Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/101/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200847 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7017200847.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: LABAŠ s.r.o., Textilná 1, Košice, práv. zast.: JUDr. Ladislav Mikloš, advokát, Vodná 6, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/6284 O-396/2017 zo dňa 07.08.2017, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. XXX/XX/I.-X zo dňa 27.04.2017, ktorým tento uložil žalobcovi pokutu vo výške 3.000,- eur podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 1 v nadväznosti na § 19 ods. 3 písm. f) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.“) za porušenie povinnosti stanovenej predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 125/2006 Z.z., konkrétne za závažné porušenie § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o BOZP“) spočívajúce v tom, že účastník konania na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov (ďalej „OOPP“) ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce (10.05.2016) bezplatne neposkytol zamestnancovi - E. F. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, predavačka) na prevádzke L. S., Č. X, V. potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky - konkrétne pracovnú obuv s protišmykovou podošvou (účastník konania bol v zmysle smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015, ako aj podľa prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami /číslo dokumentu 3.2/ a samotného návodu na použitie rebríka povinný poskytnúť zamestnancom na pracovnej pozícii predavač pracovnú obuv s protišmykovou podošvou), a podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie povinnosti stanovenej predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 125/2006 Z.z., konkrétne za porušenie § 6 ods. 3 písm. a) zákona o BOZP spočívajúce v tom, že účastník konania ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce (10.05.2016) neposkytol zamestnancovi - C. C. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, manipulant tovaru MOP), ktorý dňa 10.05.2016 vykonával na prevádzke L. S., Č. X, V. prácu skladníka, pracovný odev dvojdielny bavlnený (účastník konania bol v zmysle smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016 povinný poskytnúť zamestnancom na pracovnej pozícii skladník - ručná manipulácia pracovný odev dvojdielny bavlnený, pričom menovanému zamestnancovi poskytol len vrchný diel pracovného odevu - tričko). V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval a uviedol, že: „Inšpektorát práce Košice vykonal u účastníka konania inšpekciu práce so zameraním na kontrolu dodržiavania právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na kontrolu pracovnoprávnych vzťahov a mzdových podmienok a na dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania. Inšpekciou práce boli zistené nedostatky, ktoré sú uvedené v protokole o vykonaní inšpekcie práce č. K.-XX-XX-X.X/P-X.,XX,XX-XX zo dňa 23.06.2016 (ďalej protokol). Protokol bol v uvedený deň prerokovaný konateľom Y. N., ktorý sa k nedostatkom uvedeným v protokole vyjadril, že tieto berie na vedomie a vykoná potrebné opatrenia na zvýšenie bezpečnosti práce na jeho prevádzkach. Na základe zistených skutočností bolo listom zo dňa 27.09.2016 začaté správne konanie vo veci uloženia pokuty za porušenie predmetných povinností (procesný úkon správneho orgánu - oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 03.10.2016, čo je zrejmé z poštovej doručenky vlastnoručne podpísanej splnomocnenou osobou účastníka konania), ku ktorému sa účastník konania nevyjadril a nevyužil tak svoje procesné práva aj napriek tomu, že bol o nich v riadne doručenom oznámení relevantným spôsobom poučený. Inšpektorát práce mal za to, že účastník konania nemá k záverom vykonanej inšpekcie práce námietky, vo veci teda rozhodol a rozhodnutím č. k. V. č. k. XXX/XX/I. zo dňa 31.10.2016 uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 3000 eur za spáchanie správnych deliktov posúdených ako § 6 ods. 2 písm. b) zákona o BOZP a § 6 ods. 3 písm. a) zákona o BOZP. Uloženú pokutu odôvodnil zisteným porušením povinností tak, ako je uvedené v protokole zo dňa 23.06.2016, pričom vychádzal zo stavu zisteného inšpekciou práce. Zaoberal sa samotným skutkom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Pri určovaní výšky pokuty prihliadal inšpektorát práce na závažnosť zisteného porušenia povinnosti, ďalej bola zohľadnená veľkosť zamestnávateľa (1261 zamestnancov), ale aj skutočnosť, že zamestnávateľ sa nemôže zbaviť objektívnej zodpovednosti pri spáchaní správneho deliktu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sankcia bola uložená v spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby a sleduje najmä preventívne pôsobenie na účastníka konania, pričom zdôraznil, že povinnosti stanovené právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú prioritnými povinnosťami zamestnávateľa, nakoľko pri ich porušení nedochádza iba k ohrozeniu materiálnych hodnôt, ale i k ohrozeniu života a zdravia zamestnancov. Proti tomuto rozhodnutiu inšpektorátu práce o uložení pokuty sa účastník konania odvolal v zákonom stanovenej lehote (podanie zo dňa 14.11.2016), o ktorom Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán rozhodol (rozhodnutím č. I./. I.-XXX/ XXXX zo dňa 12.01.2017) tak, že napadnuté rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia s prihliadnutím na namietané argumentácie účastníka konania prijal záver, že správny orgán neakceptoval procesné práva účastníka konania následkom čoho skonštatoval, že inšpektorát práce sa musí náležité vysporiadať s argumentáciou účastníka konania, týkajúcou sa namietaného porušenia jeho procesných práv tým, že nebol prítomný pri vypočutí jeho zamestnancov a vec nebola prejednaná ako priestupok s nariadením ústneho pojednávania. Odvolací orgán zaviazal inšpektorát práce v jeho ďalšom konaní prostredníctvom ústneho pojednávania plne zabezpečiť právo účastníka konania využiť jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci, predložiť argumentáciu na podporu jeho stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu jeho tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, či klásť prípadným svedkom otázky. Inšpektorát práce Košice ako prvoinštančný orgán po obdržaní právoplatného rozhodnutia Národného inšpektorátu práce ako odvolacieho orgánu vo veci opätovne konal. Procesným úkonom - Pokračovanie v správnom konaní, č.k.: XXX/XX/I.-K. zo dňa 24.02.2017, bolo účastníkovi konania oznámené pokračovanie v začatom správnom konaní. Uvedená zásielka, ktorá bola doručovaná prostredníctvom pošty doporučene na doručenku s poznámkou do vlastných rúk, bola účastníkom konania preukázateľne prevzatá dňa 03.03.2017. Účastník konania sa k upovedomeniu o pokračujúcom správnom konaní nevyjadril. Následne inšpektorát práce vo veci rozhodol rozhodnutím č. k. XXX/XX/I.-X zo dňa 27.04.2017, ktoré bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 05.05.2017, čo preukazuje v spise založená poštová doručenka. Týmto rozhodnutím uložil správny orgán prvého stupňa účastníkovi konania sankčný postih vo výške 3000 eur za spáchanie správnych deliktov posúdených ako porušenie ako § 6 ods. 2 písm. b) zákona o BOZP a § 6 ods. 3 písm. a) zákona o BOZP, ktorých sa účastník konania dopustil spôsobom podrobne špecifikovaným vo výroku tohto rozhodnutia. Účastník konania sa opätovne v zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu o uložení pokuty odvolal (podanie zo dňa 12.05.2017). Odvolanie účastníka konania bolo podané na poštovú prepravu dňa 12.05.2017 a na Inšpektorát práce Košice ako správny orgán prvého stupňa bolo doručené dňa 15.05.2017. Vo svojom odvolaní účastník konania podrobne popísal priebeh správneho konania prebiehajúcom tak na prvom, ako i druhom stupni a svoje odvolanie odôvodnil tým, že správny orgán nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že správny orgán rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, že úradný postup správneho orgánu predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci, byť vypočutý (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu jeho tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a z hľadiska konania ako celku správny orgán postavil účastníka konania do podstatne nevýhodnejšej pozície. Dôvodil i tým, že úradný postup správneho orgánu bol nesprávny a nezákonný, z dôvodu že sa neriadil pokynmi, ktorými ho zaviazal odvolací orgán. Naviac účastník konania vo svojom odvolaní poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 125/2006 Z. z., na príslušné ustanovenia Správneho poriadku, ako i na aktuálnu aplikačnú rozhodovaciu prax súdov. Opätovne poukázal i na čl. 6 Odporúčania R (91), v zmysle ktorého je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Účastník konania poukázal i na tú skutočnosť, že po doručení oznámenia o pokračovaní správneho konania sa písomne nevyjadroval, nakoľko mu bolo doručené aj rozhodnutie Národného inšpektorátu práce, z ktorého je zrejmé, že správny orgán prvého stupňa mal umožniť účastníkovi konania na ústnom pojednávaní vypočuť svedkov, ktorých výsluch navrhoval už v odvolaní voči rozhodnutiu č. XXX/XX/I., kde účastník konania namietal zistenia správneho orgánu, spochybňoval postup pri zabezpečovaní dôkazných prostriedkov a žiadal o vykonanie dôkazov, pričom správny orgán toto jeho právo odoprel s konštatovaním, že skutkový stav je opísaný v podklade pre rozhodnutie a že jeho tvrdenie potvrdil aj Národný inšpektorát práce. Účastník konania je toho názoru, že v konkrétnom prípade sa jedná o vec trestného charakteru o to viac, keď vzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom správneho deliktu, resp. priestupku je sankcia za príslušný správny delikt, keď je vzhľadom i na spoločenskú nebezpečnosť vyššia sankcia ako pri priestupkových veciach; teda nesporne ide o vec trestného obvinenia, a preto procesný postup správneho orgánu nemožno pokladať ako súladný so zákonom, pretože príslušné ústne pojednávanie malo byť nariadené už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa (napr. Nález ÚS č. 231/2010-38 zo dňa 25.8.2010). Je toho názoru, že správny orgán sa len formálne odvoláva na znenie § 21, 32, ods. 1 a 2 Správneho poriadku a jeho svojvoľný výklad, bez toho aby sa relevantným spôsobom vysporiadal aj s konkrétnou povahou danej veci a s následnou argumentáciou účastníka konania vo všetkých jeho vyjadreniach, že v danom prípade nešlo len o právne posúdenie veci, ale dokazovanie správneho deliktu bolo vykonávané len na základe tvrdení inšpektora práce a predložených dokladov, pričom v dokazovaní absentuje preukázanie skutočnej obuvi a skutočného oblečenia menovaných zamestnancov a že len tvrdenie inšpektora práce o tom, aká obuv a oblečenie mali mať zamestnanci a bez materiálneho dôkazu, akú obuv a oblečenie v skutočnosti mali v rozhodnom čase na sebe, nepostačuje na preukázanie tých skutočností, ktoré len tvrdí inšpektor práce. Ďalej podľa názoru účastníka konania, pokiaľ zákonodarca dáva možnosť správnemu orgánu nenariadiť ústne pojednávanie, pokiaľ to povaha veci nevyžaduje, tak k splneniu tejto podmienky musí správny orgán dostatočne a nespochybniteľne aj zdôvodniť túto povahu danej veci, čo v tomto prípade správny orgán nevykonal a spolieha sa iba na formálne citovanie právneho vnútroštátneho predpisu, resp. na citovanie rozsudku Najvyššieho súdu SR. Domnieva sa, že účastník konania nemusel ani žiadať o nariadenie ústneho pojednávania z dôvodu, že povaha veci si priam vyžadovala ústne pojednávanie vo veci, naviac účastník konania navrhoval dôkaz výsluch svedkov, čo sa dá vykonať len na ústnom pojednávaní. Z uvedeného dôvodu je odôvodnenie rozhodnutia inšpektorátu práce, že účastník konania nežiadal o ústne pojednávanie bezpredmetné a účelové. V závere účastník konania namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správny orgán sa neriadil právnym názorom a pokynom odvolacieho orgánu, neumožnil účastníkovi konania ústne sa k veci v konaní vyjadriť, nenariadil ústne pojednávanie, nevykonal navrhovaný dôkaz účastníkom konania - výsluch zamestnancov, neumožnil účastníkovi konania klásť svedkom otázky. S ohľadom na uvádzané dôvody účastník konania navrhuje odvolaciemu orgánu napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu ako nezákonné. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku a po zhodnotení právneho a skutkového stavu dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že zo strany účastníka konania so statusom zamestnávateľa došlo k spáchaniu správneho deliktu posúdeného ako porušenie § 6 ods. 2 písm. b) zákona o BOZP. Protiprávne konanie účastníka konania spočívalo v tom, že tento na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce (10.05.2016) bezplatne neposkytol zamestnancovi - E. F. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, predavačka) na prevádzke L. S., Č. X, V., potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky - konkrétne pracovnú obuv s protišmykovou podošvou (účastník konania bol v zmysle smernice na určenie postupov poskytovania osobných ochranných pracovných prostriedkov /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015, ako aj podľa prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami /číslo dokumentu 3.2/ a samotného návodu na použitie rebríka povinný poskytnúť zamestnancom na pracovnej pozícii predavač pracovnú obuv s protišmykovou podošvou). Zo správneho spisu plynú tie skutočnosti, že účastník konania mal s E. F. legitímnym spôsobom založený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX, s dohodnutým druhom práce - predavačka a s dohodnutým miestom výkonu práce MOP K., Č.E. X, V.. Z obstaraných dôkazov - smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/, zo zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015, zo zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016, z prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami /číslo dokumentu 30.2/ a z návodu na použitie rebríka, je nespochybniteľne zrejmé, že účastník konania na základe vyhodnotenia nebezpečenstiev vyplývajúcich z pracovných procesov a z pracovného prostredia a na jeho základe vypracovaného zoznamu poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov a na základe súvisiacich vyššie uvedených vnútorných predpisov zamestnávateľa mal obligatórnu povinnosť poskytnúť dotknutému zamestnancovi vykonávajúcemu profesiu predavačka, u ktorého to vyžadovala ochrana jeho života alebo zdravia poskytnúť potrebný účinný osobný ochranný pracovný prostriedok, a to pracovnú obuv s protišmykovou podošvou. Spáchanie tohto deliktu bez pochýb potvrdzuje tá skutková okolnosť, že účastník konania v priebehu výkonu inšpekcie práce, ani v priebehu vedeného správneho konania na oboch stupňoch, žiadnym relevantným dokladom ku dňu 10.05.2016, t. j. ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce, nepreukázal splnenie uvedenej zákonnej obligatórnej povinnosti (t. j. bezplatné poskytnutie účinného osobného ochranného pracovného prostriedku - pracovnej obuvi s protišmykovou podošvou) vo vzťahu k zamestnancovi E. F., ktorá na základe založeného pracovnoprávneho vzťahu vykonávala profesiu predavačka. Podľa smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015 pre profesiu predavačka MOP je medzi prideľovanými osobnými ochrannými pracovnými prostriedkami uvedený pracovný odev a pracovná obuv. Podľa smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016 je pre profesiu predavačka MOP medzi poskytovanými osobnými ochrannými pracovnými prostriedkami uvedené tričko bavlnené a v prípade potreby aj rukavice kombinované päťprstové a gumené protichemické rukavice. Na základe prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami (č. 30.2), schváleného konateľom účastníka konania dňa 23.12.2015, v časti 10: Opatrenia na minimalizáciu fyzickej záťaže, v odseku týkajúcom sa osobných ochranných pracovných prostriedkov je uvedené, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú poskytované osobné ochranné pracovné prostriedky podľa schválenej internej smernice BOZP č. 3.1 “Zoznam poskytovaných OOPP“ - zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami: pracovné rukavice päťprstové kombinované, pracovná obuv s protišmykovou podošvou, pracovný odev dvojdielny bavlnený. Rovnako podľa návodu na použitie hliníkového rebríka od výrobcu E. (ktorý sa nachádzal na uvedenej prevádzke) v jeho časti 2.3: používanie rebríka - všeobecné pravidlá pod písmenom p) je uvedené: používať vhodnú obuv. Z obsahu celého spisu je nepochybne zrejmé, že v zozname poskytovaných OOPP (č. 3.1) zo dňa 01.03.2016 oproti zoznamu pre poskytnutie OOPP zo dňa 01.12.2015 síce absentuje pre profesiu predavačka požiadavka pracovnej obuvi pre zamestnancov MOP, avšak obstaraný prevádzkový poriadok pre ručnú manipuláciu s bremenami (č. 3.2) zo dňa 23.12.2015, schválený konateľom účastníka konania, jednoznačne deklaruje, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú mať poskytnutú o.i. i pracovnú obuv s protišmykovou podošvou. Danú nezrovnalosť medzi smernicami potvrdil i samotný účastník konania vo svojom písomnom oznámení o odstránení nedostatkov zo dňa 06. 