Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200942 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu C. R. P. C. P. B. C. G. C. , nar. 01.01.1992, štátnej príslušnosti Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zast. Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, za účasti maloletých detí: 1/ P. P., X.. XX.XX.XXXX a 2/ P. K., X.. XX.XX.XXXX, oboch štátnej príslušnosti Pakistanská islamská republika, bez dokladov totožnosti, umiestnených v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, proti žalovanému Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. : PPZ-HCP-BA6-266-012/2016-AV zo dňa 31.07.2016 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-266-012-/2016-AV zo dňa 31.07.2016 o zaistení žalobcu R. C., X.. XX.XX.XXXX bez dokladu totožnosti dňom 31.07.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najneskôr do 30.11.2016 a nariaďuje žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu a maloletých P. P., X.. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti a P. K., X.. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti zo zaistenia. o d ô v o d n e n i e : l. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA6-266-012/2016-AV zo dňa 31.07.2016 podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte: „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu - účastníka konania na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím zo dňa 31.07.2016 č. PPZ-HCP- BA6-266-010/2016-AV, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods.1 a § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený, a to podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov dňom vydania tohto rozhodnutia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.11.2016 a zároveň bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Spolu s účastníkom konania počas zaistenia účastníka konania v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce podľa rozhodnutia žalovaného sa umiestňujú deti účastníka konania, a to v 1. rade P.C. P., X.. XX.XX.XXX4 a v 2. rade P. K., X.. XX.XX.XXXX. 2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že dňa 31.07.2016 v čase o 08.44 hod. boli vyslané hliadky pohotovostnej motorizovanej jednotky Bratislava na diaľnicu D2, kde sa mal nachádzať neznámy počet osôb tmavšej pleti, kráčajúcich popri zvodidlách. Na výzvu, aby preukázali svoju totožnosť nedokázali predložiť žiaden doklad totožnosti a uviedli, že sú z Pakistanu, Afganistanu a Bangladéša a chcú ísť do Viedne. Následne bola spozorovaná aj ďalšia skupina osôb tmavšej pleti, ktorí takisto nevedeli preukázať svoju totožnosť. Vzniklo preto podozrenie, že tieto osoby vrátane žalobcu majú na území SR neoprávnený pobyt, preto bol účastník konania dňa 31.07.2016 v čase o 09.20 hod. predvedený na oddelenie cudzineckej polície policajného zboru v Bratislave. Dňa 31.07.2016 začal správny orgán konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov a uvedeného dňa aj rozhodol rozhodnutím pod č. PPZ-HCP-BA-266-010/2016-AV o administratívnom vyhostení žalobcu a uložení zákazu vstupu na územie SR na dobu 4 rokov. Zároveň rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči uvedenému rozhodnutiu (§ 55 ods.2 Správneho poriadku). Správny orgán v označenom rozhodnutí neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie, a to z dôvodu, že možno predpokladať, že ujde alebo bude inými spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako aj z dôvodu, že nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť a účastníka konania možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania v zápisnici o vyjadrení podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku k zisteniam správneho orgánu uviedol, že na území SR nežiada o udelenie azylu. Ako dôvod odchodu z domovskej krajiny uviedol finančné dôvody ako aj prebiehajúce pozemské boje medzi extrémistickými skupinami, ktoré ich prenasledujú. Pre prípad, že bude umiestnený v tábore pre utečencov žiadal, aby spolu s ním boli umiestnení aj jeho synovci P. P. C. P. K., pretože sa o nich stará. 3. Správny orgán považoval za preukázané, že v prípade účastníka konania je potrebný postup podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože proti účastníkovi konania bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Účastník konania nežiadal o udelenie azylu, preto je správny orgán povinný zabezpečiť výkon administratívneho rozhodnutia. V súvislosti s tým správny orgán v konaní o administratívnom vyhostení preskúmal následok administratívneho vyhostenia účastníka konania na jeho súkromný a rodinný život s poukazom na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezistil dôvody na nerešpektovanie jeho súkromného a rodinného života. Účastník konania na území SR nevedie súkromný život, ktorý by bolo potrebné rešpektovať nad rámec, aký je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzanie nepokojov alebo zločinnosti. Účastník konania nedodržiava všeobecne záväzné podmienky, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretích krajín zdržiavajúcich sa na území členských štátov. Ďalej poukázal na skúmanie možnosti alternatívnych možností zaistenia účastníka konania v súvislosti s ustanovením § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že účastník konania nemá na území SR udelený pobyt a naviac ako aj