Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8Sa/6/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200953 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200953.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu S. J. M. A. D. D. S. N. S. , L.. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti S. K. Ľ. O., naposledy bývajúcemu S. D., A.. S., T. L., S. K. Ľ. O., bez platného cestovného dokladu, t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Prešov, Ľubochnianska 2, Prešov o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-048/2016 zo dňa 04.08.2016 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-048/2016 zo dňa 04.08.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil účastníka konania dňa 04.08.2016 na účel výkonu administratívneho vyhostenia, podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce ( ďalej len ÚPZC Sečovce). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že predchádzajúcim rozhodnutím zo dňa 20.06.2016 č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania dňa 20.06.2016 o 23.55 hod. na účel administratívneho vyhostenia, stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 a účastníka konania umiestnil do ÚPZC Sečovce a to na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20. 06. 2016. 3. Na základe opravného prostriedku žalobcu zo dňa 30.06.2016 Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 9Sa/3/2016-26 zo dňa 19.07.2016 zrušil rozhodnutie správneho orgánu č. o zaistení žalobcu č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20.06.2016 a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 4. Zrušujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že správny orgán nepoučil účastníka konania o začatí konania o zaistení tak, ako mu to ukladá ust. § 18 ods. 3 Správneho poriadku, pretože konanie o zaistení podľa § 88 a nasl. zákona o pobyte cudzincov je samostatným správnym konaním. Súd neuznal za dôvodnú námietku žalobcu, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnil existenciu rizika úteku, aj keď podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice tak mal urobiť, pretože podľa názoru súdu v prípade účastníka konania, ktorý je zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, existencia rizika úteku nie je podmienkou jeho zaistenia. Ako dôvodnú súd vyhodnotil námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k možnosti uplatnenia alternatívnych opatrení k zaisteniu podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože správny orgán náležitým spôsobom nezdôvodnil, prečo v prípade zaistenia účastníka konania nemôžu byť využité iné opatrenia ako je hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky. Ako dôvodnú uznal krajský súd aj námietku účastníka konania, že správny orgán nerešpektoval jeho právo na rodinný a súkromný život a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože rozhodnutie správneho orgánu v danom smere nebolo ničím odôvodnené. Napokon ako dôvodnú uznal súd aj námietku účastníka konania ohľadom riadneho odôvodneniu stanovenia dĺžky doby zaistenia, pretože nedostatok odôvodnenia rozhodnutia vytýkaný touto námietkou nemôže byť napravený dodatočným vysvetlením. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 z dôvodu, že účastník konania neprejavil v konaní o administratívnom vyhostení ochotu vycestovať a vyriešiť svoj neoprávnený pobyt a to napr. aj využitím asistovaného dobrovoľného návratu. Správny orgán na pojednávaní pred súdom predložil správu, z ktorej vyplýva, aká je dĺžka vybavovania náhradného cestovného dokladu pre cudzinca, v prípade jeho spolupráce, ako aj v prípade nespolupráce. 5. Na základe záverov vyslovených v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 9Sa/3/2016-26 zo dňa 19.07.2016 správny orgán dňa 02.08.2016 vykonal šetrenie v mieste trvalého pobytu manželky účastníka konania R. J. J., nar. XX.XX.XXXX a zistil, že účastník konania má zabezpečené ubytovanie u svojej svokry T. J., v jej rodinnom dome v obci O. L. E.. Jej zdrojom príjmu je vdovský dôchodok v sume 216,- eur a sociálne dávky v sume 67.- eur mesačne. Na uvedenej adrese ( O. L. E. XXX, G.) majú trvalý pobyt aj jej deti P. J., D. J. S. R. J. J., t.j. manželka žalobcu. K osobe manželky žalobcu žalovaný uviedol, že táto je od roku 2012 zamestnaná ako upratovačka v spoločnosti B. G., D.. O.. M.., so sídlom v Košiciach, s mesačným príjmom 330,- až 350,- eur. Manželka žalobcu vo svojej výpovedi pred správnym orgánom uviedla, že jej manžel od príchodu na územie SR nikde nepracoval, ani nemá žiadne finančné prostriedky. Jeho pobyt bol hradený výlučne z jej príjmu. Za spoločné ubytovanie, ktoré im poskytuje jej matka neplatia nič a ďalej uviedla, že nemá žiadne finančné úspory. 6. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ďalej uviedol, že v písomnom vyjadrení zo dňa 03.08.2016 zástupca žalobcu uviedol, že nesúhlasí so zaistením účastníka konania, pretože tento je schopný plniť povinnosť hlásenia pobytu a má čiastočne uhradený svoj pobyt na území SR, pretože náklady mu pomáha uhrádzať jeho manželka. Na tieto skutočnosti je potrebné prihliadať a navyše sú u neho splnené aj podmienky na udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. 7. Opätovne konanie o zaistení žalobcu začal správny orgán dňa 04.08.2016. 8. Žalobca v zápisnici spísanej podľa § 22 Správneho poriadku uviedol, že s manželkou sa zoznámili v roku 2015, v čase, keď sa zdržiaval v Českej republike. Manželstvo uzavreli dňa XX.XX.XXXX a na území Slovenskej republiky sa zdržiava v rodinnom dome svojej svokry. Jeho manželka pracuje ako upratovačka na autobusovej stanici v G. a finančne ho zabezpečuje v celom rozsahu. Ďalej uviedol, že od príchodu na Slovensko nikde nepracoval a nemá ani žiadne finančné úspory. Počas jeho pobytu v Českej republike ho finančne podporoval jeho strýko. 9. Tieto skutočnosti potvrdila vo svojom vyjadrení aj manželka účastníka konania, ktorá spresnila, že svojej matke za poskytnutie ubytovania a stravy neplatia spolu so žalobcom nič a stravu do domácnosti kupuje jej brat. K svojim príjmovým pomerom uviedla, že pracuje ako upratovačka s mesačným príjmom cca 330,- eur a má našetrených v hotovosti 400,- eur. Žalobcovi kupuje oblečenie, zabezpečuje mu stravu a v prípade potreby mu poskytuje aj finančnú hotovosť 10,- - 15,- eur na jeho osobné potreby. Počas zaistenia žalobcu v Sečovciach bola manžela navštíviť dvakrát, prvýkrát hneď po jeho zaistení, keď mu odniesla jeho osobné veci a druhýkrát po asi 15 dňoch. Mimo týchto dní boli v telefonickom kontakte. Zdôraznila, že podľa informácií od právničky jej manžel má nárok na tolerovaný pobyt na území SR na dobu 6 mesiacov, počas ktorých si dokáže vybaviť potrebné doklady na vycestovanie. Tieto mu môže na ambasáde alžírska vo Viedni pomôcť vybaviť aj ona, požadujú však od nej potvrdenie o tolerovanom pobyte žalobcu na území Slovenska. 10. K prípadnému použitiu alternatív zaistenia správny orgán uviedol, že výška príjmu manželky žalobca a výška jej úspor nie sú postačujúce na to, aby ako blízka osoba bola schopná finančne zabezpečiť žalobcu, v prípade uloženia povinnosti podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v zákonom stanovenej výške a zároveň zabezpečiť aj svoje životné potreby. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je bez príjmu a nemá žiadne finančné prostriedky, a príjem manželky nepokrýva zákonom stanovenú výšku sumy finančných prostriedkov na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR (§ 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ a to namiesto jeho zaistenia. Zároveň správny orgán pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj skutočnosť, že žalobca nemá na území SR zabezpečené zdravotné poistenia, ani poistenú úhradu liečebných nákladov. 11. V konaní o administratívnom vyhostení správny orgán ďalej zohľadnil skutočnosť, že žalobca má na území SR manželku, preto mu neuložil zákaz vstupu na územie SR a ani mu neurčil krajinu, do ktorej ho vysťahuje. Ak by žalobca prejavil vôľu rešpektovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nebolo by nutné jeho zaistenie, ale bola by mu určená lehota na vycestovanie z územia SR. 12. K stanoveniu doby dĺžky zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 18.07.2016 mu bola doručená odpoveď UPZC, z obsahu ktorého vyplýva, že podľa doterajších skúseností je dĺžka vybavenia náhradného cestovného dokladu zo zastupiteľského úradu S. do 6 mesiacov v prípade, ak účastník konania spolupracuje, v prípade jeho nespolupráce je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané a lehota na vystavenie cestovného náhradného dokladu je dlhšia ako 6 mesiacov, Žalobca vypísal žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu dňa 22.06.2016. 