Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/36/2018 z 17. 4. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 17. apríla 2018, sp. zn. 1Sa/36/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7018200420.1
Krajský súd Košice | 1Sa/36/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7018200420.1 | 2018-04-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2001 Z. z., § 88 ods. 4 zákona č. 404/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/969bc30a-04a7-47ef-bda4-b0951583d95d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200420.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/36/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200420
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200420.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: J.Z.G. N.Q., Q.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Z.
Z. N., bez cestovného dokladu, toho času miesto pobytu v Ú. R. M. R. O.Z. Y., U. XX, Y., zastúpený
JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho č. 26, 012 23
Žilina, o správnej žalobe zo dňa 29.3.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-64-039/2018-AV zo dňa 13.3.2018 takto

r o z h o d o l :

I./ Žalobu   z a m i e t a.

II./ Žalobcovi  náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal u žalovaného 29. 2. 2018, ktorá bola žalovaným predložená  na Krajský súd v Košiciach
11. 4. 2018 správnu žalobu, proti označenému rozhodnutiu žalovaného zo dňa 13.3.2018, ktorým
žalovaný podľa § 125 zák.č. 404/2001 Z.z. o pobyte cudzincov a podľa § 5 a § 46 zák. č. 71/1967
Zb. o správnom konaní rozhodol podľa § 88 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov o predĺžení
zaistenia žalobcu dňom 15.3.2018 z dôvodu prebiehajúcich príprav realizácie Dublinského transferu do
Rumunska. V zmysle § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov zaistil tohto na čas nevyhnutne potrebný
a stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania žalobcu v zmysle Nariadenia Rady č. 604/2013 (Dublin
III), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osoby bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov najdlhšie do 14.5.2018 a v zmysle § 88 ods.5 zákona o pobyte
cudzincov rozhodol, že žalobca zostáva v Ú. R. M. R. O. Y..

2. Rozhodnutie žalovaného v odôvodnení vychádza zo skutočnosti, že už 14.11.2017 boli na území
mesta Ž. hliadkami Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii zachytené dva kamióny s tureckými
evidenčnými číslami. Pri kontrole úložnej časti návesov sa v nich nachádzalo asi 80 štátnych príslušníkov
Iraku a Iránu cestujúcich do Nemecka. Medzi týmito bol aj žalobca, ktorý bol predvedený pred správny
orgán pre podozrenie spáchania priestupku podľa § 118 ods.1 písm. a/ zákona č. 404/2001, pretože sa
neoprávnene zdržiava na území Slovenskej. Z lustrácie v informačnom systéme MIGRA (EURODAC)
bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, preto bolo oznámené Dublinskému
stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že je dôvod na začatie tzv.
Dublinského konania podľa Nariadenia Dublin III. Žalobca bol dňa 14.11.2017 zaistený podľa § 88 ods.1
písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Pretože podľa žalovaného existovalo značné riziko jeho úteku
vychádzajúce z toho, že po požiadaní o azyl v Rumunskej republike žalobca bezdôvodne opustil tábor
pre žiadateľov o azyl a smeroval do inej krajiny a zachytený bol na území Slovenskej republiky.



3. Proti doručenému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia žalobca podal správnu žalobu. Žalobca je
na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelária Košice, Murgašova 3, 040 11 Košice, zo
16.3.2018 zastúpený advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou.

4. Žalobca v správnej žalobe tvrdí, že napadnuté rozhodnutie o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods.1
písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je nezákonné.

5. Žalobca označuje rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že žalovaný nezistil skutkový stav dostatočne,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

6. V správnej žalobe dôvodil, že policajný útvar podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je
oprávnený opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré však nesmie presiahnuť
6 mesiacov. Zákonné dôvody pre zaistenie sú v zákone o pobyte cudzincov upravené tak, že dôvodom je
výkon administratívneho vyhostenia trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, štátny príslušník
tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo že zastupiteľský úrad doposiaľ nevydal náhradný
cestovný doklad. V týchto prípadoch môže policajný útvar rozhodnúť opakovane o predĺžení zaistenia.
Celková doba zaistenia však nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

7. S poukazom na § 32 ods.1 a § 47 ods.3 zákona č. 71/1967 žalobca tvrdí, že správny orgán nezistil
úplne skutočný stav veci a v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal na základe akých podkladov
rozhodol o predĺžení zaistenia.

