Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/292/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513203459 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7513203459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zast.: Havel, Holásek & Partners s r. o., advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: X. J., K.. X.XX.XXXX, O. S. XX, o zaplatenie 3 074,43 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 23.3.2015, č.k. 17C/191/2013-161 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16.4.2015 č.k. 17C/191/2013-167 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti, t.j. ktorým zamietol vo zvyšku žalobu a vo výroku o náhrade trov konania. N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 23.3.2015 č.k. 17C/191/2013-161 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16.4.2015 č.k. 17C/191/2013-167 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.566,95 € spolu s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 1.347,18 € od 19.12.2012 do zaplatenia, ako aj s 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 566,60 € od 19.12.2012 až do zaplatenia a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania v sume 330,68 € (z toho trovy právneho zastúpenia 207,40 €), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V rozsahu úroku z omeškania zo sumy 51,27 € konanie zastavil. Vo zvyšku žalobu zamietol. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným dňa 16.2.2005 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere (ďalej len úver 1/) č. 0446212446 (č.l. 11), ktorou žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver 100.000,- Sk (3.319,39 €), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 2.332,- Sk (77,41 €) vždy do 20. dňa v mesiaci. Prvá splátka mala byť uhradená 20.3.2005 a posledná dňa 20.12.2009. Mali dohodnutý riadny úrok 11,80% a RPNM sadzbou 6,54%. Zročnosť dlhu nastala 20.12.2009 a k tomuto dňu dlh na úvere činil 427,13 €. 3. Dňa 11.8.2006 žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o splátkovom úvere (ďalej len úver 2/) č. 0447152713 (č.l. 13 spisu), ktorou žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský „miniúver do 10 minút“ v sume 50.000,-Sk (1.659,70 €), ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 45,44 € (1.369,- Sk) vždy do 20.dňa v mesiaci. Prvá splátka mala byť uhradená 20.9.2006 a posledná najneskôr 20.7.2011. Riadny úrok bol dohodnutý v sadzbe 18,40% a RPNM sadzbou 22,94%. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý 1,99 €. Ku dňu zročnosti úveru (ako celku) dlh na istine pozostával zo sumy 1.347,18 € (1.659,69 € požičaná suma + 1.187,03 € kapitalizované úroky k 20.7.2011 + 242,31 € kapitalizované poplatky spolu 3.089,03 € - 1.741,85 € zaplatená suma), a na úrokoch suma 59,91 € (t.j. 18,40% úrok zo sumy 1.347,18 €, za obdobie od 20.7.2011 do 15.10.2011) a úrokov z omeškania v sadzbe 8% ročne a to za omeškanie 2 splátok od 19.7.2011 do 20.7.2011, a za obdobie od 21.7.2011 do 18.12.2012 v sume 469,73 € celkom 545,09 €. 4. Zmluvou o kontokorentnom úvere (ďalej len úver 3/) zo dňa 15.8.2002 (č.l. 14) č. 109221958/1 žalobca poskytol žalovanému k bežnému účtu kontokorentný úver vo výške úverového rámca 15.000,- Sk (497,91 €) s úrokovou sadzbou 11,85 % (úroky splatné mesačne). Žalobca kvôli sústavnému porušovaniu platobnej disciplíny žalovaného úver zosplatnil ku dňu 4.6.2010, a následne dňa 11.8.2010 bežný účet žalovaného zrušil. Za obdobie od 1.5.2008 do 28.7.2011 žalovaný vyčerpal celkom 6.819,93 € a zaplatil 6.554,90 €. Ku dňu 4.6.2010 bol dlh žalovaného na riadnom úroku 175,24 €, na poplatkoch 125,52 € a na istine suma 265,84, spolu 566,60 €. 5. Po citácii § 29b zákona č. 250/2007 Z.z., § 5a ods. 1 písm. b/ ods. 2, 4 zák. č. 250/2007 Z.z., § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len Obch. zák.), § 502 ods. 1 Obch. zák., § 503 ods. 1 Obch. zák., § 506 Obch. zák., § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 54 ods. 1,2 OZ, § 3 zák. č. 258/2001 Z.z. súd uzavrel, že ohľadom úveru 1/ podľa zmluvy zo dňa 16.2.2005 mala byť posledná splátka (súčasťou ktorej boli aj zmluvné úroky) vrátane poplatku za vedenie účtu zaplatená dňa 20.12.2009. Premlčacia doba začala plynúť dňa 21.12.2009 a uplynula dňa 20.12.2012. Žaloba bola doručená súdu dňa 6.3.2013 a tak nárok z tejto zmluvy bol premlčaný. 6. Z úveru 2/ konštatoval, že ku dňu zročnosti úveru dlh na istine bol reprezentovaný sumou 1.347,85 € a dlh na úrokoch a úroku z omeškania v sume 545,09 €. Súčasťou priznanej sumy istiny boli aj úroky splatné ku dňu splatnosti celého úveru ako odplata za požičanie peňazí po dobu trvania zmluvy, ktoré boli zohľadnené v sume 1.347,18 €. Po zániku právneho vzťahu priznal súd úrok z omeškania. Návrh žalobcu o zaplatenie sumy 59,91 € z titulu riadneho úroku súd zamietol. Úrok z omeškania žiadal žalobca priznať v sadzbe 8% ročne, pričom dňa 21.11.2010 bola základná sadzba Európskej centrálnej banky 1% a tak žalobcovi prináležal úrok z omeškania vo výške 9 % ročne. Žalobcovi súd priznal len žiadaný úrok 8% ročne zo sumy 1.892,27 € (1.347,18 € + 545,09 €), spolu s úrokom z omeškania zo sumy 1.347,18 € od 19.12.2012 do zaplatenia. 