rehabilitácií a odškodňovania v zmysle ustanovenia § 8 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v jeho znení, platnom do 30.6.2013, a to žiadosťou zo 3.7.2014. Žalovaná listom z 8. 7. 2013 40794/014-1537/109 mu oznámila, že jeho žiadosti nebolo vyhovené, avšak vyjadrila sa len k dôvodom, prečo zamietla jeho žiadosť o odškodnenie nároku bolestného, nijak sa však nevyjadrila k nesplneniu podmienok pre priznanie nároku na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 17.292,- eur. Vzhľadom na uvedené, podal opakovanú žiadosť 23. 9. 2014, pričom žalovaná v odpovedi na ňu 26. 9. 2014 sa pridržiavala svojho predchádzajúceho vyjadrenia. Mal za to, že výklad § 8 ods. 3 cit. zák., že sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno priznať, keďže trestný súd ho neodkázal v danej veci na civilné konanie, je v rozpore so systematickým výkladom tohto zákona, ako aj v rozpore s Dohovorom. Poukázal na to, že svoj nárok zakladá na ust. § 8 ods. 3 časť vety prvej za bodkočiarkou cit. zák., ktoré je nutné vykladať systematicky, v súlade so zmyslom a účelom zákona tak, že na priznanie odškodnenia od štátu nemôže byť podmienkou to, aby trestný súd poškodeného odkázal na občianske súdne konanie, že čisto formálny jazykový výklad tohto ust., by bol diskriminujúci voči veľkému počtu obetí trestných činov, ako aj v rozpore s účelom a zmyslom zákona, že on si v lehote 18 mesiacov, odo dňa spáchania násilného trestného činu a to 3. 5. 2011, nemohol uplatniť sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože nemal k dispozícii znalecký posudok MUDr. M. P. o bodovom a finančnom ohodnotení, tento bol vypracovaný až ku dňu 23.11.2012. Teda o tomto nároku nemohol rozhodovať, ani trestný súd v rozsudku 5T 205/2011 - 365 z 15. 11. 2011, lebo tento nárok vznikol a bol vymedzený neskôr. Preto nemohol byť trestným súdom odkázaný na civilné konanie podľa § 288 ods. 1 Tr. por. V každom prípade, je podmienkou toho, aby súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na civilné konanie to, aby si poškodený škodu riadne uplatnil. Pre jej uplatnenie je nevyhnutné, aby ju vyčíslil v čase do skončenia vyšetrovania v prípravnom konaní a taktiež, aby nárok poškodeného už existoval. Z uvedeného mal za zrejme, že v týchto prípadoch sa má aplikovať § 8 ods. 3 časť vety prvej za bodkočiarkou cit. zák., a teda, že si poškodený môže uplatniť svoj nárok v lehote 6 mesiacov, odo dňa právoplatnosti civilného rozhodnutia. Súd po vykonanom dokazovaní 11. 11. 2015 rozsudkom 11C/251/2014-72 žalobu zamietol a náhradu trov konania stranám nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením 9Co/13/2016-106 z 23. 2. 2017 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozhodnutí, o.i., konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Konštatoval, že výhrady žalobcu k nesprávnym skutkovým zisteniach a záverom súdu, ohľadom doby, kedy bolo možné považovať zdravotný stav žalobcu za ustálený a kedy následne mohlo dôjsť k bodovému a finančnému ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia a na tom súvisiacej možnosti žalobcu uplatniť si tento nárok na základe podanej žiadosti u žalovanej, sú opodstatnené. Pri opätovnom prejednaní veci mal za potrebné vziať do úvahy, o.i., aj výsluch svedka - Z.. M. P., ktorý znaleckým posudkom č. 41/2012 z 23. 11. 2015 bodovo a finančne ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu následkom útoku z 3. 5. 