8. V zmysle bodu 20 Dublinského Nariadenia III. zaistenie má podľa žalobcu trvať čo najkratšiu dobu,
má byť nevyhnutné a založené na zásade proporcionality. Zaistenie musí byť v súlade s článkom 31
Ženevského Dohovoru ukladajúce prioritu pri prejednaní uvedených vecí v čo najkratších lehotách.
Zaistenie má byť tiež výnimočnou okolnosťou a vzťahuje sa neho princíp proporcionality, ktorý umožňuje
skúmať koreláciu dvoch chránených subjektívnych práv, pričom chráneným má byť hodnotnejšie
právo s minimálnym obmedzením menej hodnotného. Žalobca zvýrazňuje hodnotu ľudských práv ako
prirodzeno-právnych práv ľudskej bytosti, ktorým je právo na život, osobnú slobodu, bezpečnosť prejavu,
svedomia, spolčovania a zhromažďovania.

9. Žalobca je podľa jeho názoru zaistený za účelom prípravy a následného odovzdania do členského
štátu v zmysle Dublinského Nariadenia v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR, ktorý viackrát zdôraznili vo svojich rozsudkoch povinnosť Policajného orgánu preveriť reálnosť
naplnenia účelu zaistenia, teda povinnosť skúmať reálnosť odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny
z územia Slovenskej republiky. Najvyššie súdne autority zvýrazňujú v svojich rozhodnutiach hodnotu
článku 5 ods.1, písm. f/ Dohovoru, ktorý podľa článku 7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje
prednosť jeho aplikácie pred zákonmi Slovenskej republiky, ak ide o ochranu základných ľudských
práv. Preto i žalobca označuje žalobné dôvody od článku 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru a uvádza, že v
zmysle Ústavy Slovenskej republiky článok 7 ods. 5 majú pred zákonmi Slovenskej republiky prednosť
medzinárodné dohovory, podľa ktorých možno zbaviť osobnej slobody v zmysle ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva pri pozbavení osobnej slobody musia byť rozhodnutia úradov
efektívne, zákonné a účelné. S poukazom na ust. § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na
záver poukazuje na to, že i zákon platný a účinný na území Slovenskej republiky prikazuje policajným
orgánom skúmať účel zaistenia, a to, či mu nebránia akékoľvek právne a faktické prekážky.

10. Na ich základe potom možnosť pozbaviť osobu osobnej slobody len za podmienok zákonnosti,
efektívnosti a účelnosti tohto pozbavenia. Žalobca vytýka policajným orgánom, že boli povinné zisťovať
účel zaistenia pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody žalobcu zaistením aj pri jeho odovzdaní
do iného členského štátu.

11. Žalobca odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 3.1.2017 sp. zn.: 1Szak/19/2016 a
1Szak/1/2017 z 24.1.2017 konštatuje, že uvedené rozhodnutia obsahujú právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o otázke efektivity a účelnosti a aj zákonnosti zaisťovania žiadateľov za účelom
ich odovzdania do inej členskej krajiny.



12. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.: 10Szak/25/15  dňa 11.1.2016 konštatoval
pred zistením pre zabezpečenie prípravy a prevozu žalobcu podľa Dublinského Dohovoru skúmať, či
krajina, do ktorej má byť prevezený žalobca je ochotné a schopné prijať utečenca. Uvedené rozhodnutie
ukladá autoritám správnych orgánov Slovenskej republiky vyvarovať sa intenzívneho, neľudského
alebo ponižujúceho zaobchádzania so žiadateľmi o medzinárodno-právnu ochranu v zmysle článku 3
Dohovoru.

13. Podľa žalobcu bol žalovaný povinný pri rozhodovaní o predĺžení zaistenia zaoberať sa uvedenými
rozhodnutiami ako záväznými prameňmi práva na posúdenie uskutočniteľnosti odovzdania zaisteného
do krajiny, kde požiadal o azyl po preverení jej schopnosti a ochoty prijať utečenca. Podľa žalobcu tak
žalovaný nespravil a pochybil, keď nedostatočne zistil skutkový stav a napriek tomu rozhodol o predĺžení
zaistenia, pričom svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil práve z pohľadu efektívnosti zaistenia a
splnenia jeho účelu pre účely transferu žalobcu do krajiny, kde požiadal o azyl (Rumunsko).

14. Žalobca v správnej žalobe uvádza dôvodí i rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.1.2017, podľa ktorého je povinnosťou žalovaného, rozumej príslušného
policajného útvaru obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť príslušník tretej krajiny
odovzdaný, ako aj schopnosť tohto štátu prevziať takúto osobu. Nutnosť aktuálnych správ o krajine, do
ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený, sa nachádza aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
1Szak/19/2016 z 3.1.2017 a 1Sža/31/2014, kde Najvyšší súd SR zdôraznil nutnosť aktuálnych správ
o krajine.

15. Uvedené zhora označené rozhodnutia zvýrazňujú, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca
je, že účel jeho zaistenia môže byť naplnený. Všetky spomínané hore uvedené rozhodnutia najvyšších
súdnych autorít smerujú k ustáleniu povinnosti žalovaného vždy pred vydaním rozhodnutia o zaistení
preverovať, či kompetentné orgány zabezpečia proces Dublinského nariadenia, ktoré začali, teda
existuje samotný účel zaistenia a jeho reálnosť, ktorá je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti
zaistenia.