13. Žalovaný ďalej konštatoval, že rozhodnutie o zaistení žalobcu neprimerane nezasahuje do jeho práva na rodinný život, pretože ho obmedzuje iba na nevyhnutný čas. Neuložením zákazu vstupu na územie SR bola rešpektovaná zásada primeranosti zásahu do práva na rodinný život. Žalobcu nezbavuje povinnosti rešpektovať zákony SR, ani uzavretie manželstva so štátnou príslušníčkou SR. 14. V závere odôvodnenia žalovaný k tvrdeniu manželky účastníka konania o jeho nároku na udelenie tolerovaného pobytu, ako aj k tvrdeniu zástupcu žalobcu, že tento spĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uviedol, že v prípadoch zistenia neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny správny orgán v prvom rade chráni verejný záujem tým, že začne konanie o administratívnom vyhostení a ak z dokazovania počas tohto konania vyplynie skutočnosť, že existujú dôvody na nevyhostenie, konanie zastaví. Až následne potom môže prijať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu. V prípade žalobcu, za situácie, že existuje vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení nie je možné prijať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, pretože jeho neoprávnený pobyt na území SR je možné vyriešiť výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 15. Žalobca podal prostredníctvom zástupcu správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení v zákonom stanovenej lehote, v ktorej namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie pred žalovaným trpí vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žiadal preto, aby Krajský súd v Košiciach rozhodnutie žalovaného o zaistení zrušil, nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a zároveň uložil povinnosť žalovanému nahradiť trovy konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. 16. Predovšetkým namietal, že jeho zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože nerešpektuje právo na zachovanie jeho rodinného života. Napadnuté rozhodnutie sa zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom rozhodnutie žalovaného je v rozpore s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, pretože zásah do práva na zachovanie rodinného života nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami tohto Dohovoru, ktorým je SR viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie žalovaného nerešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do tohto jeho práva. Jeho vyhostenie z krajiny, kde žije blízky člen jeho rodiny môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života. Zdôraznil, že žalobca nespáchal žiaden trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu napádaného zásahu do jeho súkromného a rodinného života. Zaistenie a vyhostenie žalobcu nie je nevyhnutné. 17. V tej súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sza/8/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19. 10. 2010, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok z 18. 02. 1991; Boultif v. Švajčiarsko, rozsudok z 02. 08. 2001). Žalovaný navyše na žiadnom skutkovom základe vyplývajúcom z čl. 8 ods. 2 Dohovoru neodôvodnil zásah do rodinného a súkromného života žalobcu v súvislosti s napr. národnou alebo verejnou bezpečnosťou, či ochranou pred zločinnosťou. 18. Žalobca nesúhlasil ani s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia s ohľadom na nesplnenie zákonných podmienok na uloženie miernejších donucovacích opatrení v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na čl. 15 ods. 1 Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, podľa ktorého, pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/ alebo vykonať proces odsunu a to najmä keď: 1/ existuje riziko úteku, alebo 2/ dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy alebo odsunu. Vo veci žalobcu však neexistuje riziko jeho úteku, čo preukazuje jeho predchádzajúce správanie na území SR, ako aj skutočnosť, že sa oženil so štátnou príslušníkov SR. Po celú dobu pobytu na území SR sa zdržiaval u svojej terajšej manželky a to aj počas konania o udelenie azylu a plnil si všetky svoje povinnosti ohlásiť miesto pobytu na príslušnom oddelení cudzineckej polície a pravidelne žiadal o predĺženie priepustky na pobyt mimo azylového zariadenia. Žalobca opakovane sa dostavil pred žalovaného, kde sa bezúspešne pokúšal o prijatie jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu, aj keď nedisponoval všetkými potrebnými dokladmi. Zo správania žalobcu je preto zrejmé, že ak by sa chcel vyhnúť vyhosteniu z územia SR, toto územie by už dávno opustil alebo by sa ukrýval. U žalobcu preto neexistuje riziko jeho úteku, preto jeho zaistenie je nanajvýš nedôvodné a v rozpore s návratovou smernicou. Manželka žalobcu je ochotná a schopná zabezpečiť žalobcovi ubytovanie a úhradu všetkých jeho nákladov na stravu a to aj