2011, najmä jeho vyjadrenie o tom, že znalecký posudok sa síce dal vypracovať aj po roku, avšak zdravotný stav žalobcu nebol ešte ustálený, tento sa pri takom vážnom zranení ustáli, až v priebehu troch, štyroch, resp. niekedy až po piatich rokoch, takže termín, v akom bol znalecký posudok vypracovaný, sa znalcovi zdal korektnejší. Bolo potrebné prihliadnuť aj na skutočnosti uvádzané žalobcom, že musel najskôr absolvovať potrebné lekárske vyšetrenia, bez ktorých nie je možné vyhotoviť znalecký posudok ohľadom ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia a že musel čakať na ustálenie svojho zdravotného stavu, následkom ktorého by znalec bol schopný vypracovať znalecký posudok na bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, že u žalobcu ide o špecifický prípad, lebo tento si z uvedených dôvodov svoj nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v trestnom konaní nemohol uplatniť, ani čo do minimálnej konkrétnej výšky. Nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia mohol uplatniť až po tom, čo sa jeho zdravotný stav ustálil a ktorý bol následne priznaný rozhodnutím v občianskom súdnom konaní - platobným rozkazom 4Ro/140/2014-17 zo 7. 4. 2014, právoplatným 27. 5. 2014, od ktorého právoplatnosti je potrebné počítať 6 mesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti na poskytnutie odškodnenia SSU, ktorú žiadosť podal 3.7.2014. V závere konštatoval, že v ďalšom konaní bude nutné opätovne vec prejednať a riadiac sa vysloveným názorom odvolacieho súdu opätovne vo veci rozhodnúť. Súd, vychádzajúc z § § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 - 3, § 6, § 8 ods. 1 - 4, § 18a zák. č. 215/2006 (ich znenie citoval), z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca sa 3. 5. 2011 stal obeťou násilného trestného činu a to zločinu ublíženia na zdraví a prečinu výtržníctva zo strany páchateľov G. E., H.. XX. X.X XXX, P. S., H.. XX. X. XXXX, G. E., H.. X. X. XXXX B. Q. E., H.. XX. X. XXXX, za ktoré boli títo rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves 5T/205/2011 z 15. 11. 2011 právoplatne odsúdení. Žalobca si priamo v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody titulom bolestného, ktorá mu bola cit. rozsudkom priznaná vo výške 3.538,- eur. Inú škodu v trestnom konaní žalobca neuplatnil, vzhľadom k tomu, že pri rozhodovaní v trestnej veci nebol jeho zdravotný stav natoľko ustálený, aby bolo možné korektne ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Následne po ustálení zdravotného stavu došlo k vypracovaniu znaleckého posudku č. 41/2012 znalcom v odbore Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie úrazová chirurgia, MUDr. M. P. 23. 11. 2012, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, ktorý rozhodol platobným rozkazom 4Ro/140/2014-17 zo 7. 4 .2014 a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne k úhrade sumy 20.830,- eur s prísl. Z priznanej sumy predstavovala náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 17.292,- eur. Po márnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie, podal žalobca žiadosť o odškodnenie podľa zákona NR SR č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a to 3.7.2014, s doplnením 23.9.2014. Ministerstvo spravodlivosti SR ako rozhodovací orgán žiadosti nevyhovel s odôvodnením, že táto bola podaná zjavne po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 8 ods. 2 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona 79/2008 Z.z. Súd opätovne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania po rozhodnutí odvolacieho súdu, oboznámil sa s argumentáciou žalobcu i žalovanej i všetkými predloženými dôkazmi a riadiac sa pokynom nadriadeného súdu, ktorým je pri rozhodovaní viazaný, dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Poukázal na to, že pri posudzovaní zachovania lehoty na uplatnenie nároku vychádzal z § 8 ods. 3 cit. zák., t.j. z lehoty 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia v občianskoprávnom konaní. Keďže platobný rozkaz 4Ro/140/2014-17 zo 7.4.2014 nadobudol právoplatnosť 27. 5. 2014 a žiadosť o odškodnenie podľa zákona NR SR č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi bola kompetentnému štátnemu orgánu podaná 3. 7. 2014 a jej doplnenie 23. 9.2014 konštatoval že táto bola podaná v lehote šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o nároku poškodeného rozhodlo v občianskom súdnom konaní. Žiadosti vyhovené nebolo, tak došlo 17. 10. 