Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/109/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200686 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7013200686.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: C.. R. Y., X. S. XX, T., práv. zast.: JUDr. Slavomíra Huszthyová, advokátka, Za amfiteátrom 10, Košice, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho 8, Košice, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 18.03.2013 č. KRPZ-KE-VO-84-013/2013, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. KRPZ-KE-VO-84-113/2013 zo dňa 18.03.2013, ako aj personálny rozkaz riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. XXX zo dňa 28.07.2011 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku podľa § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu - personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. XXX zo dňa 28.07.2011, ktorým tento ako správny orgán prvého stupňa ustanovil žalobcu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. do funkcie starší referent - poverený policajt Obvodného oddelenia Policajného zboru T. - X., odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, a toto rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 25.03.2013. 2. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný uviedol, že činnosti uvádzané žalobcom v jeho odvolaní nie sú činnosťami nad rámec služobných povinností, a teda nezakladajú v zmysle všeobecných zásad priznávania osobného príplatku uvedených v prílohe nariadenia ministra vnútra dôvod na priznanie osobného príplatku. Tvrdenia žalobcu, že svoje služobné povinnosti vždy riadne plnil však nevyplývajú zo služobného hodnotenia. Práve časť služobného hodnotenia, kde sa posudzuje výkon štátnej služby z hľadiska správnosti, rýchlosti, samostatnosti a iniciatívy, je vzhľadom na znenie všeobecných zásad priznávania osobného príplatku rozhodujúcou. Predmetom tohto konania nie je posudzovanie služobného hodnotenia, s ktorým bol odvolateľ - žalobca riadne oboznámený a nepodal proti nemu odvolanie, čím vyjadril s týmto súhlas. Žalobca navrhol pri posudzovaní jeho odbornej stránky vychádzať aj z prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach a z prehľadu o výške jeho osobného príplatku od prijatia do polície, pričom poukazuje na jeho sústavný rast, avšak v osobnom spise žalobcu sa za obdobie od jeho zaradenia na útvare inšpekčnej služby neuvádza žiadny záznam. Pred týmto obdobím je posledným záznamom záznam o uložení disciplinárneho opatrenia nasledovaný záznamom o udelení odmeny. Ďalšie žalobcom uvádzané skutočnosti týkajúce sa napr. jeho vysokoškolského vzdelania, športových aktivít, predchádzajúci výkon vyšších funkcií a pod. možno vo vzťahu k predmetu tohto konania považovať za neopodstatnené. Ak žalobca uvádza, že samotné porovnanie popisu služobnej činnosti z pôvodnej funkcie s popisom činnosti novej funkcie nemôže byť rozhodujúce pre priznanie osobného príplatku, je toto jeho tvrdenie neopodstatnené, nakoľko nemožno brať v úvahu hodnotenie, ktoré v čase ustanovenia odvolateľa - žalobcu do funkcie nebolo známe. K námietke odvolateľa, že nepriznaním osobného príplatku bolo zasiahnuté do jeho základného práva policajta na služobný plat a platový postup treba uviesť, že podľa platnej právnej úpravy je osobný príplatok nenárokovou, tzv. pohyblivou zložkou služobného príjmu policajta. Okrem toho bolo zistené, že Okresné riaditeľstvo PZ v Košiciach v čase rozhodovania o ustanovení odvolateľa do funkcie nemalo finančné prostriedky na osobné príplatky policajtov, čo bolo potvrdené aj oddelením miezd a platov Q. G. T. Ministerstva vnútra SR. Preto aj z tohto dôvodu nebol žalobcovi osobný príplatok priznaný. 