v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky č. 499/2011 Z. z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR. Záver žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, že žalobcovi je potrebných ešte 19,- eur denne na stravu, je preto nedôvodný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ žalovaný pripustil, že pobyt žalobcu je schopná zabezpečiť jeho manželka spolu so svojou matkou, je nanajvýš rozporuplné, prečo dospel k záveru, že žalobca potrebuje ďalšie finančné prostriedky (žalovaným označenú sumu nie je schopný finančne pokryť) a to v súvislosti s tým, že manželka žalobcu aj doteraz žalobcovi poskytovala stravu, ako aj ubytovanie a rovnako chce postupovať aj v budúcnosti. Bolo preto povinnosťou žalovaného na túto skutočnosť prihliadať a pri vyhodnocovaní sumy potrebnej na finančné zabezpečenie pobytu takúto položku na stravu nemal zobrať do úvahy. Podľa žalobcu preto v prejednávanej veci bola daná zákonná možnosť uplatnenia miernejších opatrení k zaisteniu v podobe hlásenia pobytu alebo peňažnej záruky. 19. V závere správnej žaloby žalobca poukazoval na tú skutočnosť, že u žalovaného sa opakovane v čase od 10.06.2016 do 20.06.2016 pokúšal podať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, bol však odmietnutý a odsúvaný s odôvodnením, aby prišiel v iný termín. Aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí pripustil, že žalobca sa v priebehu konania o zaistení a po prepustení zo zaistenia dňa 04.08.2016 pokúšal o podanie žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu, a zároveň konštatuje, že jeho žiadosť prijatá nebola. Žalovaný tvrdí, že cudzincovi, ktorému bolo vydané vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení nemôže byť prijatá žiadosť o tolerovaný pobyt, s ktorým názorom však žalobca zásadne nesúhlasil. Žalobca tvrdil, že dňa 04.08.2016 sa domáhal začatia správneho konania o udelenie tolerovaného pobytu, pretože spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky pre jeho udelenie, žalovaný sa touto žiadosťou opakovane odmietal zaoberať a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov jeho žiadosť neprijal. Takýmto konaním žalovaného došlo k hrubému porušenie nielen zákona o pobyte cudzincov, ale aj Správneho poriadku a Ústavy SR. Výsledok konania o udelení tolerovaného pobytu pritom mohlo mať zásadný význam pre postavenie žalobcu na území SR s ohľadom na oprávnenosť jeho pobytu, čo by v konečnom dôsledku neumožnilo žalovanému ani rozhodnúť o jeho zaistení. 20. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 18.06.2016 žiadal, aby Krajský súd správnu žalobu zamietol. Zdôraznil, že žalovaný sa rozhodol administratívne vyhostiť žalobcu z územia SR, pretože na území SR sa zdržiava neoprávnene. V rozhodnutí zohľadnil závažnosť protiprávneho konania žalobcu, dĺžku takéhoto protiprávneho konania, mieru zavinenia, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona o pobyte cudzincov. Zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobca má na území SR manželku, a preto mu neuložil zákaz vstupu na územie SR a ani neurčil krajinu, do ktorej ho vyhosťuje. V prípade, ak by žalobca prejavil vôľu rešpektovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, žalovaný by ho nezaistil, ale určil by mu lehotu na vycestovanie. Vykonaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení by žalobca odstránil protiprávny stav, ktorý spôsobuje svojím neoprávneným pobytom a zároveň by mohol požiadať o udelenie trvalého pobytu na dobu piatich rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov ako manžel štátneho občana SR s trvalým pobytom na území SR. 21. Ďalej žalovaný vo vyjadrení v podstate zhrnul argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia o zaistení a zdôraznil, že dňa 06.07.2016 na Matričnom úrade v Prešove nahliadol do spisu o uzatvorení manželstva žalobcu, vyhotovil fotokópie príslušných dokumentov a konštatoval, že žalobca počas celej doby neoprávneného pobytu na území SR nevykonal žiadny preukázateľný úkon, ktorým by získal cestovný doklad a pokúsil sa odstrániť protiprávny stav, ktorý spôsobuje svojím neoprávneným pobytom, ako žiadateľ o azyl však nemal problém kontaktovať domovskú krajinu aby získal doklady potrebné k uzavretiu manželstva. Žalovaný nesúhlasil so záverom právneho zástupcu žalobcu, že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do práva žalobcu na rodinný život. Skutočnosť, že žalobca nespáchal žiaden trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu napádaného zásahu do jeho súkromného