2014 k podaniu žaloby. Ďalej súd preskúmal dôvodnosť samotného nároku žalobcu a konštatoval, že žalobca sa skutočne stal obeťou násilného trestného činu a vykonal všetky úkony požadované zákonom na vymoženie nároku od žalovaných a zároveň splnil podmienky potrebné na priznanie odškodnenia od štátu v zmysle zákona NR SR č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Na základe uvedeného konštatoval dôvodnosť jeho žaloby a preto jej v celom rozsahu vyhovel. Pri určovaní maximálnej výšky odškodnenia podľa § 6 cit. zák. v znení platnom do 30. 6. 2013 sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že je potrebné vziať do úvahy päťdesiatnásobok minimálnej mzdy v čase rozhodovania vo veci, resp. vyhlásenia rozsudku v zmysle § 217 ods. 1 C.s.p., veta prvá, nie päťdesiatnásobok minimálnej mzdy v roku, kedy došlo ku skutku, ako to požadovala žalovaná. Uviedol, že táto na r. 2017 v zmysle nariadenia vlády SR činila 435,- eur, teda 50 násobok predstavuje sumu 21.750,- eur, takže žalovaná sumu na nachádza v rámci uvedeného limitu. Vzhľadom k tomu, že žalobca mal v konaní plný úspech priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) C.s.p. 4. Mala za to, že žalobcovi nebolo možné priznať odškodnenie podľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2006 Z. z. "), keďže nárok bol na Ministerstve spravodlivosti SR uplatnený po zákonom ustanovenej lehote, v dôsledku čoho podľa § 8 ods. 2 zákona č. 215/2006 Z. z. zanikol. Na rozdiel od uvedeného, súd v rozhodnutí dospel záveru, že nárok bol uplatnený včas, a to s ohľadom na § 8 ods. 3 zákona č. 215/2006 Z. z. v znení účinnom do 31.6.2013 (s ohľadom na ust. § 18a zákona č. 215/2006 Z. z. a skutočnosť, že k spáchaniu trestného činu došlo pred dňom 1.7.2013), že pri určovaní maximálnej výšky odškodnenia podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. v znení účinnom do 30. 6. 2013 sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že je potrebné vziať do úvahy päťdesiatnásobok minimálnej mzdy v čase rozhodovania vo veci, resp. vyhlásenia rozsudku, a to v zmysle § 217 ods. 1 C. s. p., veta prvá, a nie päťdesiatnásobok minimálnej mzdy v čase, kedy došlo ku skutku, ako to požadoval žalovaný. Keďže táto na r. 2017 v zmysle nariadenia vlády SR činí 435,- eur, päťdesiatnásobok minimálnej mzdy predstavuje sumu 21.750,- eur, že žalovaná suma sa nachádza v rámci uvedeného limitu. Žalovaná sa s predmetnými právnymi závermi súdu prvej inštancie nestotožnila, považovala ich za nesprávne a dôvody, ktoré súd na ich podporu predniesol, za nedostatočné, nepreskúrnateľné a zmätočné. Ďalej urobila podrobnú analýzu odškodňovania obetí poškodených násilnými trestnými činmi zo strany štátu. Poukázala pritom na dôvodovú správu k zák. č. 255/1998 Z.z o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Poukázala na to, že štátne odškodňovanie má iba podporný charakter a že môže sa poskytnúť len vtedy, ak poškodený nezískal plné odškodnenie iným spôsobom (napr. od páchateľa, z úrazového poistenia a pod.). Zdôraznila, že poskytnutie odškodnenia má slúžiť k zlepšeniu sociálnej situácie poškodeného, že odškodňovanie, ktoré poskytuje štát na základe zákona predstavuje pre poškodeného len podporu a pomoc a nemá predstavovať plné odškodnenie poškodeného a nemá teda nahrádzať odškodnenie, na ktoré má poškodený právo priamo od páchateľa trestného činu, že poskytnutie odškodnenia od štátu nepredstavuje dôvod na zánik povinnosti páchateľa trestného činu poskytnúť poškodenému odškodnenie. Uviedla, že z napadnutého rozsudku, i predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva snaha súdov priznať poškodenému odškodnenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia práve z toho dôvodu, že s ohľadom na skutočnosť, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo možné posúdiť až po uplynutí primeraného času, poškodený žalobca nemal možnosť uplatniť si toto odškodnenie od štátu v lehotách