3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 24.05.2015 v zákonnej dvojmesačnej lehote na súd žalobu a v nej navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zrušil aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že prvostupňový správny orgán rozhodol o nepriznaní osobného príplatku žalobcovi na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Tento nedostatok neodstránil ani žalovaný ako odvolací správny orgán, ktorý nezistil skutkový stav veci, jeho zistenia sú v rozpore s obsahom spisov, s dôvodmi uvádzanými žalobcom sa nevysporiadal dostatočne a po doplnení konania neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred vydaním rozhodnutia a prípadne doplniť návrhy na dokazovanie, čím odňal žalobcovi právo na konanie. Predmetom preskúmavania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bolo nepriznanie osobného príplatku z dôvodu, že množstvo a kvalitu plnenia služobných úloh, ich zložitosť a náročnosť nemôže správny orgán hodnotiť pri ustanovení žalobcu do funkcie, ale až po určitom čase jej výkonu (tento postup vytkol žalovanému Najvyšší súd SR ako nezákonný). Žalovaný následne vydal v odvolacom konaní rozhodnutie, ktoré oprel o úplne nový dôvod, a to údajný nedostatok finančných prostriedkov na osobné príplatky policajtov s poukazom na čl. 6 ods. 7 nariadenia MV SR č. 17/2008. Táto skutočnosť nebola predmetom odvolacieho konania, odvolací orgán sa preto nemohol touto otázkou zaoberať. Rozšírením predmetu preskúmavania a zmenou dôvodu rozhodnutia o osobnom príplatku žalovaný odňal žalobcovi možnosť podať riadny opravný prostriedok a rozhodnutie žalovaného je tak nezákonné pre vady konania. Žalovaný pred vydaním nového rozhodnutia neoboznámil žalobcu s tým, že doplnil konanie o stanovisko oddelenia miezd a platov Q. G. T. MV SR, na základe ktorého rozhodol o nepriznaní osobného príplatku. Bolo povinnosťou žalovaného poskytnúť žalobcovi možnosť vyjadriť sa k tomuto podkladu a umožniť mu navrhnúť doplnenie dokazovania. Tým, že žalovaný neumožnil žalobcovi realizovať jeho procesné práva, odňal mu možnosť konať pred správnym orgánom. Okrem toho z hore uvedeného stanoviska oddelenia miezd a platov Q. G. T. MV SR nevyplýva zistenie správneho orgánu o nedostatku peňažných prostriedkov v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu. Podľa vedomostí žalobcu bol v septembri 2011 na účte Krajského riaditeľstva PZ prebytok finančných prostriedkov vo výške približne 4.000,- eur, ktoré boli presúvané na iné podpoložky tak, aby bol dodržaný rozpočet mzdových prostriedkov. Pokyn Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach o neprijímaní opatrení s dopadom na čerpanie platových prostriedkov v roku 2011 a nasledujúcich rokoch nebol uplatňovaný voči všetkým policajtom rovnako, čím došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch v neprospech žalobcu, pričom žalobca aj napriek tomu, že mal o týchto skutočnostiach vedomosť, nemohol na ne v správnom konaní poukázať z dôvodu odňatia jeho procesných práv. Okrem toho nepriznanie osobného príplatku z dôvodu údajného nedostatku voľných peňažných prostriedkov nebolo prerokované s príslušným odborovým orgánom. V zázname prvostupňového správneho orgánu obsahujúceho stanovisko odborového zväzu - súhlasím, sa ako dôvod nepriznania osobného príplatku uvádza, že kritériá podľa ust. § 91 ods. 2 zákona o štátnej službe nemožno hodnotiť pri ustanovení policajta do funkcie, ale až po určitom čase jeho výkonu. Podporne popri dôvode nedostatku peňažných prostriedkov žalovaný svoje rozhodnutie oprel aj o nedostatočnú úroveň plnenia služobných úloh žalobcom, pričom toto svoje zistenie oprel o jedinú časť služobného hodnotenia žalobcu zo dňa 24.09.2008 svedčiacu v jeho neprospech. K tejto časti služobného hodnotenia sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 25.01.2013, kde okrem poukázania na svoju vysokú odbornosť, angažovanosť, atď. navrhol, aby sa žalovaný oboznámil s celým obsahom tohto služobného hodnotenia, kde sa vyzdvihujú najmä jeho znalosti právnych predpisov a schopnosti vykonávať samostatné odborné činnosti, a navrhol aj vykonanie ďalších dôkazov vyžiadaním priebežných hodnotení za obdobie od 01.01.2011 do 31.03.2011 a za obdobie od 01.04.2011 do 30.06.2011, ako aj prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach a prehľadu o výške osobného príplatku od jeho prijatia do polície až do času vydania napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca dosahoval vynikajúce pracovné výsledky a opakovane mu boli udeľované disciplinárne odmeny a zvyšovaná výška osobného príplatku bez akéhokoľvek zníženia. Žalovaný tak v rozpore s názorom NS SR a v rozpore s ust. § 91 ods. 2 zákona o štátnej službe pri rozhodovaní o osobnom príplatku žalobcu nezohľadnil odbornú stránku jeho práce policajta, osobné schopnosti, ako aj doterajšie výsledky jeho práce. Osobný príplatok je jednou zo zložiek služobného príjmu policajta a jeho priznanie, ako aj odňatie sa musí riadiť všeobecnými zásadami a nemôže byť založené na ľubovôli služobného úradu. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.06.2013 uvádza, že druhostupňový orgán sa v rámci odvolacieho konania v súlade so závermi NS SR zameral okrem posúdenia oblasti plnenia služobných úloh v zmysle § 91 ods. 2 aj na oblasť posúdenia finančných možností realizovať priznanie osobného príplatku odvolateľovi a bolo zistené, že OR PZ v Košiciach v čase rozhodovania o ustanovení odvolateľa do funkcie nemalo voľné finančné prostriedky na osobné príplatky policajtov, čo bolo potvrdené aj stanoviskom oddelenia miezd a platov Q. G. T. MV SR. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že sa oprel o úplne nový dôvod, nakoľko sa v tomto prípade jednalo len o rozšírenie nosnej argumentácie pri zdôvodňovaní svojho rozhodnutia. Bolo povinnosťou žalovaného zistiť všetky relevantné skutočnosti ovplyvňujúce otázku priznania, resp. nepriznania osobného príplatku žalobcovi. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že mu nebolo umožnené navrhnúť doplnenie dokazovania v predmetnom konaní, nakoľko podľa § 238 ods. 3 zákona umožnil žalobcovi navrhnúť dôkazy, ktoré by chcel v rámci ďalšieho konania uplatniť. Zákonom č. 201/2004 Z.z. boli ustanovenia o konaní doplnené v potrebnom rozsahu a v nadväznosti na to bolo zo zákona o štátnej službe vypustené ustanovenie o subsidiarite Správneho poriadku. Žalovaný sa pri rozhodovacej činnosti dôsledne riadil vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o štátnej službe a závermi NS SR. Žalovaný nevie, akým spôsobom žalobca získal informácie o prebytku finančných prostriedkoch na účte KR PZ, avšak tieto považuje za nepravdivé, a preto aj za nepoužiteľné v tomto konaní, pričom opätovne poukazuje na stanovisko oddelenia miezd a platov Q. G. T. MV SR. Rozpočet finančných prostriedkov na platy policajtov bol v roku 2011 nepostačujúci, preto bolo nutné prijímať úsporné opatrenia v priebehu celého roka tak, aby pokryli predovšetkým základné zložky platu. Žalovaný poukazuje na časť odôvodnenia rozsudku NS SR, v ktorej sa hovorí, že pokiaľ zákonodarca nepodmienil v zákonnej úprave týkajúcej sa povinnosti prerokovania veci služobného pomeru policajta vopred s príslušným odborovým orgánom v právnej norme § 225 ods. 1, 2 uvedeného zákona následkom nezákonnosti, tak prerokovanie nemá za následok nezákonnosť právneho úkonu. Napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu vrátane vykonaného dokazovania bolo vydané s vedomím a súhlasným stanoviskom odborového orgánu, čo potvrdzuje aj Zápisnica z rokovania senátu poradnej komisie č. T.-T.-E.-XX-XXX/XXXX zo dňa 13.03.2013, a preto je aj žalobcom namietaná nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu neprerokovania nepriznania osobného príplatku z nového dôvodu s odborovým orgánom neopodstatnená. Úroveň plnenia služobných úloh žalobcom nie je podporným dôvodom nepriznania osobného príplatku, ako to tvrdí žalobca, ale ťažiskovým dôvodom, ktorý žalovaný jasne vyjadril v závere napadnutého rozhodnutia. Služobné hodnotenie žalobcu zo dňa 24.09.2008, k obsahu ktorého sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 25.01.2013, je vykonateľné, a teda akékoľvek námietky k jeho zneniu sú v súčasnej dobe irelevantné, a preto ak mal žalobca k obsahu tohto hodnotenia určité pripomienky, mal postupovať v zmysle § 28 ods. 3 zákona o štátnej službe alebo mal využiť inštitút odvolania podľa § 242 ods. 2 zákona o štátnej službe. Žalobca však toto služobné hodnotenie podpísal a tým s jeho obsahom vyjadril súhlas. Schopnosti, ktoré sa podľa žalobcu vyzdvihujú v rámci jeho posledného služobného hodnotenia, sú zväčša obsiahnuté v popise služobnej činnosti policajta pre funkciu, ktorú v čase hodnotenia žalobca zastával. Žalovaný je presvedčený, že sa v rámci ďalšieho konania vysporiadal so všetkými skutočnosťami a riadne vyhodnotil všetky dôkazy, a preto navrhuje žalobu zamietnuť. 