16. Podľa žalobcu žalovaný neposúdil jeho zaistenie dostatočne a zákonne, predovšetkým preto, že
nezistil skutkový stav vo vzťahu k účelnosti a efektivite jeho zaistenia pre účely realizácie Dublinského
nariadenia ako žiadateľa o azyl v Rumunsku. Okrem článku 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru žalobca tak
akcentuje aj porušenie článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré mu
garantujú právo na realizáciu jeho základných a ústavných práv a slobôd vo väčšom rozsahu ako
národné právo.

17. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absenciu právnej
úvahy žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti Dublinského návratu žalobcu do Rumunska a teda
dôvodnosti a účelnosti jeho zaistenia pre tento záver. Pre nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia
je rozhodnutie žalovaného nezákonné, čo nemôže byť konvalidované žiadnym dodatočným vysvetlením
samotným žalovaným ani súdom.

18. Žalobca ďalej v správnej žalobe záverom konštatuje, že v i náleze III. ÚS 192/03 z 3.11.2006
Ústavný súd konštatoval, že ak súd, alebo správna inštitúcia rieši právnu otázku, ktorá už bola
právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa vyrovnal súd so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 1 ods.1 Ústavy a môže
tak porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy. Žalobca
súčasne uvádza, že v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd je upravené aj jeho
právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods.1 Dohovoru v spojení s článkom 1 Protokolu
č. 1. Zdôrazňuje, že súdne autority už rozhodli o tom, že účel a efektivita zaistenia pred rozhodnutím
o zaistení alebo predĺžení zaistenia musí byť policajnými orgánmi a správnymi orgánmi zisťovaná a
preukázaná a rozhodnutie z tohto pohľadu odôvodnené. To sa v jeho prípade údajne nestalo.

19. Žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného označené v záhlaví tohto rozsudku a nariadiť
bezodkladné prepustenie žalobcu z policajného zaistenia. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

20. Rozhodnutím o predĺžení zaistenia, označeným v záhlaví tohto rozhodnutia, žalovaný rozhodol o
predĺžení zaistenia podľa § 125, § 88 ods.1, písm. c/, § 88 ods.4 a 5 zákona o pobyte cudzincov a



rozhodol o zaistení žalobcu, ktoré predlžuje od 15.3. najneskôr do 14.5.2018 a žalobcu umiestňuje, resp.
žalobca je naďalej umiestnený v Ú. R. M. R. O. T. Y..

21. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tou skutočnosťou, že žalobca bol zaistený pre účely
Dublinského transferu, keď predtým bolo v systéme MIGRA lustráciou zistené, že v predchádzajúcom
období požiadal o azyl v Rumunskej republike a na území Slovenskej republiky sa nachádzal v pozícii,
že sa dopustil priestupku podľa § 118 ods.1, písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, lebo sa zdržiaval na
jej území neoprávnene, bez cestovného dokladu, víz alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali
na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Dňa 14.11.2017 Dublinské stredisko Slovenskej
republiky bolo informované o jeho pobyte na území Slovenskej republiky, bolo pridelené identifikačné
číslo Dublinského konania MU-DS-396/2017-DŽ a bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní žalobcu do
iného členského štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12.12.2017.

22. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že podľa článku 7 ods.2, kapitoly 3, že Nariadenia Rady /
ES č. 604/2013, kapitoly 3/, žalobca spadá pod režim žiadateľa o azyl v Rumunsku a podľa tohto sa
postupuje, ak je nespochybniteľné, že žalobca prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v
členskom štáte, v tomto prípade v Rumunsku. V zmysle kapitoly 6, oddielu 3, článku 24, ods.4 Nariadenia
Dublin III. a podľa článku 18 ods.1, písm. d/ tohto Nariadenia bol členský štát, kde bol žalobca žiadateľom
prvýkrát o medzinárodnú ochranu požiadaný aby prijal dotknutú osobu späť. Takúto povinnosť má
štát, kde žalobca požiadal o azyl podľa kapitoly 5, článku 18, ods.1, písm. d/ Dublinského nariadenia.
Rumunská republika je prvotnou krajinou, kde žalobca požiadal o azyl a v zmysle Nariadenia Dublin
III. kde bola zaslaná žiadosť správnym orgánom Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky so žiadosťou, aby Rumunská republika prijala žalobcu späť.

