Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/12/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200448 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200448.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľky: V. S., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. P. T., trvale bytom B., bez CD, toho času miesto pobytu Ú. W. D. W. E., A. XX, B., zastúpená Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nová Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky, o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA12-9-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA12-9-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016 podľa § 250q ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p.. II./ N a r i a ď u j e, aby navrhovateľka: V. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. P. T., štátna príslušnosť B., bez CD a maloletý syn navrhovateľky (označený ako dieťa-muž) - Q. J., nar. XX.XX.XXXX, t.č. všetci zaistení v Ú. W. D. W. E. M. B., boli b e z o d k l a d n e prepustení zo zaistenia. III./ Navrhovateľka n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-9-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľku na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Navrhovateľka bola zaistená dňom XX.XX.XXXX o XX:XX S.. a bola umiestnená v Ú. W.S. D. W. E. B. (ďalej len „Ú. B.“) dňa XX.XX.XXXX. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia navrhovateľky do 26.06.2016. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny orgán poukázal na to, že účastník konania bol dňa 25.03.2016 v čase od XX:XX hod. kontrolovaný policajtmi Obvodného oddelenia Policajného zboru K. N. S. vo vozidle taxislužby, pričom pri kontrole predložil písomnosti vydané štátnymi orgánmi Maďarska. Následne v zápisnici, spísanej na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru N. D. pod č. PPZ- HCP-BA12-8-008/2015-AV uviedol, že požiadal o udelenie azylu na území Maďarska, pričom týmto svojim konaním naplnil podmienky jeho prevozu na územie Maďarska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti. Na základe týchto skutočností správny orgán dňa 26.03.2016 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktoré bolo aj požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania. Správny orgán preto začal dňa 26.03.2016 konanie vo veci zaistenie navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V zápisnici spísanej podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 26.03.2016 navrhovateľka uviedla spôsob jej cestovania z domovskej krajiny až na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), na ktorej územie vstúpila dňa 26.03.2016 z územia Maďarska vozidlom taxislužby, pričom vodič ju mal za úplatu dopraviť do Nemecka. Rovnako potvrdila, že požiadala o udelenie azylu na území Maďarska. Následne jej bolo oznámené začatie predmetného konania vo veci zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, k čomu sa účastníčka konania vyjadrovať nechcela, ani sa nechcela žiadnym spôsobom vyjadriť k predloženým dôkazom a bola jej daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu, potrebnými pre vydanie rozhodnutia o zaistení, ako aj navrhnúť doplnenie v zmysle § 33 Správneho poriadku. Správny orgán konštatoval, že účastník konania bol kontrolovaný a následne zadržaný počas jeho neoprávneného pobytu na území SR. V zápisnici uviedol, že cieľom jeho cesty bola Spolková republika Nemecko, pričom na území SR si nevie sám zabezpečiť ubytovanie do doby jeho prevozu na územie Maďarska, nakoľko nechce ostať na Slovensku a utečie do Nemecka. Za každú cenu sa chce dostať do Nemecka a aj keď v Maďarsku požiadal o udelenie azylu, z tábora po troch dňoch odišiel. Týmto svojim konaním preukázal, že existuje u neho značné riziko úteku. Zdôraznil, že navrhovateľ, ako štátny príslušník tretej krajiny, má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí a členské štáty majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretích krajín a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu verejného poriadku a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu. Navrhovateľka má poskytnuté právo na preskúmanie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorým je Maďarsko a aj napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny. Mal za to, že v prípade navrhovateľky je potrebné preskúmanie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada, na území Maďarska, ktoré je príslušné na preskúmanie tejto žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie tejto medzinárodnej ochrany, je potrebné navrhovateľke takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým jej umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne na iných územiach schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Navrhovateľka, ako štátny príslušník tretej krajiny, je povinná rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy, platné na území členských štátov schengenského priestoru a dodržiavať podmienky pobytu, ktoré sú jej stanovené. Tieto podmienky sú štátnemu príslušníkovi tretej krajiny stanovené na základe vôle spoločnosti, ktorá má právo na ochranu pred vplyvom nelegálnej migrácie cudzincov. Ďalej poukazoval na znenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC na definíciu neoprávneného pobyt a dodal, že podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.06.2006, ktorým sa stanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) článku 5 ods. 1, ktorý upravuje podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať určité podmienky. Rovnako poukazoval aj na článok 1 ods. 1 Európskej dohody o zrušení víz pre utečencov, v zmysle ktorého utečenci, ktorí s povolením trvalo bývajú na území zmluvnej strany, sú za podmienok ustanovených