07. 2016. Dikcia ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. zakotvuje, že zamestnávateľ je povinný na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. V tejto súvislosti odvolací orgán akcentuje, že v súlade s intenciami zákona č. 124/2006 Z. z. účelom osobných ochranných pracovných prostriedkov je chrániť zamestnancov pred rizikom poškodenia života a zdravia pri práci. Zamestnávateľ má zákonnú povinnosť poskytnúť zamestnancom potrebné osobné ochranné pracovné prostriedky za predpokladu, ak nemožno nebezpečenstvá v pracovnom procese a v pracovnom prostredí úplne vylúčiť alebo dostatočne obmedziť technickými prostriedkami, prostriedkami kolektívnej ochrany alebo organizačnými opatreniami a má zákonnú povinnosť pri ich poskytnutí rešpektovať rozhodujúcu zásadu, a to poskytovať osobné ochranné pracovné prostriedky vždy, ak to vyžaduje ochrana života a ochrana zdravia zamestnanca. S ohľadom na uvedené vzniká zamestnávateľovi i zákonná povinnosť vypracovať hodnotenie nebezpečenstiev vyplývajúcich z pracovných procesov a pracovného prostredia, na základe ktorého, s ohľadom na možné riziko poškodenia života a zdravia zamestnanca pri práci, poskytuje osobné ochranné pracovné prostriedky. Na základe vypracovaného hodnotenia nebezpečenstiev vyplývajúcich z pracovných procesov a pracovného prostredia má zamestnávateľ následne zákonnú povinnosť vypracovať vlastný zoznam poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov a sústavne ho prehodnocovať a aktualizovať. Súčasne odvolací orgán po kompletnom posúdení celého spisového materiálu dospel i k zisteniam, že dotknutý zamestnanec (E. F.) utrpel dňa XX.XX.XXXX registrovaný pracovný úraz na predajni L. S., Č.E. X, V., ku ktorému došlo pádom z rebríka pri ručnom vynášaní bremena (balenie 12x Ikg ryže), pričom zamestnanec nemal poskytnutú vhodnú pracovnú obuv s protišmykovou podošvou, čo je zrejmé i zo zápisnice o poskytnutí informácii tohto zamestnanca zo dňa 10.05.2016, v ktorej tento uviedol, že v čase úrazu (pádu) z rebríka mal obuté vlastné vsuvky (crocsy) s remienkom cez pätu, pričom mu zamestnávateľ (účastník konania) žiadne topánky (obuv) na výkon mu práce nepridelil. Uvedené taktiež nespochybniteľne potvrdzuje spáchanie tohto deliktu zo strany účastníka konania. V danej súvislosti odvolací orgán akcentuje, že neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov (v danom prípade majúc na mysli neposkytnutie pracovnej obuvi s protišmykovou podošvou, ktorej poskytnutie si nevyhnutne vyžadovala vykonávaná profesia zamestnancom E. F. - predavačka) sa kvalifikuje ako závažné porušenie povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bodu 3. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon č. 125/2006 Z. z.). V zmysle § 19 ods. 3 písm. f) zákona č. 125/2006 Z. z. závažným porušením povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) je neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov alebo ich neudržiavanie vo funkčnom stave. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán posúdil i skutkové a právne okolnosti v spojení so správnym deliktom právne posúdeným ako porušenie § 6 ods. 3 písm. a) zákona o BOZP a dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa preukázal i tento správny delikt spáchaný účastníkom konania tým, že tento ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce, t. j. ku dňu 10.05.2016, neposkytol zamestnancovi - C. C. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, manipulant tovaru MOP), ktorý dňa 10.05.2015 vykonával na prevádzke L. S., Č. X, V. prácu skladníka, pracovný odev dvojdielny bavlnený (účastník konania bol v zmysle smernice na určenie postupov poskytovania osobných ochranných pracovných prostriedkov / číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016 povinný poskytnúť zamestnancom na pracovnej pozícii skladník - ručná manipulácia pracovný odev dvojdielny bavlnený, pričom menovanému zamestnancovi poskytol len vrchný diel pracovného odevu - tričko). V zmysle dikcie ustanovenia § 6 ods. 3 písm. a) zákona o BOZP zamestnávateľ je povinný bezplatne poskytovať zamestnancom pracovný odev a pracovnú obuv, ak pracujú v prostredí, v ktorom odev alebo obuv podlieha mimoriadnemu opotrebovaniu alebo mimoriadnemu znečisteniu. Zo správneho spisu je zrejmé, že účastník konania založil s C. C. pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX s dohodnutým druhom práce - manipulant tovaru MOP a s dohodnutým miestom výkonu práce MOP K., Č. X, V.. Z obstaraných dôkazov založených v správnom spise, konkrétne zo smernice na určenie postupov poskytovania OOPP / číslo dokumentu 3/ a zo zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016, preukázateľným spôsobom plynie tá skutočnosť, že účastník konania si nesplnil svoju zákonnú obligatórnu povinnosť plynúcu mu z citovanej zákonnej dikcie zákona o BOZP, keďže tento zamestnancovi C. C. vykonávajúcemu profesiu manipulant tovaru MOP neposkytol ku dňu 10.05.2016, t. j. ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce, potrebný osobný ochranný pracovný prostriedok, konkrétne pracovný odev dvojdielny bavlnený. Podľa obstaranej smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a podľa zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016 pre profesiu skladník - ručná manipulácia je medzi prideľovanými osobnými ochrannými pracovnými prostriedkami uvedený i pracovný odev dvojdielny bavlnený. Spáchanie tohto deliktu nepochybne potvrdzuje i dôkaz - zápisnica o podaní informácie spísaná s C. C. zo dňa 10.05.2016, v ktorej uvedený zamestnanec podal informáciu, že zamestnávateľ (účastník konania) mu poskytol pracovnú obuv, tričko a mikinu ako odev, ale spodnú časť odevu mu neposkytol. I v prípade tohto deliktu účastník konania ani v štádiu výkonu inšpekcie práce, ani počas správnych konaní vedených na oboch stupňoch, nepreukázal ku dňu 10.05.2016, t. j. ku dňu začatia výkonu inšpekcie práce, žiadnym hodnoverným dokladom splnenie zákonnej povinnosti, konkrétne poskytnutie pracovného odevu dvojdielneho bavlneného zamestnancovi na pracovnej pozícii skladník - ručná manipulácia. V dôsledku týchto skutkových zistení preukázateľne došlo i k spáchaniu tohto deliktu účastníkom konania. Poukazujúc pritom na odvolacie dôvody procesného charakteru, ktoré účastník konania namieta v rámci svojho odvolania, tie odvolací správny orgán vyhodnotil ako neopodstatnené, nemajúce žiaden rozhodujúci dopad na právne posúdenie danej veci a na skutkové zistenia tohto prípadu. Odvolací orgán v súvislosti s procesnými námietkami účastníka konania uvádzanými v jeho odvolaní (majúc na mysli námietky súvisiace s nenariadením ústneho pojednávania v zmysle § 21 ods. 1 Správneho poriadku v pokračujúcom správnom konaní) poukazuje na dikciu § 32 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V daných súvislostiach poukazuje i na ustanovenie § 3 ods. 5 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a na ustanovenie § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Do týchto ustanovení Správneho poriadku zákonodarca premietol zhmotnenie zásady materiálnej pravdy, ktorá sa uplatňuje pri zabezpečovaní podkladov pre rozhodnutie, pričom ich správnosť a úplnosť má viesť k presvedčivosti rozhodnutia správneho orgánu a táto skutočnosť sa musí odzrkadliť predovšetkým v odôvodnení rozhodnutia. Správny orgán v zmysle zásady materiálnej pravdy je povinný náležite zistiť skutkový stav veci. Účastník konania však tiež nesie zodpovednosť za výsledok konania. Správny orgán na tento účel má k dispozícii právo voľného hodnotenia dôkazov, teda pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) rozhoduje o tom, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje zistenia ohľadne skutku, t. j. či sú pre zistený skutkový stav upotrebiteľné. V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, pripadne navrhnúť jeho doplnenie. Vychádzajúc pritom zo znenia tohto vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, tu musí odvolací orgán nespochybniteľne konštatovať, že účastníkovi konania (čo je nesporne zrejmé z predloženého správneho spisu) bolo v priebehu tak začatého správneho konania (viď procesný úkon správneho orgánu - začatie správneho konania, č.k.: XXX/XX/I. zo dňa 27.09.2016, preukázateľne doručený účastníkovi konania dňa 03.10.2016), ako i v pokračujúcom správnom konaní (viď procesný úkon správneho orgánu - pokračovanie v správnom konaní, č.k.: XXX/XX/I.-K. zo dňa 24. 02. 2017, ktorý účastník konania preukázateľne prevzal dňa 03.03.2017) správnym orgánom prvého stupňa umožnené riadnymi procesnými úkonmi uplatniť jeho procesné právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, právo vyjadriť sa pred vydaním samotného rozhodnutia vo veci samej k jeho podkladom a k spôsobu ich zisťovania. Z predloženého správneho spisu je nepochybne zrejmé, že účastník konania nevyužil toto svoje procesné právo (ani v začatom správnom konaní, ani v pokračujúcom správnom konaní), i napriek tomu, že správny orgán mu riadne umožnil v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku jeho uplatnenie, avšak účastník konania ostal absolútne pasívny, nepredložil žiadne nové dôkazy, ani nenavrhol ich doplnenie, či vykonanie nových dôkazov. Ak teda účastník konania mal záujem prispieť k spoľahlivému objasneniu skutkového stavu mal v rámci celého prebiehajúceho správneho konania (tak v rámci začatého, ako i pokračujúceho správneho konania) doplniť dôkazy, resp. označiť vykonanie nových dôkazov, čo však neurobil. Prihliadajúc tak na tieto uvádzané pomery v preskúmavanom konaní, odvolací orgán musí pristúpiť ku konštatovaniu, že prvostupňový správny orgán plne rešpektoval procesné práva účastníka konania, ktoré účastník konania absolútne nevyužil. V danej súvislosti odvolací orgán dáva akcent na samotnú dikciu ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy (takéto prípady upravuje napríklad stavebný zákon, zákon o priestupkoch, predpisy o pozemkových úpravách a pod.). Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy je zrejmé, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu. S ohľadom na uvádzané sa odvolací orgán plne stotožňuje s postupom prvostupňového správneho orgánu v jeho ďalšom, resp. pokračujúcom správnom konaní, že tento nepristúpil k nariadeniu ústneho pojednávania, čo aj kvalifikovane a vyčerpávajúco v odôvodnení svojho novo vydaného aktu zdôvodnil. Na podporu tejto svojej argumentácie poukazuje i na aktuálnu súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/223/2015 zo dňa 23. februára 2017), kde súd judikoval, že vychádzajúc z právnej úpravy stanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. zákonodarca výslovne nestanoví inšpektorátu prácu povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania; z týchto dôvodov pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti. V danej spojitosti odvolací orgán podobne ako prvostupňový správny orgán poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/387/2015 zo dňa 27. februára 2017, v ktorom súd vyslovil názor, že tým, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia; že osobitný zákon, v tomto prípade zákon č. 125/2006 Z. z., nariadenie ústneho pojednávania neukladá; že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko žalovaný ako orgán štátnej správy podľa § 3 zákona č. 125/2006 Z. z. nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu. Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán vyhodnotil skutkový stav na základe dôkazov, ktoré boli prvostupňovým správnym orgánom obstarané a tieto rovnako ako inšpektorát práce považoval za postačujúce a pre daný zistený skutkový stav za upotrebiteľné. Má za to, že v predmetnom konaní napadnutý individuálny správny akt prvostupňového správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci a že toto bolo vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. V súvislosti s preukazovaním porušenia predmetných obligatórnych zákonných povinností zo strany účastníka konania, tu odvolací orgán dáva akcent na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, ktorý je vlastný každému administratívno-deliktuálnemu konaniu a ktorého podstata tkvie v tom, že kontrolovanému subjektu, v danom prípade účastníkovi konania so statusom zamestnávateľa, vzniká zodpovednosť za správne delikty už tým, že k samotnému porušeniu právneho predpisu zo strany kontrolovanému subjektu došlo, a to bez ohľadu na jeho následné odstránenie a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, alebo o opomenutie. To znamená, že z právneho hľadiska je pre vznik objektívnej zodpovednosti kontrolovaného subjektu za správne delikty úplne nepodstatným, či k porušeniu právnych predpisov došlo zavinením určitých okolností alebo zavinením zamestnancov kontrolovaného subjektu alebo iných subjektov ako kontrolovaného subjektu alebo či došlo následne k ich odstráneniu. K tomuto inštitútu správny orgán druhého stupňa dopĺňa, že keďže sa v danom prípade jedná o objektívnu zodpovednosť účastníka konania za zistený správny delikt, účastník konania sa môže z tejto zodpovednosti vyviniť len za predpokladu, že predloží relevantné dôkazy preukazujúce, že zistený správny delikt vôbec nespáchal, čo však v posudzovanom prípade takýto dôkaz, ktorý by osvedčoval uvedenú skutočnosť, účastníkom konania predložený nebol. V spojení s výškou ukladanej sankcie odvolací správny orgán má za to, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa bola výška ukladanej sankcie náležite zdôvodnená čo do dôvodu a čo do výšky, s prihliadnutím pritom na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. b) bod 1 v nadväznosti na § 19 ods. 3 písm. f) a § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z., a preto uložená sankcia vo výške 300 eur za spáchanie tohto správneho deliktu sa odvolaciemu orgánu javí ako primeraná a uložená na možnej spodnej hranici zákonnej sadzby (tu odvolací orgán podotýka, že v danom prípade je maximálne zákonné rozpätie určené až do sumy 100000 eur), plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére účastníka konania, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť účastníka konania od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Súčasne odvolací orgán akcentuje, že tento nemá žiadnu zákonnú možnosť odpustiť, resp. upustiť od uloženia sankcie, keďže povinnosť jej uloženia plynie inšpekčnému orgánu priamo zo zákona č. 125/2006 Z. z. V zmysle § 19 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, za závažné porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) od 1000 eur do 200000 eur. V zmysle § 19 ods. 3 písm. f) zákona č. 125/2006 Z. z. závažným porušením povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) je neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov alebo ich neudržiavanie vo funkčnom stave. V zmysle § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku a opakované zistenie toho istého nedostatku. Odvolací orgán v danej súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp 27/2011, v ktorom súd judikoval, že uložená pokuta má vo sfére vinného zo správneho deliktu naplniť úlohu preventívnu-výchovnú, ale aj represívnu, z toho dôvodu je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, v opačnom prípade sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní taktiež preventívnu úlohu (tzv. generálne pôsobenie) aj vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností, ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho postupu. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak sa jedná o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne tak musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Druhoinštančný orgán sa v prejednávanej právnej veci stotožnil správnym názorom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý rozhodol o uložení sankčného postihu na základe spoľahlivo zistených skutočností vychádzajúc z relevantných dôkazov tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého správneho aktu. Postup správneho orgánu prvého stupňa bol preto plne v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku. Vzhľadom na zistené skutočnosti odvolací orgán rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 10.08.2017. 