23. Na základe rozhodnutia zo 14.11.2017 bol žalobca zaistený podľa § 88 ods.1, písm. c/ zákona o
pobyte cudzincov. V zmysle vyššie uvedeného, konštatuje žalovaný, že policajný útvar bol oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevezenia podľa
osobitného predpisu. Nevyhnutným predpokladom pre zaistenie a vydanie rozhodnutia o zaistení podľa
citovaných zákonných ustanovení je  preukázanie existencie prvotného konania podľa Nariadenia Brusel
III. Vychádzajúc z tejto  skutočnosti,  žalovaný v odôvodnení konštatoval, že Rumunsko kde žalobca
požiadal o azyl je demokratickým štátom. Rumunská republika bola kontaktovaná príslušným štátnym
úradom Slovenskej republiky. Bolo zistené, že žalobca  ako žiadateľ o azyl v Rumunsku mal povinnosť
zdržiavať sa v hostiteľskej krajine do ukončenia azylovej procedúry. Uvedenú povinnosť však porušil,
územie Rumunska opustil, vycestoval po krajinách Európskej únie a bol na území Slovenskej republiky
zadržaný bez cestovného dokladu a akéhokoľvek oprávnenia na pobyt na území Slovenskej republiky.

24. Pre existenciu značného rizika podľa článku 28 ods.2 Nariadenia Dublin III. môže byť žalobca
zaistený na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením a na základe
individuálneho posúdenia ak je zaistenie primerané a ak nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie
alternatívne donucovacie opatrenia.

25. V minulosti bol žalobca pokladaný za osobu, u ktorej existuje značné riziko úteku, vzhľadom na
svojvoľný odchod z územia krajiny, kde požiadal o azyl a nelegálny pobyt za pomoci prevádzača, bolo
uzavreté, že ide o osobu, ktorá nerešpektuje zákony krajín Európskej únie a u ktorej existuje značné
riziko úteku. Pre túto skutočnosť do ukončenia procedúry odovzdania žalobcu do krajiny, kde požiadal
o azyl, ktorou je Rumunská republika, bol žalobca zaistený.

26. Žalovaný uviedol ako rozsiahlym spôsobom nadobudol svoje zistenia k otázke účelnosti a efektivite
predĺženia zaistenia žalobcu, ktorému uplynula doba, podľa ktorej bol zaistený do rozhodnutia o
predĺžení zaistenia.

27. Žalovaný  uviedol v odôvodnení, že skúmal  podmienky v Rumunskej republike, kde má byť účastník
konania ako žiadateľ o udelenie azylu vrátený, či týmto vrátením nedôjde k porušeniu absolútneho
zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl a porušenia princípu „non-refoulement", ako aj čl. 3
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992
Zb. a číslo 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor") a č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.



28. V rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v Rumunskej republiky správny orgán dožiadal
Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti, Úrad policajného pridelenca v Bukurešti a Migračný
úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej
republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v
zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

29. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti vo svojej odpovedi uvádza: „bezpečnostná situácia
v Rumunsku je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ, v ktorej je dodržiavaný
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Na Zastupiteľskom úrade SR v
Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru“.

30. Úrad policajného pridelenca v Bukurešti v odpovedi obdobne uvádza: „bezpečnostná situácia v
Rumunskej republike je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ a je tu dodržiavaný
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na úrade policajného pridelenca v Bukurešti,
neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, resp. čl. 16 ods. 2 Ústavy SR v znení (.,Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť
krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. ) " .

31. Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky v odpovedi k prijímacím podmienkam v azylových zariadeniach v Rumunskej republike uviedol:

„Azylová informačná databáza (AIDA) mapujúca azylové konania a prijímacie podmienky v Európe,
situáciu v Rumunsku nesleduje. Podobne ani mesačné správy o migrácii Agentúry EÚ pre základné
práva (FRA) situáciu v Rumunsku nepokrývajú.

V auguste 2015 zverejnila AGERPRES článok o prijatí žiadateľov o azyl v Rumunsku, podľa ktorého:
Prípadmi cudzincov, ktorí vstúpili legálnymi alebo ilegálnymi prostriedkami na územie Rumunska, sa
zaoberá Generálny inšpektorát pre imigráciu (IGI), ktorý spravuje 6 miestnych ubytovacích centier s
kapacitou vyše 1000 lôžok pre žiadateľov pre azyl v okresoch Bukurešť, Timis, Maramures, Suceava,
Galati a Giurgiu.

Azylové centrá sú vybavené lekárskymi zariadeniami a priestormi určenými na rekreáciu, šport a
vzdelávacie účely.

Podľa rumunského zákona o azyle č. 122/2006 v znení neskorších predpisov žiadatelia o azyl dostanú
denne na osobu 3 lei na jedlo, 1,8 lei na ubytovanie a 0,6 lei na iné výdavky. Okrem toho majú prospech
z bezplatnej základnej zdravotnej starostlivosti a núdzovej nemocničnej starostlivosti, ako i bezplatnej
liečby v prípade akútnych alebo chronických ochorení.

