{"guid": "85d5f464-1a9d-4b5e-93f6-39eef91966dc:13ca4379-44e6-47fe-a12f-870fef224c01", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1", "spisova_znacka": "1Sa/18/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/18/2016 z 23. 8. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 23. augusta 2016, sp. zn. 1Sa/18/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1", "identifikacne_cislo": "7016200942", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Skyba", "sudca_id": 515, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-skyba-515", "datum_vydania": "2016-08-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/13ca4379-44e6-47fe-a12f-870fef224c01", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/18/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200942
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200942.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu C. R. P. C. P. B. C.
G. C. , nar. 01.01.1992, štátnej príslušnosti Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti,
toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zast. Centrom právnej
pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, za
účasti maloletých detí: 1/ P. P., X.. XX.XX.XXXX a 2/ P. K., X.. XX.XX.XXXX, oboch štátnej príslušnosti
Pakistanská islamská republika, bez dokladov totožnosti, umiestnených v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, proti žalovanému Prezídium Policajného zboru Slovenskej
republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. : PPZ-HCP-BA6-266-012/2016-AV zo dňa 31.07.2016 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e  rozhodnutie  žalovaného  č. PPZ-HCP-BA6-266-012-/2016-AV zo dňa 31.07.2016 o zaistení
žalobcu  R. C., X.. XX.XX.XXXX bez dokladu totožnosti dňom 31.07.2016 na čas nevyhnutne potrebný,
najneskôr do 30.11.2016 a nariaďuje  žalovanému  bezodkladné prepustenie  žalobcu  a maloletých P. P.,
X.. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti a P. K., X.. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti zo zaistenia.

o d ô v o d n e n i e :

l. Žalovaný napadnutým rozhodnutím  č.: PPZ-HCP-BA6-266-012/2016-AV zo dňa 31.07.2016 podľa
§ 88 ods.1 písm.b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (v ďalšom texte: „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu  - účastníka konania na účel výkonu
administratívneho vyhostenia, o ktorom  bolo rozhodnuté rozhodnutím zo dňa 31.07.2016 č. PPZ-HCP-
BA6-266-010/2016-AV,  ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods.1 a § 82 ods.1 písm.b/ zákona o
pobyte cudzincov administratívne vyhostený, a to podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov dňom
vydania tohto rozhodnutia  na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.11.2016 a zároveň bol umiestnený
v  Útvare policajného zaistenia pre cudzincov  v Sečovciach. Spolu s účastníkom konania  počas
zaistenia účastníka konania v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce podľa
rozhodnutia žalovaného  sa umiestňujú deti účastníka konania, a to v 1. rade  P.C. P., X.. XX.XX.XXX4
a v 2. rade P. K., X.. XX.XX.XXXX.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že dňa 31.07.2016 v čase o 08.44 hod.
boli vyslané hliadky  pohotovostnej motorizovanej jednotky Bratislava na diaľnicu D2, kde sa mal
nachádzať neznámy počet osôb tmavšej pleti, kráčajúcich popri zvodidlách. Na výzvu, aby preukázali
svoju totožnosť nedokázali predložiť žiaden doklad totožnosti a uviedli, že sú z Pakistanu, Afganistanu a
Bangladéša a chcú ísť do Viedne. Následne bola spozorovaná aj ďalšia skupina osôb tmavšej pleti, ktorí
takisto nevedeli preukázať svoju totožnosť. Vzniklo  preto podozrenie, že tieto osoby vrátane  žalobcu
majú na území SR neoprávnený pobyt, preto bol účastník konania dňa 31.07.2016 v čase o 09.20 hod.
predvedený na oddelenie cudzineckej polície policajného   zboru v Bratislave.  Dňa 31.07.2016 začal