vzhľadom na mieru ohrozenia účelu zaistenia účastníkovi konania nemožno uložiť namiesto zaistenia alternatívne povinnosti. K samotnej dĺžke doby zaistenia uviedol, že táto bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.11.2016, ktorú lehotu stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania a potrebných úkonov nutných k realizácii jeho administratívneho vyhostenia. Príslušný policajný útvar počas zaistenia vykoná všetky potrebné úkony k tomu aby bol účastník konania administratívne vyhostený. Zdôraznil, že podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne stanoviť, pretože táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. V závere konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov predmetné zaistenie účastníka konania je plne aj v súlade s článkom 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 4. Správny orgán uzavrel, že vzhľadom na tieto skutočnosti bolo potrebné postupovať podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň spolu s účastníkom konania v zariadení umiestniť jeho maloleté deti. 5. V zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom zástupcu Centra právnej pomoci podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu zo dňa 08.08.2016, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu. Namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné. 6. Žalovanému vytýkal, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne. Na územie Pakistanu sa nechce a ani nemôže vrátiť z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a existenciu prebiehajúcich bojov medzi extrémistickými skupinami. Ďalej uviedol, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Vrátením navrhovateľa a maloletých detí na územie Pakistanu dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods.2 Ústavy SR. Slovenské súdy pritom už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t.j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune (v tomto prípade o vyhostení) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Žalovaný dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu a nedostatočne zistil skutkový vzťah vo vzťahu k bezpečnostnej situácii v Pakistane, keď dôsledne nezisťoval možné prekážky vyhostenia, ktoré museli byť žalovanému známe už len z jeho samotnej činnosti, na ktoré poukazoval aj žalobca vo svojej výpovedi v priebehu konania. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že vyhostením navrhovateľa na územie Pakistanu nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR. V tej súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010), ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa danej oblasti. 7. Ďalej vytýkal žalovanému, že aj keď žalobcu zaistil na účel výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky na územie Pakistanu, v konaní ani v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal otázkou jeho vyhostiteľnosti do Pakistanu a ani skúmaním existencie prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V danej veci však existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia do Pakistanu, v dôsledku ktorých je držanie žalobcu s maloletými deťmi v zaistení neúčelným, neefektívnym, a z tohto dôvodu aj v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Vyhostenie, navyše s maloletými deťmi, by taktiež znamenalo porušenie medzinárodného princípu non- refoulement. Uviedol, že zo všeobecne dostupných správ a informácií o Pakistane vyplýva, že v tejto krajine pretrváva vysoká miera násilia ozbrojených útokov, a to aj samovražedných na celom území, nevynímajúc civilné ciele v blízkosti škôl a parkov. Z dôvodov zlej bezpečnostnej situácie v Pakistane a množstva teroristických útokov zahynulo v Pakistane aj značné množstvo detí. Z uvedených dôvodov žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav najmä tým, že v jeho rozhodnutí absentuje vyjadrenie o prípustnosti vrátenia žalobcu a maloletých detí na územie Pakistanu s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj v prípade, že žalobca sa rozhodol nepožiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, žalovaného to nezbavuje zákonnej povinnosti zaoberať sa prekážkami vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Cudzinec nemá povinnosť požiadať o medzinárodnú ochranu na území cudzieho štátu, ale žalovaný má zákonnú povinnosť zaoberať sa prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia, a to aj v prípade, že ich účastník konania priamo nenamieta. Zistené prekážky vyhostenia pritom môžu zakladať právny dôvod na udelenie tolerovaného pobytu cudzincovi na území SR z dôvodu nemožnosti vyhostenia cudzinca z územia SR napríklad práve pre pretrvávajúcu bezpečnostnú hrozbu v krajine pôvodu cudzinca. Práve z týchto dôvodov žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Rozhodnutie je aj nedostatočne odôvodnené, pretože v ňom absentuje akákoľvek právna úvaha ohľadom skúmania prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu na územie Pakistanu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal ani efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a obmedzil sa iba na formálne skonštatovanie súladu zaistenia s Dohovorom. Postup a rozhodovanie žalovaného je preto v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Odsunom žalobcu a maloletých cudzincov na územie Pakistanu by navyše došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru, pretože by boli vystavení podmienkam, ktoré predstavujú ohrozenie ich osobnej bezpečnosti a života. 