Ďalšie benefity zahŕňajú prístup k povinnému základnému vzdelaniu pre deti, účasť na aktivitách
kultúrnej integrácie, prístup k pracovnému trhu po jednom roku od dátumu prijatia žiadosti o azyl (ak
konanie o azyl ešte neoblo ukončené).

Izby v ubytovacích zariadeniach obsahujú do 10 miest. V praxi sa ich počet môže líšiť v závislosti od
osôb, ktoré sú ubytované (muži, ženy, rodiny alebo rodiny s deťmi, atď.)

V Galati, Timisoara, Radauti (Suceava), Somcuta Mare (Maramures) a Giurgiu sú spoločné
kúpeľne, avšak oddelené pre mužov a ženy, v Bukurešti ma každá izba vlastnú kúpeľňu (záchod a
sprchu). Všetky zariadenia poskytujú zdravotnú starostlivosť.

Všetky ubytovacie zariadenia majú priestory na prípravu jedla a na pranie. Žiadatelia o azyl sú povinní
udržiavať v spoločných priestoroch ako sú kuchyne, kúpeľne a chodby čistotu.

Podľa súčasnej legislatívy majú jednotlivci, ktorým bola udelená nejaká forma ochrany, rovnaké
hospodárske a sociálne práva, ako rumunskí občania: právo na prácu, ubytovanie, zdravotnú a sociálnu
starostlivosť, sociálne zabezpečenie a vzdelanie.

Výročná EASO správa pokrývajúca rok 2016 uviedla, že:



V Rumunsku bola legislatíva týkajúca sa azylu modifikovaná v novembri 2016, kedy došlo k
precíznejšej regulácii práv zraniteľných žiadateľov. Prístup k zamestnaniu bol podmienený uznaním
kvalifikácií a certifikátov žiadateľa. Nové pravidlá na zabezpečenie práv ubytovaných osôb boli prijaté
v miestnych recepčných centrách.

K právam žiadateľov v Rumunsku EASO uvádza:
Rumunsko rozšírilo rozsah práv žiadateľov, hlavne pokiaľ ide o prístup k pracovnému trhu,
zvýšenie vreckového a poskytovanie asistencie a predintegračnej podpory."

K azylovému konaniu po tzv. Dublinskom návrate Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uvádza:

„Azylová informačná databáza (AIDA) neposkytuje informácie o azylovom konaní v Rumunsku. V marci
2017 vydalo ministerstvo zahraničných vecí USA výročnú správu o stave dodržiavania ľudských práv v
Rumunsku, ktorá o prístupe k azylovému konaniu v Rumunsku uviedla:

Prístup k azylu: Zákon poskytuje prístup ku azylovej procedúre cudzincom a osobám bez štátnej
príslušnosti, ktorí vyjadria túžbu po ochrane; tá môže byť vo forme azylu alebo dočasnej ochrany (v
EÚ tzv. doplnkovej ochrany). Azylový zákon zakazuje vyhostenie a extradíciu alebo nútené návraty
akéhokoľvek žiadateľa o azyl z hranice alebo územia krajiny, ale nie bez výnimky, obzvlášť v prípadoch
spadajúcich pod zákon o terorizme.
Žiadosť o medzinárodnú ochranu musí byť vyplnená s príslušníkom hraničnej polície okamžite pri vstupe
alebo výstupe z krajiny. V takomto prípade sú žiadosti postúpené do "procedúry na hranici“, ktorá
je vedená zodpovednou autoritou (orgánom) v oblasti azylu "General Inspectorate for Immigration's
Directorate for Asylum and Integration. UNHCR nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné
prekážky v prístupe ku azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami.

Vyhostenie: Zákon stanovuje výnimky z princípu nevyhostenia (nonrefoulement) a zrušenie práva na
zotrvanie v krajine, a to následne po vyhlásení osoby za "nežiaducu". Toto sa môže stať, napríklad, ak
tajná informácia alebo riadne podložená indikácia svedčí o tom, že cudzinec (vrátane osôb bez štátnej
príslušnosti), žiadateľ o medzinárodnú ochranu alebo osoba s udelenou medzinárodnou ochranou, mala
zámer podieľať sa na teroristickom čine alebo ho podporuje. Žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ktorí
sú vyhlásení za "nežiaducich" pre národnú bezpečnosť, sú vzatí do väzby až do ukončenia azylovej
procedúry a následne sú deportovaní.