touto dohodou a za predpokladu zmluvnej strany na ktorýchkoľvek štátnych hraniciach za predpokladu, že sú držiteľmi platného cestovného dokladu, vydaného v súlade s Dohovorom o právnom postavení utečencov z 28.07.1951 alebo Dohodou o vydávaní cestovných dokladov utečencom z 15.10.1946 úradmi zmluvnej strany, na ktorej území majú povolený trvalý pobyt, ich pobyt netrvá dlhšie ako tri mesiace. Správny orgán záverom dodal, že v prípade navrhovateľky a jej doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Prostriedky správneho orgánu, určené na dodržiavanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských správ a slobôd a v prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných území členských štátov schengenského priestoru zo strany účastníka konania. Bola by jej daná rovnako aj možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského priestoru bez potrebného oprávnenia a v tomto prípade má správny orgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca. Pokiaľ sa týka doby zaistenia, správny orgán poukázal na znenie ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov s tým, že dĺžku doby zaistenia stanovil do 26.06.2016 po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, pričom vychádzal zo skutočností všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Dodal, že presnú dobu zaistenia nie je možné presne určiť a nie je možné odhadnúť presne taktiež z aplikačnej praxe, ani zo strany Dublinského strediska a táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov SR so štátnymi orgánmi Maďarska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Maďarska, komunikácia s účastníkom konania alebo so splnomocnenou osobou účastníka konania, ako aj vybavenie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe menované krajiny signatármi. Rovnako konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov predmetné zaistenie navrhovateľky je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. * V zákonom stanovenej lehote navrhovateľka, prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci), podala voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok zo dňa 08.04.2016 a domáhala sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mala za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné. Zdôraznila, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, hoci sa táto nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletým dieťaťom a zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca síce považoval maloletého Q. J. za účastníka konania, resp. osobu zúčastnenú na konaní, avšak odporca ani v záhlaví napadnutého rozhodnutia, ani vo výroku, či odôvodnení rozhodnutia nešpecifikoval, v akom vzťahu je Q. J. k navrhovateľke a rovnako ani vo výroku napadnutého rozhodnutia, ani v jeho odôvodnení nie je žiadna právna úvaha odporcu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletého dieťaťa navrhovateľky. Predovšetkým v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletého syna navrhovateľky v zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľkou. Maloleté dieťa navrhovateľky sa teda nachádza v zaistení bez právneho titulu. Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení a zvyčajne aj v tomto znení je: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok, čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015. Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku poukazovala na to, že napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletého dieťaťa navrhovateľky, pričom poukazovala na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukazovala na článok 13 Dublinského nariadenia, článok 24, ako aj bod 20 jeho úvodných ustanovení. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal v opravnom prostriedku s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody matky a maloletého dieťaťa a teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne zaujať stanovisko, ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne pochybil a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či predmetné zariadenie, kde bola navrhovateľka spolu s maloletými dieťaťom umiestnená, je uspôsobené k prijatiu a pobytu detí, pričom poukazovala na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku. Ohľadne tejto námietky záverom uviedla, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnosti uplatnenia alternatívy zaistenia v podobe tábora pre žiadateľov o azyl s ohľadom na najlepšie záujmy maloletého dieťaťa navrhovateľky a následne vec nesprávne právne posúdil, pričom zaistenie pre účely takzvaných Dublinských transferov totiž nie je nevyhnutné a medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť aplikovaný v každom správnom, či súdnom konaní a môže sa dotýkať dieťaťa. Ďalej v odvolaní poukazovala na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Mala za to, že jej vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď definitívny záver o jej návrate na územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračný úradom MV SR. Dodala, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaní o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľke v prípade jej transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom zistenia, že transferom navrhovateľky na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnil, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Rovnako poukazovala aj na to, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku správu, v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra na hraniciach zavedená 15. septembra, nakoľko žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu. Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia. V podanom opravnom prostriedku do pozornosti dávala skutočnosť, že Európska komisia začala konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Podľa agentúry MTI Európska komisia vo vyhlásení vyjadrila znepokojnenie nad tým, že pri odvolaní sa v azylovom konaní v Maďarsku nie je možné poukázať na nové skutočnosti a okolnosti a tiež sa jej nepáči, že odvolanie automaticky nezastavuje platnosť zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia sú nútení opustiť maďarské územie ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania proti zamietavému rozhodnutiu a pred samotným prerokovaním odvolania. Komisia tiež kritizuje skutočnosť, že pri trestnom konaní, ktoré sa týka ilegálneho prekročenia štátnych hraníc, nie sú rešpektované únijné predpisy poskytujúce obvineným, ktorí nepoznajú jazyk, v ktorom je riadenie vedené, právo na tlmočníka a na preklady dôležitých dokumentov, vrátane rozsudkov. Mala za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jej následným transferom bude vystavená podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Podotkla, že k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazoval aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013). V tejto súvislosti poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011). Poukazovala aj na článok 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburgskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa článok 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovor o ochrane ľudských správ, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy. Podľa jej názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľky do Maďarskej republiky s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia, pričom tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015. Preto za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľky podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko ochotné a schopné navrhovateľku prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement najmä ak je zjavné, že podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná, najmä vzhľadom k preplnenosti tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do ďalšej krajiny, kde by jej takého nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Preto bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedených skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, a tou bolo, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 10.01.2016). Z týchto dôvodov považovala napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v právnej veci navrhovateľky. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľky, a to aj vzhľadom na ich vyššie uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému. V ďalšom poukazovala na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia a to, že ak iba existuje značné riziko úteku, možno aplikovať konanie o odovzdaní, a to len vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Mala za to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere keď odporca len konštatuje, že navrhovateľka si nevie sama zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, pričom akoby opomenul existenciu špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl. Zaistenie navrhovateľky teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50), ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov. Navrhovateľka takisto nesúhlasila s tvrdením odporcu o riziku jej úteku, ktoré vyvodil na základe tej skutočnosti, že nezotrvala na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky preukazujú aj vyššie citované správy. Záverom len dodala, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho následne vec aj nesprávne právne posúdil. - Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA12-9-012/2016-AV, týkajúceho sa navrhovateľky, súd zistil nasledovné: Žiadosťou zo dňa 26.03.2016 odporca požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 Nariadenia Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 u troch osôb medzi nimi aj navrhovateľka, nakoľko z predložených dokladov a písomností vydaných štátnymi orgánmi Maďarska je preukázaná skutočnosť, že táto je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 26.03.2016 súd zistil, že navrhovateľka uviedla, že je štátnym príslušníkom B.T. a popísala svoj presun z domovskej krajiny až do Maďarska, kde požiadala o azyl spolu s manželom a ich synom. Boli im odobraté odtlačky a boli prevezení do ďalšieho tábora, kde zotrvali tri dni a následne tábor opustili. S im neznámym mužom sa dohodli, že ich odvezie do Nemecka, kde žije jej otec. Nevedela uviesť v akom štádiu je ich žiadosť o udelenie azylu v Maďarsku. Navrhovateľka potvrdila, že na územie SR vstúpila dňa 25.03.2016 taxíkom z územia Maďarska, pričom chcela ísť od Nemecka. Ohľadne vstupu na územie SR potvrdila, že nemá žiadne oprávnenie sa zdržiavať na jeho území. Pokiaľ sa týka toho, či je schopná si zabezpečiť ubytovanie počas doby pokiaľ bude zrealizovaný jej návrat do krajiny v ktorej je žiadateľom dodala, že nebude si zabezpečovať žiadne ubytovanie, nakoľko má v úmysle utiecť to Nemecka, ktoré je cieľom jej cesty a nezostane na Slovensku. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 28.04.