správny orgán konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o
pobyte cudzincov a uvedeného dňa aj rozhodol rozhodnutím pod č. PPZ-HCP-BA-266-010/2016-AV o
administratívnom vyhostení  žalobcu a uložení zákazu vstupu na územie SR na dobu 4 rokov. Zároveň
rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči uvedenému rozhodnutiu (§ 55 ods.2 Správneho
poriadku). Správny orgán v označenom rozhodnutí neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie,
a to z dôvodu, že možno predpokladať, že ujde alebo bude inými spôsobom mariť alebo sťažovať  výkon
rozhodnutia o administratívnom  vyhostení ako aj z dôvodu, že nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť a
účastníka konania možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania v zápisnici
o vyjadrení podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku k zisteniam správneho orgánu uviedol, že na území
SR nežiada o udelenie  azylu. Ako dôvod odchodu z domovskej krajiny  uviedol  finančné dôvody ako
aj prebiehajúce pozemské boje medzi extrémistickými skupinami, ktoré ich prenasledujú.  Pre prípad,
že bude umiestnený v tábore pre utečencov žiadal, aby spolu s ním boli umiestnení aj jeho synovci P.
P. C. P. K., pretože sa o nich stará.

3. Správny orgán považoval za preukázané, že v prípade účastníka konania je potrebný postup
podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože  proti účastníkovi konania bolo vydané
rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.  Účastník konania nežiadal o udelenie azylu, preto je
správny orgán povinný zabezpečiť výkon administratívneho rozhodnutia.  V súvislosti s tým správny
orgán v konaní o administratívnom vyhostení preskúmal  následok  administratívneho vyhostenia
účastníka  konania na jeho súkromný a rodinný život s poukazom na článok  8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a nezistil dôvody na nerešpektovanie jeho súkromného a rodinného
života. Účastník konania na území SR nevedie súkromný život, ktorý  by bolo potrebné rešpektovať
nad rámec, aký je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzanie nepokojov alebo zločinnosti. Účastník
konania nedodržiava    všeobecne záväzné podmienky, ktoré upravujú  pohyb štátnych príslušníkov
tretích krajín zdržiavajúcich sa na území členských štátov. Ďalej poukázal na skúmanie možnosti
alternatívnych možností zaistenia účastníka konania v súvislosti s ustanovením § 89 ods.1 písm. a/ a
b/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že   účastník konania nemá na území SR udelený
pobyt a naviac ako aj vzhľadom na mieru ohrozenia účelu zaistenia   účastníkovi konania nemožno
uložiť namiesto zaistenia alternatívne povinnosti.  K samotnej   dĺžke   doby zaistenia uviedol, že táto
bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.11.2016, ktorú lehotu stanovil po dôkladnom
vyhodnotení osoby účastníka konania a potrebných úkonov nutných k realizácii jeho administratívneho
vyhostenia.  Príslušný policajný útvar počas   zaistenia vykoná všetky potrebné úkony k tomu aby bol
účastník konania administratívne vyhostený. Zdôraznil, že podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte
cudzincov policajný útvar je povinný skúmať celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá
účel jeho zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne stanoviť,
pretože   táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav
účastníka konania, jeho spolupráca ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a ostatnými štátmi,
ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na
riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.
V závere konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov predmetné zaistenie účastníka
konania je plne aj v súlade s článkom 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

4. Správny orgán uzavrel, že vzhľadom na tieto skutočnosti bolo potrebné postupovať podľa § 88 ods.1
písm.b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň spolu s účastníkom konania v zariadení umiestniť  jeho
maloleté deti.

5. V zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom zástupcu Centra právnej pomoci podal voči
rozhodnutiu žalovaného  správnu žalobu  zo dňa 08.08.2016, ktorou  žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť
v celom rozsahu. Namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné.