8.V ďalšej časti opravného prostriedku sa žalobca zaoberal tým, že na základe napadnutého rozhodnutia sa nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s dvoma maloletými deťmi. Vytýkal žalovanému, že pri svojom rozhodovaní sa vôbec nevysporiadal s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, preto vec nesprávne právne posúdil. V danom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobcu a dvoch maloletých cudzincov v nízkom veku a teda napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletých osôb, práve preto z tohto dôvodu bolo povinnosťou v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním žalovaný v konaní vysporiadal. Žalovaný tak nespravil, čím došlo k vážnemu pochybeniu v procese jeho rozhodovania. Z týchto dôvodov je jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s posudzovaním otázky súladu umiestnenia maloletých detí do detenčného zariadenia pre cudzincov s čl. 3 Dohovoru, ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v danej problematike. Z rozhodnutia vyplýva, že žalovaný v odôvodnení neuviedol žiadnu právnu úvahu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí a na ich záujmy, na prejednávaný prípad neaplikoval príslušné právne predpisy dotýkajúce sa ochrany práv detí, čím vec nesprávne právne posúdil. 9. Žalobca ďalej namietal vadu riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu stanovil vo výroku rozhodnutia čas nevyhnutne potrebný, nie je však vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k stanoveniu práve takejto dĺžky doby zaistenia. Poukázal na judikatúru všeobecných súdov SR, ktorá ukladá správnemu orgánu v takýchto prípadoch zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Lehotu zaistenia je pritom potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“ je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenia cudzinca. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia, preto v zmysle označených rozhodnutí všeobecných súdov SR (rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014) je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Žalovaný v rozhodnutí neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu a či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné. 10. V závere podaného opravného prostriedku žalobca žiadal priznať náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. 11. Vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 11. 08. 2016 správny orgán žiadal, aby konajúci súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zdôraznil, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a dôvodom jeho zaistenia bolo zabezpečenie prípravy na výkon jeho administratívneho vyhostenia z územia SR. Zaujal stanovisko, že prekážky vyhostenia boli riadne preskúmané a riadne odôvodnené v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a nevidí dôvod, prečo by mal prekážky vyhostenia odôvodňovať aj počas konania o jeho zaistení. Zaistenie je iba forma, ktorej snahou je docieliť sledovaný účel, čo v tomto konkrétnom prípade je odsun navrhovateľa z územia SR. Obdobne ako pri ukladaní väzby v trestnom stíhaní sa neodôvodňuje konkrétny trestný čin, jeho spáchanie, resp. nespáchanie, ale konkrétne dôvody na takéto opatrenie. Poukázal aj na fakt, že žalobca do dňa spracovania tohto vyjadrenie nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, z čoho je zrejmé, že prekážky vyhostenia, ako aj ostatné skutočnosti odôvodnené v tomto rozhodnutí považuje za správne. Vyslovil podozrenie, že právny zástupca nekoná výhradne v záujme žalobcu, ale hlavne v záujme vlastného zisku vo vzťahu k trovám konania. K samotným prekážkam vyhostenia do domovskej krajiny žalovaný uviedol, že počas konania vo veci administratívneho vyhostenia bol žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia dotazovaný na jednotlivé riziká, ktoré mu hrozia v domovskej krajine, pričom uviedol, že mu nič nehrozí, odišiel z dôvodov finančných problémov a sú tam pozemné boje. Žalobca má právo požiadať Slovenskú republiku o udelenie medzinárodnej ochrany, ak takúto ochranu potrebuje, a je nutné mu ju udeliť. O žiadny druh medzinárodnej ochrany nepožiadal, čo tiež poukazuje na skutočnosť, že mu v domovskej krajine nič nehrozí. Žalovaný namietal aj proti používaniu a aplikácii smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo 16. 12. 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, pretože predmetná smernica bola plne implementovaná do príslušných právnych predpisov, čoho dôkazom je tabuľka zhody právneho predpisu s právom Európskej únie. Vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia uviedol, že táto bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30. 11. 2016. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov je žalovaný povinný po celý čas doby zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia. 12. Krajský súd v Košiciach prejednal správnu žalobu žalobcu podľa ust. § 221 a nasl. zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (SSP) na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 24. 08. 2016. Na tomto pojednávaní sa napriek riadnemu predvolaniu nezúčastnili účastníci konania, preto súd v zmysle ust. § 206 ods. 6 SSP v spojení s ust. § 114 SSP konal aj v ich neprítomnosti. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, vyjadrením žalovaného, ako aj po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o bezodkladnom prepustení žalobcu a maloletých zo zaistenia. 13. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalovaný dňa 31. 07. 2016 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení C. R., X.. XX. XX. XXXX, štátnej príslušnosti Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, a to z dôvodov podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na územie Pakistanskej islamskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a zároveň uložil účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie SR na dobu štyroch rokov. Podľa § 83 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie. Zároveň podľa § 55 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“), správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Konštatoval, že účastník konania svojím konaním naplnil ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že na území SR má neoprávnený pobyt. Zároveň žalobca nežiadal o udelenie azylu a správny orgán nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania. Účastníkovi konania nebola uložená lehota na vycestovanie, pretože správny orgán považoval za preukázanú existenciu značného rizika úteku, ktorá jednoznačne vyplýva z doterajšieho konania žalobcu, pretože jeho cieľovou krajinou nie je Slovenská republika, preto je možné predpokladať, že účastník konania na území SR nezotrvá a ujde do svojej cieľovej krajiny, ako aj skutočnosti, že na území SR nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. Žalobca nemá ani platný cestovný doklad a prostriedky na vycestovanie, preto je povinnosťou správneho orgánu zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a tým neurčiť lehotu na vycestovanie. Správny orgán pred vydaním rozhodnutia dospel k záveru, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rešpektovať súkromný a rodinný život žalobcu nad rámec nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Postup podľa ust. § 55 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán zvolil z dôvodu, že účastník konania svojím konaním porušuje všeobecne záväzné predpisy, týkajúce sa upravovania pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín a tým spôsobuje hrozbu pre verejnosť, nakoľko nie je potvrdená jeho totožnosť, minulosť a ani zdravotný stav. 14. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní č. PPZ- HCP-BA6-266-011/2016-AV zo dňa 31. 07. 2016 súd zistil, že podľa vyjadrenia žalobcu v krajine pôvodu, alebo v krajine, z ktorej prichádza prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej politickej alebo sociálnej skupine, alebo hrozba mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trest smrti navrhovateľovi nič nehrozí, pretože z domovskej krajiny odišiel z dôvodov finančných problémov a existujúcich pozemských bojov medzi extrémistickými skupinami. Nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území SR. V prípade uloženia povinnosti hlásenia pobytu a zloženia peňažnej záruky by tieto povinnosti nevedel splniť. Z obsahu zápisnice ďalej vyplýva, že v prípade, ak bude umiestnený v zariadení pre cudzincov, žiada, aby tam bol umiestnený spolu so svojimi synovcami, lebo sa o nich stará a nechce, aby sa mu stratili, pretože je za nich zodpovedný. 15. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 16. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom SR. 17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR alebo občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 19. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 20. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyte na území SR. 21. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom - zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 22. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé. 23. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 25. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. 26. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka. 27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 28. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 29. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 31. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok odvolateľa, ako aj jeho procesného postupu vo veci súd právne uzatvára: 32. Predmetom preskúmania bolo správnou žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu zo dňa 31. 07. 2016 č. PPZ-HCP-BA6-266-012/2016-AV, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu dňom 31.07. 2016 na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-266-010/2016-AV zo dňa 31. 07. 