Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/36/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200420 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200420.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: J.Z.G. N.Q., Q.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Z. Z. N., bez cestovného dokladu, toho času miesto pobytu v Ú. R. M. R. O.Z. Y., U. XX, Y., zastúpený JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho č. 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe zo dňa 29.3.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB7-64-039/2018-AV zo dňa 13.3.2018 takto r o z h o d o l : I./ Žalobu z a m i e t a. II./ Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca podal u žalovaného 29. 2. 2018, ktorá bola žalovaným predložená na Krajský súd v Košiciach 11. 4. 2018 správnu žalobu, proti označenému rozhodnutiu žalovaného zo dňa 13.3.2018, ktorým žalovaný podľa § 125 zák.č. 404/2001 Z.z. o pobyte cudzincov a podľa § 5 a § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní rozhodol podľa § 88 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov o predĺžení zaistenia žalobcu dňom 15.3.2018 z dôvodu prebiehajúcich príprav realizácie Dublinského transferu do Rumunska. V zmysle § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov zaistil tohto na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania žalobcu v zmysle Nariadenia Rady č. 604/2013 (Dublin III), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov najdlhšie do 14.5.2018 a v zmysle § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že žalobca zostáva v Ú. R. M. R. O. Y.. 2. Rozhodnutie žalovaného v odôvodnení vychádza zo skutočnosti, že už 14.11.2017 boli na území mesta Ž. hliadkami Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii zachytené dva kamióny s tureckými evidenčnými číslami. Pri kontrole úložnej časti návesov sa v nich nachádzalo asi 80 štátnych príslušníkov Iraku a Iránu cestujúcich do Nemecka. Medzi týmito bol aj žalobca, ktorý bol predvedený pred správny orgán pre podozrenie spáchania priestupku podľa § 118 ods.1 písm. a/ zákona č. 404/2001, pretože sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej. Z lustrácie v informačnom systéme MIGRA (EURODAC) bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, preto bolo oznámené Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že je dôvod na začatie tzv. Dublinského konania podľa Nariadenia Dublin III. Žalobca bol dňa 14.11.2017 zaistený podľa § 88 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Pretože podľa žalovaného existovalo značné riziko jeho úteku vychádzajúce z toho, že po požiadaní o azyl v Rumunskej republike žalobca bezdôvodne opustil tábor pre žiadateľov o azyl a smeroval do inej krajiny a zachytený bol na území Slovenskej republiky. 3. Proti doručenému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia žalobca podal správnu žalobu. Žalobca je na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelária Košice, Murgašova 3, 040 11 Košice, zo 16.3.2018 zastúpený advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou. 4. Žalobca v správnej žalobe tvrdí, že napadnuté rozhodnutie o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je nezákonné. 5. Žalobca označuje rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že žalovaný nezistil skutkový stav dostatočne, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 6. V správnej žalobe dôvodil, že policajný útvar podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je oprávnený opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré však nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Zákonné dôvody pre zaistenie sú v zákone o pobyte cudzincov upravené tak, že dôvodom je výkon administratívneho vyhostenia trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo že zastupiteľský úrad doposiaľ nevydal náhradný cestovný doklad. V týchto prípadoch môže policajný útvar rozhodnúť opakovane o predĺžení zaistenia. Celková doba zaistenia však nesmie presiahnuť 12 mesiacov. 7. S poukazom na § 32 ods.1 a § 47 ods.3 zákona č. 71/1967 žalobca tvrdí, že správny orgán nezistil úplne skutočný stav veci a v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal na základe akých podkladov rozhodol o predĺžení zaistenia. 