6. Žalovanému  vytýkal,  že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne. Na územie Pakistanu sa
nechce a ani nemôže vrátiť z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a existenciu  prebiehajúcich bojov
medzi extrémistickými skupinami. Ďalej uviedol, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody
cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv
chránených aj inými právnymi predpismi. Vrátením navrhovateľa a maloletých detí na územie Pakistanu



dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods.2 Ústavy SR. Slovenské súdy pritom
už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t.j. medzi konaním o zaistení a konaním o
odsune (v tomto prípade o vyhostení) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené
konania. Žalovaný dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu a nedostatočne zistil skutkový vzťah vo
vzťahu k bezpečnostnej situácii v Pakistane, keď dôsledne nezisťoval možné prekážky vyhostenia, ktoré
museli byť žalovanému   známe už len z jeho samotnej činnosti,   na  ktoré poukazoval aj žalobca vo
svojej výpovedi v priebehu konania. Z napadnutého rozhodnutia   žalovaného nie je zrejmé, aké dôkazy
vykonal za účelom zistenia, že vyhostením navrhovateľa na územie Pakistanu nedôjde k porušeniu
článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR. V tej súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010), ako aj na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa danej oblasti.

7. Ďalej vytýkal žalovanému, že aj keď žalobcu zaistil na účel výkonu rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky na územie Pakistanu, v konaní ani v
odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal otázkou  jeho vyhostiteľnosti do Pakistanu a ani skúmaním
existencie prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V danej veci však existujú právne
aj faktické prekážky vyhostenia do Pakistanu, v dôsledku ktorých je držanie žalobcu s maloletými deťmi
v zaistení neúčelným, neefektívnym, a z tohto dôvodu aj v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.
Vyhostenie, navyše s maloletými deťmi, by taktiež znamenalo porušenie medzinárodného princípu non-
refoulement. Uviedol, že zo všeobecne dostupných správ a informácií o Pakistane vyplýva, že v   tejto
krajine pretrváva vysoká miera násilia ozbrojených útokov, a to aj samovražedných na celom území,
nevynímajúc civilné ciele v blízkosti škôl a parkov. Z dôvodov zlej bezpečnostnej situácie v Pakistane a
množstva teroristických útokov zahynulo v Pakistane aj značné množstvo detí. Z uvedených dôvodov
žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav najmä tým, že v jeho rozhodnutí absentuje vyjadrenie o
prípustnosti vrátenia žalobcu a maloletých detí na územie Pakistanu s ohľadom na potrebu dodržiavania
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  Aj v prípade, že  žalobca  sa rozhodol
nepožiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, žalovaného to
nezbavuje zákonnej povinnosti zaoberať sa prekážkami vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
Cudzinec nemá povinnosť požiadať o medzinárodnú ochranu na území cudzieho štátu, ale žalovaný má
zákonnú povinnosť zaoberať sa prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia,
a to aj v prípade, že ich účastník konania priamo nenamieta. Zistené prekážky vyhostenia pritom môžu
zakladať právny dôvod na udelenie tolerovaného pobytu cudzincovi na území SR z dôvodu nemožnosti
vyhostenia cudzinca z územia SR napríklad práve pre pretrvávajúcu bezpečnostnú hrozbu v krajine
pôvodu cudzinca. Práve z týchto dôvodov žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne
vec nesprávne právne posúdil.  Rozhodnutie je aj nedostatočne odôvodnené, pretože v ňom absentuje
akákoľvek právna úvaha ohľadom skúmania prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu na územie
Pakistanu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal ani
efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a obmedzil sa iba na formálne skonštatovanie súladu zaistenia s Dohovorom. Postup
a rozhodovanie žalovaného je preto v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR,
ako aj Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Odsunom   žalobcu   a   maloletých
cudzincov na územie Pakistanu by navyše došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru, pretože by boli vystavení
podmienkam, ktoré predstavujú ohrozenie ich osobnej bezpečnosti a života.

8.V ďalšej časti opravného prostriedku sa žalobca zaoberal  tým, že na základe napadnutého
rozhodnutia sa nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s dvoma maloletými deťmi.  Vytýkal
žalovanému, že pri svojom rozhodovaní sa vôbec nevysporiadal s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach
dieťaťa, ako aj čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, preto vec nesprávne právne posúdil. V danom
prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobcu  a dvoch maloletých cudzincov v nízkom veku
a teda napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletých osôb, práve
preto z tohto dôvodu bolo povinnosťou v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v
odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním žalovaný v konaní vysporiadal.  Žalovaný   tak
nespravil, čím došlo k vážnemu pochybeniu v procese jeho rozhodovania.  Z týchto dôvodov je jeho
rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské
práva v súvislosti s posudzovaním otázky súladu umiestnenia maloletých detí do detenčného zariadenia
pre cudzincov s čl. 3 Dohovoru, ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v danej problematike.
Z rozhodnutia vyplýva, že žalovaný v odôvodnení neuviedol žiadnu právnu úvahu ohľadom následkov
napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí a na ich záujmy, na prejednávaný prípad



neaplikoval príslušné právne predpisy dotýkajúce sa ochrany práv detí, čím vec nesprávne právne
posúdil.