2. Včas podanou žalobou zo dňa 22.09.2017, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 25.09.2017, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a po nariadení pojednávania navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. XXX/XX/I.-X zo dňa 27.04.2017 a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania titulom súdneho poplatku v sume 70,- eur a trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 312,34 eur. Žalobca v žalobe po popísaní priebehu správneho deliktuálneho konania, poukazujúc na skoršie rozhodnutie žalovaného zo dňa 12.01.2017 č. I. I.-XXX/XXXX, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátená na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný uložil prvostupňovému správnemu orgánu nariadiť ústne pojednávanie, ďalej v žalobe namietal, že: „Žalobca má za to, že žalovaný aj pri vydaní vyššie uvedeného druhostupňového rozhodnutia vychádzal z nespoľahlivo, nedostatočného a neobjektívneho zisteného stavu, z nesprávneho posúdenia veci, nedodržal zákonný postup dokazovania správneho deliktu a správneho konania, výrok rozhodnutia je neurčitý a nezrozumiteľný pre žalobcu, odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa požiadavku zásady obsahovosti rozhodnutia, žalobcovi bolo odňaté právo na spravodlivý proces. Bolo porušené jeho právo na obhajobu a na riadny proces v správnom konaní. Žalobcovi nebolo umožnené vypočuť zamestnancov žalobcu, pričom žalovaný tento úkon bez prítomnosti žalobcu vykonal. Sme toho názoru, že postup žalovaného a obe rozhodnutia správneho orgánu sú nezákonné, skutkový stav bol zistený nezákonným postupom. Nezákonnosť vidíme hlavne v tom, že správny orgán aj pri druhostupňovom rozhodnutí vychádzal len z vyjadrení pracovníkov žalobcu, z nepreskúmateľného dôkazu, akým je len tvrdenie pracovníkov žalovaného o poskytnutí, resp. neposkytnutí obuvi s protišmykovou podošvou a dvojdielneho odevu, bez špecifikácie a definície obuvi s protišmykovou podošvou, výrok rozhodnutia je nezrozumiteľný a ani odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia nie je dostatočné, čím sa stáva podľa nášho názoru nepreskúmateľným, čím bol žalobca ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch, čo je dôvod na jeho zrušenie. Povinnosť správneho orgánu dokazovať vinu obvineného sa odvodzuje z vyhľadávacej zásady uplatňujúcej sa v správnom konaní začatom z podnetu správneho orgánu. Vyjadruje, že zodpovednosť za zhromaždenie podkladov pre rozhodnutie má správny orgán. To deklaruje aj samotný zákon č. 71/1967 Zb. Z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) vyplýva, že povinnosť dokazovania v konaní o správnych deliktoch má povahu princípu trestného konania, čím Odporúčanie zdôrazňuje význam tejto všeobecnej povinnosti. Zároveň chceme poukázať napr. aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení svojich rozhodnutí sp. zn. 2Sžo/201/2010, 6Sž/19, 23, 27/2011, 5Sž/21/2011 uviedol, že i veci správnych deliktov majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení a správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného zo správneho deliktu, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces.“ Ďalej namietal, že: „Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že správny orgán pri vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia vychádzal z nespoľahlivo, nedostatočného a neobjektívneho zisteného stavu a vec nesprávne právne posúdil, právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Výrok rozhodnutia je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia a podkladmi pre rozhodnutie, ako aj v rozpore vo výroku samom. Pre účastníka konania je výrok rozhodnutia aj jeho odôvodnenie nezrozumiteľné, neurčité a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odôvodnenie rozhodnutia nie je jasné, nie je právne korektné. Správny orgán sa zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. To, že právo na riadne odôvodnenie správneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že správny orgán v správnom konaní nevykonal žiadne dôkazy (o vykonaní dôkazov žalovaný nevyhotovil žiadnu zápisnicu - § 22 ods. 1 SP) a tvrdenie jeho pracovníkov nepreukázal (okrem len formálneho konštatovania o neposkytnutí obuvi s protišmykovou podošvou), v napadnutom rozhodnutí prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdil v otázke právneho posúdenia naplnenia zodpovednosti za správny delikt vo vzťahu k povinnosti zamestnávateľa bezplatne poskytnúť zamestnancovi E. F., nar. XX.XX.XXXX (Pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, predavačka) na prevádzke L. S., Č.Á. X, V., potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky - konkrétne pracovnú obuv s protišmykovou podošvou. K argumentácii žalobcu, že správny orgán nevykonal dokazovanie veci, inšpektorát v prvostupňovom rozhodnutí (strana 6, posledný odsek) uvádza, že: “...Zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je objektívna a v tomto prípade bolo porušenie povinností stanovených právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci boli preukázateľne zistené. Správny orgán považuje za vhodné vysvetliť objektívny princíp zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt, teda za pochybenie, o ktoré sa aj v tomto prípade jedná. Zodpovednosť zamestnávateľov za správne delikty je zodpovednosťou objektívnou, ergo nie subjektívnou. Tento objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k samotnému nedostatku teda k porušeniu došlo, ohliadnuc pritom od následného odstránenia zistených nedostatkov a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Z právneho hľadiska objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je obdobne nepodstatným, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zamestnancov alebo iných subjektov ako zamestnávateľa. Ak napríklad u niektorého zamestnávateľa dôjde k pochybeniam zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, administratívnoprávnu zodpovednosť za tieto porušenia ponesie zamestnávateľ aj vtedy, ak sa tak stalo z viny niektorého zo zamestnancov, organizačných dôvodov alebo úplne od zamestnávateľa odlišných subjektov či okolností. (Následne zamestnávatelia podľa konkrétnych okolností majú prípadne možnosť uplatniť si eventuálne vzniknutú škodu voči ďalším zodpovedným osobám, či už napríklad zodpovednosť občianskoprávnu, obchodnoprávnu, trestnoprávnu, pracovnoprávnu atď., čo však nič nemení na fakte, že administratívnoprávnu zodpovednosť za správny delikt nesú vždy zamestnávatelia. Uvedené však nemá vplyv na administratívnoprávnu zodpovednosť zamestnávateľa za správne delikty.). K porušeniu povinností stanovených právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci špecifikovaných výrokom rozhodnutia na strane zamestnávateľa objektívne došlo....“ Žalobca s týmto konštatovaním a právnym posúdením nemôže súhlasiť. Žalovaný sám v rozhodnutí priznáva, že prostredníctvom svojho aparátu správne delikty len zisťuje. Takéto odôvodnenie rozhodnutia žalobca považuje za nedostatočné a nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že nie je možné pri tak závažnom zásahu do vlastníckych práv účastníka konania odôvodniť rozhodnutie, že len: “....zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k samotnému nedostatku teda k porušeniu došlo, ohliadnuc pritom od následného odstránenia zistených nedostatkov a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Z právneho hľadiska objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je obdobne nepodstatným, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností zamestnancov alebo iných subjektov ako zamestnávateľa.....“ a že: “...a v tomto prípade bolo porušenie povinností stanovených právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci boli preukázateľne zistené...“ Pokiaľ by sa malo takto postupovať a na uloženie finančnej pokuty by postačovalo len „zistiť“ konanie žalobcu, ktoré je v rozpore so zákonom, bez akéhokoľvek dokázania len tvrdením a len zisteniami pracovníkmi žalovaného, potom by takéto konanie žalovaného bolo popretím základnej zásady, a to zásady materiálneho právneho štátu, a k postihovaniu účastníkov konania by postačovalo len niečo zistiť, aj keď len dokumentačne, a len z tvrdení osôb kontrolu vykonávajúcich. V prípade žalobcu ide o značne prepjatý formalizmus. Žalobca žiadal a navrhoval preskúmať dôkazy, a to dôkazy dokazujúce skutočnú obuv, akú mala menovaná v rozhodnom čase obutú. Žalovaný sa ani nevysporiadal s vyjadrením „mali mať poskytnutú obuv“, keď vo výroku rozhodnutia uvádza, že: “...zamestnávateľ bol v zmysle smernice na určenie postupov poskytovania OOPP/číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015, ako aj podľa prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami /číslo dokumentu 30.2/ a samotným návodom na použitie rebríka povinný poskytnúť zamestnancom na pracovnej pozícii predavač pracovnú obuv s protišmykovou podošvou),...“ Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdil v otázke právneho posúdenia naplnenia zodpovednosti za správny delikt vo vzťahu k povinnosti zamestnávateľa bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorýchto vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí, keď žalovaný neskúmal, či žalobca aj v skutočnosti tieto OOPP neposkytuje, resp. poskytuje. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z., na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. Podľa názoru žalobcu žalovaný ustanovenie zákona § 6 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z., na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nevyložil v súlade s účelom zákona. Účelom zákona č. 124/2006 Z. z., ako je vyššie uvedené, je zabezpečiť ochranu zdravia pri práci a vytvoriť bezpečné pracovné podmienky. Podľa Slovníka slovenského jazyka synonymom slova „poskytnúť“ je „venovať“, „dať k dispozícii“, pričom „dispozícia“ je „možnosť voľného nakladania, rozhodovania, používania, upotrebenia“. Z významového hľadiska slovo „venovať“ znamená „dávať“, resp. „darovať“. Vychádzajúc z významu slova „poskytnúť“ v súvislosti s účelom zákona (zabezpečiť bezpečné pracovné podmienky) účastník konania uvádza, že splnenie tejto povinnosti poskytnúť ochranný prostriedok možno dosiahnuť nie len odovzdaním osobného ochranného pracovného prostriedku proti podpisu zamestnanca, ale aj vytvorením podmienok, za ktorých je ochranný pracovný prostriedok pre zamestnanca dostupný. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nezistil stav veci dôkladne a objektívne, keď nezabezpečil dôkaz o skutočnosti, že žalobca vytvoril podmienky pre možnosť zamestnancov vyzdvihnúť si ochrannú obuv a odev zo skladu ochranných prostriedkov žalobcu a túto používať. Z kontextu napadnutého rozhodnutia však je zrejmé, že žalovaný zákonné ustanovenie „bezplatne poskytovať zamestnancovi“ vyložil tak, že žalobca ako zamestnávateľ bol povinný svojim zamestnancom fyzicky ochrannú obuv a odev odovzdať a prevzatie ochrannej obuvi a odevu zamestnancom bol povinný v konaní preukázať. Žalobca ma v tomto smere zato, že žalovaný nesprávne vyložil význam slova „poskytne“ v rámci aplikácie ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. a má zato, že svojim zamestnancom ochranné prostriedky - ochrannú pracovnú obuv a odev poskytol tým, že zamestnanci mali a majú možnosť výberu ochrannej obuvi a odevu v centrálnom sklade ochranných prostriedkov žalobcu. Zo zisteného skutkového stavu je zrejme, že ide o nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný subsumoval skutkový stav pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú. Nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že žalovaný použil nesprávnu právnu normu, resp. síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, bol postup žalobcu v súlade s možným výkladom ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z., nakoľko zamestnancom dal k dispozícii ochrannú pracovnú obuv, ktorú mal na sklade, a títo ju používali. Vzhľadom na špecifickosť a osobitosť ochranného prostriedku, potrebu jeho vyskúšania sa žalobca dôvodne domnieval, že takýmto postupom splnil svoju povinnosť podľa citovaného ustanovenia zákona. Pokiaľ teda zákon pripúšťa rôzny výklad, nemožno založiť zodpovednosť žalobcu len na tom, že si zákonné ustanovenie vyložil spôsobom, ktorý zákon pripúšťa, aj keď odlišným, ako citované ustanovenie vykladá žalovaný. V tomto smere žalovaný, veci nesprávne právne posúdil. O vyššie uvedenej skutočnosti svedčí aj konštatovanie žalovaného v rozhodnutí: “...predložený prevádzkový poriadok pre ručnú manipuláciu s bremenami (č. 3.2) zo dňa 23.12.2015 schválený konateľom spoločnosti, ktorý bol v čase vykonanej inšpekcii práce v platnosti, naďalej jasne stanovoval, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú mať poskytnutú o.i. aj pracovnú obuv s protišmykovou podošvou...“ Zo slovného vyjadrenia: majú mať poskytnutú, ktoré je aj v súlade s citovaným zákonom o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci je zrejmé, že žalovaný sa dostatočne a objektívne nevysporiadal s významom slovného spojenia „majú mať poskytnutú“, pričom žalobca poukazuje na vyššie uvedený význam slova „poskytnúť“ a jeho nedostatočné preverenie aj následným dokazovaním veci, či predmetná obuv a odev boli poskytnuté. K uvedenému nemôže žalovaný argumentovať skutočnosťou, že žalobca pri prerokovaní protokolu ani následne v správnom konaní nepoukázal na vyššie uvedené skutočnosti ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ani pasivita žalobcu nezbavuje žalovaného povinnosti vec dostatočne a objektívne zistiť a zadokumentovať, pričom táto povinnosť mu vyplýva aj z úradnej moci. Ako dôkaz žalobca navrhoval výsluch menovaných pracovníkov uvedených vo výrokovej časti rozhodnutia. Tieto navrhované dôkazy žalovaný nevykonal a nepreskúmal a ani neodôvodnil, z akých dôvodov ich nepotreboval preskúmať. Žalovaný ani neodôvodnil, prečo nepotreboval odôvodniť nepreskúmanie navrhovaných dôkazov, čím porušil ústavné právo žalobcu na riadne a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia. V tomto prípade je typom situácia, že žalovaný v rámci kontroly nevykonal dostatočne úplné dokazovanie rozhodujúcich skutočnosti. Podľa názoru žalobcu, v tomto prípade postačí žalobcovi, že poukázal na iné varianty skutočné od rozhodného skutkového stavu, ktoré neboli vykonaným dokazovaním vyvrátené. Žalovaným opatrený súhrn podkladov a jeho nesprávneho výkladu významu preukázať zistenie o neposkytnutí obuvi s protišmykovou podošvou a dvojdielneho odevu ako dôkaz, je podľa názoru žalobcu k preukázanie viny žalobcu nedostatočný. Žalovaný k nevyvrátil s rozumnou mierou istoty iné varianty skutkového stavu. Žalovaný svoje skutkové závery založil len na dokumentačnom spätnom zistení, nepreskúmanom vyjadrení pracovníkov žalobcu aj za prítomnosti žalobcu a ústnom tvrdení pracovníkov žalovaného, bez predloženia dôkazov, akú v skutočnosti mala mať menovaná osoba obutú obuv, resp. aký odev mal mať oblečený menovaný pracovník v rozhodnom čase. Žalobca dostatočne aj dokumentačne preukázal, že poskytuje pracovníkom ochranné pracovné pomôcky /viď vyššie citované smernice o ochranných pracovných pomôckach/OOPP//. Žalovaný takto zistený stav považoval za porušenie právnych predpisov. Taký postup je však podľa názoru žalobcu chybný. Údajné neposkytnutie OOPP bez riadneho fyzického dokázania, že aj v skutočnosti neboli tieto OOPP poskytnuté totiž nemožno v správnom konaní použiť ako dôkaz. Žalovaný sa spoliehal len na vyjadrenie pracovníka C. C. a E. F.. V prvom rade, ak žalovaný konštatoval neposkytnutie obuvi s protišmykovou podošvou a neposkytnutí dvojdielneho odevu hoci aj len na základe dokumentačného zistenia, resp. len na základe vyjadrenia pracovníkov C. C. a E. F.