8. V zmysle bodu 20 Dublinského Nariadenia III. zaistenie má podľa žalobcu trvať čo najkratšiu dobu, má byť nevyhnutné a založené na zásade proporcionality. Zaistenie musí byť v súlade s článkom 31 Ženevského Dohovoru ukladajúce prioritu pri prejednaní uvedených vecí v čo najkratších lehotách. Zaistenie má byť tiež výnimočnou okolnosťou a vzťahuje sa neho princíp proporcionality, ktorý umožňuje skúmať koreláciu dvoch chránených subjektívnych práv, pričom chráneným má byť hodnotnejšie právo s minimálnym obmedzením menej hodnotného. Žalobca zvýrazňuje hodnotu ľudských práv ako prirodzeno-právnych práv ľudskej bytosti, ktorým je právo na život, osobnú slobodu, bezpečnosť prejavu, svedomia, spolčovania a zhromažďovania. 9. Žalobca je podľa jeho názoru zaistený za účelom prípravy a následného odovzdania do členského štátu v zmysle Dublinského Nariadenia v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktorý viackrát zdôraznili vo svojich rozsudkoch povinnosť Policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia, teda povinnosť skúmať reálnosť odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. Najvyššie súdne autority zvýrazňujú v svojich rozhodnutiach hodnotu článku 5 ods.1, písm. f/ Dohovoru, ktorý podľa článku 7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje prednosť jeho aplikácie pred zákonmi Slovenskej republiky, ak ide o ochranu základných ľudských práv. Preto i žalobca označuje žalobné dôvody od článku 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru a uvádza, že v zmysle Ústavy Slovenskej republiky článok 7 ods. 5 majú pred zákonmi Slovenskej republiky prednosť medzinárodné dohovory, podľa ktorých možno zbaviť osobnej slobody v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri pozbavení osobnej slobody musia byť rozhodnutia úradov efektívne, zákonné a účelné. S poukazom na ust. § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na záver poukazuje na to, že i zákon platný a účinný na území Slovenskej republiky prikazuje policajným orgánom skúmať účel zaistenia, a to, či mu nebránia akékoľvek právne a faktické prekážky. 10. Na ich základe potom možnosť pozbaviť osobu osobnej slobody len za podmienok zákonnosti, efektívnosti a účelnosti tohto pozbavenia. Žalobca vytýka policajným orgánom, že boli povinné zisťovať účel zaistenia pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody žalobcu zaistením aj pri jeho odovzdaní do iného členského štátu. 11. Žalobca odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 3.1.2017 sp. zn.: 1Szak/19/2016 a 1Szak/1/2017 z 24.1.2017 konštatuje, že uvedené rozhodnutia obsahujú právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o otázke efektivity a účelnosti a aj zákonnosti zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania do inej členskej krajiny. 12. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.: 10Szak/25/15 dňa 11.1.2016 konštatoval pred zistením pre zabezpečenie prípravy a prevozu žalobcu podľa Dublinského Dohovoru skúmať, či krajina, do ktorej má byť prevezený žalobca je ochotné a schopné prijať utečenca. Uvedené rozhodnutie ukladá autoritám správnych orgánov Slovenskej republiky vyvarovať sa intenzívneho, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so žiadateľmi o medzinárodno-právnu ochranu v zmysle článku 3 Dohovoru. 13. Podľa žalobcu bol žalovaný povinný pri rozhodovaní o predĺžení zaistenia zaoberať sa uvedenými rozhodnutiami ako záväznými prameňmi práva na posúdenie uskutočniteľnosti odovzdania zaisteného do krajiny, kde požiadal o azyl po preverení jej schopnosti a ochoty prijať utečenca. Podľa žalobcu tak žalovaný nespravil a pochybil, keď nedostatočne zistil skutkový stav a napriek tomu rozhodol o predĺžení zaistenia, pričom svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil práve z pohľadu efektívnosti zaistenia a splnenia jeho účelu pre účely transferu žalobcu do krajiny, kde požiadal o azyl (Rumunsko). 14. Žalobca v správnej žalobe uvádza dôvodí i rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.1.2017, podľa ktorého je povinnosťou žalovaného, rozumej príslušného policajného útvaru obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosť tohto štátu prevziať takúto osobu. Nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený, sa nachádza aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu 1Szak/19/2016 z 3.1.2017 a 1Sža/31/2014, kde Najvyšší súd SR zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine. 15. Uvedené zhora označené rozhodnutia zvýrazňujú, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že účel jeho zaistenia môže byť naplnený. Všetky spomínané hore uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít smerujú k ustáleniu povinnosti žalovaného vždy pred vydaním rozhodnutia o zaistení