9. Žalobca ďalej namietal vadu riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby
zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu
stanovil vo výroku rozhodnutia čas nevyhnutne potrebný, nie je však vôbec zrejmé, na základe akých
dôkazov dospel   k  stanoveniu práve takejto dĺžky doby zaistenia. Poukázal na judikatúru všeobecných
súdov SR, ktorá ukladá správnemu orgánu v takýchto prípadoch zdôvodniť, prečo je potrebná práve
stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či
zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o
zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.
Lehotu zaistenia je pritom potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže
byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“ je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež
náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas
nevyhnutne potrebný na zaistenia cudzinca.  Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a
na individuálnom princípe prejednania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia, preto v zmysle označených
rozhodnutí všeobecných súdov SR (rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012,
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014) je
takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba
zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Žalovaný v rozhodnutí neuviedol, aké konkrétne
úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, ktorý zastupiteľský
úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu a či je vystavenie náhradného cestovného
dokladu vôbec možné.

10. V závere podaného opravného prostriedku žalobca žiadal priznať náhradu trov konania
spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.

11. Vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 11. 08. 2016 správny orgán žiadal, aby konajúci súd
správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zdôraznil, že  žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm.
b/ zákona o pobyte cudzincov a dôvodom jeho zaistenia bolo zabezpečenie prípravy na výkon jeho
administratívneho vyhostenia z územia SR. Zaujal stanovisko, že prekážky vyhostenia boli riadne
preskúmané a riadne odôvodnené v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a  nevidí dôvod, prečo
by mal prekážky vyhostenia odôvodňovať aj počas konania o jeho zaistení. Zaistenie je iba forma,
ktorej snahou je docieliť sledovaný účel, čo v tomto konkrétnom prípade je odsun navrhovateľa  z
územia SR. Obdobne ako pri ukladaní väzby v trestnom stíhaní sa neodôvodňuje konkrétny trestný
čin, jeho spáchanie, resp. nespáchanie, ale konkrétne dôvody na takéto opatrenie. Poukázal aj na
fakt, že žalobca do dňa spracovania tohto vyjadrenie nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
o administratívnom vyhostení, z čoho je zrejmé, že prekážky vyhostenia, ako aj ostatné skutočnosti
odôvodnené v tomto rozhodnutí považuje za správne.  Vyslovil   podozrenie,  že právny zástupca
nekoná výhradne v záujme žalobcu, ale hlavne v záujme vlastného zisku vo vzťahu k trovám konania.
K samotným prekážkam vyhostenia  do domovskej krajiny  žalovaný uviedol, že počas konania vo veci
administratívneho vyhostenia bol  žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia dotazovaný na jednotlivé
riziká, ktoré mu hrozia v domovskej krajine, pričom uviedol, že mu nič nehrozí, odišiel z dôvodov
finančných problémov a sú tam pozemné boje. Žalobca  má právo požiadať Slovenskú republiku o
udelenie medzinárodnej ochrany, ak takúto ochranu potrebuje, a je nutné mu ju udeliť. O žiadny druh
medzinárodnej ochrany nepožiadal, čo tiež poukazuje na skutočnosť, že mu v domovskej krajine nič
nehrozí. Žalovaný namietal aj proti používaniu a aplikácii smernice Európskeho parlamentu a rady
2008/115/ES zo 16. 12. 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, pretože predmetná
smernica bola plne implementovaná do príslušných právnych predpisov, čoho dôkazom je tabuľka zhody
právneho predpisu s právom Európskej únie. Vo vzťahu k stanoveniu dĺžky zaistenia uviedol, že táto
bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30. 11. 2016. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona
o pobyte cudzincov je žalovaný povinný po celý čas doby zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia.