5. Tunajší súd svojím rozsudkom z 21.05.2015 č.k. 6S/109/2013-71 žalobu žalobcu zamietol majúc za to, že žalovaný sa vysporiadal s námietkami žalobcu dostatočne a postupoval v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2012 sp.zn. 4Sžo/47/2012, keď rozhodol vo veci žalobcu v súlade s nariadením ministra vnútra SR č. 17/2008 v znení neskorších predpisov o vybraných platových náležitostiach príslušníkov Policajného zboru, prikazovaní služby nad základnú časť služby v týždni. 6. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.04.2017 sp.zn. 6Sžo/152/2015 bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 21.05.2015 č.k. 6S/109/2013-71, pričom vytkol súdu, že sa riadne nevysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a dostatočným spôsobom nepreskúmal všetky žalobcove námietky, a preto vo veci žalobcu nepostupoval dôsledne. Uložil súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po dôslednom preskúmaní žalobcom uplatnených námietok znovu o jeho žalobe rozhodnúť a svoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami aj riadne a presvedčivo odôvodniť. 7. Podľa ust. § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Súd preto preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ustanovení § 177 a nasl. SSP a po opätovnom a podrobnom oboznámení sa s obsahom žaloby žalobcu, po preštudovaní administratívnych spisov žalovaného dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná z ďalej uvedených dôvodov. 9. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky povinnosť možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť aby konal niečo, čo zákon neukladá. Podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa ust. § 27 ods. 2 a 3 SSP pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). Správny súd neposudzuje účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, opatrenia orgánu verejnej správy alebo iného zásahu orgánu verejnej správy; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). Podľa ust. § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. príslušníkovi Policajného zboru v stálej štátnej službe s prihliadnutím na množstvo a kvalitu plnenia služobných úloh, ich zložitosť a náročnosť možno priznať osobný príplatok do výšky 30 % súčtu funkčného platu a hornej hranice prídavku za výsluhu rokov. Podľa ust. § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o priznaní, zvýšení, znížení alebo odňatí osobného príplatku podľa ods. 1 a 2 rozhoduje príslušný nadriadený a podľa ods. 3 minister. Súbeh osobných príplatkov podľa ods. 1 a 3 nie je možný. Podľa ust. § 233 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Podľa ust. § 238 ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa ust. § 241 ods. 1 až 3 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 10. Na pojednávaní súdu dňa 07.12.2017, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia účastníkov konania, právna zástupkyňa žalobcu uviedla: „V prvom rade by som chcela požiadať o ospravedlnenie žalobcu na dnešnom pojednávaní z dôvodu, že sa stará o naše dieťa vo veku 3 rokov. Pokiaľ ide o samotnú žalobu, máme za to, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné. V odvolacom konaní žalovaný svoje rozhodnutie oprel o úplne nový dôvod, a to údajný nedostatok finančných prostriedkov. Podľa nášho názoru žalovaný rozšíril predmet preskúmania a zmenou dôvodu rozhodnutia o osobnom príplatku. Chcela by som ešte uviesť, že poukazujem na svoje písomné podanie, teda na obsah žaloby žalobcu a dodávam, že môžem súdu predložiť rozhodnutia, o ktorých sa zmieňujeme v našom podaní zo dňa 07.08.2017. Týmito listinami sme chceli oboznámiť súd s tým, že predmetné rozhodnutie, teda prvostupňového správneho orgánu sa stalo nulitným v dôsledku zrušenia personálneho rozkazu ministra vnútra, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie.“ 11. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „My trváme na svojich písomných vyjadreniach zaslaných krajskému súdu aj Najvyššiemu súdu SR a navrhujeme, aby súd rozhodol tak, že žalované rozhodnutie je zákonné a navrhujeme žalobu zamietnuť a nepriznať náhradu trov konania. To je všetko, čo chceme uviesť k veci.