2016, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený, s tým, že rovnakým dňom žalovaný rozhodol o umiestnení navrhovateľa do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach s tým, že spolu s účastníkom konania sa počas zaistenia účastníka konania v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce umiestňujú deti účastníka konania v 1.rade P. P., X.. XX. XX. XXXX a 2. rade P. K., X.. XX. XX. XXXX. 33. Vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný označil maloletých cudzincov v 1.rade P. P. a v 2.rade P. K. ako deti účastníka konania, pričom aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výslovne vyplýva, že spolu s účastníkom konania v zariadení by mali byť umiestnené jeho maloleté deti. 34. Uvedená skutočnosť sa javí v rozpore so skutkovým stavom zisteným v administratívnom konaní, pretože z obsahu Zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 31.07.2016 č. PPZ-HCP- BA6-266-011/2016-011/2016 - AV, ako aj zápisnice o podaní vyjadrenia z toho istého dňa č. PPZ - HCP - BA6-266-007/2016 - AV vyplýva, že maloletí cudzinci sú jeho synovcami, t.j. synovia jeho sestry, ktorí s ním absolvovali celú cestu až na územie Slovenskej republiky. Z obsahu rozhodnutia žalovaného nevyplýva, na základe akých skutočností je žalobca považovaný za ich zákonného zástupcu a naviac, ani to, na základe akých skutočností, a akej správnej úvahy dochádza napadnutým rozhodnutím aj k zaisteniu maloletých v 1. a 2. rade. 35. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, aby sa Rozhodnutie o vyhostení žalobcu zo dňa 31.07.2016 č. PPZ - HCP - BA6 - 266 - 010/2016 - AV týkalo aj jeho synovcov, prípadne, aby v tomto konaní o vyhostení žalobca zastupoval aj maloletých cudzincov v 1. a 2. rade a bol považovaný za ich zákonného zástupcu. V predloženom administratívnom spise žalovaného nie je obsiahnuté ani žiadne iné rozhodnutie o administratívnom vyhostení maloletých cudzincov. 36. Napriek tejto skutočnosti vo výroku preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že spolu s účastníkom konania v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce umiestňuje aj deti účastníka konania, maloletých cudzincov v 1. a 2. rade, a v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k maloletým iba stručne konštatuje, že je potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň s účastníkom konania v zariadení umiestniť tiež jeho maloleté deti. 37. Krajský súd v Košiciach hodnotí ako dôvodnú námietku žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevyporiadal s dopadom jeho rozhodnutia na záujmy maloletých detí a nevyporiadal sa s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany práv maloletých detí a to vrátane záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z ratifikovaných medzinárodných dohovorov o právach detí. V správnom konaní je nepochybne nutné zohľadniť postavenie maloletých detí ako zraniteľnej osoby v zmysle § 7 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodniť vo vzťahu k maloletým deťom možnosti týkajúce sa alternatív ich zaistenia. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keď žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje zásadnú vadu preskúmaného rozhodnutia. 38. Ako dôvodnú hodnotí Krajský súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia stanovenia dĺžky doby zaistenia, keď z preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva na základe akých skutočností stanovil žalovaný dĺžku doby zaistenia najviac do 30.11.2016. Aj keď správny orgán v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na to, že počas tejto doby vykoná všetky potrebné úkony nutné k realizácii administratívneho vyhostenia, tieto úkony žiadnym spôsobom ani príkladmo neoznačil, preto nie je možné preveriť časovú náročnosť jednotlivých úkonov ako aj reálnosť stanoveného časového obdobia vo vzťahu k nútenému obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, vrátane osobnej slobody maloletých cudzincov. Podľa názoru súdu všeobecná konštatácia o množstve podstatných faktorov ovplyvňujúcich dĺžku doby zaistenia (zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi) sú príliš neurčité a nedávajú dostatočný podklad pre prijatie záveru o prijateľnosti žalovaným stanovenej doby zaistenia do 31. 11.2016. 39. Ako dôvodnú hodnotí súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu vyhostiteľnosti žalobcu do Pakistanu, keď žalobca tvrdí, že existujú právne a faktické prekážky jeho vyhostenia do tejto krajiny. V tomto smere sa v rozhodnutí správneho orgánu nenachádzajú žiadne preskúmateľné dôvody. Nemožno súhlasiť z názorom žalovaného vysloveným v jeho písomnom vyjadrení k správnej žalobe, že týmito skutočnosťami sa zaoberal v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení a preto nie je potrebné sa nimi zaoberať opätovne aj v konaní o zaistení, pretože tak ako to vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov Slovenskej republiky medzi zaistením a účelom zaistenia ( t.j. v tomto prípade konaním o vyhostení) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Existencia prekážok administratívneho vyhostenia preto môže predstavovať aj prekážku zaistenia cudzinca najmä vo vzťahu k posúdeniu účelnosti a efektívnosti takéhoto postupu správneho orgánu. 40. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP a z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. d/ a g/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo PPZ-HCP- BA6-266-012/2016-AV zo dňa 31. 07. 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 41. Zároveň v súlade s ust.§ 230 ods. 2 písm. a/ SSP súd nariadil žalovanému, aby žalobca R. C. a maloletý 1/ P. P., X.. XX.XX.XXXX a 2/ rade P. K., X.. XX.XX.XXXX boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. 43. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich náhradu priznal voči žalovanému v zmysle ust. § 167 SSP. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( § 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.