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé. + Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľky súd právne uzatvára: Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľky špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých namietala to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- BA12-9-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil navrhovateľku dňom 26.03.2016 o XX.XX hod. a umiestnil ju v Ú. B. na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dĺžku doby jej zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC stanovil do 26.06.2016. Predpokladom zaistenia navrhovateľky v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj odporca účelnosť zaistenia zdôvodňoval. V prípade navrhovateľky táto správnemu orgánu oznámila, že požiadala o udelenie azylu na území Maďarskej republiky. Rovnako aj z dokumentov, ktoré mala u seba vyplývalo, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 26.03.2016 Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. V akom štádiu sa jej žiadosť o udelenie azylu na území Maďarska nachádza navrhovateľka uviesť nevedela, pričom tábor do ktorého bola prevezená v Maďarsku opustila po troch dňoch a chcela sa dostať do Nemecka, kde žije jej otec a ktoré je cieľom ich cesty. Potvrdila, že nemá v úmysle si zabezpečovať na území SR ubytovanie, nakoľko chce utiecť do Nemecka a nemá v úmysle zostať na území SR. Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka prvýkrát požiadala o azyl na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia na území Maďarska. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde jej boli aj odobraté odtlačky prstov a kde požiadala o azyl. Mala sa teda zdržiavať na území Maďarska, počas azylovej procedúry a nemala opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. - V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletého dieťaťa, ktoré sa v súčasnosti nachádza spolu s navrhovateľkou v Ú. B.. Súd poukazuje nato, že v zmysle § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že pani V. S., narodená XX.XX.XXXX, bola účastníčkou konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako navrhovateľka, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podala opravný prostriedok. V konaní pred odporcom, konkrétne v zápisnici zo dňa 26.03.2016 uviedla, že z domovskej krajiny vycestovala spolu s manželom a s ich synom (pravdepodobne Q. J.). Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol okrem navrhovateľky aj osobu Q. J., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. P. T. označenú zo strany odporcu ako dieťa-muž. Postavenie osoby Q. J. správny orgán vo vzťahu k účastníkovi konania (navrhovateľke) nijako nešpecifikoval, ani ho už ďalej vo výroku samotného rozhodnutia neuvádza. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však uviedol, že zaisťuje len navrhovateľku bez uvedenia, že zaisťuje aj jej maloleté dieťa. Súd má za to, že maloleté dieťa navrhovateľky malo v konaní pred odporcom mať postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej navrhovateľkou, ako ich matkou a teda zákonnou zástupkyňou. Z toho dôvodu súd pani V. S. označuje navrhovateľku a maloleté dieťa Q. J. ako zúčastnená osoba. Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí, týkajúca sa maloletého dieťaťa navrhovateľky, je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť), aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby, vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu. Z tvrdení navrhovateľky v opravnom prostriedku je nepochybné, že navrhovateľka je matkou - Q. J., nar. XX.XX.XXXX (syn) označeným odporcom ako dieťa - muž, teda jeho zákonnou zástupkyňou. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil účastníčku konania - pani V. S., nar. XX.XX.XXXX. Možno teda konštatovať, že táto bola náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníčkou konania - pani V. S., nar. XX.XX.XXXX boli zaistené aj iné osoby, z administratívneho spisu vyplývajúci jej rodinný príslušník, ktorému je zákonnou zástupkyňou - dieťa. Z výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľky mal byť, či bol, spolu s navrhovateľkou zaistený a následne spolu s ňou umiestnený do Ú. B.. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - Q. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. P. T., dieťa-muž. Z výroku napadnutého rozhodnutia teda jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovanú navrhovateľku, pokiaľ sa týka zaistenia jej rodinného príslušníka, tohto však žiadnym spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou a identifikáciou osoby - Q. J., nar. XX.XX.XXXX nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľkou v opravnom prostriedku, tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia výroku týkajúceho sa maloletého dieťaťa a dopad zaistenia na jeho osobu, nakoľko v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že bolo týmto rozhodnutím zaistené aj maloleté dieťaťa navrhovateľky bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť jeho postavenie a posudzovanie jeho prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovor týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na daný nedostatok nevyplýva, že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletého dieťaťa a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletého dieťaťa, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľky v zmysle príslušných zákonných ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka. Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku týkajúceho sa zaistenia maloletého z dôvodov uvedených vyššie, je nepreskúmateľné a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p., za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal. Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľky, ako aj maloletého syna navrhovateľky označeného odporcom dieťa - muž- Q. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený spolu s navrhovateľkou napadnutým rozhodnutím a spolu s navrhovateľkou sa v súčasnosti zdržiava v Ú. B.Č.. * O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka, aj keď bola v konaní úspešná, si náhradu trov konania neuplatnila a preto jej súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti výroku I./ a II./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.). Proti výroku III./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.