Á., bol povinný o tomto konštatovaní predložiť aj dôkaz, že žalobca neposkytuje obuv s protišmykovou podošvou a dvojdielny odev vôbec, nakoľko vychádzať len z tvrdení pracovníkov žalobcu je v tomto prípade podľa názoru žalobcu neprípustné. Takisto platí, že o neposkytnutie vyššie uvedených OOPP by išlo len v prípade, ak by žalovaný preukázal, že žalobca tieto OOPP neposkytuje vôbec, to znamená, že ich nemá ani vo svojom špecializovanom sklade OOPP, čo sa v tomto prípade nestalo, a čo v tomto prípade nebolo preukázané. Žalovaný sa spolieha len na vyjadrenie pracovníkov žalobcu, (bez prítomnosti žalobcu pri podávaní tohto vyjadrenia) a na nedostatočný a len formálny opis obuvi E. F., ako na dôkaz. V tomto prípade, podľa nášho názoru preto ide o absolútne neprípustný dôkaz aj o relatívne neprípustný dôkaz, nakoľko relatívne neprípustné dôkazy môžu byť pripustené v konaní vzhľadom na drobné porušenie zákona, ale len s vysokou preukaznou hodnotou, čo v tomto prípade absentovalo. Vysoká preukazná hodnota, len tvrdenia pracovníkov žalovaného o obuvi bez protišmykovej podošvy a odevu nie dvojdielneho, bez uvedenia špecifikácie, resp. aj materiálneho dôkazu o skutočnej obutej obuvi, aká vlastne mala byť podošva na obuvi, ktorú mala E. F. v rozhodnom čase obutú a aká bola v skutočnosti podošva na obuvi, ktorú mala E. F. obutú sa nepreukázala (žalovaný len tvrdí, že E. F., nemala poskytnutú obuv s protišmykovou podošvou, pričom neuviedol, akú mala mať v skutočnosti obuv obutú), najmä ak žalobca tento spôsob dokazovania namietal, čo spôsobuje absolútnu neprípustnosť dôkazu, najviac ak žalobca tvrdil, že obuv s protišmykovou podošvou poskytol svojim zamestnancom. Tento dôvod nedostatočného zisteného stavu žalobca namieta aj v tejto žalobe. Domnievame sa, že pracovníci žalovaného len formálne posudzovali stav s predložených dokladov a vyjadrení pracovníkov žalobcu, pričom opomenuli najpodstatnejšiu náležitosť, a tou je dokázať skutočnú formu obuvi a odevu menovaných pracovníkov, resp. aj ju opísať a zadokumentovať jej opis, prípade druh, aby bolo nespochybniteľné zrejme o akú obuv v skutočnosti malo ísť. Za veľmi dôležité, k objektívnemu preskúmaniu predmetu veci bolo potrebné zabezpečiť špecifikáciu a opis obuvi, ktorú mala mať E. F. v rozhodnom čase obutú, aby bolo možné v ďalšom riadne preskúmať či obuv mala alebo nemala mať protišmykovú podošvu. Žalovaný pri stanovení záveru o neposkytnutí OOPP - obuvi s protišmykovou podošvou pre E. F. (správne má byť zrejme F.Ú., poznamenáva súd) vychádzal len z vyjadrenia E. F. (správne má byť zrejme F., poznamenáva súd). Tento záver potvrdzuje aj odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia na 10. strane prvý odsek, že: “...Pre úplnosť správny orgán doplňujúco uvádza, že menovaná zamestnankyňa dňa 27.04.206 (správne má byť zrejme 2016, poznamenáva súd) utrpela registrovaný pracovný úraz na predajni L. S., Č. X, V., ku ktorému došlo pádom z rebríka pri ručnom vynášaní bremena (balenie 12x Ikg ryže), pričom nemala poskytnutú vhodnú pracovnú obuv s protišmykovou podošvou. Uvedené vyplýva aj zo zápisnice o poskytnutí informácii E. F. zo dňa 10.05.2016, v ktorej menovaná uviedla, že v čase úrazu (pádu) z rebríka mala obuté vlastné vsuvky (crocsy) s remienkom cez pätu, pričom jej zamestnávateľ žiadne topánky (obuv) na výkon jej práce nepridelil...“ Takýto dôkaz je podľa názoru žalobcu neprípustný z dôvodu, že žalobca nebol prítomný pri vypočúvaní a podávaní vyjadrenia E. F.V.. Žalovaný menovanú osobu vypočul, jej vyjadrenie použil ako dôkaz v rozhodnutí, pričom žalobcovi nebolo umožnené byť prítomný pri podávaní jej vyjadrenia, resp. pri jej výsluchu, nemohol jej klásť tak isto otázky, nemá vedomosť akou formou jej boli položené otázky, ako boli otázky formulované, čo žalobca považuje za závažné porušenie jeho práv na riadny proces a obhajobu a práva klásť svedkom otázky. Aj z uvedeného dôvodu bola námietka žalobcu na vykonanie ústneho pojednávania dôvodná. Obdobne je to aj u pracovníka C. C.. Žalovaný vôbec neskúmal, či žalobca poskytuje svojim zamestnancom ochranné pomôcky a akým spôsobom ich poskytuje. Relevantným spôsobom nedokázal, či menovaní zamestnanci si z určitých dôvodov ochranné pomôcky nevyzdvihli na mieste, kde boli ochranné pomôcky poskytnuté, a z akých dôvodov si ich neprevzali, pričom žalobca poukazuje na skutočnosť, že ochranné pracovné pomôcky ohľadom počtu zamestnancom (skoro dvetisíc) poskytuje celoplošne zriadením výdajného skladu ochranných pracovných pomôcok, kde si zamestnanci majú prostriedky vyzdvihnúť.“ V rámci žalobcom tvrdenej nepreskúmateľnosti výroku rozhodnutia žalobca uviedol, že: „Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného pre nedostatočne zistený skutkový stav je aj postup, ak žalovaný v konaní neodstráni rozpory medzi výpoveďami žalobcu a jednotlivých svedkov a nevykoná dôkazy na preukázanie ich hodnovernosti. Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore, ktorým vyslovil, že „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ Žalobca poukazuje na nesprávnosť a nezákonnosť konania žalovaného v jeho nepredvídateľnosti dokazovania a v nesvedomitom prístupe pre účely správneho konania ale naopak, žalovaný zvolil taký postup, aby žalobca utrpel vážnu ujmu v konaní, aby uviedol žalobcu do právnej neistoty následným procesom správneho konania až do dňa podania tejto žaloby, v konečnom dôsledku až do doby rozhodnutia príslušným súdom Slovenskej republiky a nemohol zákonným spôsobom využiť svoje právo na obhajobu zaručujúcemu mu v Ústave SR a Dohovore už na prvom stupni správneho konania. Žalobca namieta nesprávne a neúplné znenie výroku a súčasne, že rozhodnutie je nespreskúmateľné pre neúplnosť výroku rozhodnutia a je dôvodné podozrenie, že skutok môže byť zamenený s iným. Žalovaný sa nevysporiadal s pojmom obuv s protišmykovou podošvou, nakoľko v predmetnom pracovnom prostredí v zmysle právnych predpisov uvedených pod čiarou sa obuv s protišmykovou podošvou nepožaduje a žalovaný nemôže vychádzať z interných predpisov žalobcu, ktoré vybral len v neprospech žalobcu. Tak isto, pokiaľ žalovaný vychádzal aj z návodu na použitie rebríka, tak v tomto návode sa neukladá povinnosť pri používaní rebríka používať obuv s protišmykovou podošvou, ale len oznámenie, že pri jeho používaní je potrebné mať vhodnú obuv, pričom výrobca rebríka neuviedol, že pod pojmom vhodná obuv myslel obuv s protišmykovou podošvou. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný vo výroku rozhodnutia ani v jeho odôvodnení neuvádza, akú vlastne mala mať E. F. v rozhodnom čase obutú obuv. Je uvedené len, že nemala mať poskytnutú obuv s protišmykovou podošvou, čo je podľa názoru žalobcu nepostačujúce pre preskúmateľnosť výroku rozhodnutia. Žalobcovi je výrok rozhodnutia nezrozumiteľný, neurčitý a spochybniteľný, nakoľko nie je z neho zrejmé, aký druh obuvi a kedy mala mať menovaná zamestnankyňa obutú obuv bez protišmykovej podošvy. Porušenie práva na riadne a dostatočné odôvodnenie administratívneho rozhodnutia žalobca vidí v skutočnosti, že žalovaný vyššie uvedenú námietku v druhostupňovom rozhodnutí vôbec nepreskúmal a neodôvodnil, z akých dôvodov nepotreboval ju preskúmať a odôvodniť.“ Namietal aj porušenie práva byť vypočutý a práva byť pri dokazovaní veci, pričom uviedol, že: „Žalobca už v odvolaní voči rozhodnutiu č. XXX/ XX/I., zo dňa 31.10.2016 poukazoval na porušenie jeho práva byť vo veci vypočutý, že vo veci nebolo nariadené ústne pojednávanie a že žalobca nemohol klásť svedkom otázky (viď vyššie žalobný bod 1). Žalovaný toto porušenie jeho práva najprv potvrdil a rozhodnutie č. XXX/XX/I., zo dňa 31.10.2016 zrušil, pričom zaviazal prvostupňový správny orgán, aby vo veci umožnil realizáciu práva žalobcu na riadny proces a obhajobu, aby nariadil ústne pojednávanie a umožnil sa žalobcovi k veci ústne vyjadriť a klásť svedkom otázky. Inšpektorát sa neriadil pokynmi nadriadeného odvolacieho orgánu a okrem doručenia oznámenia o pokračovaní správneho konania už nevykonal žiadny úkon smerujúci k umožneniu práva žalobcu na riadny proces a obhajobu, ústne pojednávanie nenariadil a neumožnil sa tak žalobcovi k veci ústne vyjadriť a klásť svojim zamestnancom, ako svedkom otázky. Inšpektorát sa s touto námietkou vysporiadal na 5. strane tretí odsek prvostupňového rozhodnutia konštatovaním, že: “...V danom prípade máme navyše jednoznačne za to, že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože správny orgán mal na základe písomných podkladov a vykonanej inšpekcie za dostatočne preukázané porušenie povinností v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci....“, pričom sa následne len odvoláva na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžo/387/2015. Rovnakého názoru bol aj žalovaný, keď vo svojom druhom druhostupňovom rozhodnutí už zmenil svoj prechádzajúci názor, aj keď mu malo byť zrejmé, že prvostupňový orgán sa neriadil jeho pokynmi, zamietol odvolanie žalobcu, pričom je zrejmé, že okrem doručenia oznámenia o pokračovaní správneho konania prvostupňový správny orgán už nevykonal žiadny úkon, ktorý mu žalovaný nariadil. Aj žalovaný zmenil svoj prechádzajúci názor len a výlučne na základe skutočnosti, že medzitým nadobudli právoplatnosť rozsudky NS SR, na ktoré sa žalovaný len odvoláva, pričom už neporovnáva povahy veci v týchto rozsudkoch s povahou veci žalobcu a len formálne konštatuje, že právo žalobu na riadny proces a obhajobu, vzhľadom na názor NS SR, porušené nebolo. Žalovaný v súlade s názorom Inšpektorátu už len využil skutočnosti, že medzitým nadobudli právoplatnosť rozsudky NS SR, ktoré použil do následného odôvodnenia (9. strana, 4. odsek druhostupňového rozhodnutia a nasl.), že: “...S ohľadom na uvádzané sa odvolací orgán plne stotožňuje s postupom prvostupňového správneho orgánu v jeho ďalšom, resp. pokračujúcom správnom konaní, že tento nepristúpil k nariadeniu ústneho pojednávania, čo aj kvalifikovane a vyčerpávajúco v odôvodnení svojho novo vydaného aktu zdôvodnil. Na podporu tejto svojej argumentácie poukazuje i na aktuálnu súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/223/2015 zo dňa 23. februára 2017), kde súd judikoval, že vychádzajúc z právnej úpravy stanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. zákonodarca výslovne nestanoví inšpektorátu prácu povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania; z týchto dôvodov pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti. V danej spojitosti odvolací orgán podobne ako prvostupňový správny orgán poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/387/2015 zo dňa 27. februára 2017, v ktorom súd vyslovil názor, že tým, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia; že osobitný zákon, v tomto prípade zákon č. 125/2006 Z. z., nariadenie ústneho pojednávania neukladá; že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko žalovaný ako orgán štátnej správy podľa § 3 zákona č. 125/2006 Z. z. nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu....“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobca pri pokračovaní kontroly ostal pasívny, Inšpektorát aj žalovaný už nevykonali žiadne úkony na preukázanie len tvrdení pracovníkov žalovaného a pracovníkov žalobcu a len zmenou právneho názoru s poukázaním na právoplatnosť dvoch rozsudkov NS SR zmaril žalobcovi právo na riadny proces a obhajobu. Žalovaný sa taktiež odvoláva len na samotnú dikciu ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon a uvádza (9. strana, 3. odsek), že: “...Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy (takéto prípady upravuje napríklad stavebný zákon, zákon o priestupkoch, predpisy o pozemkových úpravách a pod.). Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy je zrejmé, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu. S ohľadom na uvádzané sa odvolací orgán plne stotožňuje s postupom prvostupňového správneho orgánu v jeho ďalšom, resp. pokračujúcom správnom konaní, že tento nepristúpil k nariadeniu ústneho pojednávania, čo aj kvalifikovane a vyčerpávajúco v odôvodnení svojho novo vydaného aktu zdôvodnil....“ Z vyššie uvedeného formulovaného odôvodnenia žalovaného je zrejmé, že žalovaný z dikcie § 21 správneho poriadku vyberá len tú citáciu, ktorá je len v prospech žalovaného, pričom už neodôvodňuje ďalšiu citáciu, a to citáciu “...ak to povaha veci vyžaduje..“. V ďalšom už žalovaný vôbec povahu veci nerozoberá a neodôvodňuje povahu danej veci, aby mohol bez ďalšie konštatovať, že nebolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie vo veci. Žalobca práve poukazuje na povahu veci a na jej dostatočné odôvodnenie, aby bolo odôvodnenie rozhodnutia dostatočné a zrozumiteľné aj pre všetkých, ktorí toto rozhodnutie budú čítať a nielen pre žalovaného. Žalobca nesúhlasí s odôvodnením žalovaného a uvádza, že práve rozsiahla judikatúra a rozhodovacia prax ESĽP, ako aj ÚS SR a NS SR poukazuje na povinnosť štátnych orgánov poskytovať rovnaké práva obvineným zo spáchania správnych deliktov a priestupkov ako obvineným z trestných činov. Uvedená povinnosť nie je daná, ak ide len o otázky právneho posúdenia veci, bez dokazovania veci za prítomnosti tretích osôb, bez použitia vyjadrení tretích osôb ako dôkazov v rozhodnutí, bez možnosti žalobcu byť prítomný pri tomto úkone, resp. bez možnosti žalobcu tak isto vypočuť C. C. a E. F.. Žalovaný zavádza, ak konštatuje na 5. strane tretí odsek prvostupňového rozhodnutia konštatovaním, že: “...že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože správny orgán mal na základe písomných podkladov a vykonanej inšpekcie za dostatočne preukázané porušenie povinností v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, z dôvodu že je zrejmé, že žalovaný nevychádzal len z písomných podkladov, ale pri vyhodnocovaní skutkového stavu na vydanie rozhodnutia si zabezpečil aj ústne vyjadrenie dvoch pracovníkov žalobcu, a ktoré žalobca spochybňuje, tak je namieste námietka žalobcu, že povaha veci nie len dokumentačná, ale že bolo potrebné dodržať zásadu rovnosti zbraní, a tak isto umožniť žalobcovi aby mohol aj on vypočuť menovaných zamestnancov. Žalobca k tomu uvádza, že v týchto prípadoch, vzhľadom na splývanie úloh „žalobcu“ aj „sudcu“ (v tomto prípade aj úlohy „vyšetrovateľa“) v pozícii správneho orgánu zakotvila Rada Európy ako štandard ochrany práv obvineného v rovine administratívneho trestania. Podľa čl. 6 Odporúčania R (91) 1 je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Pri úvahe žalovaného, či je vhodné, resp. nepovažuje za vhodné nariadiť ústne pojednávanie (§ 21 správneho poriadku), ako prostriedok na docielenie realizácie uvedených základných procesných práv, napr. právo byť vypočutý, práva klásť svedkom otázky, poukazujeme na skutočnosť, že žalovaný neanalyzoval proces zisťovania podkladov, správny postup pri zabezpečovaní dôkazov pre správne rozhodnutie (napr. výsluch C. C. a E. F.) a neskúmal uplatnenie správnej úvahy. Podľa nášho názoru, s poukázaním na právnu náuku, žalovaný správnu úvahu o nariadení ústneho pojednávania len zneužil vo svoj prospech. Žalobca nesúhlasí s právnym názorom žalovaného. Žalobca uvádza, že k právnemu posúdeniu, či je potrebné nariadiť ústne pojednávanie vo veci správnych konaní spáchania správnych deliktov existujú rôzne právne názory Najvyššieho súdu SR, ÚS SR a Štrasburskej judikatúry, ktoré v niektorých prípadoch (napr. nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 231/2010-38, zo dňa 25.8.210, rozsudok NS SR č. 5Sžo/235/2010, rozsudok NS SR č. 6Sžo/123/2015 zo dňa 25.05.2017, právoplatný rozsudok KS Prešov č. 5S/38/2016, zo dňa 21.6.2017- priamo vo veci žalovaného) priznávajú právo účastníka na ústne pojednávanie, a v iných prípadoch toto právo nepriznávajú (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2017, sp. zn. 7Sžo/223/2015, zo dňa 27.02.2017, sp. zn. 10Sžo/387/2015 a nález ÚS SR č. ÚS 134/2014-19, zo dňa 5. februára 2014). Podľa názoru žalobcu prináleží žalovanému odôvodniť, že na vyššie uvedené právne posúdenie odvolacej námietky žalobcu o nenariadení ústneho pojednávania existujú protikladné názory súdnej rozhodovacej praxe rôznych súdov a mal by riadne a dostatočne zdôvodniť, z akých dôvodov sa priklonil k uvedeným názorom súdov, ktoré sú len v neprospech žalobcu, pričom ani neodôvodnil, z akých dôvodov názory súdov, ktoré sú v prospech žalobcu v rozhodnutí nepoužil, tak je pre žalobcu nepochopiteľné, z akých dôvodov tieto právne názory súdov SR neodôvodňuje a hlavne, z akých dôvodov ich neporovnáva s ostatnými názormi súdov, ktoré sú v aj prospech žalobcu. Ďalej podľa názoru žalobcu, žalovaný pri úvahe, či bolo potrebné nariadiť alebo nebolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie vo veci žalobcu sa mal v prvom rade vysporiadať a preskúmať povahu konkrétnej veci, na ktorú sa žalovaný (ako aj príslušné rozsudky, na ktoré žalovaný poukazuje) len formálne odvoláva, pričom práve riadne a dostatočné odôvodnenie povahy veci, by viedlo k presvedčeniu, ku ktorému s rôznych názorov rôznych súdov sa súd priklonil a prečo. Inšpektorát povahu veci odôvodňuje len strohým konštatovaním na 5. strane tretí odsek prvostupňového rozhodnutia, že: “...pretože správny orgán mal na základe písomných podkladov a vykonanej inšpekcie za dostatočne preukázané porušenie povinností v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci....“. Takéto odôvodnenie však podľa nášho názoru nie je dostatočné, napríklad žalovaný použil ako dôkaz v rozhodnutí aj vyjadrenie pracovníka žalobcu, ako jeden z kľúčových dôkazov (C. C. /správne má byť C., poznamenáva súd/ sa mal vyjadriť, že mal dostať len jeden diel odevu, žalovaný nedokázal skutočnú obutú obuv E. F., žalobca rozporoval tvrdenia pracovníkov žalovaného) a pritom neumožnil aj žalobcovi vypočuť tohto zamestnanca. Bola porušená zásada rovnosti zbraní. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pri preskúmavaní povahy veci nemohol vychádzať len z písomných podkladov a vykonanej inšpekcie. Ústavný súd SR v náleze č. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04 okrem iného uvádza, že: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...“ Ústavný súd SR však dodáva, že: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument....“ (II. ÚS 410/06). Žalobca práve poukazuje na predmetnú povahu veci, ako dôležitý argument, pre ktorý sa vyžaduje špecifická odpoveď, aby súd mohol relevantne svoje rozhodnutie ohľadom neporušenia práva žalobcu nenariadením ústneho pojednávania odôvodniť. Z povahy veci je zrejmé, že žalovaný je vo veci „žalobcom“ a zároveň aj „sudcom“ a dokonca aj „vyšetrovateľom“, na dokazovanie žalovaný použil správanie sa a vyjadrenie tretích osôb, žalobca nemohol byť prítomný pri výsluchu dvoch svedkov a nemohol im klásť takisto otázky, správnosť zisťovania a jeho dokumentovania závisí aj od právnych a odborných vedomostí pracovníkov žalovaného, ktorí kontrolu vykonali a je zrejmé, že táto povaha z vyššie uvedených dôvodov si priam vyžadovala nariadenie ústneho pojednávania. V prípade žalobcu išlo o dokazovanie správneho deliktu pracovníkmi žalovaného fyzickým spôsobom, za prítomnosti tretích osôb, žalovaný dostatočne a riadne nedokázal, akú v skutočnosti mala mať E. F. obutú obuv v rozhodnom čase, z akých dôvodov si menovaní zamestnanci neprevzali poskytnuté OOPP. Dôkazné prostriedky, ktoré si žalovaný zabezpečoval, neboli získané zákonným spôsobom, napr. výsluch menovaných C. C. (správne má byť C., poznamenáva súd) a E. F. bez prítomnosti žalobcu, ktorých vyjadrenie citoval a použil do rozhodnutia ako dôkaz, pričom uprel žalobcovi právo byť prítomný pri dokazovaní veci a byť prítomný pri výsluchu svedkov. Žalovaný v konaní nevykonal z dôkazných prostriedkov dôkazy. Vzhľadom k povahe veci nie je vylúčený ani subjektívny postoj pracovníkov žalovaného voči žalobcovi a menovaným zamestnancom žalobcu, nie je a nebolo vylúčené zlyhanie ľudského faktora pri dokazovaní deliktu. V opačnom prípade, a len žalovaným citovaním § 21 správneho poriadku by nastala situácia, keď vlastne nenastáva vôbec taká povaha veci, aby mohlo byť vôbec nariadené ústne pojednávanie, stačí aby žalovaný len formálne konštatoval, že to povaha veci nevyžaduje. Podľa názoru žalobcu, žalovaný mal jednoznačne odôvodniť povahu veci tak, aby bolo zrejmé, že naplnenie požiadaviek § 21 správneho poriadku bolo bezo zvyšku dodržané, a to hlavne na vykonanú kontrolu, osobu kontrolovaného subjektu, jeho aktívny prístup k prebiehajúcej kontrole, osobitosti prípadu a pod. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozsudky NS SR a nález ÚS SR, v ktorých tieto súdy odôvodnili, že nie je potrebné nariadiť ústne pojednávanie vo veci prejednávaných prípadov, tak podľa názoru žalobcu, žalovaný mal aj zdôvodniť, o aké konkrétne prípady a hlavne, o aké povahy týchto veci malo isť, nakoľko len v tom prípade by bolo možne aplikovať tieto názory súdov aj na prípad žalobcu. Podľa názoru Ústavného súdu (napr. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015) úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (m. m. III. ÚS 226/05, III. ÚS 283/2010). V náleze I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015 je ďalej uvedené, že: “...Ústavný súd si je vedomý, že vo veci S. proti M. (rozhodnutie z 12.7.2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery, ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku...“ Žalobca považuje za nutné uviesť, že zvýraznenie ústneho pojednávania, ústnych prejavov subjektov civilného konania neznamená podcenenie procesných písomností, ale len to, že ústne pojednávanie má v demokratickom usporiadaní civilného procesu a jeho priebehu prioritu. V súčasnej dobe sa už striktne nerozlišuje medzi oboma zásadami, pretože zásada ústnosti a písomnosti sa majú prelínať. Podľa názoru žalobcu k správnemu rozhodnutiu správny orgán dospeje len uplatňovaním oboch zásad, pričom v akom pomere sa oba tieto princípy pri hľadaní skutočností dôležitých pre rozhodnutie uplatnia, je otázkou účelnosti. Priamosť v správnom konaní vyjadruje povinnosť žalovaného urobiť všetky potrebné úkony, ktoré by smerovali k zabezpečeniu priamych dôkazov o prejednávanej skutočnosti. Žalovaný orgán nezabezpečil tento prostriedok ako dostatočne a objektívne objasnenie veci. Žalovaný sa odvoláva a poukazuje na čl. 6 Dohovoru, pričom odôvodňuje princíp a pomenovanie súdu zriadeného zákonom pri porovnaní žalovaného s právom žalobcu na ústne pojednávanie v zmysle citovaného ustanovenia Dohovoru. Žalovaný sa taktiež len formálne odvoláva na § 21 správneho poriadku a na formálnu stránku tohto ustanovenia, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie vo veci len ak to povaha veci vyžaduje. Žalobca je toho názoru, že žalovaný jednoznačne a dôkladne neodôvodnil povahu veci. Žalovaný len formálne konštatuje, že povaha veci si to nemala vyžadovať, a keďže žalovaný nie je súdom zriadený zákonom, právo byť vypočutý nemalo byť žalobcovi upreté. Žalobca poukazoval a poukazuje na skutočnosť a namieta nedodržanie Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 o správnych sankciách, ktoré vyjadrilo princíp viazanosti právom v čl. 1, v ktorom európske správne právo rozšírilo správne konanie o záruky - právo byť vypočutý.... a žalovaný sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal a neodôvodnil prečo sa s ňou nevysporiadal. Žalobca poukazuje na nález ÚS SR č. 231/2010-38, zo dňa 25.8.210 (zrejme má byť rok 2010, poznamenáva súd) a rozsudok NS SR č. 5Sžo/235/2010, v zmysle ktorých účastník konania má právo sa k veci ústne vyjadriť, byť prítomný pri dokazovaní, klásť svedkom otázky. Ústne pojednávanie malo byť nariadené už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Bolo povinnosťou žalovaného procesnú vadu konania odstrániť a ústne pojednávanie nariadiť pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, „správny orgán je povinný procesné práva obvineného z deliktu plne rešpektovať a nie až vtedy, ak sa ich plnenia dožaduje“. Úradný postup prvostupňového správneho orgánu predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože žalobcovi objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci, byť vypočutý (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a z hľadiska konania, ako celku, ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Pričom prerokovanie protokolu pred začatím správneho konania nemôže byť považované za ústne pojednávanie v správnom konaní. Žalobca namieta, že v danom prípade žalovaný nezistil v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku presne a úplne skutočný stav veci, ktorý vyjadruje procesnú zásadu materiálnej pravdy. Zisťovanie skutočného stavu veci vykonáva žalovaný tým, že si obstaráva potrebné podklady pre rozhodnutie. Pri obstarávaní týchto potrebných podkladov sa uplatňujú dve procesné zásady, a to prejednacia zásada a vyhľadávacia zásada. Podstata prejednacej zásady spočíva v aktívnej súčinnosti účastníkov pri získavaní potrebných poznatkov v rozhodujúcich skutočnostiach, a to v konaní začatom na základe podania návrhu účastníka konania. Pri konaní, ktoré začal žalovaný z vlastného podnetu povinnosť zistiť skutočný stav veci je vo verejnom záujme a dôkazné bremeno postihuje v plnom rozsahu žalovaného (vyhľadávacia zásada).“ Žalobca namietal aj nezákonnosť protokolu o výsledku inšpekcie práce a zápisnice o podaní informácie z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, k čomu uviedol: „Žalobca v odvolaní voči napadnutému prvostupňovému rozhodnutiu v znení odvolania voči prvému prvostupňovému rozhodnutiu namietal nezákonnosť dôkazu - protokolu o výsledku inšpekcie práce č. K.-XX-XX-X.X/P-X.,XX,XX-XX, zo dňa 23.06.2016, nakoľko tento protokol nie je podpísaný inšpektorom práce K.. Y. L., pričom ako je v protokole na prvej strane uvedené, že inšpekciu práce mal vykonať aj menovaný inšpektor. Protokol o výsledku inšpekcie práce č.: K.-XX-XX- X.X/P-X.,XX.XX-XX, zo dňa 23.06.2016 nespĺňa požiadavky § 14 odst. 1 zákona o inšpekcii práce č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca sa domnieva, že zákonodarca pod pojmom, že protokol musí byť podpísaný inšpektorom práce má na mysli všetkých inšpektorov, ktorí vykonali kontrolu, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Preto sa žalobca domnieva, že ak je dôkaz v správnom konaní nezákonný je aj samotné rozhodnutie nezákonné. Žalobca namietal protokol aj v časti opatrenia z dôvodu, že podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Žalobca uviedol, že opatrenie v bode „Opatrenia“ Protokolu o inšpekcii práce vo vzťahu k žalobcovi má povahu tzv. sankcie, resp. rozhodnutia, ktoré ako také ukladá kontrolovanej osobe - žalobcovi určité povinnosti. Tieto povinnosti, aby boli vynútiteľné, musia byť aj náležite identifikované, špecifikované, čo v danom prípade nebolo splnené. Opatrenia v protokole v časti povinnosti, ktoré mu boli uložené podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú neurčitého charakteru, nakoľko nie je z nich zrejmé, o aké konkrétne povinnosti a aké konkrétne opatrenia má ísť, na dodržiavanie akého konkrétneho ustanovenia, akého právneho predpisu a akých príčin sa správny orgán odvoláva. Povinnosti uložené v protokole sú neurčité a takýmto spôsobom sú tieto nevykonateľné. Nie je zrejmé, ktoré konkrétne ustanovenie, ktorého konkrétneho zákona má byť dodržiavané. Z uvedených dôvodov žalobca považuje protokol o inšpekcii práce č. K.-XX-XX-X.X/P-X.,XX,XX-XX, zo dňa 23.06.2016 za nepreskúmateľný. V protokole v časti Opatrenia je uvedené: “...Inšpektor v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nariaďuje - odstrániť zistené nedostatky v bodoch 1, 2, 3, 10, 11, 13 do 10 dní odo dňa prevzatia protokolu, odstrániť zistené nedostatky v bodoch 4, 5, 6, 7, 8, 9, 12 ihneď a trvale odo dňa prevzatia protokolu, Inšpektor práce ďalej v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ukladá zamestnávateľovi povinnosť • prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, • doručiť inšpektorátu práce písomnú správu pod značkou č.: K.-XX-XX-X.X/XX- X.,XX,XX- XX o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a o odstránení nedostatkov v lehote do 3 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie...“ Keďže nie je zrejmé, aké opatrenie, na dodržiavanie akého ustanovenia právneho predpisu má žalobca prijať, z tohto dôvodu je následne aj ďalšie opatrenie, ktoré ukladá žalobcovi povinnosť doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ich príčin v lehote do 3 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie nepreskúmateľné. Oprávnenie ukladať opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), d), g), h) a i) a ukladanie povinností kontrolovanému zamestnávateľovi, je vyvoditeľné z ust. § 14 ods. 2 písm. a) a podľa § 14 ods. 2 písm. b) je zrejmé, že kontrolný orgán môže v určenej lehote žiadať aj písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Protokol o kontrole, ako listinný dôkaz, je prípustným dôkazným prostriedkom, musí byť však riadne ako dôkaz vykonaný. V danom prípade totiž správny orgán vôbec nenariadil ústne pojednávanie ani neoznámil žalobcovi, že bude vykonávať dokazovanie mimo ústneho pojednávania. V posudzovanom prípade ústne pojednávanie neprebehlo, protokol o výsledku inšpekcie práce bol použitý len ako citovaný. Touto žalobou žalobca podáva námietku na relevantnosť tohto dôkazu, pretože samotný protokol o vykonaní inšpekcie práce nepostačuje na preukázanie tých skutočností, ktoré sú pre posúdenie veci relevantné. Ak chce žalovaný bezo zvyšku vyriešiť otázku výkladu slova „poskytnúť“ ochranné pracovné prostriedky, resp. akú obuv mala E. F. v rozhodnom čase obutú, tak tejto téme sa protokol o výsledku inšpekcie práce nijako nedotýka. Podľa názoru žalobcu však protokol o výsledku inšpekcie práce nie je akceptovateľným riadnym dôkazom ohľadom naplnenia skutkovej podstaty neposkytnutia ochranných pracovných prostriedkov svojim zamestnancom. Žalovaný mal dôkladne preskúmať, z akých dôvodov si menovaní zamestnanci poskytnuté OOPP neprevzali, resp. ich nepoužívali. Nepreskúmaním týchto skutočností žalovaný spôsobil, že stav nebol zistený dostatočne a objektívne, čím sa stáva rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z doterajšej judikatúry a rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že protokol o výsledku inšpekcie práce nie je dôkazom neotrasiteľným, že jeho závery môžu byť spochybnené ako dôkazy následne v správnom konaní vykonanými alebo účastníkom konania navrhnutými (viď. Napr. rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa z 30. augusta 2001 č. j. 7 A 59 / 99-45 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 30. mája 2008 č. j. 4 As 21 / 2007-80). Nemožno však prehliadať, aj keď v danom prípade sa žalobca obmedzil len na to, že kontrolné zistenia pred začatím správneho konania nespochybňoval a v správnom konaní ostal pasívny. Správny orgán sa v rozhodnutí obmedzil len na to, že kontrolné zistenia považoval za dostatočné. Takýto postup však nezbavuje žalovaného aj preukázať zistenia, na ktoré v rozhodnutí poukazuje. Žalovaný len formálne konštatuje, že zistenia mal preukázať, avšak o tomto preukázaní nemá žiadny dôkaz. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nesprávne posudzuje pojmy zistiť a dokázať, keď pod pojmom zistiť sa domnieva, že delikt aj dokázal. Aj krajský súd v Prešove vo svojom právoplatnom rozsudku č. 5S/38/2016, zo dna 21.6.2017 je toho názoru ako žalobca, keď v bode 54 rozsudku: “...poukazuje na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v podobných veciach (rozsudok sp.zn. 5Ads 92/2015, 4Ads 177/2011-120), v ktorých Najvyšší správny súd dospel k záveru, že „nemožno súhlasiť s tým, aby pokuta za správny delikt, ktorá je trestným obvinením v zmysle čl. 6 Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd bola uložená na základe jedného jediného podkladu (protokol o výkone kontroly), ktorý bol vyhotovený ešte pred začatím správneho konania. Tento záver platí tým viac, že v danom prípade k veľmi stručným kontrolným zisteniam pristupujú tvrdenia účastníka konania popierajúceho naplnenie protiprávneho konania“. S ohľadom na skutočnosť, že sankčné konanie je trestným konaním v zmysle čl. 6 Dohovoru je potrebné, aby bol správny orgán tým, kto mal preukázať vinu účastníka konania bez pochybností, vedený pritom vyšetrovacou zásadou charakteristickou pre správne konanie začaté z moci úradnej, napr. povinnosť preukázať, či zamestnávateľ poskytol, resp. neposkytol ochranné pracovné prostriedky svojim zamestnancom, resp. akým spôsobom ich poskytuje, leží na správnom orgáne, pretože jeho úlohou je vyvrátiť tvrdenia účastníka konanie o tom, že ochranné pracovné prostriedky svojim zamestnancom poskytuje. Protokol o výsledku inšpekcie práce v danom prípade nezachytáva žiadne pomerne jednoznačné zistenie, resp. hodnotenie, akým spôsobom poskytuje žalobca ochranné pracovné prostriedky aj ostatným, skoro 1300 zamestnancom, či aj ostatným skoro 1300 zamestnancom nie sú poskytované OOPP, a akým spôsobom ostatní zamestnanci si OOPP preberajú z centrálneho skladu OOPP žalobcu. Z informácií podaných v rámci kontroly nevyplýva naplnenie neposkytovania OOPP, ale len domnienky žalovaného, resp. len vyjadrenia pracovníka žalobcu k tomuto preukázaniu podľa názoru žalobcu nepostačujú. V ostatných otázkach, najmä pokiaľ ide o akékoľvek skutočnosti svedčiace o poskytovaní OOPP ostatným skoro 1300 zamestnancom je protokol dosť nejednoznačný a neurčitý. Konanie o správnom delikte konkrétne trpí tým, že inšpektori práce vôbec nezabezpečili, aby aj žalobca mohol vypočuť C. C., aby sa aj žalobca mohol presvedčiť o skutočnej obutej obuvi E. F. v rozhodnom čase, nezistil jeho motívy, ktoré by ho mohli viesť k neposkytnutiu OOPP menovaným dvom zamestnancom a ostatným zamestnancom k poskytnutiu OOPP áno a mohli by svedčiť o vedomom neposkytnutí OOPP menovaným dvom zamestnancom, resp. či menovaní dvaja zamestnanci si poskytnuté OOPP neprevzali v sklade OOPP žalobcu. Samotný protokol o vykonaní inšpekcie práce je tak k preukázaniu skutku nedostačujúci. Toto konštatovanie žalobcu platí tým skôr, že v danom prípade k veľmi stručným kontrolným zisteniam pristupuje tvrdenie žalobcu popierajúco, okrem iného, k naplneniu práve konštatovaného nedostatočne zisteného výkladu slova „poskytne“, pričom žalobca spochybňuje tiež relevantnosť ďalšieho dôkazu - zápisnice o podaní informácie s C. C., jeho vykonanie a motívy k nemu vedúce, vykonaného počas konania vedeného správnym orgánom. Zo záznamu o poskytnutí informácie spísaného s C. C. a E. F. nie je zrejmé, aké otázky boli kladené menovaným fyzickým osobám zo strany prvostupňového správneho orgánu, na ktoré mali odpovedať, a teda záznam o poskytnutí informácie je stručný a nedostatočný, z hľadiska zistenia všetkých rozhodných skutočných okolností v danej veci. Za závažne porušenie práva na odôvodnenie administratívneho rozhodnutia podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky žalobca považuje skutočnosť, že žalovaný sa z vyššie uvedenou námietkou žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti protokolu o výsledku inšpekcie práce a zápisnice o podaní informácie spísanou s C. C. a E. F. žiadnym spôsobom v rozhodnutí nevysporiadal a ani neodôvodnil prečo sa nevysporiadal. Podľa názoru žalobcu ak sú dôkazy, resp. podklady k rozhodnutiu nezákonné, potom aj rozhodnutie je nezákonné. Podľa názoru žalobcu žalovaný sa ex offo musel zaoberať otázkou zákonnosti, zrozumiteľnosti a preskúmateľnosti protokolu v časti opatrenia a zápisnice o podaní informácie spísanou s C. C. a E. F..