“ 12. Ako vyplýva z obsahu žaloby žalobcu, žalobca popri námietke, že žalovaný rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, namietal predovšetkým, že rozhodnutie, ktoré žalovaný vydal v odvolacom konaní, oprel o úplne iný dôvod, čím odňal žalobcovi možnosť podať riadny opravný prostriedok, keďže o zmene dôvodu rozhodnutia sa žalobca dozvedel až z textu odvolacieho rozhodnutia a nebol s ním oboznámený v priebehu administratívneho konania, že žalovaný oprel svoje rozhodnutie o jedinú časť služobného hodnotenia žalobcu zo dňa 24.09.2008 svedčiacu v jeho neprospech a že žalovaný nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho rozsudku sp.zn. 4Sžo/47/2012 zo dňa 27.11.2012. 13. Vzhľadom na závažnú procesnú námietku žalobcu týkajúcu sa odňatia možnosti konať žalobcovi pred správnym orgánom, súd vychádzajúc z definície tohto pojmu uvádza, že pod odňatím možnosti konať pred správnym orgánom je vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup správneho orgánu, ktorý znemožní účastníkovi vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu príslušnými právnymi predpismi, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred správnym orgánom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 14. Vychádzajúc z v bode 9 citovaného ust. § 238 ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z.z. možno vyvodiť, že účastník konania by mal byť oboznámený pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu s podkladmi, ktoré žalovaný si zaobstaral pre vydanie svojho rozhodnutia, pretože účastník správneho konania má právo vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia, v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, a teda môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým, ako aj právnym. Zmyslom oprávnenia účastníka konania je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môže pokračovať, a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o závažné a podstatné porušenie ustanovení o konaní, a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. 15. Pri hodnotení dôkazov v zmysle ust. § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. z hľadiska ich zákonnosti správny orgán posudzuje, či dôkazy (§ 238 ods. 2 citovaného zákona) boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu. K dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemožno prihliadnuť a iný postup správneho orgánu má potom za následok, že porušenie záväzného právneho predpisu sa premietne i do skutkového stavu veci, ktorý správny orgán zistil, a teda v konečnom dôsledku aj do rozhodovania vo veci samej. Preto aj hodnotenie dôkazov (§ 238 ods. 4 citovaného zákona) v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov len po tom, ak vykonal všetky procesné úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch, čo platí aj pre odvolací správny orgán, pretože v zmysle ustálenej judikatúry v správnom súdnictve je zastávaný právny názor, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok. 16. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 28.07.2011 č. XXX bol žalobca v stálej štátnej službe preložený personálnym rozkazom ministra vnútra č. XXX/XXXX ku Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a dňom XX.XX.XXXX bol ustanovený do funkcie starší referent - poverený policajt č. XXXXX Obvodného oddelenia Policajného zboru X., odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach. Týmto personálnym rozkazom bol žalobca podľa § 85 ods. 1 a 5 uvedeného zákona zaradený do štvrtej platovej triedy a podľa § 88 uvedeného zákona a čl. 4 ods. 5 a 8 nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 mu bol priznaný rizikový príplatok vo výške 33,50 eur. Z odôvodnenia tohto rozkazu vyplýva, že žalobca bol ustanovený do voľnej funkcie, pre ktorú spĺňa kvalifikačné predpoklady, pričom bol u neho prehodnotený osobný príplatok, ktorý mu bol priznaný na predchádzajúcej funkcii a tento mu ustanovením do novej funkcie nebol priznaný z dôvodu, že od XX.XX.XXXX bude vykonávať inú funkciu s inou náplňou činnosti, s poukazom na to, že v zmysle § 91 ods. 2 uvedeného zákona možno osobný príplatok priznať za množstvo a kvalitu plnenia služobných úloh, ich zložitosť a náročnosť, ktoré kritéria nemožno hodnotiť pri ustanovení policajta do funkcie, ale až po určitom čase jej výkonu. 