a rodinného života, podľa žalovaného nie sú tými skutočnosťami, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o tom, že pri svojom rozhodovaní nerešpektoval čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V prípade zásahu do súkromného života žalobcu ide o odstránenie nezákonného stavu, ktorý spôsobuje svojím neoprávneným pobytom na území SR. K histórii jeho pobytu na území členských štátov Európskej únie uviedol, že žalobca vstúpil na územie Francúzska legálne, na základe platného víza a počas jeho platnosti sa do 14.01.2015 zdržiaval na území Českej republiky. Od tej doby svojím neoprávneným pobytom porušuje zákony a aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje Kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“). Ďalej uviedol, že žalobca sa pred žalovaného dňa 23.11.2015 nedostavil dobrovoľne, ale bol predvedený a snahu vyriešiť svoj pobyt začal žalobca prejavovať až po uzavretí manželstva. 22. K alternatívam zaistenia vo svojom vyjadrení uviedol, že zástupca žalobcu poukazuje na neexistenciu rizika úteku, avšak existencia rizika úteku nie je podmienkou zaistenia v zmysle v rozhodnutí označeného zákonného ustanovenia. Policajný útvar v zmysle platných právnych predpisov môže uložiť povinnosť podľa § 89 ods. 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa ods. 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. U žalobcu však takéto podmienky splnené nie sú, pretože žalobca nemá žiaden príjem, a príjem manželky žalobcu nepostačuje na finančné zabezpečenie jeho pobytu v prípade uloženia alternatívnych povinností k zaisteniu. 23. K námietke, že žalobca sa pokúšal u žalovaného podať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území SR, avšak bol opakovane odmietnutý a odsúvaný s odôvodnením, aby prišiel v iný termín uviedol, že žalobca sa počas konania o udelenie azylu a priepustiek z pobytového tábora Rohovce spoločne s manželkou dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ Prešov ohľadom informácie o možnosti získať pobyt na území SR, kde bol poučený o postupe a potrebných dokladoch. Neskôr sa dostavil, aby podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu rešpektovania súkromného a rodinného života, táto žiadosť však podľa § 59 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov prijatá nebola, pretože žalobca bol v tom čase v konaní o administratívnom vyhostení. Dňa 04.08.2016 žalobca o udelenie tolerovaného pobytu nežiadal, a takáto skutočnosť nevyplýva ani zo zápisnice spísanej so žalobcom. Manželka žalobcu v zápisnici uviedla, že podľa informácie jej právničky žalobca má nárok na tolerovaný pobyt na území SR, takéto vyjadrenie manželky žalobcu však nemožno považovať za žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu. 24. Krajský súd v Košiciach prejednal správnu žalobu podľa ust. § 221 a nasl. zák. č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku (SSP) na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 26.08.2016. Na tomto pojednávaní sa napriek riadnemu predvolaniu nezúčastnili žalobca, jeho zástupca a žalovaný s tým, že súd konal v zmysle ust. § 206 ods. 6 SSP v spojení s ust. § 114 SSP aj v ich neprítomnosti. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, vyjadrenia žalovaného, ako aj obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná. 25. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, konkrétne rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 9Sa/3/2016-26 zo dňa 19. 07. 2016 vyplýva, že rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20. 06. 2016 žalovaný podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. 26. Týmto rozhodnutím Krajského súdu bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. PPZ- HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20.06.2016 týkajúce sa žalobcu, ktorým bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňom 20.06.2016 o 23.55 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zároveň správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 a štátny príslušník tretej krajiny bol umiestnený do ÚPZC Sečovce. Krajský súd zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. 27. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-046/2016 súd zistil, že pred úkonom bol účastník konania upovedomený o tom, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Prešov ako vecne a miestne príslušný správny orgán podľa § 125 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov začal voči nemu konanie vo veci zaistenia. Z vyjadrenia účastníka konania zachyteného v tejto zápisnici vyplýva, že na území SR má manželku R. J. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnu príslušníčku D., s ktorou uzavrel manželstvo dňa XX. XX. XXXX. S manželkou býva na adrese O. L. E. XXX G. v rodinnom dome, ktorého majiteľkou je jeho svokra. Pobyt žalobcu na území SR finančne zabezpečuje manželka žalobcu, ktorá pracuje ako upratovačka. Žalobca ďalej uviedol, že nemá žiadne príjmy a nemá ani žiadne finančné úspory. 28. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona 403/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 29. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. 30. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 31. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 32. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 33. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 34. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme; alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie SR alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na územie SR alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 35. Podľa § 83 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie ak a/ možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť, b/ možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88, alebo c/ štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo právo a slobody iných. 36. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku. 37. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 38. Podľa § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12, a/ ktorý je maloletou osobou nájdenou na území Slovenskej republiky, b/ ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu , alebo verejný poriadok, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a/ až d/ možno tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže svoju totožnosť iným spôsobom. 39. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 499/2011 o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky suma je táto sumy určená vo výške 56,- eur na osobu a deň pobytu. 40. Podľa ods. 2 písm. a/ až e/ citovaného zákonného ustanovenia sumu určenú v odseku 1 tvoria tieto zložky : 30,- eur ubytovanie, 4,- eurá raňajky, 7,50 eur obed, 7,50 eur večera a 7,- eur vreckové. 41. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 42. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd : čl. 1/ každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie, čl. 2/ štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. 43. S prihliadnutím na skutkové okolnosti danej veci súd po právnej stránke uzatvára: 44. K námietke žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný v rozhodnutí sa nedostatočne zaoberal zásahom do práva žalobcu na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd súd zastáva názor, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení zdôraznil, že žalobca má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a jeho žiadosť o udelenie azylu bola zamietnutá. Práve na základe týchto skutočností bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, pričom v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b/ je zaistenie legálnym prostriedkom zabezpečenia výkonu vyhostenia a to za situácie, keď prepustením žalobcu zo zaistenia by mohol byť účel vyhostenia zmarený. Uvedené rozhodnutie podľa názoru súdu rešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa (vyhostenie žalobcu) a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do práva žalobcu na rodinný život. Žalobca sa nesporne na území Slovenskej republiky a v celom schengenskom priestore zdržiava neoprávnene, bez povolenia na pobyt a správny orgán vydal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktoré je vykonateľné. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení zohľadnil závažnosť protiprávneho konania žalobcu, dĺžku jeho trvania, mieru zavinenia žalobcu ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca na Slovensku uzavrel manželstvo dňa 14.05.2016 s občiankou SR, a preto mu neuložil v rozhodnutí o vyhostení zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a ani neurčil krajinu, do ktorej vycestuje. 45. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku žalobcu vo vzťahu k možnosti uložiť žalobcovi iné, miernejšie donucovacie opatrenia v zmysle ust. § 89 zákona o pobyte cudzincov. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že vzhľadom na jeho predchádzajúce konanie, ako aj skutočnosť, že na území SR má manželku u neho neexistuje riziko úteku, táto skutočnosť, tak ako to vyplýva z predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia však nie je podmienkou pre zaistenie cudzinca. Z vyjadrení žalobcu a aj vyjadrení jeho manželky správny orgán zistil, že žalobca na nemá dostatok finančných prostriedkov na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR (§ 1 ods. 1,2 vyhlášky č. 499/2011 Z.z.), pretože nemá žiaden príjem a celý jeho doterajší pobyt na Slovensku bol zabezpečený iba z príjmu jeho manželky a prípadne svokry, ktorý však nie je postačujúci na pokrytie nákladov stanovených v označenej vyhláške a zároveň aj pokrytie vlastných nákladov na bývanie, stravovanie a iných nevyhnutných nákladov. Z tohto pohľadu preto súd vyhodnotil skutkový záver správneho orgánu o nedostatku finančných prostriedkov u žalobcu za správny. Za týchto okolností je preto opodstatnený záver správneho orgánu, že neboli splnené zákonné podmienky pre uloženiu iných, miernejších donucovacích opatrení, ako alternatíva k zaisteniu žalobcu. 46. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný porušil jeho práva, pretože bol opakovane odmietnutý so žiadosťami o udelenie tolerovaného pobytu a správny orgán nerešpektoval ani jeho žiadosť zo dňa 04.08.2016 súd uvádza, že táto námietka podľa názoru súd nie je opodstatnená a správny orgán pri posudzovaní jednotlivých žiadostí žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu nepochybil. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj z preskúmavaného rozhodnutia a vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalobca sa v čase konania o udelení azylu informoval na možnosť udelenia tolerovaného pobytu, s tým, že bol poučený o možnostiach jeho udelenia ako aj o postupe a potrebných dokladoch. Neskôr sa dostavil , aby podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky (podľa § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) z dôvodu rešpektovania jeho súkromného a rodinného života, v tom čase však bol v konaní o administratívnom vyhostení a preto jeho žiadosť nebola prijatá. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že žalobca žiadal o udelenie tolerovaného pobytu dňa 04.08.2016 a to v čase začatia konania o jeho zaistenie, a takáto žiadosť nie je uvedená ani v zápisnici zo dňa PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-046/2016 zo dňa 04.08.2016. V zápisnici o vyjadrení zo dňa 04.08.2016 č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-047/2016, vo vyjadrení manželky žalobcu R. J. J. je zachytené, že podľa informácií od právničky jej manžel má nárok na tolerovaný pobyt na dobu šesť mesiacov, za účelom vybavenia potrebných dokladov na ambasáde S. vo Viedni, takúto informáciu však nemožno považovať za žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu. 47. V závere Krajský súd dodáva, že pri stanovení dĺžky zaistenia žalovaný vychádzal z dostatočných podkladov, keď zobral do úvahy informácie uvedené v listine označenej ako S. J., L.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S.Ž., zaslanie správy - odpoveď zo dňa 18.07.2016 a to Prezídium PZ Hraničnej cudzineckej polície, Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce podľa ktorej dňa 22. 06. 2016 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého vypísal žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu. Táto žiadosť bola odoslaná do ÚPZC Medveďov dňa 26.06.2016. Podľa ich doterajších skúseností pri dĺžke vybavovania náhradného cestovného dokladu prostredníctvom ÚPZC Medveďov so zastupiteľským úradom S. O. vyplýva, že v prípade spolupráce príslušníka S. je vybavenie podporného dokladu, prípadne vystavenie náhradného cestovného dokladu zhruba 6 mesiacov a v prípade nespolupráce je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané a v takomto prípade vystavenie náhradného cestovného dokladu môže byť aj dlhšie ako 6 mesiacov. 48. Stanovenie dĺžky zaistenia v preskúmavanom rozhodnutí na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 je v preskúmavanom rozhodnutí dostatočne odôvodnené, s tým, že je povinnosťou žalovaného počas celej doby zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/ skúmať, či trvá účel zaistenia a v prípade, ak pominie, postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma. 49. Podľa ust. § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 50. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 51. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 167 SSP v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.