O možnom obmedzení slobody pohybu rovnaký zdroj uvádza:
Tretie reštriktívne obmedzenie umožňuje úradom umiestniť žiadateľa do "špeciálne
zariadených uzavretých oblastí" najviac na 60 dní, buď kvôli vykonaniu azylového konania
(obzvlášť ak existuje riziko úteku), alebo ak žiadateľ o azyl je považovaný za nebezpečného pre národnú
bezpečnosť. Od 20. apríla kedy opatrenie nadobudlo účinnosť sa vyskytol len jeden prípad umiestnenia
do špeciálne zariadených uzavretých oblastí.
Úrady tiež môžu žiadateľa o medzinárodnú ochranu administratívne zadržať v centre verejnej
väzby, ak je predmetom rozhodnutia o transfere do iného ČŠ EÚ podľa Dublinského nariadenia III, alebo
bol vyhlásený za "nežiaduceho" pre dôvody národnej bezpečnosti a čaká na vyhostenie z krajiny. Centrá
verejnej väzby sú bežne používané na zadržanie neregulárnych migrantov.

32. Obdobné informácie o azylovom konaní uvádza aj Global Detention Project, ktorý tiež
dopĺňa:Rumunsko ratifikovalo dohovor OSN o utečencoch a jeho protokol. Ustanovenia o azyle sú
obsiahnuté v Zákone o azyle v Rumunsku (2006).

33. Žiadatelia o azyl majú nárok, ale nie je od nich vyžadované, bývať po dobu azylového
konania v neuzavretom "prijímacom a ubytovacom centre", ktoré prevádzkuje RIO (čl. 17(1 k)). Žiadatelia
o azyl musia dodržiavať určité povinnosti, vrátane zotrvania v im určenom mieste bydliska, pokiaľ im nie
je vydané RIO (predtým National Refugee Office) povolenie na odchod. (Zákon o azyle, čl. 19)."

34. Vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel správny orgán k záveru, že Rumunská
republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania do Rumunskej republiky nedôjde k



porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na jeho
vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu.

35. Žalovaný cituje vo svojom odôvodnení napadnutého i mnohé rozhodnutia a zákonné ustanovenia,
ktorými zákon o pobyte cudzincov upravuje povinnosti policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny. Cituje ustanovenia Nariadenia Rady (ES č. 604/2013), Európskeho
dohovoru o ľudských právach a základných slobodách článok 5, ods.1, písm. f/, článok 8 ods.1, článok 3.

36. Žalovaný hore uvedeným považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa §
88 ods.1 písm. c/ a predlženie zaistenia žalobcu. Pokladal naďalej žalobcu za osobu rizikovú z pohľadu
existencie možnosti úteku žalobcu, ktorý aj v minulosti za pomoci prevádzačov po podaní žiadosti o
azyl v členskej krajine odišiel bez vyčkania na záver azylovej procedúry a zdržiava sa neoprávnene na
území Slovenskej republiky.

37. Vzhľadom na skutočnosť, že procedúra odovzdania podľa Dublinského nariadenia trvá, odkazujúc
na záver Európskeho súdu pre ľudské práva, že členské štáty majú právo kontrolovať pobyt cudzincov
na území Slovenskej republiky a na Ústavu v článku 17 ods.2 rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu.

38. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

39. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

40. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

41. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

42. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

43. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

44. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

45. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.



46. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

47. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

48. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

49. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

50. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu,
že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

51. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské
štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto
nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením
a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

52. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III,  zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať
dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov
až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť
nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto
nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch
týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje
sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj
povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo
ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť
dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

53. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

54. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

55. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

56. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.



57. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

58. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

59. Správny súd postupom podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku po
neformálnom preskúmaní žaloby vo veciach zaistenia rozhodnutia o predĺžení zaistenia zaoberajúc sa
obsahom vyjadrenia žalovaného v správnej žalobe, ktorý zotrval na pozíciách a dôvodoch rozhodnutia
o predĺžení zaistenia vo vzťahu k žalobcovi, preveril aj obsah administratívneho spisu a súvisiacich
informácií o žalobcovi.

60. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správny súd právne uzatvára:

61. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu
žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

62. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo
veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia
správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o
zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

63. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho
súdneho poriadku v zmysle ktorého, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo
v čase vydania jeho rozhodnutia.

64. Predmetom konania bolo preskúmanie označeného napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým
žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC predĺžil zaistenie žalobcu na účel zabezpečenia prípravy
alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia
do odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 14.05.2018 s tým, že ho umiestil
v Ú. R. M. R. O. T. Y..

65. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

66. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území
Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod
na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Rumunská republika
prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom.

67. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal
opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.



68. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska,
čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

69. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú
členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a
stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd vo svojej
rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011
Z.z. práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do
vnútroštátnych právnych noriem.

70. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18. 06. 2014 vyslovil názor, s
ktorým sa stotožňuje aj správny súd, v zmysle ktorého:„... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.“

71. Rovnako Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na priamy účinok Dublinského
nariadenia III (rozsudok 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015) v zmysle ktorého, priamy účinok tohto
druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249
ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo
uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód
ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré
označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné).
Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie
záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto
duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky
zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako
také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

72. V danom prípade správny súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, z
ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo
najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných
administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

73. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o
azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na
ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné
žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej
lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní
podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie
kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017).

74. Vo  veci žalobcu Dublinského stredisko vydalo rozhodnutie, ktorým podľa § 11 ods. 1, písm. c/ a ods. 3
zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) rozhodlo o zamietnutí žiadosti žalobcu o azyl ako neprípustnú a
rozhodol, že na konanie je príslušná Rumunská republika. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca
správnu žalobu vo veci azylu na Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením zo dňa 23.02.2018 priznal
správnej žalobe odkladný účinok.

75. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou
riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia do 14.05.2018
dospel k záveru, že žalovaný túto správne právne posúdil, jednak podľa § 88 ods. 4 ZoPC ako aj v
zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil.  Žalovaným stanovená
dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III.



76. Keďže správny súd priznal správnej žalobe vo veci azylu odkladný účinok, až do rozhodnutia súdu
vo veci samej nehrozí žalobcovi vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia III a teda ani
zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Zaistenie v danom
prípade môže trvať dlhšie ako je maximálna lehota na uskutočnenie transferu, čo vyplýva z čl. 28 ods.
3 tretí pod odsek Dublinského nariadenia III.

77. Pri akceptácii stanovenej dĺžky doby zaistenia nie je bez významu ani tá skutočnosť, že v zmysle
§ 216 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správny súd musí o tejto správnej žalobe (voči rozhodnutiu
Dublinského strediska) rozhodnúť do 90 dní od jej doručenia.

78. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších
rozhodnutiach (sp.zn. 1Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť
štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp.
sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca ale aj skúmanie
naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť
naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia
aspoň potenciálne možný.“

79. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej
republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej
slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie
osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa
vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného
potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané
zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť
splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej
slobody jednotlivca.

80. V rámci preskúmavania  rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých
rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom
štáte, do ktorého má byť  zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp.
zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia  prípravy alebo prevozu
cudzinca  podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či
je krajina  zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III  ochotná a schopná
cudzinca prijať, pretože od postoja  tejto krajiny  závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť
(realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou  podmienkou zákonnosti  zaistenia, a taktiež je povinnosťou
žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má  byť u zaistená osoba  vrátená a či takýmto vrátením
(odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto
rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska  k vyššie uvedeným skutočnostiam  nie je možné dať
jednoznačnú odpoveď  na základnú otázku,  či by  v prípade zistenia  takýchto skutočností  nešlo
o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné
realizovať.

81. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny kam má byť žalobca vrátený (odovzdaný) jednak správy z
Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného
úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej
republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl
v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, pričom ide o aktuálne správy z organizácii ako
EASO, AIDA, AGERPRES, výročná  správa Ministerstva zahraničných vecí USA o stave dodržiavania
ľudských práv v Rumunsku (marec 2017), kde je obsiahnutá okrem iného aj správa UNHCR, ktorá
nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe ku azylovej procedúre v
súvislosti so špecifickými populáciami.

82. Správny orgán teda v čase zaistenia žalobcu mal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má
byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a tieto sú aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného.



Žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny
odovzdaný. Z týchto informácií vyplýva schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Rovnako z týchto
informácii nevyplýva, žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušenie princípu non-refoulement.

83. Žalovaný rovnako skúmal aj podmienky, do akých má  byť u zaistená osoba vrátená, pričom na
základe podkladov zistených žalovaným možno uzavrieť, že z vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov
o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku vyplýva, že v prípade vrátenia (odovzdania) žalobcu
do tejto krajiny nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru ani čl. 16. ods. 2 Ústavy SR. Preto na základe
týchto skutočností možno konštatovať, že dosiahnutie účelu zaistenia je potenciálne možné.

84. Pokiaľ sa týka skutočnosti, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadil s
alternatívami  zaistenia a teda, či žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená
povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že žalovaný skúmal
možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského
nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu, avšak mal za to,
že žalobca nespĺňa podmienky ich priznania. K tomu uviedol, že v zmysle Dublinského nariadenia
III je nutné odovzdanie žalobcu  a nie jeho slobodný návrat do Rumunskej republiky, keďže porušili
povinnosti v štáte kde požiadali prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne
vstúpili na územie iného členského štátu Únie. Správny orgán má teda zato, že v prípade žalobcu nie
je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné, zaistiť ich a tak odovzdať do
krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu. Žalobca nemá k dispozícii dostatočné finančné
prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú
starostlivosť ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných
osôb. Preto má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobcu
nepristúpil k alternatívam zaistenia, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo
strany žalovaného odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobcu v posudzovanom prípade.