stanovených zákon č. 215/2006 Z. z. v znení relevantnom pre posúdenie tohto prípadu (teda v znení účinnom do 31.06.2013). Poukázala na to, že takýto záver nie je pre tento prípad relevantný. Skutočnosť, že toto odškodnenie nebolo žalobcovi priznané zo strany štátu, neznamená, že na toto odškodnenie nemá žalobca právny nárok. Takýto nárok žalobca má, ale len voči páchateľom trestného činu, že v zmysle zák. č. 215/2006 Z. z. takýto nárok žalobcovi nemohol byť priznaný a to práve z dôvodov ustanovených zákonom, teda, že si nárok žalobca uplatnil po zákonom stanovenej lehote. Poukázala na to, že v tomto konaní sa nerozhoduje o tom, či žalobca má nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia vo všeobecnosti, ako už uviedla, že takýto nárok žalobca má, a to voči páchateľom trestného činu, a bol mu i priznaný právoplatným platobným rozkazom 4Ro140/2017-17 zo 7.4.2014. V tomto konaní sa rozhoduje o tom, či žalobcovi malo byť priznané odškodnenie zo strany štátu v zmysle zák. č. 215/2006 Z. z. Mala za to, že tomu bránia zákonné dôvody, ktoré v konaní už uviedla. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala za vecne nesprávne a nepreskúmatelné, ignorujúce znenie právneho predpisu (§ 8 ods. 2 a 3 zákona č. 215/2006 Z. z.) a povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 C.s.p. Vychádzajúc z § 18a a § 8 ods. 2, 3 zák. č. 215/2006 Z. z. v znení účinnom do 30. 6. 2013 opakovala, že v tomto prípade súd žalobcu v trestnom konaní s nárokom na náhradu škody neodkázal na občianske súdne konanie, preto aplikácia § 8 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z. z., časť prvej vety za bodkočiarkou, neprichádzala do úvahy, že ak napriek tomu súd predmetnú právnu normu použil a aplikoval, nepochybne nesprávne právne vec posúdil, že vyššie uvedené celkom jednoznačne vedie k záveru, že súd nesprávne právne vec posúdil, keď na predmetnú vec aplikoval ust. právneho predpisu (§ 8 ods. 3 zák. č. 215/2006 Z. z., konkrétne časť prvej vety pred bodkočiarkou), ktoré na daný prípad nebolo možné použiť a neaplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu v predmetnom prípade upravuje lehotu na uplatnenie nároku na odškodnenie podľa zák. č. 215/2006 Z. z. K výške maximálneho odškodnenia podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. poukázala na to, že súd vychádzal zo sumy päťdesiat násobku minimálnej mzdy v čase rozhodovania vo veci, vyhlásenia rozsudku a v zmysle § 217 ods. 1 C.s.p. Poukázala na to, že k ujme na zdraví žalobcu došlo v dôsledku násilného trestného činu spáchaného 3. 5. 2011 a že vo veci uplatneného odškodnenia platí potom režim § 1 písm. a) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 408/2010 Z. z., ktorým sa výška minimálnej mzdy pre obdobie od 1. 1. 2011 do 31. 12. 2011 ustanovuje sumou 317,- eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou a že celková výška odškodnenia v danom prípade nesmie presiahnuť sumu 15.850,- eur, čo je päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Zdôraznila, že nie je možné, aby výška odškodnenia, na ktoré vznikol poškodenému nárok v r. 2011, závisela od toho, či o tomto nároku súd rozhodne v r. 2016 alebo v r. 2017. Navrhla rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 6. Na rozdiel od žalovanej, mal za to, že filozofia odškodňovania obetí násilných trestných činov vymedzená zákonodarcom v zákone č. 215/2006 z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi účinného v čase spáchania skutku (ďalej ako „zákon o odškodňovaní") by sa mala v celosti odraziť aj v jeho právnej veci, že v prípade ťažkej ujmy na zdraví uňho (spôsobenej brutálnym trestným činom skupiny páchateľov 3. mája 2011) totiž jemu doteraz ani páchatelia (ktorí boli aj právoplatne odsúdení v trestnom konaní), ako ani žiaden iný subjekt (ani cestou súdu/ exekúcie/ žiadostí na MS SR) neuhradili ani jediný eurocent za sťaženie spoločenského uplatnenia (pričom - ako uviedol , splnil