17. Na odvolanie žalobcu žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a personálny rozkaz č. XXX zo dňa 28.07.2011 potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný sa nestotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového orgánu, a to v časti odôvodňujúcej nepriznanie osobného príplatku žalobcovi z dôvodu vyššie v personálnom rozkaze uvedeným (bod 16 tohto rozsudku) a po doplnení dokazovania uviedol ako dôvod nepriznania osobného príplatku žalobcovi dodržanie záväzných ukazovateľov rozpočtu mzdových prostriedkov a ich čerpania v rámci rozpočtovej kapitoly Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v súlade s rozpisom záväzných ukazovateľov rozpočtovej kapitoly Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na rok 2011 č. D.-M.-XXXX-XXXXXX-X zo dňa 31.01.2011, v zmysle ktorého je stanovené nerealizovať úpravy osobných príplatkov, ktoré zakladajú nárok na zvýšené čerpanie platových prostriedkov v roku 2011 a v nasledujúcich rokoch, v dôsledku čoho Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach nedisponuje voľnými finančnými prostriedkami na osobné príplatky. Ďalej dôvodil, že z dôvodu, že úroveň plnenia služobných úloh konštatovaná v platnom služobnom hodnotení žalobcu zo dňa 24.09.2008 v znení: „V práci je síce iniciatívny, no uložené úlohy nie vždy sú plnené včas a na požadovanej úrovni. Zlým rozvrhnutím a ľahkovážnym prístupom k organizácii pridelenej práce dochádza nie vždy k najefektívnejšiemu využívaniu fondu pracovnej doby, čo potom vedie k práci po pracovnej dobe, aj keď bez nároku na služobné voľno.“ nezodpovedá požiadavkám obsiahnutým vo všeobecných zásadách priznávania osobného príplatku podľa prílohy č. 2 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 17/2008 o vybraných platových náležitostiach príslušníkov Policajného zboru, prikazovaní služby nad základný čas služby v týždni a nariaďovaní služobnej pohotovosti príslušníkom Policajného zboru v znení neskorších predpisov, teda úroveň plnenia služobných úloh neodôvodňuje osobný príplatok priznať. V závere pritom konštatoval, že nadriadený žalobcu pri hodnotení plnenia služobných úloh vychádzal z platného služobného hodnotenia, nakoľko služobné hodnotenie je podľa § 27 ods. 1 zákona základným predpokladom na rozhodovanie vo veciach služobného pomeru policajtov a podľa § 32 ods. 1 zákona navrhované opatrenia v služobnom pomere policajta sa vykonávajú na základe platného služobného hodnotenia. 18. Súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia nadriadeného žalobcu uvedeného v personálnom rozkaze riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 28.07.2011 č. XXX a z obsahu odôvodnenia uvedeného v žalovanom rozhodnutí konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalovaný potvrdil, je v rozpore s rozhodnutím druhostupňovým, ak druhostupňový správny orgán ako podklad svojho rozhodnutia hodnotil ako dôvod nepriznania osobného príplatku žalobcovi nedostatok finančných prostriedkov, ktorým argumentuje predovšetkým, a aj keď sa nestotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, personálnym rozkazom, napriek tomu toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Súd preto dospel k záveru, že v konaní pred žalovaným druhostupňovým správnym orgánom došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. g) SSP, pričom podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, súd videl v tom, že žalovaný odôvodnenie tohto rozhodnutia oprel o nedostatok finančných prostriedkov, ku ktorým skutočnostiam sa však žalobca už nemal možnosť vyjadriť v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu, a teda nemal možnosť navrhovať dôkazy na svoje tvrdenia, ktoré práva mu priamo vyplývajú z ust. § 238 ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a v dôsledku toho bolo žalobcovi odňaté právo konať v predmetnom administratívnom konaní, pretože žalobca nemal možnosť uplatnenia odvolacích námietok proti prvostupňovému rozhodnutiu, a teda nemal možnosť uplatniť svoje práva v dvojinštančnom konaní pred správnymi orgánmi. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán pred vydaním svojho rozhodnutia žalobcu s týmito skutočnosťami - nedostatkom finančných prostriedkov, ktorý použil ako podklad pre vydanie svojho rozhodnutia a ktorý použil v odôvodnení svojho rozhodnutia, však vopred neoboznámil. Preto súd považoval postup žalovaného za nesprávny a taký, ktorý znemožnil žalobcovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v ust. § 238 ods. 3 priznáva. 19. Podľa názoru súdu ani postup žalovaného, pokiaľ išlo o služobné hodnotenie žalobcu zo dňa 24.09.2008, nebol súladný s ust. § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, pretože tento rozhodný dôkaz žalovaný nevyhodnotil úplne a dôsledne, pretože okrem argumentu, ktorý použil žalovaný a ktorý svedčil v neprospech žalobcu, v uvedenom hodnotení sa uvádza aj, že: „Znalosti právnych predpisov získané štúdiom i vlastnou iniciatívou uplatňuje vo výkone štátnej služby na úseku svojho služobného zaradenia. Má dobrú znalosť všeobecných právnych predpisov, ako aj interných prepisov upravujúcich činnosť poriadkovej polície, najmä na úseku dokumentovania priestupkov a plnenia úloh základných útvarov Policajného zboru. Vykonáva samostatné odborné činnosti pri príprave plánovacích dokumentov, spracovávaní rozborov, analýz, správ a informácii, ako aj kontrolnú a metodickú činnosť na odboroch poriadkovej polície okresných riaditeľstiev Policajného zboru a obvodných oddeleniach Policajného zboru v rámci kraja hlavne vo vzťahu k referentom špecialistom. Koordinuje a usmerňuje činnosť funkcionárov obvodných oddelení Policajného zboru na úseku činnosti služby poriadkovej polície. Dodržiava zásady služobnej zdvorilosti, je priateľskej a rozvážnej povahy. Zo strany občanov nebola na jeho chovanie a konanie zaznamenaná žiadna sťažnosť. Nemá sklony k porušovaniu disciplíny a za svoju prácu bol viackrát disciplinárne a personálne ocenený. Hodnotený spĺňa požiadavku spoľahlivosti podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov. T.. C.. R. Y. je bezúhonný v zmysle § 27 ods. 2 písm. f) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov.“ V závere služobného hodnotenia je uvedené, že žalobca je spôsobilý vykonávať zastávanú funkciu. 20. Žalovaný však v žalovanom rozhodnutí, ako na to poukázal aj sám žalobca v žalobe, tieto časti služobného hodnotenia žalobcu, ktoré svedčili v prospech žalobcu, nebral v úvahu a argumentoval len skutočnosťami, ktoré svedčili v neprospech žalobcu, a teda pre nepriznanie osobného príplatku žalobcovi. Žalovaný v žalovanom rozhodnutí sa preto služobnému hodnoteniu žalobcu, ktoré sám považuje za základný predpoklad na rozhodovanie vo veciach služobného pomeru policajtov, dôsledne nevenoval, ak zvýraznil len jeden odsek z tohto služobného hodnotenia a neposudzoval ho komplexne ako celok. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nezákonné, pretože žalovaný svojím postupom odňal možnosť žalobcovi konať pred správnym orgánom tým, že žalobca nebol oboznámený s podkladmi pre rozhodnutie žalovaného, ktoré podklady spočívali v nedostatku finančných prostriedkov na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Košiciach, ktorý nedostatok bol dôvodom nepriznania osobného príplatku žalobcovi. 22. Preto súd vyhodnotil obe procesné námietky žalobcu ako dôvodné. 23. Pretože súd zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu uvedeného v ustanovení § 191 ods. 1 písm. g) SSP spočívajúce v podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, to znamená pre procesné pochybenia žalovaného, súd nemohol reagovať na ostatné námietky žalobcu uvedené v žalobe a týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedodržania právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.11.2012 sp.zn. 4Sžo/47/2012. 24. Úlohou žalovaného bude v ďalšom konaní umožniť žalobcovi vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu v ust. § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, a teda umožniť žalobcovi reálne a efektívne konať pred správnym orgánom tak, aby mohol reagovať na skutkovú a právnu stránku svojej veci v odvolacom konaní. 25. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal právo na úplnú náhradu trov konania v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP. 26. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 175 ods. 2 SSP. 27. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.