12. Krajský súd v Košiciach prejednal správnu žalobu žalobcu  podľa ust. § 221 a nasl. zák. č. 162/2015
Z. z. Správneho súdneho poriadku (SSP) na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 24. 08. 2016. Na
tomto pojednávaní sa napriek riadnemu predvolaniu nezúčastnili účastníci konania,  preto súd v zmysle
ust. § 206 ods. 6 SSP v spojení s ust. § 114 SSP konal aj v ich neprítomnosti. Po oboznámení sa



s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, vyjadrením   žalovaného, ako aj po oboznámení sa s
obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného  je potrebné
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o bezodkladnom prepustení  žalobcu
a maloletých zo zaistenia.

13. Z administratívneho spisu  žalovaného  súd zistil, že žalovaný dňa 31. 07. 2016 vydal rozhodnutie
o administratívnom vyhostení C. R., X.. XX. XX. XXXX, štátnej príslušnosti Pakistanská islamská
republika, bez dokladu totožnosti, a to z dôvodov podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
na územie Pakistanskej islamskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a zároveň
uložil účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie
SR na dobu štyroch rokov. Podľa § 83 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar
neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie. Zároveň podľa § 55 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“), správny orgán vylúčil
odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Konštatoval, že účastník konania svojím konaním
naplnil ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že na území SR má neoprávnený
pobyt. Zároveň žalobca nežiadal o udelenie azylu a správny orgán nezistil prekážky administratívneho
vyhostenia účastníka konania.  Účastníkovi konania nebola uložená lehota na vycestovanie, pretože
správny orgán považoval za preukázanú existenciu značného rizika úteku, ktorá jednoznačne vyplýva
z doterajšieho konania žalobcu, pretože jeho cieľovou krajinou nie je Slovenská republika, preto je
možné predpokladať, že účastník konania na území SR nezotrvá a ujde do svojej cieľovej krajiny,
ako aj skutočnosti, že na území SR nemá  udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. Žalobca
nemá  ani platný cestovný doklad a prostriedky na vycestovanie, preto je povinnosťou správneho orgánu
zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení,  a tým neurčiť lehotu na vycestovanie.
Správny orgán pred vydaním rozhodnutia dospel k záveru, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali rešpektovať súkromný a rodinný život žalobcu nad rámec nevyhnutnosti v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd
iných v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Postup podľa ust. § 55
ods. 2 Správneho poriadku správny orgán zvolil z dôvodu, že účastník konania svojím konaním porušuje
všeobecne záväzné predpisy, týkajúce sa upravovania pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín a tým
spôsobuje hrozbu pre verejnosť, nakoľko nie je potvrdená jeho totožnosť, minulosť a ani zdravotný stav.

14. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní č. PPZ-
HCP-BA6-266-011/2016-AV zo dňa 31. 07. 2016 súd zistil, že podľa vyjadrenia žalobcu v krajine pôvodu,
alebo v krajine, z ktorej prichádza prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej
politickej alebo sociálnej skupine, alebo hrozba mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania, alebo trest smrti navrhovateľovi nič nehrozí, pretože z domovskej krajiny odišiel z
dôvodov finančných problémov a existujúcich pozemských bojov medzi extrémistickými skupinami.
Nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území SR.
V prípade uloženia povinnosti hlásenia pobytu a zloženia peňažnej záruky by tieto povinnosti nevedel
splniť. Z obsahu zápisnice ďalej vyplýva, že v prípade, ak  bude umiestnený v zariadení pre cudzincov,
žiada, aby tam bol umiestnený spolu so svojimi synovcami, lebo sa o nich stará a nechce, aby sa mu
stratili, pretože je za nich zodpovedný.

15. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č.  404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov - zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným
pobytom zdržiavanie cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo
medzinárodnou zmluvou.

16. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom SR.