zákonné podmienky na to, aby mu odškodnenie poskytnuté bolo). Zdôraznil, že žalovaná na jednej strane argumentuje tým, že odškodnenie má slúžiť k zlepšeniu sociálnej situácie poškodeného, pričom ale na strane druhej podniká (napriek právnemu názoru súdov oboch stupňov) kroky k tomu, aby sa predmetného odškodnenia nedomohol. Pripomenul, že vzhľadom na vývoj svojho zdravotného stavu- podal svoju žiadosť o odškodnenie na MS SR 3.7.2014 a jej doplnenie 23.9.2014 (teda v lehote 6 mesiacov po právoplatnom rozhodnutí súdu prvej inštancie o jeho nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z 27.5.2014), pričom opätovne uviedol že potom, čo sa stal obeťou násilného trestného činu zo strany skupiny páchateľov (3. 5. 2011), riadne spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní; - absolvoval všetky potrebné lekárske vyšetrenia vo veci posúdenia jeho zdravotného stavu (najskôr za účelom vymedzenia bolestného a neskôr aj za účelom vyčíslenia sťaženia spoločenského uplatnenia); riadne spolupracoval s trestným súdom; - po ustálení zdravotného stavu kontaktoval znalca MUDr. M.Š.B. P.N.B.Č.B., ktorý vypracoval znalecký posudok vo veci bodového a finančného ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia; - po vypracovaní znaleckého posudku vyzval páchateľov na dobrovoľnú úhradu peňažného plnenia, avšak bezvýsledne; následne sa obrátil na centrum právnej pomoci, kde mu bol ustanovený právny zástupca na podanie civilnoprávnej žaloby; - civilný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom aj o jeho nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom po jeho právoplatnosti bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie; - keďže exekúcia bola bezvýsledná, opakovane podal žiadosť o jednorazové finančné odškodnenie na Ministerstvo spravodlivosti SR; - keďže Ministerstvo spravodlivosti SR jeho žiadostiam nevyhovelo, podal túto žalobu na súd. Mal za to, že argumentácia žalovanej, že "poskytnutie odškodnenia od štátu nepredstavuje dôvod na zánik povinnosti páchateľa trestného činu poskytnúť poškodenému odškodnenie", je v tomto prípade irelevantná. Vznik/ zánik povinnosti páchateľov predmetného trestného činu (poskytnúť žalobcovi odškodnenie za utŕžené sťaženie spoločenského uplatnenia), totiž nie je predmetom tohto súdneho sporu. Irelevantnými sú z jeho pohľadu argumenty žalovanej o tom, že "skutočnosť, že toto odškodnenie nebolo žalobcovi priznané zo strany štátu, neznamená, že na toto odškodnenie nemá žalobca právny nárok.", ako aj sú irelevantné štatistiky kladne vybavených žiadostí o odškodnenie za obdobie r. 2011 až 2015. Navyše tvrdil, že ak súdy právoplatne rozhodnú o povinnosti štátu vyplatiť poškodenému (žalobcovi) odškodnenie podľa zákona o odškodňovaní, tak toto v žiadnom prípade nemôže zakladať porušenie podmienok na poskytnutie a použitie verejných financií v zmysle zákona č. 357/2015 o finančnej kontrole a audite. Mal za to, že žalovaná svojou argumentáciou vykladá zákon o odškodňovaní v rozpore s jeho účelom a zmyslom (podľa § 1 zákona o odškodňovaní "tento zákon upravuje jednorazové finančné odškodnenie osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví"). Tiež pripomenul, že podľa § 4 ods. 1 zákona o odškodňovaní poškodený mohol požiadať o odškodnenie, ak v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým sa páchatelia uznali vinnými zo spáchania trestného činu, ktorým bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví, a kedy zároveň ujma na zdraví nebola poškodenému plne uhradená inak. Tieto zákonné predpoklady sú u neho naplnené. K argumentom žalovanej o tom, že súd prvej inštancie údajne nesprávne vec právne posúdil, ak vychádzal z § 8 ods. 3 zákona o odškodňovaní pri posudzovaní dodržania lehoty na uplatnenie nároku o odškodnenie podľa zákona o odškodňovaní, uviedol, že súdy oboch stupňov už v spore rozhodli (v súlade s ústavne konformným výkladom príslušných ustanovení zákona o