“ V závere žaloby žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie výšky uloženej pokuty, pričom konštatoval a uviedol, že: „Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení neskor. predpisov inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. Inšpektorát v prvostupňovom rozhodnutí v jeho závere výšku pokuty odôvodňuje nasledovne: “...Sankcia sa ukladá za porušenie povinností stanovených právnymi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vo výške 3.000,- €, to znamená v spodnej hranici zákonnej sadzby. Ukladaná pokuta má i vzhľadom na jej nízku výšku za cieľ predovšetkým preventívne pôsobiť na zamestnávateľa, aby sa v budúcnosti vyhýbal opakovaniu obdobných nedostatkov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.... a ďalej okrem citovania príslušných právnych predpisov uvádza, že: “...Sankcia vo výške 3.000,- € je teda uložená v spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby a sleduje najmä preventívne pôsobenie na účastníka konania. Povinnosti stanovené právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú prioritnými povinnosťami zamestnávateľa, nakoľko pri ich porušení nedochádza iba k ohrozeniu materiálnych hodnôt, ale i k ohrozeniu života a zdravia zamestnancov. K zabezpečeniu toho, aby v budúcnosti nedochádzalo k opakovaniu rovnakých, resp. podobných nedostatkov je nevyhnutné uloženie pokuty v stanovenej výške. Jednak z dôvodu postihu takéhoto konania účastníka konania, ale zároveň aj z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce na zamestnávateľov. Máme za to, že ukladaný postih bude motivovať postihovaného k vyššej opatrnosti a pozornosti a väčšej zodpovednosti. S týmto odôvodnením výšky pokuty sa stotožnil aj žalovaný, keď v závere svojho rozhodnutia uviedol, že: “...Druhoinštančný orgán sa v prejednávanej právnej veci stotožnil s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý rozhodol o uložení sankčného postihu na základe spoľahlivo zistených skutočností vychádzajúc z relevantných dôkazov tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého správneho aktu. Postup správneho orgánu prvého stupňa bol preto plne v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku...“ Žalobca považuje za potrebné uviesť, že takéto formálne, všeobecné, nekonkrétne odôvodnenie, odvolávajúce sa na porušenie právnych predpisov, na preventívnu a represívnu povahu pokuty, na motiváciu žalobcu k vyššej opatrnosti nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia, ktoré je preskúmateľné aj súdom. Z rozhodnutia správneho orgánu nie je možné zistiť, aká bola závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, či žalovaný zohľadnil počet zamestnancov žalobcu (v tomto prípade skoro 1300), či zohľadnil aj riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti žalobcu, či zohľadnil skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, a či zohľadnil skutočnosť, či išlo opakované zistenie toho istého nedostatku, alebo nie. Vzhľadom k obligatórnosti vyššie uvedeného odôvodnenia výšky pokuty a zrejmej absencie tohto odôvodnenia, podľa názoru žalobcu, rozhodnutie žalovaného o uložení sankcie v časti, pokiaľ ide o jej výšku je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné, neurčité a nedostatočne zdôvodnené, čo má podstatný vplyv na zákonnosť rozhodnutia.“ 3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný vyjadrením doručeným súdu dňa 04.12.2017, v ktorom uviedol, že: „Žalovaný má za to, že v predmetnom administratívnom deliktuálnom konaní, tak rozhodnutie inšpektorátu práce z úrovne prvostupňového správneho orgánu, ako i rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci a že tieto boli vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. Z uvedeného dôvodu žalovaný nesúhlasí s namietanými žalobnými dôvodmi a zastáva názor, že tak inšpektorát práce, ako i žalovaný po náležitom vyhodnotení všetkých získaných relevantných dôkazov spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázali zo strany žalobcu spáchanie deliktov posúdených ako porušenie § 6 ods. 2 písm. b) a § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o BOZP) tým, že žalobca ku dňu 10.05.2016 zamestnancovi - E. F. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, predavačka) bezplatne neposkytol potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky, konkrétne pracovnú obuv s protišmykovou podošvou a tým, že ku dňu 10.05.2016 zamestnancovi - C. C. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, manipulant tovaru MOP) neposkytol pracovný odev dvojdielny bavlnený. Spáchanie týchto skutkov bez pochýb preukazujú jednak dôkazy získané v priebehu výkonu inšpekcie práce (ktoré v rámci výkonu inšpekcie práce predložil žalobca), konkrétne smernica na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/, zoznam poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015, zoznam poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016, prevádzkový poriadok pre ručnú manipuláciu s bremenami /číslo dokumentu 30.2/ a návod na použitie rebríka, z ktorých sú zrejmé nasledujúce skutkové okolnosti: podľa smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.12.2015 pre profesiu predavačka MOP je medzi prideľovanými OOPP uvedený pracovný odev a pracovná obuv; podľa smernice na určenie postupov poskytovania OOPP /číslo dokumentu 3/ a zoznamu poskytovaných OOPP /číslo dokumentu 3.1/ s dátumom vydania 01.03.2016 je pre profesiu predavačka MOP medzi poskytovanými OOPP uvedené tričko bavlnené a v prípade potreby aj rukavice kombinované päťprstové a gumené protichemické rukavice; podľa prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami (č. 30.2) schválené konateľom spoločnosti pánom N. dňa 23.12.2015, v časti 10: Opatrenia na minimalizáciu fyzickej záťaže, v odseku týkajúcom sa OOPP je uvedené, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú poskytované OOPP podľa schválenej internej smernice BOZP č. 3.1 “Zoznam poskytovaných OOPP“ - zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami: pracovné rukavice päťprstové kombinované, pracovná obuv s protišmykovou podošvou, pracovný odev dvojdielny bavlnený a jednak dôkazy obstarané inšpektormi práce v štádiu výkonu inšpekcie práce, konkrétne zápisnica o poskytnutí informácií tohto zamestnanca zo dňa 10.05.2016 spísaná s E. F. a zápisnica o podaní informácie spísaná s C. C. zo dňa 10.05.2016, z ktorých plynuli tie skutkové okolnosti, že žalobca obom týmto dotknutým zamestnancom neposkytol účinné osobné ochranné pracovné prostriedky nevyhnutne potrebné k vykonávaniu ich profesii. Žalovaný len pre úplnosť vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom upriamuje pozornosť súdu na tú skutočnosť, že hoci v zozname poskytovaných OOPP (číslo dokument č. 3.1) zo dňa 01.03.2016 pre profesiu predavačka absentuje požiadavka pracovnej obuvi pre zamestnancov MOP oproti zoznamu pre poskytnutie OOPP zo dňa 01.12.2015 (číslo dokumentu 3.1), že žalobcom predložený prevádzkový poriadok pre ručnú manipuláciu s bremenami (číslo dokumentu 30.2) zo dňa 23.12.2015 schválený žalobcom, ktorý bol v čase vykonanej inšpekcie práce v platnosti, naďalej jasne stanovoval, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú mať poskytnutú o. i. aj pracovnú obuv s protišmykovou podošvou. Žalovaný podotýka, že tento nesúlad medzi smernicami uznal i samotný žalobca v jeho oznámení o odstránení nedostatkov zo dňa 06.07.2016. V tejto spojitosti žalovaný dáva akcent na to, že žalobca ani v štádiu výkonu inšpekcie práce, ani v priebehu správnych konaní vedených na oboch stupňoch, nepreukázal žiadnym hodnoverným dôkazom splnenie uvedenej zákonnej obligatórnej povinnosti, t. j. bezplatné poskytnutie účinného osobného ochranného pracovného prostriedku, konkrétne poskytnutie pracovnej obuvi s protišmykovou podošvou vo vzťahu k zamestnancovi E. F. a poskytnutie pracovného odevu dvojdielneho bavlneného vo vzťahu k zamestnancovi C. C.. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, že tento vytvoril podmienky pre svojich zamestnancov s možnosťou vyzdvihnúť si ochrannú obuv a odev zo skladu ochranných prostriedkov žalobcu a tieto používať a že správny orgán nesprávne vyložil význam slova „poskytne“ v rámci aplikácie ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) zákona o BOZP, keďže žalobca svojim zamestnancom ochranné pracovné prostriedky, konkrétne ochrannú pracovnú obuv a odev, poskytol tým, že zamestnanci žalobcu mali a majú možnosť výberu ochrannej obuvi a odevu v centrálnom sklade ochranných prostriedkov žalobcu, žalovaný musí reagovať takým spôsobom, že zo žalobcom predloženej smernice na určenie postupov poskytovania OOPP (č. dokumentu 3.) s dátumom vydania dňa 01.12.2015, z jej časti základné ustanovenia je evidentné, že príslušný vedúci zamestnanci zabezpečia vybavenie zamestnancov osobnými ochrannými pracovnými prostriedkami, ako aj oboznámia zamestnancov s nebezpečenstvami, pred ktorými ich používanie OOPP chráni a súčasne zamestnancov poučia o správnom používaní a nosení týchto OOPP, o ich čistení a skladovaní. Rovnako v danej smernici je taktiež zadefinované, že zamestnávateľ poskytuje zamestnancom OOPP, ďalej v časti smernice nákup a zabezpečovanie OOPP je stanovené, že za objednávanie a nákup OOPP podľa prehľadu poskytovaných OOPP pre jednotlivé profesie, zodpovedá vedúci zamestnanec pracoviska tak, aby na sklade bolo vždy zabezpečené minimálne potrebné množstvo OOPP z každého vyšpecifikovaného druhu. Súčasne v uvedenej smernici je uvedené , že evidenciu prideľovania OOPP jednotlivým zamestnancom pre kontroly BOZP vedie vedúci zamestnanec pracoviska; že k tomu vedúci zamestnanec použije formulár, ktorý je uvedený v dokumente BOZP č.: 3.2, že uvedený formulár má jasne zadefinovaný názov: evidentná karta poskytnutých osobných ochranných pracovných prostriedkov a že v uvedenom tlačive je jasne zadefinovaný i podpis zamestnanca, ktorému sa prideľuje OOPP. V dôsledku uvedeného upraveného postupu poskytovania OOPP žalobcom v internej smernici žalobcu na určenie postupov poskytovania OOPP (č. dokumentu 3.) s dátumom vydania dňa 01.12.2015 žalovaný nemôže súhlasiť so žalobnou argumentáciou žalobcu, že zamestnanci žalobcu majú možnosť výberu ochrannej obuvi a odevu v centrálnom sklade ochranných prostriedkov žalobcu a túto považuje za účelovú a zavádzajúcu bez podloženia konkrétnymi rukolapnými dôkazmi. Žalovaný sa nemôže stotožniť ani so žalobným dôvodom ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a tento považuje za právne bezvýznamný a hrubo zavádzajúci, čo odôvodňuje tým, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé i to, aký postoj žalovaný zaujal, resp. akým spôsobom sa vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu v rámci jeho podaného odvolania a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala/nemala namietaná odvolacia argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. V dôsledku uvádzaného žalovaný má za to, že odôvodnenie jeho vydaného správneho aktu disponuje všetkými obsahovými zákonnými náležitosťami stanovenými v § 47 ods. 3 Správneho poriadku a že jeho rozhodnutie má všetky atribúty zákonnosti. Podľa žalovaného právne neobstojí ani ďalšia procesná námietka žalobcu ohľadne neurčitosti a nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného, čo žalovaný odôvodňuje tým, že špecifikácia oboch sankcionovaných skutkov vo výroku je plne dostačujúca, je z nej možné presne zistiť k akému konkrétnemu kontrolovanému subjektu ukladaná sankcia smeruje, resp. sa vzťahuje, je z nej možné určiteľne a zrozumiteľne zistiť čas spáchania oboch skutkov, miesto spáchania oboch skutkov, aké konkrétne príslušné zákonné ustanovenia právneho predpisu žalobca porušil, o porušenia ktorých konkrétnych právnych povinností ide, v čom spočíva porušenie týchto právnych povinností a akým spôsobom došlo k porušeniu týchto zákonných povinností; teda samotná špecifikácia oboch skutkov je vymedzená takým spôsobom, aby tieto skutky nebolo možné v inom administratívno-deliktuálnom konaní zameniť s inými a teda výrok rozhodnutia žalovaného obsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj tie, o ktorých pojednáva aplikačná prax súdov v správnom súdnictve. Žalovaný má za to, že výroková časť rozhodnutia žalovaného plne korešponduje s jeho odôvodnením teda, že odôvodnenie, ktoré je najrozsiahlejšou obsahovou náležitosťou rozhodnutia, ktorého zmyslom a účelom je zhodnotiť a zhrnúť všetky skutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia poskytuje plnú skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia žalovaného. V dôsledku uvedeného žalovaný žalobný dôvod žalobcu ohľadne toho, že výrok rozhodnutia je v rozpore s jeho odôvodnením, považuje za právne bezvýznamný. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, že správny orgán v správnom konaní nevykonal žiadne dôkazy, žalovaný uvádza, že z tohto titulu, keďže dôkazy obstarané ešte v štádiu výkonu inšpekcie práce, ktorej primárnym cieľom bolo zistiť, či došlo k porušeniu zákona, a teda či je dôvod na začatie správneho konania vo veci správneho trestania, nevykazovali žiaden rozpor a na ich podklade bol skutkový stav zistený presne a určito, slúžili následne v začatom deliktuálnom správnom konaní ako relevantné dôkazné vyhodnotené správnymi orgánmi ako hodnoverné a pravdivé. Z uvedeného dôvodu nebolo nevyhnutne potrebné v rámci začatého správneho konania ani nariaďovať ústne pojednávanie za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu, keďže v danom posudzovanom prípade to nevyžadovala ani povaha veci, keďže skutkový stav ohľadne oboch skutkov bol presne a náležite zistený. V tejto spojitosti žalovaný dáva akcent na zákonnú konštrukciu ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy, avšak takáto právna situácia v prejednávanom prípade nenastala. Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy je teda zrejmé, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom posudzovanom prípade nenastala ani jedna z vyššie uvádzaných situácií, nevyvstala teda ani potreba nariadenia ústneho pojednávania, nakoľko si to nevyžadovala ani samotná povaha veci. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukazuje i na aktuálnu súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/223/2015 zo dňa 23. februára 2017), kde súd judikoval, že vychádzajúc z právnej úpravy stanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. zákonodarca výslovne nestanoví inšpektorátu prácu povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania; z týchto dôvodov pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti. Súčasne v danej spojitosti žalovaný sa odvoláva i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/387/2015 zo dňa 27. februára 2017, v ktorom súd vyslovil názor, že tým, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia; že osobitný zákon, v tomto prípade zákon č. 125/2006 Z. z., nariadenie ústneho pojednávania neukladá; že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko žalovaný ako orgán štátnej správy podľa § 3 zákona č. 125/2006 Z. z. nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu. Naviac žalovaný musí nespochybniteľne konštatovať i to, že žalobcovi (čo je nesporne zrejmé i z predloženého žurnalizovaného správneho spisu) bolo v priebehu tak začatého správneho konania (viď procesný úkon správneho orgánu - začatie správneho konania, č. k.: XXX/XX/I. zo dňa 27.09.2016, preukázateľne doručený žalobcovi dňa 03.10.2016), ako i v pokračujúcom správnom konaní (viď procesný úkon správneho orgánu - pokračovanie v správnom konaní, č. k.: XXX/XX/I.