17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie
je štátnym občanom SR alebo občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba
bez štátnej príslušnosti.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.



19. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

20. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyte na území SR.

21. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom - zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

22. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či
už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé.

23. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

25. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že
môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak.

26. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,
zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv,
správny orgán mu ustanovení opatrovníka.

27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

28. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

29. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

31. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok odvolateľa, ako aj jeho  procesného postupu vo veci súd právne
uzatvára:

32. Predmetom preskúmania bolo správnou žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného  o zaistení
žalobcu zo dňa 31. 07. 2016 č. PPZ-HCP-BA6-266-012/2016-AV, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1



písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil  žalobcu  dňom 31.07. 2016 na účel výkonu administratívneho
vyhostenia,  o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-266-010/2016-AV zo dňa 31. 07.
2016, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený, s tým, že rovnakým dňom žalovaný  rozhodol o
umiestnení navrhovateľa  do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach s tým, že spolu
s účastníkom konania sa počas zaistenia účastníka konania v zariadení Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce umiestňujú deti účastníka konania v 1.rade P. P., X.. XX. XX. XXXX a 2. rade
P. K., X.. XX. XX. XXXX.

33. Vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný  označil maloletých cudzincov v 1.rade P. P. a v 2.rade
P. K.  ako deti účastníka konania, pričom aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výslovne vyplýva,
že spolu s účastníkom konania v zariadení by mali byť umiestnené  jeho maloleté deti.

34. Uvedená skutočnosť sa javí v rozpore so skutkovým stavom zisteným v administratívnom
konaní, pretože  z obsahu  Zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 31.07.2016  č.  PPZ-HCP-
BA6-266-011/2016-011/2016 - AV, ako aj  zápisnice o podaní  vyjadrenia z toho istého dňa č. PPZ - HCP
- BA6-266-007/2016 - AV   vyplýva, že  maloletí cudzinci sú jeho synovcami, t.j.  synovia jeho sestry, ktorí
s ním absolvovali celú cestu až na územie Slovenskej republiky.  Z obsahu rozhodnutia  žalovaného
nevyplýva, na základe akých skutočností  je žalobca považovaný za ich zákonného zástupcu a naviac,
ani to,  na základe akých skutočností, a akej správnej úvahy dochádza napadnutým rozhodnutím  aj k
zaisteniu maloletých v 1. a 2. rade.

35. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, aby  sa Rozhodnutie o vyhostení žalobcu  zo dňa
31.07.2016 č. PPZ - HCP - BA6 - 266 - 010/2016 - AV  týkalo aj  jeho synovcov, prípadne, aby v tomto
konaní o vyhostení žalobca zastupoval aj maloletých cudzincov v 1. a 2. rade a bol považovaný za ich
zákonného zástupcu.  V  predloženom administratívnom spise žalovaného  nie je obsiahnuté ani žiadne
iné rozhodnutie o  administratívnom vyhostení maloletých cudzincov.

36. Napriek tejto skutočnosti vo výroku  preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že spolu s
účastníkom konania  v zariadení  Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce  umiestňuje aj
deti  účastníka konania, maloletých cudzincov v 1. a 2. rade,  a v odôvodnení rozhodnutia  vo vzťahu
k maloletým iba stručne konštatuje, že  je potrebné  postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o
pobyte cudzincov  a zároveň s účastníkom konania  v zariadení umiestniť  tiež jeho maloleté deti.

37. Krajský súd v Košiciach hodnotí ako dôvodnú námietku  žalobcu, že  žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí vôbec nevyporiadal  s dopadom  jeho rozhodnutia na záujmy maloletých detí a nevyporiadal
sa  s príslušnými právnymi predpismi  týkajúcimi sa ochrany práv maloletých detí  a to vrátane záväzkov
Slovenskej republiky vyplývajúcich  z ratifikovaných   medzinárodných dohovorov  o právach detí. V
správnom konaní je  nepochybne nutné  zohľadniť postavenie maloletých detí  ako zraniteľnej osoby
v zmysle § 7  ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodniť vo vzťahu k maloletým deťom
možnosti týkajúce sa alternatív ich zaistenia.   V tomto smere  odôvodnenie rozhodnutia  sa javí ako
nedostatočné a  pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keď  žalovaný  v tomto smere na záujmy
maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje zásadnú
vadu preskúmaného rozhodnutia.