odškodňovaní) o tom, že dodržal lehotu na uplatnenie si svojho nároku na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia voči štátu. V jeho prípade sa súd prvej inštancie riadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, s ktorým sa aj on plne stotožňuje (viď bod 21. uznesenia Krajského súdu v Košiciach 9Co 13/2016 z 23.2.2017). Odvolací súd v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia uviedol, že vychádzajúc z účelu zákona o odškodňovaní, ako aj zo systematického a ústavne konformného výkladu § 8 ods. 3 zákona o odškodňovaní treba (aj vzhľadom na špecifické skutkové okolnosti tohto prípadu) uvedené ustanovenia zákona o odškodňovaní vykladať tak, že žalobca splnil 6-mesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti na poskytnutie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia (bod 23 uznesenia Krajského súdu v Košiciach 9Co 13/2016 z 23.2.2017). Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, svoj rozsudok riadne odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. K argumentu žalovanej o tom, že pre stanovenie maximálnej výšky odškodnenia podľa § 6 zákona o odškodňovaní musí byť smerodajná výška minimálnej mzdy platná v roku, kedy došlo k spáchaniu násilného trestného činu, uviedol, že má za to, že z predmetného § 6 zákona o odškodňovaní nič také neplynie a ide len o nesprávny výklad žalovanou. Zotrval na tom, že maximálna výška odškodnenia sa musí (v zmysle § 217 ods. 1 veta prvá C. s. p. ) posudzovať podľa výšky minimálnej mzdy platnej v čase vyhlásenia rozsudku, t.j. treba vychádzať zo sumy minimálnej mzdy platnej v r. 2017 vo výške 435,- eur, kedy 50-násobok danej sumy predstavuje 21.750,- eur (do ktorého limitu nárokovaná suma odškodnenia aj spadá). V tomto smere odkázal aj na bod 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Mal za to, že argumentácia protistrany ust. § 5 ods. 2 z. Č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej ako "z.č. 437/2004Z.z.") je irelevantná, keďže výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa z.č. 437/2004 Z.z. je jedna vec, pričom maximálna suma odškodnenia stanovená § 6 zákona o odškodňovaní je vec druhá. Zároveň mu nie je zrejmé, čo protistrana v tomto smere považuje za nesystematické na argumentácii súdu prvej inštancie, kedy súd odkazuje na § 217 ods. 1 veta prvá C. s. p., ktoré ustanovenie sa rovnako aplikuje v rámci všetkých civilných súdnych sporov. Práve naopak, úvahy žalovanej z jej odvolania "o systematickom a logickom výklade § 6 zákona o odškodňovaní" považuje za irelevantné a mimo rámca danej právnej úpravy. V tejto súvislosti zdôraznil, že výklad a aplikácia právnych noriem v rámci civilného procesu patrí do právomoci všeobecného súdu. Mal za to, že dôvody na odvolanie voči rozsudku (podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a, h/ C.s.p.) nie sú dané, naopak mal za to, že existuje dôvod pre to, aby odvolací súd rozsudok potvrdil na základe § 387 ods. 1 C.s.p. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania , vzhľadom na ďalšie úkony právnej služby súvisiace s týmto odvolacím konaním vyčíslil aj trovy tohto odvolacieho konania - 345,78 eur porada s klientom 12.6.2017; - 345,78 eur vypracovanie tohto vyjadrenia k odvolaniu, spolu trovy odvolacieho konania 691,56 eur. 7. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu opakovala skutočnosti uvádzané v odvolaní proti rozsudku a zotrvala na svojom odvolacom návrhu. 8. Žalobca k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu, opätovne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 9Co/13/2016 z 23. 2. 2017 a jeho právne závery. Zotrval na svojich argumentoch uvedených vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej. 9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, 2 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku ani na jeho zrušenie, preto rozsudok podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 15.850 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 10. Súd úplne zistil skutkový stav veci, nárok žalobcu, čo do jeho základu aj správne právne posúdil. Nesprávne však aplikoval správny právny predpis, pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia na odškodnenie žalobcu. 11. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku, pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie 15.850 eur, avšak pokiaľ ide o prevyšujúcu časť nároku, čo do zaplatenia sumy nad sumu 15.850 eur, t.j. o zaplatenie 1.442 eur súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, pokiaľ priznal žalobcovi celkom nárok na zaplatenie 17.292 eur namiesto 15.850 eur. 12. Žalovaná v odvolacom konaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. d), t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a písm. h), t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Žalovaná nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa jej malo znemožniť uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, špecifikovala ako nespreskúmateľné rozhodnutie. 14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku, nie je daný. 15. Rozhodnutie súdu stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil, pričom odôvodnenie rozsudku je presvedčivé a zákonné. Z uvedených dôvodov nemožno urobiť záver, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalobca sa 3. 5. 2011 stal obeťou násilného trestného činu a to zločinu ublíženia na zdraví a prečinu výtržníctva zo strany páchateľov G. E. B. P. S. , ktorí boli rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves 5T/205/2011 z 15. 11. 2011 právoplatne odsúdení, že žalobca vykonal všetky úkony požadované zákonom na vymoženie nároku od žalovaných a, že zároveň si splnil podmienky potrebné na priznanie odškodnenia od štátu v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a to v zákonnej 6 mesačnej prekluzívnej lehote. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si nárok na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia nárokoval voči páchateľom uvedeného trestného činu, ktorý sa mu nepodarilo vymôcť v exekučnom konaní na základe právoplatného rozhodnutia súdu -platobného rozkazu 4Ro/140/2014-17 zo 7. 4. 2014, ktorým boli G. E., P. S., G. E. K.. B. Q. E. spoločne a nerozdielne zaviazaní k úhrade 20.830 eur s prísl. titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. 16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., t. j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie je daný. 17. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom nezákonnom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez plnenia predpokladu uvedeného v čl. 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2). 18. V postupe súdu prvej inštancie nebola zistená žiadna iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorú, o. i., žalovaná v odvolaní nešpecifikovala. 19. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany i podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 20. Súd, pokiaľ ide o posúdenie základu nároku žalobcu a sčasti aj jeho výšky vec správne právne posúdi, použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav i správne aplikoval, t.zn., z podradenia skutkového stavu pod právnu normu, vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, keď žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na zaplatenie odškodnenia do výšky 15.850 eur. 21. Výhrada žalovanej, že nie je daný základ nároku žalobcu, že nestihol lehotu na podanie žiadosti podľa § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 215/2006 Z.z., je bez právneho významu. 22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v rozsudku, pokiaľ ide o základ nároku na odškodnenie žalobcu, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. 23. Súd pri posudzovaní zachovania lehoty na uplatnenie nároku žalobcu voči žalovanej správne vychádzal z § 8 ods. 3 cit. zák., lebo platobný rozkaz 4Ro/140/2014-17 zo 7. 