-K. zo dňa 24.02.2017, ktorý žalobca preukázateľne prevzal dňa 03.03.2017) správnym orgánom prvého stupňa umožnené riadnymi procesnými úkonmi uplatniť jeho procesné právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, právo vyjadriť sa pred vydaním samotného rozhodnutia vo veci samej k jeho podkladom a k spôsobu ich zisťovania. Zo samotného žurnalizovaného správneho spisu je nepochybne zrejmé, že žalobca nevyužil toto svoje procesné právo (ani v začatom správnom konaní, ani v pokračujúcom správnom konaní), i napriek tomu, že správny orgán mu riadne umožnil v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku jeho uplatnenie, avšak žalobca ostal absolútne pasívny, nepredložil žiadne nové dôkazy, ani nenavrhol ich doplnenie, či vykonanie nových dôkazov. Ak teda žalobca mal záujem prispieť k spoľahlivému objasneniu skutkového stavu veci mal v rámci celého prebiehajúceho správneho konania (tak v rámci začatého, ako i pokračujúceho správneho konania) doplniť dôkazy, resp. označiť vykonanie nových dôkazov, čo však neurobil. Prihliadajúc tak na tieto uvádzané pomery v preskúmavanom konaní, žalovaný musí pristúpiť ku konštatovaniu, že správne orgány plne rešpektovali procesné práva žalobcu, ktoré žalobca absolútne nevyužil. Vo vzťahu k žalobnému dôvodu žalobcu ohľadne toho, že protokol o výsledku inšpekcie práce č. K.-XX-XX-X.X/P-X.,XX,XX-XX zo dňa 23.06.2016 je nezákonný z dôvodu jeho nepodpísania i inšpektorom práce K.. Y. L., ktorý je uvedený na jeho prvej strane ako inšpektor práce, ktorý tiež vykonával inšpekciu práce, žalovaný uvádza, že po dôslednom preskúmaní vyhotoveného protokolu zo dňa 23.06.2016 dospel k zisteniu, že tento bol vyhotovený plne v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 125/2006 Z. z. a disponuje všetkými zákonnými obsahovými a formálnymi náležitosťami. Totižto z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. je nepochybne zrejmá tá skutočnosť, že protokol má okrem iných zákonných obsahových a formálnych náležitostí obsahovať i podpis inšpektora práce. Z protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 23.06.2016, založeného v predloženom žurnalizovanom spise, je nepochybne zrejmá tá skutočnosť, že tento je na jeho poslednej deviatej strane riadne opatrený vlastnoručným podpisom inšpektorky práce K.. Y. J., a teda je riadne splnená i táto zákonná požiadavka plynúca z § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. Vo vzťahu k absencii podpisu inšpektora práce K.. Y. L. žalovaný uvádza, že platná legislatíva nevyžaduje, aby protokol bol opatrený vlastnoručnými podpismi všetkých inšpektorov práce vykonávajúcich inšpekciu práce u príslušného kontrolovaného subjektu, a preto z uvedeného dôvodu pre naplnenie zákonných požiadaviek plynúcich z § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. plne postačuje podpis aj len jedného inšpektora práce vykonávajúceho inšpekciu práce. Z týchto dôvodov považuj e žalovaný i túto žalobnú námietku žalobcu za právne bezvýznamnú a neopodstatnenú. Žalovaný i vo vzťahu k žalobnému dôvodu ohľadne neprimeranosti výšky ukladanej sankcie uvádza, že žalovanému sa výška uloženej pokuty javí s ohľadom na zistený skutkový stav a s ohľadom na špecifiká a osobitosti daného prípadu ako primeraná, uložená v rámci zákonnej sadzby stanovenej platným právnym predpisom, plniaca preventívnu, výchovnú, ako i represívnu funkciu. Žalovaný na záver uvádza, že právny zástupca žalobou ani v rámci prebiehajúceho konania na druhom stupni neuviedol také skutočnosti a nedoplnil také dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nebol vysporiadal a s ktorými by bol žalobca preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho práv, alebo preukázal, že žalovaný svojím postupom porušil základné zásady správneho konania zakotvené v Správnom poriadku. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach bez nariadenia pojednávania rozsudkom zamietol správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú (§ 190 SSP).“ 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného v replike doručenej súdu dňa 27.12.2017 prejavil nesúhlas s vyjadrením žalovaného, opakovane poukazoval na svoje tvrdenia uvedené v žalobe a zotrval na svojich žalobných námietkach uvedených v žalobe. 5. Žalovaný sa k replike žalobcu už nevyjadril. 6. Súd v konaní podľa ust. § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, po oboznámení sa s administratívnymi spismi správnych orgánov, za dodržania postupu podľa ust. § 105 ods. 1 písm. a) a c) SSP, po vypočutí účastníkov konania dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. 7. Z obsahu žaloby žalobcu vyplýva, že žalobca v správnej žalobe po popise skutkového stavu a konania vedeného na prvostupňovom a druhostupňovom správnom orgáne namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nespoľahlivého, nedostatočného a neobjektívneho skutkového stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež namieta, že výrok rozhodnutia je v rozpore s odôvodnením, že samotná formulácia výroku je nejasná, neurčitá a nezrozumiteľná a že odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné. Žalobca v žalobe dôvodil aj tým, že správny orgán v správnom konaní nevykonal žiadne dôkazy a že žalovaný sa v konaní spoliehal len na vyjadrenia zamestnancov C. C. a E. F., preto bolo porušené jeho právo byť pri dokazovaní a byť vypočutý a že vo veci správny orgán I. stupňa nenariadil pojednávanie ako mu to uložil nadriadený orgán. Súčasne namietal nezákonnosť protokolu o výsledku inšpekcie práce a zápisníc o podaní vysvetlenia, a v poslednom rade nedostatočné odôvodnenie výšky pokuty. 8. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu uviedol, že: „Vážený senát, poznáte moje žaloby, že sú rozsiahlejšie. Ja len stručne zhrniem závažné nedostatky, ktoré nastali pri zisťovaní správneho deliktu. V prvom rade, ako aj v žalobe citujeme, považujem zistenie skutkového stavu za neobjektívne, nedostatočné, nespoľahlivé a hlavne nepravdivé. Žalobca zamestnáva vyše 1 300 zamestnancov vo veciach ako 100 prevádzkach. Za účelom bezplatného poskytnutia OOPP zriadil centrálny sklad OOPP, prostredníctvom ktorého bezplatne poskytuje zamestnancom OOPP. To isté je aj v prípade uvedených zamestnancov C. a F.. Preto tvrdíme, že nie je pravdou, že žalobca neposkytol OOPP. Vzhľadom na množstvo pracovníkov, ako aj rozsah prevádzok po celom Slovensku nie je možné, aby žalobca individuálne a osobne zabezpečoval každému zamestnancovi OOPP. Každý zamestnanec príde do centrálneho skladu a podľa opotrebovanosti si preberie OOPP aj vzhľadom na jeho konfekčnú veľkosť. To by bolo ku skutkovému zisteniu. Vidíme závažné procesné pochybenia žalovaného, ako aj inšpektorátu práce, keďže samotný protokol neobsahuje stanovisko inšpektora podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce, v ktorom protokole sa samotný inšpektor vyjadruje, resp. dal stanovisko - stanovisko nie je potrebné. Toto v žiadnom prípade nepovažujeme za stanovisko inšpektora. Ďalšie pochybenie protokolu v časti opatrenia považujeme samotný výrok v tom, že je nejasný, nezrozumiteľný, nepreskúmateľný a ani vykonateľný, keďže len všeobecne prebral formuláciu zákona. Nie je konkrétne uvedené, aké opatrenia má prijať, pri zistení akých porušení právnych predpisov a ich príčin. Z tohto dôvodu považujeme protokol ako jeden z podkladov pre rozhodnutie za nezákonný, a teda aj samotné rozhodnutie by malo byť nezákonné. Za nesprávny úradný postup Inšpektorátu práce Košice považujeme nerešpektovanie rozhodnutia Národného inšpektorátu práce zo dňa 12.01.2017, keď na poslednej strane rozhodnutia mu uložil povinnosť nariadiť ústne pojednávanie za účelom zabezpečenia práva účastníka konania - byť prítomný pri výsluchu svedkov. Inšpektorát toto rozhodnutie nerešpektoval, znovu rozhodol, voči tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, pričom samotný Národný inšpektorát práce nerešpektoval svoje pôvodné rozhodnutie, teda nedošlo k nariadeniu ústneho pojednávania, čo považujeme za nesprávny úradný postup. Na základe týchto uvedených skutočností sa domnievame, že žaloba je dôvodná, žiadame vyhovieť jej žalobnému návrhu a v prípade úspechu si uplatňujeme náhradu trov konania. To je všetko.“ 9. Splnomocnený zástupca žalovaného na pojednávaní súdu uviedol, že: „Vážený súd, plne sa pridržiavame svojho písomného vyjadrenia zo dňa 29.11.2017 a na margo vznesených námietok právnym zástupcom žalobcu by som chcela zareagovať takým spôsobom, že vytvorením podmienok žalobcom pre svojich zamestnancov takým spôsobom, že zriadil centrálny sklad na preberanie osobných ochranných pracovných prostriedkov, s ich možnosťou vlastného výberu, tak takýmto spôsobom žalobca nepreukázal splnenie svojej zákonnej povinnosti, pretože žalovaný si myslí, že je nemysliteľné, aby zamestnanec svojvoľne prišiel do centrálneho skladu a sám si podľa svojho vlastného uváženia alebo zváženia vybral vhodný príslušný osobný ochranný pracovný prostriedok. Na margo toho chceme poukázať na to, že sám žalobca mal vypracované interné normy, v ktorých určil konkrétny postup pre poskytovanie osobných ochranných pracovných prostriedkov. Konkrétne poukazujem na smernicu na určenie postupov poskytovania OOPP tak, ako je to uvedené vo vyjadrení. Preto túto námietku považujeme za právne irelevantnú. Taktiež by som chcela podotknúť k tomu, že právny zástupca žalobcu namietal nezákonnosť protokolu, že opatrenie je nejasné, nepreskúmateľné, nevykonateľné, absentuje stanovisko inšpektora práce, tak túto námietku žalobca nevzniesol v zákonnej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby, preto ju považujeme za neopodstatnenú, a jedinú námietku, ktorú vzniesol, ohľadne nezákonnosti protokolu bola tá, že absentuje podpis inšpektora práce - K.. Y. L., ktorý sa zúčastnil na výkone inšpekcie práce, túto námietku sme tiež podrobne zdôvodnili v rozhodnutí. Čo sa týka nenariadenia ústneho pojednávania tam v podstate žalovaný má za to, že žalovaný v zrušujúcom svojom akte nariadil prvostupňovému správnemu orgánu, aby vyhodnotil, či je potrebné nariadiť ústne pojednávanie a aby sa riadne a kvalifikovane vysporiadal s touto námietkou žalobcu. Bližšie k týmto skutočnostiam, pokiaľ ide o nenariadenie pojednávanie uvádzame vo vyjadrení z 29.11.2017. Preto máme za to, že sme preukázali spáchanie oboch skutkov na základe relevantných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. To je všetko.“ 10. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon o správnom konaní“) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 33 ods. 1 zákona o správnom konaní je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa ust. § 34 ods. 1 zákona o správnom konaní na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Podľa ust. § 34 ods. 4 zákona o správnom konaní vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Podľa ust. § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 47 ods. 1, 2, a 3 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa ust. § 59 ods. 1 zákona o správnom konaní odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Podľa ust. § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Podľa ust. § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 124/2006 Z.z. na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. Podľa ust. § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. zamestnávateľ je povinný bezplatne poskytovať zamestnancom pracovný odev a pracovnú obuv, ak pracujú v prostredí, v ktorom odev alebo obuv podlieha mimoriadnemu opotrebovaniu alebo mimoriadnemu znečisteniu. Podľa ust. § 2 písm. a) bod 3. zákona č. 125/2006 Z.z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia. Podľa ust. § 19 ods. 3 písm. f) zákona č. 125/2006 Z.z. závažným porušením povinnosti vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) je neposkytnutie potrebných účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov alebo ich neudržiavanie vo funkčnom stave. Podľa ust. § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 11. Správny súd nie je súdom skutkovým a pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel a posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. 12. Žalovaný podľa názoru súdu vecne správne posúdil vec žalobcu, pričom použil na vec žalobcu príslušné, vyššie v bode 10 tohto rozsudku, citované zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na vec žalobcu a aj náležite sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré boli námietkami procesného charakteru, ktoré si žalobca v prevažnej miere uplatnil už aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, žalovaný tiež poukázal na výklad a aplikáciu žalobcom namietaných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach správneho trestania týkajúcu sa podkladov pre rozhodnutie vo veci žalobcu, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nezákonného postupu, nenariadenia ústneho pojednávania, nezákonnosti dôkazných prostriedkov, nevykonania dokazovania, porušenia práva byť vypočutý, nedostatočného odôvodnenie rozhodnutia a nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej pokuty, ktorý výklad žalovaný doplnil aj o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach správneho trestania, na ktoré správne aj poukázal. 13. Súd nepovažuje žalobné námietky žaloby za dôvodné a má za to, že tak inšpektorát práce, ako i žalovaný po náležitom vyhodnotení všetkých dôkazov preukázali žalobcovi spáchanie deliktov posúdených ako porušenie ust. § 6 ods. 2 písm. b) a § 6 ods. 3 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o BOZP“) tým, že žalobca ku dňu 10.05.2016 zamestnancovi - E. F. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, predavačka) bezplatne neposkytol potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky, konkrétne pracovnú obuv s protišmykovou podošvou a tým, že ku dňu 10.05.2016 zamestnancovi - C. C. (pracovná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, manipulant tovaru MOP) neposkytol pracovný odev dvojdielny bavlnený. 14. Spáchanie týchto skutkov nepochybne preukazujú jednak dôkazy získané v priebehu výkonu inšpekcie práce (ktoré v rámci výkonu inšpekcie práce predložil žalobca), konkrétne smernica na určenie postupov poskytovania OOPP (číslo dokumentu 3), zoznam poskytovaných OOPP (číslo dokumentu 3.1) s dátumom vydania 01.12.2015, zoznam poskytovaných OOPP (číslo dokumentu 3.1) s dátumom vydania 01.03.2016, prevádzkový poriadok pre ručnú manipuláciu s bremenami (číslo dokumentu 30.2) a návod na použitie rebríka, z ktorých sú zrejmé nasledujúce skutkové okolnosti: podľa smernice na určenie postupov poskytovania OOPP (číslo dokumentu 3) a zoznamu poskytovaných OOPP (číslo dokumentu 3.1) s dátumom vydania 01.12.2015 pre profesiu predavačka MOP je medzi prideľovanými OOPP uvedený pracovný odev a pracovná obuv i podľa smernice na určenie postupov poskytovania OOPP (číslo dokumentu 3) a zoznamu poskytovaných OOPP (číslo dokumentu 3.1) s dátumom vydania 01.03.2016 je pre profesiu predavačka MOP medzi poskytovanými OOPP uvedené tričko bavlnené a v prípade potreby aj rukavice kombinované päťprstové a gumené protichemické rukavice; podľa prevádzkového poriadku pre ručnú manipuláciu s bremenami (č. 30.2) schválené konateľom spoločnosti pánom N. dňa 23.12.2015, v časti 10: Opatrenia na minimalizáciu fyzickej záťaže, v odseku týkajúcom sa OOPP je uvedené, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú poskytované OOPP podľa schválenej internej smernice BOZP č. 3.1 „Zoznam poskytovaných OOPP“ - zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami: pracovné rukavice päťprstové kombinované, pracovná obuv s protišmykovou podošvou, pracovný odev dvojdielny bavlnený, a jednak dôkazy obstarané inšpektormi práce v štádiu výkonu inšpekcie práce, konkrétne zápisnica o poskytnutí informácií tohto zamestnanca zo dňa 10.05.2016 spísaná s E. F. a zápisnica o podaní informácie spísaná s C. C. zo dňa 10.05.2016, z ktorých jednoznačne vyplývajú skutky ktorých sa žalobca dopustil t.z., že žalobca obom týmto zamestnancom neposkytol účinné osobné ochranné pracovné prostriedky nevyhnutne potrebné k vykonávaniu ich profesii. Súd, vo vzťahu k dôkazom predložených žalobcom v správnom konaní, uvádza, že v zozname poskytovaných OOPP (číslo dokumentu č. 3.1) zo dňa 01.03.2016 pre profesiu predavačka absentuje požiadavka pracovnej obuvi pre zamestnancov MOP oproti zoznamu pre poskytnutie OOPP zo dňa 01.12.2015 (číslo dokumentu 3.1) a dodáva, že žalobcom predložený prevádzkový poriadok pre ručnú manipuláciu s bremenami (číslo dokumentu 30.2) zo dňa 23.12.2015 schválený žalobcom, ktorý bol v čase vykonanej inšpekcie práce v platnosti, jasne stanovoval, že zamestnanci vykonávajúci ručnú manipuláciu s bremenami majú mať poskytnutú o.i. aj pracovnú obuv s protišmykovou podošvou. Preto táto žalobná námietka žalobcu týkajúca sa tvrdeného nespoľahlivo, nedostatočne a neobjektívne zisteného skutkového stavu veci bola súdom vyhodnotená ako nedôvodná. 