preverovať, či kompetentné orgány zabezpečia proces Dublinského nariadenia, ktoré začali, teda existuje samotný účel zaistenia a jeho reálnosť, ktorá je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 16. Podľa žalobcu žalovaný neposúdil jeho zaistenie dostatočne a zákonne, predovšetkým preto, že nezistil skutkový stav vo vzťahu k účelnosti a efektivite jeho zaistenia pre účely realizácie Dublinského nariadenia ako žiadateľa o azyl v Rumunsku. Okrem článku 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru žalobca tak akcentuje aj porušenie článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré mu garantujú právo na realizáciu jeho základných a ústavných práv a slobôd vo väčšom rozsahu ako národné právo. 17. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absenciu právnej úvahy žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti Dublinského návratu žalobcu do Rumunska a teda dôvodnosti a účelnosti jeho zaistenia pre tento záver. Pre nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia je rozhodnutie žalovaného nezákonné, čo nemôže byť konvalidované žiadnym dodatočným vysvetlením samotným žalovaným ani súdom. 18. Žalobca ďalej v správnej žalobe záverom konštatuje, že v i náleze III. ÚS 192/03 z 3.11.2006 Ústavný súd konštatoval, že ak súd, alebo správna inštitúcia rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa vyrovnal súd so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 1 ods.1 Ústavy a môže tak porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy. Žalobca súčasne uvádza, že v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd je upravené aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods.1 Dohovoru v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1. Zdôrazňuje, že súdne autority už rozhodli o tom, že účel a efektivita zaistenia pred rozhodnutím o zaistení alebo predĺžení zaistenia musí byť policajnými orgánmi a správnymi orgánmi zisťovaná a preukázaná a rozhodnutie z tohto pohľadu odôvodnené. To sa v jeho prípade údajne nestalo. 19. Žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného označené v záhlaví tohto rozsudku a nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu z policajného zaistenia. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania. 20. Rozhodnutím o predĺžení zaistenia, označeným v záhlaví tohto rozhodnutia, žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia podľa § 125, § 88 ods.1, písm. c/, § 88 ods.4 a 5 zákona o pobyte cudzincov a rozhodol o zaistení žalobcu, ktoré predlžuje od 15.3. najneskôr do 14.5.2018 a žalobcu umiestňuje, resp. žalobca je naďalej umiestnený v Ú. R. M. R. O. T. Y.. 21. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tou skutočnosťou, že žalobca bol zaistený pre účely Dublinského transferu, keď predtým bolo v systéme MIGRA lustráciou zistené, že v predchádzajúcom období požiadal o azyl v Rumunskej republike a na území Slovenskej republiky sa nachádzal v pozícii, že sa dopustil priestupku podľa § 118 ods.1, písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, lebo sa zdržiaval na jej území neoprávnene, bez cestovného dokladu, víz alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Dňa 14.11.2017 Dublinské stredisko Slovenskej republiky bolo informované o jeho pobyte na území Slovenskej republiky, bolo pridelené identifikačné číslo Dublinského konania MU-DS-396/2017-DŽ a bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní žalobcu do iného členského štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12.12.2017. 22. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že podľa článku 7 ods.2, kapitoly 3, že Nariadenia Rady / ES č. 604/2013, kapitoly 3/, žalobca spadá pod režim žiadateľa o azyl v Rumunsku a podľa tohto sa postupuje, ak je nespochybniteľné, že žalobca prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, v tomto prípade v Rumunsku. V zmysle kapitoly 6, oddielu 3, článku 24, ods.4 Nariadenia Dublin III. a podľa článku 18 ods.1, písm. d/ tohto Nariadenia bol členský štát, kde bol žalobca žiadateľom prvýkrát o medzinárodnú ochranu požiadaný aby prijal dotknutú osobu späť. Takúto povinnosť má štát, kde žalobca požiadal o azyl podľa kapitoly 5, článku 18, ods.1, písm. d/ Dublinského nariadenia. Rumunská republika je prvotnou krajinou, kde žalobca požiadal o azyl a v zmysle Nariadenia Dublin III. kde bola zaslaná žiadosť správnym orgánom Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky so žiadosťou, aby Rumunská republika prijala žalobcu späť. 23. Na základe rozhodnutia zo 14.11.2017 bol žalobca zaistený podľa § 88 ods.1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. V zmysle vyššie uvedeného, konštatuje žalovaný, že policajný útvar bol oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevezenia podľa osobitného predpisu. Nevyhnutným predpokladom pre zaistenie a vydanie rozhodnutia o zaistení podľa citovaných zákonných ustanovení je preukázanie existencie prvotného konania podľa Nariadenia Brusel III. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, žalovaný v odôvodnení konštatoval, že Rumunsko kde žalobca požiadal o azyl je demokratickým štátom. Rumunská republika bola kontaktovaná príslušným štátnym úradom Slovenskej republiky. Bolo zistené, že žalobca ako žiadateľ o azyl v Rumunsku mal povinnosť zdržiavať sa v hostiteľskej krajine do ukončenia azylovej procedúry. Uvedenú povinnosť však porušil, územie Rumunska opustil, vycestoval po krajinách Európskej únie a bol na území Slovenskej republiky zadržaný bez cestovného dokladu a akéhokoľvek oprávnenia na pobyt na území Slovenskej republiky. 24. Pre existenciu značného rizika podľa článku 28 ods.2 Nariadenia Dublin III. môže byť žalobca zaistený na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením a na základe individuálneho posúdenia ak je zaistenie primerané a ak nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 25. V minulosti bol žalobca pokladaný za osobu, u ktorej existuje značné riziko úteku, vzhľadom na svojvoľný odchod z územia krajiny, kde požiadal o azyl a nelegálny pobyt za pomoci prevádzača, bolo uzavreté, že ide o osobu, ktorá nerešpektuje zákony krajín Európskej únie a u ktorej existuje značné riziko úteku. Pre túto skutočnosť do ukončenia procedúry odovzdania žalobcu do krajiny, kde požiadal o azyl, ktorou je Rumunská republika, bol žalobca zaistený. 26. Žalovaný uviedol ako rozsiahlym spôsobom nadobudol svoje zistenia k otázke účelnosti a efektivite predĺženia zaistenia žalobcu, ktorému uplynula doba, podľa ktorej bol zaistený do rozhodnutia o predĺžení zaistenia. 27. Žalovaný uviedol v odôvodnení, že skúmal podmienky v Rumunskej republike, kde má byť účastník konania ako žiadateľ o udelenie azylu vrátený, či týmto vrátením nedôjde k porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl a porušenia princípu „non-refoulement", ako aj čl. 3 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor") a č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 28. V rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v Rumunskej republiky správny orgán dožiadal Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti, Úrad policajného pridelenca v Bukurešti a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 29. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti vo svojej odpovedi uvádza: „bezpečnostná situácia v Rumunsku je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ, v ktorej je dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Na Zastupiteľskom úrade SR v Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru“. 30. Úrad policajného pridelenca v Bukurešti v odpovedi obdobne uvádza: „bezpečnostná situácia v Rumunskej republike je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ a je tu dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na úrade policajného pridelenca v Bukurešti, neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 16 ods. 2 Ústavy SR v znení (.,Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. ) " . 31. Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v odpovedi k prijímacím podmienkam v azylových zariadeniach v Rumunskej republike uviedol: „Azylová informačná databáza (AIDA) mapujúca azylové konania a prijímacie podmienky v Európe, situáciu v Rumunsku nesleduje. Podobne ani mesačné správy o migrácii Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) situáciu v Rumunsku nepokrývajú. V auguste 2015 zverejnila AGERPRES článok o prijatí žiadateľov o azyl v Rumunsku, podľa ktorého: Prípadmi cudzincov, ktorí vstúpili legálnymi alebo ilegálnymi prostriedkami na územie Rumunska, sa zaoberá Generálny inšpektorát pre imigráciu (IGI), ktorý spravuje 6 miestnych ubytovacích centier s kapacitou vyše 1000 lôžok pre žiadateľov pre azyl v okresoch Bukurešť, Timis, Maramures, Suceava, Galati a Giurgiu. Azylové centrá sú vybavené lekárskymi zariadeniami a priestormi určenými na rekreáciu, šport a vzdelávacie účely. Podľa rumunského zákona o azyle č. 122/2006 v znení neskorších predpisov žiadatelia o azyl dostanú denne na osobu 3 lei na jedlo, 1,8 lei na ubytovanie