85. Správny súd uvádza, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia je náležite zo strany správneho orgánu popísaná
a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.

86. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval
vo veci zákonným spôsobom, náležite zistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia
správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu
podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti nie je dôvodná.

87. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle
hľadísk § 206 ods. 3  Správneho súdneho poriadku, pričom nezistil dôvody, ktoré by ho viedli k prijatiu
iného záveru.

88. V konaní vedenom pod sp.zn. 5Saz/47/2018 tunajší správny súd rozhodol o priznaní odkladného
účinku správnej žalobe zo dňa 23.2.2018, v ktorej sa žalobca v konaní proti Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad Dublinské stredisko touto správnou žalobou domáha zrušenia
rozhodnutia žalovaného ČAS MÚ-DS-9-6/2018- Ž z 23.1.2018. V odôvodnení uvádza, že v tomto konaní
sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia, ktorým žalovaný podľa § 11 ods.1 písm. c/ zákona č. 480/2002
Z. z. o pobyte cudzincov, ktorý  zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že podľa
§ 11 ods. 3 zákona o azyle v jeho prípade vzhľadom na to, že požiadal o azyl v Rumunskej republike,
je táto krajina povinná a oprávnená o udelenom azyle rozhodnúť.

89. Podľa žalobcu môže byť v uvedenej krajine, t.j. v Rumunsku, žalobca vystavený zaobchádzaniu v
rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a čl. 4 Charty základných práv
EÚ s poukazom na zlé skúsenosti a nedostatky v azylovom konaní v tejto krajine. Priznania odkladného
účinku v tomto konaní sa domáha, aby zabezpečil zamedzenie výkonu nezákonného rozhodnutia
žalovaného o odovzdaní do krajiny, kde mu hrozí nebezpečenstvo ohrozenia života a prenasledovanie
zo strany prevádzačov.



90.  Žalovaný tvrdil, že Rumunsko je členský štát, ktorý potvrdil zodpovednosť za realizovanie
Dublinského III. Dohovoru. Podľa žalovaného, ako vyplýva z uznesenia o priznaní odkladného
účinku správnej žalobe žalobcu zo dňa 8.2.2018 v konaní 5Sza/46/2018, je Rumunsko, po preverení
žalovaným, krajinou, ktorá vyslovila súhlas s prevzatím žalobcu na svoje územie a ktorý ako signatár
medzinárodných zmlúv a dohôd má rovnané práva a povinnosti ako ostatné členské štáty Európskej
únie a žalovaný nedisponuje informáciami, že by došlo k pozastaveniu návratu na územie Rumunskej
republiky podľa Dublinského nariadenia III.

91. V odôvodnení uznesenia súd uvádza, že nie je vylúčená domnienka žalobcu o tom, že pri odovzdaní
žalobcu na účely dokončenia azylovej procedúry na území Rumunskej republiky sa možno domnievať,
že dochádza aj k systémovým chybám pri posudzovaní žiadateľov o azyl a riziko zlého a neľudského
zaobchádzania.

92. Správny súd s poukazom na Správny súdny poriadok § 185 písm. a/ a § 213 ods.2 SSP využijúc
svoje oprávnenie eliminovať akékoľvek riziká ujmy a ochrany života a zdravia žalobcu priznal odkladný
účinok rozhodnutiu Migračného úradu, ktorým zamietol žalobcovi žiadosť o azyl. Žalobcovi poskytnutá
ochrana pred zabezpečením odsunu na územie Rumunskej republiky, a teda zaistenie do rozhodnutia
o tejto otázke je účelné a dôvodné v zmysle preskúmavaného rozhodnutia z 13.3.2018.

93. Správny súd sa tak domnieva, že uvedeným uznesením súd právoplatne rozhodol o tom, že
žalobca nebude odsunutý v zmysle rozhodnutia migračného úradu Dublinským strediskom na územie
Rumunskej republiky do právoplatného ukončenia a rozhodnutia správneho súdu o správnej žalobe
žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Migračného úradu Dublinské
stredisko zo dňa 23.1.2018 a tak mu bola poskytnutá medzinárodno-právna ochrana prostredníctvom
citovaného uznesenia o priznaní odkladného účinku správnej žalobe žalobcu a nedochádza k realizácii
právoplatného rozhodnutia žalovaného z 23.1.2018. Žalobca sa nachádza na území Slovenskej
republiky, to znamená, že do ukončenia súdneho konania o spomínanom rozhodnutí je jeho zaistenie
dôvodné.

94. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich
náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu
trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.



Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.