15. K žalobnej námietke žalobcu, že tento vytvoril podmienky pre svojich zamestnancov s možnosťou vyzdvihnúť si ochrannú obuv a odev zo skladu ochranných prostriedkov žalobcu a tieto používať a že správny orgán nesprávne vyložil význam slova „poskytne“ v rámci aplikácie ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) zákona o BOZP, keďže žalobca svojim zamestnancom ochranné pracovné prostriedky, konkrétne ochrannú pracovnú obuv a odev, poskytol tým, že zamestnanci žalobcu mali a majú možnosť výberu ochrannej obuvi a odevu v centrálnom sklade ochranných prostriedkov žalobcu, súd uvádza, že zo žalobcom predloženej smernice na určenie postupov poskytovania OOPP (č. dokumentu 3.) s dátumom vydania dňa 01.12.2015, z jej časti základné ustanovenia je evidentné, že príslušný vedúci zamestnanci zabezpečia vybavenie zamestnancov osobnými ochrannými pracovnými prostriedkami, ako aj oboznámia zamestnancov s nebezpečenstvami, pred ktorými ich používanie OOPP chráni a súčasne zamestnancov poučia o správnom používaní a nosení týchto OOPP, o ich čistení a skladovaní. Rovnako v danej smernici je tiež uvedené, že zamestnávateľ poskytuje zamestnancom OOPP, ďalej v časti smernice nákup a zabezpečovanie OOPP je stanovené, že za objednávanie a nákup OOPP podľa prehľadu poskytovaných OOPP pre jednotlivé profesie zodpovedá vedúci zamestnanec pracoviska tak, aby na sklade bolo vždy zabezpečené minimálne potrebné množstvo OOPP z každého vyšpecifikovaného druhu. Súčasne v uvedenej smernici je zakotvené, že evidenciu prideľovania OOPP jednotlivým zamestnancom pre kontroly BOZP vedie vedúci zamestnanec pracoviska, že k tomu vedúci zamestnanec použije formulár, ktorý je uvedený v dokumente BOZP č. 3.2, že uvedený formulár má názov: evidenčná karta poskytnutých osobných ochranných pracovných prostriedkov a že v uvedenom tlačive je jasne zadefinovaný i podpis zamestnanca, ktorému sa prideľuje OOPP. V dôsledku uvedeného upraveného postupu poskytovania OOPP žalobcom v internej smernici žalobcu na určenie postupov poskytovania OOPP (č. dokumentu 3.) s dátumom vydania dňa 01.12.2015 ani súd nemôže súhlasiť so žalobnou argumentáciou žalobcu, že zamestnanci žalobcu majú možnosť výberu ochrannej obuvi a odevu v centrálnom sklade ochranných prostriedkov žalobcu, a túto žalobnú námietku žalobcu preto považuje za účelovú, a preto za nedôvodnú. 16. Súd taktiež nepovažuje za akceptovateľnú ani žalobnú námietku žalobcu spočívajúcu v žalobcom tvrdenom nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, pretože z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je poznateľné, ktoré konkrétne skutočnosti, či skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení získaných dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, akým spôsobom sa vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu uvedenými v odvolaní žalobcu a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala alebo nemala tá ktorá namietaná odvolacia námietka žalobcu vplyv na právne posúdenie preskúmavanej veci žalobcu. Preto súd konštatuje, že odôvodnenie žalovaného rozhodnutia ako správneho aktu obsahuje všetky obsahové zákonné náležitosti, ktoré sú uvedené v ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a že rozhodnutie žalovaného je v časti odôvodnenia vydané v súlade so Správnym poriadkom. 17. Podľa názoru súdu nie je dôvodná ani procesná námietka žalobcu týkajúca sa neurčitosti a nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného, pretože špecifikácia oboch sankcionovaných skutkov vo výroku je plne postačujúca, je z nej možné presne zistiť, ktorému konkrétnemu kontrolovanému subjektu je ukladaná sankcia, je z nej možné určiteľne a zrozumiteľne zistiť čas spáchania oboch skutkov, miesto spáchania oboch skutkov, aké konkrétne príslušné zákonné ustanovenia právneho predpisu žalobca porušil a o porušenia ktorých konkrétnych právnych povinností v danej veci ide, v čom spočíva porušenie týchto právnych povinností a akým spôsobom došlo k porušeniu týchto zákonných povinností. Preto súd zastáva názor, že špecifikácia oboch skutkov uvedených vo výroku rozhodnutia je vymedzená takým spôsobom, aby tieto skutky nebolo možné v inom administratívno-deliktuálnom konaní zameniť s inými, a teda výrok rozhodnutia žalovaného obsahuje všetky zákonné náležitosti uvedené v ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj tie, o ktorých pojednáva aplikačná prax správnych súdov v správnom súdnictve, a výroková časť rozhodnutia žalovaného plne korešponduje s jeho odôvodnením, teda, že odôvodnenie, ktoré je najrozsiahlejšou obsahovou náležitosťou rozhodnutia, ktorého zmyslom a účelom je zhodnotiť a zhrnúť všetky skutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia, poskytuje plnú skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia žalovaného. V dôsledku uvedeného súd považuje žalobný dôvod žalobcu spočívajúci v tvrdení, že výrok rozhodnutia je v rozpore s jeho odôvodnením, za neakceptovateľný. 18. K žalobnej námietke žalobcu, že správny orgán v správnom konaní nevykonal žiadne dôkazy ani nenariadil ústne pojednávanie, súd uvádza, že ak správny orgán považoval dôkazy obstarané ešte v štádiu výkonu inšpekcie práce, ktorej cieľom bolo zistiť, či došlo k porušeniu zákona, a teda či je dôvod na začatie správneho konania vo veci správneho trestania, za dostatočné, keďže nevykazovali žiaden rozpor a na ich podklade bol skutkový stav zistený presne a určito, potom správnemu orgánu tieto dôkazy slúžili následne v začatom deliktuálnom správnom konaní ako relevantné a vyhodnotené správnymi orgánmi ako hodnoverné a pravdivé. A preto aj z uvedeného dôvodu nebolo nevyhnutné ani potrebné v rámci začatého správneho konania nariaďovať ústne pojednávanie za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu, keďže v danom posudzovanom prípade to nevyžadovala ani povaha veci, pretože skutkový stav ohľadne oboch skutkov bol presne a dostatočne zistený. Z ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon, jednoznačne vyplýva, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy alebo to vyžaduje povaha veci. Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy, ako aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach správneho trestania je preto možné dedukovať, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým, ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu. Skutočnosť, či takáto situácia v praxi nastala, posudzuje správny orgán podľa konkrétnych okolnosti toho ktorého prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom posudzovanom prípade nenastala ani jedna z vyššie uvádzaných situácií, teda ani potreba nariadenia ústneho pojednávania, pretože si to nevyžadovala ani samotná povaha veci, lebo v tomto prípade takáto právna situácia nenastala, prvostupňový správny orgán nebol povinný nariadiť ústne pojednávanie, čo nakoniec rešpektoval aj jeho nadriadený orgán, napriek tomu, že v skoršom svojom rozhodnutí prvostupňovému správnemu orgánu takúto povinnosť nariadiť ústne pojednávanie uložil, pretože pri svojom žalovanom rozhodnutí vychádzal už z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach správneho trestania. Ako vyplýva aj z oznámenia o pokračovaní v správnom konaní doručeného žalobcovi dňa 03.03.2017, žalobca bol v súlade so zákonom, a teda zákonným spôsobom informovaný o tom, že správny orgán pokračuje v správnom konaní vo veciach zistených správnych deliktov, a taktiež bol zrozumiteľným spôsobom poučený o možnosti, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň bol žalobca upozornený na to, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadrí, bude mať správny orgán za to, že nemá žiadne námietky ani návrhy, v rozhodovaní sa bude vychádzať z podkladov, ktoré ma k dispozícii a vo veci bude rozhodnuté. Žalobca svoje procesné práva absolútne nevyužil, teda sa k veci vôbec nevyjadril, nenavrhol žiadne dôkazy, nenavrhol vykonanie ústneho pojednávania ani vypočutie svedkov. Navyše ani že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože prvostupňový správny orgán mal na základe písomných podkladov a vykonanej inšpekcie za dostatočne preukázané porušenie povinností v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Správny orgán v tomto prípade zistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si v súlade s vyššie citovaným ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku zaobstaral všetky potrebné dôkazy. Pritom správny orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje v zmysle vyššie citovaného ust. 32 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca nariadenie ústneho pojednávania nevyžadoval, a to ani pri začatí správneho konania, a taktiež ani pri následnom pokračovaní správneho konania. Aj z týchto dôvodov, pre ktoré odvolací správny orgán akceptoval nové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vzhľadom aj na už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo nevyhnutné prvostupňovým správnym orgánom dodržať skôr vyslovený názor odvolacieho správneho orgánu uvedený v zrušujúcom rozhodnutí o povinnosti prvostupňového správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie, pretože v danom prípade si to nevyžalovala povaha veci. Žalovaný v tejto spojitosti na podporu svojej argumentácie správne poukazuje i na aktuálnu súdnu rozhodovaciu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžo/223/2015 zo dňa 23. februára 2017), kde súd judikoval, že vychádzajúc z právnej úpravy stanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. zákonodarca výslovne nestanoví inšpektorátu prácu povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania; z týchto dôvodov pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti. Aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžo/387/2015 zo dňa 27. februára 2017 súd vyslovil názor, že tým, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia; že osobitný zákon, v tomto prípade zákon č. 125/2006 Z.z., nariadenie ústneho pojednávania neukladá; že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu ústnosti ,verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko žalovaný ako orgán štátnej správy podľa § 3 zákona č. 125/2006 Z.z. nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu. Okrem toho súd musí konštatovať, že naplnenie tvrdenia žalovaného, že žalobcovi (čo je nesporne zrejmé i z predloženého žurnalizovaného správneho spisu) bolo v priebehu tak začatého správneho konania (pozri procesný úkon správneho orgánu - začatie správneho konania, č.k. XXX/XX/I. zo dňa 27.09.2016, preukázateľne doručený žalobcovi dňa 03.10.2016), ako i v pokračujúcom správnom konaní (pozri procesný úkon správneho orgánu - pokračovanie v správnom konaní, č.k. XXX/XX/I.-K. zo dňa 24.02.2017, ktorý žalobca preukázateľne prevzal dňa 03.03.2017) správnym orgánom prvého stupňa umožnené riadnymi procesnými úkonmi uplatniť jeho procesné právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, právo vyjadriť sa pred vydaním samotného rozhodnutia vo veci samej k jeho podkladom a k spôsobu ich zisťovania. Zo samotného administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že žalobca nevyužil toto svoje procesné právo (ani v začatom správnom konaní, ani v pokračujúcom správnom konaní), i napriek tomu, že správny orgán mu riadne umožnil v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku jeho uplatnenie, avšak žalobca ostal absolútne pasívny, nepredložil žiadne nové dôkazy, ani nenavrhol ich doplnenie, či vykonanie nových dôkazov. Ak teda žalobca mal záujem prispieť k spoľahlivému objasneniu skutkového stavu veci mal v rámci celého prebiehajúceho správneho konania (tak v rámci začatého, ako i pokračujúceho správneho konania) doplniť dôkazy, resp. označiť vykonanie nových dôkazov, čo však neurobil. Súd preto uzatvára, že správne orgány plne rešpektovali procesné práva žalobcu, ktoré si žalobca vôbec neuplatnil v správnom deliktuálnom konaní do vydania prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. 19. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa neprimeranosti výšky ukladanej sankcie súd uvádza, že výška uloženej pokuty s ohľadom na zistený skutkový stav a okolnosti daného prípadu je primeraná, uložená v rámci zákonnej sadzby stanovenej zákonom č. 125/2006 Z.z., že spĺňa ako preventívnu, výchovnú, tak aj represívnu funkciu. Žalovaný, ako to vyplýva aj z prvostupňového rozhodnutia, zohľadnil ako priťažujúce okolnosti, tak aj poľahčujúce okolnosti v zmysle ust. § 19 písm. a), b), d), a e) zákona č. 125/2006 Z.z., čo konkretizoval v rozhodnutí a ak sa žalovaný s uloženou výškou sankcie, ako aj s jej odôvodnením stotožnil, nebolo potrebné opakovať odôvodnenie výšky sankcie. Preto súd túto žalobnú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 20. K žalobnej námietke žalobcu, že protokol o výsledku inšpekcie práce č. K.-XX-XX-X.X/P-X.,XX,XX- XX zo dňa 23.06.2016 je nezákonný z dôvodu jeho nepodpísania inšpektorom práce K.. Y. L., ktorý je uvedený na jeho prvej strane ako inšpektor práce, ktorý tiež vykonával inšpekciu práce, súd zhodne so žalovaným uvádza, že po dôslednom preskúmaní vyhotoveného protokolu zo dňa 23.06.2016 dospel k záveru, že tento bol vyhotovený v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 125/2006 Z.z. a obsahuje všetky zákonné obsahové, ako aj formálne náležitosti. Z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. je nepochybne zrejmá tá skutočnosť, že protokol má okrem iných zákonných obsahových a formálnych náležitostí obsahovať aj podpis inšpektora práce. Z protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 23.06.2016, založeného v žalovaným predloženom administratívnom spise, je nepochybne zrejmá skutočnosť, že tento je na jeho poslednej deviatej strane riadne podpísaný vlastnoručným podpisom inšpektorky práce K.. Y. J., a teda je riadne splnená i táto zákonná požiadavka plynúca z ust. § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. K absencii podpisu inšpektora práce K.. Y. L. súd ešte uvádza, že zo zákona č. 125/2006 Z.z. nevyplýva, aby protokol mal byť podpísaný vlastnoručnými podpismi všetkých inšpektorov práce vykonávajúcich inšpekciu práce u príslušného kontrolovaného subjektu, a preto z uvedeného dôvodu pre naplnenie zákonných požiadaviek plynúcich z § 14 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. plne postačuje podpis aj len jedného inšpektora práce vykonávajúceho inšpekciu práce. Z týchto dôvodov považuje súd aj túto žalobnú námietku žalobcu za právne bezvýznamnú, a preto nedôvodnú. 21. K žalobnej námietke žalobcu, že zápisnice o podaní vysvetlenia sú nepreskúmateľné aj keď žalobca neuviedol, v čom vidí nepreskúmateľnosť tej ktorej zápisnice, súd napriek tomu konštatuje, že zo zápisníc vyplýva, že podávatelia informácií boli riadne poučení o svojich právach a povinnostiach pri podávaní informácií, informácie podali jasne, určite a zrozumiteľne, a z týchto zápisníc jednoznačne vyplývajú skutky, ktorých sa žalobca dopustil, t.z., že žalobca obom zamestnancom neposkytol účinné osobné ochranné pracovné prostriedky nevyhnutne potrebné k vykonávaniu ich profesii, a preto, keďže zápisnice o podaní vysvetlenia sú podľa názoru súdu preskúmateľné, túto námietku žalobcu súd nepovažoval za dôvodnú. 22. Pretože žalobca podľa názoru súdu v rámci prebiehajúceho správneho konania pred žalovaným neuviedol a nedoplnil konanie ani pokračujúce konanie o nové skutočnosti a o také dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nebol vysporiadal a s ktorými by bol žalobca preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie svojich subjektívnych práv, a ani svojou žalobou nepreukázal, že žalovaný svojím postupom porušil základné zásady správneho konania zakotvené v Správnom poriadku, preto súd zastáva názor, že v predmetnom administratívnom deliktuálnom konaní ako vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - inšpektorátu práce, tak aj rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci, a že obe tieto rozhodnutia boli vydané za dodržania zásady materiálnej pravdy, ako aj zásady voľného hodnotenia dôkazov a v intenciách ust. § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. 23. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 24. Neúspešnému účastníkovi konania, ktorým bol žalobca, súd právo na náhradu trov konania nepriznal v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP, a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 168 SSP neuplatnil, súd vyslovil vo výroku svojho rozsudku, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. 25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.