a 0,6 lei na iné výdavky. Okrem toho majú prospech z bezplatnej základnej zdravotnej starostlivosti a núdzovej nemocničnej starostlivosti, ako i bezplatnej liečby v prípade akútnych alebo chronických ochorení. Ďalšie benefity zahŕňajú prístup k povinnému základnému vzdelaniu pre deti, účasť na aktivitách kultúrnej integrácie, prístup k pracovnému trhu po jednom roku od dátumu prijatia žiadosti o azyl (ak konanie o azyl ešte neoblo ukončené). Izby v ubytovacích zariadeniach obsahujú do 10 miest. V praxi sa ich počet môže líšiť v závislosti od osôb, ktoré sú ubytované (muži, ženy, rodiny alebo rodiny s deťmi, atď.) V Galati, Timisoara, Radauti (Suceava), Somcuta Mare (Maramures) a Giurgiu sú spoločné kúpeľne, avšak oddelené pre mužov a ženy, v Bukurešti ma každá izba vlastnú kúpeľňu (záchod a sprchu). Všetky zariadenia poskytujú zdravotnú starostlivosť. Všetky ubytovacie zariadenia majú priestory na prípravu jedla a na pranie. Žiadatelia o azyl sú povinní udržiavať v spoločných priestoroch ako sú kuchyne, kúpeľne a chodby čistotu. Podľa súčasnej legislatívy majú jednotlivci, ktorým bola udelená nejaká forma ochrany, rovnaké hospodárske a sociálne práva, ako rumunskí občania: právo na prácu, ubytovanie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť, sociálne zabezpečenie a vzdelanie. Výročná EASO správa pokrývajúca rok 2016 uviedla, že: V Rumunsku bola legislatíva týkajúca sa azylu modifikovaná v novembri 2016, kedy došlo k precíznejšej regulácii práv zraniteľných žiadateľov. Prístup k zamestnaniu bol podmienený uznaním kvalifikácií a certifikátov žiadateľa. Nové pravidlá na zabezpečenie práv ubytovaných osôb boli prijaté v miestnych recepčných centrách. K právam žiadateľov v Rumunsku EASO uvádza: Rumunsko rozšírilo rozsah práv žiadateľov, hlavne pokiaľ ide o prístup k pracovnému trhu, zvýšenie vreckového a poskytovanie asistencie a predintegračnej podpory." K azylovému konaniu po tzv. Dublinskom návrate Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uvádza: „Azylová informačná databáza (AIDA) neposkytuje informácie o azylovom konaní v Rumunsku. V marci 2017 vydalo ministerstvo zahraničných vecí USA výročnú správu o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku, ktorá o prístupe k azylovému konaniu v Rumunsku uviedla: Prístup k azylu: Zákon poskytuje prístup ku azylovej procedúre cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti, ktorí vyjadria túžbu po ochrane; tá môže byť vo forme azylu alebo dočasnej ochrany (v EÚ tzv. doplnkovej ochrany). Azylový zákon zakazuje vyhostenie a extradíciu alebo nútené návraty akéhokoľvek žiadateľa o azyl z hranice alebo územia krajiny, ale nie bez výnimky, obzvlášť v prípadoch spadajúcich pod zákon o terorizme. Žiadosť o medzinárodnú ochranu musí byť vyplnená s príslušníkom hraničnej polície okamžite pri vstupe alebo výstupe z krajiny. V takomto prípade sú žiadosti postúpené do "procedúry na hranici“, ktorá je vedená zodpovednou autoritou (orgánom) v oblasti azylu "General Inspectorate for Immigration's Directorate for Asylum and Integration. UNHCR nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe ku azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami. Vyhostenie: Zákon stanovuje výnimky z princípu nevyhostenia (nonrefoulement) a zrušenie práva na zotrvanie v krajine, a to následne po vyhlásení osoby za "nežiaducu". Toto sa môže stať, napríklad, ak tajná informácia alebo riadne podložená indikácia svedčí o tom, že cudzinec (vrátane osôb bez štátnej príslušnosti), žiadateľ o medzinárodnú ochranu alebo osoba s udelenou medzinárodnou ochranou, mala zámer podieľať sa na teroristickom čine alebo ho podporuje. Žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ktorí sú vyhlásení za "nežiaducich" pre národnú bezpečnosť, sú vzatí do väzby až do ukončenia azylovej procedúry a následne sú deportovaní. O možnom obmedzení slobody pohybu rovnaký zdroj uvádza: Tretie reštriktívne obmedzenie umožňuje úradom umiestniť žiadateľa do "špeciálne zariadených uzavretých oblastí" najviac na 60 dní, buď kvôli vykonaniu azylového konania (obzvlášť ak existuje riziko úteku), alebo ak žiadateľ o azyl je považovaný za nebezpečného pre národnú bezpečnosť. Od 20. apríla kedy opatrenie nadobudlo účinnosť sa vyskytol len jeden prípad umiestnenia do špeciálne zariadených uzavretých oblastí. Úrady tiež môžu žiadateľa o medzinárodnú ochranu administratívne zadržať v centre verejnej väzby, ak je predmetom rozhodnutia o transfere do iného ČŠ EÚ podľa Dublinského nariadenia III, alebo bol vyhlásený za "nežiaduceho" pre dôvody národnej bezpečnosti a čaká na vyhostenie z krajiny. Centrá verejnej väzby sú bežne používané na zadržanie neregulárnych migrantov. 