7. K úveru 3/ súd uviedol, že po prepočítaní špecifikácie tejto pohľadávky súd uznal, že dlh na istine činí 566,60 € (istina 265,84 €, riadne úroky 175,24 €, poplatky 125,52 €). Výpočtový základ pre úrok z omeškania činila suma 566,60 eur a kapitalizovaný úrok z omeškania v sume 108,08 eur. Titulom kontokorentného úveru bola žalobcovi priznaná suma 674,68 eur a od 19.12.2012 žalovaný úrok z omeškania 8% ročne. 8. Celková suma, ktorá bola žalobcovi priznaná, činí 2.566,95 eur, ktorá pozostáva z úveru 2/ v sume 1.892,27 eur a z úveru 3/ 674,68 eur a príslušný úrok z omeškania. V prevyšujúcom rozsahu, ktorou žalovaná pohľadávka prevyšuje súdom priznanú sumu, bola žaloba zamietnutá. 9. Výrok o náhrade trov konania založil súd na aplikácii § 146 ods. 2 O.s.p. Žalobca bol úspešný v rozsahu 83,50% a neúspešný v rozsahu 16,50%. Súd žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 67%. 10. Proti výroku rozsudku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, t.j. o sumu 507,48 eur s príslušenstvom, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý výrok rozsudku a žalobe v celom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť rozsudok v napadnutej časti a vrátiť vec súdu prvej inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a zároveň súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). 11. Poznamenal, že žalobca ako podnikateľ v oblasti prísne regulovanej podnikaním (bankovníctvom) je povinný riadiť sa konkrétnymi ustanoveniami právnych predpisov, od ktorých sa zmluvné strany ani dohodou nemôžu odchýliť. Po citácii § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka uviedol, že zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, a to zhodne konštatovali najvyššie súdne inštancie v Slovenskej republike ako aj v Českej republike. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo/56/2007, 4Obo/115/99 z 18.5.2000 ako aj 1Cdo/120/2010, z ktorých citoval argumentáciu pre záver, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Uvedený záver mal konštatovať aj Ústavný súd Českej republiky pod sp.zn. II. ÚS 3711/11. 12. Pretože Obchodný zákonník obsahuje kompletnú úpravu premlčania, mala sa otázka premlčania aj v tomto prípade posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a nie je preto možné premlčanie vytrhávať z kontextu a aplikovať naň ustanovenia iného právneho predpisu, a to zrejme iba ad hoc v prospech spotrebiteľa. 13. Po citácii § 387 a nasl. Obchodného zákonníka parafrázoval závery v článku JUDr. Lukáša Vymazala publikovaného v Obchodnoprávnej revue č. 2, ročník 2010. Odvolateľ svoj názor opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24.7.2012 sp.zn. 32Cdo/3337/2010, v ktorom najvyšší súd sa vyporiadal s posúdením námietky premlčania zo zmluvy o úvere. Z uvedeného rozhodnutia citoval pasáž, v ktorej súd konštatoval, že úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa. Poukázal aj na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/293/2012 a Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co/50/2013 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013 sp.zn. 6MCdo/4/2012, v ktorých boli vyslovené názory, že na otázku premlčania práva bolo treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. 14. Vyslovil názor, že do účinnosti zákona č. 102/2014 Z.z., t.j. do 31.3.2015 je treba aplikovať normy obchodného práva. Rovnako odvolateľ je presvedčený, že ani ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nemožno použiť na konania, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia. Odvolateľ nesúhlasil s určením počiatku, od ktorého začína plynúť premlčacia doba z titulu zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 16.2.2005. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 20.12.2009 a tak premlčacia doba začala plynúť od 20.12.2009 a uplynula 21.12.2013 a nie 21.12.2012, ako to uviedol súd prvej inštancie. Žalobca podal žalobu dňa 6.3.2013, teda pred uplynutím premlčacej doby. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 17.7.2008 sp.zn. 4Obo/54/2007. Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu, ktorým zamietol návrh v časti vyčíslenia úroku po splatnosti úveru 2/ vo výške 59,10 eur a po splatnosti úveru 3/ vo výške 20,44 eur a úroku vo výške 18,40% ročne zo sumy 1.347,18 eur. Zamietol aj návrh v časti úroku vo výške 12,85% ročne zo sumy 252,41 eur. Po citácii § 497 Obchodného zákonníka, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka poukázal na to, že zmluva o úvere zaväzuje veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech finančné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Poukázal aj na rozhodnutie publikované Zo súdnej praxe č. 55/1996, podľa ktorého úroky vo výške dohodnutej pri poskytovaní úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patrí aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške. Poukázal aj na odbornú literatúru týkajúcu sa vzťahu úroku z úverov, úrokov z omeškania. Rozviedol aj nedávny legislatívny vývoj v tejto otázke, ktorý v navrhovanej verzii uvažoval o obmedzení maximálnej doby, za ktorú možno požadovať od dlžníka zmluvné úroky. Podľa navrhovanej úpravy § 53 ods. 9 OZ mala byť pripojená veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 OZ.