38. Ako dôvodnú hodnotí Krajský súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
stanovenia dĺžky doby zaistenia, keď z preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva  na základe akých
skutočností stanovil žalovaný  dĺžku doby zaistenia   najviac do 30.11.2016.  Aj keď správny orgán v
odôvodnení rozhodnutia poukazuje na to, že počas tejto doby vykoná  všetky potrebné úkony  nutné
k realizácii administratívneho vyhostenia, tieto úkony žiadnym  spôsobom ani príkladmo neoznačil,
preto nie je možné  preveriť  časovú náročnosť  jednotlivých  úkonov ako aj  reálnosť stanoveného
časového obdobia  vo vzťahu k nútenému obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, vrátane osobnej
slobody maloletých cudzincov.  Podľa názoru súdu všeobecná konštatácia o množstve  podstatných
faktorov ovplyvňujúcich  dĺžku doby zaistenia (zdravotný stav účastníka konania,  jeho spolupráca, ako
aj   komunikácia  medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a  ostatnými štátmi, ktorých sa  nútený
návrat účastníka  konania týka, ako aj  vybavenie  všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými  sú dotknuté krajiny  signatármi)  sú



príliš neurčité  a nedávajú dostatočný podklad pre prijatie záveru o  prijateľnosti  žalovaným stanovenej
doby zaistenia do 31. 11.2016.

39. Ako dôvodnú hodnotí súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
vo vzťahu  vyhostiteľnosti  žalobcu do Pakistanu, keď žalobca tvrdí, že  existujú právne a faktické
prekážky  jeho vyhostenia  do tejto krajiny. V  tomto smere  sa v rozhodnutí správneho orgánu
nenachádzajú žiadne  preskúmateľné dôvody. Nemožno súhlasiť z názorom žalovaného vysloveným
v jeho písomnom vyjadrení k správnej žalobe, že  týmito  skutočnosťami sa zaoberal v samotnom
rozhodnutí o  administratívnom vyhostení a preto nie je potrebné sa nimi zaoberať opätovne aj v  konaní o
zaistení,  pretože  tak ako to vyplýva  z  rozhodovacej činnosti všeobecných súdov  Slovenskej republiky
medzi  zaistením a  účelom zaistenia ( t.j. v tomto prípade  konaním  o vyhostení) je  vzájomná súvislosť
a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.  Existencia prekážok  administratívneho vyhostenia
preto môže predstavovať aj prekážku zaistenia cudzinca  najmä vo vzťahu k posúdeniu  účelnosti a
efektívnosti takéhoto postupu správneho orgánu.

40. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti
súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP a z dôvodov
uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. d/ a g/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo PPZ-HCP-
BA6-266-012/2016-AV zo dňa 31. 07. 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude
povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

41. Zároveň v súlade s ust.§ 230 ods. 2 písm. a/ SSP súd nariadil  žalovanému, aby žalobca R. C. a
maloletý 1/  P. P., X.. XX.XX.XXXX a 2/ rade P. K., X.. XX.XX.XXXX boli bezodkladne prepustení zo
zaistenia.

43. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich náhradu priznal voči žalovanému v zmysle ust. § 167
SSP. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti
rozhodnutia v tejto veci ( § 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach
v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
\"sťažnostné body\") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "2d95737d-00cc-44d2-a019-d5eb13b4622e:bbb1e2ac-d44b-4878-8507-e7620deea3c0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014201411.3", "spisova_znacka": "1Sp/36/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Sp/36/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014201411.3"}, {"guid": "7265f15a-cfdf-4b58-89bd-67aa592fe8f5:88d6a288-dfef-470c-bd5d-6b682c1c54d8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1", "spisova_znacka": "1Sp/20/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sp/20/2012 z 13. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-08-13", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1"}], "citovane_v": []}