32. Obdobné informácie o azylovom konaní uvádza aj Global Detention Project, ktorý tiež dopĺňa:Rumunsko ratifikovalo dohovor OSN o utečencoch a jeho protokol. Ustanovenia o azyle sú obsiahnuté v Zákone o azyle v Rumunsku (2006). 33. Žiadatelia o azyl majú nárok, ale nie je od nich vyžadované, bývať po dobu azylového konania v neuzavretom "prijímacom a ubytovacom centre", ktoré prevádzkuje RIO (čl. 17(1 k)). Žiadatelia o azyl musia dodržiavať určité povinnosti, vrátane zotrvania v im určenom mieste bydliska, pokiaľ im nie je vydané RIO (predtým National Refugee Office) povolenie na odchod. (Zákon o azyle, čl. 19)." 34. Vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel správny orgán k záveru, že Rumunská republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania do Rumunskej republiky nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na jeho vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu. 35. Žalovaný cituje vo svojom odôvodnení napadnutého i mnohé rozhodnutia a zákonné ustanovenia, ktorými zákon o pobyte cudzincov upravuje povinnosti policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Cituje ustanovenia Nariadenia Rady (ES č. 604/2013), Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách článok 5, ods.1, písm. f/, článok 8 ods.1, článok 3. 36. Žalovaný hore uvedeným považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods.1 písm. c/ a predlženie zaistenia žalobcu. Pokladal naďalej žalobcu za osobu rizikovú z pohľadu existencie možnosti úteku žalobcu, ktorý aj v minulosti za pomoci prevádzačov po podaní žiadosti o azyl v členskej krajine odišiel bez vyčkania na záver azylovej procedúry a zdržiava sa neoprávnene na území Slovenskej republiky. 37. Vzhľadom na skutočnosť, že procedúra odovzdania podľa Dublinského nariadenia trvá, odkazujúc na záver Európskeho súdu pre ľudské práva, že členské štáty majú právo kontrolovať pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky a na Ústavu v článku 17 ods.2 rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu. 38. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. 39. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 40. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 41. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 42. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 43. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, 44. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. 45. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 46. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 47. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu 48. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 49. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod. 50. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 51. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 52. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 53. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 54. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 55. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 56. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 57. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 58. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 59. Správny súd postupom podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku po neformálnom preskúmaní žaloby vo veciach zaistenia rozhodnutia o predĺžení zaistenia zaoberajúc sa obsahom vyjadrenia žalovaného v správnej žalobe, ktorý zotrval na pozíciách a dôvodoch rozhodnutia o predĺžení zaistenia vo vzťahu k žalobcovi, preveril aj obsah administratívneho spisu a súvisiacich informácií o žalobcovi. 60. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správny súd právne uzatvára: 61. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 62. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť. 63. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku v zmysle ktorého, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 64. Predmetom konania bolo preskúmanie označeného napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC predĺžil zaistenie žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 14.05.2018 s tým, že ho umiestil v Ú. R. M. R. O. T. Y.. 65. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 66. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Rumunská republika prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom. 67. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. 68. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. 69. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011 Z.z. práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. 70. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18. 06. 2014 vyslovil názor, s ktorým sa stotožňuje aj správny súd, v zmysle ktorého:„... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.“ 71. Rovnako Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na priamy účinok Dublinského nariadenia III (rozsudok 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015) v zmysle ktorého, priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. 72. V danom prípade správny súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, z ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 73. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017). 74. Vo veci žalobcu Dublinského stredisko vydalo rozhodnutie, ktorým podľa § 11 ods. 1, písm. c/ a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) rozhodlo o zamietnutí žiadosti žalobcu o azyl ako neprípustnú a rozhodol, že na konanie je príslušná Rumunská republika. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu vo veci azylu na Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením zo dňa 23.02.2018 priznal správnej žalobe odkladný účinok. 75. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia do 14.05.2018 dospel k záveru, že žalovaný túto správne právne posúdil, jednak podľa § 88 ods. 4 ZoPC ako aj v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil. Žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. 76. Keďže správny súd priznal správnej žalobe vo veci azylu odkladný účinok, až do rozhodnutia súdu vo veci samej nehrozí žalobcovi vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia III a teda ani zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Zaistenie v danom prípade môže trvať dlhšie ako je maximálna lehota na uskutočnenie transferu, čo vyplýva z čl. 28 ods. 3 tretí pod odsek Dublinského nariadenia III. 77. Pri akceptácii stanovenej dĺžky doby zaistenia nie je bez významu ani tá skutočnosť, že v zmysle § 216 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správny súd musí o tejto správnej žalobe (voči rozhodnutiu Dublinského strediska) rozhodnúť do 90 dní od jej doručenia. 78. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach (sp.zn. 1Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“ 79. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 80. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia, a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť u zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať. 81. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny kam má byť žalobca vrátený (odovzdaný) jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, pričom ide o aktuálne správy z organizácii ako EASO, AIDA, AGERPRES, výročná správa Ministerstva zahraničných vecí USA o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku (marec 2017), kde je obsiahnutá okrem iného aj správa UNHCR, ktorá nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe ku azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami. 82. Správny orgán teda v čase zaistenia žalobcu mal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a tieto sú aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný. Z týchto informácií vyplýva schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Rovnako z týchto informácii nevyplýva, žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušenie princípu non-refoulement. 83. Žalovaný rovnako skúmal aj podmienky, do akých má byť u zaistená osoba vrátená, pričom na základe podkladov zistených žalovaným možno uzavrieť, že z vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku vyplýva, že v prípade vrátenia (odovzdania) žalobcu do tejto krajiny nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru ani čl. 16. ods. 2 Ústavy SR. Preto na základe týchto skutočností možno konštatovať, že dosiahnutie účelu zaistenia je potenciálne možné. 