“ Schválené znenie zákona č. 106/2004 Z.z. neobsahuje obmedzenie povinnosti platiť úroky z poskytnutých prostriedkov na čas do konečnej splatnosti úveru. Podľa odvolateľa žalobca má nárok popri úrokoch z omeškania aj na zmluvný úrok. Žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 51,90 eur. 15. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 16. Žalobca podal odvolanie dňa 5.5.2015, ktoré bolo doručené súdu dňa 12.5.2015, teda v čase účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“ účinného do 30.6.2016) a odvolací súd prejednal vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016. 17. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 18. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 19. Keďže odvolanie žalobcu bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho stavu existujúce v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. 20. Dôvodom je tu nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1,2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP). 21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote, stranou oprávnenou na tento procesný úkon, a že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 CSP a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 22. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola vo zvyšku zamietnutá žaloba žalobcu je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. decembra 2016 o 12.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 13. decembra 2016 podľa § 219 ods. 3 CSP. 24. Žalobca uviedol odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Odvolací dôvod, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, alebo pominul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na vadnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p. 25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 26. Súd prvej inštancie v predmetnej veci náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto odvolací súd rozsudok súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 27. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie ohľadom úrokov z úveru, a úrokov z omeškania. Záver súdu prvej inštancie v tomto smere je súladný so stanoviskom zaujatým v rozsudku NS ČR zo dňa 4.3.2002 sp.zn. 33Odo/47/2002. K dôvodom, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na dôvody odvolania žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné : 28. Do odseku 2 (ustanovenia § 52 OZ) bola doplnená novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho, veta, podľa ktorej „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Ide o zásadnú zmenu, ktorá má závažné dôsledky. Doposiaľ sa na obchodné spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vzťahovala úprava o neprijateľných podmienkach. V danom prípade ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy účinnej od 13. júna 2014, je treba na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t.j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Podľa názoru odvolacieho súdu to platí aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí, sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 Obchodného zákonníka dohodne uzavretie spotrebiteľskej zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem pojmového vymedzenia a podstatných náležitostí, sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. 29. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadná zmena nastala aj v dĺžke premlčacej doby. Podľa Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa Obchodného zákonníka štvorročná (§ 397). 30. Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude sa aplikovať úprava v Občianskom zákonníku, teda trojročná premlčacia doba. 31. V súvislosti s premlčaním odvolací súd poukazuje na nové znenie zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V zmysle novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2014, v zmysle § 5b (zákona č. 250/2007 Z.z.) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 32. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o prelomové ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť súdu z úradnej povinnosti (ex offo) skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Táto úprava je teda odlišná od úpravy v § 100 ods. 1 OZ, podľa ktorého súd prihliada na premlčanie len na námietku dlžníka. Vzhľadom na (tú) skutočnosť, že k tejto novej právnej úprave v zákone o ochrane spotrebiteľa nieto prechodného ustanovenia, súd je povinný skúmať túto otázku aj pri návrhoch, ktoré došli súdu pred 1. májom 2014, teda pri všetkých sporoch v čase rozhodovania. 33. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody sú právne irelevantné tvrdenia odvolateľa, že aplikáciou predmetných ustanovení dochádza k porušeniu zákazu retroaktivity. 34. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 35. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania súd založil na ustanovení § 396 ods. 1 CSP (podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, a tak nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1,2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( § 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).