4. 2014, ktorým sa o nároku poškodeného na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia voči páchateľom násilnej trestnej činnosti rozhodlo v občianskom súdnom konaní, nadobudol právoplatnosť 27. 5. 2014, ktorý nárok sa voči páchateľom ani v exekučnom konaní nepodarilo vymôcť a žiadosť o odškodnenie v zmysle cit. zák. bola u žalovanej podaná 3. 7. 2014 a jej doplnenie 23. 9. 2014, v lehote 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozhodnutia, ktorým sa o nároku poškodeného rozhodlo v občianskom súdnom konaní. Súd prvej inštancie sa riadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho rozhodnutí 9Co/13/2016 z 23.2.2017. Z jeho záverov vyplýva, že v prejednávanej veci bolo potrebné vychádzať aj z účelu zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a z jeho systematického a ústavne konformného výkladu tak, že v prípade žalobcu by išlo o právny formalizmus, ak by sa konanie o poskytnutí odškodnenia pred žalovanou a uplatnenia tohto odškodnenia formou žiadosti podľa § 8 ods. 3 vykladalo tak, že je nevyhnutné splnenie podmienky - odkaz na občianske súdne konanie v adhéznom konaní, od ktorého by sa odvíjala 6 - mesačná lehota odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o nároku poškodeného v občianskom súdnom konaní, že u žalobcu ide o špecificky prípad, lebo si svoj nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v trestnom konaní nemohol uplatniť (trvalé následky na jeho zdravotnom stave sa mali prejaviť až v budúcnosti), ani čo do minimálnej konkrétnej výšky. Je zrejmé, že žalobca si nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia mohol uplatniť až po tom, čo sa jeho zdravotný stav ustálil a ktorý bol následne priznaný rozhodnutím v občianskom súdnom konaní - platobným rozkazom 4Ro/140/2014-17 zo 7. 4. 2014, právoplatným 27. 5. 2014, od ktorého právoplatnosti je potom nevyhnutné potrebné počítať 6 - mesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti na poskytnutie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorú žiadosť podal v zákonnej 6 mesačnej lehote 3. 7. 2014. 24. Súd však nesprávne vyložil § 6 zákona č 215/2006 Z.z. v znení platnom do 30. 6. 2013, podľa ktorého celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej mzdy, keď vychádzal z výšky minimálnej mzdy platnej v čase jeho rozhodovania, t.j. v roku 2017 -435 eur, a mal správne vychádzať z výšky minimálnej mzdy platnej v r. 2011, t.j. v čase, kedy došlo ku škode na zdraví žalobcu. 25. Výšku odškodnenia žalobcu nemožno odvíjať od minimálnej mzdy platnej v r. 2017, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale od času, kedy došlo k spáchaniu trestného činu, v dôsledku ktorého došlo k ujme na zdraví žalobcu a vzniku jeho nároku na odškodnenie, t.j. v r. 2011. 26. Podľa § 1 NARIADENIA VLÁDY Slovenskej republiky 408/2010 z 13 .10. 2010, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy suma minimálnej mzdy na rok 2011 sa ustanovuje na a) 317 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, b) 1,822 eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom). 27. 50 násobok minimálnej mzdy 317 eur na mesiac je 15.850 eur (317 x 50=15.850 eur). 28. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok zmeniť, žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 15.850 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť. 29. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 30. Podľa § 396 ods. 2 C.s.p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 31. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 32. Žalobca mal v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní úspech 92 % a neúspech 8 %, po odpočítaní úspechu a neúspechu žalobcu (92 %- 8 % = 84 %), je úspech žalobcu v rozsahu 84 %, preto mu bola proti žalovanej v uvedenom rozsahu priznaná náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 33. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).