84. Pokiaľ sa týka skutočnosti, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadil s alternatívami zaistenia a teda, či žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že žalovaný skúmal možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu, avšak mal za to, že žalobca nespĺňa podmienky ich priznania. K tomu uviedol, že v zmysle Dublinského nariadenia III je nutné odovzdanie žalobcu a nie jeho slobodný návrat do Rumunskej republiky, keďže porušili povinnosti v štáte kde požiadali prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne vstúpili na územie iného členského štátu Únie. Správny orgán má teda zato, že v prípade žalobcu nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné, zaistiť ich a tak odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu. Žalobca nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Preto má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobcu nepristúpil k alternatívam zaistenia, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo strany žalovaného odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobcu v posudzovanom prípade. 85. Správny súd uvádza, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov. 86. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 87. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle hľadísk § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, pričom nezistil dôvody, ktoré by ho viedli k prijatiu iného záveru. 88. V konaní vedenom pod sp.zn. 5Saz/47/2018 tunajší správny súd rozhodol o priznaní odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 23.2.2018, v ktorej sa žalobca v konaní proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad Dublinské stredisko touto správnou žalobou domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS MÚ-DS-9-6/2018- Ž z 23.1.2018. V odôvodnení uvádza, že v tomto konaní sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia, ktorým žalovaný podľa § 11 ods.1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, ktorý zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle v jeho prípade vzhľadom na to, že požiadal o azyl v Rumunskej republike, je táto krajina povinná a oprávnená o udelenom azyle rozhodnúť. 89. Podľa žalobcu môže byť v uvedenej krajine, t.j. v Rumunsku, žalobca vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a čl. 4 Charty základných práv EÚ s poukazom na zlé skúsenosti a nedostatky v azylovom konaní v tejto krajine. Priznania odkladného účinku v tomto konaní sa domáha, aby zabezpečil zamedzenie výkonu nezákonného rozhodnutia žalovaného o odovzdaní do krajiny, kde mu hrozí nebezpečenstvo ohrozenia života a prenasledovanie zo strany prevádzačov. 90. Žalovaný tvrdil, že Rumunsko je členský štát, ktorý potvrdil zodpovednosť za realizovanie Dublinského III. Dohovoru. Podľa žalovaného, ako vyplýva z uznesenia o priznaní odkladného účinku správnej žalobe žalobcu zo dňa 8.2.2018 v konaní 5Sza/46/2018, je Rumunsko, po preverení žalovaným, krajinou, ktorá vyslovila súhlas s prevzatím žalobcu na svoje územie a ktorý ako signatár medzinárodných zmlúv a dohôd má rovnané práva a povinnosti ako ostatné členské štáty Európskej únie a žalovaný nedisponuje informáciami, že by došlo k pozastaveniu návratu na územie Rumunskej republiky podľa Dublinského nariadenia III. 91. V odôvodnení uznesenia súd uvádza, že nie je vylúčená domnienka žalobcu o tom, že pri odovzdaní žalobcu na účely dokončenia azylovej procedúry na území Rumunskej republiky sa možno domnievať, že dochádza aj k systémovým chybám pri posudzovaní žiadateľov o azyl a riziko zlého a neľudského zaobchádzania. 92. Správny súd s poukazom na Správny súdny poriadok § 185 písm. a/ a § 213 ods.2 SSP využijúc svoje oprávnenie eliminovať akékoľvek riziká ujmy a ochrany života a zdravia žalobcu priznal odkladný účinok rozhodnutiu Migračného úradu, ktorým zamietol žalobcovi žiadosť o azyl. Žalobcovi poskytnutá ochrana pred zabezpečením odsunu na územie Rumunskej republiky, a teda zaistenie do rozhodnutia o tejto otázke je účelné a dôvodné v zmysle preskúmavaného rozhodnutia z 13.3.2018. 93. Správny súd sa tak domnieva, že uvedeným uznesením súd právoplatne rozhodol o tom, že žalobca nebude odsunutý v zmysle rozhodnutia migračného úradu Dublinským strediskom na územie Rumunskej republiky do právoplatného ukončenia a rozhodnutia správneho súdu o správnej žalobe žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Migračného úradu Dublinské stredisko zo dňa 23.1.2018 a tak mu bola poskytnutá medzinárodno-právna ochrana prostredníctvom citovaného uznesenia o priznaní odkladného účinku správnej žalobe žalobcu a nedochádza k realizácii právoplatného rozhodnutia žalovaného z 23.1.2018. Žalobca sa nachádza na území Slovenskej republiky, to znamená, že do ukončenia súdneho konania o spomínanom rozhodnutí je jeho zaistenie dôvodné. 94. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.